Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 200/08
PDF · 226.24 KB
No categories available
III. ÚS 200/08
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. júla 2008 predbežne
prerokoval sťažnosť MUDr. J. P., N., zastúpeného advokátkou JUDr. G. M., K., vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky postupom a rozsudkom Okresného súdu Nové Zámky sp. zn.
5 C 22/2005 z 11. apríla 2006 a postupom a rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn.
9 Co 199/2006 z 28. júna 2007 a takto
rozhodol:
Sťažnosť MUDr. J. P. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. novembra
2007 doručená sťažnosť MUDr. J. P., N. (ďalej en „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou
JUDr. G. M., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom a rozsudkom
Okresného súdu Nové Zámky (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 5 C 22/2005 z 11. apríla
2006 a postupom a rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
9 Co 199/2006 z 28. júna 2007.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol:
„Dňa 31. 01. 2005 som podal prostredníctvom svojho právneho zástupcu na Okresný
súd Nové Zámky žalobu o určenie neplatnosti právnych úkonov, a to kúpnej zmluvy zo dňa
12. 9. 1995, ako aj úverovej zmluvy zo dňa 25. 9. 1995, zmluvy o zriadení záložného práva
k nehnuteľnostiam a obmedzení prevodu nehnuteľností na LV č. 888, ako aj zmluvy
o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam na LV č. 1392, ktoré nadväzovali na kúpnu
zmluvu. Neplatnosti kúpnej zmluvy som sa domáhal s poukazom na ustanovenia § 39
Občianskeho zákonníka z dôvodu, že pri určení kúpnej ceny nehnuteľnosti ako podstatnej
náležitosti kúpnej zmluvy sa vychádzalo zo znaleckého posudku č.095/1995 znalca Ing. L.
J., o ktorom znaleckom posudku bolo následným vyšetrovaním orgánov činných v trestnom
konaní zistené, že pri jeho vypracovaní sa znalec, Ing. L. J. dopustil trestného činu podvodu
podľa § 250 ods. 1, ods. 4 Trestného zákona (účinného v čase vydania uznesenia), avšak
trestné stíhanie v dôsledku uplynutia času bolo premlčané. Premlčanie trestného stíhania
bolo spôsobené nečinnosťou príslušníka Policajného zboru SR.
Tento trestný čin bol konštatovaný jednak uznesením vyšetrovateľa Okresného úradu
justičnej a kriminálnej polície PZ SR Nové Zámky pod sp. zn. ČVS: OÚV - 635/20-NZ-2001
zo dňa 23. 9. 2004 a jednak uznesením Okresnej prokuratúry v Nových Zámkoch sp. zn.
Pv 1144/2001 zo dňa 02.11.2004.
O podanej žalobe rozhodol Okresný súd Nové Zámky v konaní sp. zn. 5 C 22/2005
a dňa 11. apríla 2006 vyniesol rozsudok, ktorým návrh zamietol. Svoje rozhodnutie Okresný
súd oprel o odôvodnenie relatívnej neplatnosti podľa § 40a Občianskeho zákonníka
a námietky premlčania zo strany odporcu v 1/ rade.
V rozsudku sudca opomenul skutočnosť, že kúpna cena ako podstatná náležitosť
kúpnej zmluvy bola vykonštruovaná na základe trestného činu podvodu spáchaného
znalcom a práve tento znalecký posudok sa stal podkladom pre kúpnu zmluvu zo dňa 12. 9.
1995, následne táto kúpna zmluva sa stala podkladom pre uzatvorenie úverovej zmluvy
zo dňa 25. 9. 1995 a následných zmlúv o zriadení záložného práva zo dňa 25. 9. 1995.
Ako navrhovateľ som sa prostredníctvom svojho právneho zástupcu proti rozsudku
Okresného súdu Nové Zámky odvolal. Vec prejednal Krajský súd v Nitre pod sp. zn.
9 Co 199/2006. Krajský súd v Nitre rozsudkom zo dňa 28. júna 2007 rozsudok Okresného
súdu Nové Zámky sp. zn. 5 C 22/2005 potvrdil. Rozsudok Krajského súdu bol právnemu
zástupcovi doručený dňa 10. 9. 2007.
