Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 286/08

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. septembra

2008 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. J., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody,

zastúpeného advokátom JUDr. J. H., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva

podľa a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 1 T

64/98 zo 14. mája 2007 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 To

8/2007 z 27. apríla 2008, a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. M. J. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu

Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. augusta

2008 doručená sťažnosť Ing. M. J., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody (ďalej len

„sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. H., B., ktorou namieta porušenie svojho

základného práva podľa (ďalej len „“)

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 T

64/98 zo 14. mája 2007 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 27. apríla 2008.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:

«Dňa 14. 8. 1997 Krajský úrad vyšetrovania Policajného zboru v Nitre pod ČVS:

KÚV-85/02-NR-97 vzniesol obvinenie A. K., a Ing. M. J. pre trestný čin podvodu podľa

§ 250 ods. 1, ods. 3 písm. a), ods. 4 Tr. zák. spolupáchateľstvom v zmysle § 9 ods. 2 Tr. zák.

účinného v čase spáchania činu.

Obvinený K. nebol vzatý do väzby a Ing. M. J. bol vo väzbe viac ako 6 mesiacov.

Obv. K. počas výkonu väzby obv. Ing. J. urobil pred notárom tri prehlásenia, z toho jedno

malo svojim obsahom vyviňovať Ing. J. a „u ostatných dvoch zostal obsah písomnosti

neznámy“. Následne A. K. zmizol a dodnes o ňom niet žiadnej správy. Konanie sa teda

viedlo proti ušlému A. K. a proti Ing. M. J., ktorý počas prípravného konania a po podaní

žaloby na KS v Nitre v roku 1998 ani jedenkrát nezmaril žiaden procesný úkon. Na

krajskom súde po nespočetnekrát odročenom pojednávaní, ani jedenkrát nezapríčinil

odročenie pojednávania!

Vec bola pridelená predsedovi senátu JUDr. Š. H. Práve vzťah predsedu senátu k

obhajcovi obvineného Ing. J. sa vyvíjal neštandardne a prejavila sa snaha predsedu senátu

presadiť sa a ukázať, „že on je pánom v pojednávanej miestnosti a on vykladá procesné

predpisy, do čoho si nedá hovoriť“.

Jediným vysvetlením je to, že predseda senátu bol v minulosti sudcom Okresného

súdu v Nitre a obhajca Ing. J. JUDr. J. H. bol predsedom senátu Krajského súdu v

Bratislave, možno aj predsedom senátu odvolacieho, ale v každom prípade v postavení

školiteľa. V spise je zistiteľné, že po porušení procesného predpisu predseda senátu ukladá

pokutu. Neskôr zistí porušenie procesného predpisu, pochybenie napraví a pokutu odpúšťa.

Tento vzájomný „súboj“ sa nedotkol obhajcu, ale takmer zásadným spôsobom sa dotkol

obvineného Ing. M. J. V takto sa vyvíjajúcej atmosfére súd I. stupňa uznal Ing. J. vinným

rovnako ako A. K. a obom uložil rovnaké tresty rovnakého druhu a rovnakej výmery!

Po podanom odvolaní odvolací súd na neverejnom zasadnutí rozsudok zrušil a vec

vrátil súdu I. stupňa na nové konanie a rozhodnutie.

Krajský súd v Nitre vykonal dokazovanie naviac, a to znaleckým posudkom ohľadne

svedkyne V., čo je pre obhajobu takmer nepochopiteľné. Napriek tejto snahe sa dôkazná

situácia nezmenila v neprospech Ing. J. Súd I. stupňa však opäť uznal Ing. J. vinným a

uložil mu 5 a pol ročný trest odňatia slobody.

Odvolací súd opäť rozsudok Krajského súdu v Nitre podľa § 258 ods. 1, písm. b), c)

zrušil a vrátil vec súdu I. stupňa na nové konanie a rozhodnutie.

To, že žiaden dôkaz nevyznel v neprospech obžalovaného Ing. J., je v tomto konaní

zbytočné uvádzať, avšak po tom, čo odvolací súd dvakrát záväzne rozhodol, že niet

presvedčivých dôkazov na uznanie viny, súd I. stupňa (bez porady senátu) predsedom

senátu vyhlásil už tretí odsudzujúci rozsudok. Urobil tak po 10-tich rokoch od „spáchania

trestného činu“ a uložil opäť trest 5 a pol roka.

