Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 106/08

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. apríla 2008

predbežne prerokoval sťažnosť J. R., S., zastúpeného advokátom JUDr. I. G., Advokátska

kancelária, P., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených čl. 20 ods. 1 a

rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky vydaným v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. R. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. decembra

2007 faxom a 21. decembra 2007 poštou doručená sťažnosť J. R., S. (ďalej len

„sťažovateľ“), v ktorej namieta porušenie svojho základného práva vlastniť majetok

zaručeného (ďalej len „“) a porušenie

svojho základného práva na súdnu ochranu zaručeného rozhodnutím

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. .

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že na Okresnom súde Bratislava III (ďalej len

„okresný súd“) sa proti V. B., S. (ďalej len „žalovaný“), domáhal úhrady zvyšku svojho

podielu na majetku nadobudnutom počas trvania združenia so žalovaným. Po zániku

združenia v r. 1992 mu totiž žalovaný vyplatil iba časť jeho podielu. Spornou otázkou

v tejto súvislosti bolo posúdenie, či autožeriav s prívesom, ktorý bol pri dosahovaní účelu

združenia používaný, bol nadobudnutý do výlučného vlastníctva žalovaného alebo počas

trvania združenia do podielového spoluvlastníctva oboch účastníkov združenia.

Okresný súd rozsudkom č. k. V-2-20 C 19/96-212 z 19. januára 2004 žalobu

sťažovateľa zamietol vychádzajúc zo záveru, že výlučným vlastníkom autožeriavu

s prívesom bol žalovaný. Podľa názoru okresného súdu sťažovateľ „v konaní nepreukázal

svoje spoluvlastnícke právo k predmetným vozidlám, z ktorého by mu vyplynul v rámci

vyporiadania majetku združenia po jeho rozpustení nárok na vyplatenie polovice hodnoty

týchto vozidiel“.

Proti tomuto rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, na základe

ktorého Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) „po doplnení dokazovania

oboznámením listinných dôkazov, výpovede svedkyne (...) (manželky žalovaného)“

rozsudkom č. k. -264 z 27. júna 2005 zmenil rozsudok okresného súdu tak,

že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť sťažovateľovi 87 950 Sk s príslušenstvom. Krajský

súd „zistený skutkový stav vyhodnotil na rozdiel od súdu prvého stupňa tak, že žalobca

(sťažovateľ, pozn.) sa stal podielovým spoluvlastníkom autožeriavu (...) a valníkového

prívesu (...) v podiele 1/2-ica“. Na základe toho v dôsledku rozpustenia združenia

sťažovateľovi „podľa vzniklo právo na vrátenie hodnôt do združenia

poskytnutých (peňažný vklad 55.000,- Sk) i na vyporiadanie majetku získaného výkonom

spoločnej činnosti (predmetné vozidlá) rovným dielom, pretože z ničoho nevyplýva,

že sa dohodli na inom spôsobe vyporiadania“.

Rozsudok krajského súdu napadol žalovaný dovolaním. Najvyšší súd ako súd

dovolací rozsudkom sp. zn. z 26. júla 2007 rozsudok krajského súdu zrušil

a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Dôvodom zrušenia napadnutého rozsudku krajského súdu v dovolacom konaní bolo

zistenie najvyššieho súdu, že na pojednávaní 21. júna 2005 krajský súd „nielenže

dokazovanie nedoplnil vykonaním ďalších dôkazov, ale ani nezopakoval dôkazy

už vykonané v prvostupňovom konaní. (...) Konanie pred odvolacím súdom tak bolo

postihnuté vadou majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. I keď podľa

doterajšej judikatúry ide o tzv. inú vadu konania, je táto vada vo svojich dôsledkoch

porušením práva na spravodlivý proces a odňatím možnosti účastníkovi konať pred súdom,

teda vadou vyplývajúcou z ustanovenia , zakladajúcou dôvodnosť

podaného dovolania“. V tejto súvislosti najvyšší súd poukázal na ustanovenie § 220 ods. 2

(ďalej len „“) v znení platnom

a účinnom v čase rozhodovania krajského súdu, podľa ktorého odvolací súd môže zmeniť

rozhodnutie i vtedy, ak po doplnení dokazovania je skutkový stav zistený tak, že možno

o veci rozhodnúť. Zdôraznil tiež zásadu priamosti v občianskom súdnom procese a z nej

vyplývajúcu neprípustnosť takého postupu „aby odvolací súd prehodnocoval dôkazy

vykonané súdom prvého stupňa a vyvodzoval z nich iné skutkové zistenia bez toho, aby sám

doplnil dokazovanie alebo zopakoval dôkazy vykonané prvostupňovým súdom“.

