Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 65/09
PDF · 253.73 KB
No categories available
IV. ÚS 65/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
IV. ÚS 65/09-11
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. marca 2009
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. G., K., zastúpenej advokátkou JUDr. I. R., K., vo
veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 1 prvej vety a druhej vety Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach
sp. zn. 3 CoE 55/2008 z 31. októbra 2008 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. J. G. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I .
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. februára
2009 doručená faxom a 15. februára 2009 doplnená predložením originálu sťažnosť
Ing. J. G. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva
podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky [(ďalej len „ústava“); sťažovateľka síce
označuje čl. 20 ods. 2, avšak z obsahu sťažnosti, ako aj zo slovného označenia je zrejmé, že
namieta porušenie čl. 20 ods. 1, pozn.] a práva podľa čl. 1 prvej vety a druhej vety
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len ,,krajský súd“)
sp. zn. 3 CoE 55/2008 z 31. októbra 2008 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“) .
Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:
,,Na základe návrhu oprávneného zo dňa 17. 8. 2005 JUDr. M. M. a poverenia
k vykonaniu exekúcie č. 5803 015392, vydaného Okresným súdom Košice II, dňa
19. 10. 2005 upovedomila poverená súdna exekútorka Mgr. M. Z. účastníkov konania
o začatí exekúcie upovedomením sp. zn. Ex 1233/2005-16 zo dňa 24. 10. 2005. V tomto
exekučnom konaní sú na strane povinných 1. Ing. J. G., manžel sťažovateľky a 2. S. spol.
s r. o..
Dňa 29. 1. 2008 sťažovateľka predložila Okresnému súdu Košice II právoplatný
rozsudok Okresného súdu Košice II sp. zn. 13 C 314/03, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa
1. 12. 2003, ktorým tento súd zrušil bezpodielové spoluvlastníctvo manželov Ing. J. G.
a Ing. J. G.
Uviedla, že na deň 26. 2. 2008 o 10.00 hod. je na Exekútorskom úrade M. Mgr. M. Z.
stanovená dražba - odpredaj nehnuteľnosti formou verejnej dražby.
Vzhľadom na predložený právoplatný rozsudok sťažovateľka žiadala, aby súd
exekúciu predajom nehnuteľnosti nachádzajúcej sa na LV č. (...) k. ú. K. (...), ktorá
postihuje aj jej spoluvlastnícky podiel na predmetnej nehnuteľnosti, zamietol a zastavil.
Okresný súd Košice II uznesením sp. zn. 39 Er 1224/2005, Ex 1233/2005 zo dňa
15. 4. 2008 návrh manželky povinného v 1. rade Ing. J. G. (...) na zastavenie exekúcie
zamietol.
Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka odvolanie.
Krajský súd v Košiciach uznesením sp. zn. 3 CoE 55/2008-190 zo dňa 31. 10. 2008,
ktoré bolo doručené právnej zástupkyni sťažovateľky dňa 12. 12. 2008, potvrdil uznesenie
a účastníkom nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.“
Sťažovateľka tvrdí, že k porušeniu jej označených práv došlo napadnutým
uznesením, v ktorom sa krajský súd stotožnil so závermi prvostupňového súdu, ktorým bol
zamietnutý jej návrh na zastavenie exekúcie odôvodnený tým, že rozsudkom Okresného
súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 13 C 314/03 zo 14. októbra 2003
(právoplatným 1. decembra 2003) došlo k zrušeniu bezpodielového spoluvlastníctva medzi
ňou a povinným v 1. rade (jej manželom). Vychádzajúc z toho, že do troch rokov
od zrušenia bezpodielového spoluvlastníctva nebol podaný návrh na jeho vyporiadanie,
prešli podľa sťažovateľky v súlade s § 149 ods. 4 Občianskeho zákonníka nehnuteľné veci
z bezpodielového spoluvlastníctva do podielového spoluvlastníctva s tým, že sťažovateľka
je spoluvlastníčkou v jednej polovici uvedenej nehnuteľnosti.
