Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 136/07
PDF · 186.99 KB
No categories available
I. ÚS 136/07
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. augusta 2007
predbežne prerokoval sťažnosť J. A., H., zastúpeného advokátom JUDr. J. G., T., vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a podľa čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd,
ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom a rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. 9 Co 102/05-
132 zo 6. októbra 2005 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. A. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. marca
2006 doručená sťažnosť J. A., H. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie
svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a podľa čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
(ďalej len „listina“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
a rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. 9 Co 102/05-132 zo 6.
októbra 2005. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 27. februára 2006.
Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Komárno (ďalej len „okresný
súd“) č. k. 10 C 131/02-108 z 5. novembra 2004 bolo sťažovateľovi uložené platiť
manželské výživné žalobkyni za obdobie od 2. mája 2002 do 31. decembra 2002. Na základe
odvolania sťažovateľa rozsudkom krajského súdu č. k. 9 Co 102/05-132 zo 6. októbra 2005
bol rozsudok okresného súdu potvrdený. Podľa názoru sťažovateľa rozsudkom krajského
súdu boli porušené jeho uvedené základné práva a práva vyplývajúce z ústavy, listiny
a dohovoru, pretože krajský súd vo veci samej neaplikoval platné právo, hoci tak mal
urobiť, a pokiaľ ide o náhradu trov konania, krajský súd v rozpore s obsahom podaného
odvolania tvrdí, že trovy konania pred okresným súdom neboli predmetom odvolacieho
konania.
Vo veci samej sťažovateľ v rámci svojej obrany namietal, že priznanie manželského
výživného žalobkyni by bolo s poukazom na ustanovenie § 104 zákona č. 94/1963 Zb.
o rodine v znení neskorších predpisov účinného do 31. marca 2005 (ďalej len „zákon
o rodine“) v spojení s § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka v rozpore s dobrými mravmi.
Krajský súd však odmietol aplikovať ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka s tým,
že takáto podmienka na priznanie výživného v rozhodnom čase neexistovala, pretože po
nadobudnutí účinnosti zákona č. 72/2002 Z. z., ktorým sa mení zákon č. 94/1963 Zb.
o rodine v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 72/2002 Z. z.“) zákon o rodine
takúto podmienku neobsahoval. Tento právny názor krajského súdu je podľa názoru
sťažovateľa v rozpore s ústavou, pretože krajský súd odmietol na právny vzťah aplikovať
platné právo, čo znamená odmietnutie spravodlivosti. Občiansky zákonník bolo potrebné
považovať za lex generalis vo vzťahu k zákonu o rodine ako lex specialis. Občiansky
zákonník preto možno použiť vtedy, ak zákon o rodine neurčuje niečo iné. Vzhľadom na to
záver krajského súdu, podľa ktorého použitie Občianskeho zákonníka v oblasti výživného
nemá miesto, je v rozpore s ústavou. Zákon o rodine môže určovať niečo iné výslovne alebo
tak, že sám obsahuje komplexnú právnu úpravu, čo podporné využitie Občianskeho
zákonníka vylučuje. Príkladom môže byť otázka neplatnosti a neexistencia manželstva.
Sťažovateľ vychádza z toho, že na oblasť úpravy výživného možno podporne použiť
Občiansky zákonník, pričom sa aj bežne používa, a to aj po účinnosti zákona č. 72/2002 Z.
z. Inak by totiž nebolo možné uzatvárať dohody o výživnom, lebo problematiku uzatvárania
zmlúv, subjektov právnych vzťahov a podobne upravuje Občiansky zákonník. Rovnako sa
Občiansky zákonník používal pred 1. aprílom 2005 v súvislosti s ustanovením § 98 zákona
o rodine pre začiatok plynutia premlčacej doby. Existuje teda celý rad príkladov, kedy je
možné a nevyhnutné použiť Občiansky zákonník aj pre oblasť výživného.
Pokiaľ ide o náhradu trov konania pred okresným súdom, krajský súd sa odmietol
zaoberať tou časťou odvolania sťažovateľa, ktorá smerovala proti výroku týkajúcemu sa
náhrady trov konania. Krajský súd konštatoval, že trovy konania pred okresným súdom
predmetom odvolacieho konania neboli, pretože sťažovateľ vraj v tejto otázke odvolanie
nepodal. Pritom v odvolaní sťažovateľa bolo výslovne uvedené, že žiada rozsudok
okresného súdu zmeniť tak, aby bola žaloba žalobkyne zamietnutá a aby bola sťažovateľovi
priznaná náhrada trov konania. Okrem toho tiež požadoval zmeniť aj výrok rozsudku
okresného súdu ohľadom súdneho poplatku za podanú žalobu tak, aby bolo vyslovené, že
štát nemá právo na náhradu týchto trov konania. Sťažovateľ zastáva názor, že uvedeným
postupom krajského súdu mu bola odopretá spravodlivosť.
