Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 184/07

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. októbra 2007

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. P. O., S., zastúpeného advokátom Mgr. J. G., B., vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd v konaní vedenom Okresným súdom Humenné pod sp. zn.

a Krajským súdom v Prešove pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. P. O. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. júla

2007 doručená sťažnosť Ing. P. O., S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“),

ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Okresným súdom

Humenné (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. a Krajským súdom v Prešove

(ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. . Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú

prepravu 18. júla 2007.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu sp. zn.

zo 6. februára 2006 uznaný vinným zo spáchania trestného činu krádeže podľa § 247 ods. 2

písm. d) a ods. 4 účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „starý

“) a bol mu za to uložený peňažný trest 20 000 Sk, resp. pre prípad zmarenia

výkonu peňažného trestu náhradný trest odňatia slobody v trvaní piatich mesiacov. Stalo sa

tak preto, lebo v presne nezistenej dobe v mesiacoch december 2001 až január 2002

v katastri obce K. ako konateľ L. B., S. svojvoľne vydal súhlas na ťažbu z lesných pozemkov

v dielcoch č. 244, 248A a 248B v užívaní L. U., čím následne došlo k vyťaženiu 214 stromov

3

buka v množstve 299,1 mdrevnej hmoty, ktorú odpredal a spôsobil škodu 352 927 Sk.

Rozsudkom krajského súdu č. k. -213 z 22. marca 2007 bol rozsudok okresného

súdu zrušený v celom rozsahu a sťažovateľ bol uznaný vinným na totožnom skutkovom

základe pre prečin krádeže podľa

účinného od 1. januára 2006 (ďalej len „nový “) a bol mu uložený rovnaký

trest.

Sťažovateľ nesúhlasí s právoplatnými odsudzujúcimi rozsudkami, pretože sa cíti byť

nevinný, keďže sa podľa jeho tvrdenia nedopustil žiadneho trestného činu. Obom súdom

vytýka absenciu takého odôvodnenia rozsudkov, ktoré by jasne a zrozumiteľne dávali

odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky v danej veci. Taktiež podľa

sťažovateľa nie je zrejmé, ako sa súdy vyrovnali s jeho obhajobou, a prečo nevyhoveli jeho

návrhom na vykonanie ďalších dôkazov. V rámci verejného zasadnutia krajského súdu

22. marca 2007 sťažovateľ navrhoval, aby sa vykonala nová ohliadka miesta činu, aby boli

vypočutí svedkovia K. a F., aby sa vykonala konfrontácia medzi svedkami D., D. a G. a aby

sa zabezpečilo odborné vyjadrenie týkajúce sa množstva vyťaženého dreva. Krajský súd

navrhované dokazovanie uznesením zamietol, avšak v odôvodnení rozsudku sa

nevysporiadal s dôvodmi odmietnutia. Sťažovateľ je presvedčený, že ním navrhované

dôkazy mali vysokú výpovednú hodnotu i relevanciu. Svedkovia K. a F. boli osobne

prítomní pri ohliadke vykonanej 6. júna 2002 Obvodným úradom S., kde sa mal sťažovateľ

vraj k trestnému činu priznať. Navrhovaná konfrontácia svedkov by preukázala, že svedok

D. sa pýtal na ľudí, ktorí mali ťažiť drevo z kolonickej strany. Krajský súd však konštatuje,

že zmeny vo výpovediach svedkov G. a D. sú evidentne tendenčné v snahe pomôcť

sťažovateľovi. Navrhované odborné vyjadrenie mohlo preukázať, že i pri výrube všetkých

3

stromov by drevná hmota predstavovala objem iba 30 - 40 m. Vykonanie ohliadky miesta

činu pokladá sťažovateľ za rozhodujúci dôkaz, lebo práve tam by sa dalo zistiť, či došlo

k výrubu stromov - bukov označených sťažovateľom modrou farbou, keďže tieto označenia

sú i po viacerých rokoch ešte viditeľné. Súdy sa však uspokojili s ohliadkou vykonanou

