Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 136/07

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. augusta 2007

predbežne prerokoval sťažnosť J. A., H., zastúpeného advokátom JUDr. J. G., T., vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a podľa čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd,

ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom a rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k.

132 zo 6. októbra 2005 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. A. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. marca

2006 doručená sťažnosť J. A., H. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie

svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“) a podľa čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd

(ďalej len „listina“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

a rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. -132 zo 6.

októbra 2005. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 27. februára 2006.

Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Komárno (ďalej len „okresný

súd“) č. k. -108 z 5. novembra 2004 bolo sťažovateľovi uložené platiť

manželské výživné žalobkyni za obdobie od 2. mája 2002 do 31. decembra 2002. Na základe

odvolania sťažovateľa rozsudkom krajského súdu č. k. -132 zo 6. októbra 2005

bol rozsudok okresného súdu potvrdený. Podľa názoru sťažovateľa rozsudkom krajského

súdu boli porušené jeho uvedené základné práva a práva vyplývajúce z , listiny

a dohovoru, pretože krajský súd vo veci samej neaplikoval platné právo, hoci tak mal

urobiť, a pokiaľ ide o náhradu trov konania, krajský súd v rozpore s obsahom podaného

odvolania tvrdí, že trovy konania pred okresným súdom neboli predmetom odvolacieho

konania.

Vo veci samej sťažovateľ v rámci svojej obrany namietal, že priznanie manželského

výživného žalobkyni by bolo s poukazom na ustanovenie

o rodine v znení neskorších predpisov účinného do 31. marca 2005 (ďalej len „zákon

o rodine“) v spojení s v rozpore s dobrými mravmi.

Krajský súd však odmietol aplikovať ustanovenie s tým,

že takáto podmienka na priznanie výživného v rozhodnom čase neexistovala, pretože po

nadobudnutí účinnosti , ktorým sa mení

o rodine v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) zákon o rodine

takúto podmienku neobsahoval. Tento právny názor krajského súdu je podľa názoru

sťažovateľa v rozpore s , pretože krajský súd odmietol na právny vzťah aplikovať

platné právo, čo znamená odmietnutie spravodlivosti. bolo potrebné

považovať za lex generalis vo vzťahu k zákonu o rodine ako lex specialis. Občiansky

zákonník preto možno použiť vtedy, ak zákon o rodine neurčuje niečo iné. Vzhľadom na to

záver krajského súdu, podľa ktorého použitie v oblasti výživného

nemá miesto, je v rozpore s . Zákon o rodine môže určovať niečo iné výslovne alebo

tak, že sám obsahuje komplexnú právnu úpravu, čo podporné využitie Občianskeho

zákonníka vylučuje. Príkladom môže byť otázka neplatnosti a neexistencia manželstva.

Sťažovateľ vychádza z toho, že na oblasť úpravy výživného možno podporne použiť

, pričom sa aj bežne používa, a to aj po účinnosti Z.

z. Inak by totiž nebolo možné uzatvárať dohody o výživnom, lebo problematiku uzatvárania

zmlúv, subjektov právnych vzťahov a podobne upravuje . Rovnako sa

používal pred 1. aprílom 2005 v súvislosti s ustanovením zákona

o rodine pre začiatok plynutia premlčacej doby. Existuje teda celý rad príkladov, kedy je

možné a nevyhnutné použiť aj pre oblasť výživného.

Pokiaľ ide o náhradu trov konania pred okresným súdom, krajský súd sa odmietol

zaoberať tou časťou odvolania sťažovateľa, ktorá smerovala proti výroku týkajúcemu sa

náhrady trov konania. Krajský súd konštatoval, že trovy konania pred okresným súdom

predmetom odvolacieho konania neboli, pretože sťažovateľ vraj v tejto otázke odvolanie

nepodal. Pritom v odvolaní sťažovateľa bolo výslovne uvedené, že žiada rozsudok

okresného súdu zmeniť tak, aby bola žaloba žalobkyne zamietnutá a aby bola sťažovateľovi

priznaná náhrada trov konania. Okrem toho tiež požadoval zmeniť aj výrok rozsudku

okresného súdu ohľadom súdneho poplatku za podanú žalobu tak, aby bolo vyslovené, že

štát nemá právo na náhradu týchto trov konania. Sťažovateľ zastáva názor, že uvedeným

postupom krajského súdu mu bola odopretá spravodlivosť.

