Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 76/08
PDF · 179.14 KB
No categories available
I. ÚS 76/08
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 76/08-12
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. marca 2008 predbežne
prerokoval sťažnosť Ing. K. M., M., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu a na ochranu vlastníckeho práva
podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na
spravodlivé súdne konanie a na zákaz povinnej a nútenej práce podľa čl. 6 a čl. 4 ods. 2
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Krajským
súdom v Košiciach pod sp. zn. 3 CoE 27/2006 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. K. M. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 10. augusta
2007 doručená sťažnosť Ing. K. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie
základného práva na súdnu ochranu a na ochranu vlastníckeho práva podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 20 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva na
spravodlivé súdne konanie a na zákaz povinnej a nútenej práce podľa čl. 6 a čl. 4 ods. 2
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní
vedenom Krajským súdom v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 3 CoE 27/2006.
Zo sťažnosti vyplýva, že 1. októbra 2004 podal sťažovateľ Okresnému súdu Košice
II (ďalej len „okresný súd“) návrh na zastavenie exekučného konania proti povinnému.
Uznesením okresného súdu sp. zn. 34 Er 1403/2002 z 10. novembra 2006 bola exekúcia
vyhlásená za neprípustnú, zastavená a oprávnenému bola uložená povinnosť zaplatiť
sťažovateľovi ako súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo sume 3 452 Sk. Sťažovateľ podal
1. decembra 2006 proti uzneseniu okresného súdu odvolanie. Uznesením krajského súdu
sp. zn. 3 CoE 27/2006 z 30. marca 2007 bolo uznesenie okresného súdu vo výroku
o náhrade trov exekúcie potvrdené a účastníkom nebola priznaná náhrada trov odvolacieho
konania. Uznesenie krajského súdu bolo sťažovateľovi doručené 12. júna 2007.
Uznesením krajského súdu došlo podľa názoru sťažovateľa k porušeniu označených
článkov ústavy a dohovoru, pretože mu nebola priznaná odmena v súlade s vyčíslením,
ktoré podal, a v súlade so zákonom. Súd môže preskúmať vyčíslenie trov exekúcie
a nepriznať exekútorovi trovy exekúcie, ktoré neboli účelne vynaložené. V danej veci však
nie je spornou otázka, či úkony uvedené vo vyčíslení trov boli účelne vynaložené, ale to, či
možno podľa ustanovenia § 14 ods. 1 písm. a) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) za počet hodín účelne vynaložených na
exekúciu považovať súčet všetkých účelne vynaložených hodín bez ohľadu na skutočnosť, že
exekučná činnosť bola vykonávaná v rôznych dňoch. Podľa názoru sťažovateľa je
povinnosťou všeobecného súdu vykladať a aplikovať zákony v súlade s ich obsahom,
zmyslom a cieľom. V tejto veci však krajský súd potvrdením uznesenia okresného súdu konal
v rozpore s obsahom, zmyslom a účelom § 196 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o
zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný
poriadok“) a § 14 vyhlášky. Rovnaký právny názor zaujal aj Najvyšší súd Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v rozsudku sp. zn. 2 M-Cdo 16/2005. Uznesenie
krajského súdu je preto podľa názoru sťažovateľa zjavne arbitrárne a účinok jeho
interpretácie a aplikácie právnych predpisov nezlučiteľný so základnými právami
priznanými ústavou.
Sťažovateľ žiadal vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie jeho
základného práva na prerokovanie veci zákonom ustanoveným spôsobom podľa čl. 46 ods.
1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru, práva, aby od neho
nebola vyžadovaná povinná a nútená práca, podľa čl. 4 ods. 2 dohovoru, základného práva
na ochranu vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a na ochranu pred vyvlastnením
podľa čl. 20 ods. 3 ústavy uznesením krajského súdu sp. zn. 3 CoE 27/2006 z 30. marca
2007 s tým, aby ústavný súd predmetné uznesenie zrušil, vec vrátil krajskému súdu na
ďalšie konanie a zakázal mu porušovať označené práva sťažovateľa. Napokon sa sťažovateľ
domáha náhrady trov konania.
