Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 176/08

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. mája 2008

predbežne prerokoval sťažnosť J. B., B., zastúpeného advokátom Mgr. M. B., B.,

pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky č. k. -29 z 5. septembra 2007 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. novembra

2007 faxom a následne 30. novembra 2007 a 4. decembra 2007 poštou doručená sťažnosť

J. B., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. M. B., B., pre namietané

porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa a 2

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

č. k. -29 z 5. septembra 2007.

Z obsahu sťažnosti okrem iného vyplýva:

«Sťažovateľ podal žalobu podľa PIATEJ ČASTI Občianskeho

súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) proti Rozhodnutiu

č. UBD-760-1/2003 zo dňa 21. 05. 2003 (ďalej len „Rozhodnutie“) N. (ďalej len „N.“)

na tomto skutkovom základe:

„Žalobca bol zamestnancom spoločnosti P., a..s. vo funkcii Generálneho riaditeľa

DIVÍZIE RIADENIA RIZÍK. Žiadosťou zo dňa 28. 04. 2003 v znení neskorších zmien

a doplnkov podľa o bankách v znení neskorších

predpisov (ďalej len „BankZ“) požiadala P., a. s. o predchádzajúci súhlas na zvolenie

žalobcu za nového člena predstavenstva banky. Rozhodnutím č. UBD-760-1/2003 zo dňa

21. 05. 2003 N. rozhodla tak, že predchádzajúci súhlas na zvolenie žalobcu za člena

predstavenstva neudelila. (...)

Predmetné rozhodnutie nebolo žalobcovi doručené.

Nakoľko z odôvodnenia žiadnym spôsobom nevyplýva, z akých konkrétnych

skutkových dôvodov žalobca nespĺňa požadované kritériá odbornej spôsobilostí

a dôveryhodnosti a ktoré, žalobca listom zo dňa 27. 05. 2003 požiadal o oznámenie

konkrétnych dôvodov. Po urgenciách listami zo dňa 12. 06. 2003 a 26. 06. 2003 žalobca

listom č. UBD - 1040/2003 zo dňa 24. 06. 2003 oznámil, že nakoľko žalobca ako

navrhovaný kandidát nie je účastníkom konania, ním požadované informácie mu nie je

možné poskytnúť“.

Sťažovateľ v podanej žalobe namietal:

„(...) Tvrdíme, že žalovaný nekonal so žalobcom ako s účastníkom konania,

hoci s ním ako s účastníkom konania konať mal.

Podľa § 96 ods. 1 prvá veta pred bodkočiarkou BankZ v znení ku dňu 21. 05. 2003

účastníkom konania je ten, o koho právach alebo povinnostiach sa má konať.

Za účastníka konania pred N. sa považuje ten o koho právach alebo povinnostiach

sa má konať. Každá takáto osoba je účastníkom konania ex lége. I žalobcu bolo potrebné

považovať za účastníka konania, nakoľko akcionármi banky bol nominovaný ako kandidát

do funkcie člena predstavenstva a predmetom konania bolo udelenie predchádzajúceho

súhlasu na jeho zvolenie do funkcie člena predstavenstva. (...)

Právo uchádzať sa o zvolenie za člena predstavenstva je realizáciou ústavného práva

vykonávať inú zárobkovú činnosť podľa SR. Výkon funkcie člena

predstavenstva akciovej spoločnosti sa vykonáva zásadne odplatne. (...)

Právo vykonávať inú zárobkovú činnosť je ústavnou zárukou slobody výkonu

hospodárskej činnosti podľa uváženia. Toto právo sa priznáva každej fyzickej osobe

(mutatis mutandis nález Ústavného súdu SR sp. zn. ). (...)

Obdobne aj v danom prípade rozhodnutie žalovaného podmieňovalo možnosť

žalobcu uchádzať sa o zvolenie do funkcie člena predstavenstva banky. Rozhodnutie

žalovaného bolo teda podmienkou výkonu práva (činnosti), ktorá je vo všeobecnosti

dovolená a teda právny poriadok tým priznáva právo ju vykonávať.

Z vyššie uvedeného teda vyplýva, že v konaní sa malo rozhodovať aj o právach

žalobcu.

