Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 65/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. marca 2009

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. G., K., zastúpenej advokátkou JUDr. I. R., K., vo

veci namietaného porušenia jej základného práva podľa Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 1 prvej vety a druhej vety Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach

sp. zn. z 31. októbra 2008 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. J. G. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I .

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. februára

2009 doručená faxom a 15. februára 2009 doplnená predložením originálu sťažnosť

Ing. J. G. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva

podľa [(ďalej len „“); sťažovateľka síce

označuje čl. 20 ods. 2, avšak z obsahu sťažnosti, ako aj zo slovného označenia je zrejmé, že

namieta porušenie čl. 20 ods. 1, pozn.] a práva podľa čl. 1 prvej vety a druhej vety

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len ,,krajský súd“)

sp. zn. z 31. októbra 2008 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“) .

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:

,,Na základe návrhu oprávneného zo dňa 17. 8. 2005 JUDr. M. M. a poverenia

k vykonaniu exekúcie č. 5803 015392, vydaného Okresným súdom Košice II, dňa

19. 10. 2005 upovedomila poverená súdna exekútorka Mgr. M. Z. účastníkov konania

o začatí exekúcie upovedomením sp. zn. Ex 1233/2005-16 zo dňa 24. 10. 2005. V tomto

exekučnom konaní sú na strane povinných 1. Ing. J. G., manžel sťažovateľky a 2. S. spol.

s r. o..

Dňa 29. 1. 2008 sťažovateľka predložila Okresnému súdu Košice II právoplatný

rozsudok Okresného súdu Košice II sp. zn. , ktorý nadobudol právoplatnosť dňa

1. 12. 2003, ktorým tento súd zrušil bezpodielové spoluvlastníctvo manželov Ing. J. G.

a Ing. J. G.

Uviedla, že na deň 26. 2. 2008 o 10.00 hod. je na Exekútorskom úrade M. Mgr. M. Z.

stanovená dražba - odpredaj nehnuteľnosti formou verejnej dražby.

Vzhľadom na predložený právoplatný rozsudok sťažovateľka žiadala, aby súd

exekúciu predajom nehnuteľnosti nachádzajúcej sa na LV č. (...) k. ú. K. (...), ktorá

postihuje aj jej spoluvlastnícky podiel na predmetnej nehnuteľnosti, zamietol a zastavil.

Okresný súd Košice II uznesením sp. zn. , Ex 1233/2005 zo dňa

15. 4. 2008 návrh manželky povinného v 1. rade Ing. J. G. (...) na zastavenie exekúcie

zamietol.

Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka odvolanie.

Krajský súd v Košiciach uznesením sp. zn. -190 zo dňa 31. 10. 2008,

ktoré bolo doručené právnej zástupkyni sťažovateľky dňa 12. 12. 2008, potvrdil uznesenie

a účastníkom nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.“

Sťažovateľka tvrdí, že k porušeniu jej označených práv došlo napadnutým

uznesením, v ktorom sa krajský súd stotožnil so závermi prvostupňového súdu, ktorým bol

zamietnutý jej návrh na zastavenie exekúcie odôvodnený tým, že rozsudkom Okresného

súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. zo 14. októbra 2003

(právoplatným 1. decembra 2003) došlo k zrušeniu bezpodielového spoluvlastníctva medzi

ňou a povinným v 1. rade (jej manželom). Vychádzajúc z toho, že do troch rokov

od zrušenia bezpodielového spoluvlastníctva nebol podaný návrh na jeho vyporiadanie,

prešli podľa sťažovateľky v súlade s nehnuteľné veci

z bezpodielového spoluvlastníctva do podielového spoluvlastníctva s tým, že sťažovateľka

je spoluvlastníčkou v jednej polovici uvedenej nehnuteľnosti.

