Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 172/07

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-49

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. júla 2007

predbežne prerokoval sťažnosť súdneho exekútora Ing. Mgr. K. M., K., zastúpeného

advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva domáhať

sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Košiciach sp. zn. z 27. februára 2004 v časti výroku o trovách konania

a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. Mgr. K. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júna 2004

doručená sťažnosť Ing. Mgr. K. M., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou

JUDr. I. R., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva domáhať sa zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 27. februára 2004 v časti výroku o trovách konania.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol: „Rozsudkom Okresného súdu Košice II sp. zn.

zo dňa 20. 8. 2001 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

zo dňa 6. 11. 2002, súd uložil okrem iného žalovanému – M. povinnosť, aby

zaplatil žalobcovi – D. čiastku 63.964.204,50 Sk s úrokmi z omeškania.

Na základe návrhu na začatie exekúcie oprávnenej... a poverenia k vykonaniu

exekúcie... upovedomil poverený súdny exekútor JUDr. J. F. účastníkov konania o začatí

exekúcie upovedomením...

Podaním... vzniesol povinný v zákonom stanovenej lehote námietky proti exekúcii

a proti trovám exekúcie.

Okresný súd Košice II uznesením sp. zn. zo dňa 17. 4. 2003 námietky

povinného proti exekúcii zamietol, námietky povinného proti trovám exekúcie zamietol

a návrh povinného na čiastočné zastavenie exekúcie zamietol.

Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ dňa 30. 4. 2003 odvolanie, ktoré doplnil

podaním zo 8. 8. 2003.

Dňa 27. 4. 2004 bolo doručené sťažovateľovi uznesenie odporcu sp. zn.

zo dňa 27. 2. 2004, ktorým odporca rozhodol tak, že odmietol odvolanie

a oprávnenej prisúdil náhradu trov odvolacieho konania vo výške 70.270,- Sk a túto sumu

uložil zaplatiť JUDr. P. K., advokátovi...

Okresný súd Košice II rozhodoval v exekučnom konaní, ktoré nebolo vedené

sťažovateľom, ale exekútorom J. F. Sťažovateľ teda nebol účastníkom exekučného

konania... (Pre posúdenie tejto sťažnosti nie je rozhodujúce, napriek tomu však sťažovateľ

poznamenáva, že v rozhodnutí o námietkach Okresný súd Košice II vyslovil nezákonnosť

a protiprávnosť postupu sťažovateľa v inom exekučnom konaní vedeného u sťažovateľa;

poznámka ústavného súdu). Sťažovateľ... podal v predmetnej veci podanie, v ktorom

namietal správnosť postupu súdu I. stupňa, keď napriek tomu, že on sám nebol účastníkom

konania, v ktorom súd rozhodoval, nemal možnosť sa v tomto konaní vyjadriť, I. stupňový

súd posudzoval zákonnosť jeho úkonov v jeho exekučnom konaní, odlišnom od toho

v ktorom súd rozhodoval...

Odporca... rozhodoval o podaní sťažovateľa ako o odvolaní povinného. Sťažovateľ

však v tomto konaní nemal postavenie povinného, pretože povinným v tomto konaní bolo

Mesto Košice...

V ďalšom texte napadnutého rozhodnutia odporca, odvolávajúc sa na ustanovenie

, odôvodnil priznanie náhrady trov konania oprávnenej voči

sťažovateľovi...

odporca uložil svojím rozhodnutím... povinnosť sťažovateľovi nahradiť trovy konania

účastníkovi, aj keď sťažovateľ nebol účastníkom tohto konania... Sťažovateľ nebol

účastníkom konania, a preto odporca nemohol vzťahovať pri svojom rozhodovaní o trovách

konania na takéto rozhodnutie ustanovenie Žiadne iné ustanovenie,

v časti týkajúcej sa trov konania... neumožňuje uložiť súdu povinnosť nahradiť trovy

konania inej osobe ako inému účastníkovi, resp. svedkom, znalcom alebo tím, ktorí pri

dokazovaní mali nejakú povinnosť...

odporca priznal náhradu trov účastníkovi... za jeden úkon právnej služby a to

vyjadrenie k odvolaniu, na podanie ktorého bol účastník vyzvaný súdom I. stupňa.

však vo svojom ustanovení § 210 ods. 1 ustanovuje, že súd doručí odvolanie, ktoré smeruje

proti rozsudku, ostatným účastníkom. Citované ustanovenie O. s .p. nedáva možnosť

považovať vyjadrenie účastníka k odvolaniu za úkon, na ktoré boli účelne vynaložené trovy.

