Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 76/08

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. marca 2008 predbežne

prerokoval sťažnosť Ing. K. M., M., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu a na ochranu vlastníckeho práva

podľa a a 3 , ako aj práva na

spravodlivé súdne konanie a na zákaz povinnej a nútenej práce podľa čl. 6 a čl. 4 ods. 2

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Krajským

súdom v Košiciach pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. K. M. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 10. augusta

2007 doručená sťažnosť Ing. K. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

základného práva na súdnu ochranu a na ochranu vlastníckeho práva podľa čl. 46 ods. 1

a a 3 (ďalej len „“), ako aj práva na

spravodlivé súdne konanie a na zákaz povinnej a nútenej práce podľa čl. 6 a čl. 4 ods. 2

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní

vedenom Krajským súdom v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. .

Zo sťažnosti vyplýva, že 1. októbra 2004 podal sťažovateľ Okresnému súdu Košice

II (ďalej len „okresný súd“) návrh na zastavenie exekučného konania proti povinnému.

Uznesením okresného súdu sp. zn. z 10. novembra 2006 bola exekúcia

vyhlásená za neprípustnú, zastavená a oprávnenému bola uložená povinnosť zaplatiť

sťažovateľovi ako súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo sume 3 452 Sk. Sťažovateľ podal

1. decembra 2006 proti uzneseniu okresného súdu odvolanie. Uznesením krajského súdu

sp. zn. z 30. marca 2007 bolo uznesenie okresného súdu vo výroku

o náhrade trov exekúcie potvrdené a účastníkom nebola priznaná náhrada trov odvolacieho

konania. Uznesenie krajského súdu bolo sťažovateľovi doručené 12. júna 2007.

Uznesením krajského súdu došlo podľa názoru sťažovateľa k porušeniu označených

článkov a dohovoru, pretože mu nebola priznaná odmena v súlade s vyčíslením,

ktoré podal, a v súlade so zákonom. Súd môže preskúmať vyčíslenie trov exekúcie

a nepriznať exekútorovi trovy exekúcie, ktoré neboli účelne vynaložené. V danej veci však

nie je spornou otázka, či úkony uvedené vo vyčíslení trov boli účelne vynaložené, ale to, či

možno podľa ustanovenia § 14 ods. 1 písm. a) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) za počet hodín účelne vynaložených na

exekúciu považovať súčet všetkých účelne vynaložených hodín bez ohľadu na skutočnosť, že

exekučná činnosť bola vykonávaná v rôznych dňoch. Podľa názoru sťažovateľa je

povinnosťou všeobecného súdu vykladať a aplikovať zákony v súlade s ich obsahom,

zmyslom a cieľom. V tejto veci však krajský súd potvrdením uznesenia okresného súdu konal

v rozpore s obsahom, zmyslom a účelom § 196 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o

zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný

poriadok“) a § 14 vyhlášky. Rovnaký právny názor zaujal aj Najvyšší súd Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v rozsudku sp. zn. 2 M-Cdo 16/2005. Uznesenie

krajského súdu je preto podľa názoru sťažovateľa zjavne arbitrárne a účinok jeho

interpretácie a aplikácie právnych predpisov nezlučiteľný so základnými právami

priznanými .

Sťažovateľ žiadal vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie jeho

základného práva na prerokovanie veci zákonom ustanoveným spôsobom podľa čl. 46 ods.

1 , práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru, práva, aby od neho

nebola vyžadovaná povinná a nútená práca, podľa čl. 4 ods. 2 dohovoru, základného práva

na ochranu vlastníckeho práva podľa a na ochranu pred vyvlastnením

podľa uznesením krajského súdu sp. zn. z 30. marca

2007 s tým, aby ústavný súd predmetné uznesenie zrušil, vec vrátil krajskému súdu na

ďalšie konanie a zakázal mu porušovať označené práva sťažovateľa. Napokon sa sťažovateľ

domáha náhrady trov konania.

