Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 225/07

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 31. októbra 2007

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. K. M., M., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo

veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 3

a a práva na nevyžadovanie povinnej a nútenej

práce podľa čl. 4 ods. 2 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

v konaní vedenom Krajským súdom v Košiciach pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. K. M. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. augusta

2007 doručená sťažnosť Ing. K. M., M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie

základného práva vlastniť majetok podľa a 3 a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na nevyžadovanie povinnej a nútenej práce podľa

čl. 4 ods. 2 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) v konaní vedenom Krajským súdom v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) pod

sp. zn. .

2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ ako súdny exekútor vykonával exekúciu na

vymoženie pohľadávky oprávneného. Dňa 30. marca 2006 podal Okresnému súdu Košice I

(ďalej len „okresný súd“) návrh na zastavenie exekúcie. Uznesením okresného súdu

sp. zn. z 11. apríla 2006 bolo exekučné konanie zastavené, pričom

sťažovateľovi ako súdnemu exekútorovi bola priznaná náhrada trov konania v sume

3 762 Sk. Sťažovateľ podal proti uzneseniu okresného súdu 1. júna 2006 odvolanie.

Uznesením krajského súdu sp. zn. z 30. apríla 2007 bolo uznesenie

okresného súdu vo výroku o nepriznaní náhrady trov exekúcie sťažovateľovi zo strany

oprávneného potvrdené. Uznesenie bolo sťažovateľovi doručené 25. júna 2007. Podľa

názoru sťažovateľa uznesením krajského súdu došlo k porušeniu označených základných

práv podľa a práv podľa dohovoru.

Sťažovateľ žiadal vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil, že:

„Právo sťažovateľa

- na prejednanie veci zákonom ustanoveným spôsobom podľa článku 46 ods. 1

,

- na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 Dohovoru,

- práva, aby od neho nebola vyžadovaná povinná a nútená práca, podľa článku 4

ods. 2 Dohovoru,

- práva na ochranu vlastníckeho práva podľa článku 20 ods. 1 a na ochranu pred

vyvlastnením podľa článku 20 ods. 3 SR,

bolo uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. zo dňa 30.4.2007

porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Košiciach

sp. zn. zo dňa 30.4.2007 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Krajskému súdu v Košiciach v porušovaní

namietaných právach sťažovateľa.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

4. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

5. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) v zásade každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

6. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto

možné považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

7. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu tento nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať

a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky.

Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým

prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

8. Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

9. Podstatou sťažnosti je tvrdenie, že vzhľadom na ustanovenie § 196 a § 203 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej

činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších

predpisov patrí exekútorovi odmena za výkon exekučnej činnosti a pokiaľ krajský súd

sťažovateľovi náhradu trov exekučného konania nepriznal v požadovanej výške, porušil tým

zákon a označené základné práva sťažovateľa podľa a práva podľa dohovoru.

10. Možno konštatovať, že sťažnostná námietka sťažovateľa je formulovaná

v celkom všeobecnej rovine. Naproti tomu v uznesení krajského súdu je podrobným a veľmi

konkrétnym spôsobom uvedené, ktorá časť úkonov vykonaných sťažovateľom bola

považovaná za účelnú, resp. prečo nebolo možné priznať sťažovateľovi všetky trovy

konania po zastavení exekúcie.

11. Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ sťažnosťou podanou ústavnému súdu vo

svojej podstate smeruje len do oblasti prehodnotenia právnych záverov krajského súdu

a brojí výhradne proti neúspechu v tomto konaní, aj keď tak robí pod rúškom jeho

protiústavnosti, hoci ju opiera len o tvrdené porušenie jednoduchého práva (príslušných

ustanovení Exekučného poriadku), z ktorého ale nemožno súčasne vyvodiť namietané

porušenie ústavných práv.

12. Nadväzujúc na argumentáciu sťažovateľa ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ

je súdnym exekútorom, ktorý svoj status získal podľa Exekučného poriadku a podľa tohto

zákona ho štát poveril exekútorským úradom. Súdny exekútor je teda osobou, ktorá síce

sama nie je priamo zamestnancom štátneho mocenského aparátu (a exekútorský úrad tiež

nie je jeho súčasťou), štát však na neho za zákonom stanovených podmienok preniesol svoje

určité mocenské funkcie, a to v zmysle núteného výkonu rozhodnutí (exekúcie), pričom

samotným výkonom rozhodnutia (exekúcie) na základe už existujúceho titulu musí byť

exekútor vždy poverený súdom, v dôsledku čoho nie je a ani nemôže byť pri tomto výkone

chránený základnými právami ako fyzická osoba, lebo požíva ochranu ako verejný činiteľ.

13. Súdny exekútor preto nemá v tomto konaní postavenie oprávnenej osoby, takže

nemá ani právo podať sťažnosť ústavnému súdu, čiže nemal aktívnu legitimáciu domáhať sa

ochrany svojich „domnelých“ ľudských práv či slobôd. Funkciou ústavnej sťažnosti je

okrem iného ochrana základných práv a slobôd osôb súkromného práva pred zásahmi

orgánov verejnej moci, a nie riešenie sporov medzi orgánmi verejnej moci (súdu a súdneho

exekútora). Na uvedenom závere nemôže v danej veci nič zmeniť ani okolnosť, že súdny

exekútor vystupoval ako účastník v súdnom konaní, v ktorom mal len osobitnú procesnú

spôsobilosť. Týmto záverom svedčí aj formulácia čl. 34 dohovoru, podľa ktorého Európsky

súd pre ľudské práva môže prijímať sťažnosti len od každej fyzickej osoby, nevládnej

organizácie alebo skupiny jednotlivcov považujúcich sa za poškodené v dôsledku porušenia

svojich práv priznaných dohovorom.

14. Z uvedených skutočností ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku

tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. októbra 2007