Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 17/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. januára 2009

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. T. H., P., zastúpenej advokátom JUDr. M. H.,

Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného

, práv zaručených a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva zaručeného čl. 10 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a dôstojnosti človeka v súvislosti s aplikáciou biológie a medicíny

– Dohovor o ľudských právach a biomedicíne rozsudkom Krajského súdu v Košiciach

sp. zn. z 21. februára 2008 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. T. H. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. júla 2008

doručená sťažnosť Ing. T. H., P. (ďalej len „sťažovateľka“), v ktorej namieta porušenie

základného práva na súdnu ochranu zaručeného

(ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na rešpektovanie

súkromného a rodinného života zaručeného čl. 8 dohovoru a práva na informácie

o zdravotnom stave zaručeného čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a dôstojnosti

človeka v súvislosti s aplikáciou biológie a medicíny – Dohovor o ľudských právach

a biomedicíne (ďalej len „dohovor o ľudských právach a biomedicíne“) rozsudkom

Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) vydaným 21. februára 2008 v konaní

vedenom pod sp. zn. .

Z predloženej sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v konaní vedenom

Okresným súdom Košice I (ďalej len „okresný súd“) „domáhala nahliadnuť do podkladov

súvisiacich s vypracovaním znaleckého posudku č. 6/2005, práva vyhotoviť si fotokópie ňou

a jej maloletým synom absolvovaných testov, ktoré boli vypracované v súvislosti

so znaleckým posudkom a ktoré boli uvádzané v znaleckom posudku“. Taktiež sa domáhala

„práva vyhotoviť si fotokópie podkladov súvisiacich so správou psychologičky zo dňa

7. 10. 2005, tzn. testov, kresieb, výpovedí dieťaťa a pod. Sťažovateľka sa tiež domáhala

odpovedí na svoje otázky od súdnej znalkyne ..., ktoré jej aj napriek jej viacerým žiadostiam

neboli poskytnuté ...“. Znalecké dokazovanie prebiehalo v súvislosti s iným konaním

Okresného súdu Prešov (sp. zn. ) o rozvod manželstva a úpravu rodičovských

práv a povinností na čas po rozvode manželstva k maloletému synovi.

Okresný súd rozsudkom č. k. -67 z 10. novembra 2006 návrh

sťažovateľky zamietol. Vychádzal zo záveru, že činnosť znalkyne sa riadila „ustanoveniami

a , ktorý upravuje podmienky výkonu znaleckej

činnosti“. Okresný súd dospel ku skutkovému záveru, že znalkyňa (ďalej aj „žalovaná“)

„nikdy nemala a ani nemá vydanú licenciu na poskytovanie všeobecnej zdravotnej

starostlivosti a vo vzťahu k maloletému nemala postavenie poskytovateľa zdravotnej

starostlivosti a z tohto dôvodu jej nevznikla povinnosť viesť zdravotnú dokumentáciu

maloletého“. Napokon okresný súd dôvodil, že „žalovaná ako znalkyňa je povinná

zachovať mlčanlivosť o všetkých skutočnostiach, o ktorých sa dozvedela pri výkone

alebo v súvislosti s výkonom činnosti, ak nie je zbavená tejto povinnosti zadávateľom.

Ak žalobkyňa nesúhlasila so závermi znaleckého posudku vypracovaného žalovanou, mohla

navrhnúť preskúmať znalecký posudok iným znalcom, resp. inou inštitúciou.“.

Rozsudok okresného súdu napadla sťažovateľka odvolaním. Ako odvolacie dôvody

označila nesprávne skutkové zistenia na základe vykonaného dokazovania a nesprávne

právne posúdenie veci okresným súdom.