Vzhľadom k tomu, že ako Okresný súd Nové Zámky, tak aj Krajský súd v Nitre
rozhodol tak, že návrh na určenie neplatnosti právnych úkonov zamietol, ignorujúc
základnú zásadu občianskeho práva ius ex iniuria non oritur a nevysporiadal sa s návrhom
na vyslovenie absolútnej neplatnosti právneho úkonu - kúpnej zmluvy zo dňa 12. 9. 1995
podľa § 39 Občianskeho zákonníka, ktorá bola v časti kúpnej ceny vypracovaná na základe
trestného činu podvodu spáchaného znalcom, porušili moje základné právo na súdnu
ochranu upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Za porušenie môjho
základného práva na súdnu ochranu považujem to, že súdy pri svojej rozhodovacej
právomoci konali v rozpore so zákonom - základnou zásadou občianskeho práva, nesprávne
vyhodnotili predložené dôkazy a v dôsledku týchto skutočností vyniesli svoje rozhodnutia.“
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd v náleze
vyslovil, že postupom a rozsudkom okresného súdu sp. zn. 5 C 22/2005 z 11. apríla 2006
a postupom a rozsudkom krajského súdu sp. zn. 9 Co 199/2006 z 28. júna 2007 bolo
porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, zrušil rozsudok
okresného súdu sp. zn. 5 C 22/2005 z 11. apríla 2006 a rozsudok krajského súdu sp. zn.
9 Co 199/2006 z 28. júna 2007 a vec vrátil na ďalšie konanie, priznal sťažovateľovi
primerané finančné zadosťučinenie v sume 500 000 Sk a trovy právneho zastúpenia.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností,
ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,
ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní
odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh,
ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom
alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.
Podľa § 40a Občianskeho zákonníka ak ide o dôvod neplatnosti právneho úkonu
podľa ustanovení § 49a, 140, § 145 ods. 1, § 479, § 589, § 701 ods. 1 a § 741b ods. 2,
považuje sa právny úkon za platný, pokiaľ sa ten, kto je takým úkonom dotknutý, neplatnosti
právneho úkonu nedovolá. Neplatnosti sa nemôže dovolávať ten, kto ju sám spôsobil. To
isté platí, ak právny úkon nebol urobený vo forme, ktorú vyžaduje dohoda účastníkov (§ 40).
Ak je právny úkon v rozpore so všeobecne záväzným právnym predpisom o cenách, je
neplatný iba v rozsahu, v ktorom odporuje tomuto predpisu, ak sa ten, kto je takým úkonom
dotknutý, neplatnosti dovolá.
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 77/02, III. ÚS 63/06) každý
má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa
relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej
republiky alebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala
a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to,
aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý
predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený
stav veci.
K úlohám právneho štátu patrí vytvorenie právnych a faktických garancií
uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd občanov. Ak je na uplatnenie alebo
ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom
verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní
dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd.
Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva
alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky takéhoto uplatňovania
a ochrany základných práv a slobôd. Existencia takýchto konaní však nevyčerpáva ústavné
požiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní
predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná
zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkých zákonom vytvorených prostriedkov
na dosiahnutie účelu takýchto procesných postupov. Ústavný súd v tomto smere osobitne
pripomína objektivitu takéhoto postupu orgánu verejnej moci. Len objektívnym postupom
sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím nepodložená možnosť úvahy
orgánu verejnej moci bez akýchkoľvek objektívnych limitov, ktoré sú vymedzené
zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu, prijať rozhodnutie (II. ÚS 143/02,
III. ÚS 60/04, obdobne aj II. ÚS 9/00, III. ÚS 300/06).
Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto
oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola
právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento
článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení
s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo
každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže
mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých
medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená
spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecných súdov, ktoré viedli k rozhodnutiu vo veci samej
alebo k inému súdnemu rozhodnutiu, ktorým končí konanie pred nimi. Tento postup
je dôsledkom toho, že všeobecné súdy vychádzajú pri prejednávaní a rozhodovaní veci
patriacich do ich právomoci zo zákonnej úpravy a z vlastnej interpretácie zákonov.
Základné právo na súdnu ochranu neznamená nárok na to, aby bol účastník konania
pred všeobecným súdom úspešný, t. j. aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami,
resp. s jeho právnymi názormi. Neúspech v súdnom konaní nemožno bez ďalšieho
považovať za porušenie základného práva. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať
a aplikovať zákony. Ak tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd
nemá príčinu doň zasahovať (II. ÚS 172/05).
1. Sťažovateľ namietal aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy postupom a rozsudkom okresného súdu sp. zn. 5 C 22/2005 z 11. apríla 2006.
Pokiaľ ide o rozsudok okresného súdu sp. zn. 5 C 22/2005 z 11. apríla 2006,
preskúmaniu ústavnosti tohto rozhodnutia ústavným súdom bráni princíp subsidiarity
zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach
fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv
alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd (III. ÚS 5/05).
