Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 37/09
PDF · 196.71 KB
No categories available
III. ÚS 37/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. februára 2009
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. V. D., H., zastúpeného advokátkou JUDr. E. P.,
E. P., s. r. o., P., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom Krajského súdu v Prešove
z 27. februára 2007 v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Cob 32/06 a postupom a rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 22. júla 2008 v konaní vedenom pod sp. zn.
4 Obdo 22/07 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. V. D. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 29. septembra
2008 doručené podanie Ing. V. D. (ďalej len „sťažovateľ“) označené ako „Rozšírenie
ústavnej sťažnosti zo dňa 25. 05. 2007 vedenej na Ústavnom súde SR pod sp. zn. Rvp 951/07
proti porušovaniu základných práv a slobôd podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy slovenskej
republiky“, ktorým namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom a rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)
z 27. februára 2007 v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Cob 32/06 a postupom a rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 22. júla 2008 v konaní
vedenom pod sp. zn. 4 Obdo 22/07.
Sťažovateľ v doručenom podaní okrem iného uviedol: „Sťažovateľ rozširuje svoju
sťažnosť predloženú Ústavnému súdu Slovenskej republiky... podaním zo dňa 25. 05. 2007
vedenú pod sp. zn. Rvp 951/07 o postup Najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu
v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. 4 Obdo 22/2007 v súlade s rozsudkom
Najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu č. k. 4 Obdo 22/2007 zo dňa 22. 07. 2008.
Označený postup a uznesenie Najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu bezprostredne
súvisí s pôvodnou sťažnosťou sťažovateľa... predloženou ústavnému súdu podaním
zo dňa 25. 05. 2007.“
Ústavný súd vzhľadom na obsah podania sťažovateľa doručeného ústavnému súdu
29. septembra 2008, ako aj skutočnosť, že o sťažnosti sťažovateľa doručenej 30. mája 2007
rozhodol uznesením sp. zn. III. ÚS 284/08 z 24. septembra 2008, posúdil podanie
sťažovateľa doručené 29. septembra 2008 ako samostatnú sťažnosť.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Okresný súd Humenné (ďalej len „okresný
súd“) svojím rozsudkom sp. zn. 12 Cb 79/97 z 22. februára 2006 zamietol jeho žalobu
o zaplatenie sumy 275 000 Sk s prísl. Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie,
o ktorom krajský súd rozhodol rozsudkom sp. zn. 7 Cob 32/06 z 27. februára 2007
tak, že prvostupňové rozhodnutie okresného súdu potvrdil. Proti rozsudku krajského súdu
podal sťažovateľ dovolanie. Najvyšší súd o podanom dovolaní rozhodol rozsudkom
sp. zn. 4 Obdo 22/07 z 22. júla 2008 tak, že dovolanie sťažovateľa odmietol
ako neprípustné.
Podľa vyjadrenia sťažovateľa označený rozsudok najvyššieho súdu nie je dostatočne
odôvodnený, pri jeho vydaní dovolací súd postupoval svojvoľne, a preto rozsudok
najvyššieho súdu predstavuje arbitrárne rozhodnutie. Najvyšší súd nepreskúmal komplexne
námietky sťažovateľa týkajúce sa prípustnosti jeho dovolania a s jeho námietkami
a argumentáciou sa nevysporiadal v takom rozsahu, ktorý by bol postačujúci
pre rozhodnutie o prípustnosti dovolania. Podľa sťažovateľa z dovolania jednoznačne
vyplýva, že postupom súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom.
Na základe uvedeného sťažovateľ tvrdí, že postupom a rozsudkom najvyššieho
súdu v označenom v konaní bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a právo na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd v náleze vyslovil:
„1. Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, základné právo a právo na spravodlivé súdne konanie upravené
v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Ing. V. D. postupom
Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Cob 32/06 a rozsudkom
Krajského súdu v Prešove č. k. 7 Cob 32/06 zo dňa 27. 02. 2007 bolo porušené.