Tým, že žalovaný nesprávne nekonal so žalobcom ako s účastníkom konania,

protiprávne mu odňal možnosť uplatniť jeho procesné práva, a to najmä :

1. právo navrhovať dôkazy (§ 103 BankZ),

2. právo na oboznámenie sa so spisovým podkladom na konanie a právo na písomné

vyjadrenie sa k nemu (§ 106 BankZ),

3. právo na doručenie rozhodnutia (§ 108 ods. 1 BankZ),

4. právo podať opravný prostriedok proti rozhodnutiu (§ 109 ods. 3 BankZ).

Nakoniec v právnej praxi sa už ustálil právny názor, podľa ktorého skutočnosť,

že správny orgán opomenie konať s tým, komu zákon priznáva postavenie účastníka

konania, je takou hrubou vadou konania, ktorá vždy odôvodňuje zrušenie rozhodnutia

(R 34/97). (...)

Najvyšší súd SR napadnutým uznesením konanie zastavil v podstate s odôvodnením,

že podľa § 94 ods. 1 a § 9 ods. 4 BankZ konanie o udelenie predchádzajúceho súhlasu

na zmenu členov alebo zvolenie nových členov štatutárneho orgánu banky možno začať

iba na návrh banky a táto banka je aj účastníkom konania. Účastníkom konania nie je

a nemôže byť fyzická osoba, nakoľko táto je iba kandidátom na zvolenie za člena

štatutárneho orgánu banky, jej dozornej rady a ďalších v zákone uvedených zamestnancov.

Fyzická osoba nemôže vo vlastnom mene podať žiadosť o udelenie predchádzajúceho

súhlasu. O práve žalobcu nebolo v napadnutom rozhodnutí rozhodnuté a preto

sa napadnuté Rozhodnutie netýkalo subjektívnych práv žalobcu, nedošlo nim k žiadnej

zmene pomerov žalobcu a k ukráteniu na jeho právach, a preto bola žaloba podaná

nesprávnou osobou. (...)

Odporca podľa nášho názoru porušil právo na súdnu ochranu garantované čl. 46

ods. 1, 2 SR a právo na spravodlivý proces garantované Dohovoru tým,

že:

1. sa riadne nevysporiadal s argumentmi žalobcu, ktorými odôvodňoval svoju

aktívnu legitimáciu, a teda to, že v konaní pred N. bolo rozhodované o jeho právach,

2. konanie zastavil a žalobu proti Rozhodnutiu meritórne neprejednal, hoci išlo

o rozhodnutie o právach sťažovateľa, a to o základných právach sťažovateľa. (...)

Uznesenie Najvyššieho súdu SR síce obsahuje odôvodnenie, ale nie odpoveď

na argumenty sťažovateľa, ktoré boli relevantné a vyžadovali špecifickú odpoveď.

Navyše k odôvodneniu napadnutého uznesenia považujeme za potrebné uviesť

nasledovné:

Pokiaľ odporca argumentuje tým, že podľa § 94 ods. 1 a § 9 ods. 4 BankZ konanie

o udelenie predchádzajúceho súhlasu na zmenu členov alebo zvolenie nových členov

štatutárneho orgánu banky možno začať iba na návrh banky a táto banka je aj účastníkom

konania, tak takýto záver z týchto ustanovení (v časovo relevantnom znení) nevyplýva: (...)

V citovaných ustanoveniach nie je uvedené, že účastníkom konania je iba banka

a že iba banka je oprávnená podať návrh na začatie konania. BankZ nevylučuje

(nezakazuje), aby žiadosť o predchádzajúci súhlas podala priamo osoba uchádzajúca sa

o funkciu v jej orgánoch, ktorá bola nominovaná bankou resp. jej akcionármi. Naopak

z § 96 ods. 1 prvá veta pred bodkočiarkou BankZ v znení ku dňu 21. 05. 2003 vyplýva,

že účastníkom konania je ten, o koho právach alebo povinnostiach sa má konať.

Najvyšší súd SR vyššie uvedené v podstate len konštatoval, ale žiadnym spôsobom

(za použitia pravidiel resp. metód výkladu právnej normy) neodôvodnil. (...)