Takýmto súdom bol krajský súd, ktorý napadnutý rozsudok preskúmal v odvolacom konaní.
V tejto časti ústavný súd sťažnosť odmietol pre nedostatok svojej právomoci
na jej prerokovanie.
2. V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie
návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným
základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným
zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd
nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť
sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06,
Z rozsudku okresného súdu sp. zn. 5 C 22/2005 z 11. apríla 2006 a rozsudku
krajského súdu sp. zn. 9 Co 199/2006 z 28. júna 2007 vyplýva, že sťažovateľ sa „návrhom
doručeným okresnému súdu 31. mája 2005 domáhal určenia neplatnosti kúpnej zmluvy
uzavretej 12. septembra 1995, ako aj úverovej zmluvy z 25. septembra 1995, zmluvy
o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam a obmedzení prevodu nehnuteľnosti
na LV č. 888 k. ú. Šurany, ako aj zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam
vedeným na LV č. 1392, ktoré nadväzovali na kúpnu zmluvu“. Neplatnosti kúpnej zmluvy
s poukazom na § 39 Občianskeho zákonníka sa domáhal z dôvodu, že pri určení kúpnej
ceny nehnuteľnosti ako podstatnej náležitosti kúpnej zmluvy sa vychádzalo zo znaleckého
posudku, ktorého vyhotovením bola naplnená skutková podstata trestného činu podvodu.
Podľa sťažovateľa kúpna zmluva uzavretá 12. septembra 1995 je neplatná z toho dôvodu,
že kúpna cena nehnuteľnosti podľa znaleckého posudku Ing. L. J. nevychádzala zo skutočnej
hodnoty, čo dokladoval vypracovaním ďalšieho znaleckého posudku Ústavom súdneho
inžinierstva v Žiline. Odporca žiadal návrh sťažovateľa zamietnuť v celom rozsahu, pretože
neplatnosť právneho úkonu v danom prípade nemožno posudzovať ako absolútnu, ale len
ako relatívnu neplatnosť právneho úkonu, keďže sa sťažovateľ domáhal rozporu so
všeobecne záväzným právnym predpisom o cenách. Zároveň odporca vzniesol námietku
premlčania.
Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol:
„Podstatnou náležitosťou kúpnej zmluvy je dohoda o cene. Ustanovenie § 589
Občianskeho zákonníka síce ukladá povinnosť dojednať cenu v súlade so všeobecne
záväznými právnymi predpismi, avšak všeobecne záväzné cenové predpisy iba v malej miere
obmedzujú zmluvnú voľnosť v občianskoprávnych vzťahoch. Všeobecne záväznými
predpismi treba rozumieť zákon o cenách a na jeho základe vydané vykonávacie predpisy,
ktorým bol v čase uzavretia zmluvy zákon č. 526/1990 Zb. v znení zákona č. 58/1995 Z. z.
a vykonávacími predpismi vyhláška MF SR č. 465/1991 Zb. o cenách stavieb, pozemkov,
trvalých porastov, úhradách za zriadenie práva osobného užívania pozemkov a náhradách
za dočasné užívanie pozemkov v znení vyhlášky č. 608/1992 Zb. a vyhlášky č. 265/1993 Z. z.
... V zákonnom ustavení § 40a Občianskeho zákonníka sú taxatívne vypočítané
prípady, v ktorých je právny úkon relatívne neplatný. Relatívne neplatný právny úkon
vyvoláva všetky účinky ako platný právny úkon, avšak tieto účinky pôsobia len do okamihu
dovolania sa právnej skutočnosti opodstatňujúcej záver o relatívnej neplatnosti. Právny
úkon je teda podmienečne platný. Jeho definitívna platnosť nastáva (ak niet iných dôvodov
neplatnosti): a/ po uplynutí troch rokov odo dňa urobenia právneho úkonu, počas ktorých
sa žiadna oprávnená osoba nedovolá relatívnej neplatnosti, b/ dodatočným schválením
relatívne neplatného právneho úkonu (ratihabícia), c/ dodatočným schválením dôvodu
relatívnej neplatnosti právneho úkonu.
Relatívnej neplatnosti sa treba dovolať. Ide o jednostranný právny úkon, ktorý
sa musí adresovať druhému účastníkovi (ostatným účastníkom právneho úkonu).
