Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 181/08

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. apríla 2008

predbežne prerokoval sťažnosť M. K., K., zastúpeného advokátkou JUDr. D. S., K., vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a podľa čl. 36, čl. 37 a čl. 38 Listiny základných práv a slobôd, ako

aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd v konaní vedenom Okresným súdom Poprad pod sp. zn.

a Krajským súdom v Prešove pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. apríla

2008 doručená sťažnosť M. K., K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) a podľa čl. 36, čl. 37 a čl. 38 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len

„listina“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom

Okresným súdom Poprad (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. a Krajským

súdom v Prešove (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. .

Zo sťažnosti vyplýva, že Ing. L. P. (ďalej len „žalobca“) ako podnikateľ na základe

živnostenského oprávnenia navrhol sťažovateľovi, že ak mu sťažovateľ dodá drevo - rezivo,

žalobca mu zabezpečí vo výhodnej cene nábytok od obchodnej spoločnosti N., s. r. o., (ďalej

len „N. d.“). Podstatou tohto vzťahu bolo plnenie „veci za vec“, teda najprv drevo od

sťažovateľa a následne plnenie žalobcu. Vo februári 1995 sťažovateľ dal na svoje vlastné

náklady porezať svoje vlastné drevo - guľatinu na rezivo a žalobca ho dodal N. d. Potom si

sťažovateľ s manželkou vybral v N. d. nábytok z jeho ponuky. Žalobca v priebehu týždňa

dodal do bytu sťažovateľa vybrané kusy nábytku. Tento zmluvný vzťah zanikol jeho úplným

vysporiadaním v marci 1995.

Napriek uvedeným skutočnostiam žalobca faktúrou zo 4. augusta 1995 vyúčtoval

sumu 54 375 Sk za dodávku nábytkovej zostavy BERG a sedacej súpravy CLAUDIA s tým,

že k plneniu malo dôjsť 4. augusta 1995. Ďalšou faktúrou z 9. novembra 1995 žalobca

vyúčtoval sťažovateľovi sumu 13 322 Sk za dodávku jedálenského stola a štyroch stoličiek

s tým, že k plneniu malo dôjsť 9. novembra 1995. Napokon faktúrou z 23. novembra 1995

vyúčtoval sumu 57 825 Sk za dodávku stolárskych výrobkov a prác v byte sťažovateľa s tým,

že k plneniu malo dôjsť 9. novembra 1995.

Keďže sťažovateľ žalobcove faktúry neakceptoval, žalobca podal proti nemu žalobu.

Rozsudkom okresného súdu č. k. -243 z 11. apríla 2007 bol sťažovateľ

zaviazaný zaplatiť žalobcovi 125 522 Sk s úrokmi z omeškania, ako aj trovy konania.

V prevyšujúcej časti bola žaloba zamietnutá. Na základe odvolania sťažovateľa rozsudkom

krajského súdu č. k. -291 z 13. februára 2008 bol rozsudok okresného súdu

potvrdený.

Podľa názoru sťažovateľa uvedenými rozsudkami všeobecných súdov došlo

k porušeniu označených práv podľa , listiny a dohovoru. Všeobecné súdy podľa

sťažovateľa nevykonali všetky potrebné dôkazy, najmä pokiaľ ide o správne ustálenie

právneho postavenia žalobcu (či bol sprostredkovateľom, predajcom alebo obchodným

zástupcom N. d.), o právny titul požadovaného plnenia a o zistenie, o aký právny vzťah

vlastne išlo. Všeobecné súdy nepožadovali od žalobcu predloženie dodacích listov, ale ani

iných účtovných dokladov. Tak došlo k tomu, že právoplatnými rozsudkami bol sťažovateľ

zaviazaný zaplatiť žalobcovi za to, za čo už mu vo februári 1995 poskytol plnenie.

Všeobecné súdy pritom neakceptovali ani oprávnenú námietku premlčania. Naproti tomu

prihliadli na pochybné dôkazy predložené žalobcom, ako boli faktúry so svojvoľne určenými

časovými údajmi a listy žalobcu sťažovateľovi zo 4. augusta 1995 a z 9. novembra 1995,

v ktorých žalobca vyzýva sťažovateľa vystaviť hodnoverné daňové doklady ku kompenzácii

jeho výrobkov za dodanú guľatinu. Pritom tieto dôkazy osvedčovali, že sťažovateľ už plnil,

a teda nemôže žalobcovi dlhovať. Ďalším dôkazom bola žalobcom predložená dohoda

o tom, že v byte sťažovateľa vykoná stolárske práce s tým, že vyrovnanie bude vyplatené

v hotovosti. Na dohode je ručne dopísaný dátum 15. marca 1995. Žalobcom predložená

listina však nie je totožná s jej originálom, ktorý žiadny dátum neobsahuje. S touto

skutočnosťou sa všeobecné súdy podľa sťažovateľa žiadnym spôsobom právne

nevysporiadali. Zároveň žalobca v iných súdnych konaniach miatol okresný súd dôkazmi

a tvrdeniami vyplývajúcimi z jeho iného - obchodnoprávneho vzťahu so sťažovateľom.

