Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 71/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. marca 2009

predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. M. Z., Ž., zastúpeného advokátom Mgr. P. Š.,

Česká republika, pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského

súdu v Žiline sp. zn. zo 17. júna 2008 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Mgr. M. Z. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. decembra

2008 (po doplnení 4. decembra 2008, 29. decembra 2008, 7. a 8. januára 2009) doručená

sťažnosť Mgr. M. Z., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. P. Š., Česká

republika, pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

zo 17. júna 2008.

Z obsahu sťažnosti okrem iného vyplýva:

«Ž., a. s.,... (ďalej len „Žalobca“) sa návrhom zo dňa 26. 1. 2004... domáhala

na Okresnom súde v Žiline (ďalej len „Okresný súd“) voči Sťažovateľovi zaplatenia sumy

1.147,- Sk s príslušenstvom (uvedené konanie bolo vedené pod sp. zn. č. ).

Okresný súd dňa 27. 6. 2007 vyhlásil v tejto veci rozsudok (ďalej len „prvostupňový

rozsudok“), ktorým

1. zaviazal Sťažovateľa zaplatiť Žalobcovi sumu 264,- Sk,

2. zaviazal Sťažovateľa zaplatiť Žalobcovi úrok z omeškania vo výške 12 % zo sumy

645,- Sk od 4. 9. 2003 do 5. 2. 2004 a zo sumy 264,- Sk od 6. 2. 2004 do zaplatenia,

3. vo zvyšku žalobu Žalobcu zamietol, a

4. Sťažovateľovi náhradu trov konania nepriznal.

Proti prvostupňovému rozsudku podal Sťažovateľ v zákonnej lehote odvolanie.

Krajský súd v Žiline (ďalej len „Krajský súd“), v konaní vedenom pod sp. zn.

, rozsudkom zo dňa 17. 6. 2008 (ďalej len „druhostupňový rozsudok“)

prvostupňový rozsudok potvrdil.

Druhostupňový rozsudok bol Sťažovateľovi doručený dňa 3. 10. 2008...

Sťažovateľ týmto podáva proti druhostupňovému rozsudku sťažnosť podľa čl. 127

, nakoľko namieta, že druhostupňovým rozsudkom boli porušené jeho základné práva

a slobody, a to najmä podľa:

- - právo na súdnu ochranu;

- čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení jeho

protokolov (ďalej len „Dohovor“) - právo na spravodlivý proces...

Porušenie základných práv a slobôd navrhovateľa spočíva v nesprávnej aplikácii

a interpretácii právnych predpisov Krajským súdom (ako aj Okresným súdom) v dôsledku,

ktorej Krajský súd vydal druhostupňový rozsudok, ktorý zasiahol do práv a slobôd

Sťažovateľa a v riadnom neodôvodnení druhostupňového rozsudku Krajským súdom...

Sťažovateľ taktiež namieta, že druhostupňový rozsudok nie je riadne odôvodnený spôsobom

stanoveným v , a to že druhostupňový rozsudok riadne neuvádza,

ako sa vysporiadal s tvrdeniami Sťažovateľa ako odvolateľa...

A) Povinnosť dlžníka platiť úroky z omeškania počas veriteľovho omeškania

Okresný súd v konaní na prvom stupni mal za preukázané, že Sťažovateľ ako

odporca sa dňa 27. 1. 2004 dostavil k Žalobcovi a ponúkol mu plnenie vo výške 1.214,- Sk

(plnenie, ktorého časť si Žalobca následne v súdnom konaní uplatnil voči Sťažovateľovi),

pričom Žalobca toto plnenie odmietol prevziať. Okresný súd na str. 5 ods. 3 prvostupňového

rozsudku konštatuje, že dňa 27. 1. 2004 sa Žalobca dostal do omeškania s prevzatím celého

ním uplatneného nároku, t. j. že sa dostal do omeškania veriteľa podľa § 522 zákona

č. , , v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky

zákonník“). Napriek tejto skutočnosti Okresný súd v hrubom rozpore so zákonom zaviazal

Sťažovateľa zaplatiť Žalobcovi úrok z omeškania vo výške 12 % zo sumy 645,- Sk od 4. 9.