Je nepodstatné, či účastník bol na takýto úkon súdom vyzvaný...

Rozhodnutie, ktoré zasiahlo do práv sťažovateľa je, ako to vyplýva z vyššie

uvedených skutkových a právnych súvislostí, zjavne arbitrárne.“

Sťažovateľ sa vo svojej sťažnosti domáhal, aby ústavný súd rozhodol, že jeho

označené práva boli výrokom uznesenia krajského súdu sp. zn.

z 27. februára 2004 o trovách konania (týmto výrokom bol sťažovateľ zaviazaný zaplatiť

náhradu trov konania oprávnenému) porušené, a zároveň požiadal, aby ústavný súd

napadnuté uznesenie v časti tohto výroku zrušil.

Krajský súd sa na základe výzvy ústavného súdu z 13. septembra 2004 vyjadril

k sťažnosti podaním sp. zn. Spr 11228/04 doručeným ústavnému súdu 18. októbra 2004,

v ktorom okrem iného uvádza: „…Sťažovateľ v podstate namieta správnosť rozhodnutia

odvolacieho súdu, ktorým bolo jeho odvolanie odmietnuté a bola mu uložená náhrada trov

odvolacieho konania, pretože nebol účastníkom exekučného konania.

Sťažovateľ podaním odvolania sa stal účastníkom odvolacieho konania, týkajúceho

sa ním podaného odvolania.

Pokiaľ namieta, že odvolanie proti uzneseniu sa nedoručuje ostatným účastníkom,

treba uviesť, že zákon ( ) nevylučuje možnosť, aby aj takéto odvolanie

bolo doručené ostatným účastníkom...

Sťažovateľ mohol využiť na vyjadrenie svojej nespokojnosti s postupom súdu

v exekučnom konaní iné právne prostriedky, s ktorými by nebolo spojené riziko, že mu

vznikne povinnosť nahradiť trovy konania...“

Ústavnému súdu bolo bez výzvy doručené 13. októbra 2004 oznámenie samotného

oprávneného k sťažnosti sťažovateľa, ku ktorému sa na základe výzvy ústavného súdu

z 27. októbra 2004 vyjadril sťažovateľ. Vo svojom vyjadrení uviedol, že proti uzneseniu

krajského súdu podal dovolanie, a poukázal na opravné uznesenie krajského súdu č. k.

-142 z 28. septembra 2004.

Následne ústavný súd viacerými výzvami adresovanými sťažovateľovi, resp. jeho

právnej zástupkyni, ako aj Okresnému súdu Košice II opakovane zisťoval stav dovolacieho

konania v tejto veci. Okresný súd Košice II listom doručeným ústavnému súdu 5. apríla

2007 oznámil, že Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č. k. -158

z 19. marca 2007 odmietol dovolanie sťažovateľa „...podľa v spojení

s psím. c) ..“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti

sťažnosti (návrhu) hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo

dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu

a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred

orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby

tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia

alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, , ,

, ). Za zjavne neopodstatnenú je možné považovať takú

sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie ().

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,

ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,

alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody.

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň

by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. ,

).

Okresný súd Košice II v rámci exekučného konania svojím uznesením č. k.

-83 zo 17. apríla 2003 námietky povinného proti exekúcii i trovám exekúcie

zamietol a súčasne v ňom zamietol taktiež návrh povinného na čiastočné zastavenie

exekúcie. Sťažovateľ proti tomuto uzneseniu podal odvolanie, o ktorom rozhodol krajský

súd uznesením č. k. -133 z 27. februára 2004 tak, že ho odmietol a súčasne

sťažovateľovi uložil povinnosť nahradiť oprávnenému v exekučnom konaní trovy

odvolacieho konania na účet jeho právneho zástupcu v sume 70 270 Sk za jeden úkon

právnej pomoci (vyjadrenie k odvolaniu sťažovateľa).

Sťažovateľ v sťažnosti vecnú správnosť výroku krajského súdu v napadnutom

uznesení o odmietnutí jeho odvolania proti uzneseniu Okresného súdu Košice II nenamietal,

tvrdil však, že krajský súd mu napriek tomu, že nebol účastníkom konania v postavení

povinného, uložil povinnosť zaplatiť trovy odvolacieho konania v prospech oprávneného

v exekučnom konaní, a to napriek tomu, že postavenie povinného v tomto exekučnom

konaní nemal.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol ako dôvod odmietnutia

odvolania sťažovateľa (ďalej len

„OSP“) (neprípustnosť odvolania proti napadnutému uzneseniu). V rámci odôvodnenia

neuviedol, že sťažovateľa považuje za osobu, ktorá nie je účastníkom konania vo veci

samej, a preto neoprávnenou osobou na podanie odvolania, a tiež nepoukázal na ďalší

možný dôvod odmietnutia odvolania sťažovateľa vymedzený v

(podanie odvolania neoprávnenou osobou).

