Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 225/07
PDF · 147.02 KB
No categories available
I. ÚS 225/07
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 225/07-12
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 31. októbra 2007
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. K. M., M., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo
veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 3
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na nevyžadovanie povinnej a nútenej
práce podľa čl. 4 ods. 2 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
v konaní vedenom Krajským súdom v Košiciach pod sp. zn. 1 CoE 125/2006 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. K. M. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. augusta
2007 doručená sťažnosť Ing. K. M., M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 3 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na nevyžadovanie povinnej a nútenej práce podľa
čl. 4 ods. 2 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) v konaní vedenom Krajským súdom v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) pod
sp. zn. 1 CoE 125/2006.
2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ ako súdny exekútor vykonával exekúciu na
vymoženie pohľadávky oprávneného. Dňa 30. marca 2006 podal Okresnému súdu Košice I
(ďalej len „okresný súd“) návrh na zastavenie exekúcie. Uznesením okresného súdu
sp. zn. 0 Er 1950/97 z 11. apríla 2006 bolo exekučné konanie zastavené, pričom
sťažovateľovi ako súdnemu exekútorovi bola priznaná náhrada trov konania v sume
3 762 Sk. Sťažovateľ podal proti uzneseniu okresného súdu 1. júna 2006 odvolanie.
Uznesením krajského súdu sp. zn. 1 CoE 125/2006 z 30. apríla 2007 bolo uznesenie
okresného súdu vo výroku o nepriznaní náhrady trov exekúcie sťažovateľovi zo strany
oprávneného potvrdené. Uznesenie bolo sťažovateľovi doručené 25. júna 2007. Podľa
názoru sťažovateľa uznesením krajského súdu došlo k porušeniu označených základných
práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru.
Sťažovateľ žiadal vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil, že:
„Právo sťažovateľa
- na prejednanie veci zákonom ustanoveným spôsobom podľa článku 46 ods. 1
- na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 Dohovoru,
- práva, aby od neho nebola vyžadovaná povinná a nútená práca, podľa článku 4
ods. 2 Dohovoru,
- práva na ochranu vlastníckeho práva podľa článku 20 ods. 1 a na ochranu pred
vyvlastnením podľa článku 20 ods. 3 Ústavy SR,
bolo uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 1 CoE 125/2006 zo dňa 30.4.2007
porušené.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Košiciach
sp. zn. 1 CoE 125/2006 zo dňa 30.4.2007 a vec mu vracia na ďalšie konanie.
Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Krajskému súdu v Košiciach v porušovaní
namietaných právach sťažovateľa.
Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“
4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
5. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) v zásade každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
6. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto
možné považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
7. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu tento nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať
a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky.
Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým
prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).
8. Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
9. Podstatou sťažnosti je tvrdenie, že vzhľadom na ustanovenie § 196 a § 203 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších
predpisov patrí exekútorovi odmena za výkon exekučnej činnosti a pokiaľ krajský súd
sťažovateľovi náhradu trov exekučného konania nepriznal v požadovanej výške, porušil tým
zákon a označené základné práva sťažovateľa podľa ústavy a práva podľa dohovoru.
10. Možno konštatovať, že sťažnostná námietka sťažovateľa je formulovaná
v celkom všeobecnej rovine. Naproti tomu v uznesení krajského súdu je podrobným a veľmi
konkrétnym spôsobom uvedené, ktorá časť úkonov vykonaných sťažovateľom bola
považovaná za účelnú, resp. prečo nebolo možné priznať sťažovateľovi všetky trovy
konania po zastavení exekúcie.
11. Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ sťažnosťou podanou ústavnému súdu vo
svojej podstate smeruje len do oblasti prehodnotenia právnych záverov krajského súdu
a brojí výhradne proti neúspechu v tomto konaní, aj keď tak robí pod rúškom jeho
protiústavnosti, hoci ju opiera len o tvrdené porušenie jednoduchého práva (príslušných
ustanovení Exekučného poriadku), z ktorého ale nemožno súčasne vyvodiť namietané
porušenie ústavných práv.
12. Nadväzujúc na argumentáciu sťažovateľa ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ
je súdnym exekútorom, ktorý svoj status získal podľa Exekučného poriadku a podľa tohto
zákona ho štát poveril exekútorským úradom. Súdny exekútor je teda osobou, ktorá síce
sama nie je priamo zamestnancom štátneho mocenského aparátu (a exekútorský úrad tiež
nie je jeho súčasťou), štát však na neho za zákonom stanovených podmienok preniesol svoje
určité mocenské funkcie, a to v zmysle núteného výkonu rozhodnutí (exekúcie), pričom
samotným výkonom rozhodnutia (exekúcie) na základe už existujúceho titulu musí byť
exekútor vždy poverený súdom, v dôsledku čoho nie je a ani nemôže byť pri tomto výkone
chránený základnými právami ako fyzická osoba, lebo požíva ochranu ako verejný činiteľ.
13. Súdny exekútor preto nemá v tomto konaní postavenie oprávnenej osoby, takže
nemá ani právo podať sťažnosť ústavnému súdu, čiže nemal aktívnu legitimáciu domáhať sa
ochrany svojich „domnelých“ ľudských práv či slobôd. Funkciou ústavnej sťažnosti je
okrem iného ochrana základných práv a slobôd osôb súkromného práva pred zásahmi
orgánov verejnej moci, a nie riešenie sporov medzi orgánmi verejnej moci (súdu a súdneho
exekútora). Na uvedenom závere nemôže v danej veci nič zmeniť ani okolnosť, že súdny
exekútor vystupoval ako účastník v súdnom konaní, v ktorom mal len osobitnú procesnú
spôsobilosť. Týmto záverom svedčí aj formulácia čl. 34 dohovoru, podľa ktorého Európsky
súd pre ľudské práva môže prijímať sťažnosti len od každej fyzickej osoby, nevládnej
organizácie alebo skupiny jednotlivcov považujúcich sa za poškodené v dôsledku porušenia
svojich práv priznaných dohovorom.
14. Z uvedených skutočností ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku
tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 31. októbra 2007