Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 176/08
PDF · 260.67 KB
No categories available
III. ÚS 176/08
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. mája 2008
predbežne prerokoval sťažnosť J. B., B., zastúpeného advokátom Mgr. M. B., B.,
pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky č. k. 2 Sž 38/2006-29 z 5. septembra 2007 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. novembra
2007 faxom a následne 30. novembra 2007 a 4. decembra 2007 poštou doručená sťažnosť
J. B., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. M. B., B., pre namietané
porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
č. k. 2 Sž 38/2006-29 z 5. septembra 2007.
Z obsahu sťažnosti okrem iného vyplýva:
«Sťažovateľ podal žalobu podľa PIATEJ ČASTI zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho
súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „O. s. p.“) proti Rozhodnutiu
č. UBD-760-1/2003 zo dňa 21. 05. 2003 (ďalej len „Rozhodnutie“) N. (ďalej len „N.“)
na tomto skutkovom základe:
„Žalobca bol zamestnancom spoločnosti P., a..s. vo funkcii Generálneho riaditeľa
DIVÍZIE RIADENIA RIZÍK. Žiadosťou zo dňa 28. 04. 2003 v znení neskorších zmien
a doplnkov podľa § 9 ods. 4 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení neskorších
predpisov (ďalej len „BankZ“) požiadala P., a. s. o predchádzajúci súhlas na zvolenie
žalobcu za nového člena predstavenstva banky. Rozhodnutím č. UBD-760-1/2003 zo dňa
21. 05. 2003 N. rozhodla tak, že predchádzajúci súhlas na zvolenie žalobcu za člena
predstavenstva neudelila. (...)
Predmetné rozhodnutie nebolo žalobcovi doručené.
Nakoľko z odôvodnenia žiadnym spôsobom nevyplýva, z akých konkrétnych
skutkových dôvodov žalobca nespĺňa požadované kritériá odbornej spôsobilostí
a dôveryhodnosti a ktoré, žalobca listom zo dňa 27. 05. 2003 požiadal o oznámenie
konkrétnych dôvodov. Po urgenciách listami zo dňa 12. 06. 2003 a 26. 06. 2003 žalobca
listom č. UBD - 1040/2003 zo dňa 24. 06. 2003 oznámil, že nakoľko žalobca ako
navrhovaný kandidát nie je účastníkom konania, ním požadované informácie mu nie je
možné poskytnúť“.
Sťažovateľ v podanej žalobe namietal:
„(...) Tvrdíme, že žalovaný nekonal so žalobcom ako s účastníkom konania,
hoci s ním ako s účastníkom konania konať mal.
Podľa § 96 ods. 1 prvá veta pred bodkočiarkou BankZ v znení ku dňu 21. 05. 2003
účastníkom konania je ten, o koho právach alebo povinnostiach sa má konať.
Za účastníka konania pred N. sa považuje ten o koho právach alebo povinnostiach
sa má konať. Každá takáto osoba je účastníkom konania ex lége. I žalobcu bolo potrebné
považovať za účastníka konania, nakoľko akcionármi banky bol nominovaný ako kandidát
do funkcie člena predstavenstva a predmetom konania bolo udelenie predchádzajúceho
súhlasu na jeho zvolenie do funkcie člena predstavenstva. (...)
Právo uchádzať sa o zvolenie za člena predstavenstva je realizáciou ústavného práva
vykonávať inú zárobkovú činnosť podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy SR. Výkon funkcie člena
predstavenstva akciovej spoločnosti sa vykonáva zásadne odplatne. (...)
Právo vykonávať inú zárobkovú činnosť je ústavnou zárukou slobody výkonu
hospodárskej činnosti podľa uváženia. Toto právo sa priznáva každej fyzickej osobe
(mutatis mutandis nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 7/96). (...)
Obdobne aj v danom prípade rozhodnutie žalovaného podmieňovalo možnosť
žalobcu uchádzať sa o zvolenie do funkcie člena predstavenstva banky. Rozhodnutie
žalovaného bolo teda podmienkou výkonu práva (činnosti), ktorá je vo všeobecnosti
dovolená a teda právny poriadok tým priznáva právo ju vykonávať.
Z vyššie uvedeného teda vyplýva, že v konaní sa malo rozhodovať aj o právach
žalobcu.