Krajský súd si v napadnutom rozhodnutí osvojil právny názor okresného súdu, ktorý
vo svojom uznesení sp. zn. 39 Er 1224/2005 z 15. apríla 2008 argumentoval okrem iného
tým, že „v zmysle všeobecného pravidla, ktoré súvisí s účelom exekučného konania platí,
že pre exekúciu predajom nehnuteľností je rozhodujúci stav vlastníckeho práva
k nehnuteľnosti, ktorý existuje ku dňu doručenia návrhu na výkon exekúcie“. Nadväzne
na to krajský súd skonštatoval, že sťažovateľka nemôže žiadať zastavenie exekúcie, lebo
uzatvorila ako záložca 17. decembra 2004 zmluvu o zriadení záložného práva, pričom
predmetom záložného práva je zabezpečenie tej istej pohľadávky, ktorá je predmetom
exekúcie. Vzhľadom na to by sa mohol záložný veriteľ v rámci výkonu záložného práva
uspokojiť predajom predmetu zálohu podľa osobitných predpisov tak, ako to je v tomto
prípade aj podľa ustanovení Exekučného poriadku. Sťažovateľka je presvedčená, že
uvedené závery prevzaté napadnutým uznesením jej odopierajú práva, ktorých porušenie
svojou sťažnosťou namieta.
Sťažovateľka ďalej cituje § 37 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do
31. augusta 2005, podľa ktorého ak sú exekúciou postihnuté veci v bezpodielovom
spoluvlastníctve manželov, účastníkom konania, ak ide o tieto veci, je aj manžel povinného.
V súvislosti s tým sťažovateľka vyjadruje názor, že ustanovenia Exekučného poriadku
neobsahujú žiadnu právnu úpravu, ktorá by vylučovala vznik nevyvrátiteľnej právnej
domnienky uvedenej v § 149 ods. 4 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na to podľa
sťažovateľky „bez zreteľa na existenciu exekučného konania, v ktorom bol povinný manžel
sťažovateľky a spol. S. spol. s r. o. uplynutím troch rokov odo dňa právoplatnosti rozsudku
o zániku bezpodielového spoluvlastníctva sťažovateľky a jej manžela, nehnuteľné veci v ich
bezpodielovom spoluvlastníctve prešli do podielového spoluvlastníctva...
Ak teda Exekučný poriadok, ani Občiansky zákonník, neobsahujú ustanovenia, ktoré
by modifikovali nadobudnutie podielov k bývalému spoluvlastníctvu manželov po uplynutí
trojročnej lehoty, nie je možné skutočnosť, že k vzniku podielového spoluvlastníctva došlo,
obchádzať výkladom obsahujúcim konštrukcie nemajúce oporu v zákonoch.“.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka zdôrazňuje, že k zániku bezpodielového
spoluvlastníctva jej a jej manžela došlo 1. decembra 2003, teda pred začatím exekúcie,
a preto neexistuje dôvod, pre ktorý by mala byť účastníčkou exekučného konania.
Pokiaľ ide o krajským súdom zmienenú okolnosť, že sťažovateľka uzatvorila záložnú
zmluvu ako záložca na zabezpečenie pohľadávky svojho manžela vymáhanej v tomto
exekučnom konaní, sťažovateľka upriamuje pozornosť na čl. III tejto zmluvy, v zmysle
ktorého v nej vyjadrila súhlas s vyporiadaním zabezpečenej pohľadávky predajom veci
priamo na základe záložcom, teda ňou dohodnutej ceny alebo predajom na verejnej dražbe
alebo s prenajímaním založenej nehnuteľnosti inému do doby vyrovnania celej veriteľovej
pohľadávky zabezpečenej touto zmluvou. Na základe toho sťažovateľka uzavrela, že
zo spomínanej záložnej zmluvy pre ňu nevyplýva žiaden vzťah k exekučnému konaniu
vedenému proti jej manželovi.
Vyjadrujúc sklamanie z postupu orgánov súdnej moci požaduje sťažovateľka okrem
vyslovenia porušenia svojich označených práv aj priznanie finančného zadosťučinenia
v sume 5 000 €.
