Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 105/08

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. apríla 2008

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti C., s. r. o., B., zastúpenej advokátkou Mgr. E.

B., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených

a 4 a , práv zaručených

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozhodnutím

Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti C., s. r. o., o d m i e t a pre nedostatok právomoci.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. júla 2007

doručená sťažnosť spoločnosti C., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného

porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1

a 4 , práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku

zaručeného čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru postupom a rozhodnutím Krajského

súdu v Banskej Bystrici (ďalej aj „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

77/99.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že krajský súd vydal 11. júna 2003 rozsudok

č. k. -211, ktorým zamietol návrh sťažovateľa ako majoritného akcionára

spoločnosti K., a. s. (ďalej len „Kúpele“), a MUDr. V. S. na vyslovenie neplatnosti konania

mimoriadneho valného zhromaždenia a neplatnosti uznesenia mimoriadneho valného

zhromaždenia Kúpeľov z 28. októbra 1999.

Sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu odvolanie, o ktorom Najvyšší súd

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) rozhodol 17. júna 2004 rozsudkom

č. k. -242 tak, že rozsudok krajského súdu ako súdu prvého stupňa potvrdil.

Sťažovateľ 3. januára 2005 podal podnet na Generálnu prokuratúru Slovenskej

republiky, ktorým žiadal o podanie mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora

Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) proti rozsudku najvyššieho súdu

ako súdu odvolacieho zo 17. júla 2004. Generálny prokurátor doručil 26. augusta 2005

najvyššiemu súdu ako súdu dovolaciemu mimoriadne dovolanie vzhľadom na to,

že „v rozhodnutí odvolacieho súdu videl porušenie zákona a poškodenie práv sťažovateľa“.

Najvyšší súd ako súd dovolací rozsudkom sp. zn. 1 M Obdo V 9/2005 z 30. apríla

2007 mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora proti uzneseniu najvyššieho súdu ako

súdu odvolacieho č. k. -242 zo 17. júna 2004 zamietol.

Sťažovateľ v podanej sťažnosti uviedol, že „uvedenú ústavnú sťažnosť podáva

v dvojmesačnej lehote, keďže napadnutý rozsudok 1 M Obdo V 9/2005 bol doručený

sťažovateľovi (...) 24. mája 2005 (ide zrejme o chybu v písaní, správny údaj má byť

24. mája 2007, pozn.) a druhému účastníkovi – F. 29. mája 2005 (tá istá pozn. ako pri

predchádzajúcom dátumovom údaji, pozn.) a právoplatnosť nadobúda doručením všetkým

účastníkom“.

K otázke prípustnosti sťažnosti sťažovateľ uviedol, že „postupom sťažovateľa

a to podaním žaloby na Okresnom súde v Banskej Bystrici (ide zrejme o chybu v písaní,

správny údaj má byť Krajský súd v Banskej Bystrici, pozn.) o neplatnosť uznesení VZ,

podaním odvolania proti jeho zamietajúcemu rozsudku a akceptovanému podnetu

Generálnemu prokurátorovi SR na podanie mimoriadneho dovolania, sťažovateľ využil

všetky zákonné možnosti, ktoré mohol využiť pred všeobecnými a Najvyšším súdom SR (§ 53

ods. 1 v platnom znení)“.

K porušeniu základného práva zaručeného sťažovateľ uviedol,

že jeho snaha chrániť svoje práva akcionára Kúpeľov prostredníctvom súdneho konania

bola neúspešná a jeho akcie mu boli „v rozpore s platným právom“ odňaté. „Súdy“ svojím

postupom a rozhodnutiami „odobrili postup (...) ostatných akcionárov akciovej spoločnosti,

ktorí v čase konania mimoriadneho valného zhromaždenia a následných valných

zhromaždení boli len minoritnými akcionármi (...). Postupom súdov boli menšinoví

akcionári tak posmelení, že v rozpore s platnými a účinnými predbežnými opatreniami ďalej

zvolávali valné zhromaždenia, neodborne nakladali s majetkom spoločnosti (...)“.

