Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 189/08
PDF · 220.52 KB
No categories available
I. ÚS 189/08
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 189/08-10
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. júna 2008
predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. V. Š., B., vo veci namietaného porušenia jeho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Všeobecnej zdravotnej poisťovne, a. s., Bratislava, a Úradu pre dohľad nad zdravotnou
starostlivosťou, Bratislava, v konaní o vrátenie preplatku na poistnom na zdravotné
poistenie za mesiac január 2000 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Mgr. V. Š. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. augusta
2007 doručená sťažnosť Mgr. V. Š., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie
svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Všeobecnej zdravotnej poisťovne, a. s., Bratislava
(ďalej len „VšZP“), a Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, Bratislava (ďalej
len „ÚDZS“), v konaní o vrátenie preplatku na poistnom na zdravotné poistenie za mesiac
január 2000.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol: «Listom zo dňa 09. 04. 2000 som Všeobecnú
zdravotnú poisťovňu (ďalej len „VšZP“), pobočku Bratislava - vidiek požiadal o vrátenie
preplatku na poistnom na zdravotné poistenie za mesiac január 2000 vo výške 137,- Sk.
Listom zo dňa 03. 05. 2000, označeným ako „Žiadosť o vrátenie poistného –
odpoveď“ mi VšZP oznámila pravidlá pre zistenie vymeriavacieho základu poistného
v mojom prípade, čím mi dala na vedomie, že preplatok mi vrátený nebude.
Keďže list zo dňa 03. 05. 2000 som vzhľadom na jeho obsah a následky považoval za
rozhodnutie o zamietnutí mojej žiadosti, napadol som ho odvolaním zo dňa 18. 05. 2000.
VšZP, pobočka Bratislava - vidiek listom zo dňa 20. 06. 2000, označeným ako
„Odvolanie proti rozhodnutiu o nevrátení poistného - odpoveď“, potvrdila svoje
predchádzajúce rozhodnutie a zároveň uviedla, že na rozhodovanie o vrátení preplatku na
poistnom sa nevzťahuje zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny
poriadok“).
Listom zo dňa 16. 10. 2000 som sa obrátil na Riaditeľstvo. VšZP so sťažnosťou na
postup pobočky pri vybavovaní mojej žiadosti a žiadal som vydanie riadneho rozhodnutia
podľa Správneho poriadku.
Listom zo dňa 20. 11. 2000 mi VšZP oznámila, že moja sťažnosť je neopodstatnená.
Vzhľadom na nemožnosť primeť VšZP vydať rozhodnutie podľa Správneho poriadku
a absenciu prostriedkov nápravy, uplatnil som dňa 18. 01. 2001 svoj nárok na súde
žalobou.
Okresný súd Bratislava V rozsudkom zo dňa 26. 04. 2001, č. k. 15C 13/01-21, moju
žalobu zamietol.
Dňa 18. 06. 2001 som rozsudok, ktorým bola moja žaloba zamietnutá, napadol
odvolaním.
Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 31. 08. 2002, č. k. 12Co 367/01-37, zrušil
rozsudok Okresného súdu Bratislava V, zastavil konanie a vec postúpil na prejednanie
a rozhodnutie VšZP.
Sťažnosťou zo dňa 18. 11. 2003 som sa domáhal odstránenia nečinnosti VšZP.
Dňa 24. 11. 2003 som na Krajskom súde v Bratislave podal návrh začatie konania
proti nečinnosti správneho orgánu.
Listom zo dňa 09. 12. 2003 mi VšZP oznámila, že sa rozhodla vykonať „kontrolu
úplnosti dokladov vo Vašom kmeňovom registri“. VšZP mi zároveň oznámila, že „v
prípade, že pobočka VšZP Bratislava - vidiek začne proti Vám správne konanie, zašle Vám
„Oznámenie o začatí správneho konania vo veci zdravotného poistenia“. Moju sťažnosť
zároveň označila ako neopodstatnenú.
Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 06. 12. 2004, č. k. 3Sp 89/2003-25, uložil
VšŽP do jedného týždňa od právoplatnosti uznesenia rozhodnúť o mojej žiadosti.
Listom zo dňa 17. 12. 2004 mi VšZP oznámila, že svoju povinnosť slnila ešte pred
vynesením uznesenia Krajského súdu v Bratislave tým, že rozhodla o mojom odvolaní proti
platobnému výmeru, ktorým mi bolo uložené zaplatiť nedoplatky na poistnom za obdobie od
roku 1996 do roku 2001.
