Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 268/08
PDF · 205.91 KB
No categories available
II. ÚS 268/08
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. júna 2008
predbežne prerokoval sťažnosť J. Z., M., vo veci namietaného porušenia základných práv
zaručených v čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 38 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach a jeho rozsudkom
č. k. 5 Co 55/2005-226 zo 7. februára 2008 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. Z. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. mája 2008
doručená sťažnosť J. Z., M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základných
práv zaručených v čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a v čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) postupom Krajského
súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) a jeho rozsudkom č. k. 5 Co 55/2005-226
zo 7. februára 2008.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ namieta postup krajského súdu
v označenom konaní, v ktorom vec prerokovával a rozhodol senát zložený zo zaujatých
sudcov, ktorých sťažovateľ pred rozhodnutím vo veci navrhol vylúčiť z rozhodovania.
Senát mal konať a rozhodnúť v neprítomnosti sťažovateľa, pričom nepostupoval so
znalosťou práva a nerešpektoval v procesnom postupe jeho práva. Sťažovateľ namietal aj
prieťahy v označenom konaní krajského súdu.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal toto
rozhodnutie:
„Základné ústavné práva J. Z. podľa čl. 48 ods. 2 a čl. 48 ods. 1 Ústavy SR a čl. 38
ods. 1 Listiny základných práv a slobôd konaním a rozhodnutím členov senátu odvolacieho
súdu v konaní č. 5 Co 55/2005 porušené boli a preto Krajský súd Košice je povinný vo veci
ďalej konať.
J. Z. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk, ktoré mu je súd
povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie základných práv
zaručených v čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy a v čl. 38 ods. 1 listiny postupom krajského súdu
a jeho rozsudkom č. k. 5 Co 55/2005-226 zo 7. februára 2008.
Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Príslušnosť súdu ustanoví zákon.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom.
Podľa čl. 38 ods. 1 listiny nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Príslušnosť súdu a sudcu ustanoví zákon.
Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť sťažovateľa, ktorou namieta porušenie
označených práv napadnutým rozsudkom krajského súdu, ktorým potvrdil rozsudok súdu
prvého stupňa, je zjavne neopodstatnená.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný
súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.
Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá
zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej
ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných
súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi
ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
1. K namietanému porušeniu základných práv zaručených v čl. 48 ods. 1 ústavy
a v čl. 38 ods. 1 listiny označeným rozsudkom krajského súdu
Ústavný súd už vyslovil vo viacerých svojich nálezoch, že nie je opravnou inštanciou
všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať rozhodnutia
všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade s právami na
súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až
50 ústavy). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu označeného
rozhodnutia krajského súdu.
Z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu č. k. 5 Co 55/2005-226 zo 7. februára
2008 okrem iného vyplýva:
„Žalobca v priebehu odvolacieho konania vzniesol námietku zaujatosti proti členom
odvolacieho senátu - sudcom JUDr. J. M. a JUDr. Z. Š. Ako dôvod uviedol, že títo sudcovia
pri svojom rozhodovaní o prikázaní vecí, v ktorých on vystupoval ako zástupca, postupovali
nesprávne, keď po vylúčení sudcov Okresného súdu Michalovce veci prikazovali iným
okresným súdom v rámci obvodu košického kraja. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 16. 10. 2007 sp. zn. 3Nc 35/2007 bolo rozhodnuté, že uvedení namietaní
sudcovia nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania predmetnej vec...
Následne žalobca podaním zo dňa 15. 1. 2008 vzniesol námietku zaujatosti voči
všetkým trom členom odvolacieho senátu - JUDr. S. M., JUDr. Z. Š. a JUDr. J. M., t. j. prvú
voči predsedníčke senátu a opakovanú voči členom tohto senátu. Ako dôvod uviedol, že
všetci traja opakovane rozhodovali o námietkach zaujatosti sudcov Okresného súdu v
Michalovciach voči jeho právnemu zástupcovi JUDr. V. H....
Za tohto stavu odvolací súd skôr než pristúpil k vecnému prejednaniu podaného
odvolania zaoberal sa uvedenou námietkou zaujatosti vznesenou žalobcom.
V posudzovanom prípade žalobca námietku zaujatosti odôvodňoval poukazom na to,
že všetci traja namietaní sudcovia opakovane rozhodovali o námietkach zaujatosti sudcov
Okresného súdu v Michalovciach voči jeho právnemu zástupcovi JUDr. V. H. a o prikázaní
vecí iným súdom a z týchto rozhodnutí je zrejmé, že nepostupovali správne...