V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na konanie pred Krajským súdom v Bratislave

vedené pod sp. zn. vo veci žaloby sťažovateľa o vyslovenie neplatnosti

odstúpenia F., B. (ďalej len „F.“), od privatizačnej zmluvy uzavretej 22. mája 1996

medzi sťažovateľom a F. V tomto konaní Krajský súd v Bratislave vydal 20. júla 1999

predbežné opatrenie, ktorým zakázal F. akokoľvek disponovať s akciami tvoriacimi predmet

uvedenej privatizačnej zmluvy a zvolávať valné zhromaždenia, meniť orgány a iným

spôsobom zasahovať do činnosti Kúpeľov. Druhým predbežným opatrením z 8. septembra

1999 bolo tiež zakázané predstavenstvu a dozornej rade Kúpeľov zvolávať riadne

a mimoriadne valné zhromaždenie a S., a. s. (ďalej len „S.“), Krajský súd v Bratislave

prikázal zaregistrovať pozastavenie práva F. nakladať s predmetnými akciami.

Podľa názoru sťažovateľa tieto predbežné opatrenia F. ani S., ale ani „ďalšie

orgány“ nerešpektovali. F. totiž „zabezpečil zvolanie valného zhromaždenia a. s. K. tak, že

požiadal o jeho zvolanie Krajský súd v Banskej Bystrici a žalovaný v druhom rade (S.,

pozn.) vykonal registráciu prevodu akcií aj keď mu to vykonateľné predbežné opatrenie

zakazovalo“. V takomto postupe vidí sťažovateľ obchádzanie zákona a stanovisko

najvyššieho súdu v rozhodnutí o mimoriadnom dovolaní, že na krajský súd sa predbežné

opatrenia nevzťahovali, je podľa jeho názoru „nevysvetliteľné a neakceptovateľné“.

Sťažovateľ v tejto časti odôvodnenia sťažnosti napokon zdôraznil, že aj napriek

odstúpeniu F. od privatizačnej zmluvy a následného prevodu predmetných akcií

z majetkového účtu sťažovateľa, neprestal byť sťažovateľ vlastníkom týchto akcií. Podal

totiž okamžite žalobu o neplatnosť odstúpenia od uvedenej zmluvy, „teda mal a má za to,

že účinky odstúpenia nenastali a nastanú až právoplatnosťou rozhodnutia súdu o danej

spornej otázke“. V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na skutočnosť, že v spomínanom

konaní o neplatnosti odstúpenia F. od privatizačnej zmluvy už Krajský súd v Bratislave

rozhodol tak, že neplatnosť odstúpenia od zmluvy vyslovil. V čase podania sťažnosti však

ešte tento rozsudok nebol právoplatný.

V časti sťažnosti tvoriacej zdôvodnenie porušenia a 4 sťažovateľ

iba uviedol, že po tom, čo na základe privatizačnej zmluvy nadobudol 51 % akcií Kúpeľov,

tieto sa postupne „dostávali z nepriaznivého hospodárenia do zisku, boli (...)

preinvestované nemalé finančné prostriedky a pripravené množstvo ďalších investičných

zámerov“. V dôsledku postupu F. „prišlo k zastaveniu hospodárskeho rastu spoločnosti

a jej následného úpadku do takej miery, že dnes spoločnosť je zadlžená, neschopná

samostatného financovania pred absolútnym krachom“. Sťažovateľ zdôraznil, že

ustanovenia spornej privatizačnej zmluvy plnil, na jej základe „zaplatil prvú splátku kúpnej

ceny viac ako 30 mil. Sk a zmluvne bol zaviazaný preinvestovať na rozvoj akciovej

spoločnosti do konca roka 2000 zhruba 76 mil. Sk. Do odňatia Kúpeľov a následného

zbavenia vedenia Kúpeľov sťažovateľ preinvestoval zhruba 66 mil. Sk do rozvoja Kúpeľov.

(...) V súčasnosti nemá žiaden dosah na reálne vedenie spoločnosti, jeho akcionárske práva

sú nulové a súdy zamietajú jeho žaloby na neplatnosť konaní valných zhromaždení akciovej

spoločnosti Kúpele. Investícia a majetok sťažovateľa je viac ako siedmy rok neistý, nejasný

a neberie z neho žiaden úžitok a tretie osoby s investíciami akcionára (väčšinového)

nakladajú a dokonca ho i scudzujú“.

K porušeniu čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru sťažovateľ uviedol, že štát

podľa jeho názoru prostredníctvom súdnych orgánov „vytvoril také podmienky,

ktoré umožnili tretím osobám neprimerane zasiahnuť do jeho vlastníctva“. Zdôraznil,

že „podľa názoru Európskeho súdu, ak prichádza k trvalému upieraniu prístupu k majetku

a strate akejkoľvek kontroly na svojom majetku, ako aj možnosti užívať ho, je zasahovaním

do práva pokojného užívania majetku v zmysle prvej vety článku 1 Dodatkového protokolu

č. 1 Európskeho dohovoru“.