2. Základné právo na súdnu ochranu upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj právo na spravodlivé
súdne konanie upravené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd Ing. V. D. postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
4 Obdo 22/2007 zo dňa 22. 07. 2008 boli porušené.
3. Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Obdo 22/2007 zo dňa 22. 07. 2008
v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 7 Cob 32/06 zo dňa 27. 02. 2007
a v spojení s rozsudkom Okresného súdu v Humennom č. k. 12 Cb 79/97 zo dňa 22. 02.
2006 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.
4. Ing. V. D. priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 500.000,- Sk, ktoré je mu
Krajský súd v Prešove povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
rozhodnutia.
5. Ing. V. D. priznáva náhradu trov konania vo výške 29.496,- Sk, ktoré je Krajský
súd v Prešove povinný uhradiť na účet právneho zástupcu...“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že postupom a rozsudkom krajského
súdu z 27. februára 2007 v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Cob 32/06, ako aj postupom
a rozsudkom najvyššieho súdu z 22. júla 2008 v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Obdo 22/07
bolo porušené jeho základné právo zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny
a právo zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj podľa čl. 36 ods. 1 listiny) každý sa môže domáhať
zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde
a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
1. Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka
veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo
len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.
Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sa ústavný súd oboznámil s obsahom spisu
vedeného ústavným súdom pod sp. zn. III. ÚS 284/08 a zistil, že sťažovateľ namietal
porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru postupom a rozsudkom krajského súdu z 27. februára 2007 v konaní vedenom
pod sp. zn. 7 Cob 32/06 v spojení s rozsudkom okresného súdu sp. zn. 12 Cb 79/97
z 22. februára 2006 už v sťažnosti vedenej pod uvedenou spisovou značkou, ktorú ústavný
súd odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľ namieta
postup a rozsudok krajského súdu z 27. februára 2007 v konaní vedenom pod sp. zn.
7 Cob 32/06 odmietol ako neprípustnú [§ 25 ods. 2 v spojení s § 24 písm. a) zákona
o ústavnom súde].
2. V časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 4 Obdo 22/07 a jeho rozsudkom z 22. júla 2008, ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde skúmal, či v danom prípade nejde
o zjavne neopodstatnenú sťažnosť.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ,
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu
a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní
pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú,
aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú
možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05).
Porušenie označených práv sťažovateľ vidí v tom, že predmetný rozsudok
najvyššieho súdu nie je dostatočne odôvodnený, pri jeho vydaní dovolací súd postupoval
svojvoľne, najvyšší súd nepreskúmal komplexne námietky sťažovateľa týkajúce
sa prípustnosti jeho dovolania a s jeho námietkami a argumentáciou sa nevysporiadal
v takom rozsahu, ktorý by bol postačujúci pre rozhodnutie o prípustnosti dovolania. Preto
sťažovateľ považuje označené rozhodnutie najvyššieho súdu za arbitrárne.
Na uvedenom základe ústavný súd preskúmal sťažovateľom napadnutý postup
a rozsudok najvyššieho súdu a dospel k záveru, že tvrdenia sťažovateľa o porušení jeho
označených práv sú zjavne neopodstatnené.