15. júla 2003 vyšetrovateľom, kedy sa konštatovalo, že v danom úseku sa nachádzajú pne

po bukoch v počte asi 214 kusov a ani na jednom mieste nie je uvedené, že by pne boli

označené modrou farbou. Súdy ďalej nezohľadnili odborné stanovisko N. Z. z 9. januára

2006, z ktorého vyplýva, že v prípade ťažby vykonávanej v mesiacoch november - december

2001 nie je možné s určitosťou v júni - auguste 2002 potvrdiť, kedy došlo ku ťažbe, lebo

prechod od včasného (jarného dreva) k neskorému (letnému) drevu v jednom vegetačnom

období nie je pri jednotlivých druhoch drevín rovnako výrazný, hoci ostro ohraničené ročné

kruhy možno vidieť na dreve duba, jaseňa, agáta, borovice, duglasky, smrekovca a jedle.

Problémy s rozlíšením ročných kruhov sú najmä u buka, hraba a brezy, pričom „jarné“

drevo má iné fyzikálne vlastnosti ako „letné“ drevo. Nedá sa presne určiť, ktoré stromy boli

vyťažené v jednotlivých mesiacoch november - december 2001, január, február a marec

2002, teda v období vegetačného pokoja. Súdy sa ani len nezaoberali s možnosťou, že po

skončení realizovanej ťažby dreva mohlo dôjsť, ako už veľakrát predtým, k opätovným

krádežiam dreva zo susedného lesa, a bez ďalšieho ustálili, že všetko drevo bolo vyťažené

na príkaz sťažovateľa. Príslušný text zápisnice z ústneho pojednávania spojeného

s miestnou ohliadkou z 9. júna 2002 nemožno považovať za priznanie sťažovateľa ku

spáchaniu inkriminovaného skutku, pretože zo zápisnice pri správnej interpretácii vyplýva

iba to, že sťažovateľ vydal príkaz na ťažbu dreva len na svojom majetku a len pokiaľ ide

o stromy označené modrou farbou. Priznanie sa ku ťažbe dreva na vlastnom majetku však

nemôže byť považované za priznanie sa k trestnému činu. Pri ustálení výšky škody sa súdy

uspokojili s vyčíslením Ing. J. H., zamestnanca poškodeného, o nezaujatosti ktorého možno

preto pochybovať. Napokon oba súdy pochybili aj v tom, že sťažovateľa v skutkovej vete

označili za „konateľa LPS B., S.“, hoci povolenie na ťažbu dreva vydal ako odborný lesný

hospodár. Vzhľadom na všetky uvedené námietky dospieva sťažovateľ k záveru, že skutok,

tak ako je uvedený v právoplatnom odsudzujúcom rozsudku, sa nestal, lebo nie je možné

vydať povolenie na ťažbu dreva na cudzom majetku. Rozsudok krajského súdu bol

sťažovateľovi doručený 25. mája 2007.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených

základných práv podľa , listiny a práv podľa dohovoru v konaniach vedených

okresným súdom a krajským súdom s tým, aby rozsudok okresného súdu sp. zn. zo

6. februára 2006 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 22. marca 2007

boli zrušené a vec vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľ požaduje aj

náhradu trov právneho zastúpenia advokátom.

2. Z rozsudku krajského súdu č. k. -213 z 22. marca 2007 vyplýva, že

rozsudok okresného súdu bol zrušený v celom rozsahu a sťažovateľ bol uznaný vinným na

totožnom skutkovom základe prečinom krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. d), ods. 3 písm. a)

nového a bol mu uložený peňažný trest 20 000 Sk, resp. pre prípad

úmyselného zmarenia výkonu tohto trestu náhradný trest odňatia slobody v trvaní piatich

mesiacov.

