Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 286/08
PDF · 217.67 KB
No categories available
IV. ÚS 286/08
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. septembra
2008 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. J., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody,
zastúpeného advokátom JUDr. J. H., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 1 T
64/98 zo 14. mája 2007 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 To
8/2007 z 27. apríla 2008, a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. M. J. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu
Slovenskej republiky.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. augusta
2008 doručená sťažnosť Ing. M. J., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody (ďalej len
„sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. H., B., ktorou namieta porušenie svojho
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 T
64/98 zo 14. mája 2007 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 5 To 8/2007 z 27. apríla 2008.
Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:
«Dňa 14. 8. 1997 Krajský úrad vyšetrovania Policajného zboru v Nitre pod ČVS:
KÚV-85/02-NR-97 vzniesol obvinenie A. K., a Ing. M. J. pre trestný čin podvodu podľa
§ 250 ods. 1, ods. 3 písm. a), ods. 4 Tr. zák. spolupáchateľstvom v zmysle § 9 ods. 2 Tr. zák.
účinného v čase spáchania činu.
Obvinený K. nebol vzatý do väzby a Ing. M. J. bol vo väzbe viac ako 6 mesiacov.
Obv. K. počas výkonu väzby obv. Ing. J. urobil pred notárom tri prehlásenia, z toho jedno
malo svojim obsahom vyviňovať Ing. J. a „u ostatných dvoch zostal obsah písomnosti
neznámy“. Následne A. K. zmizol a dodnes o ňom niet žiadnej správy. Konanie sa teda
viedlo proti ušlému A. K. a proti Ing. M. J., ktorý počas prípravného konania a po podaní
žaloby na KS v Nitre v roku 1998 ani jedenkrát nezmaril žiaden procesný úkon. Na
krajskom súde po nespočetnekrát odročenom pojednávaní, ani jedenkrát nezapríčinil
odročenie pojednávania!
Vec bola pridelená predsedovi senátu JUDr. Š. H. Práve vzťah predsedu senátu k
obhajcovi obvineného Ing. J. sa vyvíjal neštandardne a prejavila sa snaha predsedu senátu
presadiť sa a ukázať, „že on je pánom v pojednávanej miestnosti a on vykladá procesné
predpisy, do čoho si nedá hovoriť“.
Jediným vysvetlením je to, že predseda senátu bol v minulosti sudcom Okresného
súdu v Nitre a obhajca Ing. J. JUDr. J. H. bol predsedom senátu Krajského súdu v
Bratislave, možno aj predsedom senátu odvolacieho, ale v každom prípade v postavení
školiteľa. V spise je zistiteľné, že po porušení procesného predpisu predseda senátu ukladá
pokutu. Neskôr zistí porušenie procesného predpisu, pochybenie napraví a pokutu odpúšťa.
Tento vzájomný „súboj“ sa nedotkol obhajcu, ale takmer zásadným spôsobom sa dotkol
obvineného Ing. M. J. V takto sa vyvíjajúcej atmosfére súd I. stupňa uznal Ing. J. vinným
rovnako ako A. K. a obom uložil rovnaké tresty rovnakého druhu a rovnakej výmery!
Po podanom odvolaní odvolací súd na neverejnom zasadnutí rozsudok zrušil a vec
vrátil súdu I. stupňa na nové konanie a rozhodnutie.
Krajský súd v Nitre vykonal dokazovanie naviac, a to znaleckým posudkom ohľadne
svedkyne V., čo je pre obhajobu takmer nepochopiteľné. Napriek tejto snahe sa dôkazná
situácia nezmenila v neprospech Ing. J. Súd I. stupňa však opäť uznal Ing. J. vinným a
uložil mu 5 a pol ročný trest odňatia slobody.
Odvolací súd opäť rozsudok Krajského súdu v Nitre podľa § 258 ods. 1, písm. b), c)
Tr. por. zrušil a vrátil vec súdu I. stupňa na nové konanie a rozhodnutie.