Okrem toho, podľa názoru najvyššieho súdu „právny záver odvolacieho súdu,

podľa ktorého ustanovenie § 841 Obč. zákonníka zakladá žalobcovi z dôvodu vyporiadania

majetku získaného výkonom spoločnej činnosti združenia peňažný nárok na výplatu

polovice z hodnoty tohto majetku, nie je správny“. Pri zániku združenia treba „na majetkové

vyporiadanie jeho účastníkov (...) aplikovať (...) ustanovenie § 841 Obč. zákonníka, a nie

ustanovenie § 839 tohto zákona. Zánikom združenia nezaniká podielové spoluvlastníctvo

jeho účastníkov k veciam uvedeným v ustanoveniach § 833 a § 834 Obč. zákonníka. (...)

Vlastnému vyporiadaniu účastníkov združenia musí teda predchádzať zrušenie

spoluvlastníctva účastníkov dohodou alebo rozhodnutím súdu. Ak nedošlo k zrušeniu

spoluvlastníctva, nemožno ani vyhovieť žalobe na zaplatenie žalovanej sumy.

V prejednávanej veci to potom znamená, že aj keby označené vozidlá boli v spoluvlastníctve

účastníkov, bez predchádzajúceho zrušenia tohto spoluvlastníctva (ak medzičasom nedošlo

k jeho zániku iným spôsobom) nemožno vyhovieť žalobe na zaplatenie žalovanej sumy

pri posudzovaní uplatneného nároku ako nároku na majetkové vyporiadanie účastníkov

združenia v zmysle ustanovenia § 841 Obč. zákonníka. Prípadné iné právne posúdenie

uplatneného nároku však do úvahy neprichádza, pretože žalobca (sťažovateľ, pozn.)

netvrdil a teda ani nepreukazoval okolnosti umožňujúce takéto iné posúdenie“.

Sťažovateľ vytýka najvyššiemu súdu, že v rozhodnutí „neuviedol, akým spôsobom

bola (v odvolacom konaní, pozn.) vlastne odňatá možnosť účastníkovi vo veci konať

pred súdom“. Podľa sťažovateľa „je však pravda, že krajský súd porušil ustanovenie

zákona , keď nevychádzal z ustáleného skutkového stavu okresným

súdom a zároveň nevykonal žiadne dokazovanie, o ktoré by mohol oprieť iný názor

na skutkové zistenia“.

Zásadná námietka sťažovateľa voči napadnutému rozsudku však smeruje

k hmotno-právnemu posúdeniu predmetu konania najvyšším súdom. Sťažovateľ tvrdí,

že najvyšší súd dospel k novému skutkovému zisteniu o existencii podielového

spoluvlastníctva sťažovateľa a žalovaného k autožeriavu s prívesom aj napriek tomu,

že si ich žalovaný „privlastnil (...), čo vlastne tvrdil od začiatku konania a ja som s týmto

súhlasil. Žiadal som len vyplatiť môj podiel na majetku združenia, to znamená, že v zmysle

tejto skutočnosti došlo i k vyporiadaniu spoluvlastníctva k žeriavu s prívesom“. Podľa

názoru sťažovateľa je záver najvyššieho súdu o existencii podielového spoluvlastníctva

k autožeriavu s prívesom „v rozpore so samotným obsahom spisu, z ktorého jednoznačne

vyplýva ako sme sa dohodli, kto si žeriav ponechá. Vyplýva to zo všetkých vyjadrení mňa

ako navrhovateľa a tak isto odporcu!“ Sťažovateľ je toho názoru, že „spoluvlastníctvo

zaniklo tým, že žeriav nadobudol odporca a ja som s tým súhlasil“. Keďže autožeriav

s prívesom „bol prerobený, zdemontovaný a následne odpredaný“, treba na vyporiadanie

združenia aplikovať v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“).

Sťažovateľ namieta, že keďže „najvyšší súd nenariadil pojednávanie, nemal som ani

možnosť sa k právnemu názoru najvyššieho súdu vyjadriť a to je bez ohľadu na to, či názor

najvyššieho súdu je správny, alebo správny nie je“. Vzhľadom na to, že právny názor

najvyššieho súdu je „záväzný pre ďalšie konanie a súd z neho má vychádzať, hrozí mi,

že súdny spor prehrám a nebudem mať žiadnu možnosť uplatniť svoje práva“.

