Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 265/07
PDF · 275.07 KB
No categories available
IV. ÚS 265/07
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. októbra 2007
predbežne prerokoval sťažnosť V. N., S., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu
zo zamestnania podľa čl. 36 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky, základného práva
na prerokovanie veci zákonom ustanoveným postupom podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach
č. k. 2 Co 81/2006-70 z 29. januára 2007 a takto
rozhodol:
Sťažnosť V. N. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. mája 2007
doručená sťažnosť V. N., S. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. I. R.,
K., v ktorej namieta porušenie svojho základného práva na ochranu proti svojvoľnému
prepúšťaniu zo zamestnania podľa čl. 36 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), základného práva na prerokovanie veci zákonom ustanoveným postupom podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského
súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 Co 81/2006-70 z 29. januára 2007.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že žalobou zo 4. decembra 1994 doručenou
Okresnému súdu Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) sa sťažovateľ domáhal
určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru proti B. mesta S. (ďalej len „odporca“).
Na pojednávaní 22. decembra 2005 okresný súd rozsudkom sp. zn. 7 C 64/1994 žalobu
sťažovateľa zamietol a zaviazal ho uhradiť odporcovi trovy konania.
Sťažovateľ podal proti predmetnému rozsudku 7. februára 2006 odvolanie, o ktorom
krajský súd rozsudkom č. k. 2 Co 81/2006-70 z 29. januára 2007 rozhodol tak, že potvrdil
rozsudok prvostupňového súdu vo veci samej a zmenil rozsudok okresného súdu vo výroku
o náhrade trov konania. Uvedený rozsudok bol sťažovateľovi doručený 14. marca 2007.
Sťažovateľ zastáva názor, že krajský súd rozhodol rozsudkom v danej veci arbitrárne,
pretože sa pri svojom rozhodovaní a v konaní, ktoré mu predchádzalo, neriadil
ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) týkajúcimi sa povinnosti
účastníkov označiť na svoje dôkazy tvrdenia, povinnosti súdu hodnotiť dôkazy každý
jednotlivo aj vo vzájomnej súvislosti, ako aj preto, že aplikoval hmotnoprávny predpis
-Zákonník práce spôsobom, ktorý je nezlučiteľný so základnými právami zaručenými
ústavou, a to predovšetkým v rozpore s III. článkom a § 47 Zákonníka práce účinného
v relevantnom období.
Sťažovateľ ďalej uvádza: «Z vykonaného dokazovania pred súdom I. stupňa bolo
nesporné, že zamestnávateľ sťažovateľa s ním okamžite zrušil pracovný pomer dňa
14. 1. 1994, uvedúc pritom ako dôvody „zvlášť hrubé porušenie pracovného poriadku
a pracovnej disciplíny“, ktorého sa mal sťažovateľ dopustiť tým, že:
1) dňa 13. 1. 1994 odmietol nastúpiť za iného pracovníka do práce a
2) dňa 14. 1. 1994 o 17.00 hod. nenastúpil do pracovnej zmeny.
Tieto skutočnosti, teda existencia okamžitého zrušenia a jeho doručenie
sťažovateľovi, neboli medzi účastníkmi sporné.
Spornými medzi účastníkmi boli skutočnosti, ktoré zamestnávateľ sťažovateľa
identifikoval so zvlášť hrubým porušením pracovnej disciplíny, a to nenastúpenie do práce
za iného zamestnanca a nenastúpenie do práce 14. 1. 1994.
Vo vzťahu k nenastúpeniu do práce za iného zamestnanca sťažovateľ tvrdil vo svojej
účastníckej výpovedi, že ho nikto ani štatutárny zástupca žalovaného Ing. J. F. nevyzval dňa
13. 1. 1994 na zastupovanie iného zamestnanca v práci.
V konaní bolo nesporne preukázané súhlasnými vyjadreniami účastníkov,
sťažovateľa a žalovaného, že dňa 13. 1. 1994 sťažovateľovi končila pracovná zmena
o 7.00 hod. a do práce na ďalšiu zmenu mal nastúpiť o 7.00 hod. Rovnako niet sporu o tom,
že sťažovateľ spolu s ďalšími spolupracovníkmi 13. 1. 1994 v čase okolo 9.00 hod.
až 10.00 hod, navštívili štatutárneho zástupcu žalovaného z dôvodu ich nespokojnosti
s platobnými podmienkami.