Sťažovateľka v petite svojej sťažnosti navrhla, aby ústavný súd po jej prijatí
na ďalšie konanie vo veci samej rozhodol týmto nálezom:
„Právo sťažovateľky
- na ochranu jej vlastníckeho práva zakotvené v článku 20 ods. 2 Ústavy SR,
- na pokojné užívanie majetku zakotvené v článku č. 1 vety prvej Dodatkového
protokolu k Dohovoru,
- a právo nebyť zbavený majetku zakotvené v článku č. 1 druhej vete Dodatkového
protokolu k Dohovoru
bolo uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3 CoE 55/2008-190 zo dňa
31. 10. 2008 porušené.
Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Krajskému súdu v Košiciach pokračovať
v porušovaní namietaných právach sťažovateľky.
Ústavný súd Slovenskej republiky vracia vec Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie
konanie.
Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľke finančné zadosťučinenie
vo výške 5 000 Eur /150 630 Skk.
Odporca je povinný nahradiť sťažovateľke všetky trovy tohto konania.“
II.
Ústavný súd je podľa článku 127 ods. 1 ústavy oprávnený rozhodovať o sťažnostiach
fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv
alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 49 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť môže podať fyzická
osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo
iným zásahom sa porušili jej základné práva alebo slobody, ak o ochrane týchto základných
práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom
prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov, ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že mu
neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci
všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani
ochrancom zákonnosti. Súdna moc je v Slovenskej republike rozdelená medzi všeobecné
súdy a ústavný súd, čo vyplýva aj z vnútornej štruktúry ústavy (siedma hlava má dva
oddiely – prvý upravuje ústavné súdnictvo a druhý všeobecné súdnictvo). K organizácii
súdnej moci ústavný súd okrem iného uviedol, že ide o dva samostatné, navzájom jeden
od druhého nezávislé, procesne uzavreté systémy výkonu súdnictva, pre každý z nich
s osobitne vymedzeným poslaním a osobitnou rozhodovacou právomocou (II. ÚS 1/95).
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti,
nie však zákonnosti. Naopak, všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť,
ale aj ústavnosť. Ako už ústavný súd opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01), ochrana
ústavou, prípadne Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len
ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní
ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy
a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).
V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd
rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd uviedol, že jeho úloha pri rozhodovaní
o sťažnosti pre porušenie práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných predpisov
s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä
v tom, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne
s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 27/04,
I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07). Ústavno-súdna ingerencia do rozhodovacej činnosti krajského
súdu v prípade sťažovateľky by teda bola možná len v tom prípade, ak by jeho konanie
a rozhodnutie priamo zasahovalo do jej ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou
zmluvou garantovaných práv. V prípade uznesenia krajského súdu namietaného
sťažovateľkou však to tak nie je.
Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia najskôr popísal procesný stav
v čase pred jeho rozhodovaním v súvislosti s uznesením okresného súdu sp. zn.