V prvom rade uviedla, že žalovaná vo vzťahu k ňou vypracovanému posudku

vystupovala „ako ustanovený znalec“ a „vo vzťahu ku správe zo 7.10.2005 iba ako klinický

psychológ“. Zdôraznila, že žalovaná vykonáva prax klinického psychológa podľa zákona

č. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch,

stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o poskytovateľoch zdravotnej

starostlivosti“). Z toho sťažovateľka vyvodila, že na žalovanú sa vzťahuje zákon

č. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním

zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o zdravotnej starostlivosti“). S poukazom na ustanovenie § 127

ods. 3 v znení neskorších predpisov

(ďalej aj „OSP“) používajúce pojem „lekárske vyšetrenie“ sťažovateľka vyvodila,

že „medzi ňou a žalovanou ako znalkyňou v dôsledku vykonávania jej činnosti (lekárskeho

vyšetrenia), vznikol obdobný vzťah, aký vzniká medzi lekárom a pacientom“. Následne

uviedla, že „bez ohľadu na skutočnosť, či to právne predpisy výslovne upravujú alebo nie,

neexistuje právna úprava, ktorá by jej zakázala nahliadnuť do podkladov znalca, na základe

ktorých bol vyhotovený znalecký posudok a rovnako tu nie je právna úprava, ktorá by

žalovanej – znalcovi, znemožňovala tieto podklady žalovanej (správne malo byť zrejme

žalobkyni, pozn.) ako subjektu znaleckého posudzovania, ukázať. Absolútne neobstoja

ani tvrdenia, že žalovaná neviedla žiadnu zdravotnú dokumentáciu, pretože sama v konaní

priznala, že všeobecne nejaké podklady na vypracovanie znaleckého posudku reálne

existujú.“.

Podľa tvrdenia sťažovateľky obsiahnutého v odvolaní podanom

proti prvostupňovému rozsudku tiež „neobstoja tvrdenia, že by sprístupnením týchto

podkladov žalovanou bolo porušené ustanovenie o povinnosti zachovať mlčanlivosť

v zmysle § 13 zák. o znalcoch. Účelom tohto ustanovenia je ochrana údajov,

s ktorými narábal znalec, ale jedná sa o ich ochranu pred tretími (cudzími) osobami a inými

subjektami. ... žalobkyňa však v tomto prípade nie je žiadnou treťou osobou. V súvislosti so

znaleckým dokazovaním vystupovala v dvoch pozíciách, čiastočne ako subjektu

posudzovania (matka) a súčasne aj ako zákonný zástupca hlavného posudzovaného subjektu

(maloletého syna). ... Je biologickou matkou maloletého a jej práva vo vzťahu k nemu ...,

neboli žiadnym rozhodnutím súdu obmedzené a ani týchto práv nebola pozbavená. Preto má

ako jeden z rodičov, a teda jeden zo zákonných zástupcov, právo na informácie, ktoré sa

týkajú jeho života. ... Každý, kto disponuje takýmito informáciami má povinnosť ich

rodičovi ... oznámiť. ... Tým, že žalobkyňa (správne malo byť zrejme žalovaná, pozn.) jej

odmietla poskytnúť potrebné odpovede na jej otázky a tým, že jej neumožnila nahliadnuť

do podkladov, ktoré sa jej bezprostredne týkajú a ktoré sa týkajú aj jej syna, jej znemožnila

realizovať právo vyjadriť sa k dôkazu, ktorý bol vykonaný v súdnom konaní. ... problémom

v skutočnosti podľa nej ej, že časť testov, u ktorých žalovaná tvrdí, že boli vykonané, reálne

vykonané neboli a umožnenie nahliadnutia by to odhalilo.“.

Sťažovateľka poukázala na súvislosť so zákonom o zdravotnej starostlivosti,

pretože „práve v tomto zákone sa upravuje otázka možnosti nahliadať do dokumentácie,

ktorá súvisí so subjektom vyšetrovania, resp. posudzovania. Subjektom v tomto prípade bola

sama, ale aj jej maloletý syn vo vzťahu ku ktorému vystupovala ako zákonná zástupkyňa,

preto by sa mali ustanovenia zákona o zdravotnej starostlivosti použiť analogicky. Účel je

totiž ten istý, snaha byť informovaný o svojej osobe, o svojom stave, o svojom dieťati.

Neobstojí preto ani argumentácia, že by poskytnutím týchto informácií mali byť porušené

práva tretích osôb, pretože v tomto vzťahu žiadne tretie osoby okrem otca nevystupovali

a ona nežiadala nahliadnuť do podkladov, ktoré by sa týkali otca.“.