O tom svedčí aj žalobcom predložený výdavkový pokladničný doklad o tom, že sťažovateľovi

zaplatil 12 226 Sk. Z postupu krajského súdu možno vyvodiť pochybnosti o tom, či vôbec

konal občianskoprávny senát. Člen senátu položil právnemu zástupcovi žalobcu sugestívnu

otázku, či medzi žalobcom a sťažovateľom bol dohodnutý čas, kedy má sťažovateľ platiť.

Vzhľadom na povahu záväzku (najprv drevo od sťažovateľa a potom nábytok od žalobcu)

táto otázka dokumentovala, že člen senátu nemal poznatky, ktoré mal mať. Otázka zároveň

podľa sťažovateľa predznamenala, že rozsudok krajského súdu bude v plnom rozsahu

v prospech žalobcu. Nedostatočné zistenie skutkového stavu sa prejavilo aj pri svedeckej

výpovedi manželky žalobcu, ktorá nebola prítomná pri uzatváraní zmluvného vzťahu, ale

ani pri vzájomnom plnení záväzkov. Napriek tomu sa jej výpoveď v plnom rozsahu

akceptovala. Naopak výpoveď svedka Krajníka, ktorá potvrdzovala skutkové tvrdenia

sťažovateľa, nebola predmetom záujmu všeobecných súdov. Svedok vypovedal aj o tom, že

požiadal o preskúmanie svojej záležitosti so žalobcom orgány činné v trestnom konaní.

Vyšetrovaním sa zistilo, že všetky záväzky ostatných občanov, ktorým žalobca rovnakým

spôsobom dodával za drevo nábytok, boli riadne vysporiadané a títo občania mu nič

nedlžili. Išlo teda o analogickú situáciu ako v prípade sťažovateľa. Všeobecné súdy

poukazujú na skutočnosť, že vyšetrovací spis o tejto záležitosti nebol súdom predložený.

To však nie je pravda, lebo okresný súd si spis vyžiadal 31. júla 2001 a ešte v auguste 2001

ho mal u seba (ako to vyplýva zo stanoviska k ústavnej sťažnosti sp. zn. zo

17. marca 2008).

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených

práv podľa , listiny a dohovoru v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn.

a krajským súdom pod sp. zn. s tým, aby boli rozsudky

okresného súdu z 11. apríla 2007 a krajského súdu z 13. februára 2008 zrušené a vrátené

na ďalšie konanie. Sťažovateľ požaduje tiež náhradu trov právneho zastúpenia advokátkou

v sume 6 732 Sk.

Osobitným podaním doručeným zároveň so sťažnosťou sa sťažovateľ domáha aj

vydania dočasného opatrenia, ktorým by ústavný súd odložil vykonateľnosť rozsudkov

okresného súdu a krajského súdu.

2. Z rozsudku krajského súdu č. k. -291 z 13. februára 2008 vyplýva,

že ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. -243 z 11. apríla 2007.

Podľa názoru krajského súdu žalobca uplatnil právo na zaplatenie sumy 125 522 Sk titulom

dodania nábytku a stolárskych výrobkov, za ktoré sťažovateľ nezaplatil. Sťažovateľ popieral

nárok žalobcu s poukazom na to, že dlh už bol vyrovnaný dodávkami reziva pre žalobcu

vo februári 1995. Okrem toho nábytok a stolárske výrobky boli dodávané sťažovateľovi

v marci 1995 a keďže žaloba bola podaná 19. mája 1998, sťažovateľ uplatnil aj námietku

premlčania. Okresný súd dostatočným spôsobom zistil skutkový stav, z ktorého jasne

vyplýva, že obrana sťažovateľa nie je pravdivá. Zmluvný vzťah účastníkov bol výlučne

civilnoprávny, keď dodaný nábytok a stolárske výrobky boli určené pre osobnú potrebu

sťažovateľa. Žalobca vyúčtoval dodávku nábytku a stolárskych výrobkov faktúrami

s lehotami splatnosti 4. augusta alebo 23. novembra 1995. Podľa sťažovateľa bol

rozhodujúci dátum prevzatia výrobkov a nábytku v marci 1995. Dodávka nábytku bola na

základe ústnej zmluvy a stolárske výrobky boli vyrobené na základe dohody. Na kópii

dohody predloženej žalobcom je dátum 15. marec 1995, pričom sťažovateľ popiera

uzavretie takejto dohody v tento deň a na dôkaz svojho tvrdenia doložil originál dohody bez

označenia dátumu. Má to svedčiť o tom, že nedošlo k uzavretiu dohody v marci 1995. Hoci

dátum uzavretia dohody je rozporný, na druhej strane je nesporné, že podľa dohody

dodávka bude po jej ukončení vyplatená v hotovosti. Nehovorí sa tu teda o kompenzácii

stolárskych prác dodávkami dreva. V dohode nie je uvedený ani čas platenia za vykonané

práce. V súvislosti s uplatnenou námietkou premlčania nie je podstatné to, že bolo plnené

v marci 1995, ale rozhodujúca je dohoda o čase zaplatenia za dodaný nábytok. Ak nie je