To, že žiaden dôkaz nevyznel v neprospech obžalovaného Ing. J., je v tomto konaní
zbytočné uvádzať, avšak po tom, čo odvolací súd dvakrát záväzne rozhodol, že niet
presvedčivých dôkazov na uznanie viny, súd I. stupňa (bez porady senátu) predsedom
senátu vyhlásil už tretí odsudzujúci rozsudok. Urobil tak po 10-tich rokoch od „spáchania
trestného činu“ a uložil opäť trest 5 a pol roka.
Proti tomuto rozsudku bolo podané odvolanie, avšak oproti predchádzajúcim
rozhodnutiam obhajoba vytýkala súdu aj porušenia procesných predpisov, ktoré mali za
následok porušenie práva na obhajobu a ktoré vylučovali možnosť, aby odvolací súd
rozsudok súdu I. stupňa mohol potvrdiť, alebo zmeniť tak, ako sa aj stalo.
Po druhom zrušení rozsudku bola vec vrátená súdu L stupňa a počas týchto
neodôvodnených prieťahov zo strany súdov, žiaľ, zomrela členka senátu.
Súd niektoré dôkazy zopakoval, niektoré vykonal na pojednávaní, niektoré však pred
novozvoleným senátom nevykonal vôbec.
V predmetnej veci išlo o nutnú obhajobu a hlavné pojednávanie nemohlo byť
vykonávané v neprítomnosti obhajcu.
Pred vyhlásením rozsudku mal súd na dverách pojednávacej miestnosti oznam, že vo
vnútri prebieha porada senátu. Sudkyňa však do pojednávacej miestnosti vošla krátko pred
vyhlásením rozsudku a jednoducho sa porady senátu nezúčastnila. Dobehla, možno
podpísala zápisnicu o hlasovaní a už boli volaní účastníci a bol vyhlásený rozsudok.»
Podľa sťažovateľa:
«Súdy, hlavne v konaní po zrušení odsudzujúceho rozsudku a vrátení veci súdu
I. stupňa na nové konanie a rozhodnutie, po tom, čo zomrela prísediaca sudkyňa pani K.,
konali v rozpore so zákonom. Došlo k zmene zloženia senátu a následne na to došlo k
porušeniu práva na obhajobu, zásady priamosti, verejnosti a ústnosti.
Podľa § 219 ods. 2 Tr. por. , platného v čase konania, musí byť hlavné pojednávanie
vykonané znova. To neplatí, ak obžalovaný súhlasí so zmenou v zložení senátu.
Obžalovaný súhlasil so zmenou senátu, aby sa nemuselo vykonávať hlavné
pojednávanie znovu aj s vykonávaním dôkazov, ktoré sa ukázali ako dôkazy s vecou
nesúvisiace. Obžalovaný opäť svojim postojom chcel zabrániť zbytočným formálnym
prieťahom vo veci samej! (napriek tomu súdy konali „v neprimeranej lehote“ podľa čl. 6
ods. 1 už citovaného „Dohovoru“).
Obžalovaný presne označil dôkazy, ktoré žiadal vykonať práve pre zmenu senátu
a preto, že nová členka senátu pri dôkazoch svedčiacich v prospech obhajoby prítomná
nebola. Aj čas, ktorý od výsluchu svedkov, ktorí svedčili o tom, že spoluobžalovaný K.
klamal, bol tak dlhý, že samosudca v odôvodnení odsudzujúceho rozsudku na tieto dôkazy
„takpovediac“ zabudol. Krajský súd navrhovaných svedkov nevypočul a množstvo dôkazov
pred „novou sudkyňou“ vôbec nevykonal (ani nečítal, ani neoboznamoval).