Sťažovateľ poprel v konaní, že by bol žalovaným, resp. jeho štatutárnym zástupcom
vyzvaný dňa 13. 1. 1994 na to, aby nastúpil za zastupovanie namiesto iného pracovníka.
Jediným dôkazom o tejto skutočnosti, ktorý v konaní bol vykonaný, bola výpoveď
štatutárneho zástupcu žalovaného, ktorý z dôvodu svojej funkcie, aj okamžite zrušil
pracovný pomer žalovaného. Tento podľa svojho vyjadrenia v konaní, dňa 13. 1. 1994
po tom, čo zistil v čase okolo 11.00 hod., že v kotolni B. mesta v S., kde sťažovateľ pracoval
ako kurič, nie je zabezpečená obsluha, ho údajne vyhľadal v mieste jeho bydliska.
Sťažovateľ túto skutočnosť poprel.
V konaní nebol vykonaný žiaden dôkaz, ktorý by potvrdil vyjadrenie žalovaného
k účastníckej výpovedi žalobcu. Pokiaľ ide o tvrdenia zamestnankýň (...) o tom, že tento
štatutárny zástupca im povedal, že sťažovateľa vyzval na zastupovanie, tieto svedecké
výpovede sa môžu vzťahovať len k tomu, čo štatutárny zástupca žalovaného povedal, ale nie
k tomu, či v skutočnosti vyzval sťažovateľa na zastupovanie alebo nie.
V praxi súdov je štandardným postupom, že tvrdenia účastníkov v prípade, že ich súd
má považovať za preukázané, majú byť preukázané dôkazmi. Pokiaľ ide o výpoveď
účastníkov ako dôkaz v konaní, túto súdy zásadne hodnotia so zreteľom na záujem účastníka
na výsledku konania a so zreteľom na skutočnosť, že účastník konania na rozdiel od svedka,
nie je trestne zodpovedný za podanie krivej účastníckej výpovede.
Súd však v súdenej veci posúdil ako pravdivý jediný dôkaz - vyjadrenie žalovaného,
ktorý ako vyplýva zo zápisnice zo dňa 3. 3. 1995, ani nebol vykonaný vo forme účastníckej
výpovede, ale len vo forme vyjadrenia štatutárneho zástupcu žalovaného k účastníckej
výpovedi žalobcu. Znamená to teda, že tvrdenia žalovaného v konaní neboli preukázané
žiadnym dôkazom a to ani účastníckou výpoveďou štatutárneho zástupcu žalovaného.
Nie je teda zrejmé, na základe akých dôkazov súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení došiel
k záveru o tom, že bolo preukázané, že sťažovateľ odmietol na výzvu žalovaného nastúpiť
na zastupovanie do práce.
Vychádzajúc z ustanovení § 97 Zákonníka práce platného v čase okamžitého zrušenia
pracovného pomeru bolo možné žalobcovi nariadiť prácu nadčas len vo výnimočných
prípadoch a ak išlo o naliehavý záujem spoločnosti. Zároveň platila podmienka,
že aj v prípade práce nadčas, nepretržitý odpočinok medzi dvoma zmenami sa nesmie
skrátiť na menej ako 6 hodín.
V konaní súd dospel k záveru, že v skutočnosti vyvstala potreba zastupovania iného
zamestnanca. Ani z rozsudku súdu I. stupňa, ani z napadnutého rozsudku Krajského súdu
v Košiciach však nevyplýva, ktorého iného zamestnanca mal sťažovateľ vlastne zastúpiť
v práci, prečo zamestnanec, ktorý mal byť v uvedenom čase, teda v čase, keď
sa sťažovateľovi skončila pracovná zmena v práci, do práce nenastúpil, kedy sa to žalovaný
dozvedel a či vykonal aj iné opatrenia na zabezpečenie zastupovania tohto
neidentifikovaného zamestnanca iným pracovníkom, u ktorého práve netrvala nepretržitý
odpočinok medzi dvoma zmenami.
