Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 185/07

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. októbra 2007

predbežne prerokoval sťažnosť M. V., J. V. a P. H., všetci bytom H., zastúpených

advokátom JUDr. J. K., P., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu

ochranu podľa a v spojení s Slovenskej

republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Okresným súdom Bardejov pod

sp. zn. a Krajským súdom v Prešove pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. V., J. V. a P. H. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I .

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. júla 2007

doručená sťažnosť M. V., J. V. a P. H., všetci bytom H. (ďalej len „sťažovateľ“,

„sťažovateľka“ spolu „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie základného práva na

súdnu ochranu podľa a v spojení s Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní

vedenom Okresným súdom Bardejov (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.

a Krajským súdom v Prešove (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. . Sťažnosť

bola doručená do podateľne ústavného súdu osobne.

Zo sťažnosti a z jej doplnenia vyplýva, že rozsudkom okresného súdu sp. zn.

z 26. septembra 2006 bolo určené, že sťažovatelia sú povinní vypratať byt

v prospech žalobcu. Rozsudkom krajského súdu sp. zn. zo 7. mája 2007 bol

rozsudok okresného súdu potvrdený. Oba rozsudky nadobudli právoplatnosť 28. mája 2007.

Sťažovatelia podali proti rozsudku krajského súdu 27. júna 2007 dovolanie, ktoré z hľadiska

jeho prípustnosti opierajú o ustanovenie a .

V čase podania sťažnosti spis okresného súdu sp. zn. ešte nebol predložený

Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) na rozhodnutie

o dovolaní. Keďže ide o potvrdzujúci rozsudok krajského súdu, ohľadom ktorého nie je

prípustné dovolanie podľa , podávajú sťažovatelia aj

sťažnosť ústavnému súdu. Sťažovatelia vo všetkých uvedených podaniach namietajú

porušenie označených základných práv podľa a dohovoru. V sťažnosti uviedli, že

v priebehu konania na všeobecnom súde predložili celý rad dôkazov, najmä listinných, ako

aj skutočnosti vyplývajúce z ich účastníckych výpovedí, ktoré však všeobecné súdy

ignorovali. Ďalej namietali aktívnu legitimáciu žalobcu a posúdenie otázky bytovej náhrady.

Konkrétne tvrdili, že žalobcovi nevzniklo členstvo v bytovom družstve a sporný družstevný

byt mu bol pridelený v rozpore s právom. Súdy však dôkazy v tomto smere vyhodnotili

účelovo, resp. niektoré z nich opomenuli. Družstevný byt môže byť pridelený iba členovi

družstva a členstvo vzniká za podmienok upravených stanovami bytového družstva, pričom

otázka prijatia za člena a zaplatenie zápisného a členského podielu musí byť jednoznačne

preukázaná, a to aj príslušnou dokumentáciou bytového družstva. Kým členstvo sťažovateľa

bolo nepochybne preukázané príslušnými listinami, údajné členstvo žalobcu sa o takéto

dôkazy neopiera. Odôvodnenia rozsudkov všeobecných súdov sú nepresvedčivé

a rozporuplné, keď bez bližšieho vysvetlenia obišli skutočnosť, že u všetkých ostatných

členov bytového družstva sú doložené príslušné listiny, len v prípade žalobcu je to inak.

Svedkovia si nepamätali, aby bolo rozhodnuté o prijatí žalobcu za člena bytového družstva.

Napriek tomu však bolo konštatované, že žalobca bol prijatý za člena bytového družstva

29. mája 1986. Hoci predstavenstvo bytového družstva uvedeného dňa zasadalo a hoci

existuje zápisnica z tohto zasadnutia obsahujúca aj rozhodnutia o prijatí viacerých osôb za

členov družstva, meno žalobcu sa tam nenachádza. Všeobecné súdy sa odvolávajú na

výpoveď svedka, ktorý si mal pamätať, že sa rozhodlo aj o prijatí žalobcu. Pritom svedok na

zasadnutí predstavenstva 29. mája 1986 nebol prítomný. V zápisnici z 26. júna 1986 nie je

uvedené ani meno žalobcu, a preto je otázne, ako mohla byť toho istého dňa uzavretá so

žalobcom dohoda o odovzdaní a prevzatí bytu. Sťažovatelia sú spoločnými nájomcami

sporného družstevného bytu, keďže sú spoločnými členmi bytového družstva a majú

uzavretú nájomnú zmluvu. S touto skutočnosťou sa však všeobecné súdy po právnej stránke

nijako nevysporiadali. Rovnako nerozhodli o práve nájomcov na primeraný náhradný byt.