2003 do 5. 2. 2004 a zo sumy 264,- Sk od 6. 2. 2004 do zaplatenia, t. j. aj za obdobie

od 27. 1. 2004, teda aj počas omeškania Žalobcu ako veriteľa.

Ako aj Sťažovateľ uviedol vo svojom odvolaní z 20. 8. 2007 proti prvostupňového

rozsudku, omeškanie veriteľa a omeškanie dlžníka sa pojmovo vylučuje... Je nemysliteľné,

že ak veriteľ zmarí splnenie peňažnej povinnosti dlžníka voči veriteľovi, aby mal veriteľ voči

dlžníkovi nárok na úroky z omeškania z tejto peňažnej pohľadávky. Z logiky veci,

ako i z vyplýva, že dlžník nemôže byť v omeškaní,

ak je v omeškaní veriteľ. Navyše ak veriteľ žiada úroky z omeškania za obdobie svojho

omeškania, takýto výkon práv je v rozpore s dobrými mravmi podľa § 3 ods. 1 Občianskeho

zákonníka...

Pochybenie Krajského súdu spočíva v tom, že neodstránil takéto hrubé porušenie

zákona a stotožnil sa s takýmto hrubým porušením zákona, t. j. neodstránil porušenie

ústavného práva Sťažovateľa na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, a takto sám

zasiahol do týchto práv sťažovateľa. Okresný súd a Krajský súd sa teda odchýlili od znenia

príslušných ustanovení tak, že zásadne popreli ich účel a význam. Krajský súd navyše

v odôvodnení druhostupňového rozsudku sa ani nevysporiadal s tvrdeniami Sťažovateľa

v odvolaní (tými, ktoré sú tu vyššie uvedené), a tak riadne neodôvodnil svoje rozhodnutie.

B) Odlišné právne závery pri rovnakých skutkových zisteniach

Okresný súd dospel k záveru, že Žalobca tým, že dňa 27. 1. 2004 neprevzal

Sťažovateľom riadne ponúknuté plnenie, sa dostal do omeškania (veriteľa).

Na druhej strane mal Okresný súd za preukázané, že Sťažovateľ dňa 22. 9. 2003

ponúkol Žalobcovi plnenie vo výške 100,- Sk (nárok vyplývajúci z udalosti, ktorá bola

predmetom súdneho konania). Okresný súd však v tomto prípade dospel k záveru,

že Žalobca sa do omeškania (vo vzťahu k plneným 100,- Sk) nedostal..., nakoľko Sťažovateľ

neponúkol celé plnenie, ale len čiastočné plnenie... Ku dňu 22. 9. 2003, kedy Sťažovateľ

ponúkol Žalobcovi plnenie vo výške 100,- Sk, predstavovala práve táto čiastka (100,- Sk)

celkovú sumu, ktorá bola voči Sťažovateľovi uplatnená... Z uvedeného vyplýva,

že Sťažovateľ dňa 22. 9. 2003 ponúkol Žalobcovi celé ním uplatnené plnenie v časti, ktorá

bola dôvodná. Sťažovateľ teda len nesplnil uplatnený nárok vo výške 1.202,- Sk vyplývajúci

z údajného zdržania a meškania vlaku (k 22. 9. 2003 bol takto uplatnený). Sťažovateľ

navyše ďalej uvádza, že v zmysle bol Žalobca povinný

prevziať i čiastočné plnenie, a teda sa v zmysle dostal

do omeškania (veriteľa) v tejto časti...