Tým, že žalovaný nesprávne nekonal so žalobcom ako s účastníkom konania,
protiprávne mu odňal možnosť uplatniť jeho procesné práva, a to najmä :
1. právo navrhovať dôkazy (§ 103 BankZ),
2. právo na oboznámenie sa so spisovým podkladom na konanie a právo na písomné
vyjadrenie sa k nemu (§ 106 BankZ),
3. právo na doručenie rozhodnutia (§ 108 ods. 1 BankZ),
4. právo podať opravný prostriedok proti rozhodnutiu (§ 109 ods. 3 BankZ).
Nakoniec v právnej praxi sa už ustálil právny názor, podľa ktorého skutočnosť,
že správny orgán opomenie konať s tým, komu zákon priznáva postavenie účastníka
konania, je takou hrubou vadou konania, ktorá vždy odôvodňuje zrušenie rozhodnutia
(R 34/97). (...)
Najvyšší súd SR napadnutým uznesením konanie zastavil v podstate s odôvodnením,
že podľa § 94 ods. 1 a § 9 ods. 4 BankZ konanie o udelenie predchádzajúceho súhlasu
na zmenu členov alebo zvolenie nových členov štatutárneho orgánu banky možno začať
iba na návrh banky a táto banka je aj účastníkom konania. Účastníkom konania nie je
a nemôže byť fyzická osoba, nakoľko táto je iba kandidátom na zvolenie za člena
štatutárneho orgánu banky, jej dozornej rady a ďalších v zákone uvedených zamestnancov.
Fyzická osoba nemôže vo vlastnom mene podať žiadosť o udelenie predchádzajúceho
súhlasu. O práve žalobcu nebolo v napadnutom rozhodnutí rozhodnuté a preto
sa napadnuté Rozhodnutie netýkalo subjektívnych práv žalobcu, nedošlo nim k žiadnej
zmene pomerov žalobcu a k ukráteniu na jeho právach, a preto bola žaloba podaná
nesprávnou osobou. (...)
Odporca podľa nášho názoru porušil právo na súdnu ochranu garantované čl. 46
ods. 1, 2 Ústavy SR a právo na spravodlivý proces garantované čl. 6 ods. 1 Dohovoru tým,
že:
1. sa riadne nevysporiadal s argumentmi žalobcu, ktorými odôvodňoval svoju
aktívnu legitimáciu, a teda to, že v konaní pred N. bolo rozhodované o jeho právach,
2. konanie zastavil a žalobu proti Rozhodnutiu meritórne neprejednal, hoci išlo
o rozhodnutie o právach sťažovateľa, a to o základných právach sťažovateľa. (...)
Uznesenie Najvyššieho súdu SR síce obsahuje odôvodnenie, ale nie odpoveď
na argumenty sťažovateľa, ktoré boli relevantné a vyžadovali špecifickú odpoveď.
Navyše k odôvodneniu napadnutého uznesenia považujeme za potrebné uviesť
nasledovné:
Pokiaľ odporca argumentuje tým, že podľa § 94 ods. 1 a § 9 ods. 4 BankZ konanie
o udelenie predchádzajúceho súhlasu na zmenu členov alebo zvolenie nových členov
štatutárneho orgánu banky možno začať iba na návrh banky a táto banka je aj účastníkom
konania, tak takýto záver z týchto ustanovení (v časovo relevantnom znení) nevyplýva: (...)
V citovaných ustanoveniach nie je uvedené, že účastníkom konania je iba banka
a že iba banka je oprávnená podať návrh na začatie konania. BankZ nevylučuje
(nezakazuje), aby žiadosť o predchádzajúci súhlas podala priamo osoba uchádzajúca sa
o funkciu v jej orgánoch, ktorá bola nominovaná bankou resp. jej akcionármi. Naopak
z § 96 ods. 1 prvá veta pred bodkočiarkou BankZ v znení ku dňu 21. 05. 2003 vyplýva,
že účastníkom konania je ten, o koho právach alebo povinnostiach sa má konať.
Najvyšší súd SR vyššie uvedené v podstate len konštatoval, ale žiadnym spôsobom
(za použitia pravidiel resp. metód výkladu právnej normy) neodôvodnil. (...)