Všeobecné súdy pri svojom rozhodovaní akceptovali iba dôkazy jedného z účastníkov

a dôkazy druhého účastníka, ktoré nekonvenovali výroku rozsudku, už obišli, a ani sa s nimi

nevysporiadali. Ďalej sa všeobecné súdy nevysporiadali ani s viacerými ďalšími skutkovými

nezrovnalosťami. Ide napríklad o skutočnosť, že v čase, keď žalobcovi mal byť v rámci

stabilizácie sporný družstevný byt pridelený, súčasne si staval rodinný dom s použitím

štátneho stabilizačného príspevku. Ďalej, hoci žalobca predložil dodatočne dohodu

o prenájme bytu z 1. júna 1986, všeobecné súdy odmietli znalecky posúdiť pravosť

podpisov a pečiatky, i keď sťažovatelia namietali, že tento dokument bol antidatovaný.

Preukázalo sa, že hoci jednotné roľnícke družstvo používalo v rokoch 1985 a 1986 okrúhlu

pečiatku, na dohode z 1. júna 1986 je pozdĺžna pečiatka.

Sťažovatelia žiadajú vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

označených základných práv podľa a dohovoru v konaní vedenom okresným súdom

pod sp. zn. a krajským súdom pod sp. zn. s tým, aby bol

rozsudok okresného súdu z 26. septembra 2006 a rozsudok krajského súdu zo 7. mája 2007

zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie. Sťažovatelia požadujú aj náhradu trov právneho

zastúpenia.

Napokon navrhujú vydať dočasné opatrenie, ktorým by sa odložila vykonateľnosť

rozsudku okresného súdu sp. zn. z 26. septembra 2006. Ďalej má ústavný súd

prikázať okresnému súdu pre prípad podania návrhu žalobcom na povolenie exekúcie túto

nepovoliť a žalobcovi uložiť, aby sa dočasne zdržal oprávnenia priznaného mu

právoplatným rozsudkom.

2. Z rozsudku krajského súdu sp. zn. zo 7. mája 2007 vyplýva, že ním

bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. -331 z 26. septembra 2006. Podľa

názoru krajského súdu vykonal okresný súd dokazovanie v potrebnom rozsahu, správne

zistil skutkový stav a správne rozhodol. Bolo nepochybne preukázané, že žalobcovi vzniklo

členstvo v bytovom družstve od 29. mája 1986 a že zápisné, členský vklad a členský podiel

za jednotlivých užívateľov bytov v deväťbytovej jednotke v rámci stabilizácie zaplatilo

jednotné roľnícke družstvo. Preto nemožno spochybniť riadne členstvo žalobcu v bytovom

družstve a nadväzne ani splnenie podmienok na vznik práva osobného užívania

družstevného bytu žalobcu. V konečnom dôsledku o vzniku tohto práva svedčí aj dohoda

o odovzdaní a prevzatí bytu uzavretá 1. júna 1986, ktorej existencia a platnosť bola

potvrdená aj svedeckou výpoveďou Ing. R. V závislosti od toho nemožno nič zmeniť na

existencii nájomného pomeru žalobcu k spornému družstevnému bytu so zreteľom na to, že

od 1. januára 1992 sa právo osobného užívania družstevného bytu zmenilo na nájom

družstevného bytu. Nie je právne významná otázka, či žalobca predmetný byt aj skutočne

užíval, lebo len prenajímateľ bytu by mohol vyvodiť z takejto skutočnosti nejaké dôsledky,

a nie je právne významná ani otázka zabezpečenia bytovej náhrady, lebo sťažovatelia

v spornom byte bývajú protiprávne. Nájomná zmluva svedčiaca v ich prospech nemôže byť

totiž platná, ak nedošlo k zrušeniu nájomného vzťahu žalobcu. Pokiaľ ide o vznik členstva

žalobcu v bytovom družstve, krajský súd nemá pochybnosti o tom, že sa tak stalo v rámci

stabilizácie pracovníkov vtedajšieho jednotného roľníckeho družstva, ktoré platilo aj

príslušné poplatky. Je nepochybné, že predstavenstvo bytového družstva rozhodlo o prijatí

žalobcu za člena, lebo ho ako člena eviduje a rozhodnutie v tomto smere potvrdil v rámci

dokazovania na okresnom súde svedok. Problém spočívajúci v tom, že sa nezachovala

zápisnica o zasadnutí predstavenstva a rozhodnutia o prijatí žalobcu za člena bytového

družstva nemôže spochybniť tú okolnosť, že žalobca je od 29. mája 1986 riadnym členom

bytového družstva tak, ako to vyplýva z jeho členského spisu. Vzorové stanovy bytového

družstva totiž nezakotvujú povinnosť vyhotovovať zápisnice z rozhodnutia predstavenstva

o prijatí za člena. So zreteľom na všetky okolnosti treba dôjsť k záveru, že bytové družstvo

takýmto spôsobom rozhodlo a žalobcu za svojho člena prijalo, a v nadväznosti na to je

potom možné urobiť záver, že žalobcovi vzniklo aj právo na pridelenie družstevného bytu

a na uzavretie dohody o prevzatí a odovzdaní družstevného bytu do osobného užívania.