Aj podľa o ochrane osobných údajov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o ochrane osobných údajov“) má sťažovateľka „právo

na informácie o stave spracúvania svojich osobných údajov v informačnom systéme,

ako aj právo vo všeobecne zrozumiteľnej forme na odpis jej osobných údajov, ktoré sú

predmetom spracúvania“, pretože je toho názoru, že ona – sťažovateľka „je dotknutou

osobou a žalovaná je prevádzkovateľom“.

Krajský súd o podanom odvolaní sťažovateľky rozhodol rozsudkom

č. k. -106 z 21. februára 2008 tak, že prvostupňový rozsudok potvrdil.

V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd v prvom rade poukázal na relevantné

ustanovenia jednotlivých do úvahy prichádzajúcich právnych predpisov, a to hlavne na § 16

ods. 1 o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o znalcoch“), podľa ktorého úkonmi znaleckej činnosti sú najmä znalecký posudok a jeho

doplnok, odborné stanovisko alebo potvrdenie, odborné vyjadrenie a vysvetlenie, a na § 2

ods. 1 zákona o zdravotnej starostlivosti. Z nich vyvodil, že „žalovaná tým, že bola

ustanovená súdom v konaní ako znalkyňa a vo veci podala znalecký posudok a správu,

vykonávala znaleckú činnosť na základe o znalcoch ... Uvedenou

znaleckou činnosťou neposkytovala žalobkyni, ani jej maloletému synovi zdravotnú

starostlivosť, nevznikla jej preto povinnosť viesť zdravotnú dokumentáciu určenú v § 19 ods.

3 ...“. Sťažovateľke nevzniklo právo nahliadať do podkladov

slúžiacich na vypracovanie znaleckého posudku ani podľa zákona o znalcoch, „lebo z tohto

zákona nevyplýva povinnosť pre znalca umožniť inému, než zadávateľovi nahliadať

do podkladov, na základe ktorých boli vykonané úkony znaleckej činnosti,

preto žalovateľnosť takejto povinnosti (zaviazať znalca spôsobom, ktorý nie je upravený

v zákone) je neprípustné“. Krajský súd uviedol, že pracovná činnosť žalovanej „smerujúca

k posúdeniu skutočností, na ktoré treba odborné znalosti nemala za cieľ predĺžiť život

alebo zvýšiť kvalitu života žalobkyne aj maloletého syna“.

Znalec je podľa názoru krajského súdu „pri podávaní znaleckého posudku

v právnom vzťahu s tým, kto nariadil znalecké dokazovanie, teda zadávateľom ...“.

V súvislosti s tým krajský súd poukázal na procesné práva účastníka súdneho konania

smerujúce k ovplyvneniu výsledku dokazovania znaleckým posudkom ( ).

Krajský súd hodnotil ako nesprávny právny záver okresného súdu, že žalovaná

nebola poskytovateľkou zdravotnej starostlivosti, lebo „vykonáva v zmysle § 10

... prax ako klinický psychológ. Toto nesprávne skutkové zistenie však

nemá za následok nesprávnosť rozhodnutia vo veci samej.“.

Za nedôvodné krajský súd označil aj tvrdenie sťažovateľky, že odmietnutím

nahliadnutia do podkladov na spracovanie znaleckého posudku a správy a odmietnutím

poskytnutia odpovedí na jej otázky žalovanou, bolo upreté právo vyjadriť sa k dôkazu.

„Právo vyjadriť sa k dôkazu môže byť odňaté len v konaní, v ktorom bol dôkaz

predložený ... a navyše toto právo, ako vyplýva z povahy veci, môže byť odňaté len súdom

a nie druhým účastníkom konania, resp. znalcom.“ Sťažovateľke nebolo znemožnené

vyjadriť sa k znaleckému posudku ako k vykonávanému dôkazu, pretože „dokazovanie sa

vykonáva za účasti účastníkov konania“, a „žalobkyňa netvrdila, že jej zo strany súdu

nebolo umožnené vyjadriť sa k znaleckému posudku a k písomnej správe“.

Napokon krajský súd uviedol, že „žalovaná tým, že vypracovala znalecký posudok

a podala správu vo vzťahu k žalobkyni, nie je prevádzkovateľom v zmysle ust. § 4 ods. 2 zák.