39 Er 1224/2005 z 15. apríla 2008, ktoré na základe odvolania podaného sťažovateľkou
preskúmal v rámci ňou iniciovaného odvolacieho konania, uvádzajúc, že sťažovateľka sa
ako manželka povinného podaním z 28. januára 2008 domáhala zastavenia exekúcie
k nehnuteľnosti. Svoj návrh odôvodnila tým, že jej bezpodielové spoluvlastníctvo
s povinným bolo zrušené rozsudkom okresného súdu sp. zn. 13 C 314/2003, ktorý
nadobudol právoplatnosť 1. decembra 2003 a stal sa vykonateľným. Súd prvého stupňa
postupoval v exekučnom konaní podľa § 238 ods. 1 Exekučného poriadku, podľa ktorého
konania začaté pred 1. septembrom 2005 sa dokončia podľa práva platného do 31. augusta
2005, ak odsek 2 neustanovuje inak. Podľa § 238 ods. 2 Exekučného poriadku sa § 34 ods. 1
až 3, § 37 ods. 4 a 5, § 46 ods. 3, § 47 ods. 3, § 58 ods. 5, § 134 ods. 2, § 136 ods. 3 a 4,
a § 145 ods. 1 použijú aj na konania začaté pred 1. septembrom 2005. Okresný súd nezistil,
že by bolo došlo k vyporiadaniu zrušeného bezpodielového spoluvlastníctva sťažovateľky
a jej manžela súdnym rozhodnutím alebo dohodou. Podľa § 37 ods. 2 Exekučného poriadku
v znení účinnom do 31. augusta 2005 je manžel povinného účastníkom exekúcie, ak sú
exekúciou postihnuté veci v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov. Okresný súd taktiež
pripomenul, že „v zmysle všeobecného pravidla, ktoré súvisí s účelom exekučného konania
platí, že pre exekúciu predajom nehnuteľnosti je rozhodujúci stav vlastníckeho práva
k nehnuteľnosti, ktorý existuje ku dňu doručenia návrhu na vykonanie exekúcie. Deň
doručenia návrhu na vykonanie exekúcie je určujúci aj pre ďalší postup exekútora, žalobu
pre vylúčenie nehnuteľnosti z exekúcie a aj pre stret iných exekúcií. Návrh na vykonanie
exekúcie bol doručený dňa 17. 8. 2005, pričom podľa tvrdení manželky povinného v 1. rade
k vyporiadaniu zaniknutého bezpodielového spoluvlastníctva, či už dohodou alebo
v dôsledku súdneho rozhodnutia, v lehote troch rokov od právoplatnosti o zrušení
bezpodielového spoluvlastníctva, nedošlo. Žiaden z manželov v tejto lehote ani návrh
na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva na súd nepodal.
Podľa konštantnej judikatúry sa vzťahy medzi manželmi ohľadne vecí, ktoré patria
do bezpodielového spoluvlastníctva v období, keď toto spoluvlastníctvo zaniklo, ale nebolo
ešte vyporiadané, riadia zákonnými ustanoveniami o bezpodielovom spoluvlastníctve
manželov. V deň, keď bol podaný návrh na vykonanie exekúcie, sa vzťahy medzi manželmi
riadili ustanoveniami o bezpodielovom spoluvlastníctve manželov, a preto exekúcia mohla
postihnúť nehnuteľnosť, ktorá v tom čase bola nepochybne v bezpodielovom
spoluvlastníctve povinného v 1. rade a jeho manželky. Ako samotná manželka povinného
v 1. rade uvádza, rozsudok o zrušení o bezpodielového spoluvlastníctva nadobudol
právoplatnosť 1. 12. 2003, podielové spoluvlastníctvo k nehnuteľnosti mohlo vzniknúť
(ide o zrejmú nesprávnosť, správne má byť zaniknúť, pozn.) až uplynutím troch rokov
od dátumu právoplatnosti, t. j. najskôr 2. 12. 2006. Avšak návrh na vykonanie exekúcie bol
podaný skôr, ešte dňa 17. 8. 2005. Platí teda, že pre exekúciu je rozhodujúci stav
vlastníckeho práva v deň 17. 8. 2005, keď bola nehnuteľnosť v bezpodielovom
spoluvlastníctve, lebo v tom čase lehota troch rokov uvedená v § 149 ods. 4 Občianskeho
zákonníka neuplynula.“.
V ďalšej časti napadnutého uznesenia sa krajský súd venoval odvolacím dôvodom
uplatených sťažovateľkou, ktoré sú do značnej miery založené na rovnakej argumentácii,
ako jej sťažnosť podaná ústavnému súdu.
Zhrnúc dôvody uvedené v odôvodnení rozsudku krajského súdu možno konštatovať,
že krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu, ktorým bol zamietnutý návrh
sťažovateľky na zastavenie exekúcie stotožniac sa s právnym názorom prvostupňového
súdu, že pre exekúciu je rozhodujúci stav vlastníckeho práva v deň začatia exekučného
konania, ktorým je v danom prípade 17. august 2005. K tomuto dátumu bola nehnuteľnosť
v bezpodielovom spoluvlastníctve povinného a sťažovateľky, pretože lehota troch rokov
ustanovená v § 149 ods. 4 Občianskeho zákonníka do dňa začatia exekučného konania
neuplynula. Z tohto dôvodu je námietka sťažovateľky, že je podielovou spoluvlastníčkou
nehnuteľnosti od 1. decembra 2006, právne bezvýznamná.