Krajský súd si v napadnutom rozhodnutí osvojil právny názor okresného súdu, ktorý

vo svojom uznesení sp. zn. z 15. apríla 2008 argumentoval okrem iného

tým, že „v zmysle všeobecného pravidla, ktoré súvisí s účelom exekučného konania platí,

že pre exekúciu predajom nehnuteľností je rozhodujúci stav vlastníckeho práva

k nehnuteľnosti, ktorý existuje ku dňu doručenia návrhu na výkon exekúcie“. Nadväzne

na to krajský súd skonštatoval, že sťažovateľka nemôže žiadať zastavenie exekúcie, lebo

uzatvorila ako záložca 17. decembra 2004 zmluvu o zriadení záložného práva, pričom

predmetom záložného práva je zabezpečenie tej istej pohľadávky, ktorá je predmetom

exekúcie. Vzhľadom na to by sa mohol záložný veriteľ v rámci výkonu záložného práva

uspokojiť predajom predmetu zálohu podľa osobitných predpisov tak, ako to je v tomto

prípade aj podľa ustanovení Exekučného poriadku. Sťažovateľka je presvedčená, že

uvedené závery prevzaté napadnutým uznesením jej odopierajú práva, ktorých porušenie

svojou sťažnosťou namieta.

Sťažovateľka ďalej cituje § 37 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do

31. augusta 2005, podľa ktorého ak sú exekúciou postihnuté veci v bezpodielovom

spoluvlastníctve manželov, účastníkom konania, ak ide o tieto veci, je aj manžel povinného.

V súvislosti s tým sťažovateľka vyjadruje názor, že ustanovenia Exekučného poriadku

neobsahujú žiadnu právnu úpravu, ktorá by vylučovala vznik nevyvrátiteľnej právnej

domnienky uvedenej v . Vzhľadom na to podľa

sťažovateľky „bez zreteľa na existenciu exekučného konania, v ktorom bol povinný manžel

sťažovateľky a spol. S. spol. s r. o. uplynutím troch rokov odo dňa právoplatnosti rozsudku

o zániku bezpodielového spoluvlastníctva sťažovateľky a jej manžela, nehnuteľné veci v ich

bezpodielovom spoluvlastníctve prešli do podielového spoluvlastníctva...

Ak teda Exekučný poriadok, ani , neobsahujú ustanovenia, ktoré

by modifikovali nadobudnutie podielov k bývalému spoluvlastníctvu manželov po uplynutí

trojročnej lehoty, nie je možné skutočnosť, že k vzniku podielového spoluvlastníctva došlo,

obchádzať výkladom obsahujúcim konštrukcie nemajúce oporu v zákonoch.“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka zdôrazňuje, že k zániku bezpodielového

spoluvlastníctva jej a jej manžela došlo 1. decembra 2003, teda pred začatím exekúcie,

a preto neexistuje dôvod, pre ktorý by mala byť účastníčkou exekučného konania.

Pokiaľ ide o krajským súdom zmienenú okolnosť, že sťažovateľka uzatvorila záložnú

zmluvu ako záložca na zabezpečenie pohľadávky svojho manžela vymáhanej v tomto

exekučnom konaní, sťažovateľka upriamuje pozornosť na čl. III tejto zmluvy, v zmysle

ktorého v nej vyjadrila súhlas s vyporiadaním zabezpečenej pohľadávky predajom veci

priamo na základe záložcom, teda ňou dohodnutej ceny alebo predajom na verejnej dražbe

alebo s prenajímaním založenej nehnuteľnosti inému do doby vyrovnania celej veriteľovej

pohľadávky zabezpečenej touto zmluvou. Na základe toho sťažovateľka uzavrela, že

zo spomínanej záložnej zmluvy pre ňu nevyplýva žiaden vzťah k exekučnému konaniu

vedenému proti jej manželovi.

Vyjadrujúc sklamanie z postupu orgánov súdnej moci požaduje sťažovateľka okrem

vyslovenia porušenia svojich označených práv aj priznanie finančného zadosťučinenia

v sume 5 000 €.