č. , lebo nespracúva jej osobné údaje, preto nemá povinnosti prevádzkovateľa

upravené v uvedenom zákone“.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľka v zásade zopakovala argumenty

z odvolania podaného proti prvostupňovému súdnemu rozhodnutiu. Predovšetkým

podľa nej pri „vypracovávaní správy zo dňa 7. 10. 2005 vystupovala žalovaná ako klinický

psychológ a nie ako znalec, preto sa na ňu zákon o zdravotnej starostlivosti vzťahuje“. Je

toho názoru, že medzi žalovanou a „subjektami posudzovania ... vznikol obdobný vzťah, aký

vzniká medzi lekárom a pacientom“. S poukazom na ustanovenia zákona o zdravotnej

starostlivosti a zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti uviedla,

že „sa na žalovanú ako klinického psychológa zákon o zdravotnej starostlivosti vzťahuje,

aj keď nepriamo. Žalovaná je predovšetkým psychológom, ktorý okrem toho ‚ad hoc‘

v určitých prípadoch pôsobí aj ako znalec.“.

Sťažovateľka tvrdí, že závery sporného „znaleckého posudku žalovanej boli

v rozpore s predchádzajúcimi dvoma znaleckými posudkami. Sťažovateľka sa preto už

v konaní domáhala preskúmania znaleckého posudku č. 6/2005 žalovanej, čo

jej nebolo umožnené. Nakoniec tento súdny spor prehrala ...“.

Podľa sťažovateľky „má opodstatnený záujem, aby mohla nahliadnuť do podkladov

na znalecký posudok, ktoré má v držbe žalovaná, pretože má za to, že tento posudok nebol

vypracovaný v súlade s platnou právnou úpravou. Záver, ku ktorému dospela žalovaná

nezodpovedá ... vykonanému znaleckému dokazovaniu“. Svoje pochybnosti sťažovateľka

zdôvodnila tým, že „po skončení súdneho konania u iných psychológov zisťovala,

ako vyzerajú testy, ktoré údajne mala absolvovať. Z informácií, ktoré jej boli poskytnuté

vyplynulo, že sťažovateľka žiadne takéto testy neabsolvovala a žalovaná ich nezrealizovala,

aj keď to v znaleckom posudku uvádzala.“.

Sťažovateľka je toho názoru, že skutočnosť, že zákon o znalcoch výslovne

neformuluje výnimku z povinnosti mlčanlivosti znalca v prospech osoby, ktorá je subjektom

znaleckého skúmania (a v prospech zákonného zástupcu takej osoby), „nemôže byť na jej

ťarchu. Znamenalo by to popretie jej práv v celom rozsahu.“. Preto „zamietnutie žaloby,

ktorým sa ktokoľvek domáha nahliadnutia do podkladov, ktoré slúžia na vypracovanie

znaleckého posudku ... z dôvodu, že to zákon neupravuje a preto znalec nemá povinnosť

tieto podklady sprístupňovať, znamená úplné popretie práv garantovaných

ako aj európskymi dohovormi“. Sťažovateľka tvrdí, že „zamietnutie žalôb v takýchto

prípadoch by viedlo k tomu, že by znalecké posudky neboli vôbec preskúmateľné, najmä nie

účastníkmi súdnych konaní alebo inými posudzovanými subjektami“.

Sťažovateľka tiež trvá na tom, že «má právo na poskytnutie informácií o svojej

osobe od žalovanej aj v zmysle Z z. o ochrane osobných údajov ...

Sťažovateľka je určite v zmysle zákona „dotknutou osobou“ a žalovaná je

„prevádzkovateľom“.». Je totiž zrejmé, že „žalovaná či už ako znalec alebo psychológ

pracovala s údajmi, ktoré tvoria osobné údaje žalovanej ...“.

V závere sťažnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo dňa 21. 2. 2008, sp. zn.

porušil právo sťažovateľky domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na

nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne

Slovenskej republiky zaručené v a právo na

spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a slobôd. Rovnako boli uvedeným rozhodnutím porušené práva zaručené v čl. 8 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a slobôd a v čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a biomedicíne.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Košiciach,

č. k. zo dňa 21. 2. 2008.