Z uznesenia krajského súdu č. k. 3 CoE 27/2006-23 z 30. marca 2007 vyplýva, že
krajský súd potvrdil uznesenie okresného súdu sp. zn. 34 Er 1403/2002 z 10. novembra
2006 vo výroku o náhrade trov exekúcie s tým, že náhrada trov odvolacieho konania sa
účastníkom nepriznáva. Podľa názoru krajského súdu prvostupňový súd správne zistil
skutkový stav a správne vo veci rozhodol. Stotožnil sa so záverom okresného súdu, že súd je
oprávnený preskúmavať trovy vyčíslené súdnym exekútorom, keďže exekútorovi možno
priznať iba trovy účelne vynaložené v súvislosti s jeho exekučnou činnosťou. Za správne
preto krajský súd považoval aj zníženie odmeny uplatnenej súdnym exekútorom a výpočet
odmeny podľa počtu jednotlivých úkonov exekučnej činnosti a podľa množstva času
potrebného na vykonanie tejto exekučnej činnosti. Odvolacie námietky exekútora považoval
krajský súd za nedôvodné, a preto uznesenie okresného súdu potvrdil ako vecne správne.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že aj najvyšší súd vo svojom rozhodnutí
sp. zn. 2 M-Cdo 16/2005 z 28. apríla 2006 vyslovil názor, že sčítavanie časov jednotlivých
úkonov pri priznávaní trov exekúcie exekútorovi je v rozpore s ustanoveniami Exekučného
poriadku a vyhlášky. Poukázal tiež na rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 5 CoE 74/2006
z 30. marca 2007, ktorým krajský súd zmenil uznesenie okresného súdu na základe
odvolania podaného exekútorom, v ktorom okrem iného namietal nesprávny postup súdu
prvého stupňa pri sčítavaní časov vynaložených na jednotlivé úkony exekučnej činnosti,
a uznesenie krajského súdu sp. zn. 2 CoE 113/2006 z 23. marca 2007, v ktorom sa krajský
súd nestotožnil s názorom okresného súdu, že súdny exekútor nemá nárok na náhradu
základnej hodinovej sadzby za každý úkon exekučnej činnosti, ale za celkový čas účelne
vynaložený na jednotlivé úkony exekučnej činnosti uvedené v časovej špecifikácii.
Ústavný súd pre úplnosť uvádza, že mu je známy rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.
1 M-Cdo 7/2006 z 28. mája 2007, z ktorého vyplýva, že uznesením Okresného súdu Žilina
bola exekúcia zastavená, pričom oprávnenému bola uložená povinnosť zaplatiť súdnemu
exekútorovi trovy exekúcie v sume 4 620 Sk. Z odmeny vyčíslenej súdnym exekútorom
v sume 6 048 Sk priznal Okresný súd Žilina iba 4 620 Sk, lebo bol toho názoru, že za výkon
exekučnej činnosti podľa počtu hodín účelne vynaložených na exekúciu prislúcha iba
odmena v sume 400 Sk, teda odmena za dve hodiny účelne vynaloženého času. Je preto
zrejmé, že Okresný súd Žilina sčítal časy trvania jednotlivých úkonov exekučnej činnosti
vyjadrené v minútach, pričom preskúmal aj účelnosť času vynaloženého súdnym
exekútorom na vykonanie toho-ktorého úkonu. Tento postup Okresného súdu Žilina je podľa
názoru najvyššieho súdu správny. Z logického a lingvistického výkladu ustanovenia § 14
ods. 1 písm. a) vyhlášky vyplýva, že pri výpočte odmeny sa má zohľadniť počet účelne
vynaložených hodín na exekúciu, a nie počet jednotlivých úkonov. Rozhodujúce je časové
hľadisko jednotlivých úkonov, teda čas reálne potrebný na ich vykonanie. Bez relevancie je
početnosť jednotlivých úkonov. Ak by zákonodarca vychádzal z toho, že základná hodinová
sadzba 200 Sk patrí za každú aj začatú hodinu úkonu exekučnej činnosti, bol by použil
v § 14 ods. 1 písm. a) vyhlášky formuláciu ako v písm. b) tohto ustanovenia. Nestalo sa tak,
a preto nie je v rozpore s § 14 ods. 1 písm. a) vyhlášky sčítanie časového trvania