S ohľadom na všetky už uvedené argumenty „sťažovateľ sa domáha súdnej ochrany

na Ústavnom súde a žiada rozhodnúť tak, ako je navrhnuté v časti sťažnosti Návrh na

rozhodnutie vo veci samej“. V takto označenej časti sťažnosti sťažovateľ navrhuje,

aby ústavný súd:

„1. Sťažnosti sťažovateľa obchodnej spoločnosti C., spol. s r. o. so sídlom B.,

vyhovel.

2. Vyslovil, že Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom č. k.: -211

zo dňa 11. júna 2003, ktorým rozhodol tak, že návrh zamietol a žalobcov v 1. a v 2. rade

zaviazal žalovanému nahradiť trovy konania vo výške 6.269,- Sk porušil ústavné právo

sťažovateľa v zmysle článku 46 ods. 1 a Článku 6 Európskeho

dohovoru a článku 20 ods. 1 a 4 a medzinárodné právo

vyplývajúce z Článkom 1 Dodatkového protokolu č. 1 Európskeho dohovoru.

3. Zrušil Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k.: -211

zo dňa 11. júna 2003, ktorým boli porušené ústavné práva sťažovateľa.

4. V súlade s ustanovením a vrátil

vec Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie.

5. Sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie, ako náhradu nemajetkovej ujmy

vyjadrenej v peniazoch vo výške 500.000,- Sk (slovom: päťstotisíc slovenských korún).“

V závere sťažovateľ požiadal o nezverejnenie obchodného mena v Zbierke nálezov

a uznesení ústavného súdu.

II.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V úvode predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd v prvom rade považoval

za potrebné vysporiadať sa so znením jej petitu. Podľa

je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených

v tomto zákone. Táto právna norma neumožňuje ústavnému súdu prekračovať petit

sťažnosti a preskúmavať postupy alebo rozhodnutia, ktoré v sťažnostnom návrhu sťažovateľ

výslovne nenamieta. V okolnostiach posudzovaného prípadu to vzhľadom na formuláciu

petitu predmetnej sťažnosti má za následok, že ústavný súd môže pri jej predbežnom

prerokovaní posudzovať len postup a rozhodnutie krajského súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. z pohľadu ich súladu so základnými právami označenými

sťažovateľom.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z tohto znenia ústavný súd odvádza dôsledné uplatňovanie princípu subsidiarity jeho

právomoci pri ochrane uvedených práv a slobôd, z ktorého vyplýva, že ústavný súd nemá

právomoc poskytnúť ochranu právam a slobodám označeným v vtedy,

ak túto ochranu poskytuje iný súd. Práve všeobecné súdy predstavujú tie „iné súdy“,

ktoré poskytujú primárne ochranu základným právam a slobodám, ako aj ďalším v čl. 127

ods. 1 uvedeným právam a slobodám fyzických osôb a právnických osôb.

Až v prípade, ak ochrana poskytovaná všeobecnými súdmi nie je možná vzhľadom

na právom vymedzené limity ich právomocí, je založená právomoc ústavného súdu

v konaní o ústavných sťažnostiach a v rozhodnutiach o nich túto ochranu poskytnúť (m. m.

, a ďalšie).

Rozsudok krajského súdu, ktorý bol v petite sťažnosti označený ako porušujúci

sťažovateľom uvedené základné práva a slobody, ako aj ďalšie jeho práva, je rozhodnutím

všeobecného súdu prvého stupňa. Ak sa sťažovateľ ako subjekt, ktorého právna pozícia bola

týmto rozhodnutím ovplyvnená, domnieval, že postupom i samotným rozhodnutím boli

porušené jeho práva uvedené v sťažnosti, mal možnosť využiť prostriedok nápravy, ktorý

mu priznáva v znení neskorších predpisov

(ďalej len „OSP“) a ktorým v tomto prípade je odvolanie ako riadny opravný prostriedok.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ toto svoje právo aj využil. V odvolacom konaní mu tak

ochranu jeho práv bol oprávnený poskytnúť najvyšší súd ako súd odvolací.

Ústavný súd tak konštatuje, že v posudzovanom prípade existuje „iný súd“,

ktorý poskytoval ochranu sťažovateľových základných práv a slobôd, ako aj jeho ľudských

práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv, ktorú Slovenská

republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom. To má

za následok, že ústavný súd nemá dostatok právomoci poskytnúť ochranu sťažovateľom

označeným právam v rámci preskúmania postupu a rozsudku krajského súdu v predmetnej

veci. Z tohto dôvodu ústavný súd musel sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci.