Napriek tomu, že Žalobca dňa 22. 9. 2003 odmietol prevziať plnenie vo výške

100,- Sk, ktoré v tom čase predstavovalo plnenie v plnej výške nároku uplatneného z iného

dôvodu než z dôvodu údajného zdržania a meškania vlaku (ktorý bol neskôr Okresným

súdom zamietnutý), dospel k právnemu názoru, že Žalobca sa nedostal do omeškania

(veriteľa). Na druhej strane, keď Žalobca neprevzal tiež celé plnenie dňa 27. 1. 2004,

Okresný súd mal za to, že Žalobca sa dostal do omeškania (veriteľa). Teda v jednom

prípade Okresný súd priznal Sťažovateľovi náhradu nákladov, ktoré mu vznikli v dôsledku

omeškania Žalobcu a v druhom prípade mu túto náhradu nákladov nepriznal.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že Okresný súd pri skutkovo zhodných resp. podobných

prípadoch neodôvodnene aplikoval ustanovenia právnych predpisov rozdielne (a to v rámci

jedného rozhodnutia). Takto vyvodené závery sú teda zjavne neodôvodnené a arbitrárne,

a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné. Pochybenie Krajského súdu

spočíva v tom, že nenapravil v odvolacom konaní vady prvostupňového rozsudku. Krajský

súd navyše v odôvodnení druhostupňového rozsudku sa ani nevysporiadal s tvrdeniami

Sťažovateľa v odvolaní (tými, ktoré sú tu vyššie uvedené), a tak riadne neodôvodnil svoje

rozhodnutie.

C) Nepriznanie trov konania - neodôvodnenosť druhostupňového rozsudku

Okresný súd nepriznal Sťažovateľovi trovy konania, hoci mal úspech vo veci (77 %)

nakoľko si ich Sťažovateľ nepreukázal. Sťažovateľ túto skutočnosť nepopieral, avšak

vo svojom odvolaní namietal, že nevedel o tom, že má tieto trovy preukázať a do kedy môže

tieto trovy preukázať, Navyše tieto trovy preukázal vo svojom odvolaní a poukázal

na ustanovenie , v zmysle ktorého v druhostupňovom konaní nemožno

skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnene pred Okresným súdom, uplatniť len

v odvolaní vo veci samej. Avšak rozhodnutie o trovách konania nie je rozhodnutie vo veci

samej, a preto mal súd na tieto dôkazy a skutočnosti prihliadnuť, nakoľko v zmysle § 154

je pre rozsudok rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia.

Krajský súd teda zasiahol do ústavného práva Sťažovateľa na súdnu ochranu

spočívajúcu v práve na riadne odôvodnenie rozsudku.»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd v náleze

vyslovil, že jeho základné právo na súdnu ochranu podľa a právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn.

zo 17. júna 2008 porušené bolo, namietaný rozsudok zrušil a vec vrátil

krajskému súdu na ďalšie konanie a priznal mu úhradu trov konania. Okrem toho sťažovateľ

žiadal aj o anonymizáciu svojich údajov v publikovaných rozhodnutiach ústavného súdu

v danej veci.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie

sa nemusí odôvodniť.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti

nemu.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namietal porušenie základného práva

na súdnu ochranu podľa , ako aj porušenie práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. -139

zo 17. júna 2008. Svoje námietky sťažovateľ predostrel v troch rovinách. Po prvé namietal

nezákonnosť a neodôvodnenosť rozhodnutia krajského súdu z dôvodu, že aj napriek

konštatovaniu, že v období od 27. januára 2004 bol veriteľ v omeškaní, zaviazal sťažovateľa

ako dlžníka na platenie úrokov z omeškania za obdobie od 4. septembra 2003 do 5.

februára 2004, teda aj za obdobie, keď dlžník nie je podľa povinný

platiť úroky z omeškania. Po druhé namietal skutočnosť, že pri zhodných skutkových

zisteniach vyvodil tak okresný súd, ako aj krajský súd rozdielne právne závery týkajúce sa

situácie, za ktorých dochádza k omeškaniu veriteľa a právu dlžníka na náhradu nákladov.