V posudzovanom prípade námietka zaujatosti vznesená žalobcom nespĺňa náležitosti
predpísané zákonom, lebo neobsahuje údaj, kedy sa žalobca podávajúci námietku zaujatosti
o dôvode vylúčenia dozvedel. Vo vzťahu ku sudcom JUDr. J. M. a JUDr. Z. Š. ide
o opakovanú námietku zaujatosti podanú z toho istého dôvodu a v ďalšom sa námietka
zaujatosti týka len okolností, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci
(okolnosti určenia termínu pojednávania, takmer až po 3 rokoch), preto odvolací súd na
námietku zaujatosti neprihliadol a vec nadriadenému súdu nepredkladal. O tomto posúdení
podania žalobcu z 15. 1. 2008 oboznámil žalobcu, aj jeho právneho zástupcu JUDr. H. so
súčasným upozornením, že v prípade neúčasti na pojednávaní pred odvolacím súdom bude
odvolací súd pojednávať v ich neprítomnosti.
Odvolací súd následne vzhľadom na to, že žalobca a jeho zástupca sa napriek vyššie
uvedenému upozorneniu pojednávania pred odvolacím súdom nezúčastnili vec prejednal
v ich neprítomnosti, podľa ust. § 212 ods. 1 O. s. p., preskúmal napadnutý rozsudok aj
s konaním, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že súd prvého stupňa správne zistil
skutkový stav vo veci a aj jeho právny záver zodpovedá zákonu.
V prejednávanej veci išlo o žalobcom uplatňovaný nárok na náhradu škody zo
zodpovednosti advokáta za škodu spôsobenú klientovi, uplatňovanej žalobcom proti
žalovanému na tom základe, že v konaní, v ktorom ho žalovaný zastupoval bol ako
neúspešný účastník zaviazaný nahradiť trovy konania následne vymáhané proti nemu
vykonávanou exekúciou.
Súd prvého stupňa správne uzavrel, že medzi účastníkmi konania išlo o právny vzťah
z príkaznej zmluvy všeobecne upravenej v ust. § 724 až § 732 Občianskeho zákonníka,
ktorej predmetom bolo zastúpenie žalobcu žalovaným advokátom v občianskom súdnom
konaní, t. j. činnosť, do ktorej nebol zahrnutý aj výsledok, ku ktorému činnosť smerovala
(úspech žalobcu v spore). Dosiahnutie určitého výsledku nieje totiž pojmovým znakom
príkaznej zmluvy...
Stotožniť sa možno aj so závermi súdu prvého stupňa pri posúdení naplnenia
zákonných predpokladov zodpovedností žalovaného za žalobcom uplatňovanú škodu (§ 420
Občianskeho zákonníka), keď z hľadiska uvedenej právnej úpravy uzavrel, že vykonaným
dokazovaním nebolo preukázané porušenie právnej povinnosti (protiprávny úkon)
žalovaného. Žalovaný zastupoval žalobcu pred súdom len v určitom úseku dotknutého
konania, ktoré sa viedlo na základe návrhu podaného žalobcom podľa § 67 O. s. p. dňa
30. 6. 1995, najprv ako zmierovacie konanie, pokračovalo na základe doplnenia návrhu
na zmierovacie konanie dňom 4. 10. 1995 podľa § 79 O. s. p. a právoplatne skončilo
18. 4. 2001, keď zastúpenie žalobcu žalovaným trvalo len v čase od 14. 1. 1997 do
12. 11. 1999...
Z výsledkov dokazovania vykonaného obsahom spisu Okresného súdu Michalovce
sp. zn. 13 C 1360/95 vyplýva, že žalovaný počas trvania zastúpenia žalobcu si povinnosti
vyplývajúce z príkaznej zmluvy plnil v súlade s udeleným plnomocenstvom, nedopustil
sa žiadneho konania právne relevantného pre záver o existencii protiprávneho úkonu a ani
sa neodchýlil od pokynov žalobcu, resp. nekonal v rozpore s príkazmi klienta.
Nemožno súhlasiť s odvolacími námietkami žalobcu v tom smere, že zo strany
žalovaného bolo v čase vzniku zastúpenia možné vec uzavrieť podľa § 721 Občianskeho
zákonníka o tzv. podnikateľskom nájme hnuteľných vecí a v prípade usmernenia žalobcu
podľa tohto ustanovenia, konanie 13 C 1360/95 nebolo potrebné a žalobu bolo treba vziať
späť. Predovšetkým totiž žalovaný nebol žalobcom splnomocnený konať vo veci uplatnenia
nárokov podľa § 721 Občianskeho zákonníka a rozsah jeho oprávnenia konať voči tretím
osobám bol obmedzený plnomocenstvom udeleným mu žalobcom len na zastupovanie
v súdnom spore 13 C 1360/95. V tomto spore išlo o náhradu škody na vozidle a teda
o celkom iný nárok, ako sú nároky vyplývajúce z práv nájomcu veci podľa ust. § 721
Obč. zákonníka...