Ak odvolací súd v rozsudku, kedy rozsudok súdu I. stupňa s poukazom na
ustanovenie § 259 ods. 3 Tr. por. zmenil, zaujal stanovisko, že obžalovaný súhlasí so
zmenou v zložení senátu v zmysle § 219 ods. 2 Tr. por., že nemôže súhlas podmieňovať,
musel si byť vedomý, že „pri úcte“ k zásadám trestného poriadku nemožno urobiť záver, že
súhlas na zmenu senátu obžalovaný Ing. J. dal! To, že súhlas podmieňoval zopakovaním
dokazovania iba niektorými dôkazmi, bolo nevyhnutné vykladať v prospech dodržania
práva na obhajobu, na zásadu ústnosti a bezprostrednosti a hlavne na nutnosť, aby sudca,
ktorý pri dodržaní zákona a ktorý vo veci rozhoduje, poznal vykonané dôkazy. Teda, ak
obžalovaný dal súhlas „s podmienkou“, tak súd nemohol mať za to, že súhlasí a nemohol
negovať to, že súd po zmene v zložení zostavenia senátu musí hlavné pojednávanie vykonať
znova.
Porušenie vyššie uvedených procesných zásad má za následok konštatovanie, že vec
nebola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným
súdom.
Sťažovateľ v odvolaní poukázal na to, že do pojednávacej miestností, na dverách
ktorej visela tabuľa „porada senátu“, vošla posediaca a ihneď na to boli do pojednávacej
miestnosti zavolaní účastníci a bol vyhlásený rozsudok. Prísediaca nemohla byť účastná
porady, maximálne stihla podpísať zápisnicu o hlavnom pojednávaní a už bol rozsudok
vyhlásený!
Odvolací súd na porušenie ustanovenia § 127 Tr. por. vôbec nereagoval. Neprešetril
podozrenie tak vážneho porušenia zákona. Nevyvrátil podozrenie, že o vine a treste rozhodli
iba štyria sudcovia a v odôvodnení rozsudku, ktorým bolo rozhodnuté s konečnou
platnosťou, sa s tak vážnou námietkou odvolateľa vôbec nevysporiadal.
Zostalo podozrenie, že súd neprejednal vec spravodlivo (Dohovor čl. 6 ods. 1). Súdy
porušili právo na obhajobu a teda rozhodli nespravodlivo (Dohovor čl. 6 ods. 1), pretože
hlavné pojednávanie dňa 14. 5. 2007 súd I. stupňa vykonal bez prítomnosti obhajcu.
Podľa § 202 ods. 3 Tr. por. v prípadoch nutnej obhajoby podľa § 36 ods. 3 Tr. por.,
a to je prejednávaný prípad, musí mať obvinený obhajcu už v prípravnom konaní.
V prípadoch nutnej obhajoby nemožno konať hlavné pojednávanie bez prítomnosti obhajcu.
Zákon nepozná výnimku!
Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu (str. 16 - 17) je poplatné tomu, že tzv.
reštančny spis treba skončiť „za každú cenu“.
To, či pri vyhlasovaní rozsudku, čítaní obžaloby, alebo napr. pri záverečnom návrhu
prokurátora môže obhajca reálne (aktívne, či pasívne) poskytnúť právnu pomoc, je
z pohľadu nutnej účasti obhajcu na hlavnom pojednávaní skutočne právne irelevantné.
Účasť obhajcu je nutná, aj keď reálne nemôže zasiahnuť do prednesú prokurátora a v tejto
veci - napr. ani potom, čo predseda senátu protokoloval, že svedok vypovedá zhodne ako
v prípravnom konaní, hoci vypovedal zásadne inak (v prípravnom konaní tvrdil, že
obžalovaný sa predstavoval ako inžinier) na pojednávaní vypovedal, že sa predstavoval ako
Dr. Práv. Obžalovaný je inžinier! Použitý argument s poukazom na ustanovenie § 41 Tr.
por. je zavádzaním a takýto nemožno prijať ani pri primeranej miere tolerancie.
