Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 265/07

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. októbra 2007

predbežne prerokoval sťažnosť V. N., S., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu

zo zamestnania podľa ) , základného práva

na prerokovanie veci zákonom ustanoveným postupom podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach

č. k. -70 z 29. januára 2007 a takto

rozhodol:

Sťažnosť V. N. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. mája 2007

doručená sťažnosť V. N., S. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. I. R.,

K., v ktorej namieta porušenie svojho základného práva na ochranu proti svojvoľnému

prepúšťaniu zo zamestnania podľa ) (ďalej len

„ústava“), základného práva na prerokovanie veci zákonom ustanoveným postupom podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského

súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. -70 z 29. januára 2007.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že žalobou zo 4. decembra 1994 doručenou

Okresnému súdu Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) sa sťažovateľ domáhal

určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru proti B. mesta S. (ďalej len „odporca“).

Na pojednávaní 22. decembra 2005 okresný súd rozsudkom sp. zn. žalobu

sťažovateľa zamietol a zaviazal ho uhradiť odporcovi trovy konania.

Sťažovateľ podal proti predmetnému rozsudku 7. februára 2006 odvolanie, o ktorom

krajský súd rozsudkom č. k. -70 z 29. januára 2007 rozhodol tak, že potvrdil

rozsudok prvostupňového súdu vo veci samej a zmenil rozsudok okresného súdu vo výroku

o náhrade trov konania. Uvedený rozsudok bol sťažovateľovi doručený 14. marca 2007.

Sťažovateľ zastáva názor, že krajský súd rozhodol rozsudkom v danej veci arbitrárne,

pretože sa pri svojom rozhodovaní a v konaní, ktoré mu predchádzalo, neriadil

ustanoveniami (ďalej len „OSP“) týkajúcimi sa povinnosti

účastníkov označiť na svoje dôkazy tvrdenia, povinnosti súdu hodnotiť dôkazy každý

jednotlivo aj vo vzájomnej súvislosti, ako aj preto, že aplikoval hmotnoprávny predpis

- spôsobom, ktorý je nezlučiteľný so základnými právami zaručenými

, a to predovšetkým v rozpore s III. článkom a účinného

v relevantnom období.

Sťažovateľ ďalej uvádza: «Z vykonaného dokazovania pred súdom I. stupňa bolo

nesporné, že zamestnávateľ sťažovateľa s ním okamžite zrušil pracovný pomer dňa

14. 1. 1994, uvedúc pritom ako dôvody „zvlášť hrubé porušenie pracovného poriadku

a pracovnej disciplíny“, ktorého sa mal sťažovateľ dopustiť tým, že:

1) dňa 13. 1. 1994 odmietol nastúpiť za iného pracovníka do práce a

2) dňa 14. 1. 1994 o 17.00 hod. nenastúpil do pracovnej zmeny.

Tieto skutočnosti, teda existencia okamžitého zrušenia a jeho doručenie

sťažovateľovi, neboli medzi účastníkmi sporné.

Spornými medzi účastníkmi boli skutočnosti, ktoré zamestnávateľ sťažovateľa

identifikoval so zvlášť hrubým porušením pracovnej disciplíny, a to nenastúpenie do práce

za iného zamestnanca a nenastúpenie do práce 14. 1. 1994.

Vo vzťahu k nenastúpeniu do práce za iného zamestnanca sťažovateľ tvrdil vo svojej

účastníckej výpovedi, že ho nikto ani štatutárny zástupca žalovaného Ing. J. F. nevyzval dňa

13. 1. 1994 na zastupovanie iného zamestnanca v práci.

V konaní bolo nesporne preukázané súhlasnými vyjadreniami účastníkov,

sťažovateľa a žalovaného, že dňa 13. 1. 1994 sťažovateľovi končila pracovná zmena

o 7.00 hod. a do práce na ďalšiu zmenu mal nastúpiť o 7.00 hod. Rovnako niet sporu o tom,

že sťažovateľ spolu s ďalšími spolupracovníkmi 13. 1. 1994 v čase okolo 9.00 hod.

až 10.00 hod, navštívili štatutárneho zástupcu žalovaného z dôvodu ich nespokojnosti

s platobnými podmienkami.