Dňa 17. 02. 2005 Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 1S 351/04-24 zrušil
rozhodnutie VšZP, ktorým bolo zamietnuté moje odvolanie proti platobnému výmeru,
ktorým mi bolo uložené zaplatiť nedoplatky na poistnom za obdobie od roku'1996 do roku
2001. Nové rozhodnutie už nebolo vydané, ani nebolo konanie zastavené.
Dňa 18. 05. 2005 VšZP získala povolenie Úradu pre dohľad nad zdravotnou
starostlivosťou (ďalej len „ÚDZS“) na vykonávanie verejného zdravotného poistenia,
v dôsledku čoho konanie podľa ust. § 84 zák. č. 581/2004 Z. z. o zdravotných poisťovniach
a dohľade nad zdravotnou starostlivosťou prešlo na ÚDZS.
Dňa 24. 07. 2006 som požiadal ÚDZS o odstránenie prieťahov v konaní.
Listom zo dňa 30. 11. 2006 mi ÚDZS oznámil, že moje podanie postúpil na
Ministerstvo zdravotníctva SR.
Listom zo dňa 08. 12. 2006 mi Ministerstvo zdravotníctva SR oznámilo, že moje
podanie postúpilo VšZP. Do dnešného dňa VšZP žiadnym spôsobom nereagovala.
Sťažnosťou zo dňa 14. 02. 2007, doručenou dňa 26. 02. 2007, som predsedu ÚDZS
požiadal o odstránenie prieťahov v konaní. Odpoveď som do dnešného dňa nedostal.
Dňa 22. 05. 2007 som na Krajskom súde v Bratislave podal návrh na začatie
konania proti nečinnosti správneho orgánu. Súd do dnešného dňa nerozhodol.
Na základe mojej žiadosti o vrátenie preplatku na poistnom zo dňa 09. 04. 2000
podľa ust. § 58 ods. 1 zák. č. 273/1994 Z. z. v spojení ust. § 18 Správneho poriadku začalo
správne konanie, v ktorom bola správnym orgánom VšZP a od 18. 05. 2005 ÚDZS podľa
ust. § 84 zák. č. 581/2004 Z. z.
Na uvedené konanie sa v plnom rozsahu vzťahuje ust. § 49 ods. 1 Správneho
poriadku, v zmysle ktorého je správny orgán povinný rozhodnúť bezodkladne, keďže sa
jednalo o vec skutkovo doslova triviálnu. Správne konanie však napriek uplynutiu viac ako
7 rokov doposiaľ nebolo skončené, pričom tak VšZP v minulosti, ako aj ÚDZS v súčasnosti,
sú v konaní úplne nečinný. VšZP sa v minulosti pokúšala svoju nečinnosť odôvodniť
potrebou vykonania komplexnej kontroly plnenia mojich povinností poistenca, táto však na
rozhodnutie o mojej žiadosti nebola vôbec potrebná. Názor VšZP, že správne konanie začne
až doručením oznámenia o jeho začatí zo strany VšZP je mylný, a je v rozpore s ust. § 18
Správneho poriadku.
Konanie nemohlo ukončiť ani vydanie platobného výmeru, ktorým mi bolo uložené
uhradiť údajný nedoplatok na poistnom za obdobie od roku 1996 do roku 2001 Konanie o
údajnom nedoplatku, začaté na podnet VšZP je samostatné konanie, ktoré nemôže
„konzumovať" konanie, ktoré začalo doručením mojej žiadosti o vrátenie preplatku a ako
také sa musí skončiť meritórnym alebo procesným rozhodnutím vydaným v tomto konaní.
Konanie o mojom údajnom nedoplatku za obdobie od roku 1996 do roku 2001 pritom do
dnešného dňa nebolo právoplatne, skončené, nakoľko VšZP aj ÚDZS po zrušujúcom
rozsudku KS BA zostali opäť nečinní...
Predmet konania sa vzhľadom na výšku preplatku javí ako bezvýznamný, pričom len
náklady na poštovné v konaní dávno presiahli sumu, ktorá je predmetom konania. Tu by
som však predovšetkým postavil otázku nie tak, že prečo sa ja tak tvrdošijne sporím o 137,-
Sk, ale skôr by som sa pýtal, prečo VšZP tak tvrdošijne odmieta vrátiť preplatok, ktorý je
nie kvapkou, ale priam molekulou v mori jej rozpočtu. Odpoveďou zrejme bude, že by sa
jednalo o nežiaduci precedens. Presne takýto motív som však mal aj ja, keď som o vrátenie
preplatku požiadal - chcel som vytvoriť precedens, ktorý bol v tom čase pre mňa a pre
ostatných študentov naopak veľmi žiadúci, keďže VšZP napriek jasnému zneniu zákona
upierala študentom vykonávajúcim práce na základe dohody o pracovnej činnosti právo
samostatne si určiť vymeriavací základ a trvala na tom, aby platili poistné z celého svojho
príjmu...