Veď ak by obhajca čakal pred pojednávacou miestnosťou na príchod prísediacej, tak
by predseda senátu určite neurobil to, že ihneď po jej príchode vyhlásil rozsudok. Uvedomil
by si, že obhajca podozrenie, že porada bola iba so štyrmi sudcami, ihneď vytkne a že
nezostane iba v polohe podozrenia, ktoré prednáša „odsúdený na 5 a pol roka“. Účasť
obhajcu na pojednávaní je nevyhnutná! Možno aj preto, že predseda senátu ústne odôvodní
rozsudok tak, že obžalovaný môže nadobudnúť dojem, že po odvolaní môže dostať viac,
môže byť zaradený do prísnejšej skupiny a podobne. Aby sa ani teoreticky takéto porušenia
zákona nemohli stať, preto je fyzická účasť obhajcu na pojednávaní nutná.
Porušením procesných predpisov došlo ku konaniu nespravodlivému, pretože bolo
porušené právo na obhajobu.
Je nutné pripomenúť, že Ústava SR v čl. 48 ods. 2 zabezpečuje právo, aby sa vec
sťažovateľa (dovolateľa, odvolateľa, obžalovaného, obvineného a dnes odsúdeného) verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku
všetkým vykonaným dôkazom.
Ak súd I. stupňa nevykonal „nové dokazovanie pred novou členkou senátu“, tak je
úplne jasné, že bolo porušené právo vyjadriť sa. Ak nebol po zmene senátu dôkaz vykonaný
vôbec, tak sa nemohol vyjadriť ! (viď. čl. 48 ods. 2 Ústavy SR).
Porušenie práva hmotného a procesného je predmetom do volacieho konania podľa
priloženého dovolania.
Touto sťažnosťou sa sťažovateľ domáha zistenia - nálezu, že súdy tým, že porušili
procesné právo a právo hmotné, porušili práva, ktoré sú garantované ústavou
a „Dohovorom“.
Súdy museli postupovať podľa Trestného zákona účinného do 31. 12. 2005.
Ak odvolací súd v ostatnom rozhodnutí postupoval podľa § 258 ods. 1 písm. d),
písm. e) písm. f) Tr. por. tak rozhodol, že bol porušený Trestný zákon (!) a že bol uložený
trest neprimeraný a naostatok bolo rozhodnutie o náhrade škody nesprávne.
Porušenie ústavného práva spočíva vtom, že súd konštatuje porušenie Trestného
zákona vo výroku o treste aj podľa písm. d) aj podľa písm. e) § 258 Tr. por.
Odvolací súd konštatuje porušenie zákona a podľa § 40 ods. 1 Tr. zák. má za to, že
vzhľadom na okolnosti prípadu alebo vzhľadom na pomery páchateľa, by použitie trestnej
sadzby podľa § 250 ods. 4 Tr. zák. bolo pre páchateľa neprimerane prísne (teda, že
duplicitne podľa § 258 ods. 1, písm. e) Tr. por. je uložený trest neprimeraný).
Ak súdy uznali vinu obžalovaného (nereagovali na procesné chyby majúce za
následok porušenie práva chráneného Ústavou a „Dohovorom“), museli v záujme
spravodlivého konania vo veci (podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru) zisťovať, či formálne aj
materiálne (platí ust. § 3 ods. 2,4 Tr. zák. ) bol porušený zákon podľa § 40 ods. 1 Tr. zák.
(podľa § 258 ods. 1, písm. e) Tr. zák. ), alebo došlo k porušeniu zákona podľa § 258 ods. 1,
písm. d) Tr. zák. v tom, že súdy zásadne porušili obligatórne ust. § 88 Tr. zák. Na okolnosť,
ktorá v tomto prípade podmieňuje použitie vyššej trestnej sadzby (ods. 5 § 250 Tr. zák. ) sa
prihliadne (nie môže) len vtedy, keď pre svoju závažnosť podstatne zvyšuje stupeň
nebezpečnosti trestného činu pre spoločnosť.
Súdy akceptovali, že Ing. J. ako spolupáchateľ (podľa názoru dovolateľa by mohol
byť účastníkom podľa § 10 ods. 1 Tr. zák., samozrejme pri preukázaní viny!) spôsobil činom
škodu veľkého rozsahu. Škoda veľkého rozsahu je škodou rovnajúcou sa päťsto násobku
minimálnej mzdy podľa zák. č. 90/1996 Z. z.