Krajský súd v Košiciach je povinný nahradiť sťažovateľke trovy konania vo výške

6.732,- Sk do 15 dní od právoplatnosti nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľky.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu

podľa , práv zaručených v a dohovoru a práva podľa

čl. 10 dohovoru o ľudských právach a biomedicíne.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného

a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať

okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti

v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny,

predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv

a slobôd iných.

Podľa čl. 10 dohovoru o ľudských právach a biomedicíne

(1) Každý má právo, aby sa rešpektoval jeho súkromný život v súvislosti

s informáciami o jeho zdraví.

(2) Každý má právo na všetky informácie týkajúce sa jeho zdravotného stavu.

Prianie jednotlivca nebyť o ňom informovaný sa dodrží.

(3) Vo výnimočných prípadoch možno v záujme pacienta zákonom obmedziť práva

pacienta uvedené v odseku 2.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej o zjavne

neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by

mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). Teda úloha ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci

predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd

zaručených , ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek

možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní

odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí

ako neopodstatnený ().

Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia

priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane

a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane

druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ

namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr.

, , ).

Prvou námietkou sťažovateľky smerujúcou voči napadnutému rozhodnutiu krajského

súdu bolo jej tvrdenie, že žalovaná pri vypracovaní správy zo 7. októbra 2005 pôsobila ako

poskytovateľka zdravotnej starostlivosti, a nie ako znalkyňa podľa zákona o znalcoch.

Takéto právne posúdenie následne malo sťažovateľke umožniť realizáciu práva na prístup

k podkladom slúžiacim na vypracovanie uvedenej správy, ktoré podľa nej tvoria zdravotnú

dokumentáciu podľa zákona o zdravotnej starostlivosti.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu ústavný súd zistil, že tento

citoval ustanovenie § 16 ods. 1 zákona o znalcoch, podľa ktorého úkonmi znaleckej činnosti

sú najmä znalecký posudok a jeho doplnok, odborné stanovisko alebo potvrdenie, odborné

vyjadrenie a vysvetlenie. Z tohto ustanovenia krajský súd berúc do úvahy skutkové

okolnosti prípadu vyvodil, že žalovaná pri podávaní znaleckého posudku i správy

zo 7. októbra 2005 „vykonávala znaleckú činnosť na základe ...

Uvedenou znaleckou činnosťou neposkytovala žalobkyni, ale ani jej maloletému synovi

zdravotnú starostlivosť, nevznikla jej preto povinnosť viesť zdravotnú dokumentáciu ...“.

Podľa názoru ústavného súdu takýto právny záver krajského súdu nie je arbitrárny

ani zjavne neodôvodnený, a to predovšetkým s ohľadom na účel znaleckej činnosti na

jednej strane a účel poskytovania zdravotnej starostlivosti na strane druhej. Účel činnosti

žalovanej krajský súd správne identifikoval, keď uviedol, že táto činnosť „nemala za cieľ

predĺžiť život alebo zvýšiť kvalitu života žalobkyne aj maloletého syna“. Ústavný súd k tomu

dodáva, že účelom znaleckej činnosti je objasnenie skutkových okolností prerokúvaného

prípadu na základe odborných znalostí, ktorými konajúci súd nedisponuje. Žalovaná ako

klinický psychológ tak síce pri výkone znaleckej činnosti realizovala úkony a vyšetrenia

typické aj pre poskytovanie zdravotnej starostlivosti, účel týchto úkonov a vyšetrení sa však

odlišoval od účelu vymedzeného v § 2 ods. 1 zákona o zdravotnej starostlivosti.

Preto podklady slúžiace na vypracovanie znaleckého posudku i spornej správy nemožno

kvalifikovať ako zdravotnú dokumentáciu podľa § 2 ods. 6 zákona o zdravotnej

starostlivosti a vo väzbe na tento záver nemožno vyvodiť právo sťažovateľky nahliadnuť

do predmetných podkladov.

Porušenie svojich označených práv ďalej sťažovateľka videla v aplikácii povinnosti

mlčanlivosti znalca aj voči nej ako subjektu znaleckého skúmania. Skutočnosť, že zákon

o znalcoch výslovne neformuluje výnimku z povinnosti mlčanlivosti znalca v prospech

osoby, ktorá je subjektom znaleckého skúmania, „nemôže byť na jej ťarchu. Znamenalo by

to popretie jej práv v celom rozsahu.“.