Aký je však dôvod nečinnosti ÚDZS je pre mňa doslova záhadou, pričom paradoxne
ÚDZS orgánom, ktorý by mal dohliadať na dodržiavanie zákonov zdravotnými poisťovňami.
Počas konania som využil všetky dostupné prostriedky nápravy, ktoré sa však ukázali
ako neúčinné. VšZP v reakcii na sťažnosti vždy uviedla „dôvody“, ktoré jej nedovoľujú vo
veci konať, a to aj po rozhodnutí súdu, ktorý jej uložil rozhodnúť do jedného týždňa.
ÚDZS zasa môj podnet najprv nepochopiteľne postúpil Ministerstvu zdravotníctva
SR a na druhú sťažnosť už nereagoval vôbec.
O návrhu na začatie súdneho konania proti nečinnosti správneho orgánu zo dňa 21.
05. 2007 súd doposiaľ nerozhodol, treba však povedať, že doterajšia skúsenosť s týmto
typom súdneho konania potvrdzuje, že sa nejedná o efektívny prostriedok nápravy. Pokiaľ
Správny poriadok ukladá správnemu orgánu, aby vo veci rozhodol bezodkladne, sotva môže
súdne konanie trvajúce 1 rok predstavovať účinný nástroj, prostredníctvom ktorého by sa
účastník konania domohol rozhodnutia keď už nie v zákonnej lehote, tak aspoň v lehote
ktorá sa od zákonnej príliš líšiť nebude.»
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vyslovil porušenie ním označených práv
postupom VšZP a ÚDZS v konaní o vrátenie preplatku na poistnom na zdravotné poistenie
za mesiac január 2000, prikázal ÚDZS konať vo veci bez zbytočných prieťahov, priznal mu
finančné zadosťučinenie v sume 120 000 Sk a náhradu trov konania pred ústavným súdom.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, ktorý znamená, že ústavný
súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami
iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.
Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky
nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany
tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže
domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne
iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,
musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie.
V súlade so zásadou subsidiarity právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,
že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je
právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc
všeobecných súdov.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy možno
podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo
upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa,
keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Zákon o ústavnom súde
neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03,
V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť
sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na
jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej
záležitosti v primeranej lehote nečinnosťou VšZP a ÚDZS v správnom konaní o vrátenie
preplatku na poistnom na zdravotné poistenie za mesiac január 2000 (o vrátenie požiadal
žiadosťou z 9. apríla 2000).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal 24. novembra 2003
Krajskému súdu v Bratislave návrh na začatie konania proti nečinnosti správneho orgánu –
VšZP. Krajský súd v Bratislave žalobnému návrhu sťažovateľa vyhovel a svojím uznesením
č. k. 3Sp 89/2003-25 zo 6. decembra 2003 uložil VšZP do jedného týždňa od právoplatnosti
uznesenia rozhodnúť o žiadosti sťažovateľa z 9. apríla 2000.
Podľa sťažovateľa správny orgán - VšZP - bol naďalej nečinný a o jeho sťažnosti
z 9. apríla 2000 nekonal a nerozhodol.
Sťažovateľ uviedol, že počnúc 18. májom 2005 sa príslušným správnym orgánom na
konanie o jeho žiadosti stal ÚDZS, ktorý bol v konaní vo veci taktiež nečinný, a to napriek
jeho žiadosti z 24. júla 2006 a zo 14. februára 2007 o odstránenie prieťahov v konaní.
V sťažnosti sťažovateľ uviedol: „Na základe mojej žiadosti o vrátenie preplatku na
poistnom zo dňa 09. 04. 2000 podľa ust. § 58 ods. 1 zák. č. 273/1994 Z. z. v spojení ust. § 18
Správneho poriadku začalo správne konanie, v ktorom bola správnym orgánom VšZP a od
18. 05. 2005 ÚDZS podľa ust. § 84 zák. č. 581/2004 Z. z..
Dňa 22. 05. 2007 som na Krajskom súde v Bratislave podal návrh na začatie
konania proti nečinnosti správneho orgánu. Súd do dnešného dňa nerozhodol.“
Ústavný súd zistil (úradný záznam z 29. mája 2008), že konanie o návrhu
sťažovateľa podanom 22. mája 2007 je vedené Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn.