Proti tomuto rozsudku bolo podané odvolanie, avšak oproti predchádzajúcim

rozhodnutiam obhajoba vytýkala súdu aj porušenia procesných predpisov, ktoré mali za

následok porušenie práva na obhajobu a ktoré vylučovali možnosť, aby odvolací súd

rozsudok súdu I. stupňa mohol potvrdiť, alebo zmeniť tak, ako sa aj stalo.

Po druhom zrušení rozsudku bola vec vrátená súdu L stupňa a počas týchto

neodôvodnených prieťahov zo strany súdov, žiaľ, zomrela členka senátu.

Súd niektoré dôkazy zopakoval, niektoré vykonal na pojednávaní, niektoré však pred

novozvoleným senátom nevykonal vôbec.

V predmetnej veci išlo o nutnú obhajobu a hlavné pojednávanie nemohlo byť

vykonávané v neprítomnosti obhajcu.

Pred vyhlásením rozsudku mal súd na dverách pojednávacej miestnosti oznam, že vo

vnútri prebieha porada senátu. Sudkyňa však do pojednávacej miestnosti vošla krátko pred

vyhlásením rozsudku a jednoducho sa porady senátu nezúčastnila. Dobehla, možno

podpísala zápisnicu o hlasovaní a už boli volaní účastníci a bol vyhlásený rozsudok.»

Podľa sťažovateľa:

«Súdy, hlavne v konaní po zrušení odsudzujúceho rozsudku a vrátení veci súdu

I. stupňa na nové konanie a rozhodnutie, po tom, čo zomrela prísediaca sudkyňa pani K.,

konali v rozpore so zákonom. Došlo k zmene zloženia senátu a následne na to došlo k

porušeniu práva na obhajobu, zásady priamosti, verejnosti a ústnosti.

Podľa , platného v čase konania, musí byť hlavné pojednávanie

vykonané znova. To neplatí, ak obžalovaný súhlasí so zmenou v zložení senátu.

Obžalovaný súhlasil so zmenou senátu, aby sa nemuselo vykonávať hlavné

pojednávanie znovu aj s vykonávaním dôkazov, ktoré sa ukázali ako dôkazy s vecou

nesúvisiace. Obžalovaný opäť svojim postojom chcel zabrániť zbytočným formálnym

prieťahom vo veci samej! (napriek tomu súdy konali „v neprimeranej lehote“ podľa čl. 6

ods. 1 už citovaného „Dohovoru“).

Obžalovaný presne označil dôkazy, ktoré žiadal vykonať práve pre zmenu senátu

a preto, že nová členka senátu pri dôkazoch svedčiacich v prospech obhajoby prítomná

nebola. Aj čas, ktorý od výsluchu svedkov, ktorí svedčili o tom, že spoluobžalovaný K.

klamal, bol tak dlhý, že samosudca v odôvodnení odsudzujúceho rozsudku na tieto dôkazy

„takpovediac“ zabudol. Krajský súd navrhovaných svedkov nevypočul a množstvo dôkazov

pred „novou sudkyňou“ vôbec nevykonal (ani nečítal, ani neoboznamoval).

Ak odvolací súd v rozsudku, kedy rozsudok súdu I. stupňa s poukazom na

ustanovenie zmenil, zaujal stanovisko, že obžalovaný súhlasí so

zmenou v zložení senátu v zmysle , že nemôže súhlas podmieňovať,

musel si byť vedomý, že „pri úcte“ k zásadám nemožno urobiť záver, že

súhlas na zmenu senátu obžalovaný Ing. J. dal! To, že súhlas podmieňoval zopakovaním

dokazovania iba niektorými dôkazmi, bolo nevyhnutné vykladať v prospech dodržania

práva na obhajobu, na zásadu ústnosti a bezprostrednosti a hlavne na nutnosť, aby sudca,

ktorý pri dodržaní zákona a ktorý vo veci rozhoduje, poznal vykonané dôkazy. Teda, ak

obžalovaný dal súhlas „s podmienkou“, tak súd nemohol mať za to, že súhlasí a nemohol

negovať to, že súd po zmene v zložení zostavenia senátu musí hlavné pojednávanie vykonať

znova.

Porušenie vyššie uvedených procesných zásad má za následok konštatovanie, že vec

nebola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným

súdom.

Sťažovateľ v odvolaní poukázal na to, že do pojednávacej miestností, na dverách

ktorej visela tabuľa „porada senátu“, vošla posediaca a ihneď na to boli do pojednávacej

miestnosti zavolaní účastníci a bol vyhlásený rozsudok. Prísediaca nemohla byť účastná

porady, maximálne stihla podpísať zápisnicu o hlavnom pojednávaní a už bol rozsudok

vyhlásený!