Úmyselne sa vyhýbam vypočítavať škodu veľkého rozsahu v čase, kedy sa mal stať
skutok 5. 4. 1997, aká bola 14. 5. 2007 a prípadne 24. 4. 2008, pretože pochybné
a nezodpovedané zostalo, či sa spolupáchateľ alebo pomocník participoval na „podvodných
finančných operáciách“ aj v rozsahu založenia účtu, preddavkov, akontácii a pod., ktoré
samozrejme od škody museli byť odrátané. Úmyselne sa vyhýbam určovať cifry a výpočty
násobkom, pretože spôsobená škoda presahujúca niekoľkonásobok škody matematicky
vyrátanej, je iba jednou z kritérií, ktoré určujú stupeň nebezpečnosti činu pre spoločnosť
s poukazom na ust. § 3 ods. 4 Tr. zák. Spoločenská nebezpečnosť je určovaná najmä
významom chráneného záujmu, ktorý bol činom dotknutý, spôsobom vykonania činu a jeho
následkom, okolnosťami, za ktorých bol čin spáchaný, osobou páchateľa, mierou jeho
zavinenia a jeho pohnútkou. Odôvodnenie osoby páchateľa, jeho bezúhonnosť pred
„spáchaním trestného činu“ a viac ako 10 (desať) rokov po, jeho postoj k objasňovaniu
trestného činu a jeho postoj k priebehu, tak neskonalé dlhému (ktoré jednoznačne musíme
označiť za prejednanie veci v neprimeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 „Dohovoru“),
trestnému stíhaniu, ktoré (vyjmúc práve výšku škody - následku) už nevykazuje stupeň
spoločenskej nebezpečnosti vyšší než nepatrný. Taký čin už nie je trestným činom napriek
tomu, že inak vykazuje znaky trestného činu (aj akési laické vysvetlenie, že ak by nebolo
začaté trestné stíhanie, tak by dnes bol trestný čin premlčaný)Je nám jasné, že vznesené
obvinenie bolo, a že úvahy o premlčaní nemajú právnu váhu. Avšak dĺžka trvania
prejednávania veci podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa „Dohovoru“ čl. 6 ods. 1 váhu má
a zásadne môže ovplyvniť výsledok trestného stíhania.
Domnievame sa, že v Európskej únii sa judikovala dĺžka trestného stíhania
uplynutím 6 (šiestich) rokov.
Krajský súd v Nitre v ostatnom odsudzujúcom rozsudku (14. 5. 2007) síce spáchanie
skutku časovo ustaľuje (na 9. - 15. 4. 1997), avšak uplynutím viac ako 10 (desať) rokov sa
z pohľadu ochrany ľudských práv (obvineného) nijako nevysporiadal. Nerobí tak ani
odvolací súd napriek tomu, že na strane 18 tieto právne skutočnosti uvádza.
Odvolací súd konštatuje, že ukončenie veci po 11 (jedenástich) rokoch od spáchania
skutku bez zavinenia obžalovaného, nemožno považovať za konanie bez prieťahov
a v primeranej lehote.
To však znamená, že vec vykazuje porušenie práva na spravodlivé súdne konanie.
Došlo k porušeniu Ústavy SR, ale aj medzinárodných dohôd v zmysle Protokolu č. 11
(ETS č. 155) uzatvorených ešte 4. 11. 1950 a majúcich za následok uprednostnenie tejto
právnej normy pred normami obsiahnutými vo vnútroštátnom trestnom zákone a trestnom
poriadku.
Súd I. stupňa musel po 10 (desiatich) rokoch (v EÚ sú rozhodnutia po 6 (šiestich)
rokoch) podľa § 223 ods. 1, § 11 ods. 1, písm. h) Tr. por. trestné stíhanie pre neprípustnosť
zastaviť. Keď sa tak nestalo, tak súd konal nespravodlivo v zmysle čl. 6 ods. 1 „Dohovoru“.