Sťažovateľ navrhol vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie
označených základných práv a práv podľa ústavy, listiny a dohovoru postupom
a napadnutým rozsudkom krajského súdu s tým, aby bol rozsudok krajského súdu č. k.
9 Co 102/05-132 zo 6. októbra 2005 zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie. Sťažovateľ
napokon požaduje aj náhradu trov právneho zastúpenia v sume 5 788 Sk.
2. Z rozsudku okresného súdu č. k. 10 C 131/02-108 z 5. novembra 2004 vyplýva, že
sťažovateľ bol zaviazaný prispievať žalobkyni na manželskom výživnom za obdobie od
2. mája 2002 do 31. decembra 2002 po 1 000 Sk mesačne. Mal tiež uhradiť súdny poplatok
za podanú žalobu v sume 500 Sk. Zároveň okresný súd vyslovil, že žiaden z účastníkov
nemá právo na náhradu trov konania. Podľa okresného súdu nebolo preukázané vykonaným
dokazovaním, že by sa priznanie manželského výživného priečilo dobrým mravom. Keďže
žalobkyňa bola od súdneho poplatku zo žaloby oslobodená zo zákona, bol na zaplatenie
tohto poplatku vo výške 500 Sk zaviazaný sťažovateľ. Výrok o náhrade trov konania sa
zakladá na ustanovení § 142 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku.
3. Z odvolania sťažovateľa z 5. januára 2005 vyplýva, že sťažovateľ predovšetkým
tvrdí, že priznanie výživného by sa priečilo dobrým mravom, keďže žalobkyňa bola uznaná
vinnou zo spáchania priestupku proti sťažovateľovi, ale tiež aj preto, že mala dlhoročnú
mimomanželskú známosť. Preto vzhľadom na ustanovenie § 104 zákona o rodine v spojení
s ustanovením § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka žiadala žalobu zamietnuť pre rozpor
s dobrými mravmi. Vo vzťahu k náhrade trov konania sťažovateľ tvrdí, že jeho pomer
úspešnosti bol podstatne vyšší ako pomer úspešnosti žalobkyne, a preto mu mala byť
náhrada trov konania priznaná. Odvolaním napáda aj súvisiaci výrok o uložení povinnosti
zaplatiť súdny poplatok zo žaloby. Preto navrhuje, aby krajský súd zmenil rozsudok tak, že
žalobu žalobkyne zamietne v celom rozsahu a sťažovateľovi prizná náhradu trov konania.
Navrhuje tiež, aby bol zmenený výrok o trovách konania spočívajúci v zaplatení súdneho
poplatku zo žaloby tak, že štát nemá právo na náhradu týchto trov konania.
4. Z rozsudku krajského súdu č. k. 9 Co 102/05-132 zo 6. októbra 2005 vyplýva, že
bol potvrdený rozsudok okresného súdu, pričom sťažovateľ bol zaviazaný zaplatiť
žalobkyni z dôvodu náhrady trov odvolacieho konania sumu 1 600 Sk na účet jej právnej
zástupkyne. Podľa názoru krajského súdu v ustanovení § 96 ods. 2 zákona o rodine v znení
účinnom do 1. apríla 2002 bolo zakotvené, že výživné nie je možné priznať, ak by bolo
v rozpore s dobrými mravmi. Zákonom č. 72/2002 Z. z. bolo toto ustanovenie zrušené,
a preto od 1. apríla 2002 uvedená podmienka pre priznanie výživného už neexistovala.
Až zákon č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov účinný od
1. apríla 2005 (krajský súd mylne uvádza dátum účinnosti od 1. septembra 2005, pozn.)
v § 75 ods. 2 zakotvil znovu možnosť nepriznať výživné pre manžela, či manželku z dôvodu
rozporu s dobrými mravmi. V čase posúdenia vzniku nároku žalobkyne na priznanie
výživného zákon o rodine neobsahoval ustanovenie, podľa ktorého by nebolo možné
výživné priznať v rozpore s dobrými mravmi. Existovalo len ustanovenie § 3 Občianskeho
zákonníka. Keďže zákon o rodine je špeciálnym predpisom upravujúcim oblasť rodinného
práva, použitie ustanovení Občianskeho zákonníka v oblasti výživného nemá miesto. Preto
z hľadiska možných rozporov s dobrými mravmi nebolo možné nárok žalobkyne posúdiť
pre neexistenciu právnej úpravy. Jediným dôvodom na posúdenie práva žalobkyne na
priznanie výživného bola jej odkázanosť z hľadiska jej majetkových a osobných pomerov.