Podľa názoru krajského súdu bolo vykonanými dôkazmi nepochybne preukázané, že

skutok tak, ako ho okresný súd ustálil, sa stal, a že ho spáchal sťažovateľ. Sťažovateľ

spáchanie skutku popieral a tvrdil, že sa necíti byť vinným, pretože drevnú hmotu ťažil len

na pozemkoch L. B., S. Uviedol, že majetok spoločenstva susedí s majetkom v katastri obce

K., ktorý je v užívaní L. U., pričom medzi týmito pozemkami nebola jednoznačne

stabilizovaná a vyznačená hranica. Keďže strany, kde bola predtým vyznačená hranica, boli

vyrezané, zrekonštruoval katastrálnu hranicu. V uvedených dielcoch patriacich L. U. aj

L. B., S. boli časté krádeže dreva, preto sa rozhodol vykonať v mesiacoch november a

december 2001 a v januári 2002 v dielcoch 245, 246 a 247A ťažbu. Mohlo sa stať, že pri

uhadzovaní haluzín zašiel aj do dielcov L. U., no ťažbu v týchto dielcoch nevykonal.

Následne bola geodetom zameraná nová hranica a túto hranicu rešpektuje. Na rozdiel od

sťažovateľa svedok Ing. J. H. uvádzal, že po oznámení nelegálneho výrubu drevnej hmoty

bol spoločne s Ing. D. a M. F. na ohliadke na mieste výrubu, kde sa prvýkrát vykonalo

meranie pňov čerstvo vyťažených po zimnej ťažbe v dielcoch 244, 248A a 248B. Po miestnej

ohliadke 6. júna 2002, na ktorej sa zúčastnil aj sťažovateľ, a po novom určení hranice

geodetom, znovu vykonal meranie v časti od katastrálnej hranice po domnelú hranicu, ktorú

vyznačil sťažovateľ, teda merali sa iba hraničné úseky a v nich čerstvo vyťažené pne.

Následne upravili výšku škody na sumu 352 927 Sk. Svedok V. D. uviedol, že v mesiaci apríl

2002 pri pochôdzke zistil na parcele č. 248 a 244 vyťaženie drevnej hmoty, čo následne

oznámil nadriadeným. Preznačenie hranice a čerstvú ťažbu v hraničných dielcoch v

rozsahu popísanom v rozsudku potvrdili aj svedkovia Ing. R. D. a M. F. Títo svedkovia tiež

potvrdili správnosť posledného merania po zameraní novej hranice geodetom a následné

vyčíslenie škody. Rovnako ako svedkyňa Ing. A. R. potvrdili skutočnosti miestnej ohliadky

zo 6. júna 2002, kde sa mal sťažovateľ priznať, že stromy preznačil on a že ťažbu vykonali

na jeho príkaz. O uvedenej ohliadke je spísaná aj zápisnica, ktorá je súčasťou spisu. Svedok

J. M. v prípravnom konaní uviedol, že spolupracuje so sťažovateľom. Ťažbu vykonávali asi

G. a D., on nebol na mieste, kde sa ťažilo, zo skladu odkúpil asi polovicu vyťaženého

množstva, nevie presne, koľko sa vyťažilo. Na hlavnom pojednávaní svoju výpoveď zmenil,

uvádzal, že ťažbu vykonával s ťažobnou čatou, ťažba bola vopred vyznačená sťažovateľom,

ktorý im ukazoval, ktoré stromy majú vyťažiť. Sám bol prítomný na mieste, kde sa ťažilo,

nevie koľko sa presne vyťažilo, ale všetku drevnú hmotu odkúpil od sťažovateľa. Pri

odstraňovaní rozporov v jeho výpovediach pred okresným súdom zotrval na tom, že pri