Odvolací súd musel podľa § 258 ods. 1 Tr. por. napadnutý rozsudok zrušiť a mohol
tak urobiť na neverejnom zasadnutí podľa § 263 ods. 1, písm. b) Tr. por., pretože podľa
písm. a), b) ad) § 258 Tr. por. došlo k nasledujúcim chybám:
1) Súd po zmene zloženia senátu nevykonal dôkazy navrhované obž. znovu.
2) Súd nerozhodol po porade senátu, pretože porady senátu sa nezúčastnila jedna
prísediaca, a tá docestovala na súd tesne pred vyhlásením rozsudku.
3) Hlavné pojednávanie sa uskutočnilo bez prítomnosti obhajcu, hoci vo veci platila
nutná obhajoba.
4) Súd nevykonal dokazovanie ohľadom trestného spisu Ľ. F., vyšetrovania už
„počas páchania trestnej činnosti“, kedy K. objednával kancelárie a ohľadom výberu
peňazí na šek, ktorý objektívne z väzby Ing. J. nemohol ovplyvniť.
5) Súdy uplynutie 11 (jedenástich) rokov považovali za mimoriadne okolnosti
prípadu, alebo mimoriadne pomery páchateľa, hoci preukázané a objektívne prieťahy
súdov, ktoré z pohľadu obvineného boli nesporne zbytočné, mali taký charakter, že podľa
medzinárodnej multilaterálnej zmluvy ide o stav porušujúci ľudské práva a základné
slobody, že znemožňovali súdom vo veci ďalej konať. Ak totiž KS v Nitre prerušil alebo
odročil pojednávanie na 14. 5. 2007, tak konal v rozpore s Dohovorom a ústavou. Ak
vyhlásil rozsudok, tak pokračoval v porušovaní ľudských práv a základných slobôd. Ak
predkladal spis na NS SR, pokračoval v konaní proti medzinárodnej dohode a NS SR sa
k porušovaniu iba pridružil a v ňom flagrantným spôsobom pokračoval (ani si len
podozrenie o nezákonnej porade senátu nepreveril).
Ak totiž 10 (desať) rokov, pri ani najmenšom pričinení prieťahov obvineným a jeho
obhajcom, nie je prekážkou v ďalšom stíhaní, tak je to takým právnym dôvodom, že
nemožno použiť § 40 ods. 1 Tr. zák., ale zásadne § 88 Tr. zák. a ukladať trest podľa ods. 1
§ 250 Tr. zák., pokiaľ tento skutok netreba zastaviť preto, že spoločenská nebezpečnosť činu
pre spoločnosť po 11 (jedenástich) rokoch nie je vyššia než nepatrná, musí súd ukladať trest
v zmysle § 23 ods. 1, § 31 ods. 1 Tr. zák. Aký to asi môže byť trest? Ak bol uložený
nepodmienečný trest, tak išlo o nespravodlivé rozhodnutie. Ak by bol uložený podmienečný
trest, tak po 11 (jedenástich) rokoch opätovne výchovne pôsobiť na už „prevychovaného“
sa javí byť nezmyslom. Snáď uloženie peňažného trestu by bolo akceptovateľné z pohľadu
spravodlivého rozhodnutia v zmysle čl. 6 ods. 1 „Dohovoru“.»
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci jeho sťažnosti
takto rozhodol:
„1) Základné právo Ing. M. J. podľa § 48 os. 2 Ústavy SR na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom a právo
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, aby jeho vec
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným
súdom zriadeným zákonom bolo rozsudkom KS v Nitre sp. zn. 1T 64/98 zo dňa 14. 5. 2007 a
rozsudkom NS SR sp. zn. 5To 8/2007 zo dňa 27. 4. 2008 porušené.