Z vyjadrenia žalovaného k výpovedi žalobcu na pojednávaní dňa 3. 3. 1995
len vyplýva, že o 11.00 hod. šiel do kotolne a zistil že je odstavená bez obsluhy. Žiadna
z okolností, ktoré sú vyššie uvedené, nebola žalovaným ani tvrdená, ani preukázaná.
Na nariadenie práce nadčas, pritom ako už bolo uvedené musia byť splnené vyššie uvedené
podmienky.
Štatutárny zástupca žalovaného vo svojom vyjadrení k účastníckej výpovedi
sťažovateľa síce uviedol, že u sťažovateľa bol presne o 13.00 hod., ale ako vyplýva ďalej
z jeho vyjadrenia, u iných zamestnancov, ktorí v rovnaký deň ako sťažovateľ skončili
pracovnú zmenu o 7.00 hod., bol už pred uvedeným časom. Je však nesporné, že v čase
od 7.00 hod. do 13.00 hod. nemohol žalovaný ani len nariadiť žiadnemu z uvedených
zamestnancov práce nadčas, pretože by v tom prípade konal v rozpore s ustanovením
§ 97 Zákonníka práce a skrátil by dobu nepretržitého odpočinku medzi dvoma zmenami
na menej ako 6 hodín.
Pokiaľ ide o druhý dôvod, v ktorom žalovaný videl obzvlášť hrubé porušenie
pracovnej disciplíny - a to nenastúpenie do práce 14. 1. 1994, sťažovateľ poukazuje na to,
že vo vyjadrení žalovaného k jeho účastníckej výpovedi na pojednávaní dňa 3. 3. 1995
je nesporne uvedené, že dňa 13. 1. 1994 večer vymenil štatutárny zástupca osobne vložku
na zámku za účelom toho, aby ani jeden z nich troch nemohli zopakovať situáciu
z predchádzajúceho dňa, teda aby kotolňu odstavili. Je teda nepochybné, že štatutárny
zástupca žalovaného vymenil zámok na kotolni (pričom ako sám uviedol - táto nemala byť
zamknutá), aby sa do nej nedostali sťažovateľ a ďalší dvaja zamestnanci.
Vyvodiť z takéhoto postupu záver o tom, že sťažovateľ sa dopustil zvlášť hrubého
porušenia pracovnej disciplíny je v rozpore s článkom III, ustanovením § 47 a § 53
Zákonníka práce a porušením práva zakotveného v článku 36 písm. b) Ústavy SR.
Zo samotného vyjadrenia štatutárneho zástupcu žalovaného vyplýva, že uzamknutie
kotolne urobil preto, aby sa do tejto kotolne nemohli dostať sťažovateľ a jeho kolegovia.
Zároveň však to, že sa do nej nedostali, zneužil ako dôvod na okamžité zrušenie pracovného
pomeru. Je nesporné, že žalovaný si v uvedený deň, teda 14. 1. 1994 nesplnil svoju
povinnosť prideľovať, resp. umožniť výkon práce sťažovateľovi, utvárať podmienky
na plnenie pracovných úloh a v takejto situáciu pri porušení týchto povinností je potom
zneužívaním práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov kvalifikovať
sťažovateľa nenastúpenia do práce, pretože sa do nej objektívne dostať nemohol, ako zvlášť
hrubé porušenie pracovnej disciplíny.
Súd z dôvodov, ktoré so zreteľom na požiadavku spravodlivého procesu
a prihliadania na všetko, čo počas konania vyšlo najavo, z nepochopiteľných dôvodov
nielenže sa nevysporiadal, ale ani nezmienil sa o týchto skutočnostiach, ktoré nesporne mali
vplyv na platnosť skončenia pracovného pomeru žalovaného voči sťažovateľovi.»
Vzhľadom na uvedené krajský súd dospel podľa názoru sťažovateľa na základe
vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým a právnym zisteniam, rozhodol
v rozpore s platným právom a rozsudkom č. k. 2 Co 81/2006-70 z 29. januára 2007 porušil
jeho základné práva podľa čl. 36 písm. b) a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru.
Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„Právo sťažovateľa na
- spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru,
- prejednanie veci zákonom ustanoveným postupom podľa článku 46 ods. 1
Ústavy SR,
- ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania podľa článku 36 písm. b)
Ústavy SR,
bolo rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2 Co 81/2006 zo dňa 29. 1. 2007
porušené.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Košiciach
sp. zn. 2 Co 81/2006 zo dňa 29. 1. 2007 a vec mu vracia na ďalšie konanie.
Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Krajskému súdu v Košiciach v porušovaní
vyššie uvedených právach sťažovateľa.
Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie
vo výške 50.000,- Sk.
Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“
II.
Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach fyzických
osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo
slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa čl. 36 prvej vety ústavy zamestnanci majú právo na spravodlivé
a uspokojujúce pracovné podmienky. Podľa čl. 36 písm. b) ústavy zákon zabezpečuje
zamestnancom najmä ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania
a diskriminácii v zamestnaní.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 35... až 46 tejto ústavy
sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený
verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu
v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej
spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života
účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,
vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom
spoločnosti.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,
ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto
považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, III. ÚS 21/06).
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namieta, že rozsudkom krajského súdu
č. k. 2 Co 81/2006-70 z 29. januára 2007 došlo k porušeniu jeho základného práva
na ochranu proti svojvoľnému prepusteniu zo zamestnania podľa čl. 36 písm. b) ústavy,
základného práva na prerokovanie veci zákonom ustanoveným postupom podľa čl. 46 ods.
1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že krajský
súd rozhodol v jeho neprospech a potvrdil rozsudok okresného súdu sp. zn. 7 C 64/1994
z 22. decembra 2005, ktorým bola jeho žaloba týkajúca sa určenia neplatnosti okamžitého
zrušenia pracovného pomeru zo strany odporcu zamietnutá.
Krajský súd rozhodol podľa názoru sťažovateľa v jeho veci arbitrárne, pretože
nevykonal dokazovanie najmä skutočnosti týkajúcej sa kvalifikácie a zvlášť hrubého
porušenia pracovnej disciplíny v súlade s ustanoveniami OSP a Zákonníka práce účinného
v relevantnom období.
Ústavný súd z fotokópie rozsudku krajského súdu č. k. 2 Co 81/2006-70 z 29. januára
2007, ktorý bol k sťažnosti sťažovateľa pripojený ako príloha, zistil, že uvedeným
rozsudkom bol potvrdený rozsudok okresného súdu sp. zn. 7 C 64/1994 z 22. decembra
2005 ako prvostupňového súdu, ktorým bola žaloba sťažovateľa vo veci určenia neplatnosti
okamžitého zrušenia pracovného pomeru zo strany odporcu zamietnutá.
Sťažovateľ podal proti rozsudku okresného súdu v zákonom stanovenej lehote
odvolanie, v ktorom zotrval na stanovisku, že sa nedopustil takého konania, ktoré by mohlo
byť kvalifikované ako hrubé porušenie pracovnej disciplíny v zmysle § 53 ods. 1 písm. b)
Zákonníka práce účinného v čase okamžitého zrušenia pracovného pomeru.
Krajský súd v odôvodnení namietaného rozsudku uviedol: „Odvolací súd podľa
§ 212 ods. 1 O. s. p. v spojení s ust. § 214 ods. 1 O. s. p. na prejednanie odvolania nariadil
pojednávanie, na ktorom preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo,
oboznámil sa s pripojenými spismi 7 C 65/94 a 7 C 66/94 a zistil, že neboli dôvody ani pre
zmenu ani pre zrušenie rozsudku vo výroku o veci samej.
