Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 268/08

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. júna 2008

predbežne prerokoval sťažnosť J. Z., M., vo veci namietaného porušenia základných práv

zaručených v a 2 a v Listiny

základných práv a slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach a jeho rozsudkom

č. k. -226 zo 7. februára 2008 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. Z. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. mája 2008

doručená sťažnosť J. Z., M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základných

práv zaručených v a 2 (ďalej len „“)

a v čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) postupom Krajského

súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) a jeho rozsudkom č. k. -226

zo 7. februára 2008.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ namieta postup krajského súdu

v označenom konaní, v ktorom vec prerokovával a rozhodol senát zložený zo zaujatých

sudcov, ktorých sťažovateľ pred rozhodnutím vo veci navrhol vylúčiť z rozhodovania.

Senát mal konať a rozhodnúť v neprítomnosti sťažovateľa, pričom nepostupoval so

znalosťou práva a nerešpektoval v procesnom postupe jeho práva. Sťažovateľ namietal aj

prieťahy v označenom konaní krajského súdu.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal toto

rozhodnutie:

„Základné ústavné práva J. Z. podľa a SR a

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd konaním a rozhodnutím členov senátu odvolacieho

súdu v konaní č. porušené boli a preto Krajský súd Košice je povinný vo veci

ďalej konať.

J. Z. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk, ktoré mu je súd

povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie základných práv

zaručených v a 2 a v listiny postupom krajského súdu

a jeho rozsudkom č. k. -226 zo 7. februára 2008.

Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 38 ods. 1 listiny nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu a sudcu ustanoví zákon.

Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť sťažovateľa, ktorou namieta porušenie

označených práv napadnutým rozsudkom krajského súdu, ktorým potvrdil rozsudok súdu

prvého stupňa, je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný

súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá

zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil (). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej

ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných

súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi

ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

1. K namietanému porušeniu základných práv zaručených v

a v čl. 38 ods. 1 listiny označeným rozsudkom krajského súdu

Ústavný súd už vyslovil vo viacerých svojich nálezoch, že nie je opravnou inštanciou

všeobecných súdov (napr. ), a preto nemôže preskúmavať rozhodnutia

všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade s právami na

súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy ( až

50 ). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu označeného

rozhodnutia krajského súdu.

Z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu č. k. -226 zo 7. februára

2008 okrem iného vyplýva:

„Žalobca v priebehu odvolacieho konania vzniesol námietku zaujatosti proti členom

odvolacieho senátu - sudcom JUDr. J. M. a JUDr. Z. Š. Ako dôvod uviedol, že títo sudcovia

pri svojom rozhodovaní o prikázaní vecí, v ktorých on vystupoval ako zástupca, postupovali

nesprávne, keď po vylúčení sudcov Okresného súdu Michalovce veci prikazovali iným

okresným súdom v rámci obvodu košického kraja. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky zo dňa 16. 10. 2007 sp. zn. bolo rozhodnuté, že uvedení namietaní

sudcovia nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania predmetnej vec...

Následne žalobca podaním zo dňa 15. 1. 2008 vzniesol námietku zaujatosti voči

všetkým trom členom odvolacieho senátu - JUDr. S. M., JUDr. Z. Š. a JUDr. J. M., t. j. prvú

voči predsedníčke senátu a opakovanú voči členom tohto senátu. Ako dôvod uviedol, že

všetci traja opakovane rozhodovali o námietkach zaujatosti sudcov Okresného súdu v

Michalovciach voči jeho právnemu zástupcovi JUDr. V. H....

Za tohto stavu odvolací súd skôr než pristúpil k vecnému prejednaniu podaného

odvolania zaoberal sa uvedenou námietkou zaujatosti vznesenou žalobcom.

V posudzovanom prípade žalobca námietku zaujatosti odôvodňoval poukazom na to,

že všetci traja namietaní sudcovia opakovane rozhodovali o námietkach zaujatosti sudcov

Okresného súdu v Michalovciach voči jeho právnemu zástupcovi JUDr. V. H. a o prikázaní

vecí iným súdom a z týchto rozhodnutí je zrejmé, že nepostupovali správne...