Sťažovateľ poprel v konaní, že by bol žalovaným, resp. jeho štatutárnym zástupcom

vyzvaný dňa 13. 1. 1994 na to, aby nastúpil za zastupovanie namiesto iného pracovníka.

Jediným dôkazom o tejto skutočnosti, ktorý v konaní bol vykonaný, bola výpoveď

štatutárneho zástupcu žalovaného, ktorý z dôvodu svojej funkcie, aj okamžite zrušil

pracovný pomer žalovaného. Tento podľa svojho vyjadrenia v konaní, dňa 13. 1. 1994

po tom, čo zistil v čase okolo 11.00 hod., že v kotolni B. mesta v S., kde sťažovateľ pracoval

ako kurič, nie je zabezpečená obsluha, ho údajne vyhľadal v mieste jeho bydliska.

Sťažovateľ túto skutočnosť poprel.

V konaní nebol vykonaný žiaden dôkaz, ktorý by potvrdil vyjadrenie žalovaného

k účastníckej výpovedi žalobcu. Pokiaľ ide o tvrdenia zamestnankýň (...) o tom, že tento

štatutárny zástupca im povedal, že sťažovateľa vyzval na zastupovanie, tieto svedecké

výpovede sa môžu vzťahovať len k tomu, čo štatutárny zástupca žalovaného povedal, ale nie

k tomu, či v skutočnosti vyzval sťažovateľa na zastupovanie alebo nie.

V praxi súdov je štandardným postupom, že tvrdenia účastníkov v prípade, že ich súd

má považovať za preukázané, majú byť preukázané dôkazmi. Pokiaľ ide o výpoveď

účastníkov ako dôkaz v konaní, túto súdy zásadne hodnotia so zreteľom na záujem účastníka

na výsledku konania a so zreteľom na skutočnosť, že účastník konania na rozdiel od svedka,

nie je trestne zodpovedný za podanie krivej účastníckej výpovede.

Súd však v súdenej veci posúdil ako pravdivý jediný dôkaz - vyjadrenie žalovaného,

ktorý ako vyplýva zo zápisnice zo dňa 3. 3. 1995, ani nebol vykonaný vo forme účastníckej

výpovede, ale len vo forme vyjadrenia štatutárneho zástupcu žalovaného k účastníckej

výpovedi žalobcu. Znamená to teda, že tvrdenia žalovaného v konaní neboli preukázané

žiadnym dôkazom a to ani účastníckou výpoveďou štatutárneho zástupcu žalovaného.

Nie je teda zrejmé, na základe akých dôkazov súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení došiel

k záveru o tom, že bolo preukázané, že sťažovateľ odmietol na výzvu žalovaného nastúpiť

na zastupovanie do práce.

Vychádzajúc z ustanovení platného v čase okamžitého zrušenia

pracovného pomeru bolo možné žalobcovi nariadiť prácu nadčas len vo výnimočných

prípadoch a ak išlo o naliehavý záujem spoločnosti. Zároveň platila podmienka,

že aj v prípade práce nadčas, nepretržitý odpočinok medzi dvoma zmenami sa nesmie

skrátiť na menej ako 6 hodín.

V konaní súd dospel k záveru, že v skutočnosti vyvstala potreba zastupovania iného

zamestnanca. Ani z rozsudku súdu I. stupňa, ani z napadnutého rozsudku Krajského súdu

v Košiciach však nevyplýva, ktorého iného zamestnanca mal sťažovateľ vlastne zastúpiť

v práci, prečo zamestnanec, ktorý mal byť v uvedenom čase, teda v čase, keď

sa sťažovateľovi skončila pracovná zmena v práci, do práce nenastúpil, kedy sa to žalovaný

dozvedel a či vykonal aj iné opatrenia na zabezpečenie zastupovania tohto

neidentifikovaného zamestnanca iným pracovníkom, u ktorého práve netrvala nepretržitý

odpočinok medzi dvoma zmenami.