V uznesení č. k. -133 z 27. februára 2004 krajský súd skutočne

nesprávne označoval procesné postavenie sťažovateľa ako „povinný“ hoci je jednoznačné,

že sťažovateľ nebol účastníkom exekučného konania ani ako súdny exekútor a ani ako

povinný či oprávnený. Krajský súd však túto zrejmú nesprávnosť po jej zistení opravným

uznesením č. k. -142 z 28. septembra 2004 opravil v súlade s tak,

že sťažovateľovo označenie „povinný“ v odôvodnení uznesenia z 27. februára 2004 zmenil

na označenie „odvolateľ“.

K argumentácii týkajúcej sa neuvedenia existencie aj ďalšieho dôvodu na

odmietnutie odvolania sťažovateľa podľa v odôvodnení

uznesenia krajského súdu je potrebné uviesť, že krajský súd postupoval v súlade

s ustanovením , podľa ktorého môže byť odvolanie odmietnuté pri naplnení čo

i len jedného z v ňom vymenovaných dôvodov. Krajskému súdu teda povinnosť

deklaratórne vymenovať existenciu i ďalších dôvodov odmietnutia z citovaného ustanovenia

nevyplýva. V tejto súvislosti je podstatné, že v prípade odvolania sťažovateľa boli naplnené

dôvody na jeho odmietnutie, ktoré je možné považovať, resp. hodnotiť ako rovnocenné

z hľadiska rozhodovania o trovách odvolacieho konania.

Sťažovateľ ďalej namietal, že krajský súd v tomto prípade nesprávne aplikoval § 142

ods. 1 pri rozhodovaní o trovách konania, pretože on sám nebol účastníkom

exekučného konania, v ktorom bolo vydané rozhodnutie, proti ktorému podal odvolanie.

Keďže odvolanie podal ako neoprávnená osoba (nie ako účastník konania) nebol daný

zákonný dôvod pre uloženie povinnosti sťažovateľovi k úhrade trov odvolacieho konania

nielen podľa citovaného ustanovenia, ale ani podľa žiadneho iného ustanovenia .

Podľa ustanovenia o trovách konania pred súdom prvého stupňa

platia i pre odvolacie konanie.

Podľa účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná

náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi,

ktorý vo veci úspech nemal.

Podľa žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania

podľa jeho výsledku, ak konanie a) mohlo sa začať i bez návrhu, b) skončilo sa zmierom,

pokiaľ v ňom nebolo o náhrade trov dojednané inak, c) bolo zastavené. Podľa ods. 2 prvej

vety citovaného ustanovenia ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo

zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy.

Sťažovateľ zastáva názor, že v rámci uvedeného prebiehajúceho exekučného konania

sa v záujme ochrany svojich práv správal ako nositeľ procesného práva na podanie

odvolania, t. j. ako účastník predmetného konania. Podanie takéhoto procesného návrhu

iniciuje postup odvolacieho súdu, v ktorom je odvolací súd najprv povinný skúmať splnenie

procesných podmienok odvolacieho konania podľa a v prípade, ak sú tieto

podmienky splnené, nasleduje postup odvolacieho súdu, v ktorom preskúmava predmetnú

vec meritórne.

Odvolací súd má povinnosť zaoberať sa každým doručeným procesným návrhom

a rozhodnúť o ňom. Je však vecou osoby, ktorá sa v rámci prebiehajúceho konania rozhodne

uplatniť procesné práva účastníka konania s cieľom ochrany svojich práv, aby si uvedomila,

že realizácia tohto práva prináša so sebou aj procesnú zodpovednosť. V prípade, ak pri

uplatnení svojich práv nebude táto osoba úspešná a niektorému z účastníkov konania

v dôsledku jej procesného úkonu vzniknú trovy, ktorých úhradu budú požadovať, môže byť

s ohľadom na jej procesnú zodpovednosť súdom zaviazaná k ich úhrade.