Sťažovateľ navrhol vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

označených základných práv a práv podľa , listiny a dohovoru postupom

a napadnutým rozsudkom krajského súdu s tým, aby bol rozsudok krajského súdu č. k.

-132 zo 6. októbra 2005 zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie. Sťažovateľ

napokon požaduje aj náhradu trov právneho zastúpenia v sume 5 788 Sk.

2. Z rozsudku okresného súdu č. k. -108 z 5. novembra 2004 vyplýva, že

sťažovateľ bol zaviazaný prispievať žalobkyni na manželskom výživnom za obdobie od

2. mája 2002 do 31. decembra 2002 po 1 000 Sk mesačne. Mal tiež uhradiť súdny poplatok

za podanú žalobu v sume 500 Sk. Zároveň okresný súd vyslovil, že žiaden z účastníkov

nemá právo na náhradu trov konania. Podľa okresného súdu nebolo preukázané vykonaným

dokazovaním, že by sa priznanie manželského výživného priečilo dobrým mravom. Keďže

žalobkyňa bola od súdneho poplatku zo žaloby oslobodená zo zákona, bol na zaplatenie

tohto poplatku vo výške 500 Sk zaviazaný sťažovateľ. Výrok o náhrade trov konania sa

zakladá na ustanovení .

3. Z odvolania sťažovateľa z 5. januára 2005 vyplýva, že sťažovateľ predovšetkým

tvrdí, že priznanie výživného by sa priečilo dobrým mravom, keďže žalobkyňa bola uznaná

vinnou zo spáchania priestupku proti sťažovateľovi, ale tiež aj preto, že mala dlhoročnú

mimomanželskú známosť. Preto vzhľadom na ustanovenie § 104 zákona o rodine v spojení

s ustanovením žiadala žalobu zamietnuť pre rozpor

s dobrými mravmi. Vo vzťahu k náhrade trov konania sťažovateľ tvrdí, že jeho pomer

úspešnosti bol podstatne vyšší ako pomer úspešnosti žalobkyne, a preto mu mala byť

náhrada trov konania priznaná. Odvolaním napáda aj súvisiaci výrok o uložení povinnosti

zaplatiť súdny poplatok zo žaloby. Preto navrhuje, aby krajský súd zmenil rozsudok tak, že

žalobu žalobkyne zamietne v celom rozsahu a sťažovateľovi prizná náhradu trov konania.

Navrhuje tiež, aby bol zmenený výrok o trovách konania spočívajúci v zaplatení súdneho

poplatku zo žaloby tak, že štát nemá právo na náhradu týchto trov konania.

4. Z rozsudku krajského súdu č. k. -132 zo 6. októbra 2005 vyplýva, že

bol potvrdený rozsudok okresného súdu, pričom sťažovateľ bol zaviazaný zaplatiť

žalobkyni z dôvodu náhrady trov odvolacieho konania sumu 1 600 Sk na účet jej právnej

zástupkyne. Podľa názoru krajského súdu v ustanovení § 96 ods. 2 zákona o rodine v znení

účinnom do 1. apríla 2002 bolo zakotvené, že výživné nie je možné priznať, ak by bolo

v rozpore s dobrými mravmi. bolo toto ustanovenie zrušené,

a preto od 1. apríla 2002 uvedená podmienka pre priznanie výživného už neexistovala.

Až o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov účinný od

1. apríla 2005 (krajský súd mylne uvádza dátum účinnosti od 1. septembra 2005, pozn.)

v § 75 ods. 2 zakotvil znovu možnosť nepriznať výživné pre manžela, či manželku z dôvodu

rozporu s dobrými mravmi. V čase posúdenia vzniku nároku žalobkyne na priznanie

výživného zákon o rodine neobsahoval ustanovenie, podľa ktorého by nebolo možné

výživné priznať v rozpore s dobrými mravmi. Existovalo len ustanovenie § 3 Občianskeho

zákonníka. Keďže zákon o rodine je špeciálnym predpisom upravujúcim oblasť rodinného

práva, použitie ustanovení v oblasti výživného nemá miesto. Preto

z hľadiska možných rozporov s dobrými mravmi nebolo možné nárok žalobkyne posúdiť

pre neexistenciu právnej úpravy. Jediným dôvodom na posúdenie práva žalobkyne na

priznanie výživného bola jej odkázanosť z hľadiska jej majetkových a osobných pomerov.

