Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 42/08
PDF · 184.82 KB
No categories available
I. ÚS 42/08
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 42/08-10
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. februára 2008
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. T. B., P., zastúpeného advokátom Mgr. R. V., Š.,
vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného
v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym postupom orgánu štátnej správy zaručeného v čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Poprad v konaní
vedenom pod sp. zn. 9 C 211/2005 a jeho rozsudkom z 5. januára 2006 a postupom
Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 60/2006 a jeho rozsudkom
z 24. novembra 2006 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. T. B. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. decembra
2007 doručená sťažnosť Ing. T. B. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym postupom orgánu štátnej správy zaručeného v čl. 46 ods. 3 ústavy a práva na
spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Poprad (ďalej len
„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 211/2005 a jeho rozsudkom z 5. januára
2006 a postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 2 Co 60/2006 a jeho rozsudkom z 24. novembra 2006.
A. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti, v ktorej za odporcov označil okresný súd a krajský súd,
uviedol, že:
«namieta porušenie svojho základného práva na spravodlivý súdny proces podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na náhradu škody spôsobenej nesprávnym postupom
orgánu štátnej správy podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného
súdu v Poprade vo veci sp. zn. 9C/211/2005, postupom Krajského súdu v Prešove vo veci
pod sp. zn.: 2Co 60/2006 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn.
3 Cdo 123/2007 na základe nasledovných skutkových tvrdení.
V uvedenej právnej veci sťažovateľ vystupoval v návrhu prejednávanom na
Okresnom súde v Poprade pod sp. zn.: 9C/211/2005 ako žalobca a žaloval Slovenskú
republiku, Ministerstvo financií o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom. Nesprávny úradný postup sťažovateľ namietal na nasledovnom skutkovom
základe:
(...)
Okresný súd v Poprade rozsudkom zo dňa 5. 1. 2006, č. k.: 9C/211/2005-54 zamietol
žalobu sťažovateľa, pričom skonštatoval, že v postupe správcu dane nezistil nesprávny
úradný postup, a teda že správca dane postupoval lége artis.
Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie zo dňa 02. 02. 2006, v ktorom
namietal jednak nesprávny postup súdu prvého stupňa pri vykonávaní dokazovania a jeho
hodnotení, ako i nesprávny právny názor súdu prvého stupňa na vec.
Krajský súd v Prešove o odvolaní sťažovateľa rozhodol rozsudkom zo dňa 24. 11.
2006, sp. zn.: 2Co 60/2006 tak, že rozsudok Okresného súdu v Poprade rozsudkom zo dňa
5. 1. 2006, č. k.: 9C211/2005-54 potvrdil, pričom sa stotožnil s jeho skutkovými a právnymi
závermi. Hoci Krajský súd v Prešove v dôvodoch rozsudku konštatuje nasledovné
„Nesprávnym úradným postupom môže byť akákoľvek činnosť spojená s výkonom
právomoci určitého štátneho orgánu, ak pri tomto výkone, alebo v súvislosti s ním dôjde
k porušeniu pravidiel ustanovených právnymi normami. Správnosť úradného postupu treba
vždy posudzovať aj z hľadiska účelu, k dosiahnutiu ktorého postup štátneho orgánu
smeruje.“ pričom z podaní sťažovateľa vyplýva, že správca dane svojim postupom porušil
§ 1 ods. 2, § 2 ods. 2, 3, 4, § 72 ods. 8, § 56 ods. 6, § 71 ods. 1 Zák. č. 511/1992 Zb. a ust.
§ 8 ods. 1 Zák. č. 318/1992 Zb. a s touto argumentáciou sa ani prvostupňový súd, ani
odvolací súd nevysporiadali.
Vzhľadom na uvedený stav sťažovateľ v uvedenej právnej veci podal dovolanie na
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktoré Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo
dňa 19. 11. 2007, sp. zn.: 3Cdo 123/2007 odmietol, pretože dospel k záveru, že
v prejednávanej veci je dovolanie neprípustné. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 19. 11. 2007, sp. zn.: 3Cdo 123/2007 bolo sťažovateľovi doručené dňa
11. 10. 2007. Od tejto udalosti plynie sťažovateľovi lehota na podanie ústavnej sťažnosti.»
Podľa právneho názoru sťažovateľa:
„Vo vyššie uvedených konaniach súdy (...) nesprávne aplikovali platné právo
a vykladali postup správcu dane ako postup správny, hoci zo skutkových zistení je zrejmé,
že správca dane, v rozpore s § 1 ods. 2, § 2 ods. 2, 3, 4, § 72 ods. 8, § 56 ods. 6, § 71 ods. 1
Zák. č. 511/1992 Zb. a ust. § 8 ods. 1 Zák. č. 318/1992 Zb., vymáhal daňový nedoplatok
voči sťažovateľovi, hoci tak nedosiahol účel daňového konania (...)