Odvolací súd na porušenie ustanovenia vôbec nereagoval. Neprešetril

podozrenie tak vážneho porušenia zákona. Nevyvrátil podozrenie, že o vine a treste rozhodli

iba štyria sudcovia a v odôvodnení rozsudku, ktorým bolo rozhodnuté s konečnou

platnosťou, sa s tak vážnou námietkou odvolateľa vôbec nevysporiadal.

Zostalo podozrenie, že súd neprejednal vec spravodlivo (Dohovor čl. 6 ods. 1). Súdy

porušili právo na obhajobu a teda rozhodli nespravodlivo (Dohovor čl. 6 ods. 1), pretože

hlavné pojednávanie dňa 14. 5. 2007 súd I. stupňa vykonal bez prítomnosti obhajcu.

Podľa v prípadoch nutnej obhajoby podľa ,

a to je prejednávaný prípad, musí mať obvinený obhajcu už v prípravnom konaní.

V prípadoch nutnej obhajoby nemožno konať hlavné pojednávanie bez prítomnosti obhajcu.

Zákon nepozná výnimku!

Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu (str. 16 - 17) je poplatné tomu, že tzv.

reštančny spis treba skončiť „za každú cenu“.

To, či pri vyhlasovaní rozsudku, čítaní obžaloby, alebo napr. pri záverečnom návrhu

prokurátora môže obhajca reálne (aktívne, či pasívne) poskytnúť právnu pomoc, je

z pohľadu nutnej účasti obhajcu na hlavnom pojednávaní skutočne právne irelevantné.

Účasť obhajcu je nutná, aj keď reálne nemôže zasiahnuť do prednesú prokurátora a v tejto

veci - napr. ani potom, čo predseda senátu protokoloval, že svedok vypovedá zhodne ako

v prípravnom konaní, hoci vypovedal zásadne inak (v prípravnom konaní tvrdil, že

obžalovaný sa predstavoval ako inžinier) na pojednávaní vypovedal, že sa predstavoval ako

Dr. Práv. Obžalovaný je inžinier! Použitý argument s poukazom na ustanovenie § 41 Tr.

por. je zavádzaním a takýto nemožno prijať ani pri primeranej miere tolerancie.

Veď ak by obhajca čakal pred pojednávacou miestnosťou na príchod prísediacej, tak

by predseda senátu určite neurobil to, že ihneď po jej príchode vyhlásil rozsudok. Uvedomil

by si, že obhajca podozrenie, že porada bola iba so štyrmi sudcami, ihneď vytkne a že

nezostane iba v polohe podozrenia, ktoré prednáša „odsúdený na 5 a pol roka“. Účasť

obhajcu na pojednávaní je nevyhnutná! Možno aj preto, že predseda senátu ústne odôvodní

rozsudok tak, že obžalovaný môže nadobudnúť dojem, že po odvolaní môže dostať viac,

môže byť zaradený do prísnejšej skupiny a podobne. Aby sa ani teoreticky takéto porušenia

zákona nemohli stať, preto je fyzická účasť obhajcu na pojednávaní nutná.

Porušením procesných predpisov došlo ku konaniu nespravodlivému, pretože bolo

porušené právo na obhajobu.

Je nutné pripomenúť, že SR v zabezpečuje právo, aby sa vec

sťažovateľa (dovolateľa, odvolateľa, obžalovaného, obvineného a dnes odsúdeného) verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku

všetkým vykonaným dôkazom.

Ak súd I. stupňa nevykonal „nové dokazovanie pred novou členkou senátu“, tak je

úplne jasné, že bolo porušené právo vyjadriť sa. Ak nebol po zmene senátu dôkaz vykonaný

vôbec, tak sa nemohol vyjadriť ! (viď. SR).

Porušenie práva hmotného a procesného je predmetom do volacieho konania podľa

priloženého dovolania.

Touto sťažnosťou sa sťažovateľ domáha zistenia - nálezu, že súdy tým, že porušili

procesné právo a právo hmotné, porušili práva, ktoré sú garantované

a „Dohovorom“.

Súdy museli postupovať podľa účinného do 31. 12. 2005.

Ak odvolací súd v ostatnom rozhodnutí postupoval podľa § 258 ods. 1 písm. d),

písm. e) písm. f) tak rozhodol, že bol porušený (!) a že bol uložený

trest neprimeraný a naostatok bolo rozhodnutie o náhrade škody nesprávne.