Pokiaľ ide o trovy konania pred okresným súdom, tieto neboli predmetom odvolacieho
konania, lebo podľa krajského súdu v tejto časti odvolanie proti rozsudku okresného súdu
podané nebolo.
5. Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľ nepodal proti predmetnému rozsudku
krajského súdu ohľadom náhrady trov konania dovolanie.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) v zásade každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto
možné považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu tento nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať
a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky.
Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým
prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).
Sťažnosť smeruje jednak proti rozsudku krajského súdu vo veci samej, ale tiež aj
proti stanovisku, ktoré krajský súd zaujal ohľadom náhrady trov konania vedeného
okresným súdom.
Ústavný súd konštatuje, že sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú
v časti smerujúcej proti potvrdzujúcemu rozsudku krajského súdu vo veci samej.
Spornou otázkou je, či zrušenie ustanovenia § 96 ods. 2 zákona o rodine zákonom
č. 127/2002 Z. z., ktorým sa mení zákon č. 94/1963 Zb. zákon o rodine v znení neskorších
predpisov s účinnosťou od 1. apríla 2002 (v rozsudku krajského súdu je v dôsledku
zrejmého omylu uvedený nesprávne zákon č. 72/2002 Z. z., pozn.), znamená, že sa
priznanie výživného od 1. apríla 2002 už nemá posudzovať vo svetle dobrých mravov, alebo
či je potrebné na dobré mravy v tejto súvislosti prihliadať aj po 1. apríli 2002 vzhľadom na
ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka v spojení s ustanovením § 104 zákona
o rodine.
Podľa § 96 ods. 2 zákona o rodine v znení účinnom do 31. marca 2002 výživné
nebolo možné priznať, ak by to bolo v rozpore so zásadami morálky socialistickej
spoločnosti.
Podľa § 104 zákona o rodine ustanovenia Občianskeho zákonníka sa použijú vtedy,
ak tento zákon neustanovuje niečo iné.
Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka výkon práv a povinností vyplývajúcich
z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv
a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.
Z rozsudku krajského súdu vyplýva, že vychádzal zo skutočnosti, podľa ktorej
inštitút výživného je predmetom úpravy zákona o rodine, a preto neprichádza do úvahy
aplikácia Občianskeho zákonníka v zmysle § 104 zákona o rodine. Hoci tento výklad nie je
podľa všetkého jediný možný, rozhodne neprichádza do úvahy kvalifikovať ho ako
arbitrárny, teda taký, ktorý by sa zásadným spôsobom odchyľoval od znenia ustanovenia
§ 104 zákona o rodine. Krajský súd preto podľa názoru ústavného súdu neprekročil medze
výkladu zákona, ktoré mu prináležia. Sťažovateľ sa neodvolal na iné rozhodnutia
odvolacích súdov, prípadne Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré by boli
problematiku posudzovali odlišne.
Ďalšiu časť sťažnosti týkajúcu sa náhrady trov konania považuje ústavný súd za
neprípustnú, keďže sťažovateľ mal možnosť v súvislosti s náhradou trov konania na
okresnom súde podať z dôvodov ním tvrdených proti rozsudku krajského súdu dovolanie,
čo však podľa zistenia ústavného súdu neurobil.
Hoci podľa § 239 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku proti uzneseniam o trovách
konania nie je dovolanie prípustné, napriek tomu podľa § 237 Občianskeho súdneho
poriadku je prípustné dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktoré je
zaťažené niektorým z dôvodov zmätočnosti, ktoré sú v tomto ustanovení definované.
Konkrétne podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku dovolanie je prípustné proti
každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom. Námietku sťažovateľa, podľa ktorej krajský súd nepreskúmal
výrok o náhrade trov konania vedeného okresným súdom z dôvodu, že v tomto smere
nebolo podané odvolanie, hoci v skutočnosti odvolanie podané sťažovateľom smerovalo aj
proti výroku o náhrade trov konania pred okresným súdom, ako aj proti výroku o povinnosti
zaplatiť súdny poplatok zo žaloby, treba považovať za námietku v zmysle § 237 písm. f)
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené
vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. augusta 2007