Z vyjadrenia žalovaného k výpovedi žalobcu na pojednávaní dňa 3. 3. 1995

len vyplýva, že o 11.00 hod. šiel do kotolne a zistil že je odstavená bez obsluhy. Žiadna

z okolností, ktoré sú vyššie uvedené, nebola žalovaným ani tvrdená, ani preukázaná.

Na nariadenie práce nadčas, pritom ako už bolo uvedené musia byť splnené vyššie uvedené

podmienky.

Štatutárny zástupca žalovaného vo svojom vyjadrení k účastníckej výpovedi

sťažovateľa síce uviedol, že u sťažovateľa bol presne o 13.00 hod., ale ako vyplýva ďalej

z jeho vyjadrenia, u iných zamestnancov, ktorí v rovnaký deň ako sťažovateľ skončili

pracovnú zmenu o 7.00 hod., bol už pred uvedeným časom. Je však nesporné, že v čase

od 7.00 hod. do 13.00 hod. nemohol žalovaný ani len nariadiť žiadnemu z uvedených

zamestnancov práce nadčas, pretože by v tom prípade konal v rozpore s ustanovením

a skrátil by dobu nepretržitého odpočinku medzi dvoma zmenami

na menej ako 6 hodín.

Pokiaľ ide o druhý dôvod, v ktorom žalovaný videl obzvlášť hrubé porušenie

pracovnej disciplíny - a to nenastúpenie do práce 14. 1. 1994, sťažovateľ poukazuje na to,

že vo vyjadrení žalovaného k jeho účastníckej výpovedi na pojednávaní dňa 3. 3. 1995

je nesporne uvedené, že dňa 13. 1. 1994 večer vymenil štatutárny zástupca osobne vložku

na zámku za účelom toho, aby ani jeden z nich troch nemohli zopakovať situáciu

z predchádzajúceho dňa, teda aby kotolňu odstavili. Je teda nepochybné, že štatutárny

zástupca žalovaného vymenil zámok na kotolni (pričom ako sám uviedol - táto nemala byť

zamknutá), aby sa do nej nedostali sťažovateľ a ďalší dvaja zamestnanci.

Vyvodiť z takéhoto postupu záver o tom, že sťažovateľ sa dopustil zvlášť hrubého

porušenia pracovnej disciplíny je v rozpore s článkom III, ustanovením § 47 a § 53

a porušením práva zakotveného v článku 36 písm. b) SR.

Zo samotného vyjadrenia štatutárneho zástupcu žalovaného vyplýva, že uzamknutie

kotolne urobil preto, aby sa do tejto kotolne nemohli dostať sťažovateľ a jeho kolegovia.

Zároveň však to, že sa do nej nedostali, zneužil ako dôvod na okamžité zrušenie pracovného

pomeru. Je nesporné, že žalovaný si v uvedený deň, teda 14. 1. 1994 nesplnil svoju

povinnosť prideľovať, resp. umožniť výkon práce sťažovateľovi, utvárať podmienky

na plnenie pracovných úloh a v takejto situáciu pri porušení týchto povinností je potom

zneužívaním práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov kvalifikovať

sťažovateľa nenastúpenia do práce, pretože sa do nej objektívne dostať nemohol, ako zvlášť

hrubé porušenie pracovnej disciplíny.

Súd z dôvodov, ktoré so zreteľom na požiadavku spravodlivého procesu

a prihliadania na všetko, čo počas konania vyšlo najavo, z nepochopiteľných dôvodov

nielenže sa nevysporiadal, ale ani nezmienil sa o týchto skutočnostiach, ktoré nesporne mali

vplyv na platnosť skončenia pracovného pomeru žalovaného voči sťažovateľovi.»