Napokon sťažovateľ namietal aj neodôvodnenosť rozsudku krajského súdu v časti týkajúcej

sa náhrady trov prvostupňového konania.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd vychádzal z obsahu námietok

sťažovateľa, príloh sťažnosti, ako aj z vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn.

. V tejto súvislosti ústavný súd zistil, že návrhom na vydanie platobného

rozkazu sa navrhovateľ na Okresnom súde Žilina (ďalej len „okresný súd“) voči

sťažovateľovi domáhal zaplatenia sumy 1 147 Sk s príslušenstvom z dôvodu,

že 3. septembra 2003 pri kontrole cestovných lístkov vo vlaku na ceste zo Žiliny

do Bratislavy bolo zistené, že sťažovateľ si na neplatný preukaz zakúpil zľavnený lístok.

Uvedenú sumu si navrhovateľ uplatňoval za porušenie prepravnej zmluvy a následné

zdržanie vlaku. O návrhu navrhovateľa rozhodol okresný súd platobným rozkazom sp. zn.

z 24. marca 2004 tak, že sťažovateľovi uložil povinnosť zaplatiť

navrhovateľovi sumu 1 147 Sk s príslušenstvom. Proti platobnému rozkazu však sťažovateľ

podal odpor, v dôsledku čoho okresný súd nariadil pojednávanie.

O návrhu navrhovateľa rozhodol okresný súd rozsudkom sp. zn.

z 27. júna 2007 tak, že sťažovateľa zaviazal zaplatiť navrhovateľovi sumu 264 Sk a úrok

z omeškania 12,5 % zo sumy 645 Sk od 4. septembra 2003 do 5. februára 2004 a zo sumy

264 Sk od 6. februára 2004 do zaplatenia. Vo zvyšku žalobu zamietol a sťažovateľovi

nepriznal náhradu trov konania. Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie,

v ktorom v podstate uviedol totožné argumenty, aké vyplývajú zo sťažnosti podanej

ústavnému súdu. O odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd rozsudkom

č. k. -139 zo 17. júna 2008 tak, že prvostupňový rozsudok v odvolaním

napadnutej časti, v ktorej okresný súd čiastočne žalobnému návrhu vyhovel, a v časti

o trovách prvostupňového konania potvrdil, navrhovateľovi nepriznal náhradu trov

odvolacieho konania a prvostupňové rozhodnutie v odvolaním nenapadnutej časti, v ktorej

okresný súd vo zvyšku žalobu zamietol, ponechal nedotknutý.

Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu okrem iného vyplýva:

„Okresný súd Žiline, rozsudkom č. k. -100 zo dňa 27. júna 2007,

zaviazal odporcu k povinnosti zaplatiť navrhovateľovi sumu Sk 264,- a úrok z omeškania

12,5 % zo sumy Sk 645,- od 4. 9. 2003 do 5. 2. 2004 a zo sumy Sk 264,- od 6. 2. 2004

do zaplatenia. Vo zvyšku žalobu zamietol. Odporcovi náhradu trov konania nepriznal.

Rozsudok odôvodnil vykonaným dokazovaním, na základe ktorého mal

preukázané, že žalobný návrh navrhovateľa je dôvodný len čo do výšky Sk 264,- z

uplatnenej sumy Sk 1.147,-, keď navrhovateľovi priznal aj úrok z omeškania 12,5 % zo

sumy Sk 645,- od 4. 9. 2003 do 5. 2. 2004 a zo sumy Sk 264,- od 6. 2. 2004 do

zaplatenia. Vo zvyšku žalobný návrh ako nedôvodný zamietol. V konaní mal prvostupňový

súd preukázané, že odporca použil služby železnice dňa 3. 9. 2003, pričom pri kontrole

cestovných dokladov odporca predložil sprievodcovi študentský zľavnený cestovný lístok za

polovicu obyčajného cestovného spolu s neplatným preukazom na zľavu cestovného pre