Krajský súd v tejto súvislosti uviedol, že „znalec je pri podávaní znaleckého

posudku v právnom vzťahu s tým, kto nariadil znalecké dokazovanie, teda zadávateľom“.

Tento názor má podľa ústavného súdu zásadný význam pre odpoveď na sťažovateľkinu

námietku. Osoba dožadujúca sa prístupu k informáciám o skutočnostiach, o ktorých sa

znalec dozvedel pri výkone znaleckej činnosti alebo v súvislosti s ňou, nemusí byť

v konkrétnom prípade jediným subjektom znaleckého skúmania. Ako subjekty znaleckého

skúmania môžu vystupovať aj iné osoby. V takom prípade by sprístupnenie uvedených

informácií mohlo neprípustne zasiahnuť do práv a oprávnených záujmov iných subjektov.

Preto je potrebné ustanovenie § 13 zákona o znalcoch vykladať striktne doslovne.

V prospech takého výkladu nasvedčuje aj skutočnosť, že účel, ktorý sťažovateľka

dožadovaním sa nahliadnutia do podkladov znalkyne sledovala, umožňuje dosiahnuť právna

úprava zákona o znalcoch i procesné práva účastníka konania pri vykonávaní znaleckého

posudku ako dôkazu. V prvom rade tu treba poukázať na § 17 ods. 3 písm. e) zákona

o znalcoch, podľa ktorého písomné vyhotovenie znaleckého posudku musí obsahovať

aj prílohy potrebné na zabezpečenie preskúmateľnosti znaleckého posudku. Podľa § 17

ods. 6 piatej vety tohto zákona celková skladba znaleckého posudku musí umožniť

preskúmať jeho obsah a overiť odôvodnenosť postupov. Citované právne normy sú

nástrojom kontrolovateľnosti záverov znalca vyjadrených v znaleckom posudku a zároveň

odpoveďou na výhradu sťažovateľky, že „znalec by si tak mohol v posudku uviesť čokoľvek

a nemusel by svoje tvrdenia preukázateľne podložiť“.

Napokon ústavný súd uvádza, že preskúmateľnosť znaleckého posudku nie je daná

len normatívnou úpravou zákona o znalcoch, ale aj procesnými právami účastníka konania

garantovanými mu ustanoveniami . V konaní Okresného

súdu Prešov mala sťažovateľka právo vyjadriť sa k znaleckému posudku ( )

i právo navrhnúť preskúmanie znaleckého posudku iným znalcom ( ). Tieto

práva mohla sťažovateľka využiť na spochybnenie záverov znalca vyjadrené v znaleckom

posudku i na spochybnenie obsahu posudku. Argument sťažovateľky, že výhrady proti

znaleckému posudku nemohla v konaní Okresného súdu Prešov uplatniť, lebo až „po

skončení súdneho konania u iných psychológov zisťovala, ako vyzerajú testy, ktoré mala

údajne absolvovať“, nezakladá dôvodnosť jej námietky porušenia označených základných

práv krajským súdom, ak tento nepriznal výnimku z povinnosti mlčanlivosti jej ako

subjektu znaleckého skúmania.

Ústavný súd považoval za potrebné vysporiadať sa aj s tvrdením sťažovateľky, že jej

právo na prístup k podkladom slúžiacim na vypracovanie znaleckého posudku a správy

z októbra 2005 malo byť posúdené ako právo dotknutej osoby na prístup k osobným údajom

spracúvaným prevádzakovateľom podľa zákona o ochrane osobných údajov.

Právny názor krajského súdu, že vypracovaním znaleckého posudku a podaním

správy žalovanou táto „nie je prevádzkovateľom v zmysle ust.