Porušenie ústavného práva spočíva vtom, že súd konštatuje porušenie Trestného

zákona vo výroku o treste aj podľa písm. d) aj podľa písm. e)

Odvolací súd konštatuje porušenie zákona a podľa § 40 ods. 1 Tr. zák. má za to, že

vzhľadom na okolnosti prípadu alebo vzhľadom na pomery páchateľa, by použitie trestnej

sadzby podľa § 250 ods. 4 Tr. zák. bolo pre páchateľa neprimerane prísne (teda, že

duplicitne podľa , je uložený trest neprimeraný).

Ak súdy uznali vinu obžalovaného (nereagovali na procesné chyby majúce za

následok porušenie práva chráneného a „Dohovorom“), museli v záujme

spravodlivého konania vo veci (podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru) zisťovať, či formálne aj

materiálne (platí ust. § 3 ods. 2,4 Tr. zák. ) bol porušený zákon podľa § 40 ods. 1 Tr. zák.

(podľa § 258 ods. 1, písm. e) Tr. zák. ), alebo došlo k porušeniu zákona podľa § 258 ods. 1,

písm. d) Tr. zák. v tom, že súdy zásadne porušili obligatórne ust. § 88 Tr. zák. Na okolnosť,

ktorá v tomto prípade podmieňuje použitie vyššej trestnej sadzby (ods. 5 § 250 Tr. zák. ) sa

prihliadne (nie môže) len vtedy, keď pre svoju závažnosť podstatne zvyšuje stupeň

nebezpečnosti trestného činu pre spoločnosť.

Súdy akceptovali, že Ing. J. ako spolupáchateľ (podľa názoru dovolateľa by mohol

byť účastníkom podľa § 10 ods. 1 Tr. zák., samozrejme pri preukázaní viny!) spôsobil činom

škodu veľkého rozsahu. Škoda veľkého rozsahu je škodou rovnajúcou sa päťsto násobku

minimálnej mzdy podľa

Úmyselne sa vyhýbam vypočítavať škodu veľkého rozsahu v čase, kedy sa mal stať

skutok 5. 4. 1997, aká bola 14. 5. 2007 a prípadne 24. 4. 2008, pretože pochybné

a nezodpovedané zostalo, či sa spolupáchateľ alebo pomocník participoval na „podvodných

finančných operáciách“ aj v rozsahu založenia účtu, preddavkov, akontácii a pod., ktoré

samozrejme od škody museli byť odrátané. Úmyselne sa vyhýbam určovať cifry a výpočty

násobkom, pretože spôsobená škoda presahujúca niekoľkonásobok škody matematicky

vyrátanej, je iba jednou z kritérií, ktoré určujú stupeň nebezpečnosti činu pre spoločnosť

s poukazom na ust. § 3 ods. 4 Tr. zák. Spoločenská nebezpečnosť je určovaná najmä

významom chráneného záujmu, ktorý bol činom dotknutý, spôsobom vykonania činu a jeho

následkom, okolnosťami, za ktorých bol čin spáchaný, osobou páchateľa, mierou jeho

zavinenia a jeho pohnútkou. Odôvodnenie osoby páchateľa, jeho bezúhonnosť pred

„spáchaním trestného činu“ a viac ako 10 (desať) rokov po, jeho postoj k objasňovaniu

trestného činu a jeho postoj k priebehu, tak neskonalé dlhému (ktoré jednoznačne musíme

označiť za prejednanie veci v neprimeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 „Dohovoru“),

trestnému stíhaniu, ktoré (vyjmúc práve výšku škody - následku) už nevykazuje stupeň

spoločenskej nebezpečnosti vyšší než nepatrný. Taký čin už nie je trestným činom napriek

tomu, že inak vykazuje znaky trestného činu (aj akési laické vysvetlenie, že ak by nebolo

začaté trestné stíhanie, tak by dnes bol trestný čin premlčaný)Je nám jasné, že vznesené

obvinenie bolo, a že úvahy o premlčaní nemajú právnu váhu. Avšak dĺžka trvania

prejednávania veci podľa a podľa „Dohovoru“ váhu má

a zásadne môže ovplyvniť výsledok trestného stíhania.

Domnievame sa, že v Európskej únii sa judikovala dĺžka trestného stíhania

uplynutím 6 (šiestich) rokov.