Z uznesenia krajského súdu č. k. -23 z 30. marca 2007 vyplýva, že

krajský súd potvrdil uznesenie okresného súdu sp. zn. z 10. novembra

2006 vo výroku o náhrade trov exekúcie s tým, že náhrada trov odvolacieho konania sa

účastníkom nepriznáva. Podľa názoru krajského súdu prvostupňový súd správne zistil

skutkový stav a správne vo veci rozhodol. Stotožnil sa so záverom okresného súdu, že súd je

oprávnený preskúmavať trovy vyčíslené súdnym exekútorom, keďže exekútorovi možno

priznať iba trovy účelne vynaložené v súvislosti s jeho exekučnou činnosťou. Za správne

preto krajský súd považoval aj zníženie odmeny uplatnenej súdnym exekútorom a výpočet

odmeny podľa počtu jednotlivých úkonov exekučnej činnosti a podľa množstva času

potrebného na vykonanie tejto exekučnej činnosti. Odvolacie námietky exekútora považoval

krajský súd za nedôvodné, a preto uznesenie okresného súdu potvrdil ako vecne správne.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že aj najvyšší súd vo svojom rozhodnutí

sp. zn. 2 M-Cdo 16/2005 z 28. apríla 2006 vyslovil názor, že sčítavanie časov jednotlivých

úkonov pri priznávaní trov exekúcie exekútorovi je v rozpore s ustanoveniami Exekučného

poriadku a vyhlášky. Poukázal tiež na rozhodnutie krajského súdu sp. zn.

z 30. marca 2007, ktorým krajský súd zmenil uznesenie okresného súdu na základe

odvolania podaného exekútorom, v ktorom okrem iného namietal nesprávny postup súdu

prvého stupňa pri sčítavaní časov vynaložených na jednotlivé úkony exekučnej činnosti,

a uznesenie krajského súdu sp. zn. z 23. marca 2007, v ktorom sa krajský

súd nestotožnil s názorom okresného súdu, že súdny exekútor nemá nárok na náhradu

základnej hodinovej sadzby za každý úkon exekučnej činnosti, ale za celkový čas účelne

vynaložený na jednotlivé úkony exekučnej činnosti uvedené v časovej špecifikácii.

Ústavný súd pre úplnosť uvádza, že mu je známy rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.

1 M-Cdo 7/2006 z 28. mája 2007, z ktorého vyplýva, že uznesením Okresného súdu Žilina

bola exekúcia zastavená, pričom oprávnenému bola uložená povinnosť zaplatiť súdnemu

exekútorovi trovy exekúcie v sume 4 620 Sk. Z odmeny vyčíslenej súdnym exekútorom

v sume 6 048 Sk priznal Okresný súd Žilina iba 4 620 Sk, lebo bol toho názoru, že za výkon

exekučnej činnosti podľa počtu hodín účelne vynaložených na exekúciu prislúcha iba

odmena v sume 400 Sk, teda odmena za dve hodiny účelne vynaloženého času. Je preto

zrejmé, že Okresný súd Žilina sčítal časy trvania jednotlivých úkonov exekučnej činnosti

vyjadrené v minútach, pričom preskúmal aj účelnosť času vynaloženého súdnym

exekútorom na vykonanie toho-ktorého úkonu. Tento postup Okresného súdu Žilina je podľa

názoru najvyššieho súdu správny. Z logického a lingvistického výkladu ustanovenia § 14

ods. 1 písm. a) vyhlášky vyplýva, že pri výpočte odmeny sa má zohľadniť počet účelne

vynaložených hodín na exekúciu, a nie počet jednotlivých úkonov. Rozhodujúce je časové

hľadisko jednotlivých úkonov, teda čas reálne potrebný na ich vykonanie. Bez relevancie je

početnosť jednotlivých úkonov. Ak by zákonodarca vychádzal z toho, že základná hodinová

sadzba 200 Sk patrí za každú aj začatú hodinu úkonu exekučnej činnosti, bol by použil

v § 14 ods. 1 písm. a) vyhlášky formuláciu ako v písm. b) tohto ustanovenia. Nestalo sa tak,

a preto nie je v rozpore s § 14 ods. 1 písm. a) vyhlášky sčítanie časového trvania

jednotlivých úkonov exekučnej činnosti nepresahujúcich jednu hodinu a na základe toho

určenie odmeny vo výške podľa ustanovenia § 14 ods. 2 prvej vety vyhlášky. Pokiaľ by bolo