Dôjdením dovolania sa končí relatívna neplatnosť právneho úkonu a nastáva neplatnosť,
ktorú účinkami možno prirovnať k absolútnej neplatnosti. Relatívnou neplatnosťou
je zmluva dotknutá iba v rozsahu, v ktorom odporuje zákonu, teda iba v časti, v ktorej
sa dohodla cena. Ak sa ten, kto je takým úkonom dotknutý, dovolá relatívnej neplatnosti,
cena predmetu kúpnej zmluvy sa určí podľa cenového predpisu. Ak sa ten, kto bol úkonom
dotknutý, relatívnej neplatnosti nedovolá, zmluvné strany musia plniť podľa zmluvy.
Právo dovolať sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu sa premlčuje vo všeobecnej
trojročnej premlčacej lehote. Po jej uplynutí už nie je možné úspešne sa dovolať relatívnej
neplatnosti. Ak však v priebehu tejto premlčacej doby dôjde k dovolaniu sa neplatnosti,
právny úkon sa stáva neplatným od začiatku (ex tunc) a túto neplatnosť možno uplatniť
v súdnom alebo inom právnom konaní bez ohľadu na plynutie času. V tom spočíva
jej podobnosť s absolútnou neplatnosťou.
Ak zákon spája rozpor s cenovým predpisom s relatívnou neplatnosťou právneho
úkonu, nemôže byť z tohto dôvodu právny úkon absolútne neplatný podľa § 39 Občianskeho
zákonníka, a to i napriek dôvodu uvádzaného navrhovateľom - trestný čin znalca.
Navrhovateľ sa mohol dovolať relatívnej neplatnosti právneho úkonu do 12. 9. 1998,
čo neurobil.
Odvolací súd sa pri prejednaní veci zaoberal všetkými námietkami navrhovateľa
a zistil, že kúpna zmluva nevykazuje žiadne znaky absolútnej neplatnosti tohto právneho
úkonu... Pretože sa navrhovateľ v zákonnej lehote do 12. 9. 1998 neplatnosti právneho
úkonu nedovolal, právny úkon je platný.
Odvolací súd z pohľadu § 49a Občianskeho zákonníka skúmal, či v prípade uvedenia
navrhovateľa do omylu pri uzavretí úverovej zmluvy (podľa tvrdenia navrhovateľa nie úver,
ale reúver) zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam a obmedzení prevodu
nehnuteľnosti... a zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam... medzi ním
a odporcom v 2. rade by boli tieto právne úkony neplatné a dospel k záveru, že aj pokiaľ
by k takému omylu došlo, navrhovateľ sa mohol dovolať len relatívnej neplatnosti týchto
právnych úkonov. Mohol tak však urobiť v zákonom stanovenej lehote 3 roky.“
V nadväznosti na uvedené je ústavný súd toho názoru, že napadnutý rozsudok
krajského súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu, nie je v rozpore
s namietaným porušením čl. 46 ods. 1 ústavy. Názor sťažovateľa, že v danom prípade
ide o absolútnu neplatnosť právneho úkonu, je nesprávny. Rozpor ceny so všeobecne
záväzným predpisom o cenách je podľa § 40a Občianskeho zákonníka dôvodom relatívnej
neplatnosti, a nie neplatnosti absolútnej. Tejto relatívnej neplatnosti sa mal sťažovateľ
dovolať vo všeobecnej trojročnej premlčacej lehote. Keďže sa jej v tejto lehote nedovolal,
právne úkony, na ktoré sa odvoláva, sú platné. S prihliadnutím na uvedené ústavný súd
konštatuje, že medzi namietaným porušením označeného základného práva a rozsudkom
krajského súdu sp. zn. 9 Co 199/2006 z 28. júna 2007 nezistil príčinnú súvislosť, a preto
sťažnosť už na predbežnom prerokovaní odmietol v tejto časti z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
Ústavný súd je toho názoru, že postupom a rozsudkom krajského súdu sp. zn.
9 Co 199/2006 z 28. júna 2007 nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa,
a to práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti. Nie je zrejmé, aby krajský súd napadnutým rozsudkom porušil označené
základné právo sťažovateľa. Napadnutý rozsudok krajského súdu nemá zjavne
neodôvodnený ani arbitrárny charakter. Po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia
napadnutého rozsudku krajského súdu a s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovateľ uviedol
v predmetnej sťažnosti, ústavný súd nezistil taký jeho výklad a aplikáciu ustanovení
právnych predpisov, najmä Občianskeho zákonníka, ktoré by mohli vyvolať účinky
nezlučiteľné s uvedeným článkom ústavy.
Na základe uvedených skutočností rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené
vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. júla 2008