Pokiaľ odporca tvrdí, že účastníkom konania nie je a nemôže byť fyzická osoba,

nakoľko táto je iba kandidátom na zvolenie za člena štatutárneho orgánu banky,

jej dozornej rady a ďalších v zákone uvedených zamestnancov, odporca opätovne neuvádza,

z akého zákonného ustanovenia uvedené vyvodil. Relevantné ustanovenie § 96 ods. 1 prvá

veta pred bodkočiarkou BankZ v znení ku dňu 21. 05. 2003, podľa ktorého účastníkom

konania je ten, o koho právach alebo povinnostiach sa má konať, totiž vôbec necituje

a ani nevykladá. Najvyšší súd SR vôbec nereagoval na argumentáciu sťažovateľa o tom,

že aj ako kandidát disponoval určitými právami resp. svojou kandidatúrou uplatnil svoje

práva (a to dokonca základné práva), ktorých ho N. svojím rozhodnutím zbavila.

Argumentáciu Najvyššieho súdu SR považujeme za formalistickú a reštriktívnu.

Najvyšší súd SR sa však vôbec nezaoberal argumentmi sťažovateľa o tom, že N.

v danom prípade rozhodovala o jeho práve uchádzať sa o výkon funkcie člena

predstavenstva banky t. j. o jeho práve uchádzať sa o výkon zárobkovej činnosti. Najvyšší

súd SR sa vôbec nezaoberal argumentmi sťažovateľa o tom, že Rozhodnutie N. malo priamy

dopad do právnych pomerov sťažovateľa, pretože ho zbavilo možnosti uchádzať sa o výkon

funkcie člena predstavenstva a zbavilo ho, v konečnom dôsledku, možnosti funkciu člena

predstavenstva banky aj vykonávať. (...)

Ako vyplynulo z vyššie uvedeného, v danom prípade sa rozhodnutie N. jednoznačne

týkalo (i) práv sťažovateľa, a to dokonca (ii) základných práv sťažovateľa. Nakoľko vec

nebola meritórne prejednaná, ale napadnutým uznesením zo súdneho prieskumu vylúčená,

došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

správneho orgánu, ktorým bol ukrátený na svojich právach podľa SR.»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd v náleze

vyslovil:

„1. Najvyšší súd SR uznesením sp. zn. zo dňa 05. 09. 2007 porušil

právo sťažovateľa na súdnu ochranu garantované , 2 SR a právo

na spravodlivý proces garantované čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 05. 09. 2007 sa

zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie

sa nemusí odôvodniť.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa súd uznesením konanie zastaví,

ak sa žaloba podala oneskorene, ak ju podala neoprávnená osoba, ak smeruje proti

rozhodnutiu, ktoré nemôže byť predmetom preskúmavania súdom, ak žalobca neodstránil

vady žaloby...

Podľa o bankách a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení účinnom v relevantnom čase, teda k 21. máju 2003, (ďalej len „zákon

o bankách“) o udelení bankového povolenia rozhoduje N.

Podľa § 7 ods. 2 písm. e) zákona o bankách na udelenie bankového povolenia podľa

odseku 1 musia byť splnené tieto podmienky: odborná spôsobilosť a dôveryhodnosť

fyzických osôb, ktoré sú navrhované za členov štatutárneho orgánu, za členov dozornej

rady, za vedúcich zamestnancov a za vedúceho útvaru vnútornej kontroly a vnútorného

auditu.

Podľa § 9 ods. 4 zákona o bankách banka je povinná písomne informovať N.

o zmenách podmienok, ktoré boli podkladom na udelenie bankového povolenia podľa § 7,

a stanov banky vopred; na zmeny členov a zvolenie nových členov jej štatutárneho orgánu,

zmeny členov a zvolenie nových členov jej dozornej rady, na zmenu vedúcich zamestnancov,

na zmenu vedúceho útvaru vnútornej kontroly a vnútorného auditu a na zmenu sídla banky

je potrebný predchádzajúci súhlas Národnej banky Slovenska, inak je toto zvolenie alebo

zmena neplatná.

Podľa § 94 ods. 1 zákona o bankách konanie vo veciach zverených N. týmto zákonom

alebo osobitným zákonom sa začína na základe písomnej žiadosti účastníka konania alebo z

podnetu N.; na konanie pred N. podľa tohto zákona sa nevzťahujú všeobecne predpisy

o správnom konaní. N. v konaní postupuje bez zbytočných prieťahov tak, aby sa zistil

skutkový stav veci, a pri svojom rozhodovaní z neho vychádza.

Z obsahu sťažnosti, jej príloh, ako aj z vyžiadaného spisu najvyššieho súdu sp. zn.