Podľa sťažovateľa „najvyšší súd došiel k iným skutkovým zisteniam na základe tých

istých dôkazov vykonaných ešte prvostupňovým súdom bez ďalšieho dokazovania. Tým

analogicky porušil tú istú zásadu ako krajský súd – bez vykonania ďalšieho dokazovania

zmenil skutkový stav (...)“.

V závere svojej sťažnosti, sťažovateľ navrhol, aby po prijatí sťažnosti na ďalšie

konanie ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo sťažovateľa J. R. na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku

46, odsek 1 a právo vlastniť majetok podľa

Slovenskej republiky konaním Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 4 Cdo

36/2006 a rozhodnutím zo dňa 26. júla 2007 bolo porušené.

2. Zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn.

zo dňa 26. júla 2007 a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky,

aby v nej znovu konal a rozhodol.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania

a právneho zastúpenia na účet právneho zástupcu JUDr. I. G. vo výške 7.424,60 Sk v lehote

15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). Teda úloha

ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil,

či preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého

z práv alebo slobôd zaručených , ale spočíva len v tom, aby určil, či toto

preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda

môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad

a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený ().

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu

pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom

do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí

relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť

sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. , , ).

Sťažovateľ voči napadnutému rozsudku najvyššieho súdu v prvom rade namietal,

že „najvyšší súd neuviedol, akým spôsobom bola vlastne odňatá možnosť účastníkovi konať

pred súdom“. Zároveň však sťažovateľ uviedol, že „jediná výtka, ktorú mal (najvyšší

súd, pozn.) voči rozhodnutiu krajského súdu po procesnej stránke bola tá, že tento

pri rozhodovaní vychádzal z iných skutkových zistení, ako súd okresného súdu bez toho,

že by vykonal vo veci ďalšie dokazovanie“.

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ si takto na vlastnú námietku čiastočne aj sám

odpovedal. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu jednoznačne

vyplýva, že záveru o odňatí možnosti žalovaného konať pred súdom predchádzal poukaz

na nerešpektovanie účinného 27. júna 2005 krajským súdom ako súdom

odvolacím. Najvyšší súd správne zdôraznil, že „skutkové zistenia môže robiť iba ten súd,

ktorý dôkaz vykonal (...)“. Preto, ak následne dovolací súd zistil, že krajský súd vychádzal

pri rozhodovaní z iného skutkového stavu, ako ho zistil okresný súd, avšak súčasne

„nielenže dokazovanie nedoplnil vykonaním ďalších dôkazov, ale ani nezopakoval dôkazy

už vykonané v prvostupňovom konaní“, vyvodil záver o porušení zásady priamosti, ktorej

zmyslom a účelom „je objektivita a nezávislosť súdneho rozhodovania, ako aj zabezpečenie

práva účastníka vyjadriť sa k vykonaným dôkazom“. Najvyšší súd to potom logicky viedlo

ku konštatovaniu odňatia práva žalovaného konať pred súdom, ktorého sa dopustil krajský

súd, pretože nezákonným procesným postupom znemožnil žalovanému zaujať stanovisko

k novým skutkovým zisteniam tvoriacim základ na rozhodnutie odlišné od rozhodnutia

okresného súdu.

V tejto časti tak ústavný súd považuje sťažnosť za zjavne neopodstatnenú.

Druhá námietka sťažovateľa voči rozsudku najvyššieho súdu smerovala

k hmotno-právnemu posúdeniu veci najvyšším súdom. Keďže toto posúdenie je pre

odvolací súd v ďalšom konaní záväzné, sťažovateľ tvrdí, že mu hrozí neúspech v súdnom

spore. Pritom podľa jeho názoru najvyšší súd „analogicky porušil tú istú zásadu ako krajský

súd - bez vykonania ďalšieho dokazovania zmenil skutkový stav ( )

bez ohľadu na to, že to nie je v zákone výslovne uvedené“. V ďalšom texte zdôvodnenia

svojej sťažnosti sťažovateľ viackrát argumentuje tým, že nemal možnosť vyjadriť sa

k právnemu názoru najvyššieho súdu týkajúcemu sa otázky spoluvlastníctva k autožeriavu

s prívesom.