V posudzovanom prípade námietka zaujatosti vznesená žalobcom nespĺňa náležitosti

predpísané zákonom, lebo neobsahuje údaj, kedy sa žalobca podávajúci námietku zaujatosti

o dôvode vylúčenia dozvedel. Vo vzťahu ku sudcom JUDr. J. M. a JUDr. Z. Š. ide

o opakovanú námietku zaujatosti podanú z toho istého dôvodu a v ďalšom sa námietka

zaujatosti týka len okolností, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci

(okolnosti určenia termínu pojednávania, takmer až po 3 rokoch), preto odvolací súd na

námietku zaujatosti neprihliadol a vec nadriadenému súdu nepredkladal. O tomto posúdení

podania žalobcu z 15. 1. 2008 oboznámil žalobcu, aj jeho právneho zástupcu JUDr. H. so

súčasným upozornením, že v prípade neúčasti na pojednávaní pred odvolacím súdom bude

odvolací súd pojednávať v ich neprítomnosti.

Odvolací súd následne vzhľadom na to, že žalobca a jeho zástupca sa napriek vyššie

uvedenému upozorneniu pojednávania pred odvolacím súdom nezúčastnili vec prejednal

v ich neprítomnosti, podľa ust. , preskúmal napadnutý rozsudok aj

s konaním, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že súd prvého stupňa správne zistil

skutkový stav vo veci a aj jeho právny záver zodpovedá zákonu.

V prejednávanej veci išlo o žalobcom uplatňovaný nárok na náhradu škody zo

zodpovednosti advokáta za škodu spôsobenú klientovi, uplatňovanej žalobcom proti

žalovanému na tom základe, že v konaní, v ktorom ho žalovaný zastupoval bol ako

neúspešný účastník zaviazaný nahradiť trovy konania následne vymáhané proti nemu

vykonávanou exekúciou.

Súd prvého stupňa správne uzavrel, že medzi účastníkmi konania išlo o právny vzťah

z príkaznej zmluvy všeobecne upravenej v ust. až ,

ktorej predmetom bolo zastúpenie žalobcu žalovaným advokátom v občianskom súdnom

konaní, t. j. činnosť, do ktorej nebol zahrnutý aj výsledok, ku ktorému činnosť smerovala

(úspech žalobcu v spore). Dosiahnutie určitého výsledku nieje totiž pojmovým znakom

príkaznej zmluvy...

Stotožniť sa možno aj so závermi súdu prvého stupňa pri posúdení naplnenia

zákonných predpokladov zodpovedností žalovaného za žalobcom uplatňovanú škodu (§ 420

), keď z hľadiska uvedenej právnej úpravy uzavrel, že vykonaným

dokazovaním nebolo preukázané porušenie právnej povinnosti (protiprávny úkon)

žalovaného. Žalovaný zastupoval žalobcu pred súdom len v určitom úseku dotknutého

konania, ktoré sa viedlo na základe návrhu podaného žalobcom podľa dňa

30. 6. 1995, najprv ako zmierovacie konanie, pokračovalo na základe doplnenia návrhu

na zmierovacie konanie dňom 4. 10. 1995 podľa a právoplatne skončilo

18. 4. 2001, keď zastúpenie žalobcu žalovaným trvalo len v čase od 14. 1. 1997 do

12. 11. 1999...

Z výsledkov dokazovania vykonaného obsahom spisu Okresného súdu Michalovce

sp. zn. vyplýva, že žalovaný počas trvania zastúpenia žalobcu si povinnosti

vyplývajúce z príkaznej zmluvy plnil v súlade s udeleným plnomocenstvom, nedopustil

sa žiadneho konania právne relevantného pre záver o existencii protiprávneho úkonu a ani

sa neodchýlil od pokynov žalobcu, resp. nekonal v rozpore s príkazmi klienta.

Nemožno súhlasiť s odvolacími námietkami žalobcu v tom smere, že zo strany

žalovaného bolo v čase vzniku zastúpenia možné vec uzavrieť podľa § 721 Občianskeho

zákonníka o tzv. podnikateľskom nájme hnuteľných vecí a v prípade usmernenia žalobcu

podľa tohto ustanovenia, konanie 13 C 1360/95 nebolo potrebné a žalobu bolo treba vziať

späť. Predovšetkým totiž žalovaný nebol žalobcom splnomocnený konať vo veci uplatnenia

nárokov podľa a rozsah jeho oprávnenia konať voči tretím

osobám bol obmedzený plnomocenstvom udeleným mu žalobcom len na zastupovanie

v súdnom spore 13 C 1360/95. V tomto spore išlo o náhradu škody na vozidle a teda

o celkom iný nárok, ako sú nároky vyplývajúce z práv nájomcu veci podľa ust. § 721

Obč. zákonníka...