úmyslom zákonodarcu oceňovať samostatne každý úkon exekučnej činnosti, ktorý nie je

uvedený v § 15 ods. 1 vyhlášky, výslovne by to vyjadril v § 14 ods. 1 písm. a) vyhlášky. Za

dôvodnú nemožno považovať ani námietku neprípustnosti skúmania účelnosti vynaloženého

času na jednotlivé úkony exekučnej činnosti súdom. Práve účelnosť hodín vynaložených na

exekúciu je predpokladom na priznanie odmeny exekútora. Trovy exekúcie, ktoré má

uhradiť oprávnený, určuje vždy exekučný súd, ktorý nesie zodpovednosť za ich správnosť.

Vychádzajúc z uvedených právnych názorov nepovažoval najvyšší súd mimoriadne

dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky za dôvodné, a preto ho zamietol.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto

možné považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu tento nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať

a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky.

Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým

prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , , ).

Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným rozhodnutím

krajského súdu a možným porušením základného práva na súdnu a inú právnu ochranu

podľa os. 1 , resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru, nemožno vzhľadom na to uvažovať ani o porušení ďalších sťažovateľových práv

podľa a 3 .

Výklad príslušných ustanovení vyhlášky uvedený v uznesení krajského súdu je

celkom zrejme jedným z možných legitímnych výkladov, ktorý v nijakom prípade nemožno

považovať ani za arbitrárny, ale ani za zjavne neodôvodnený. Rovnako treba hodnotiť aj

výklad, ktorý presadzuje sťažovateľ.

Podľa zistenia ústavného súdu nie je v spornej otázke jednotná ani rozhodovacia prax

senátov najvyššieho súdu, pretože i tieto posudzujú spornú výkladovú otázku dvojakým

spôsobom (pozri už uvedené rozsudky najvyššieho súdu).

Nie je úlohou ústavného súdu zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných súdov,

lebo zjednocovanie rozhodovacej praxe je vecou odvolacích súdov, resp. najvyššieho súdu.

V súvislosti s namietaným porušením práva na zákaz povinnej a nútenej práce

podľa čl. 4 ods. 2 dohovoru treba osobitne uviesť, že táto časť sťažnosti je zjavne

neopodstatnená aj z iného dôvodu.

Podľa čl. 4 ods. 2 dohovoru od nikoho sa nebude vyžadovať, aby vykonával nútené

alebo povinné práce.

Z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu vyplýva, že

o nútenú alebo povinnú prácu ide vtedy, ak sa vykonáva bez súhlasu dotknutej osoby, má

nespravodlivý či vynútený charakter a výkon takejto práce je neodvratný (Van der Mussele

c. Belgicko z 23. novembra 1983, mutatis mutandis aj ).

Zo skutkového stavu daného prípadu je jednoznačné, že sťažovateľa ako súdneho

exekútora požiadal o vykonanie exekúcie oprávnený. Keďže sťažovateľ nevidel dôvod

požiadavku oprávneného odmietnuť, predložil vec súdu s tým, aby od neho získal poverenie

na vykonanie exekúcie, čo sa aj stalo. Za tohto stavu preto vôbec nemožno hovoriť o tom,

že by sťažovateľ vykonával v danej veci exekútorskú činnosť proti svojej vôli. Je to tak tým

viac, že sťažovateľ vykonáva súdno-exekútorskú činnosť ako slobodné povolanie.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené

vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. marca 2008