Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 174/07

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. júla 2007

predbežne prerokoval sťažnosť RNDr. P. B., B., a J. Š., B., zastúpených advokátmi

JUDr. D. I. a JUDr. P. F., B., vo veci namietaného porušenia ich základného práva nebyť

odňatý zákonnému sudcovi podľa a práva

na nestranný a nezávislý súd zriadený zákonom podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Špeciálneho súdu v Pezinku v trestnej veci

vedenej pod sp. zn. PK - 2 Tš 2/2005 v súvislosti s rozhodovaním o námietke zaujatosti

z 15. decembra 2006 a takto

rozhodol:

Sťažnosť RNDr. P. B., a J. Š. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného

súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. februára

2007 doručená sťažnosť RNDr. P. B., B. (ďalej len „sťažovateľ v 1. rade“), a J. Š., B. (ďalej

len „sťažovateľ v 2. rade“; spolu ďalej aj „sťažovatelia“), zastúpených advokátmi

JUDr. D. I. a JUDr. P. F., B., v ktorej namietajú porušenie svojho základného práva nebyť

odňatý zákonnému sudcovi podľa (ďalej len

„ústava“) a práva na nestranný a nezávislý súd zriadený zákonom podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

Špeciálneho súdu v Pezinku (ďalej len „špeciálny súd“) v trestnej veci vedenej pod sp. zn.

PK - 2 Tš 2/2005 v súvislosti s rozhodovaním o ich námietke zaujatosti z 15. decembra

2006. Svoju sťažnosť sťažovatelia doplnili podaním z 1. júna 2007.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že 15. decembra 2006 na hlavnom pojednávaní

v trestnej veci proti sťažovateľovi v 1. rade pre trestný čin prijímania úplatku a inej

nenáležitej výhody podľa a účinného do 31. decembra

2005 (ďalej len „“) a proti sťažovateľovi v 2. rade pre trestný čin prijímania

úplatku a inej nenáležitej výhody podľa § 160a ods. 1 a 2 v spojení s § 10 ods. 1 písm. c)

, ktorá je vedená špeciálnym súdom pod sp. zn. PK - , bola

sťažovateľmi vznesená námietka zaujatosti proti sudcom, ktorí sú členmi senátu špeciálneho

súdu rozhodujúceho v ich veci.

Sťažovatelia uviedli, že námietku zaujatosti podali podľa § 30 ods. 1 Trestného

poriadku účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „“) „... z dôvodu,

že pochybujeme o nestrannosti týchto sudcov pre pomer k prejednávanej veci“.

V rámci argumentácie týkajúcej sa pochybností o nestrannosti sudcov v tejto trestnej

veci sťažovatelia poukázali na dôvodovú správu k návrhu zákona o zrušení špeciálneho

súdu a Úradu špeciálnej prokuratúry a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý bol

podpredsedom vlády Slovenskej republiky a ministrom spravodlivosti Slovenskej republiky

predložený do medzirezortného pripomienkového konania 22. novembra 2006. Podľa tejto

argumentácie:

a) špeciálny súd je „mimoriadnym súdom“, ktorý nemá žiadne opodstatnenie

v demokratickom a právnom štáte, a bol zriadený predchádzajúcou politickou mocou, ktorá

„nominovala na funkcie sudcov Špeciálneho súdu osoby, ktoré mali rozhodovať podľa vôle

a ideológie vládnucich politických strán“,

b) existencia špeciálneho súdu nie je v súlade s ústavnoprávnym rámcom Slovenskej

republiky, je v rozpore so slovenským právnym poriadkom a odporuje zásadám, ktoré

sú základom právnych poriadkov európskych krajín (aj v rozpore so základnými zásadami

nezávislého súdnictva),

c) sudcovia špeciálneho súdu sa nemôžu pri rozhodovaní v trestnej veci sťažovateľov

javiť ako nestranní, pretože pri rozhodovaní môžu byť kvôli ich prepojeniu

so zákonodarnou a výkonnou mocou ovplyvnení inými kritériami ako zákonnými, navyše

nestrannosť týchto sudcov je podľa sťažovateľov ohrozená aj tým, že štát v osobitnom

režime priebežne overuje ich spôsobilosť na výkon funkcie, a tiež tým, že im štát poskytuje

v porovnaní s ostatnými sudcami osobitný ekonomický a kariérny status.

Sťažovateľom bolo na hlavnom pojednávaní konanom 15. decembra 2006 oznámené,

že špeciálny súd o ich námietke zaujatosti, ktorá nebola vznesená bezodkladne v zmysle

, nebude konať v súlade s .