Právnu relevantnosť nemajú ani odvolacie námietky žalobcu v tom smere, že
žalovaný nekonal korektne pokiaľ rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach (uznesenie zo
dňa 18. 2. 1999, č. k. 11 Co 406/98, 11 Co 407/98, 14 Co 23/99-144, ktorým zrušil rozsudok
súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti, t. j. v zaväzujúcich výrokoch a v rozsahu
zrušenia vec vrátil súdu prvého stupňa) držal u seba a žalobcovi ihneď výsledok
odvolacieho konania nereferoval. Je pravdou, že uvedené rozhodnutie bolo žalovanému ako
zástupcovi žalobcu doručené dňa 30. 4. 1999 a žalobcovi ho zrejme doručil až v novembri
1999 (kedy dňom 12. 11. 1999 žalobca plnomocenstvo pre žalovaného odvolal), avšak
žalobca bol osobne prítomný na pojednávaní pred odvolacím súdom a pri vyhlásení
uvedeného rozhodnutia a jeho odôvodnení a preto mu výsledok odvolacieho konania bol
známy.
Naviac odvolací súd v uvedenom zrušujúcom uznesení nevyslovil záväzný právny
názor, ktorým by bol súd prvého stupňa viazaný. Jednoznačne to vyplýva z dôvodov
uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 21. 1. 2003 sp. zn. 1 Cdo 16/02,
ktorým odmietol dovolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 20. 2. 2001
sp. zn. 14 Co 160/00, v ktorom vo vzťahu k zrušujúcemu uzneseniu Krajského súdu
v Košiciach z 18. 2. 1999 uzavrel, že odvolací súd v tomto rozhodnutí nevyslovil právny
názor na otázku dôvodnosti návrhu, ale v dôvodoch konštatoval len neúplné zistený
skutkový stav veci. Súd prvého stupňa bol preto v ďalšom konaní viazaný len procesnými
inštrukciami odvolacieho súdu, ktoré sa týkali doplnenia dokazovania (str. 5 ods. 3
uznesenia Najvyššieho súdu SR 1 Cdo 16/02).
Vzhľadom na uvedené závery o nenaplnení zákonného predpokladu zodpovednosti za
škodu spočívajúceho v preukázaní porušenia právnej povinnosti žalovaným (protiprávneho
úkonu) nemožno hovoriť ani o existencii príčinnej súvislosti medzi porušením právnej
povinnosti a škodou a zavinení žalovaného. Nadväzne potom bez právneho významu je aj
zistenie vzniku škody, ktorý žalobca preukazoval predloženými listinnými dôkazmi o úhrade
trov konania L. S., resp. predbežných trov exekúcie súdnej exekútorke.“
V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd zrozumiteľným
spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu pre
vznik zodpovednosti žalovaného za škodu uplatňovanú sťažovateľom potvrdil. V každom
prípade tento postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci
sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda krajský súd
v danom prípade neporušil označené základné právo sťažovateľa „nesprávnou a svojvoľnou
aplikáciou a výkladom práva“. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského
súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor
krajského súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným
súdom právnych názorov krajského súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto
právomoci krajského súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Ústavný súd aj keby nesúhlasil
s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktorý sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej
judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by
ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri
výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len
v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne
poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským
súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti
odmietnuť, ako zjavne neopodstatnenú.
2. K namietanému porušeniu základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy
v označenom konaní krajského súdu
Ústavný súd z príloh predloženej sťažnosti zistil, že označené konanie krajského
súdu bolo skončené vyhlásením rozsudku č. k. 5 Co 55/2005-226 zo 7. februára 2008, ktorý
bol sťažovateľovi doručený 11. apríla 2008. Sťažnosť ústavnému súdu bola doručená
9. mája 2008.
Sťažnosť, ktorou sťažovateľ namietal porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2
ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 55/2005, bola
ústavnému súdu doručená 9. mája 2008. Z obsahu sťažnosti jednoznačne vyplýva, že v čase
doručenia sťažnosti ústavnému súdu tvrdené porušovanie označeného základného práva
sťažovateľa krajským súdom už netrvalo. Vychádza pritom z toho, že účelom práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej
sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci (pozri napr.
I. ÚS 145/03, I. ÚS 142/03, I. ÚS 19/00).
Tento skutkový stav, ktorého relevantnosť nemal ústavný súd dôvod spochybňovať,
bol základom na záver ústavného súdu, že sťažnosť je zjavne neopodstatnená. Z toho
dôvodu ústavný súd sťažnosť odmietol už po jej predbežnom prerokovaní.
Z uvedených dôvodov ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. júna 2008