Krajský súd v Nitre v ostatnom odsudzujúcom rozsudku (14. 5. 2007) síce spáchanie

skutku časovo ustaľuje (na 9. - 15. 4. 1997), avšak uplynutím viac ako 10 (desať) rokov sa

z pohľadu ochrany ľudských práv (obvineného) nijako nevysporiadal. Nerobí tak ani

odvolací súd napriek tomu, že na strane 18 tieto právne skutočnosti uvádza.

Odvolací súd konštatuje, že ukončenie veci po 11 (jedenástich) rokoch od spáchania

skutku bez zavinenia obžalovaného, nemožno považovať za konanie bez prieťahov

a v primeranej lehote.

To však znamená, že vec vykazuje porušenie práva na spravodlivé súdne konanie.

Došlo k porušeniu SR, ale aj medzinárodných dohôd v zmysle Protokolu č. 11

(ETS č. 155) uzatvorených ešte 4. 11. 1950 a majúcich za následok uprednostnenie tejto

právnej normy pred normami obsiahnutými vo vnútroštátnom a trestnom

poriadku.

Súd I. stupňa musel po 10 (desiatich) rokoch (v EÚ sú rozhodnutia po 6 (šiestich)

rokoch) podľa , , trestné stíhanie pre neprípustnosť

zastaviť. Keď sa tak nestalo, tak súd konal nespravodlivo v zmysle čl. 6 ods. 1 „Dohovoru“.

Odvolací súd musel podľa napadnutý rozsudok zrušiť a mohol

tak urobiť na neverejnom zasadnutí podľa , , pretože podľa

písm. a), b) ad) došlo k nasledujúcim chybám:

1) Súd po zmene zloženia senátu nevykonal dôkazy navrhované obž. znovu.

2) Súd nerozhodol po porade senátu, pretože porady senátu sa nezúčastnila jedna

prísediaca, a tá docestovala na súd tesne pred vyhlásením rozsudku.

3) Hlavné pojednávanie sa uskutočnilo bez prítomnosti obhajcu, hoci vo veci platila

nutná obhajoba.

4) Súd nevykonal dokazovanie ohľadom trestného spisu Ľ. F., vyšetrovania už

„počas páchania trestnej činnosti“, kedy K. objednával kancelárie a ohľadom výberu

peňazí na šek, ktorý objektívne z väzby Ing. J. nemohol ovplyvniť.

5) Súdy uplynutie 11 (jedenástich) rokov považovali za mimoriadne okolnosti

prípadu, alebo mimoriadne pomery páchateľa, hoci preukázané a objektívne prieťahy

súdov, ktoré z pohľadu obvineného boli nesporne zbytočné, mali taký charakter, že podľa

medzinárodnej multilaterálnej zmluvy ide o stav porušujúci ľudské práva a základné

slobody, že znemožňovali súdom vo veci ďalej konať. Ak totiž KS v Nitre prerušil alebo

odročil pojednávanie na 14. 5. 2007, tak konal v rozpore s Dohovorom a . Ak

vyhlásil rozsudok, tak pokračoval v porušovaní ľudských práv a základných slobôd. Ak

predkladal spis na NS SR, pokračoval v konaní proti medzinárodnej dohode a NS SR sa

k porušovaniu iba pridružil a v ňom flagrantným spôsobom pokračoval (ani si len

podozrenie o nezákonnej porade senátu nepreveril).

Ak totiž 10 (desať) rokov, pri ani najmenšom pričinení prieťahov obvineným a jeho

obhajcom, nie je prekážkou v ďalšom stíhaní, tak je to takým právnym dôvodom, že

nemožno použiť § 40 ods. 1 Tr. zák., ale zásadne § 88 Tr. zák. a ukladať trest podľa ods. 1

§ 250 Tr. zák., pokiaľ tento skutok netreba zastaviť preto, že spoločenská nebezpečnosť činu

pre spoločnosť po 11 (jedenástich) rokoch nie je vyššia než nepatrná, musí súd ukladať trest

v zmysle § 23 ods. 1, § 31 ods. 1 Tr. zák. Aký to asi môže byť trest? Ak bol uložený

nepodmienečný trest, tak išlo o nespravodlivé rozhodnutie. Ak by bol uložený podmienečný

trest, tak po 11 (jedenástich) rokoch opätovne výchovne pôsobiť na už „prevychovaného“

sa javí byť nezmyslom. Snáď uloženie peňažného trestu by bolo akceptovateľné z pohľadu

spravodlivého rozhodnutia v zmysle čl. 6 ods. 1 „Dohovoru“.»