Špeciálny súd svoje oznámenie odôvodnil tým, že z námietky sťažovateľov vyplýva

„... že o dôvodoch na jej vznesenie sme sa dozvedeli už 22. 11. 2006. Ide navyše o dôvody,

ktoré boli zverejnené na internete a boli masívne medializované a všeobecne známe. Navyše

podľa Špeciálneho súdu problematika protiústavnosti Špeciálneho súdu je chronicky známa

už omnoho dlhšie, ako bol zverejnený spomínaný návrh zákona na zrušenie Špeciálneho

súdu“.

Sťažovatelia uviedli, že s týmto odôvodnením oznámenia podľa § 31 ods. 7

špeciálneho súdu nesúhlasia, pretože námietku podali asi jeden týždeň

po tom, ako sa o jej dôvodoch dozvedeli. Námietku zaujatosti teda vyhotovili v písomnej

forme do najbližšieho hlavného pojednávania a skutočnosť, kedy boli jej dôvody zverejnené

na internete, prípadne boli medializované, nedokazuje, že sa o nich dozvedeli v okamihu ich

prvého zverejnenia.

Sťažovatelia zastávajú názor, že vzhľadom na skutočnosť, že špeciálny súd o ich

námietke zaujatosti nekonal, a ani o nej nevydal žiadne rozhodnutie, nemajú žiadnu

zákonnú možnosť čerpať opravné prostriedky prípadne iné právne prostriedky v súlade

s o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“).

Podľa sťažovateľov špeciálny súd svojím postupom na hlavnom pojednávaní

15. decembra 2006 v trestnej veci vedenej proti nim pod sp. zn. PK - 2 Tš 2/2005 v rozpore

s nekonaním, resp. nerozhodnutím o ich námietke zaujatosti,

ktorú vzniesli na tomto hlavnom pojednávaní, porušil ich právo na nestranný a nezávislý

súd zriadený zákonom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj ich základné právo nebyť odňatý

zákonnému sudcovi podľa .

Sťažovatelia ďalej v odôvodnení sťažnosti poukázali na judikatúru Európskeho súdu

pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) a ústavného súdu vo vzťahu k právu na nezávislý

a nestranný súd zriadený zákonom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru i základnému právu nebyť

odňatý zákonnému sudcovi podľa .

Z opísaného skutkového stavu, predložených dokumentov a aj zo spomínanej

judikatúry podľa nich vyplýva, že „... obsahom vznesenej námietky zaujatosti boli také

skutočnosti týkajúce sa sudcov senátu Špeciálneho súdu, ktoré oprávnene vyvolávajú

dôvodnú obavu z nedostatku ich nestrannosti pri rozhodovaní...“ v ich trestnej veci.

Špeciálny súd pri rozhodovaní o ich námietke zaujatosti vyslovil záver,

že táto nebola vznesená bezodkladne. Tento spôsob vysporiadania sa s ich námietkou podľa

sťažovateľov len „... potvrdzuje existenciu dôvodnej obavy z nedostatku nestrannosti

všetkých členov tohto senátu pri rozhodovaní v trestnej veci“.

Výklad pojmu „bezodkladne“, ktorý v tomto prípade použil špeciálny súd je podľa

sťažovateľov „... reštriktívny v takej miere, že zasiahol do samej podstaty nášho práva

na nestranný súd“. Sťažovatelia preto spôsob, akým špeciálny súd vyložil príslušné

zákonné ustanovenia, hodnotia ako „... formalistický, dôsledkom čoho sa ochrana nášho

práva na nestranný a nezávislý súd zriadený zákonom stala neúčinnou a iluzórnou“.

Podľa sťažovateľov dôsledkom uvedeného nekonania špeciálneho súdu

o ich námietke zaujatosti je to, že v ich trestnej veci „... budú rozhodovať sudcovia, ktorí

nevyhovujú zárukám obsiahnutým v pojme nestranný a nezávislý súd zriadený zákonom, tak,

ako sú definované v judikatúre Súdu (ESĽP, pozn.) a Ústavného súdu SR“.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovatelia vo svojej sťažnosti navrhli

ústavnému súdu, aby nálezom takto rozhodol:

„a) Základné právo RNDr. P. B. a J. Š. domáhať sa svojho práva na nestrannom

a nezávislom súde zriadenom zákonom podľa článku 6 ods. 1, prvej vety Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základné právo nebyť odňatý zákonnému

sudcovi podľa článku 48 ods. 1, prvej vety , nekonaním

Špeciálneho súdu v Pezinku o námietke zaujatosti z 15. 12. 2006 na hlavnom pojednávaní

v trestnej veci vedenej pod sp. zn. PK - 2 Tš/2/2005 porušené bolo.

b) Vracia Špeciálnemu súdu v Pezinku trestnú vec vedenú pod sp. zn.