2 S 140/2007 a tento návrh smeruje voči nečinnosti ÚDZS.
1. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa VšZP
Podľa § 84 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 581/2004 Z. z.
o zdravotných poisťovniach, dohľade nad zdravotnou starostlivosťou a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 581/2004 Z. z. “) začaté správne konania
doterajšej zdravotnej poisťovne právoplatne neskončené do dňa vydania právoplatného
povolenia na základe tohto zákona dokončí úrad. Ak doterajšia zdravotná poisťovňa na
základe schváleného transformačného projektu nezaloží akciovú spoločnosť do 31. marca
2005, začaté správne konania právoplatne neskončené do 30. septembra 2005 prechádzajú
na úrad 1. októbrom 2005.
Sťažovateľ uviedol, že v súlade s § 84 zákona č. 581/2004 Z. z. správnym orgánom
príslušným konať o jeho žiadosti počnúc 18. májom 2005 prestala byť VšZP a príslušným
orgánom na ďalšie konanie sa stal ÚDZS. V súlade s citovaným zákonným ustanovením
nezávisle od ustálenia skutočností rozhodných na určenie konkrétneho dátumu zmeny
v príslušnosti správných orgánov najneskôr 1. októbrom 2005 sa správnym orgánom
príslušným na ďalšie konanie stal ÚDZS.
Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ sa svojou sťažnosťou smerujúcou voči VšZP
domáhal vyslovenia porušenia ním označených základných a iných práv voči subjektu,
ktorý v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu (9. augusta 2007) ako ani v čase dlhšom
ako rok pred jej doručením nebol správnym orgánom príslušným konať o žiadosti
sťažovateľa o vrátenie preplatku na zdravotnom poistení.
Vzhľadom na to ústavný súd uzatvára, že zo strany VšZP už nemohlo dochádzať
k porušovaniu sťažovateľom označených práv, ktoré by spočívalo v jej nečinnosti, a to
počnúc 1. októbrom 2005, keď VšZP prestala byť správnym orgánom konajúcim vo veci.
Na základe tohto ústavný súd konštatuje, že sťažnosť treba odmietnuť z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
Ak ide o nečinnosť VšZP v konaní v predchádzajúcom období (t. j. období najneskôr
pred 1. októbrom 2005), keď bola príslušným správnym orgánom, predmetné obdobie
predchádza doručeniu sťažnosti ústavnému súdu o viac ako dva mesiace. Preto je nutné
konštatovať, že sťažnosť je možné odmietnuť aj ako oneskorene podanú (§ 53 ods. 3 zákona
o ústavnom súde).
2. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa ÚDZS
Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov
verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej
moci, ak tak ustanoví zákon. Podľa § 7 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej
len „OSP“) v občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí
orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov
verejnej moci. Iným zásahom je aj nečinnosť orgánu verejnej správy.
Podľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb
alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.
Podľa § 244 ods. 3 OSP rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané
nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú
oprávnenia a povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb, alebo ktorými môžu byť
práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb
priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť.
V zmysle § 247 ods. 1 OSP sa postupuje podľa ustanovení druhej hlavy piatej časti
tohto zákona v prípadoch, v ktorých fyzická osoba alebo právnická osoba tvrdí, že bola
na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd
preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.
Podľa § 250t ods. 1 OSP fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán
verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym
predpisom tým, že je v konaní nečinný, môže sa domáhať, aby súd vyslovil povinnosť
orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť. Návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ
nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis.
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa z hľadiska existencie
dôvodov, ktoré by bránili jej prijatiu na ďalšie konania, zistil, že sťažovateľ vo vzťahu
k porušeniu ním označených práv nečinnosťou správneho orgánu - ÚDZS využil
prostriedok nápravy v súlade s § 250t Občianskeho zákonníka a 22. mája 2007 podal
Krajskému súdu v Bratislave návrh na začatie konania proti nečinnosti ÚDZS, o ktorom je
vedené konanie pod sp. zn. 2 S 140/2007.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že vo vzťahu k posúdeniu správnosti
postupu ÚDZS vo veci vrátane jeho nečinnosti je daná právomoc všeobecných súdov
v správnom súdnictve. Túto právomoc nemožno nahradiť konaním pred ústavným súdom.
Princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú
fyzickú osobu alebo právnickú osobu namietajúcu porušenie svojho základného práva. Preto
musí každý rešpektovať postupnosť tejto ochrany a pred tým, než podá sťažnosť ústavnému
súdu, požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza
právomoci ústavného súdu.
Vychádzajúc z týchto právnych záverov a skutkového stavu opísaného sťažovateľom
ústavný súd konštatuje, že vo veci sťažovateľa nie je daná jeho právomoc, a preto sťažnosť
pre nedostatok právomoci odmietol podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v spojení § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde (podobne III. ÚS 59/04 a IV. ÚS 49/04).
Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími
nárokmi sťažovateľa, ktoré sú podmienené vyslovením porušenia práva alebo slobody
sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. júna 2008