ťažbe bol osobne. Svedok J. G. v prípravnom konaní uvádzal, že pre sťažovateľa ťažil na

prelome rokov 2001/2002, rezalo sa to, čo ukázal sťažovateľ, bolo to niekde na rozhraní

lesa sťažovateľa a L. U., predtým tam bol vyrezaný nejaký priesek. Sťažovateľ na stromoch

označil nejakými šípkami, kde je hranica, po túto mohol rezať, nevie, koľko dreva vyrezal,

bol platený na dni. Nikto okrem neho tam neťažil, rezal stromy, ktoré sťažovateľ vyznačil

červenou farbou, pred nimi nikto v uvedenom úseku nerezal, bol to nevyrezaný les. Na

hlavnom pojednávaní už uviedol, že uvedenú ťažbu vykonával spoločne s D., počas tejto

ťažby prišiel k nim D., F. a D., chodili tam tiež občania z obce K., ktorí tam ťažili drevo v

štátnych lesoch. Svedok L. D. v prípravnom konaní vypovedal, že u M. mal dlh, ktorý chcel

splatiť prácou pri ťažbe dreva, preto išiel ťažiť pre sťažovateľa, ťažil tam koncom decembra

r. 2001 a v januári 2002. Ťažbu vyznačoval sťažovateľ, nevedel uviesť, koľko dreva vyťažili,

evidenciu si viedol sťažovateľ, nikto iný tam v tom čase nebol, v úseku, kde rezali oni,

predtým nikto nerezal. Na hlavnom pojednávaní uviedol, že ťažil spoločne s G., stromy

modrou farbou označoval sťažovateľ, ktorý tam bol každý druhý deň, evidenciu viedol M.,

v tom čase ťažili drevo nejaké osoby, počas ťažby raz prišiel D. s dvoma pánmi a pýtal sa,

či nevideli nejakých ľudí z kolonickej strany, čo berú drevo, povedal mu, že ich videl, vtedy

tam bol prítomný aj M. Je teda evidentné, že sťažovateľa zo spáchania skutku usvedčujú

najmä svedkovia Ing. J. H., Ing. R. D., V. D., M. F. a Ing. A. R. Na druhej strane obranu

sťažovateľa najmä zmenenými výpoveďami na hlavnom pojednávaní potvrdzovali svedkovia

J. G., L. D. a sčasti J. M. Podľa názoru krajského súdu zmeny vo výpovediach svedkov J. G.

a L. D. spočívajúce okrem iného aj v tom, že počas vykonávania ťažby prišiel k nim D. s

ďalšími dvoma osobami a mali sa pýtať na ľudí z kolonickej strany, ktorí tam berú drevo, je

evidentne tendenčná v snahe napomôcť sťažovateľovi. Keďže žiaden zo svedkov túto

skutočnosť nepotvrdil, naopak v čase, keď mala byť vykonávaná ťažba v uvedených lesných

dielcoch, neboli, a napokon táto zmena je v rozpore aj s tým, čo uvádzali v prípravnom

konaní, že pri ťažbe boli prítomní iba oni a sťažovateľ, prípadne M. Okresný súd správne,

podľa názoru krajského súdu, po zhodnotení všetkých týchto dôkazov aj ďalších listinných

dôkazov nachádzajúcich sa v spise konštatoval, že mal dostatočne preukázané, že sa skutok

stal tak, ako je uvedený vo výroku rozsudku, a že sa tohto skutku dopustil sťažovateľ.

Okresný súd vychádzajúc z výšky škody, ktorú mal sťažovateľ svojím konaním spôsobiť,

kvalifikoval konanie sťažovateľa ako trestný čin krádeže podľa § 247 ods. 2 písm. d) a ods.