PK - 2 Tš/2/2005 na ďalšie konanie.

c) Priznáva RNDr. P. B. a J. Š. primerané finančné zadosťučinenie v sume

200.000,- Sk (slovom dvestotisíc slovenských korún) každému, ktoré je Špeciálny súd

povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

d) Ukladá Špeciálnemu súdu povinnosť nahradiť trovy právneho zastúpenia

na spoločný účet advokátov, ktorí zastupujú navrhovateľa v konaní pred Ústavným súdom

Slovenskej republiky, do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa ústavný súd návrh predbežne prerokuje

na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Z citovaného vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach

týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda

nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,

že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ

môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy

pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci

na jej prerokovanie (napr. ).

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistil, že jej predmetnom

je namietané porušenie základného práva sťažovateľov nebyť odňatý zákonnému sudcovi

podľa a ich práva na nezávislý a nestranný súd zriadený zákonom podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom špeciálneho súdu v trestnej veci vedenej pod sp. zn.

PK – , ktorá dosiaľ nebola právoplatne skončená. K namietanému porušeniu

práv sťažovateľov malo dôjsť v súvislosti s nerozhodnutím senátu špeciálneho súdu

v predmetnej trestnej veci o ich námietke zaujatosti vznesenej na pojednávaní konanom

15. decembra 2006.

Podľa ak nerozhodne odvolací súd podľa ,

preskúma zákonnosť a odôvodnenosť všetkých výrokov rozsudku, proti ktorým môže

odvolateľ podať odvolanie i správnosť postupu konania, ktoré predchádzalo rozsudku

prihliadajúc pritom i na vady, ktoré neboli odvolaním vytýkané. V tomto ustanovení

je zakotvený, tzv. revízny princíp, ktorého uplatnenie v praxi v podstate znamená,

že odvolací súd musí preskúmať napadnutý rozsudok z hľadiska, či zodpovedá príslušným

zákonným ustanoveniam o rozsudku, a súčasne musí preskúmať správnosť doterajšieho

konania od začatia trestného stíhania do vydania napadnutého rozsudku.

Opravné prostriedky sú účinnými prostriedkami nápravy, ktoré umožňujú

účastníkom súdneho konania namietať závažné procesné pochybenia súdu, a tým

sa domáhať ochrany ich porušených základných práv zaručených v ,

ako aj práv v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z uvedeného vyplýva, že sú to predovšetkým všeobecné

súdy, ktoré na základe účinných právnych prostriedkov nápravy dostupných sťažovateľom

(ako obžalovaným) sú oprávnené poskytovať ochranu základným procesným právam

účastníkov súdneho konania, a prípadne až následne ústavný súd v konaní o ústavných

sťažnostiach (mutatis mutandis ).

Podľa platnej právnej úpravy nápravu závažných procesných pochybení v konaniach

pred všeobecnými súdmi (predstavujúcich porušenie základných práv účastníkov konania

zaručených v a nasl. ) je možné docieliť podaním riadneho opravného

prostriedku proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa, čo sťažovatelia aj využili. O opravnom

prostriedku dosiaľ nebolo rozhodnuté.

Sťažovatelia teda majú k dispozícii účinný prostriedok právnej nápravy svojich

základných práv, porušenie ktorých v sťažnosti namietajú, preto ústavný súd v zmysle § 25

ods. 2 ich sťažnosť odmietol už na jej predbežnom prerokovaní

pre nedostatok svojej právomoci.

Navyše ústavný súd poukazuje, že podľa

účinný od 1. januára 2006 (ďalej len „ účinný

od 1. januára 2006“) dovolanie podľa tohto zákona možno podať len proti rozhodnutiam,

ktoré nadobudli právoplatnosť po nadobudnutí účinnosti tohto zákona.

Podľa účinného od 1. januára 2006

dovolanie možno podať, ak vo veci konal alebo rozhodol orgán činný v trestnom konaní,

sudca alebo prísediaci, ktorý mal byť vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania.

Špeciálny súd vo veci sťažovateľov rozhodol rozsudkom z 30. januára 2007. Z tejto

skutočnosti vyplýva, že v prípade, ak sa sťažovatelia domnievajú, že v ich veci rozhodoval

vylúčený sudca, majú právo podľa účinného od 1. januára 2006 podať

z tohto dôvodu (po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia v ich veci) dovolanie

proti rozhodnutiu súdu druhého stupňa.

Záverom ústavný súd vo vzťahu k vecnej argumentácii sťažovateľov uvedenej

v sťažnosti poznamenáva, že súčasťou právneho štátu podľa je aj princíp

prezumpcie ústavnosti, podľa ktorého platný a účinný právny predpis platí až do vydania

opačného rozhodnutia ústavného súdu v konaní o súlade podľa . Ústavný súd

preto v konaní o sťažnosti sťažovateľov podľa nemôže rozhodovať o súlade

ustanovení o zriadení Špeciálneho súdu a Úradu špeciálnej

prokuratúry a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

s .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. júla 2007