Pokiaľ odporca tvrdí, že účastníkom konania nie je a nemôže byť fyzická osoba,
nakoľko táto je iba kandidátom na zvolenie za člena štatutárneho orgánu banky,
jej dozornej rady a ďalších v zákone uvedených zamestnancov, odporca opätovne neuvádza,
z akého zákonného ustanovenia uvedené vyvodil. Relevantné ustanovenie § 96 ods. 1 prvá
veta pred bodkočiarkou BankZ v znení ku dňu 21. 05. 2003, podľa ktorého účastníkom
konania je ten, o koho právach alebo povinnostiach sa má konať, totiž vôbec necituje
a ani nevykladá. Najvyšší súd SR vôbec nereagoval na argumentáciu sťažovateľa o tom,
že aj ako kandidát disponoval určitými právami resp. svojou kandidatúrou uplatnil svoje
práva (a to dokonca základné práva), ktorých ho N. svojím rozhodnutím zbavila.
Argumentáciu Najvyššieho súdu SR považujeme za formalistickú a reštriktívnu.
Najvyšší súd SR sa však vôbec nezaoberal argumentmi sťažovateľa o tom, že N.
v danom prípade rozhodovala o jeho práve uchádzať sa o výkon funkcie člena
predstavenstva banky t. j. o jeho práve uchádzať sa o výkon zárobkovej činnosti. Najvyšší
súd SR sa vôbec nezaoberal argumentmi sťažovateľa o tom, že Rozhodnutie N. malo priamy
dopad do právnych pomerov sťažovateľa, pretože ho zbavilo možnosti uchádzať sa o výkon
funkcie člena predstavenstva a zbavilo ho, v konečnom dôsledku, možnosti funkciu člena
predstavenstva banky aj vykonávať. (...)
Ako vyplynulo z vyššie uvedeného, v danom prípade sa rozhodnutie N. jednoznačne
týkalo (i) práv sťažovateľa, a to dokonca (ii) základných práv sťažovateľa. Nakoľko vec
nebola meritórne prejednaná, ale napadnutým uznesením zo súdneho prieskumu vylúčená,
došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
správneho orgánu, ktorým bol ukrátený na svojich právach podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy SR.»
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd v náleze
vyslovil:
„1. Najvyšší súd SR uznesením sp. zn. 2 Sž 38/2006 zo dňa 05. 09. 2007 porušil
právo sťažovateľa na súdnu ochranu garantované čl. 46 ods. 1, 2 Ústavy SR a právo
na spravodlivý proces garantované čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Sž 38/2006 zo dňa 05. 09. 2007 sa
zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré
by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie
sa nemusí odôvodniť.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa § 250d ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku súd uznesením konanie zastaví,
ak sa žaloba podala oneskorene, ak ju podala neoprávnená osoba, ak smeruje proti
rozhodnutiu, ktoré nemôže byť predmetom preskúmavania súdom, ak žalobca neodstránil
vady žaloby...
Podľa § 7 ods. 1 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení účinnom v relevantnom čase, teda k 21. máju 2003, (ďalej len „zákon
o bankách“) o udelení bankového povolenia rozhoduje N.
Podľa § 7 ods. 2 písm. e) zákona o bankách na udelenie bankového povolenia podľa
odseku 1 musia byť splnené tieto podmienky: odborná spôsobilosť a dôveryhodnosť
fyzických osôb, ktoré sú navrhované za členov štatutárneho orgánu, za členov dozornej
rady, za vedúcich zamestnancov a za vedúceho útvaru vnútornej kontroly a vnútorného
auditu.
Podľa § 9 ods. 4 zákona o bankách banka je povinná písomne informovať N.
o zmenách podmienok, ktoré boli podkladom na udelenie bankového povolenia podľa § 7,
a stanov banky vopred; na zmeny členov a zvolenie nových členov jej štatutárneho orgánu,
zmeny členov a zvolenie nových členov jej dozornej rady, na zmenu vedúcich zamestnancov,
na zmenu vedúceho útvaru vnútornej kontroly a vnútorného auditu a na zmenu sídla banky
je potrebný predchádzajúci súhlas Národnej banky Slovenska, inak je toto zvolenie alebo
zmena neplatná.
Podľa § 94 ods. 1 zákona o bankách konanie vo veciach zverených N. týmto zákonom
alebo osobitným zákonom sa začína na základe písomnej žiadosti účastníka konania alebo z
podnetu N.; na konanie pred N. podľa tohto zákona sa nevzťahujú všeobecne predpisy
o správnom konaní. N. v konaní postupuje bez zbytočných prieťahov tak, aby sa zistil
skutkový stav veci, a pri svojom rozhodovaní z neho vychádza.
Z obsahu sťažnosti, jej príloh, ako aj z vyžiadaného spisu najvyššieho súdu sp. zn.