Sťažovateľka v petite svojej sťažnosti navrhla, aby ústavný súd po jej prijatí

na ďalšie konanie vo veci samej rozhodol týmto nálezom:

„Právo sťažovateľky

- na ochranu jej vlastníckeho práva zakotvené v článku 20 ods. 2 SR,

- na pokojné užívanie majetku zakotvené v článku č. 1 vety prvej Dodatkového

protokolu k Dohovoru,

- a právo nebyť zbavený majetku zakotvené v článku č. 1 druhej vete Dodatkového

protokolu k Dohovoru

bolo uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. -190 zo dňa

31. 10. 2008 porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Krajskému súdu v Košiciach pokračovať

v porušovaní namietaných právach sťažovateľky.

Ústavný súd Slovenskej republiky vracia vec Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie

konanie.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľke finančné zadosťučinenie

vo výške 5 Skk.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľke všetky trovy tohto konania.“

II.

Ústavný súd je podľa článku 127 ods. 1 oprávnený rozhodovať o sťažnostiach

fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) sťažnosť môže podať fyzická

osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo

iným zásahom sa porušili jej základné práva alebo slobody, ak o ochrane týchto základných

práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom

prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov, ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že mu

neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci

všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani

ochrancom zákonnosti. Súdna moc je v Slovenskej republike rozdelená medzi všeobecné

súdy a ústavný súd, čo vyplýva aj z vnútornej štruktúry (siedma hlava má dva

oddiely – prvý upravuje ústavné súdnictvo a druhý všeobecné súdnictvo). K organizácii

súdnej moci ústavný súd okrem iného uviedol, že ide o dva samostatné, navzájom jeden

od druhého nezávislé, procesne uzavreté systémy výkonu súdnictva, pre každý z nich

s osobitne vymedzeným poslaním a osobitnou rozhodovacou právomocou ().

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti,

nie však zákonnosti. Naopak, všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť,

ale aj ústavnosť. Ako už ústavný súd opakovane uviedol (napr. ), ochrana

, prípadne Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len

ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní

, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa a 5

a zákonom ( ).

V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd

rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd uviedol, že jeho úloha pri rozhodovaní

o sťažnosti pre porušenie práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných predpisov

s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä

v tom, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne

s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. ,

, ). Ústavno-súdna ingerencia do rozhodovacej činnosti krajského

súdu v prípade sťažovateľky by teda bola možná len v tom prípade, ak by jeho konanie

a rozhodnutie priamo zasahovalo do jej alebo kvalifikovanou medzinárodnou

zmluvou garantovaných práv. V prípade uznesenia krajského súdu namietaného

sťažovateľkou však to tak nie je.

Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia najskôr popísal procesný stav

v čase pred jeho rozhodovaním v súvislosti s uznesením okresného súdu sp. zn.

z 15. apríla 2008, ktoré na základe odvolania podaného sťažovateľkou

preskúmal v rámci ňou iniciovaného odvolacieho konania, uvádzajúc, že sťažovateľka sa

ako manželka povinného podaním z 28. januára 2008 domáhala zastavenia exekúcie

k nehnuteľnosti. Svoj návrh odôvodnila tým, že jej bezpodielové spoluvlastníctvo

s povinným bolo zrušené rozsudkom okresného súdu sp. zn. , ktorý

nadobudol právoplatnosť 1. decembra 2003 a stal sa vykonateľným. Súd prvého stupňa

postupoval v exekučnom konaní podľa § 238 ods. 1 Exekučného poriadku, podľa ktorého

konania začaté pred 1. septembrom 2005 sa dokončia podľa práva platného do 31. augusta

2005, ak odsek 2 neustanovuje inak. Podľa § 238 ods. 2 Exekučného poriadku sa § 34 ods. 1

až 3, § 37 ods. 4 a 5, § 46 ods. 3, § 47 ods. 3, § 58 ods. 5, § 134 ods. 2, § 136 ods. 3 a 4,

a § 145 ods. 1 použijú aj na konania začaté pred 1. septembrom 2005. Okresný súd nezistil,