Z. z., lebo nespracúva jej osobné údaje, preto nemá povinnosti prevádzkovateľa upravené

v uvedenom zákone“, je názorom všeobecného súdu, ktorý ústavný súd podľa svojej

stabilizovanej judikatúry nie je oprávnený preskúmavať s výnimkou prípadu jeho

arbitrárnosti alebo zjavnej neodôvodnenosti spôsobujúcej zároveň porušenie základného

práva alebo slobody (obdobne napr. , , ). Prípadná

požiadavka viac zdôvodniť tento záver kladená na krajský súd je podľa názoru ústavného

súdu eliminovaná spôsobom ochrany práv dotknutej osoby regulovanej v zákone o ochrane

osobných údajov. Poskytovanie tejto ochrany je v prvom rade vyhradené Úradu na ochranu

osobných údajov v rámci konania o uložení opatrení na nápravu zakotvených v tretej časti

zákona o ochrane osobných údajov. Až v prípade, ak s uloženým opatrením nie je dotknutá

osoba spokojná, môže iniciovať súdne preskúmanie rozhodnutia Úradu na ochranu

osobných údajov, aj to však v rámci správneho súdnictva, nie na základe návrhu na začatie

občianskeho súdneho konania. Preto, aj keby krajský súd posúdil vzťah sťažovateľky

a žalovanej ako spadajúci pod režim zákona o ochrane osobných údajov, nedisponoval by

právomocou rozhodovať podľa tohto zákona, a tak poskytnúť právam sťažovateľky

potrebnú ochranu. Aj požiadavku sťažovateľky posúdiť jej právo na nahliadnutie

do podkladov slúžiacich na vypracovanie znaleckého posudku a spornej správy podľa

zákona o ochrane osobných údajov ústavný súd neposúdil ako dôvodnú.

Ústavný súd tak uzatvára, že nezistil skutočnosti, ktoré by signalizovali možnosť

konštatovať po prijatí predloženej sťažnosti na ďalšie konanie porušenie základného práva

sťažovateľky na súdnu ochranu podľa . K rovnakému záveru dospel

ústavný súd, aj pokiaľ ide o namietané porušenie práva sťažovateľky na spravodlivé súdne

konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to vzhľadom na obsahovú príbuznosť

základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie, a preto sťažnosť

v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

K tvrdenému porušeniu práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života

zaručeného čl. 8 dohovoru ústavný súd zdôrazňuje, že v intenciách judikatúry Európskeho

súdu pre ľudské práva sa pri zásahoch do práva na súkromie predovšetkým skúma, či daný

skutkový stav možno ratione materiae považovať za súčasť práva na súkromie. Po kladnej

odpovedi na túto otázku treba skúmať, či zásah bol legálny. V ďalšom sa potom skúma,

či bol zásah legitímny a napokon, či bol proporcionálny. Ak sa dospeje k negatívnej

odpovedi pri niektorej z týchto otázok, ďalej sa už v skúmaní problematiky nepokračuje.

Legalita zásahu do práva na súkromie znamená, že štát môže do práva na súkromie

zasiahnuť iba na základe zákona. Preto v rámci legality zásahu sa skúma, či k nemu došlo

v súlade s platnými právnymi predpismi. S poukazom na časť odôvodnenia tohto uznesenia

týkajúcu sa tvrdeného porušenia základného práva na súdnu ochranu ústavný súd dospel

k záveru, že postup konajúcich všeobecných súdov nebol v rozpore so zákonom, preto by

v rámci meritórneho prerokovania sťažovateľkinej sťažnosti nebolo možné konštatovať

porušenie práva sťažovateľky na rešpektovanie jej súkromného a rodinného života.

Sťažovateľkou tvrdené porušenie práva na informácie o zdravotnom stave

zaručeného čl. 10 dohovoru o ľudských právach a biomedicíne nie je v predloženej

sťažnosti (petite) špecifikované, ale ani osobitne odôvodnené, preto ústavný súd opätovne

s poukazom na odôvodnenie tohto uznesenia zaoberajúce sa prípadným porušením

základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu uvádza, že nezistil žiadne skutočnosti

svedčiace v prospech možnosti zistiť v rámci prerokovania sťažnosti po jej prijatí na ďalšie

konanie porušenie práva sťažovateľky na prístup k informáciám o jej zdravotnom stave

na úrovni normatívnej regulácie tohto práva v právnom poriadku Slovenskej republiky.

Vzhľadom na už uvedené ústavný súd posúdil sťažnosť sťažovateľky ako celok tak,

že je zjavne neopodstatnená, preto ju podľa odmietol

a ďalšími požiadavkami formulovanými v jej petite sa už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. januára 2009