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci jeho sťažnosti

takto rozhodol:

„1) Základné právo Ing. M. J. podľa os. 2 SR na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom a právo

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, aby jeho vec

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným

súdom zriadeným zákonom bolo rozsudkom KS v Nitre sp. zn. zo dňa 14. 5. 2007 a

rozsudkom NS SR sp. zn. zo dňa 27. 4. 2008 porušené.

2) Rozsudok NS SR sp. zn. zo dňa 27. 4. 2008 sa zrušuje v celom rozsahu

a zrušuje sa aj jemu predchádzajúci rozsudok KS v Nitre sp. zn. zo dňa 14. 5. 2007

a trestné stíhanie vedené proti Ing. M. J. pred bývalým Krajským úradom vyšetrovania

Policajného zboru v Nitre ČVS: KÚV-85/02-NR-97 zo dňa 14. 8. 1997po podaní obžaloby

KP Nitra sp. zn. zo dňa 21. 12. 1998 sa zastavuje.

3) Ing. M. J. vo výkone trestu odňatia slobody nariadeného NS SR na základe

rozsudku sp. zn. zo dňa 27. 4. 2008 vo výmere 3 (tri) roky so zaradením do I.

NVS sa prepúšťa z výkonu trestu odňatia slobody ihneď na slobodu.

4) Ing. M. J. sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 66.000. - Sk

5) NS SR je povinný uhradiť právnemu zástupcovi sťažovateľa JUDr. J. H. trovy

právneho zastúpenia vo výške 7.939,- Sk na jeho účet vedený v... do dvoch mesiacov od

právoplatnosti nálezu Ústavného súdu SR.

Alternatívne:

Rozsudok NS SR sp. zn. zo dňa 27. 4. 2008 sa zrušuje a súdu sa

prikazuje bez prieťahov a pri použití § 88, § 23, § 31 ods. 1 Tr. zák. vo veci konať

a rozhodnúť.

Ing. M. J. sa prepúšťa na slobodu, pretože sa výkon trestu uložený mu rozsudkom NS

SR prerušuje až do rozhodnutia NS SR vo veci samej.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach podľa je

založená na princípe subsidiarity („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“), z čoho vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam

a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné

súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú

povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného

súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m.

).

Princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú

osobu. Preto každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho

základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten

orgán verejnej moci, ktorý je kompetenčne predsunutý pred uplatnenie právomoci

ústavného súdu (podobne , , , ).

Z uvedeného vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí,

že vo veci je oprávnený rozhodnúť iný (všeobecný) súd na základe opravného prostriedku

alebo iného právneho prostriedku nápravy, ktorý zákon sťažovateľovi účinne poskytuje na

ochranu jeho základných práv alebo slobôd, sťažnosť odmietne pre nedostatok svojej

právomoci. Tento prístup k uplatňovaniu princípu subsidiarity vyplývajúceho z čl. 127

ods. 1 potvrdzuje aj text , podľa ktorého

sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne

prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne

poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Sťažovateľ sťažnosťou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48

ods. 2 a práva podľa dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozsudkom krajského súdu (ako prvostupňového súdu) sp. zn. zo 14. mája

2007 a rozsudkom najvyššieho súdu (ako odvolacieho súdu) sp. zn. z 27. apríla

2008.

Z textu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal vo veci dovolanie, pričom dovolací

súd o ňom zatiaľ nerozhodol. Kópiu tohto dovolania z 3. júla 2008 sťažovateľ priložil

k sťažnosti. Z jeho obsahu vyplýva, že sťažovateľ ho podáva z dôvodov podľa § 371

písm. c), g) a i) , pričom v ňom namieta v podstate rovnaké skutočnosti

ako v sťažnosti doručenej ústavnému súdu.

Už zo skutočnosti, že sťažovateľ vo veci podal dovolanie, vyplýva, že sám si je

vedomý toho, že v predmetnej veci má k dispozícii na ochranu práv, ktorých porušenie

sťažnosťou doručenou ústavnému súdu namieta, mimoriadny opravný prostriedok

(dovolanie), o ktorom zatiaľ nebolo rozhodnuté. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že

námietky sťažovateľa proti označenému rozsudku krajského súdu a označenému rozsudku

najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu je nielen oprávnený, ale aj povinný preskúmať

a rozhodnúť o nich v rámci dovolacieho konania najvyšší súd ako dovolací súd, čo vylučuje

právomoc ústavného súdu.

Na základe uvedeného ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa

odmietol podľa z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. septembra 2008