že by bolo došlo k vyporiadaniu zrušeného bezpodielového spoluvlastníctva sťažovateľky

a jej manžela súdnym rozhodnutím alebo dohodou. Podľa § 37 ods. 2 Exekučného poriadku

v znení účinnom do 31. augusta 2005 je manžel povinného účastníkom exekúcie, ak sú

exekúciou postihnuté veci v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov. Okresný súd taktiež

pripomenul, že „v zmysle všeobecného pravidla, ktoré súvisí s účelom exekučného konania

platí, že pre exekúciu predajom nehnuteľnosti je rozhodujúci stav vlastníckeho práva

k nehnuteľnosti, ktorý existuje ku dňu doručenia návrhu na vykonanie exekúcie. Deň

doručenia návrhu na vykonanie exekúcie je určujúci aj pre ďalší postup exekútora, žalobu

pre vylúčenie nehnuteľnosti z exekúcie a aj pre stret iných exekúcií. Návrh na vykonanie

exekúcie bol doručený dňa 17. 8. 2005, pričom podľa tvrdení manželky povinného v 1. rade

k vyporiadaniu zaniknutého bezpodielového spoluvlastníctva, či už dohodou alebo

v dôsledku súdneho rozhodnutia, v lehote troch rokov od právoplatnosti o zrušení

bezpodielového spoluvlastníctva, nedošlo. Žiaden z manželov v tejto lehote ani návrh

na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva na súd nepodal.

Podľa konštantnej judikatúry sa vzťahy medzi manželmi ohľadne vecí, ktoré patria

do bezpodielového spoluvlastníctva v období, keď toto spoluvlastníctvo zaniklo, ale nebolo

ešte vyporiadané, riadia zákonnými ustanoveniami o bezpodielovom spoluvlastníctve

manželov. V deň, keď bol podaný návrh na vykonanie exekúcie, sa vzťahy medzi manželmi

riadili ustanoveniami o bezpodielovom spoluvlastníctve manželov, a preto exekúcia mohla

postihnúť nehnuteľnosť, ktorá v tom čase bola nepochybne v bezpodielovom

spoluvlastníctve povinného v 1. rade a jeho manželky. Ako samotná manželka povinného

v 1. rade uvádza, rozsudok o zrušení o bezpodielového spoluvlastníctva nadobudol

právoplatnosť 1. 12. 2003, podielové spoluvlastníctvo k nehnuteľnosti mohlo vzniknúť

(ide o zrejmú nesprávnosť, správne má byť zaniknúť, pozn.) až uplynutím troch rokov

od dátumu právoplatnosti, t. j. najskôr 2. 12. 2006. Avšak návrh na vykonanie exekúcie bol

podaný skôr, ešte dňa 17. 8. 2005. Platí teda, že pre exekúciu je rozhodujúci stav

vlastníckeho práva v deň 17. 8. 2005, keď bola nehnuteľnosť v bezpodielovom

spoluvlastníctve, lebo v tom čase lehota troch rokov uvedená v § 149 ods. 4 Občianskeho

zákonníka neuplynula.“.

V ďalšej časti napadnutého uznesenia sa krajský súd venoval odvolacím dôvodom

uplatených sťažovateľkou, ktoré sú do značnej miery založené na rovnakej argumentácii,

ako jej sťažnosť podaná ústavnému súdu.

Zhrnúc dôvody uvedené v odôvodnení rozsudku krajského súdu možno konštatovať,

že krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu, ktorým bol zamietnutý návrh

sťažovateľky na zastavenie exekúcie stotožniac sa s právnym názorom prvostupňového

súdu, že pre exekúciu je rozhodujúci stav vlastníckeho práva v deň začatia exekučného

konania, ktorým je v danom prípade 17. august 2005. K tomuto dátumu bola nehnuteľnosť

v bezpodielovom spoluvlastníctve povinného a sťažovateľky, pretože lehota troch rokov

ustanovená v do dňa začatia exekučného konania

neuplynula. Z tohto dôvodu je námietka sťažovateľky, že je podielovou spoluvlastníčkou

nehnuteľnosti od 1. decembra 2006, právne bezvýznamná.