Vzhľadom na uvedené krajský súd dospel podľa názoru sťažovateľa na základe

vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým a právnym zisteniam, rozhodol

v rozpore s platným právom a rozsudkom č. k. -70 z 29. januára 2007 porušil

jeho základné práva podľa ) a , ako aj právo podľa

ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Právo sťažovateľa na

- spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru,

- prejednanie veci zákonom ustanoveným postupom podľa článku 46 ods. 1

SR,

- ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania podľa článku 36 písm. b)

SR,

bolo rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. zo dňa 29. 1. 2007

porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Košiciach

sp. zn. zo dňa 29. 1. 2007 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Krajskému súdu v Košiciach v porušovaní

vyššie uvedených právach sťažovateľa.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie

vo výške 50.000,- Sk.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

Ústavný súd je podľa oprávnený konať o sťažnostiach fyzických

osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo

slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa prvej vety zamestnanci majú právo na spravodlivé

a uspokojujúce pracovné podmienky. Podľa ) zákon zabezpečuje

zamestnancom najmä ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania

a diskriminácii v zamestnaní.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa domáhať sa práv uvedených v ... až 46 tejto

sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený

verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu

v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej

spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života

účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,

vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom

spoločnosti.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,

ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto

považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. , , ).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namieta, že rozsudkom krajského súdu

č. k. -70 z 29. januára 2007 došlo k porušeniu jeho základného práva

na ochranu proti svojvoľnému prepusteniu zo zamestnania podľa ) ,

základného práva na prerokovanie veci zákonom ustanoveným postupom podľa čl. 46 ods.

1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru tým, že krajský

súd rozhodol v jeho neprospech a potvrdil rozsudok okresného súdu sp. zn.

z 22. decembra 2005, ktorým bola jeho žaloba týkajúca sa určenia neplatnosti okamžitého

zrušenia pracovného pomeru zo strany odporcu zamietnutá.

Krajský súd rozhodol podľa názoru sťažovateľa v jeho veci arbitrárne, pretože

nevykonal dokazovanie najmä skutočnosti týkajúcej sa kvalifikácie a zvlášť hrubého

porušenia pracovnej disciplíny v súlade s ustanoveniami a účinného

v relevantnom období.

Ústavný súd z fotokópie rozsudku krajského súdu č. k. -70 z 29. januára

2007, ktorý bol k sťažnosti sťažovateľa pripojený ako príloha, zistil, že uvedeným

rozsudkom bol potvrdený rozsudok okresného súdu sp. zn. z 22. decembra

2005 ako prvostupňového súdu, ktorým bola žaloba sťažovateľa vo veci určenia neplatnosti

okamžitého zrušenia pracovného pomeru zo strany odporcu zamietnutá.

Sťažovateľ podal proti rozsudku okresného súdu v zákonom stanovenej lehote

odvolanie, v ktorom zotrval na stanovisku, že sa nedopustil takého konania, ktoré by mohlo

byť kvalifikované ako hrubé porušenie pracovnej disciplíny v zmysle § 53 ods. 1 písm. b)

účinného v čase okamžitého zrušenia pracovného pomeru.

Krajský súd v odôvodnení namietaného rozsudku uviedol: „Odvolací súd podľa

v spojení s ust. na prejednanie odvolania nariadil

pojednávanie, na ktorom preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo,

oboznámil sa s pripojenými spismi a a zistil, že neboli dôvody ani pre

zmenu ani pre zrušenie rozsudku vo výroku o veci samej.

Súd prvého stupňa správne z pracovnej zmluvy zo dňa 30. 9. 1991 uzavretej medzi

žalobcom a žalovaným zistil, že žalobca mal uzavretý pracovný pomer so žalovaným

na dobu neurčitú s nástupom práce dňa 1. 10. 1991. Druh práce bol uvedený UK - kotolňa,

ul. (...), miesto výkonu práce bolo dojednané v S. Z platového výmeru zo dňa 30. 4. 1992

zistil, že žalobcovi bol určený tarifný mesačný plat vo výške 2.680,- Sk. Z okamžitého

zrušenia pracovného pomeru zo dňa 14. 1. 1994 bolo zistené, že žalovaný ukončil pracovný

pomer zo žalobcom podľa § 53 ods. 1 písm. b) Zák. práce okamžitým zrušením pracovného

pomeru z dôvodu zvlášť hrubého porušenia pracovného poriadku a pracovnej disciplíny,

ktorého sa žalobca dopustil dňa 13. 1. 1994 tým, že odmietol nastúpiť za jedného

pracovníka do práce a taktiež dňa 14. 1. 1994 o 7.00 hod. nenastúpil do svojej pracovnej

smeny.