Ústavný súd k tejto námietke sťažovateľa v prvom rade uvádza, že účastníkovi

občianskeho súdneho konania , ale ani zákonné procesno-právne

predpisy negarantujú v procese dokazovania právo vyjadrovať sa k právnym záverom

konajúceho súdu, ale len ku skutkovým záverom. Účelom dokazovania, v rámci ktorého má

účastník právo vyjadrovať sa k vykonávaným dôkazom, a tak ovplyvňovať skutkové

zistenia súdu, je úplné objasnenie skutkového stavu veci. Následné právne posúdenie

dokazovaním ustáleného skutkového stavu je už vecou konajúceho súdu, a účastník konania

nie je oprávnený doň kvalifikovane zasahovať. Svoj odlišný právny názor totiž môže

uplatniť prostredníctvom opravných prostriedkov alebo iných prostriedkov nápravy, ku

ktorým patrí aj ústavná sťažnosť. Tá však prichádza do úvahy len vtedy, ak by právne

závery všeobecného súdu boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie

základného práva alebo slobody (obdobne napr. , , III. ÚS

344/06).

V okolnostiach posudzovaného prípadu však ústavný súd nezistil, že by právny názor

najvyššieho súdu vyjadrený v napadnutom rozsudku vykazoval známky ústavnej relevancie

z hľadiska eventuálneho použitia postupu podľa .

Najvyšší súd v odôvodnení predmetného rozsudku podal aplikačný

výklad príslušných zákonných ustanovení regulujúcich postup pri rozpustení združenia

(strany 4 a 5 rozsudku najvyššieho súdu). Vo vzťahu k prerokúvanej veci potom iba

uviedol, že „aj keby označené vozidlá boli v spoluvlastníctve účastníkov, bez

predchádzajúceho zrušenia tohto spoluvlastníctva (ak medzičasom nedošlo k jeho zániku

iným spôsobom) nemožno vyhovieť žalobe na zaplatenie žalovanej sumy pri posudzovaní

uplatneného nároku ako nároku na majetkové vyporiadanie účastníkov združenia v zmysle

ustanovenia § 841 Obč. zákonníka“. Takto formulovaný právny názor najvyššieho súdu

ústavný súd nepovažuje za arbitrárny či zjavne neodôvodnený. Navyše podmieňovací

spôsob jeho formulácie nevedie ústavný súd k stotožneniu sa so sťažovateľovým tvrdením,

že „najvyšší súd ustálil, že spoluvlastníctvo účastníkov k autožeriavu s prívesom existuje“.

Preto tento názor nepredstavuje príkaz krajskému súdu vychádzať pri opätovnom

rozhodovaní zo skutkového záveru o existencii podielového spoluvlastníctva sťažovateľa

a žalovaného k predmetným vozidlám. Následne najvyšší súd v odôvodnení napadnutého

rozsudku uviedol, že „prípadné iné právne posúdenie uplatneného nároku (...) do úvahy

neprichádza, pretože žalobca netvrdil a teda ani nepreukazoval okolnosti umožňujúce

takéto iné posúdenie“. Z takejto konštrukcie odôvodnenia rozhodnutia v žiadnom prípade

nevyplýva, že by najvyšší súd dospel k novým skutkovým zisteniam, ku ktorým sa

sťažovateľ mal právo vyjadriť. „Právnym posúdením uplatneného nároku“ mienil totiž

najvyšší súd nutnosť uplatniť na majetkové vyporiadanie účastníkov združenia ustanovenie

, a nie otázku existencie či neexistencie podielového

spoluvlastníctva sťažovateľa a žalovaného k autožeriavu s prívesom. Najvyšší súd teda

prezentoval iba nové právne názory, ku ktorým ako už bolo uvedené účastníkovi konania

procesno-právne predpisy právo vyjadriť sa nepriznávajú.

Napokon k argumentácii sťažovateľa o hrozbe neúspechu v spore po rozhodnutí

najvyššieho súdu ústavný súd dodáva, že podľa jeho konštantnej judikatúry neúspech

účastníka konania v súdnom spore neznamená automaticky porušenie jeho práva na súdnu

ochranu, resp. na spravodlivý súdny proces (napr. ). Tento záver však platí

aj vo vzťahu k iným základným právam a slobodám, ktoré by postupom alebo rozhodnutím

všeobecného súdu mohli byť porušené. Na druhej strane je ale tiež potrebné zdôrazniť,

že ak by krajský súd ako súd odvolací rozhodol po opätovnom prerokovaní veci

v neprospech sťažovateľa, nič mu ako účastníkovi konania nebráni využiť opravné

prostriedky, ktoré mu právny poriadok dáva k dispozícii, ak sa domnieva, že predmetné

konanie a rozhodnutie má skutkové či právne nedostatky.

Ústavný súd tak uzatvára, že nezistil relevantnú súvislosť medzi postupom

a rozhodnutím najvyššieho súdu a základnými právami označenými sťažovateľom,

a preto sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. apríla 2008