Súdy, ani prvostupňový, ani odvolací, sa v odôvodnení rozsudkov nijako
nevyporiadali s právnou argumentáciou sťažovateľa, čo sťažovateľovi potvrdzuje jeho
pochybnosti o nesprávnosti uvedených rozsudkov.
Podľa sťažovateľa postup súdov, nerešpektujúci jednoznačné ustanovenia právnych
noriem, považuje sťažovateľ za porušenie jeho zákonného práva na spravodlivý súdny
proces, ktorý zahŕňa aj pravo účastníka konania, aby sa súd pri posudzovaní jeho prípadu
riadil platným právom. Tento predpoklad je základným predpokladom spravodlivého
súdneho konania, na ktoré má každý právo v zmysle čl.. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1
Dohovoru. Toto právo je transformované do povinnosti sudcov podľa ust. § - u 2 ods. 3 Zák.
č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich.
Právo na spravodlivý súdny proces zahŕňa povinnosť štátu, zabezpečiť aby súdy
rozhodovali v súlade s platným právom, a to ako hmotným tak i procesným, čo sa v prípade
sťažovateľa nestalo.
Naopak, prvostupňový súd i odvolací súd, sa podľa sťažovateľa pri posudzovaní
prípadu necítili viazané ust. § 1 ods. 2, § 2 ods. 2, 3, 4, § 72 ods. 8, § 56 ods. 6, § 71 ods. 1
Zák. č. 511/1992 Zb. a ust. § 8 ods. 1 Zák. č. 318/1992 Zb. a nijako sa v napadnutých
rozhodnutiach nevysporiadali s právnou argumentáciou sťažovateľa, čoho dôsledkom je
nesprávnosť a nepresvedčivosť napadnutých rozhodnutí.“
B. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal tento nález:
„1. Základné právo Ing. T. B. na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym postupom orgánu
štátnej správy podľa či. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky bolo porušené postupom
Okresného súdu v Poprade v právnej veci vedenej pod sp. zn.: 9C/211/2005 a postupom
Krajského súdu v Prešove v právnej veci vedenej pod sp. zn.: 2Co 60/2006.
2. Ústavný súd ruší rozsudok Okresného súdu v Poprade zo dňa 5. 1. 2006, č. k.:
9C/211/2005-54 a rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 24. 11. 2006, sp. zn.:
3. Okresný súd v Poprade je povinný nahradiť Ing. T. B. trovy konania vo výške
6.305,- Sk (slovom Šesťtisíctristopäť slovenských korún) do 15 dní od právoplatnosti tohto
rozhodnutia na účet advokáta Mgr. R. V.“
C. K sťažnosti boli pripojené:
1. rozsudok okresného súdu č. k. 9 C 211/2005-54 z 5. januára 2006, ktorým bol
sťažovateľov návrh zamietnutý (na prvej strane rozsudku bola sťažovateľom napísaná
poznámka: „Došlo 19. 01. 06“.);
2. rozsudok krajského súdu č. k. 2 Co 60/2006 z 24. novembra 2006, ktorým bol
potvrdený prvostupňový rozsudok uvedený v bode 1. Na prvej strane tohto
druhostupňového rozhodnutia bola pečiatka okresného súdu s uvedením dátumov, kedy bol
vrátený súdny spis z krajského súdu („došlo: 22-12-2006“), rukou napísaná a podpísaná
poznámka sťažovateľa („Došlo 11. 01. 2007“) a potvrdenie právoplatnosti tohto rozsudku
z 29. januára 2007: „Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 15. 1. 2007.“;
3. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k.
3 Cdo 123/2007 z 19. septembra 2007, ktorým dovolanie sťažovateľa zamietol, lebo
„v prejednávanej veci je dovolanie podľa Občianskeho súdneho poriadku procesne
neprípustné. So zreteľom na to dovolanie žalobcu odmietol podľa § 243b ods. 4 O. s. p.
v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti
ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný. Pritom, riadiac sa právnou úpravou
dovolacieho konania, nemohol sa zaoberať vecnou správnosťou napadnutého rozsudku
odvolacieho súdu“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv a slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých ústavný súd nemá
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa o porušení označených základných práv
zaručených ústavou a práva zaručeného dohovorom postupom okresného súdu a krajského
súdu v sťažnosti uvedených konaniach.
Zo sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že napadnuté rozhodnutie
krajského súdu nadobudlo právoplatnosť 15. januára 2007. Predmetná sťažnosť bola
ústavnému súdu doručená 7. decembra 2007.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom na
začatie konania okrem prípadov uvedených v tomto zákone.
Podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok prijatia
sťažnosti na konanie pred ústavným súdom je podanie sťažnosti v lehote dvoch mesiacov
od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu,
pričom táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť (pozri napr. I. ÚS 120/02, I. ÚS 124/04).