študentov. V takom prípade sa cestovný lístok považuje za neplatný a odporcovi tak vznikla

povinnosť zaplatiť navrhovateľovi úhradu vo výške 100 - násobku cestovného bez príplatkov

a zliav v 1. tarifnom pásme, t. j. Sk 700,-, od ktorej však bola odpočítaná navrhovateľom

výška cestovného zaplateného odporcom. Pokiaľ navrhovateľ uplatňoval nárok na

zaplatenie poplatku za zdržanie vlaku elektrickej trakcie vo výške Sk 502,- v tejto časti

odvolací súd dospel k právnemu záveru, že navrhovateľ relevantným spôsobom

nepreukázal, že k zdržaniu vlaku došlo zavinením odporcu. Navrhovateľ nepredložil ani

neoznačil dôkazy, ktorými by preukázal základ uplatneného nároku na zaplatenie sumy Sk

502,-, preto v tejto časti súd žalobu zamietol. Keďže súd mal preukázané, že navrhovateľ

dňa 27. 1. 2004 neprijal od odporcu riadne ponúknuté plnenie, dostal sa do omeškania.

Preto v zmysle vznikla povinnosť nahradiť odporcovi náklady, ktoré mu vznikli,

a to vo výške Sk 381,-, ktoré si odporca započítal na pohľadávku navrhovateľa písomným

podaním doručeným navrhovateľovi 5. 2. 2004. Týmto dňom došlo k stretu pohľadávok

a k ich zániku do výšky Sk 381,-. Navrhovateľovi tak zostala voči odporcovi pohľadávka

do výšky Sk 264,-, na úhradu ktorej prvostupňový súd zaviazal odporcu. Vo zvyšnej časti

preto návrh navrhovateľa ako nedôvodný zamietol...

Odvolací súd preskúmaním napadnutého rozsudku, prislúchajúceho spisového

materiálu a vyhodnotením toho, čo uviedol odvolateľ, dospel k právnemu záveru, ktorý

sa stotožňuje s prvostupňovým súdom, v ktorého rozhodnutí nezistil žiadne pochybenie.

Prvostupňový súd na základe vykonaného dokazovania dôsledne postupoval v súlade s ust.

, keď hodnotil všetky dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo

a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliadol na všetko, čo vyšlo

za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Aj podľa právneho záveru

odvolacieho súdu v konaní bolo nepochybne preukázané, že odporca použil dňa 3. 9. 2003

služby železnice, pričom nemal platný cestovný lístok. Pri kontrole cestovných dokladov

totiž odporca predložil sprievodcovi študentský zľavnený cestovný lístok za polovicu

obyčajného cestovného v hodnote Sk 121,- spolu s neplatným preukazom na zľavu

cestovného pre študentov, ktorý správne bol odporcovi odobratý a cestovný lístok

sa v takomto prípade považoval za neplatný. Odporca bol vyzvaný na zaplatenie úhrady

v zmysle prepravného poriadku, pretože odporcovi vznikla povinnosť zaplatiť

navrhovateľovi úhradu vo výške 100-násobku cestovného bez príplatkov a zliav v I.

tarifnom pásme, t. j. Sk 700,-. Správne od tejto sumy navrhovateľ odpočítal výšku

cestovného zaplateného odporcom a požadoval sumu Sk 645,-. Keďže navrhovateľ dňa 27.

1. 2004 neprijal od odporcu riadne ponúknuté plnenie, správne potom prvostupňový súd

odpočítal odporcovi náklady vo výške Sk 381,-, ktoré si započítal na pohľadávku

navrhovateľa vo výške Sk 645,-, a tak navrhovateľovi zostala voči odporcovi pohľadávka vo

výške Sk 264,-, na úhradu ktorej správne prvostupňový súd zaviazal odporcu. Keďže

odvolací súd v tomto rozhodnutí nezistil žiadne pochybenie, rozsudok prvostupňového súdu

v odvolaním napadnutej časti potvrdil.