Krajský súd považuje za správny aj dôvod zamietnutia žaloby okresným súdom
v súvislosti s existenciou zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti
zo 17. decembra 2004 uzavretou medzi oprávneným ako záložným veriteľom
a sťažovateľkou a jej manželom ako záložcami na zabezpečenie pohľadávky, ktorej
uspokojenia sa oprávnený domáha v tomto exekučnom konaní. Krajský súd však zároveň
poukázal aj na to, že k dôvodu zamietnutia žaloby v súvislosti so zmluvou o zriadení
záložného práva sa sťažovateľka v odvolaní vôbec nevyjadrila.
Takéto rozhodnutie krajského súdu je podľa názoru ústavného súdu vnútorne logické,
nie je svojvoľné, nie je ani prejavom aplikačnej a interpretačnej svojvôle, a nemožno ho
preto označiť ani ako arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené. Ústavný súd konštatuje, že
namietané uznesenie zrozumiteľným a vyčerpávajúcim spôsobom reaguje na všetky
relevantné námietky sťažovateľky v odvolaní a dáva odpoveď na otázku, prečo okresný súd
jej návrh na zastavenie exekúcie zamietol a krajský súd toto rozhodnutie ako vecne správne
potvrdil. Ústavnému súdu neprislúcha ďalším výkladom príslušných právnych noriem
podporovať takúto interpretáciu a aplikáciu zákona všeobecným súdom.
V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu
pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom
do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Preto ak ústavný súd nezistí relevantnú
súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sťažovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto
odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 331/06).
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd uzavrel, že medzi odôvodnením uznesenia
krajského súdu sp. zn. 3 CoE 55/2008 z 31. októbra 2008 a namietaným porušením
základného práva sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 ústavy ani práva podľa čl. 1 prvej vety
a druhej vety dodatkového protokolu neexistuje taká spojitosť, ktorá by umožňovala
vysloviť záver o ich porušení. Vzhľadom na to pri predbežnom prerokovaní odmietol
sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
Ústavný súd napokon dodáva, že podľa jeho doterajšej konštantnej judikatúry
všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom práv hmotného
charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy a právo
podľa čl. 1 prvej vety a druhej vety dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplýva
z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až
čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení uvedených práv hmotného
charakteru by preto bolo možné uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu
primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných
princípov vyjadrených v označených článkoch ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
čo však v danej veci ústavný súd nezistil, a navyše sťažovateľka porušenie ústavnoprávnych
princípov spravodlivého procesu vo svojej sťažnosti ani nenamietala. Aj z toho dôvodu by
preto bolo možné sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.
Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky smerujúcu proti dôvodom napadnutého
uznesenia vo vzťahu k nemožnosti požadovať zastavenie exekúcie, pretože sťažovateľka
„uzatvorila ako záložca dňa 17. 12. 2004 nájomnú zmluvu o zriadení záložného práva,
pričom predmetom záložného práva je zabezpečenie tej istej pohľadávky, ktorá je
predmetom exekúcie“, ústavný súd považuje túto námietku za neprípustnú (§ 53 ods. 1
zákona o ústavnom súde). Z pripojeného odvolania sťažovateľky zo 7. mája 2008 proti
uzneseniu okresného súdu sp. zn. Er 1244/2005 z 15. apríla 2008, ako aj z odôvodnenia
samotného namietaného uznesenia totiž nevyplýva, že by sťažovateľka túto námietku
uplatnila v odvolacom konaní. Nevyužitie tejto možnosti v odvolacom konaní pred
všeobecným súdom nemožno naprávať alebo nahrádzať sťažnosťou v konaní pred ústavným
súdom (m. m. II. ÚS 193/06).
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd
nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky, ktoré sú viazané na to, že sťažnosti
by bolo vyhovené.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. marca 2009