Odvolací súd k tejto výpovedi dopĺňa, že v nej žalovaný rozviedol v odôvodnení

okamžitého zrušenia pracovného pomeru, v čom považoval porušenie pracovnej disciplíny

za zvlášť hrubé porušenie pracovného poriadku a pracovnej disciplíny. Z tohto

odôvodnenia vyplýva, že dňa 13. 1. 1994 o 10.00 hod. prišiel do kancelárie (...), kde

po vypočutí zdôvodnenia výplaty za december 1993 od pracovníčok (...) a riaditeľa podniku,

hodil občiansky preukaz na stôl s tým, že do práce viac nenastupuje a odišiel preč

z kancelárie. Pretože riaditeľ nemal inú možnosť ako zabezpečiť zastupovanie, išiel za

žalobcom o 13.00 hod. a žiadal ho, aby nastúpil do práce, hoci bol po nočnej smene z 12. 1.

1994 a 13. 1. 1994. Nočná smena však skončila o 7.00 hod. Stretol ho vo dverách bytu, keď

bol práve na odchode. Povedal riaditeľovi, že ide do S. hľadať novú prácu. Keďže podľa

Zák. práce porušil § 96 ods. 1 a § 97 ods. 1, 2 a hlavne nenastúpil dňa 14. 1. 1994 ráno

o 7.00 hod. do svojej pracovnej smeny, musel riaditeľ podniku nájsť náhradu, lebo

prevádzku v kotolni na Š. ul. nie je možné odstaviť na neurčitú dobu, hlavne v zimnom

období, keď bola zabezpečovaná dodávka tepla a teplej úžitkovej vody pre 120 bytov, USS,

materskú školu, domov opatrovateľskej služby, klub dôchodcov a políciu, čím mohli

vzniknúť veľké materiálne škody v kotolni, aj na rozvodoch a žalovaný odmietol pokračovať

v práci. Preto nie je možné, aby žalobcu ponechali na pracovisku v organizácii do uplynutia

výpovednej doby.

Z uvedeného vyplýva, že konkrétne hrubé porušenie pracovnej povinnosti

a pracovného poriadku videl zamestnávateľ v tom, že jednak odmietol nastúpiť

na zastupovanie iného pracovníka dňa 13. 1. 1994 a jednak nenastúpil do svojej pracovnej

smeny o 7.00 hod. dňa 14. 1. 1994.

Súd prvého stupňa sa správne zaoberal otázkou, či nastúpil žalobca do práce dňa

13. a 14. 1. 1994. Nepochybne zistil, že ani jeden z týchto dní do práce nenastúpil. Dňa

14. 1. 1994 sa síce pokúsil otvoriť kotolňu, v ktorej mal vykonávať prácu a ktorá bola jeho

miestom výkonu práce, ale keď zistil, o čom mal už predtým informáciu, že kotolňa

je zamknutá a je v nej vymenený zámok, nepokúšal sa zistiť u zamestnávateľa ďalší postup

a nedomáhal sa výkonu práce. K tomuto odvolací súd doplňuje, že dňa 8. 4. 1993 žalobca

spolu s ostatnými pracovníkmi pracujúcimi v kotolni podpísali pracovnú disciplínu

a pracovný poriadok a základné povinnosti pracovníkov. Podľa tejto úpravy v bode b)

je uložená povinnosť riadne hospodáriť s prostriedkami zverenými im organizáciou

a strážiť a ochraňovať majetok organizácie pred poškodením, stratou, zničením a zneužitím

a nejednať v rozpore s oprávnenými záujmami organizácie. V časti o určení pracovnej doby

a spôsobe obmeny pracovnej doby v kotolni na Š. je uvedené, že v prípade neprítomnosti

jedného pracovníka (nemoc, dovolenka) budú ostatní pracovníci pracovať v celodennej

smene a druhý deň budú mať voľno.