2 Sž 38/2006 ústavný súd zistil, že 31. januára 2005 podal sťažovateľ Krajskému súdu
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) žalobu proti rozhodnutiu N. (ďalej len „N.“) č. UBD-
760-1/2003 z 21. mája 2003. Uznesením krajského súdu č. k. 2 S 24/05-15 zo 7. júna 2006
bola predmetná vec postúpená z dôvodu vecnej príslušnosti najvyššiemu súdu. Uznesenie
nadobudlo právoplatnosť 11. júla 2006 a 18. júla 2006 krajský súd predložil spis
najvyššiemu súdu.
Na základe výzvy najvyššieho súdu sa k žalobe sťažovateľa vyjadrila N. listom
sp. zn. OLP-319/2006-S z 24. augusta 2006. Z obsahu tohto listu okrem iného vyplýva:
«Z ustanovenia § 94 ods. 1 a § 9 ods. 4 zákona o bankách vyplýva, že konanie o udelenie
predchádzajúceho súhlasu na zmeny členov alebo zvolenie nových členov štatutárneho
orgánu banky, zmeny členov a zvolenie nových členov jej dozornej rady a ďalších v zákone
uvedených zamestnancov možno začať iba na návrh banky, ktorá je účastníkom tohto
konania. V konaní o udelenie predchádzajúceho súhlasu ide o právo banky (nie právo
fyzickej osoby – kandidáta na funkciu) na zmenu alebo zvolenie nových členov
jej štatutárneho orgánu, dozornej rady alebo v zákone uvedených zamestnancov. Fyzická
osoba sa nemôže sama navrhnúť ako kandidát na zvolenie za člena štatutárneho orgánu
banky, jej dozornej rady, ktorá logicky potom nemôže ani podať žiadosť o udelenie
predchádzajúceho súhlasu a ktorá nie je ani účastníkom takéhoto konania. Úsek bankového
dohľadu N. (ďalej len „UBD“) po komplexnom posúdení predloženej žiadosti vydal
rozhodnutie o neudelení predchádzajúceho súhlasu P., a. s. na zvolenie J. B. za nového
člena predstavenstva. UBD posudzoval odbornú spôsobilosť a dôveryhodnosť Ing. J. B. (...)
Z uvedených podkladov vyplynulo, že Ing. J. B. sa ako zamestnanec ÚBD N. snažil
ovplyvniť rozhodnutie vedenia B., a. s. v otázke úverového financovania klienta ako aj
telefonického ovplyvňovania vo veci upustenia od vymáhania pohľadávky banky voči
bývalému členovi predstavenstva tejto banky. (...) ÚBD po vykonaní dokazovania dospel
v rámci zákonom povolenej voľnej úvahy v zmysle ustanovenia § 103 od. 10 zákona
o bankách k názoru, že nie je vhodné, aby Ing. B. zastával funkciu člena predstavenstva
banky. (...)»
O žalobe sťažovateľa proti rozhodnutiu N. rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn.
2 Sž 38/2006 z 5. septembra 2007 tak, že konanie zastavil. Uznesenie nadobudlo
právoplatnosť 2. októbra 2007.
V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd uviedol argumenty sťažovateľa, ktoré
boli súčasťou jeho žaloby, ako aj obsah vyjadrenia žalovanej N. Zastavenie konania
najvyšší súd odôvodnil takto:
«Žalovaná rozhodnutím z 21. mája 2003, č. UBD-760-1/2003 podľa ustanovenia
§ 109 ods. 1 v spojení s ustanoveniami § 94 ods. 1 a § 9 ods. 4 zákona o bankách neudelila
predchádzajúci súhlas P., a. s., B. na zvolenie žalobcu za nového člena predstavenstva. P.,
a. s., B. prevzala predmetné rozhodnutie 22. 05. 2003. Dňa 04. 06. 2003 bol žalovanej
doručený rozklad P., a. s. B. proti rozhodnutiu žalovanej. Dňa 01. 07. 2003 bolo žalovanej
doručené späťvzatie rozkladu.
Podstatnou otázkou, ktorú Najvyšší súd SR musel posúdiť bolo, či napadnutým
rozhodnutím žalovanej bolo rozhodnuté o práve žalobcu, či týmto rozhodnutím bol žalobca
ukrátený na svojom práve, nakoľko len v takom prípade má aktívnu legitimáciu na podanie
žaloby o preskúmanie jeho zákonnosti.