Ústavný súd z časti odôvodnenia sťažnosti nazvanej „PRÁVOMOC ÚSTAVNÉHO

SÚDU SLOVENSKEJ REPUBLIKY“ zistil, že sťažovateľ argumentoval v prospech

právomoci ústavného súdu na preskúmanie označeného postupu a rozhodnutia krajského

súdu aj poukazom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)

(rozsudok z 12. novembra 2002 o sťažnosti č. 47273/99, prípad Běleš a spol. v. Česká

republika a rozsudok z 12. novembra o sťažnosti č. 46129/99, prípad Zvolský a Zvolská

v. Česká republika).

Ústavný súd konštatuje, že obsah uvedenej judikatúry ESĽP s prerokúvanou vecou

nesúvisí. V citovaných rozhodnutiach sa ESĽP zaoberal otázkou, či možno považovať

dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok za účinný prostriedok nápravy,

ktorý podávateľ sťažnosti musí pred jej podaním využiť. Podanú sťažnosť sťažovateľa však

ústavný súd hodnotí vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu č. k.

Ma-211 z 11. júna 2003 tak, že na konanie o nej nemá dostatok právomoci z dôvodu

uplatňovania už popísaného princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu vyplývajúceho

z , nie pre nevyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných

prostriedkov nápravy uvedených v .

Z posudzovanej sťažnosti ústavný súd tiež zistil, že z viacerých (aj keď prevažne

všeobecných) tvrdení sťažovateľa uvedených v odôvodnení sťažnosti by bolo možné usúdiť,

že sťažovateľ považuje aj postup a rozhodnutie najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho

(sp. zn. ), ako aj v záhlaví sťažnosti označený postup a rozhodnutie

najvyššieho súdu v konaní o mimoriadnom dovolaní (sp. zn. 1 M Obdo V 9/2005)

za porušujúce jeho označené práva a slobody. Tieto „tvrdenia“, ktoré sťažovateľ navyše ani

relevantným spôsobom neodôvodnil a ktoré nie sú premietnuté do návrhu na rozhodnutie

ústavného súdu vo veci samej, však ústavný súd nemohol hodnotiť inak, ako iba

súčasť sťažovateľovej argumentácie smerujúcej k podpore namietaného porušenia práv

a slobôd sťažovateľa postupom a rozhodnutím krajského súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. .

V tejto súvislosti bral ústavný súd tiež do úvahy, že sťažovateľ je v konaní

pred ústavným súdom zastúpený advokátom, teda kvalifikovaným právnym zástupcom,

ako aj výslovnú požiadavku sťažovateľa na obsah rozhodnutia ústavného súdu

„(...) sťažovateľ (...) žiada rozhodnúť tak, ako je navrhnuté v časti sťažnosti Návrh

na rozhodnutie vo veci samej“ (strana 10 sťažnosti).

Napriek tomu ústavný súd už nad rámec zdôvodnenia svojho rozhodnutia zdôrazňuje

vo vzťahu k rozhodnutiu najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho, že pri ochrane práv

a slobôd vymedzených v rámci konania o ústavných sťažnostiach

neposkytuje túto ochranu v neobmedzenom časovom odstupe od právoplatnosti

rozhodnutia, ktorým tieto práva slobody mohli byť porušené (napr. ,

, , ).

Podľa sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Z príloh podanej sťažnosti ústavný súd dospel k záveru, že v čase podania sťažnosti

(19. júla 2007) už rozhodnutie najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho muselo byť

právoplatné podstatne dlhší čas ako dva mesiace. K tomuto zisteniu ústavný súd dospel

na základe skutočnosti, že rozsudok najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho bol napadnutý

mimoriadnym dovolaním generálneho prokurátora, ktoré možno podať len

proti právoplatnému rozhodnutiu súdu ( i ).

Od doručenia mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora najvyššiemu súdu

26. augusta 2005 (čo je najneskorší možný termín nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia

najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu) do podania sťažnosti ústavnému súdu (19. júla

2007) uplynulo takmer 23 mesiacov, takže ústavný súd by tak aj v prípade existencie svojej

právomoci na preskúmanie rozhodnutia najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho

(sp. zn. ) musel kvalifikovať sťažnosť podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53

ods. 3 ako podanú oneskorene.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto

uznesenia. Vzhľadom na to sa už nezaoberal inými nedostatkami podanej sťažnosti

(nepredloženie kópie napadnutého rozsudku krajského súdu).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. apríla 2008