Najvyšší súd v sťažovateľom napadnutom rozsudku okrem iného uviedol:
„Ako prvou otázkou dôležitou pre posúdenie dôvodnosti dovolania je, či v danom prípade
ide o prípustnosť dovolania podľa § 237 písmeno f) O. s. p., to jest, že účastníkovi konania
sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Podľa dovolateľa k naplneniu
predpokladov pre splnenie prípustnosti dovolania podľa tohto ustanovenia došlo tým, že
súd niektoré dôkazy nevykonal, neprihliadol, nevyhodnotil ich vo vzájomných súvislostiach
a nevyvodil z nich správny záver.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (§ 10a ods. 1 O. s. p.) dospel k záveru, že v danom
prípade dovolanie podľa § 237 písmeno f) O. s. p. prípustné nie je. O odňatie možnosti
konať pred súdom nejde v prípade, ak súd nevyhovie návrhu účastníka, ale postupuje
v súlade s Občianskym súdnym poriadkom. V prípade, že súd nevykonal dôkaz navrhovaný
účastníkom konania, neprihliadol naň, nevyhodnotil ho vo vzájomných súvislostiach,
sa nedá, označiť za postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odňala možnosť konať
pred súdom. Podľa § 120 O. s. p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie
svojich tvrdení a súd rozhoduje, ktoré z označených dôkazov vykoná. Posúdenie, ktoré
z dôkazov navrhnutých účastníkmi konania na preukázanie ich tvrdení súd vykoná, je vecou
postupu konajúceho súdu, teda vecou vedenia konania. Súdom nevykonanie niektorého
z dôkazov označených účastníkom konania na preukázanie jeho tvrdenia sa nedá považovať
za postup súdu, ktorým účastníkovi konania bola odňatá možnosť konať pred súdom.
... Základnou otázkou pre posúdenie dôvodnosti dovolania podľa tohto ustanovenia
(§238 ods. 3 O. s. p.) je, či prvostupňový súd, keď rozhodol inak ako v prvšom rozhodnutí
(teda návrh zamietol) rozhodol tak preto, že bol viazaný právnym názorom, ktorý prvšie
rozhodnutie zrušil. Prvostupňový súd v rozhodnutí, ktorým návrh zamietol, bol viazaný
iba úlohou, že je potrebné skúmať, či došlo k dôvodnému odstúpeniu od zmluvy zo dňa
15. 8. 1996, teda bol viazaný tým, že mal skúmať dôvodnosť odstúpenia od zmluvy,
to čo bolo jeho úlohou počas celého konania. Tým, že prvostupňový súd dospel k záveru,
že nedošlo k účinnému odstúpeniu od zmluvy sa nedá povedať, že prvostupňový súd
k takémuto názoru dospel z dôvodu, že bol viazaný právnym názorom súdu, ktorý prvšie
rozhodnutie zrušil. Súd, ktorý prvšie rozhodnutie zrušil v zrušujúcom rozhodnutí nevyslovil
právny názor, iba konštatoval, čo je potrebné skúmať a to aj konajúci súd v napadnutom
rozhodnutí dovolaním skúmal. Tým, že prvostupňový súd návrh zamietol a teda rozhodol
inak ako v prvšom rozhodnutí nedá sa v danom prípade označiť za fakt, že prvostupňový súd
tak rozhodol z dôvodu, že bol viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, ktorý prvšie
rozhodnutie zrušil. Na základe uvedeného Najvyšší súd dospel k záveru, že predpoklady
prípustnosti dovolania podľa § 238 ods. 3 O. s. p. splnené neboli.“
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd postupoval
v súlade so zákonom. Z odôvodnenia rozsudku údu vyplýva, že najvyšší súd sa primerane
vysporiadal s námietkami sťažovateľa uvedenými v jeho dovolaní, zrozumiteľným
a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, prečo dovolanie proti rozsudku krajského súdu
odmietol ako neprípustné. Zo záverov rozsudku najvyššieho súdu nevyplýva jednostrannosť
alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych prepisov, ktorá
by bola popretím ich podstaty či zmyslu. Postup najvyššieho súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 4 Obdo 22/07 a jeho rozsudok z 22. júla 2008 preto nemožno z ústavného
hľadiska považovať za neodôvodnený a zjavne arbitrárny. Samotná skutočnosť,
že sa sťažovateľ nestotožnil so závermi najvyššieho súdu nemôže sama osebe viesť k záveru
o zjavnej neopodstatnenosti alebo arbitrárnosti jeho postupu a rozhodnutia a v konečnom
dôsledku k porušeniu sťažovateľom označených práv.
Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľ
namieta postup a rozsudok najvyššieho súdu v označenom konaní už pri predbežnom
prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať
sa ďalšími požiadavkami a návrhmi, ktoré v nej sťažovateľ nastolil.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. februára 2009