ústavný súd zistil, že 31. januára 2005 podal sťažovateľ Krajskému súdu

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) žalobu proti rozhodnutiu N. (ďalej len „N.“) č. UBD-

760-1/2003 z 21. mája 2003. Uznesením krajského súdu č. k. -15 zo 7. júna 2006

bola predmetná vec postúpená z dôvodu vecnej príslušnosti najvyššiemu súdu. Uznesenie

nadobudlo právoplatnosť 11. júla 2006 a 18. júla 2006 krajský súd predložil spis

najvyššiemu súdu.

Na základe výzvy najvyššieho súdu sa k žalobe sťažovateľa vyjadrila N. listom

sp. zn. OLP-319/2006-S z 24. augusta 2006. Z obsahu tohto listu okrem iného vyplýva:

«Z ustanovenia § 94 ods. 1 a § 9 ods. 4 zákona o bankách vyplýva, že konanie o udelenie

predchádzajúceho súhlasu na zmeny členov alebo zvolenie nových členov štatutárneho

orgánu banky, zmeny členov a zvolenie nových členov jej dozornej rady a ďalších v zákone

uvedených zamestnancov možno začať iba na návrh banky, ktorá je účastníkom tohto

konania. V konaní o udelenie predchádzajúceho súhlasu ide o právo banky (nie právo

fyzickej osoby – kandidáta na funkciu) na zmenu alebo zvolenie nových členov

jej štatutárneho orgánu, dozornej rady alebo v zákone uvedených zamestnancov. Fyzická

osoba sa nemôže sama navrhnúť ako kandidát na zvolenie za člena štatutárneho orgánu

banky, jej dozornej rady, ktorá logicky potom nemôže ani podať žiadosť o udelenie

predchádzajúceho súhlasu a ktorá nie je ani účastníkom takéhoto konania. Úsek bankového

dohľadu N. (ďalej len „UBD“) po komplexnom posúdení predloženej žiadosti vydal

rozhodnutie o neudelení predchádzajúceho súhlasu P., a. s. na zvolenie J. B. za nového

člena predstavenstva. UBD posudzoval odbornú spôsobilosť a dôveryhodnosť Ing. J. B. (...)

Z uvedených podkladov vyplynulo, že Ing. J. B. sa ako zamestnanec ÚBD N. snažil

ovplyvniť rozhodnutie vedenia B., a. s. v otázke úverového financovania klienta ako aj

telefonického ovplyvňovania vo veci upustenia od vymáhania pohľadávky banky voči

bývalému členovi predstavenstva tejto banky. (...) ÚBD po vykonaní dokazovania dospel

v rámci zákonom povolenej voľnej úvahy v zmysle ustanovenia § 103 od. 10 zákona

o bankách k názoru, že nie je vhodné, aby Ing. B. zastával funkciu člena predstavenstva

banky. (...)»

O žalobe sťažovateľa proti rozhodnutiu N. rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 5. septembra 2007 tak, že konanie zastavil. Uznesenie nadobudlo

právoplatnosť 2. októbra 2007.

V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd uviedol argumenty sťažovateľa, ktoré

boli súčasťou jeho žaloby, ako aj obsah vyjadrenia žalovanej N. Zastavenie konania

najvyšší súd odôvodnil takto:

«Žalovaná rozhodnutím z 21. mája 2003, č. UBD-760-1/2003 podľa ustanovenia

§ 109 ods. 1 v spojení s ustanoveniami § 94 ods. 1 a § 9 ods. 4 zákona o bankách neudelila

predchádzajúci súhlas P., a. s., B. na zvolenie žalobcu za nového člena predstavenstva. P.,

a. s., B. prevzala predmetné rozhodnutie 22. 05. 2003. Dňa 04. 06. 2003 bol žalovanej

doručený rozklad P., a. s. B. proti rozhodnutiu žalovanej. Dňa 01. 07. 2003 bolo žalovanej

doručené späťvzatie rozkladu.

Podstatnou otázkou, ktorú Najvyšší súd SR musel posúdiť bolo, či napadnutým

rozhodnutím žalovanej bolo rozhodnuté o práve žalobcu, či týmto rozhodnutím bol žalobca

ukrátený na svojom práve, nakoľko len v takom prípade má aktívnu legitimáciu na podanie

žaloby o preskúmanie jeho zákonnosti.