Krajský súd považuje za správny aj dôvod zamietnutia žaloby okresným súdom

v súvislosti s existenciou zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti

zo 17. decembra 2004 uzavretou medzi oprávneným ako záložným veriteľom

a sťažovateľkou a jej manželom ako záložcami na zabezpečenie pohľadávky, ktorej

uspokojenia sa oprávnený domáha v tomto exekučnom konaní. Krajský súd však zároveň

poukázal aj na to, že k dôvodu zamietnutia žaloby v súvislosti so zmluvou o zriadení

záložného práva sa sťažovateľka v odvolaní vôbec nevyjadrila.

Takéto rozhodnutie krajského súdu je podľa názoru ústavného súdu vnútorne logické,

nie je svojvoľné, nie je ani prejavom aplikačnej a interpretačnej svojvôle, a nemožno ho

preto označiť ani ako arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené. Ústavný súd konštatuje, že

namietané uznesenie zrozumiteľným a vyčerpávajúcim spôsobom reaguje na všetky

relevantné námietky sťažovateľky v odvolaní a dáva odpoveď na otázku, prečo okresný súd

jej návrh na zastavenie exekúcie zamietol a krajský súd toto rozhodnutie ako vecne správne

potvrdil. Ústavnému súdu neprislúcha ďalším výkladom príslušných právnych noriem

podporovať takúto interpretáciu a aplikáciu zákona všeobecným súdom.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu

pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom

do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Preto ak ústavný súd nezistí relevantnú

súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sťažovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto

odmietne (mutatis mutandis , , , ).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd uzavrel, že medzi odôvodnením uznesenia

krajského súdu sp. zn. z 31. októbra 2008 a namietaným porušením

základného práva sťažovateľky podľa ani práva podľa prvej vety

a druhej vety dodatkového protokolu neexistuje taká spojitosť, ktorá by umožňovala

vysloviť záver o ich porušení. Vzhľadom na to pri predbežnom prerokovaní odmietol

sťažnosť sťažovateľky podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

Ústavný súd napokon dodáva, že podľa jeho doterajšej konštantnej judikatúry

všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom práv hmotného

charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z a právo

podľa čl. 1 prvej vety a druhej vety dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplýva

z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až

, resp. dohovoru. O prípadnom porušení uvedených práv hmotného

charakteru by preto bolo možné uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu

primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných

princípov vyjadrených v označených článkoch a práva podľa dohovoru,

čo však v danej veci ústavný súd nezistil, a navyše sťažovateľka porušenie ústavnoprávnych

princípov spravodlivého procesu vo svojej sťažnosti ani nenamietala. Aj z toho dôvodu by

preto bolo možné sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky smerujúcu proti dôvodom napadnutého

uznesenia vo vzťahu k nemožnosti požadovať zastavenie exekúcie, pretože sťažovateľka

„uzatvorila ako záložca dňa 17. 12. 2004 nájomnú zmluvu o zriadení záložného práva,

pričom predmetom záložného práva je zabezpečenie tej istej pohľadávky, ktorá je

predmetom exekúcie“, ústavný súd považuje túto námietku za neprípustnú (§ 53 ods. 1

). Z pripojeného odvolania sťažovateľky zo 7. mája 2008 proti

uzneseniu okresného súdu sp. zn. Er 1244/2005 z 15. apríla 2008, ako aj z odôvodnenia

samotného namietaného uznesenia totiž nevyplýva, že by sťažovateľka túto námietku

uplatnila v odvolacom konaní. Nevyužitie tejto možnosti v odvolacom konaní pred

všeobecným súdom nemožno naprávať alebo nahrádzať sťažnosťou v konaní pred ústavným

súdom (m. m. ).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd

nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky, ktoré sú viazané na to, že sťažnosti

by bolo vyhovené.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. marca 2009