V tejto úprave boli zároveň pracovníci upozornení, že v prípade opakovaného

nedodržiavania pracovnej disciplíny sa bude postupovať podľa § 53 ods. 1 písm. b) Zák.

práce. To znamená, že organizácia môže okamžite zrušiť pracovný pomer len výnimočne,

a to vtedy, ak poruší pracovník pracovnú disciplínu zvlášť hrubým spôsobom.

V náväznosti na toto opatrenie je dôležitou skutočnosťou to, že žalovaný bol

už na porušenie pracovnej disciplíny upozornený upozornením zo dňa 15. 6. 1993,

a to aj s možnosťou okamžitého zrušenia pracovného pomeru kvôli porušeniu pracovnej

disciplíny dňa 10. 6. 1993 a 14. 6. 1993. Je nepochybné, že toto upozornenie prevzal,

pretože naňho reaguje svojím listom zo dňa 15. 6. 1993, kde vysvetľuje z akého dôvodu

nenastúpil do zamestnania a to tým, že nedošlo k zabezpečeniu uspokojivých pracovných

podmienok v záujme jeho zdravia. Preto bol nútený zdržiavať sa mimo svojho pracoviska.

Z výpovede žalobcu a svedkov V. K. a F. F. vyplýva, že sa dňa 13. 1. 1994 spoločne dohodli,

že nenastúpia do práce. Odstavili činnosť uhoľnej kotolne tým, že zahasili oheň vo všetkých

kotloch, takže odstavili možnosť prívodu tepla a teplej vody do objektov, do ktorých mal

žalovaný dodávať tieto komodity. Týmto konaním potom skutočne hrubo porušili pracovnú

disciplínu spočívajúcu v tom, že porušili základné povinnosti pracovníka, ktoré vzali

na vedomie dňa 8. 4. 1993 ako bolo vyššie uvedené. Predovšetkým teda to, že v prípade

neprítomnosti jedného z pracovníkov budú ostatní pracovať v celodennej smene a ďalej to,

že nemali jednať v rozpore s oprávnenými záujmami organizácie. Práve tieto skutočnosti

v okamžitom zrušení pracovného pomeru žalovaný vytýkal žalobcovi.

Podľa § 53 ods. 1 písm. b) Zák. práce platného v čase okamžitého zrušenia

pracovného pomeru žalobcu, ak pracovník porušil pracovnú disciplínu takým hrubým

spôsobom, že jeho ponechanie v organizácii do uplynutia výpovednej doby nie je možné

z dôvodu udržania pracovnej disciplíny v organizácii, organizácia môže zrušiť pracovný

pomer okamžite.

Odvolací súd je toho názoru, že v konaní bolo nepochybne preukázané, že nebolo

možné z dôvodu udržania pracovnej disciplíny v organizácii ponechať žalobcu a ďalších

dvoch jeho spolupracovníkov v organizácii, pretože už v predchádzajúcom období

sa dopustili podobného konania, keď do práce nenastúpili a tentokrát išlo o spoločnú

dohodu, čím spôsobili ohrozenie plnenia úloh organizácie zvlášť hrubým spôsobom, pretože

v zimnom období odstavili dodávku tepla a teplej vody pre odberateľov, okrem iného

pre materskú škôlku, ústav sociálnych služieb, domov opatrovateľskej služby, klub

dôchodcov atď. Preto aj podľa odvolacieho súdu bolo v tomto prípade okamžité zrušenie

pracovného pomeru namieste.