Aktívna legitimácia nájomcu družstevného bytu vo vzťahu k žalobe o vypratanie bytu je

nepochybne daná, pretože táto rieši otázku jeho postavenia a užívania bytu. Nebolo zistené,

že by vznik členstva žalobcu bolo možné považovať za simulovaný právny úkon.

Posudzovanie investícií vykonaných sťažovateľmi nie je predmetom konania a nesúvisí

s tým, čo je potrebné zistiť a vyhodnotiť v predmetnej veci.

3. Z dovolania podaného sťažovateľmi 27. júna 2007 proti rozsudku krajského súdu

vyplýva, že jeho prípustnosť sa opiera o ustanovenie § 237 písm. a) a f) Občianskeho

súdneho poriadku a dôvody dovolania sa opierajú o ustanovenie § 241 ods. 2 písm. a), b)

a c) . Podľa sťažovateľov vo veci nemal rozhodovať súd,

žalobca nebol aktívne legitimovaný, keďže na rozdiel od sťažovateľov sa nestal členom

družstva. Dôkazy v tomto smere boli vyhodnotené nesprávne. Nesprávnym právnym

posúdením veci a tým, že sa nevzali do úvahy všetky dôkazy, bola sťažovateľom odňatá

možnosť konať pred súdom.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa názoru ústavného súdu vo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti

konaniu vedenému okresným súdom pod sp. zn. , nie je v jeho právomoci konať

a rozhodnúť.

Ako to vyplýva z citovaného ustanovenia právomoc ústavného

súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba

vtedy, ak poskytovanie tejto ochrany nie je v právomoci všeobecných súdov. V danom

prípade proti rozsudku okresného súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný

prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným základným právam mal

krajský súd ako súd odvolací. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

Zložitejšia je situácia ohľadom tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu

vedenému krajským súdom pod sp. zn. .

Sťažovatelia síce podali proti potvrdzujúcemu rozsudku krajského súdu dovolanie,

avšak celkom zrejme sú si vedomí, že prípustnosť podaného dovolania je veľmi

problematická. Hoci je pravdou, že je prípustné dovolanie proti akémukoľvek rozhodnutiu

odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v ustanovení § 237 Občianskeho súdneho

poriadku, a hoci tvrdia prípustnosť podaného dovolania s poukazom na ustanovenie § 237

písm. a) a f) , zo skutkového vymedzenia podaného

dovolania sa zdá, že v skutočnosti nesúhlasia jednak s rozsahom a hodnotením vykonaného

dokazovania, ale tiež s právnymi závermi všeobecných súdov. Takto vymedzené dôvody

dovolania sú však relevantné iba v dovolacom konaní, prípustnosť ktorého vychádza

z ustanovenia .

Vo vzťahu k uplatnenému titulu prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. a) a f)

je v právomoci najvyššieho súdu poskytnúť ochranu

označeným základným právam sťažovateľov, čo zároveň vylučuje právomoc ústavného

súdu. Teda ani z tohto pohľadu nie je daná možnosť, aby o veci konal a rozhodoval ústavný

súd.

Z hľadiska namietaného nesprávneho, resp. nedostatočného zistenia skutkového

stavu a nesprávneho právneho posúdenia veci považuje ústavný súd sťažnosť za zjavne

neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto

možné považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ,

, ).

V danej veci bolo potrebné vykonať pomerne rozsiahle a náročné zisťovanie

skutkového stavu, ktoré bolo zrejme komplikované aj so zreteľom na to, že išlo o zisťovanie

skutočností, ktoré sa mali odohrať pred viac ako dvadsiatimi rokmi. Po vykonanom

dokazovaní dospeli všeobecné súdy ku skutkovým zisteniam, ktoré boli v odôvodnení

rozsudku krajského súdu vyčerpávajúcim spôsobom vysvetlené. Nie je úlohou ústavného

súdu skutkové závery všeobecných súdov znova hodnotiť, resp. ich dokonca

prehodnocovať, a to tým menej, že ústavný súd tieto dôkazy nevykonal. Závery

všeobecných súdov nemožno považovať ani za arbitrárne, ale ani za zjavne neodôvodnené,

a preto niet dôvodu do nich zasahovať.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol v celom rozsahu, nebolo už

potrebné osobitne sa zaoberať návrhom sťažovateľov na vydanie dočasného opatrenia.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. októbra 2007