Podľa obsahu napadnutého rozhodnutia žalovaná konala a rozhodla o žiadosti

P., a. s., B. o udelenie predchádzajúceho súhlasu na zvolenie nového člena predstavenstva,

pričom navrhnutým bol žalobca. Žalovaná podľa § 94 ods. 1 zákona o bankách konala

s P., a. s., B., ktorá žiadosť o udelenie predchádzajúceho súhlasu podala ako s účastníkom

konania.

Z ustanovenia § 94 ods. 1 a § 9 ods. 4 zákona o bankách je zrejmé, že konanie

o udelenie predchádzajúceho súhlasu na zmeny členov alebo zvolenie nových členov

štatutárneho orgánu banky, zmeny členov a zvolenie nových členov jej dozornej rady

a ďalších v zákone uvedených zamestnancov možno začať iba na návrh banky. Keďže

v konaní o udelenie predchádzajúceho súhlasu ide o konanie, ktoré sa začína na návrh

banky je táto banka aj účastníkom konania.

Účastníkom tohto konania nie je a nemôže byť fyzická osoba, nakoľko táto

je iba kandidátom na zvolenie za člena štatutárneho orgánu banky, jej dozornej rady

a ďalších v zákone uvedených zamestnancov.

Fyzická osoba nemôže vo vlastnom mene podať žiadosť o udelenie predchádzajúceho

súhlasu.

O práve žalobcu nebolo v napadnutom rozhodnutí rozhodnuté. Toto rozhodnutie

sa týka práv P., a. s., B., ktorá ak by nezobrala späť rozklad, mala právo napadnúť žalobou

druhostupňové rozhodnutie žalovanej.

Vzhľadom na horeuvedené dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru,

že žalobca nebol a ani nemohol byť účastníkom konania, ktorého výsledkom bolo

rozhodnutie o neudelení predchádzajúceho súhlasu P., a. s. na zvolenie žalobcu za člena

predstavenstva. Napadnuté rozhodnutie sa netýkalo subjektívnych práv žalobcu, nedošlo

ním k žiadnej zmene pomerov žalobcu a k ukráteniu žalobcu na jeho právach, preto bola

žaloba podaná nesprávnou osobou. (...)»

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu

pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom

do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí

relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť

sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. , , ).

zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z

a taktiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom

a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v občianskoprávnom

spore (, , ).

V rámci svojej doterajšej rozhodovacej činnosti ústavný súd vo vzťahu k základnému

právu podľa judikoval, že v prípade, keď sa rozhodnutie správneho

orgánu (bez ohľadu na jeho druh či formálne označenie, ale predovšetkým s prihliadnutím

na jeho obsahovú stránku) dotýka niektorého zo základných práv a slobôd, z právomoci

súdov nesmie byť vylúčené. Vylúčenie takéhoto rozhodnutia zo súdneho preskúmavania

(v správnom súdnictve) môže signalizovať porušenie poslednej vety .

Základnému právu uvedenému v preto zodpovedá taký postup súdu,

v rámci ktorého hodnotí nielen formálne znaky rozhodnutia predloženého mu na súdne

preskúmavanie, ale aj to, či sa toto rozhodnutie svojím obsahom nedotýka niektorého

zo základných práv alebo slobôd účastníka konania. Postup súdu, v ktorom zanedbal

niektorý z týchto prvkov, zakladá porušenie základného práva podľa

(obdobne , ).

Podstatou námietok sťažovateľa bolo tvrdenie, že rozhodnutie najvyššieho súdu,

ktorým bolo konanie o jeho žalobe proti rozhodnutiu N. zastavené, nepovažuje za správne

z dôvodu nedostatkov spočívajúcich v jeho odôvodnení. Sťažovateľ sa totiž domnieval,

že uvedeným rozhodnutím najvyššieho súdu došlo k zásahu do jeho základného práva na

súdnu ochranu podľa a 2 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže najvyšší súd ním iniciované konanie zastavil podľa § 250d

ods. 3 s poukazom na to, že nie je osobou oprávnenou

namietať rozhodnutie N. č. UBD-760-1/2003 z 21. mája 2003. Najvyšší súd pritom

vychádzal z toho, že sťažovateľ nebol účastníkom konania podľa príslušných ustanovení

zákona o bankách, pričom sťažovateľ naopak tvrdil, že jeho aktívna legitimácia

bola nepochybná, pretože rozhodnutie N. výrazne zasiahlo do jeho práva uchádzať sa

o funkciu člena predstavenstva banky.

Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd v rámci rozhodovania upriamil svoju

pozornosť na riešenie významnej otázky, v rámci ktorej hľadal odpoveď na to,

či rozhodnutím N. došlo k zásahu do práv sťažovateľa.

Ako vyplýva zo záverov najvyššieho súdu, tento dal sťažovateľovi odpoveď na jeho

podstatné námietky obsiahnuté v žalobe proti rozhodnutiu N., keď mu ozrejmil, z akých

zákonných ustanovení vychádzal a čo bolo podkladom na vyslovenie potreby zastavenia

konania. Najvyšší súd s poukazom na ustanovenia zákona o bankách (§ 9 ods. 4 a § 94

ods. 1) jednoznačne konštatoval, že konanie o udelenie predchádzajúceho súhlasu na zmeny

členov alebo zvolenie nových členov štatutárneho orgánu banky, zmeny členov a zvolenie

nových členov jej dozornej rady a ďalších v zákone uvedených zamestnancov, možno začať

len na základe písomnej žiadosti účastníka konania, a teda banky, v namietanom prípade

P., a. s. Najvyšší súd zároveň konštatoval, že fyzická osoba (a teda aj sťažovateľ), ktorej

sa zmeny členov alebo zvolenie nových členov štatutárneho orgánu banky, zmeny členov

a zvolenie nových členov jej dozornej rady a ďalších v zákone uvedených zamestnancov

týkajú, nemôže vo vlastnom mene požiadať N. o udelenie predchádzajúceho súhlasu podľa

§ 9 ods. 4 v spojení s § 94 ods. 1 zákona o bankách. Na základe toho potom najvyšší súd

dospel k záveru, že rozhodnutím N. neboli dotknuté subjektívne práva sťažovateľa, pretože

toto rozhodnutie sa týkalo len P., a. s., ako účastníka konania, ktorá v súlade s príslušnými

ustanoveniami zákona o bankách požiadala N. o udelenie súhlasu na zvolenie nových

členov predstavenstva, medzi ktorými figuroval aj sťažovateľ.

Ústavný súd si v okolnostiach prípadu neosvojil argumentáciu sťažovateľa týkajúcu

sa neodôvodnenosti rozhodnutia najvyššieho súdu. Aj keď najvyšší súd neodpovedal

na všetky sťažovateľom nastolené otázky, odôvodnenie jeho rozhodnutia treba ako celok

pokladať za súladné s . Spôsob, akým najvyšší súd reagoval na námietky

sťažovateľa, nemožno chápať ako formalistický či reštriktívny, keďže jeho úlohou bolo

predovšetkým zistiť vplyv rozhodnutia N. na subjektívne práva sťažovateľa a práve od tohto

zistenia závisel jeho ďalší postup. Na základe posúdenia všetkých okolností

a po vyhodnotení dôkazov najvyšší súd dospel k záveru, že v príslušnom konaní podľa

zákona o bankách nebol sťažovateľ účastníkom konania.

Kompetencie ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných

súdov a nepoužívajú sa na skúmanie tvrdenej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je

opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie ústavného

súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv alebo slobôd a v spojitosti

s tým zistenie, že v okolnostiach prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k obmedzeniu,

resp. odopretiu základných práv alebo slobôd ().

S prihliadnutím na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že z napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú

aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola

popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Ústavný súd sa vzhľadom na uvedené skutočnosti

nedomnieva, že by skutkové alebo právne závery najvyššieho súdu v predmetnej veci bolo

možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné

s označenými článkami a dohovoru.

Ústavný súd nezistil také nedostatky v rozhodnutí najvyššieho súdu, ktoré

by signalizovali porušenie základného práva podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru, a taktiež nezistil, aby namietané uznesenie najvyššieho súdu

podcenilo znenie , keďže najvyšší súd skúmal, či v namietanom prípade

boli dotknuté základné práva a slobody sťažovateľa. Rozhodnutie najvyššieho súdu bolo

procesným rozhodnutím, a preto nebolo potrebné toto skúmať z ďalších hľadísk, ktoré

by zohľadňovali meritum námietky.

Uvedené skutočnosti boli podkladom na záver ústavného súdu o tom, že sťažnosť

je zjavne neopodstatnená, a preto v súlade s ju bolo

potrebné odmietnuť.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa vyplývajúcimi z petitu sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. mája 2008