Preto správne rozhodol súd prvého stupňa, keď rozhodol, že žalobu o neplatnosť

okamžitého zrušenia pracovného pomeru zamietol.“

V zmysle domáhať sa práv uvedených v , 36... tejto

sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. Právo na prácu

a právo na spravodlivé pracovné podmienky patria medzi tie práva, ktorých sa možno

domáhať v tom rozsahu, ktorý ustanovuje a súvisiace predpisy.

V zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu právo na spravodlivé a uspokojujúce

pracovné podmienky podľa prvej vety a právo na ochranu proti svojvoľnému

prepúšťaniu zo zamestnania podľa druhej vety písm. b) neznamenajú

nemennosť, resp. zákaz skončiť pracovný pomer so zamestnancom, pokiaľ sa tak stane

v súlade s ústavnými a zákonnými limitmi, ktoré sa na takýto postup zamestnávateľa

vzťahujú (v konkrétnom prípade platia najmä ustanovenia účinného

v relevantnom období). Ústavný súd tiež upozorňuje, že ochranu proti svojvoľnému

prepusteniu zo zamestnania poskytujú všeobecné súdy a iné orgány právnej ochrany.

Sťažovateľ nesúhlasil s okamžitým prepustením z pracovného pomeru podľa

príslušných ustanovení , ktoré mu odporca doručil, preto si uplatnil ochranu

svojich práv pred všeobecnými súdmi, na ktorú mal nepochybne nárok. Ústavný súd preto

zvlášť skúmal, či v danom prípade neboli ustanovenia zákonov aplikované spôsobom, ktorý

by signalizoval, že došlo, resp. mohlo dôjsť k porušeniu označených základných práv

sťažovateľa podľa a dohovoru a zistil, že to tak nie je. Krajský súd sa primerane

vysporiadal s argumentáciou sťažovateľa a relevantné ustanovenia

aplikoval spôsobom, ktorý neodporuje ich zneniu, účelu ani namietaným článkom .

Krajský súd ako odvolací súd preskúmal postup okresného súdu v konaní o preskúmaní

okamžitého zrušenia pracovného pomeru, dospel však k záveru, že okresný súd správne

posúdil skutkový stav uvedenej veci a výpoveď daná odporcom sťažovateľovi je v súlade

s právnymi predpismi, preto svojím rozsudkom č. k. -70 z 29. januára 2007

potvrdil rozhodnutie okresného súdu, pričom v jeho rozhodnutí bol rešpektovaný skutkový

a právny stav v čase, keď nastala relevantná právna skutočnosť. Krajský súd v odôvodnení

predmetného rozsudku analyzoval zo skutkového a právneho hľadiska odvolaním

napadnutý rozsudok okresného súdu a takisto sa vysporiadal aj s argumentáciou sťažovateľa

uvedenou v odvolaní zo 7. februára 2006, pričom zároveň uviedol dôvody, pre ktoré nie je

možné akceptovať právne názory sťažovateľa. Ústavný súd preto pri preskúmaní

rozsudku krajského súdu č. k. -70 z 29. januára 2007 nezistil žiadne

skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné tento rozsudok označiť za arbitrárny

(napr. ).

Z uvedeného dôvodu podľa názoru ústavného súdu nejestvuje taká príčinná súvislosť

medzi označenými základnými právami sťažovateľa a postupom krajského súdu

pri rozhodovaní v danej veci, ktorá by umožňovala vysloviť záver o porušení sťažovateľom

označených základných práv. Skutočnosť, že sa sťažovateľ nestotožňuje s právnym názorom

krajského súdu, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

uvedeného rozhodnutia a nezakladá oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor

krajského súdu svojím vlastným.

O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom

by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel alebo význam (napr. rozhodnutia ,

), pričom v konkrétnych okolnostiach danej veci sa tak nestalo.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom pre odmietnutie návrhu

pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom

do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí

relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť

sťažnosti a túto odmietne (m. m. , ). Z uvedeného dôvodu ústavný

súd sťažnosť sťažovateľa odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2

.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa aj ďalšími

návrhmi sťažovateľa (napr. priznaním primeraného finančného zadosťučinenia).

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto

rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. októbra 2007