Súd prvého stupňa správne z pracovnej zmluvy zo dňa 30. 9. 1991 uzavretej medzi
žalobcom a žalovaným zistil, že žalobca mal uzavretý pracovný pomer so žalovaným
na dobu neurčitú s nástupom práce dňa 1. 10. 1991. Druh práce bol uvedený UK - kotolňa,
ul. (...), miesto výkonu práce bolo dojednané v S. Z platového výmeru zo dňa 30. 4. 1992
zistil, že žalobcovi bol určený tarifný mesačný plat vo výške 2.680,- Sk. Z okamžitého
zrušenia pracovného pomeru zo dňa 14. 1. 1994 bolo zistené, že žalovaný ukončil pracovný
pomer zo žalobcom podľa § 53 ods. 1 písm. b) Zák. práce okamžitým zrušením pracovného
pomeru z dôvodu zvlášť hrubého porušenia pracovného poriadku a pracovnej disciplíny,
ktorého sa žalobca dopustil dňa 13. 1. 1994 tým, že odmietol nastúpiť za jedného
pracovníka do práce a taktiež dňa 14. 1. 1994 o 7.00 hod. nenastúpil do svojej pracovnej
smeny.
Odvolací súd k tejto výpovedi dopĺňa, že v nej žalovaný rozviedol v odôvodnení
okamžitého zrušenia pracovného pomeru, v čom považoval porušenie pracovnej disciplíny
za zvlášť hrubé porušenie pracovného poriadku a pracovnej disciplíny. Z tohto
odôvodnenia vyplýva, že dňa 13. 1. 1994 o 10.00 hod. prišiel do kancelárie (...), kde
po vypočutí zdôvodnenia výplaty za december 1993 od pracovníčok (...) a riaditeľa podniku,
hodil občiansky preukaz na stôl s tým, že do práce viac nenastupuje a odišiel preč
z kancelárie. Pretože riaditeľ nemal inú možnosť ako zabezpečiť zastupovanie, išiel za
žalobcom o 13.00 hod. a žiadal ho, aby nastúpil do práce, hoci bol po nočnej smene z 12. 1.
1994 a 13. 1. 1994. Nočná smena však skončila o 7.00 hod. Stretol ho vo dverách bytu, keď
bol práve na odchode. Povedal riaditeľovi, že ide do S. hľadať novú prácu. Keďže podľa
Zák. práce porušil § 96 ods. 1 a § 97 ods. 1, 2 a hlavne nenastúpil dňa 14. 1. 1994 ráno
o 7.00 hod. do svojej pracovnej smeny, musel riaditeľ podniku nájsť náhradu, lebo
prevádzku v kotolni na Š. ul. nie je možné odstaviť na neurčitú dobu, hlavne v zimnom
období, keď bola zabezpečovaná dodávka tepla a teplej úžitkovej vody pre 120 bytov, USS,
materskú školu, domov opatrovateľskej služby, klub dôchodcov a políciu, čím mohli
vzniknúť veľké materiálne škody v kotolni, aj na rozvodoch a žalovaný odmietol pokračovať
v práci. Preto nie je možné, aby žalobcu ponechali na pracovisku v organizácii do uplynutia
výpovednej doby.
Z uvedeného vyplýva, že konkrétne hrubé porušenie pracovnej povinnosti
a pracovného poriadku videl zamestnávateľ v tom, že jednak odmietol nastúpiť
na zastupovanie iného pracovníka dňa 13. 1. 1994 a jednak nenastúpil do svojej pracovnej
smeny o 7.00 hod. dňa 14. 1. 1994.
Súd prvého stupňa sa správne zaoberal otázkou, či nastúpil žalobca do práce dňa
13. a 14. 1. 1994. Nepochybne zistil, že ani jeden z týchto dní do práce nenastúpil. Dňa
14. 1. 1994 sa síce pokúsil otvoriť kotolňu, v ktorej mal vykonávať prácu a ktorá bola jeho
miestom výkonu práce, ale keď zistil, o čom mal už predtým informáciu, že kotolňa
je zamknutá a je v nej vymenený zámok, nepokúšal sa zistiť u zamestnávateľa ďalší postup
a nedomáhal sa výkonu práce. K tomuto odvolací súd doplňuje, že dňa 8. 4. 1993 žalobca
spolu s ostatnými pracovníkmi pracujúcimi v kotolni podpísali pracovnú disciplínu
a pracovný poriadok a základné povinnosti pracovníkov. Podľa tejto úpravy v bode b)
je uložená povinnosť riadne hospodáriť s prostriedkami zverenými im organizáciou
a strážiť a ochraňovať majetok organizácie pred poškodením, stratou, zničením a zneužitím
a nejednať v rozpore s oprávnenými záujmami organizácie. V časti o určení pracovnej doby
a spôsobe obmeny pracovnej doby v kotolni na Š. je uvedené, že v prípade neprítomnosti
jedného pracovníka (nemoc, dovolenka) budú ostatní pracovníci pracovať v celodennej
smene a druhý deň budú mať voľno.