jednotlivých úkonov exekučnej činnosti nepresahujúcich jednu hodinu a na základe toho
určenie odmeny vo výške podľa ustanovenia § 14 ods. 2 prvej vety vyhlášky. Pokiaľ by bolo
úmyslom zákonodarcu oceňovať samostatne každý úkon exekučnej činnosti, ktorý nie je
uvedený v § 15 ods. 1 vyhlášky, výslovne by to vyjadril v § 14 ods. 1 písm. a) vyhlášky. Za
dôvodnú nemožno považovať ani námietku neprípustnosti skúmania účelnosti vynaloženého
času na jednotlivé úkony exekučnej činnosti súdom. Práve účelnosť hodín vynaložených na
exekúciu je predpokladom na priznanie odmeny exekútora. Trovy exekúcie, ktoré má
uhradiť oprávnený, určuje vždy exekučný súd, ktorý nesie zodpovednosť za ich správnosť.
Vychádzajúc z uvedených právnych názorov nepovažoval najvyšší súd mimoriadne
dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky za dôvodné, a preto ho zamietol.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto
možné považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu tento nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať
a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky.
Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým
prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07).
Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným rozhodnutím
krajského súdu a možným porušením základného práva na súdnu a inú právnu ochranu
podľa čl. 46 os. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, nemožno vzhľadom na to uvažovať ani o porušení ďalších sťažovateľových práv
podľa čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy.
Výklad príslušných ustanovení vyhlášky uvedený v uznesení krajského súdu je
celkom zrejme jedným z možných legitímnych výkladov, ktorý v nijakom prípade nemožno
považovať ani za arbitrárny, ale ani za zjavne neodôvodnený. Rovnako treba hodnotiť aj
výklad, ktorý presadzuje sťažovateľ.
Podľa zistenia ústavného súdu nie je v spornej otázke jednotná ani rozhodovacia prax
senátov najvyššieho súdu, pretože i tieto posudzujú spornú výkladovú otázku dvojakým
spôsobom (pozri už uvedené rozsudky najvyššieho súdu).
Nie je úlohou ústavného súdu zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných súdov,
lebo zjednocovanie rozhodovacej praxe je vecou odvolacích súdov, resp. najvyššieho súdu.
V súvislosti s namietaným porušením práva na zákaz povinnej a nútenej práce
podľa čl. 4 ods. 2 dohovoru treba osobitne uviesť, že táto časť sťažnosti je zjavne
neopodstatnená aj z iného dôvodu.
Podľa čl. 4 ods. 2 dohovoru od nikoho sa nebude vyžadovať, aby vykonával nútené
alebo povinné práce.
Z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu vyplýva, že
o nútenú alebo povinnú prácu ide vtedy, ak sa vykonáva bez súhlasu dotknutej osoby, má
nespravodlivý či vynútený charakter a výkon takejto práce je neodvratný (Van der Mussele
c. Belgicko z 23. novembra 1983, mutatis mutandis aj I. ÚS 191/06).
Zo skutkového stavu daného prípadu je jednoznačné, že sťažovateľa ako súdneho
exekútora požiadal o vykonanie exekúcie oprávnený. Keďže sťažovateľ nevidel dôvod
požiadavku oprávneného odmietnuť, predložil vec súdu s tým, aby od neho získal poverenie
na vykonanie exekúcie, čo sa aj stalo. Za tohto stavu preto vôbec nemožno hovoriť o tom,
že by sťažovateľ vykonával v danej veci exekútorskú činnosť proti svojej vôli. Je to tak tým
viac, že sťažovateľ vykonáva súdno-exekútorskú činnosť ako slobodné povolanie.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené
vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. marca 2008