Pokiaľ ide o trovy konania pred okresným súdom, tieto neboli predmetom odvolacieho

konania, lebo podľa krajského súdu v tejto časti odvolanie proti rozsudku okresného súdu

podané nebolo.

5. Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľ nepodal proti predmetnému rozsudku

krajského súdu ohľadom náhrady trov konania dovolanie.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) v zásade každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto

možné považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu tento nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať

a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky.

Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým

prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Sťažnosť smeruje jednak proti rozsudku krajského súdu vo veci samej, ale tiež aj

proti stanovisku, ktoré krajský súd zaujal ohľadom náhrady trov konania vedeného

okresným súdom.

Ústavný súd konštatuje, že sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú

v časti smerujúcej proti potvrdzujúcemu rozsudku krajského súdu vo veci samej.

Spornou otázkou je, či zrušenie ustanovenia § 96 ods. 2 zákona o rodine zákonom

č. , ktorým sa mení zákon o rodine v znení neskorších

predpisov s účinnosťou od 1. apríla 2002 (v rozsudku krajského súdu je v dôsledku

zrejmého omylu uvedený nesprávne , pozn.), znamená, že sa

priznanie výživného od 1. apríla 2002 už nemá posudzovať vo svetle dobrých mravov, alebo

či je potrebné na dobré mravy v tejto súvislosti prihliadať aj po 1. apríli 2002 vzhľadom na

ustanovenie v spojení s ustanovením zákona

o rodine.

Podľa § 96 ods. 2 zákona o rodine v znení účinnom do 31. marca 2002 výživné

nebolo možné priznať, ak by to bolo v rozpore so zásadami morálky socialistickej

spoločnosti.

Podľa zákona o rodine ustanovenia sa použijú vtedy,

ak tento zákon neustanovuje niečo iné.

Podľa výkon práv a povinností vyplývajúcich

z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv

a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

Z rozsudku krajského súdu vyplýva, že vychádzal zo skutočnosti, podľa ktorej

inštitút výživného je predmetom úpravy zákona o rodine, a preto neprichádza do úvahy

aplikácia v zmysle zákona o rodine. Hoci tento výklad nie je

podľa všetkého jediný možný, rozhodne neprichádza do úvahy kvalifikovať ho ako

arbitrárny, teda taký, ktorý by sa zásadným spôsobom odchyľoval od znenia ustanovenia

§ 104 zákona o rodine. Krajský súd preto podľa názoru ústavného súdu neprekročil medze

výkladu zákona, ktoré mu prináležia. Sťažovateľ sa neodvolal na iné rozhodnutia

odvolacích súdov, prípadne Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré by boli

problematiku posudzovali odlišne.

Ďalšiu časť sťažnosti týkajúcu sa náhrady trov konania považuje ústavný súd za

neprípustnú, keďže sťažovateľ mal možnosť v súvislosti s náhradou trov konania na

okresnom súde podať z dôvodov ním tvrdených proti rozsudku krajského súdu dovolanie,

čo však podľa zistenia ústavného súdu neurobil.

Hoci podľa proti uzneseniam o trovách

konania nie je dovolanie prípustné, napriek tomu podľa § 237 Občianskeho súdneho

poriadku je prípustné dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktoré je

zaťažené niektorým z dôvodov zmätočnosti, ktoré sú v tomto ustanovení definované.

Konkrétne podľa dovolanie je prípustné proti

každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala

možnosť konať pred súdom. Námietku sťažovateľa, podľa ktorej krajský súd nepreskúmal

výrok o náhrade trov konania vedeného okresným súdom z dôvodu, že v tomto smere

nebolo podané odvolanie, hoci v skutočnosti odvolanie podané sťažovateľom smerovalo aj

proti výroku o náhrade trov konania pred okresným súdom, ako aj proti výroku o povinnosti

zaplatiť súdny poplatok zo žaloby, treba považovať za námietku v zmysle § 237 písm. f)

.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené

vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. augusta 2007