V tejto úprave boli zároveň pracovníci upozornení, že v prípade opakovaného
nedodržiavania pracovnej disciplíny sa bude postupovať podľa § 53 ods. 1 písm. b) Zák.
práce. To znamená, že organizácia môže okamžite zrušiť pracovný pomer len výnimočne,
a to vtedy, ak poruší pracovník pracovnú disciplínu zvlášť hrubým spôsobom.
V náväznosti na toto opatrenie je dôležitou skutočnosťou to, že žalovaný bol
už na porušenie pracovnej disciplíny upozornený upozornením zo dňa 15. 6. 1993,
a to aj s možnosťou okamžitého zrušenia pracovného pomeru kvôli porušeniu pracovnej
disciplíny dňa 10. 6. 1993 a 14. 6. 1993. Je nepochybné, že toto upozornenie prevzal,
pretože naňho reaguje svojím listom zo dňa 15. 6. 1993, kde vysvetľuje z akého dôvodu
nenastúpil do zamestnania a to tým, že nedošlo k zabezpečeniu uspokojivých pracovných
podmienok v záujme jeho zdravia. Preto bol nútený zdržiavať sa mimo svojho pracoviska.
Z výpovede žalobcu a svedkov V. K. a F. F. vyplýva, že sa dňa 13. 1. 1994 spoločne dohodli,
že nenastúpia do práce. Odstavili činnosť uhoľnej kotolne tým, že zahasili oheň vo všetkých
kotloch, takže odstavili možnosť prívodu tepla a teplej vody do objektov, do ktorých mal
žalovaný dodávať tieto komodity. Týmto konaním potom skutočne hrubo porušili pracovnú
disciplínu spočívajúcu v tom, že porušili základné povinnosti pracovníka, ktoré vzali
na vedomie dňa 8. 4. 1993 ako bolo vyššie uvedené. Predovšetkým teda to, že v prípade
neprítomnosti jedného z pracovníkov budú ostatní pracovať v celodennej smene a ďalej to,
že nemali jednať v rozpore s oprávnenými záujmami organizácie. Práve tieto skutočnosti
v okamžitom zrušení pracovného pomeru žalovaný vytýkal žalobcovi.
Podľa § 53 ods. 1 písm. b) Zák. práce platného v čase okamžitého zrušenia
pracovného pomeru žalobcu, ak pracovník porušil pracovnú disciplínu takým hrubým
spôsobom, že jeho ponechanie v organizácii do uplynutia výpovednej doby nie je možné
z dôvodu udržania pracovnej disciplíny v organizácii, organizácia môže zrušiť pracovný
pomer okamžite.
Odvolací súd je toho názoru, že v konaní bolo nepochybne preukázané, že nebolo
možné z dôvodu udržania pracovnej disciplíny v organizácii ponechať žalobcu a ďalších
dvoch jeho spolupracovníkov v organizácii, pretože už v predchádzajúcom období
sa dopustili podobného konania, keď do práce nenastúpili a tentokrát išlo o spoločnú
dohodu, čím spôsobili ohrozenie plnenia úloh organizácie zvlášť hrubým spôsobom, pretože
v zimnom období odstavili dodávku tepla a teplej vody pre odberateľov, okrem iného
pre materskú škôlku, ústav sociálnych služieb, domov opatrovateľskej služby, klub
dôchodcov atď. Preto aj podľa odvolacieho súdu bolo v tomto prípade okamžité zrušenie
pracovného pomeru namieste.
Preto správne rozhodol súd prvého stupňa, keď rozhodol, že žalobu o neplatnosť
okamžitého zrušenia pracovného pomeru zamietol.“
V zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36... tejto ústavy
sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. Právo na prácu
a právo na spravodlivé pracovné podmienky patria medzi tie práva, ktorých sa možno
domáhať v tom rozsahu, ktorý ustanovuje Zákonník práce a súvisiace predpisy.
V zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu právo na spravodlivé a uspokojujúce
pracovné podmienky podľa čl. 36 prvej vety ústavy a právo na ochranu proti svojvoľnému
prepúšťaniu zo zamestnania podľa čl. 36 druhej vety písm. b) ústavy neznamenajú
nemennosť, resp. zákaz skončiť pracovný pomer so zamestnancom, pokiaľ sa tak stane
v súlade s ústavnými a zákonnými limitmi, ktoré sa na takýto postup zamestnávateľa
vzťahujú (v konkrétnom prípade platia najmä ustanovenia Zákonníka práce účinného
v relevantnom období). Ústavný súd tiež upozorňuje, že ochranu proti svojvoľnému
prepusteniu zo zamestnania poskytujú všeobecné súdy a iné orgány právnej ochrany.
Sťažovateľ nesúhlasil s okamžitým prepustením z pracovného pomeru podľa
príslušných ustanovení Zákonníka práce, ktoré mu odporca doručil, preto si uplatnil ochranu
svojich práv pred všeobecnými súdmi, na ktorú mal nepochybne nárok. Ústavný súd preto
zvlášť skúmal, či v danom prípade neboli ustanovenia zákonov aplikované spôsobom, ktorý
by signalizoval, že došlo, resp. mohlo dôjsť k porušeniu označených základných práv
sťažovateľa podľa ústavy a dohovoru a zistil, že to tak nie je. Krajský súd sa primerane
vysporiadal s argumentáciou sťažovateľa a relevantné ustanovenia Zákonníka práce
aplikoval spôsobom, ktorý neodporuje ich zneniu, účelu ani namietaným článkom ústavy.
Krajský súd ako odvolací súd preskúmal postup okresného súdu v konaní o preskúmaní
okamžitého zrušenia pracovného pomeru, dospel však k záveru, že okresný súd správne
posúdil skutkový stav uvedenej veci a výpoveď daná odporcom sťažovateľovi je v súlade
s právnymi predpismi, preto svojím rozsudkom č. k. 2 Co 81/2006-70 z 29. januára 2007
potvrdil rozhodnutie okresného súdu, pričom v jeho rozhodnutí bol rešpektovaný skutkový
a právny stav v čase, keď nastala relevantná právna skutočnosť. Krajský súd v odôvodnení
predmetného rozsudku analyzoval zo skutkového a právneho hľadiska odvolaním
napadnutý rozsudok okresného súdu a takisto sa vysporiadal aj s argumentáciou sťažovateľa
uvedenou v odvolaní zo 7. februára 2006, pričom zároveň uviedol dôvody, pre ktoré nie je
možné akceptovať právne názory sťažovateľa. Ústavný súd preto pri preskúmaní
rozsudku krajského súdu č. k. 2 Co 81/2006-70 z 29. januára 2007 nezistil žiadne
skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné tento rozsudok označiť za arbitrárny
(napr. IV. ÚS 150/03).
Z uvedeného dôvodu podľa názoru ústavného súdu nejestvuje taká príčinná súvislosť
medzi označenými základnými právami sťažovateľa a postupom krajského súdu
pri rozhodovaní v danej veci, ktorá by umožňovala vysloviť záver o porušení sťažovateľom
označených základných práv. Skutočnosť, že sa sťažovateľ nestotožňuje s právnym názorom
krajského súdu, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
uvedeného rozhodnutia a nezakladá oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor
krajského súdu svojím vlastným.
O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom
by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel alebo význam (napr. rozhodnutia I. ÚS 115/02,
I. ÚS 176/03), pričom v konkrétnych okolnostiach danej veci sa tak nestalo.
V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom pre odmietnutie návrhu
pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom
do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí
relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť
sťažnosti a túto odmietne (m. m. I. ÚS 12/01, IV. ÚS 287/04). Z uvedeného dôvodu ústavný
súd sťažnosť sťažovateľa odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2
Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa aj ďalšími
návrhmi sťažovateľa (napr. priznaním primeraného finančného zadosťučinenia).
Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto
rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. októbra 2007