Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 50/09
PDF · 154.78 KB
No categories available
II. ÚS 50/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 50/09-11
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. februára 2009
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. S. Š., B., vo veci namietaného porušenia základného
práva na súdnu ochranu a na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom
Okresným súdom Bratislava II pod sp. zn. 20 C 243/1999 a Krajským súdom v Bratislave
pod sp. zn. 4 Co 426/2005 a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. S. Š. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. januára
2009 doručená sťažnosť JUDr. S. Š., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie
základného práva na súdnu ochranu a na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 46
ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Okresným súdom
Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 20 C 243/1999 a Krajským súdom
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 4 Co 426/2005. Sťažnosť bola odovzdaná
na poštovú prepravu 20. januára 2009.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ ako žalobca podal 21. júna 1999 žalobu
okresnému súdu proti žalovanému o ochranu autorských práv, k porušeniu ktorých malo
dôjsť výrobou - zmenou nosiča z kinematografického diela jeho prepísaním na videokazety,
ich následnou distribúciou prostredníctvom žalovaného, pričom žalovaný pri prepise diela
použil slovenský dabing a nevyporiadal pritom oprávnené autorsko-právne nároky
subjektov, ktoré dabing k celovečernému filmu „Snehulienka a sedem trpaslíkov“ vytvorili.
Konanie bolo vedené okresným súdom pod sp. zn. 20 C 243/1999. Rozsudkom okresného
súdu č. k. 20 C 243/1999-152 z 30. septembra 2004 v spojení s opravným uznesením č. k.
20 C 243/1999-162 z 12. januára 2005 bola žaloba zamietnutá a sťažovateľ bol zaviazaný
na náhradu trov právneho zastúpenia žalovaného v sume 42 755 Sk. Okresný súd bol toho
názoru, že vec treba posúdiť podľa zákona č. 35/1965 Zb. o literárnych, vedeckých
a umeleckých dielach (autorský zákon) v znení neskorších predpisov. Keďže sťažovateľ
podľa názoru okresného súdu nepreukázal, že na nahranie slovenskej verzie či realizáciu
slovenského dabingu bola s ním uzavretá zmluva ako s režisérom výrobného štábu, nebolo
ho ani možné považovať za aktívne legitimovaného. Ani žalovaného nebolo možné
považovať za pasívne legitimovaného. Na základe odvolania sťažovateľa rozsudkom
krajského súdu č. k. 4 Co 426/05-197 z 15. októbra 2008 bol rozsudok okresného súdu
potvrdený. Podľa krajského súdu pôvodným nositeľom autorských práv filmového diela
„Snehulienka a sedem trpaslíkov“ je zahraničná spoločnosť B., ktorá výlučne rozhodovala
o jeho použití a ktorá ako poskytovateľ licencie uzavrela so žalovaným licenčnú zmluvu aj
čo sa týka rozširovania videokaziet dabovaných do českého alebo slovenského jazyka,
pričom zisk z tantiém získaných z predaja jej mal ako poskytovateľ licencie zaplatiť
nadobúdateľ licencie. Sťažovateľa ako režiséra dabingu nebolo možné považovať za
nositeľa práv na použitie filmového diela. Krajský súd vec na rozdiel od okresného súdu
posúdil podľa zákona č. 383/1997 Z. z. Autorský zákon a zákon, ktorým sa mení a dopĺňa
Colný zákon v znení neskorších predpisov.
Sťažovateľ vidí porušenie označených práv v troch skutočnostiach. Porušenie
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je dané jednak tým, že všeobecné súdy, ktoré
nepovažovali žalovaného za pasívne legitimovaného, ho postupom podľa § 5 Občianskeho
súdneho poriadku nepoučili o potrebe zmeny účastníka konania na strane žalovaného, ale
tiež tým, že krajský súd posúdil vec z hmotnoprávneho hľadiska na základe iného právneho
predpisu než okresný súd. Porušenie základného práva na konanie bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na súdne konanie v primeranej dobe podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru vidí jednak v celkovej dobe trvania konania, ale tiež v postupe
krajského súdu, keďže odvolacie konanie trvalo asi štyri roky.
Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených
článkov ústavy a dohovoru v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 20 C 243/1999
a krajským súdom pod sp. zn. 4 Co 426/2005 s tým, aby boli rozsudky krajského súdu
z 15. októbra 2008 a okresného súdu z 30. septembra 2004 zrušené a vec vrátená okresnému
súdu na ďalšie konanie. Požaduje tiež primerané finančné zadosťučinenie vo výške
3 000 eur.
Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľ nepodal dovolanie proti rozsudku
krajského súdu č. k. 4 Co 426/2005-197 z 15. októbra 2008.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré
by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých
nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie
sa nemusí odôvodniť.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
1. V súvislosti s namietaným porušením základného práva na konanie bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na konanie v primeranej dobe
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru treba sťažnosť v časti smerujúcej proti konaniu vedenému
okresným súdom pod sp. zn. 20 C 243/1999 považovať za oneskorene podanú.
Vynesením rozsudku okresného súdu 30. septembra 2004 a jeho následným
doručením možno tvrdené prieťahy v konaní vedenom okresným súdom považovať za
skončené. Keďže sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu až 20. januára 2009, stalo
sa tak dávno po uplynutí zákonnej lehoty.
2. Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva na konanie bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na konanie v primeranej dobe podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 4 Co 426/2005, je sťažnosť
zjavne neopodstatnená.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty
(napr. I. ÚS 41/02). Tento účel spravidla nemožno dosiahnuť po právoplatnom skončení
napadnutého konania. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu
len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného
práva ešte trvalo (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase, keď bola
sťažnosť doručená ústavnému súdu, už nedochádza k namietanému porušovaniu
označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie
Keďže sťažnosť bola podaná v čase, keď odvolacie konanie pred krajským súdom
bolo už právoplatne ukončené, namietané porušenie označeného práva už netrvá, nemožno
vysloviť porušenie označených práv, preto v tejto časti treba považovať sťažnosť za zjavne
neopodstatnenú.
3. Na prerokovanie a rozhodnutie tej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta
porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní vedenom okresným súdom
pod sp. zn. 20 C 243/1999, nie je daná právomoc ústavného súdu.
Ako to vyplýva z už citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu
poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy,
ak o ochrane týchto práv nerozhodujú všeobecné súdy. Vzhľadom na to, že proti rozsudku
okresného súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok, právomoc
poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa mal krajský súd v odvolacom konaní.
Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.
4. Odlišná je situácia, pokiaľ ide o tú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta
porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní vedenom krajským súdom
pod sp. zn. 4 Co 426/2005.
Námietku sťažovateľa, podľa ktorej všeobecné súdy pochybili, keď sťažovateľa
postupom podľa § 5 Občianskeho súdneho poriadku nepoučili o potrebe vykonania zmeny
na strane žalovaného, považuje ústavný súd za neprípustnú.
Z ustanovenia § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že dovolanie
je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania bola
postupom súdu odňatá možnosť konať vo veci.
Sťažovateľova námietka je vo svojej podstate námietkou v zmysle už citovaného
ustanovenia. Znamená to, že sťažovateľ mal možnosť podať proti rozsudku krajského súdu
dovolanie, čo však podľa zistenia ústavného súdu neurobil. Súčasne to znamená, že
sťažovateľ nevyužil účinný opravný prostriedok, ktorý mu zákon dáva, a preto je sťažnosť
v tejto časti neprípustná.
5. Ďalšiu námietku sťažovateľa, podľa ktorej krajský súd posúdil vec po
hmotnoprávnej stránke na základe odlišného právneho predpisu než okresný súd, treba
považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Všeobecné súdy nie sú v občianskom súdnom konaní viazané právnym posúdením,
ktoré tvrdia účastníci konania, pretože daný skutkový stav majú oprávnenie posúdiť po
hmotnoprávnej stránke aj odlišne. To isté sa vzťahuje aj na prípadnú rozdielnosť
hmotnoprávneho posúdenia veci v prvostupňovom konaní, resp. v odvolacom konaní.
Znamená to, že odlišné hmotnoprávne posúdenie veci krajským súdom v danom prípade
samo osebe nemôže byť arbitrárne alebo zjavne nedôvodné, preto nemôže byť ani
porušením označených práv podľa ústavy a dohovoru.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti rozhodol ústavný súd podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. februára 2009