2) Rozsudok NS SR sp. zn. 5To 8/2007 zo dňa 27. 4. 2008 sa zrušuje v celom rozsahu
a zrušuje sa aj jemu predchádzajúci rozsudok KS v Nitre sp. zn. 1T 64/98 zo dňa 14. 5. 2007
a trestné stíhanie vedené proti Ing. M. J. pred bývalým Krajským úradom vyšetrovania
Policajného zboru v Nitre ČVS: KÚV-85/02-NR-97 zo dňa 14. 8. 1997po podaní obžaloby
KP Nitra sp. zn. 2 Kv 9/98 zo dňa 21. 12. 1998 sa zastavuje.
3) Ing. M. J. vo výkone trestu odňatia slobody nariadeného NS SR na základe
rozsudku sp. zn. 5 To 8/2007 zo dňa 27. 4. 2008 vo výmere 3 (tri) roky so zaradením do I.
NVS sa prepúšťa z výkonu trestu odňatia slobody ihneď na slobodu.
4) Ing. M. J. sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 66.000. - Sk
5) NS SR je povinný uhradiť právnemu zástupcovi sťažovateľa JUDr. J. H. trovy
právneho zastúpenia vo výške 7.939,- Sk na jeho účet vedený v... do dvoch mesiacov od
právoplatnosti nálezu Ústavného súdu SR.
Alternatívne:
Rozsudok NS SR sp. zn. 5 To 8/2007 zo dňa 27. 4. 2008 sa zrušuje a súdu sa
prikazuje bez prieťahov a pri použití § 88, § 23, § 31 ods. 1 Tr. zák. vo veci konať
a rozhodnúť.
Ing. M. J. sa prepúšťa na slobodu, pretože sa výkon trestu uložený mu rozsudkom NS
SR prerušuje až do rozhodnutia NS SR vo veci samej.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je
založená na princípe subsidiarity („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“), z čoho vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam
a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné
súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú
ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného
súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m.
Princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú
osobu. Preto každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho
základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten
orgán verejnej moci, ktorý je kompetenčne predsunutý pred uplatnenie právomoci
ústavného súdu (podobne II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04).
Z uvedeného vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí,
že vo veci je oprávnený rozhodnúť iný (všeobecný) súd na základe opravného prostriedku
alebo iného právneho prostriedku nápravy, ktorý zákon sťažovateľovi účinne poskytuje na
ochranu jeho základných práv alebo slobôd, sťažnosť odmietne pre nedostatok svojej
právomoci. Tento prístup k uplatňovaniu princípu subsidiarity vyplývajúceho z čl. 127
ods. 1 ústavy potvrdzuje aj text § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého
sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne
prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne
poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.
Sťažovateľ sťažnosťou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd rozsudkom krajského súdu (ako prvostupňového súdu) sp. zn. 1 T 64/98 zo 14. mája
2007 a rozsudkom najvyššieho súdu (ako odvolacieho súdu) sp. zn. 5 To 8/2007 z 27. apríla
2008.
Z textu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal vo veci dovolanie, pričom dovolací
súd o ňom zatiaľ nerozhodol. Kópiu tohto dovolania z 3. júla 2008 sťažovateľ priložil
k sťažnosti. Z jeho obsahu vyplýva, že sťažovateľ ho podáva z dôvodov podľa § 371
písm. c), g) a i) Trestného poriadku, pričom v ňom namieta v podstate rovnaké skutočnosti
ako v sťažnosti doručenej ústavnému súdu.
Už zo skutočnosti, že sťažovateľ vo veci podal dovolanie, vyplýva, že sám si je
vedomý toho, že v predmetnej veci má k dispozícii na ochranu práv, ktorých porušenie
sťažnosťou doručenou ústavnému súdu namieta, mimoriadny opravný prostriedok
(dovolanie), o ktorom zatiaľ nebolo rozhodnuté. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že
námietky sťažovateľa proti označenému rozsudku krajského súdu a označenému rozsudku
najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu je nielen oprávnený, ale aj povinný preskúmať
a rozhodnúť o nich v rámci dovolacieho konania najvyšší súd ako dovolací súd, čo vylučuje
právomoc ústavného súdu.
Na základe uvedeného ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. septembra 2008