čas splatnosti určený dohodou, treba vychádzať z ustanovenia § 563 Občianskeho

zákonníka, podľa ktorého ak čas plnenia nie je dohodnutý, je dlžník povinný plniť prvého

dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal. V tomto prípade je rozhodujúca fakturácia

s lehotami splatnosti. Keďže spis polície, ktorá vec prešetrovala, je už skartovaný, možno

vychádzať iba z lehoty splatnosti uvedenej vo faktúrach. Sťažovateľ nepreukázal existenciu

inej dohody o čase platenia. Sťažovateľ tvrdil, že dodávkou reziva a guľatiny mal byť

zaplatený nábytok a stolárske výrobky, pričom dodávka reziva a guľatiny sa mala

uskutočniť v januári a februári 1995. V rozpore s tým však z písomnej dohody vyplýva, že

sťažovateľ má za stolárske výrobky platiť v hotovosti. Nie je tam zmienka o žiadnom

naturálnom plnení. Navyše svedok Zelený (majiteľ píly) trval na tom, že bukový porez

a smrekovú guľatinu vydal výlučne sťažovateľovi. Sťažovateľ nijako nepreukázal, že porez

z guľatiny dodal žalobcovi na zaplatenie nábytku a stolárskych výrobkov. Keďže sťažovateľ

nepreukázal dodanie reziva a guľatiny, nepreukázal dohodu o vyplatení nábytku a výrobkov

guľatinou a rezivom a nepreukázal ani existenciu dohody o splatnosti ceny v marci 1995, je

žaloba dôvodná. Žalobca má právo na zaplatenie kúpnej ceny sa dodaný tovar.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) zásadne každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje, a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto

možné považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu tento nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať

a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky.

Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým

prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Na prerokovanie a rozhodnutie tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu

vedenému okresným súdom pod sp. zn. , nie je daná právomoc ústavného

súdu.

Ako to vyplýva z už citovaného ustanovenia , právomoc

ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne,

teda iba vtedy, ak o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti rozsudku okresného súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok,

a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa podľa

a dohovoru mal krajský súd ako súd odvolací. Tým je zároveň vylúčená právomoc

ústavného súdu.

Odlišná je situácia vo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu

vedenému krajským súdom pod sp. zn. .

Z obsahu sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľ nesúhlasí s rozhodujúcimi skutkovými

a právnymi závermi krajského súdu, pričom práve jeho odlišný názor na tieto otázky má

zakladať porušenie označených práv podľa , listiny a dohovoru. Okrem toho

sťažovateľ namieta, že v odvolacom konaní jeden z členov senátu prejavil svojou otázkou,

že nie je vo veci nestranný, resp. nezaujatý.

Námietku zaujatosti člena senátu krajského súdu treba považovať za neprípustnú.

Sťažovateľ mal možnosť na odvolacom pojednávaní po tom, čo odznela zo strany člena

senátu údajne sugestívna otázka, namietať zaujatosť tohto sudcu a žiadať o jeho vylúčenie

z ďalšieho konania. Pokiaľ sťažovateľ tak neurobil, nevyčerpal právny prostriedok, ktorý

mu na ochranu označeného základného práva účinne poskytoval,

a na použitie ktorého bol sťažovateľ oprávnený.

Nesúhlas sťažovateľa s rozhodujúcimi skutkovými a právnymi závermi krajského

súdu považuje ústavný súd za zjavne neopodstatnený.

Podľa názoru ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu

považovať ani za arbitrárne, ale ani za zjavne neodôvodnené. Na týchto záveroch nemôže

nič meniť okolnosť, že sťažovateľ s nimi nesúhlasí. Bolo úlohou všeobecných súdov

vyhodnotiť skutkový stav a prijať právne závery v medziach príslušných zákonov. Pokiaľ

tieto závery nemožno označiť za arbitrárne, resp. za zjavne neodôvodnené, potom

neprichádza ani do úvahy, aby ústavný súd do nich zasiahol.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

Keďže sťažnosť bola v celom rozsahu odmietnutá, nebolo už potrebné osobitne sa

zaoberať návrhom sťažovateľa na vydanie dočasného opatrenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. apríla 2008