Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 223/07
PDF · 152.53 KB
No categories available
II. ÚS 223/07
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. októbra
2007 predbežne prerokoval sťažnosť doc. Ing. D. R., PhD., B., zastúpenej advokátom
JUDr. B. S., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na
spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod
sp. zn. 21 C 115/1998 a takto
rozhodol:
Sťažnosť doc. Ing. D. R., PhD., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. septembra
2007 doručená sťažnosť doc. Ing. D. R., PhD., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu
Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 21 C 115/1998.
Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:
«(...) podávam vo veci 21 C 115/1998 sťažnosť na Okresný súd Bratislava II. za
porušenie:
a) článku 48, odsek 2 Ústavy Slovenskej republiky: „každý má právo, aby sa jeho vec
prerokovala bez zbytočných prieťahov“
b) článku 6, odsek 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach (EDĽP): „každý má právo
na to, aby jeho vec bola spravodlivo prerokovaná nezávislým súdom“. (...)
Sťažnosť podávam v zákonom stanovenej 2-mesačnej lehote po doručení rozsudku
odvolacieho Krajského súdu zo dňa 21. 6. 2007 (...).
Ku podaniu sťažnosti na Ústavný súd SR ma viedla skutočnosť, že konanie
Okresného súdu BA II. nesmerovalo k odstráneniu mojej právnej neistoty a ani po 9 rokoch
som sa v pre mňa takej citlivej veci nedovolala spravodlivosti. (...)
Okresný súd BA II. nedokázal správne posúdiť, že moja žaloba o ochranu osobnosti
je dôvodná (...).
Okresný súd BA II. nebral do úvahy objektívne vyjadrenie osobného úradu
zamestnávateľa (...).
Okresný súd BA II. si osvojil právny názor odporkyne a zamietol 3-krát môj návrh z
rôznych dôvodov, ktoré sú právne nekonzistentné. (...)
Okresný súd BA II nepostupoval v intenciách odvolacieho - Krajského súdu v
Bratislave, ktorý
- zrušil rozhodnutie Okresného súdu BA II zo dňa 26. 11. 1999 a v odvolacom konaní 14 Co
30/00 dospel dňa 21. 5. 2000 k záveru, že „odvolanie je dôvodné“
- zrušil rozhodnutie Okresného súdu BA II zo dňa 26. 3. 2002 a v odvolacom konaní 6 Co
120/03-232 dňa 30. 10. 2003 dospel ku záveru, že „rozsudok súdu prvého stupňa v posúdení
pasívnej legitimácie nemožno posúdiť ako vecne správny.“
Dávam do pozornosti zásadnú zmenu právneho názoru sudkyne Okresného súdu BA
II , ku ktorej prišlo po vynesení rozhodnutia dňa 1. 10. 1999 v súvisiacej veci č. 21 C/115/98
smerovanej proti tej istej odporkyni s tým istým dôkazným listom (...).
Prehlasujem, že ako navrhovateľka som svojim vystupovaním pred Okresným súdom
BA II. , ani žiadnym opomenutím z mojej strany neprispela ku predlžovaniu konania.»
Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie
nálezom takto rozhodol:
„Postupom Okresného súdu Bratislava II. v konaní o ochranu osobnosti vedenom
pod spisovou značkou 21 C 115/1998 bolo porušené základné právo Doc. Ing. D. R., PhD.
na spravodlivé prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48, ods. 1 Ústavy SR a
podľa čl. 6, ods. 1, EDĽP.
Navrhovateľke sa priznáva finančné zadosťučinenie 150 000 Sk.
Okresnému súdu Bratislava II. sa ukladá povinnosť uhradiť trovy právneho konania
navrhovateľke a jej právnemu zástupcovi JUDr. B. S.“
Sťažovateľka v petite návrhu žiadala vysloviť porušenie základného práva „na
spravodlivé prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 1 ústavy (...)“.