Zákon o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť
(napr. IV. ÚS 14/03).
Sťažovateľ v petite sťažnosti jednoznačne vymedzil okruh zodpovedných subjektov
(proti ktorým sťažnosť smeruje) na okresný súd a krajský súd. Z uvedeného vymedzenia
ústavný súd vychádzal pri posudzovaní splnenia procesnej podmienky stanovenej
ustanovením § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.
Lehota na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy začína plynúť dňom, keď
nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie o poslednom účinnom opravnom prostriedku, ktorý
zákon na ochranu práva poskytuje, t. j. v danom prípade vo vzťahu ku krajskému súdu
15. januára 2007. Predmetná sťažnosť bola ústavnému súdu doručená 7. decembra 2007,
teda dávno po uplynutí dvojmesačnej lehoty ustanovenej zákonom pre tento druh konania
pred ústavným súdom (pozri bližšie bod C 2 I. časti odôvodnenia).
Ústavný súd poznamenáva, že dovolanie sťažovateľa bolo v predmetnej veci
odmietnuté ako neprípustné. Keďže sťažovateľ rozhodnutie najvyššieho súdu o odmietnutí
svojho dovolania touto ústavnou sťažnosťou nenapadol (pozri sťažovateľom vymedzený
okruh zodpovedných subjektov vyplývajúci z petitu sťažnosti), neoznačil najvyšší súd za
porušovateľa svojich označených základných práv a ani neuviedol žiadne dôvody na
vyslovenie porušenia svojich základných práv a slobôd rozhodnutím najvyššieho súdu,
ústavný súd pri posudzovaní dôvodnosti sťažnosti na postup najvyššieho súdu neprihliadal.
Ústavný súd však v tejto súvislosti konštatuje, že rozhodnutie najvyššieho súdu o dovolaní
sťažovateľa (ktoré bolo sťažovateľovi doručené 11. októbra 2007 – pozri bod A I. časti
odôvodnenia) v danej veci nemohlo založiť plynutie lehoty vyplývajúcej z § 53 ods. 3
zákona o ústavnom súde, pretože podanie neprípustného dovolania nemožno z hľadiska
čl. 127 ods. 1 ústavy považovať za účinný prostriedok nápravy. Toto rozhodnutie
najvyššieho súdu nemožno preto považovať za kvalifikovanú právnu skutočnosť, od ktorej
začína plynúť lehota na podanie ústavnej sťažnosti podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom
súde.
V prípadoch, keď je dovolanie neprípustné, nie je možné dovolanie považovať
za procesný prostriedok, ktorý zákon na ochranu základných práv a slobôd poskytuje.
V takých prípadoch lehota na podanie ústavnej sťažnosti plynie odo dňa nadobudnutia
právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu. Uznesenie najvyššieho súdu o odmietnutí
dovolania z dôvodu jeho neprípustnosti treba považovať za rozhodnutie deklaratórnej
povahy, ktoré autoritatívne konštatuje neexistenciu práva, v danom prípade práva podať
dovolanie proti právoplatnému rozhodnutiu odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 31/05,
Vzhľadom na to, že sťažnosťou napadnuté rozhodnutie krajského súdu bolo
právoplatne skončené ešte pred tým, ako sa sťažovateľ obrátil neprípustným dovolaním
na najvyšší súd, a predmetná ústavná sťažnosť bola podaná v čase, keď už uplynula lehota
ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, ústavný súd sa preto nemohol zaoberať
opodstatnenosťou v sťažnosti uvedených námietok voči postupom týchto všeobecných
súdov. Podľa právneho názoru ústavného súdu neprípustné dovolanie nemožno z hľadiska
čl. 127 ods. 1 ústavy považovať za účinný a dostupný právny prostriedok nápravy, ktorý je
predpokladom (podmienkou) podania sťažnosti ústavnému súdu podľa tohto článku ústavy,
a na jeho podanie nie je preto z hľadiska plynutia uvedenej lehoty na podanie sťažnosti
ústavnému súdu možné prihliadať (mutatis mutandis I. ÚS 49/02, I. ÚS 134/03,
Nad rámec uvedeného ústavný súd uvádza, že sťažovateľ (kvalifikovane zastúpený
advokátom) sťažnosťou napadol iba postup okresného súdu a krajského súdu, a nie postup
a rozhodovanie najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 123/2007. Vzhľadom
na právomoc ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy by do úvahy prichádzalo len
preskúmanie uvedeného rozhodnutia najvyššieho súdu, nie však preskúmavanie postupu
a napadnutého rozhodnutia nižších súdov. Vzhľadom na sťažnosť sťažovateľa, ktorou je
ústavný súd viazaný, nemôže ústavný súd preskúmavať rozhodnutie, ktoré sťažnosťou
napadnuté nebolo.
Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa odmietnuť podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako návrh podaný oneskorene.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. februára 2008