Z uvedeného vyplýva, že aj sťažovateľ sa podaním odvolania v tejto veci stal

účastníkom konania, a to pre ten jeho úsek, v ktorom krajský súd rozhodoval o ním

podanom odvolaní. Rozhodnutie krajského súdu, ktorým zaviazal sťažovateľa na úhradu

trov ním iniciovaného odvolacieho konania, ktoré v rámci neho vznikli druhému

účastníkovi, nemožno preto považovať za arbitrárne.

Vzhľadom na vyššie uvedené námietku sťažovateľa, že v prípade podania odvolania

neoprávnenou osobou nie je možné podľa žiadneho ustanovenia zaviazať túto

„neoprávnenú“ osobu k náhrade trov ňou iniciovaného konania, nemožno akceptovať. Pri

rozhodovaní o trovách v súlade s ustanovením je potom namieste priama

aplikácia ustanovení o trovách konania v prvostupňovom konaní.

V prípade odmietnutia odvolania z dôvodov vymenovaných v je

možné konštatovať, že ide o dôvody nesplnenia procesných podmienok odvolacieho

konania. Skúmanie podmienok konania má aj v odvolacom konaní obdobný charakter, ako

v konaní pred súdom prvého stupňa. Ide o neodstrániteľný nedostatok podmienky konania,

ktorý sa prejaví druhovo rovnakou sankciou, aj keď odlišne pomenovanou. V tomto smere

je potrebné postaviť na roveň pojem „odmietnutie odvolania“ s pojmom „zastavenie

konania“. Obdobne ako v prvostupňovom konaní pri rozhodovaní o trovách konania,

v prípade odmietnutia odvolania pre nesplnenie procesných podmienok odvolacieho

konania, resp. pre meritórne konanie o podanom odvolaní, je potrebné skúmať otázku

zavinenia tohto odmietnutia, resp. skončenia konania vždy s ohľadom k procesnému

hľadisku. Krajský súd pochybil, keď pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania

postupoval podľa , pretože v uvedenom konaní nerozhodoval o veci samej,

pri ktorej hodnotí unesenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena účastníkmi konania, t. j.

úspech alebo neúspech účastníka konania v zmysle .

Nedostatok procesných podmienok vymenovaných v pri podaní

odvolania vzhľadom na ich charakter zaťažuje osobu, ktorá takéto odvolanie podala a ktorá

tým znáša aj procesné zavinenie na odmietnutí takého odvolania. Preto samotné

odôvodnenie uznesenia krajského súdu v napadnutej časti výroku o trovách konania

ustanovením je síce možné hodnotiť ako nesprávne, ale nie ako arbitrárne

a zasahujúce do namietaných základných práv sťažovateľa, pretože v danom prípade bolo

možné zaviazať sťažovateľa na úhradu trov konania z iného zákonného dôvodu.

Podľa sťažovateľa ustanovenie v tom čase účinného znenia

“...nedáva možnosť považovať vyjadrenie účastníka k odvolaniu za úkon, na ktoré boli

účelne vynaložené trovy. Je nepodstatné, či účastník bol na takýto úkon súdom vyzvaný...“.

Ústavný súd k tejto námietke sťažovateľa uvádza, že aj keď

neurčoval súdu povinnosť doručovať účastníkom konania odvolanie smerujúce proti

uzneseniu, v prípade ak oprávnený na základe výzvy Okresného súdu Košice II podal

vyjadrenie k odvolaniu sťažovateľa, účelnosť tohto úkonu oprávneného všeobecný súd

posudzuje vždy s ohľadom na jeho obsahovú stránku, spôsobilosť prispieť k zisteniu

skutočností rozhodných pre posúdenie odvolania sťažovateľa a k urýchleniu konania.

Uvedené platí aj pre prípad, ak by oprávnený takéto vyjadrenie podal bez výzvy súdu.

Posúdenie účelnosti trov konania síce upravuje len , avšak ide o vyjadrenie

všeobecného princípu, že právo na náhradu trov je úzko späté s účelnosťou ich

vynakladania pri uplatňovaní práva na súdnu ochranu. Zo znenia ustanovenia § 210 ods. 1

(účinného v relevantnom čase) nemožno vyvodiť príčinnú súvislosti vo vzťahu

k účelnosti úkonu účastníka konania. Sťažovateľ nenamietal účelnosť úkonu oprávneného

z uvedených hľadísk, preto neprináleží ústavnému súdu predbežne posudzovať správnosť

postupu krajského súdu z uvedeného hľadiska.

Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd sťažnosť sťažovateľa pri jej predbežnom

prerokovaní podľa odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa aj ďalšími

návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. júla 2007