Vzhľadom na znenie čl. 48 ods. 1 ústavy, podľa ktorého nikoho nemožno odňať jeho
zákonnému sudcovi, ústavný súd označenie tohto článku sťažovateľkou v petite návrhu
považoval za chybu pri písaní a za sťažovateľkou namietané porušenie považoval základné
právo zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy. Tieto závery vyplývajú aj z viacerých formulácií
uvádzaných v odôvodnení sťažnosti. Navyše z obsahu sťažnosti nevyplýva žiaden
argument, ktorým by sťažovateľka odôvodňovala porušenie základného práva na zákonného
sudcu (čl. 48 ods. 1 ústavy).
Podľa zistenia ústavného súdu vec okresného súdu vedená pod sp. zn. 21 C 115/1998
bola právoplatne skončená 3. augusta 2007, keď nadobudol právoplatnosť rozsudok
okresného súdu č. k. 21 C 115/1998-289 z 22. apríla 2005 v spojení s rozsudkom Krajského
súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 6 Co 362/05-318 z 21. júna 2007.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (v rovnakom
rozsahu sa vzťahuje aj na právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) môže vyplývať aj z toho, že
porušenie uvedeného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom
už okresný súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
V prvom rade je potrebné poznamenať, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde
je ústavný súd viazaný návrhom sťažovateľky, ktorá je v tomto prípade zastúpená
kvalifikovaným právnym zástupcom. Preto v danej veci ústavný súd rozhodoval o porušení
tých práv, vyslovenia porušenia ktorých sa sťažovateľka domáha v návrhu na rozhodnutie,
t. j. v petite sťažnosti.
Predmetom konania pred ústavným súdom je posúdenie namietaného porušenia
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2
ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1
dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 21 C 115/1998,
v ktorom sa sťažovateľka domáhala ochrany osobnosti, ospravedlnenia a náhrady
nemajetkovej ujmy proti odporkyni.
Vzhľadom na viazanosť návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom
súde) ústavný súd pri predbežnom prerokovaní posudzoval označené porušenie práv
sťažovateľky vo vzťahu k tomu porušovateľovi, ktorého označila v sťažnosti, teda
vo vzťahu k okresnému súdu. Zo sťažnosti vyplýva, že okresný súd 22. apríla 2005 vo veci
vedenej pod sp. zn. 21 C 115/1998 vyhlásil rozsudok, proti ktorému podala sťažovateľka
odvolanie, o ktorom krajský súd rozhodol (č. k. 6 Co 362/05-318 z 21. júna 2007) bez toho,
aby rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Sťažovateľka namietala prieťahy v konaní okresného súdu, ktorý v okamihu podania
sťažnosti ústavnému súdu už o veci samej nekonal, t. j. meritórne rozhodol skôr, ako
sťažovateľka podala sťažnosť ústavnému súdu. Z toho vyplýva, že okresný súd v čase
podania sťažnosti už nemohol žiadnym ústavne relevantným spôsobom ovplyvniť priebeh
konania, prípadne prieťahy v ňom, a teda nemohol ani porušovať sťažovateľkou označené
práva.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach, ktorými sťažovatelia namietajú
zbytočné prieťahy v konaní, vychádza zo svojej judikatúry, podľa ktorej poskytuje ochranu
základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru len vtedy,
ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď k porušeniu namietaného práva došlo
alebo porušenie v tomto čase ešte trvalo (napr. II. ÚS 32/00, I. ÚS 29/02, II. ÚS 55/02,
IV. ÚS 102/05, II. ÚS 387/06).
Na základe uvedeného ústavný súd v súlade so svojou judikatúrou (podobne
IV. ÚS 219/03, II. ÚS 197/04) sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku ústavný súd o ďalších nárokoch
sťažovateľky (priznanie primeraného finančného zadosťučinenia a náhrada trov právneho
zastúpenia v konaní pred ústavným súdom) nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. októbra 2007