4 starého pri konštatovaní, že tento si prisvojil cudziu vec tým, že sa jej

zmocnil, a takou vecou bolo drevo z pozemku, ktorý patrí do lesného pôdneho fondu

a spôsobil týmto činom väčšiu škodu. K pochybeniu zo strany okresného súdu došlo, keď sa

nedôsledne zaoberal otázkou trestnosti činu z pohľadu ustanovenia § 16 ods. 1 starého

. Podľa tohto ustanovenia trestnosť činu sa posudzuje podľa zákona

účinného v čase, keď bol čin spáchaný, podľa neskoršieho zákona sa posudzuje len vtedy,

ak je to pre páchateľa priaznivejšie. Sťažovateľ mal svojím konaním spôsobiť L. U. škodu

v sume 352 927 Sk. Túto škodu je potrebné tak z pohľadu § 89 ods. 13 starého Trestného

zákona, ako aj z pohľadu nového považovať za väčšiu škodu.

Pri trestnom čine krádeže podľa a starého je

daná trestná sadzba v rozmedzí od jedného roka do päť rokov. Pri prečine krádeže podľa

nového je trestná sadzba daná rozmedzím šesť

mesiacov až tri roky. Navyše však nový ukladá súdu povinnosť pri výmere

trestu zohľadňovať pomer poľahčujúcich a priťažujúcich okolností, taxatívne vymedzených

v ustanovení a nového . Pri zistení, že poľahčujúce okolnosti

prevažujú nad priťažujúcimi okolnosťami, v danom prípade ako poľahčujúcu okolnosť

krajský súd vyhodnotil tú skutočnosť, že sťažovateľ pred spáchaním skutku viedol riadny

život [ nového ], a priťažujúcu okolnosť nezistil, dospel

krajský súd k záveru, že použitie nového z tohto pohľadu bude pre

sťažovateľa priaznivejšie. Uvedené pochybenie okresného súdu však mohol krajský súd

napraviť sám, preto zrušil napadnutý rozsudok v celom rozsahu a sám vo veci rozhodol.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) v zásade každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto

možné považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis , I. ÚS

12/05, ).

Vo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti rozsudku okresného súdu sp. zn.

zo 6. februára 2006, nie je daná právomoc ústavného súdu. Ako to vyplýva

z citovaného článku 127 ods. 1 , právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu

základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, ak neposkytuje túto

ochranu všeobecný súd. Keďže proti rozsudku okresného súdu bolo prípustné odvolanie ako

riadny opravný prostriedok, právo poskytnúť ochranu označeným základným právam podľa

, listiny a právam podľa dohovoru mal krajský súd ako súd odvolací, čím je zároveň

vylúčená právomoc ústavného súdu.

Odlišná je situácia vo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti rozsudku

krajského súdu sp. zn. z 22. marca 2007. Túto časť sťažnosti považuje ústavný

súd za zjavne neopodstatnenú.

Podstatou sťažnosti je tvrdenie, že všeobecné súdy rozhodli bez vykonania všetkého

potrebného dokazovania, vykonané dôkazy nevyhodnotili v súlade so zákonom a ani

odôvodnenie ich rozhodnutí nie je dostatočné.

Podľa názoru ústavného súdu nemožno s námietkami sťažovateľa súhlasiť.

Všeobecné súdy vykonali vo veci dokazovanie v rozsahu, ktorý považovali za dostačujúci

a skutkové závery, ku ktorým dospeli, podrobne a vyčerpávajúcim spôsobom zdôvodnili.

Nie je úlohou ústavného súdu hodnotiť vykonané dokazovanie, a to tým menej, že ústavný

súd sám tieto dôkazy nevykonal, a preto ani nemohol nadobudnúť bezprostredné poznatky

o veci. Vykonanie potrebného dokazovania a jeho vyhodnotenie je úlohou všeobecných

súdov, a to predovšetkým okresného súdu ako súdu, ktorý dôkazy sám vykonáva.

Všetky uvedené skutočnosti vedú ústavný súd k záveru, že rozsudok krajského súdu

nemožno považovať za arbitrárny, ale ani za zjavne neodôvodnený. Preto neprichádza do

úvahy, aby ústavný súd do záverov krajského súdu zasiahol.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené

vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. októbra 2007