Odvolací súd nezistil pochybenie ani v rozhodnutí o trovách prvostupňového

konania, ktoré prvostupňový súd odôvodnil ust. § 142 ods. 2 veta prvá v spojení s ust. § 153

ods. 1 , keďže odporca bol v konaní úspešný čiastočne. Navrhovateľ pôvodne

požadoval zaplatenie sumy Sk 1.147,- a keďže mu bola priznaná suma Sk 264,- navrhovateľ

mal v konaní úspech čo do výšky 23 % z predmetu konania a neúspech rovnajúci sa

úspechu odporcu vo výške 77 % z predmetu konania. Odporcovi by potom patrilo právo na

náhradu 54 % trov. Odporca si uplatnil náhradu trov spočívajúcich v cestovnom, za účasť

na pojednávaní dňa 27. 6. 2007 z Bratislavy do Žiliny a späť, pretože miestom výkonu jeho

práce je Bratislava a v náhrade ušlej mzdy. No keďže uplatnené trovy nijakým spôsobom

nepreukázal, prvostupňovému súdu nezostávalo iné, ako mu náhradu trov konania

nepriznať. Ani v tejto časti rozsudku prvostupňového súdu nebolo zistené žiadne

pochybenie. Odvolací súd rozsudok okresného súdu v odvolaním nenapadnutej časti,

t. j. v tej časti, v ktorej súd vo zvyšku návrh zamietol, ponechal nedotknutý.“

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu

pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom

do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí

relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť

sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. , , ).

Ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľa je zjavne neopodstatnená.

Pri prerokovaní námietok sťažovateľa o neodôvodnenosti rozhodnutia krajského

súdu v časti, ktorou sa odvolací súd zaoberal náhradou trov prvostupňového konania,

ústavný súd vychádzal zo svojej judikatúry, podľa ktorej rozhodovanie o náhrade trov je

súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl.

46 ods. 1 (i podľa dohovoru) môže postupom, ktorý nie je v súlade so

zákonom ( a ), porušiť základné právo účastníka konania na

súdnu ochranu (obdobne , ).

Ústavný súd zastáva názor, že odvolací súd sťažovateľovi dostatočne

vysvetlil, na základe akých zákonných ustanovení (§ 142 ods. 2 a § 151 ods. 1 Občianskeho

súdneho poriadku) a skutkových zistení postupoval okresný súd pri rozhodovaní o náhrade

trov konania. Krajský súd uviedol, že sťažovateľ mal v rámci prvostupňového konania

čiastočný úspech, ale keďže vyčíslené trovy nijakým spôsobom nepreukázal, okresný súd

mu ich nepriznal.

Ústavný súd nemá pozíciu opravnej inštancie voči rozhodnutiam všeobecných

súdov a ani nenapráva ich skutkové alebo právne výstupy, ak sa zakladajú na konkrétnych

faktoch a sú aj dostatočne odôvodnené. Na základe toho potom ústavný súd hodnotí

napadnuté rozhodnutie krajského súdu v časti, ktorou sa zaoberal náhradou trov

prvostupňového konania za ústavne akceptovateľné.

Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľ predostrel námietky, ktoré boli spojené

s úvahami, zisteniami a závermi krajského súdu o omeškaní veriteľa, a to jednak

pri posúdení podľa názoru sťažovateľa identických zistení rozdielnym spôsobom, ako aj

pri priznaní navrhovateľovi (veriteľovi) úrokov z omeškania za obdobie jeho omeškania.