Podľa obsahu napadnutého rozhodnutia žalovaná konala a rozhodla o žiadosti
P., a. s., B. o udelenie predchádzajúceho súhlasu na zvolenie nového člena predstavenstva,
pričom navrhnutým bol žalobca. Žalovaná podľa § 94 ods. 1 zákona o bankách konala
s P., a. s., B., ktorá žiadosť o udelenie predchádzajúceho súhlasu podala ako s účastníkom
konania.
Z ustanovenia § 94 ods. 1 a § 9 ods. 4 zákona o bankách je zrejmé, že konanie
o udelenie predchádzajúceho súhlasu na zmeny členov alebo zvolenie nových členov
štatutárneho orgánu banky, zmeny členov a zvolenie nových členov jej dozornej rady
a ďalších v zákone uvedených zamestnancov možno začať iba na návrh banky. Keďže
v konaní o udelenie predchádzajúceho súhlasu ide o konanie, ktoré sa začína na návrh
banky je táto banka aj účastníkom konania.
Účastníkom tohto konania nie je a nemôže byť fyzická osoba, nakoľko táto
je iba kandidátom na zvolenie za člena štatutárneho orgánu banky, jej dozornej rady
a ďalších v zákone uvedených zamestnancov.
Fyzická osoba nemôže vo vlastnom mene podať žiadosť o udelenie predchádzajúceho
súhlasu.
O práve žalobcu nebolo v napadnutom rozhodnutí rozhodnuté. Toto rozhodnutie
sa týka práv P., a. s., B., ktorá ak by nezobrala späť rozklad, mala právo napadnúť žalobou
druhostupňové rozhodnutie žalovanej.
Vzhľadom na horeuvedené dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru,
že žalobca nebol a ani nemohol byť účastníkom konania, ktorého výsledkom bolo
rozhodnutie o neudelení predchádzajúceho súhlasu P., a. s. na zvolenie žalobcu za člena
predstavenstva. Napadnuté rozhodnutie sa netýkalo subjektívnych práv žalobcu, nedošlo
ním k žiadnej zmene pomerov žalobcu a k ukráteniu žalobcu na jeho právach, preto bola
žaloba podaná nesprávnou osobou. (...)»
V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu
pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom
do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí
relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť
sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 218/07).
Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1
ústavy a taktiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom
a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v občianskoprávnom
spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05, I. ÚS 254/07).
V rámci svojej doterajšej rozhodovacej činnosti ústavný súd vo vzťahu k základnému
právu podľa čl. 46 ods. 2 ústavy judikoval, že v prípade, keď sa rozhodnutie správneho
orgánu (bez ohľadu na jeho druh či formálne označenie, ale predovšetkým s prihliadnutím
na jeho obsahovú stránku) dotýka niektorého zo základných práv a slobôd, z právomoci
súdov nesmie byť vylúčené. Vylúčenie takéhoto rozhodnutia zo súdneho preskúmavania
(v správnom súdnictve) môže signalizovať porušenie čl. 46 ods. 2 poslednej vety ústavy.
Základnému právu uvedenému v čl. 46 ods. 2 ústavy preto zodpovedá taký postup súdu,
v rámci ktorého hodnotí nielen formálne znaky rozhodnutia predloženého mu na súdne
preskúmavanie, ale aj to, či sa toto rozhodnutie svojím obsahom nedotýka niektorého
zo základných práv alebo slobôd účastníka konania. Postup súdu, v ktorom zanedbal
niektorý z týchto prvkov, zakladá porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 2 ústavy
(obdobne II. ÚS 50/01, III. ÚS 310/07).
Podstatou námietok sťažovateľa bolo tvrdenie, že rozhodnutie najvyššieho súdu,
ktorým bolo konanie o jeho žalobe proti rozhodnutiu N. zastavené, nepovažuje za správne
z dôvodu nedostatkov spočívajúcich v jeho odôvodnení. Sťažovateľ sa totiž domnieval,
že uvedeným rozhodnutím najvyššieho súdu došlo k zásahu do jeho základného práva na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže najvyšší súd ním iniciované konanie zastavil podľa § 250d
ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku s poukazom na to, že nie je osobou oprávnenou
namietať rozhodnutie N. č. UBD-760-1/2003 z 21. mája 2003. Najvyšší súd pritom
vychádzal z toho, že sťažovateľ nebol účastníkom konania podľa príslušných ustanovení
zákona o bankách, pričom sťažovateľ naopak tvrdil, že jeho aktívna legitimácia
bola nepochybná, pretože rozhodnutie N. výrazne zasiahlo do jeho práva uchádzať sa
o funkciu člena predstavenstva banky.
Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd v rámci rozhodovania upriamil svoju
pozornosť na riešenie významnej otázky, v rámci ktorej hľadal odpoveď na to,
či rozhodnutím N. došlo k zásahu do práv sťažovateľa.
Ako vyplýva zo záverov najvyššieho súdu, tento dal sťažovateľovi odpoveď na jeho
podstatné námietky obsiahnuté v žalobe proti rozhodnutiu N., keď mu ozrejmil, z akých
zákonných ustanovení vychádzal a čo bolo podkladom na vyslovenie potreby zastavenia
konania. Najvyšší súd s poukazom na ustanovenia zákona o bankách (§ 9 ods. 4 a § 94
ods. 1) jednoznačne konštatoval, že konanie o udelenie predchádzajúceho súhlasu na zmeny
členov alebo zvolenie nových členov štatutárneho orgánu banky, zmeny členov a zvolenie
nových členov jej dozornej rady a ďalších v zákone uvedených zamestnancov, možno začať
len na základe písomnej žiadosti účastníka konania, a teda banky, v namietanom prípade
P., a. s. Najvyšší súd zároveň konštatoval, že fyzická osoba (a teda aj sťažovateľ), ktorej
sa zmeny členov alebo zvolenie nových členov štatutárneho orgánu banky, zmeny členov
a zvolenie nových členov jej dozornej rady a ďalších v zákone uvedených zamestnancov
týkajú, nemôže vo vlastnom mene požiadať N. o udelenie predchádzajúceho súhlasu podľa
§ 9 ods. 4 v spojení s § 94 ods. 1 zákona o bankách. Na základe toho potom najvyšší súd
dospel k záveru, že rozhodnutím N. neboli dotknuté subjektívne práva sťažovateľa, pretože
toto rozhodnutie sa týkalo len P., a. s., ako účastníka konania, ktorá v súlade s príslušnými
ustanoveniami zákona o bankách požiadala N. o udelenie súhlasu na zvolenie nových
členov predstavenstva, medzi ktorými figuroval aj sťažovateľ.
Ústavný súd si v okolnostiach prípadu neosvojil argumentáciu sťažovateľa týkajúcu
sa neodôvodnenosti rozhodnutia najvyššieho súdu. Aj keď najvyšší súd neodpovedal
na všetky sťažovateľom nastolené otázky, odôvodnenie jeho rozhodnutia treba ako celok
pokladať za súladné s ústavou. Spôsob, akým najvyšší súd reagoval na námietky
sťažovateľa, nemožno chápať ako formalistický či reštriktívny, keďže jeho úlohou bolo
predovšetkým zistiť vplyv rozhodnutia N. na subjektívne práva sťažovateľa a práve od tohto
zistenia závisel jeho ďalší postup. Na základe posúdenia všetkých okolností
a po vyhodnotení dôkazov najvyšší súd dospel k záveru, že v príslušnom konaní podľa
zákona o bankách nebol sťažovateľ účastníkom konania.
Kompetencie ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných
súdov a nepoužívajú sa na skúmanie tvrdenej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je
opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie ústavného
súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv alebo slobôd a v spojitosti
s tým zistenie, že v okolnostiach prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k obmedzeniu,
resp. odopretiu základných práv alebo slobôd (I. ÚS 254/07).
S prihliadnutím na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že z napadnutého uznesenia
najvyššieho súdu nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú
aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola
popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Ústavný súd sa vzhľadom na uvedené skutočnosti
nedomnieva, že by skutkové alebo právne závery najvyššieho súdu v predmetnej veci bolo
možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné
s označenými článkami ústavy a dohovoru.
Ústavný súd nezistil také nedostatky v rozhodnutí najvyššieho súdu, ktoré
by signalizovali porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru, a taktiež nezistil, aby namietané uznesenie najvyššieho súdu
podcenilo znenie čl. 46 ods. 2 ústavy, keďže najvyšší súd skúmal, či v namietanom prípade
boli dotknuté základné práva a slobody sťažovateľa. Rozhodnutie najvyššieho súdu bolo
procesným rozhodnutím, a preto nebolo potrebné toto skúmať z ďalších hľadísk, ktoré
by zohľadňovali meritum námietky.
Uvedené skutočnosti boli podkladom na záver ústavného súdu o tom, že sťažnosť
je zjavne neopodstatnená, a preto v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ju bolo
potrebné odmietnuť.
Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa vyplývajúcimi z petitu sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. mája 2008