Právnu relevantnosť nemajú ani odvolacie námietky žalobcu v tom smere, že

žalovaný nekonal korektne pokiaľ rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach (uznesenie zo

dňa 18. 2. 1999, č. k. , , -144, ktorým zrušil rozsudok

súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti, t. j. v zaväzujúcich výrokoch a v rozsahu

zrušenia vec vrátil súdu prvého stupňa) držal u seba a žalobcovi ihneď výsledok

odvolacieho konania nereferoval. Je pravdou, že uvedené rozhodnutie bolo žalovanému ako

zástupcovi žalobcu doručené dňa 30. 4. 1999 a žalobcovi ho zrejme doručil až v novembri

1999 (kedy dňom 12. 11. 1999 žalobca plnomocenstvo pre žalovaného odvolal), avšak

žalobca bol osobne prítomný na pojednávaní pred odvolacím súdom a pri vyhlásení

uvedeného rozhodnutia a jeho odôvodnení a preto mu výsledok odvolacieho konania bol

známy.

Naviac odvolací súd v uvedenom zrušujúcom uznesení nevyslovil záväzný právny

názor, ktorým by bol súd prvého stupňa viazaný. Jednoznačne to vyplýva z dôvodov

uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 21. 1. 2003 sp. zn. ,

ktorým odmietol dovolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 20. 2. 2001

sp. zn. , v ktorom vo vzťahu k zrušujúcemu uzneseniu Krajského súdu

v Košiciach z 18. 2. 1999 uzavrel, že odvolací súd v tomto rozhodnutí nevyslovil právny

názor na otázku dôvodnosti návrhu, ale v dôvodoch konštatoval len neúplné zistený

skutkový stav veci. Súd prvého stupňa bol preto v ďalšom konaní viazaný len procesnými

inštrukciami odvolacieho súdu, ktoré sa týkali doplnenia dokazovania (str. 5 ods. 3

uznesenia Najvyššieho súdu SR ).

Vzhľadom na uvedené závery o nenaplnení zákonného predpokladu zodpovednosti za

škodu spočívajúceho v preukázaní porušenia právnej povinnosti žalovaným (protiprávneho

úkonu) nemožno hovoriť ani o existencii príčinnej súvislosti medzi porušením právnej

povinnosti a škodou a zavinení žalovaného. Nadväzne potom bez právneho významu je aj

zistenie vzniku škody, ktorý žalobca preukazoval predloženými listinnými dôkazmi o úhrade

trov konania L. S., resp. predbežných trov exekúcie súdnej exekútorke.“

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd zrozumiteľným

spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu pre

vznik zodpovednosti žalovaného za škodu uplatňovanú sťažovateľom potvrdil. V každom

prípade tento postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci

sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda krajský súd

v danom prípade neporušil označené základné právo sťažovateľa „nesprávnou a svojvoľnou

aplikáciou a výkladom práva“. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského

súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor

krajského súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným

súdom právnych názorov krajského súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto

právomoci krajského súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Ústavný súd aj keby nesúhlasil

s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktorý sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej

judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by

ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri

výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len

v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne

poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským

súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti

odmietnuť, ako zjavne neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu základného práva zaručeného v

v označenom konaní krajského súdu

Ústavný súd z príloh predloženej sťažnosti zistil, že označené konanie krajského

súdu bolo skončené vyhlásením rozsudku č. k. -226 zo 7. februára 2008, ktorý

bol sťažovateľovi doručený 11. apríla 2008. Sťažnosť ústavnému súdu bola doručená

9. mája 2008.

Sťažnosť, ktorou sťažovateľ namietal porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2

postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. , bola

ústavnému súdu doručená 9. mája 2008. Z obsahu sťažnosti jednoznačne vyplýva, že v čase

doručenia sťažnosti ústavnému súdu tvrdené porušovanie označeného základného práva

sťažovateľa krajským súdom už netrvalo. Vychádza pritom z toho, že účelom práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej

sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci (pozri napr.

, , ).

Tento skutkový stav, ktorého relevantnosť nemal ústavný súd dôvod spochybňovať,

bol základom na záver ústavného súdu, že sťažnosť je zjavne neopodstatnená. Z toho

dôvodu ústavný súd sťažnosť odmietol už po jej predbežnom prerokovaní.

Z uvedených dôvodov ústavný súd podľa

rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. júna 2008