Čo sa týka názoru sťažovateľa, že tak ako okresný súd, aj krajský súd neposúdili

zhodne identické skutkové okolnosti týkajúce sa omeškania veriteľa, konkrétne

neidentifikovali obdobie od 22. septembra 2003 ako moment, kedy sa navrhovateľ ako

veriteľ dostal do omeškania, k tomu ústavný súd uvádza, že nie je jeho povinnosťou

reparovať skutkové a právne závery všeobecných súdov, ak ich tieto súdy vedia patričným

spôsobom odôvodniť. Krajský súd vychádzajúc z rozhodnutia okresného súdu mal

za preukázané, že navrhovateľ sa v tomto období nedostal do omeškania. Nebolo úlohou

ústavného súdu zisťovať skutkový stav a ani porovnávať právne názory krajského súdu

v sťažovateľom naznačených situáciách. Pre ústavný súd bolo rozhodujúce odôvodnenie

rozhodnutia krajského súdu ako celku, o ktorom je potrebné konštatovať, že dáva zmysel

a význam.

Sťažovateľ okrem už uvedeného prejavil nespokojnosť aj s rozhodnutím krajského

súdu, ktorý obdobie od 27. januára 2004 posúdil ako omeškanie veriteľa, ale aj napriek

tomu priznal navrhovateľovi ako veriteľovi za uvedené obdobie aj úroky z omeškania.

Pri prerokovaní týchto námietok sťažovateľa sa pozornosť ústavného súdu upriamila

na samotný predmet sporu – žaloba o zaplatenie sumy 1 147 Sk s príslušenstvom. Krajský

súd pritom potvrdil rozhodnutie okresného súdu, ktorým bol sťažovateľ zaviazaný zaplatiť

navrhovateľovi sumu 264 Sk a úrok z omeškania 12,5 % zo sumy 645 Sk od 4. septembra

2003 do 5. februára 2004 a zo sumy 264 Sk od 6. februára 2004 do zaplatenia.

Z uvedeného vyplýva, že za obdobie omeškania veriteľa (od 27. januára 2004

do 5. februára 2004) bola sťažovateľovi uložená povinnosť zaplatiť úroky z omeškania

v nepatrnej sume 2,20 Sk. Okrem toho ústavný súd zistil, že za obdobie od 22. septembra

2003, o ktorom sťažovateľ vyslovil názor, že taktiež došlo k omeškaniu veriteľa,

do 27. januára 2004 bola sťažovateľovi uložená povinnosť zaplatiť úrok z omeškania

v sume približne 28 Sk. Bez toho, aby ústavný súd ďalej hodnotil namietané skutkové

a právne výstupy krajského súdu, konštatuje, že hľadanie spravodlivosti vo všeobecnosti

by nemalo tkvieť v komplikovanom riešení malicherností. Ústavný súd je nezávislým

súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý vždy poskytuje ochranu základným právam

v prípade ich porušenia. Avšak zaviazanie sťažovateľa k plateniu uvedeného úroku

sa materiálne nemôže dotknúť žiadneho z ústavne či medzinárodnými zmluvami

garantovaných práv. V tejto súvislosti sa javí potreba vytknúť krajskému súdu úročenie

dlžnej sumy za čas omeškania veriteľa, pretože v súlade s

nie je dlžník za toto obdobie povinný platiť úroky. No aj napriek uvedenému považuje

ústavný súd rozhodnutie krajského súdu za ústavne akceptovateľné, pretože ako už uviedol,

takýto nedostatok nemôže znamenať porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 46

ods. 1 či práva podľa dohovoru.

Nad rámec uvedeného ústavný súd poznamenáva, že neušlo jeho pozornosti,

že sťažovateľovi ide v podstate o princíp a preukázanie tvrdených skutočností. Ústavný súd

sa však domnieva, že riešenie takýchto malicherných záležitostí neodráža pravý zmysel

hľadania spravodlivosti.

S prihliadnutím na prezentovanú odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia krajského

súdu, s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu a práva

na spravodlivé súdne konanie nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom

účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. ,

, , , ), ako aj s poukazom

na prezentované právne názory ústavného súdu vo vzťahu k súdnym sporom označeného

charakteru, ústavný súd sťažnosť odmietol podľa

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať

sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. marca 2009