Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 119/09
PDF · 176.82 KB
No categories available
II. ÚS 119/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. marca 2009
predbežne prerokoval sťažnosť K. F., Z., zastúpeného advokátkou Mgr. J. L., Z., vo veci
namietaného porušenia základného práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 5 Co 453/07-78
z 25. novembra 2008 a takto
rozhodol:
Sťažnosť K. F. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. marca 2009
doručená sťažnosť K. F., Z. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného
práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 Co
453/07-78 z 25. novembra 2008.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že E., a. s., B. (ďalej len „zamestnávateľ“,
alebo „žalovaný“), uzavrel 23. februára 1998 so sťažovateľom ako zamestnancom pracovnú
zmluvu, na základe ktorej sťažovateľ vykonával pre zamestnávateľa prácu vodiča
medzinárodnej kamiónovej dopravy. Toho istého dňa uzatvoril zamestnávateľ so
sťažovateľom dohodu o zložení kaucie, na základe ktorej zamestnávateľ zrazil
sťažovateľovi zo mzdy sumu 30 000 Sk. Táto suma mala slúžiť na krytie a úhradu škody
spôsobenej na zverených prostriedkoch, na krytie škody spôsobenej zavineným konaním
vodiča a na krytie v dohode vymenovaných okolností, pričom mala byť vrátená do dvoch
rokov po skončení pracovného pomeru.
Dňa 16. septembra 2004 došlo k ukončeniu pracovného pomeru dohodou
uzatvorenou medzi zamestnávateľom a sťažovateľom. Časť zloženej kaucie v sume
10 000 Sk bola v roku 2004 vyplatená sťažovateľovi, zvyšných 20 000 Sk zamestnávateľ
nevyplatil z dôvodu započítania údajnej pohľadávky zamestnávateľa voči sťažovateľovi za
súkromné hovory sťažovateľa z telefónu zamestnávateľa.
Dňa 1. marca 2006 podal sťažovateľ Okresnému súdu Bratislava I (ďalej len
„okresný súd“) žalobu proti žalovanému (zamestnávateľovi) o vydanie bezdôvodného
obohatenia vo výške 20 000 Sk s prísl.
Okresný súd 12. júna 2007 vydal vo veci rozsudok č. k. 11 C 90/06-53, ktorým
žalobu sťažovateľa zamietol (rozsudok podľa tvrdenia sťažovateľa mal byť jeho právnemu
zástupcovi doručený 25. júla 2007). Proti predmetnému rozsudku podal sťažovateľ
9. augusta 2007 odvolanie krajskému súdu, ktorý rozsudkom č. k. 5 Co 453/07-78
z 25. novembra 2008 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Krajský súd
odôvodnil svoje rozhodnutie tým, že uplatnený nárok sťažovateľa na vrátenie kaucie
žalovaným je premlčaný nárok (rozsudok krajského súdu podľa tvrdenia sťažovateľa mal
byť jeho právnemu zástupcovi doručený 5. januára 2009).
Podľa sťažovateľa krajský súd sa nezaoberal a nevyjadril k sťažovateľovým
v odvolaní namietaným skutočnostiam, obmedzil sa len na konštatovanie, že žalovaným
uplatnená námietka premlčania je oprávnená a dôvodná. Namietaným rozsudkom krajského
súdu došlo podľa sťažovateľa k porušeniu jeho základného práva na spravodlivý proces
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vydal
nález, ktorým vysloví, že rozsudkom krajského súdu č. k. 5 Co 453/07-78 z 25. novembra
2008 bolo porušené jeho základné právo na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
aby označený rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a priznal mu
úhradu trov právneho zastúpenia.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľa
na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu
č. k. 5 Co 453/07-78 z 25. novembra 2008.
Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť sťažovateľa, ktorou namieta porušenie
označeného základného práva napadnutým rozsudkom krajského súdu, je zjavne
neopodstatnená.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný
súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.
Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá
zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej
ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných
súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01, II. ÚS 289/08). Z rozdelenia súdnej moci
v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02,
Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces chráneného v čl. 46 ods. 1 ústavy je
právo domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (prístup k súdu).
Porušenie práva na súd, resp. prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy by v prípade
sťažovateľa prichádzalo do úvahy vtedy, keby podmienky na prístup k tomuto súdu
ustanovené Občianskym súdnym poriadkom neboli zo strany krajského súdu rešpektované
spôsobom zjavne neopodstatneným alebo arbitrárnym. Inými slovami, keby krajský súd
tieto všeobecné podmienky prístupu k súdu vykladal vo vzťahu k sťažovateľovi
diskriminačne v porovnaní s ich výkladom pri iných subjektoch domáhajúcich sa súdnej
ochrany. V prípade sťažovateľa k takej situácii nedošlo, sťažovateľ mal priznané postavenie
účastníka súdneho konania a krajský súd o jeho odvolaní proti rozsudku prvostupňového
súdu meritórne rozhodol, aj keď nie v súlade s predstavou sťažovateľa.
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorú si osvojil aj ústavný súd,
vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je
absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie
obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo
bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6
ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú
legitimný cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými prostriedkami a týmto
cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).
Ústavný súd teda, tak ako to už vyslovil vo viacerých svojich nálezoch, nie je
opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať
rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade
s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy
ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu
napadnutého rozhodnutia krajského súdu.
Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu okrem iného vyplýva:
„Odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O. s. p. na odvolacom pojednávaní
(§ 214 ods. 1 O. s. p.) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.
Podľa § 451 ods. 2 OZ bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný
plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením
z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých
zdrojov.
Podľa § 451 ods. 1 OZ, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie
vydať.
Podľa § 457 veta prvá OZ, predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu,
na úkor koho sa získal.
Podľa § 458 ods. 1 OZ musí sa vydať všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným
obohatením. Ak to nie je dobre možné, najmä preto, že obohatenie spočívalo vo výkonoch,
musí sa poskytnúť peňažná náhrada.
Podľa § 107 ods. 1 cit. zákona, právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia
sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému
obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil.
Podľa § 107 ods. 2 cit. zákona, najneskôr sa právo na vydanie plnenia z
bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie,
za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo.
V prejednávanej veci uplatnil odporca námietku premlčania žalovaného nároku. Súd
prvého stupňa dôvodil, že právo na vydanie bezdôvodného obohatenia mohlo byť uplatnené
počínajúc dňom 23.2.1998. Keďže žaloba bola podaná až 1.3.2006, došlo k uplatneniu
práva až po uplynutí premlčacej lehoty uvedenej v ust. § 107 OZ. V posudzovanej veci súd
prvého stupňa správne stanovil počiatok behu premlčacej lehoty dňom uzavretia dohody
o zložení kaucie (objektívna premlčacia doba). Hneď na druhý deň po jej zložení vedel, že
došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil (subjektívna premlčacia
doba).
Posudzujúc otázku premlčania žalobou uplatneného nároku podľa ust. § 107 OZ
odvolací súd dospel k rovnakému záveru, že odporcom uplatnená námietka premlčania je
oprávnená, keď právo na vydanie bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo
dňa, kedy sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor
obohatil. Navrhovateľ o týchto skutočnostiach vedel najpozdejšie k dátumu zloženia kaucie
a pokiaľ súdne konanie bolo začaté až 1. 3. 2006 je žalobný nárok premlčaný. Za tohto
stavu bolo nadbytočné riešiť ďalšie otázky, ktorých riešenia sa navrhovateľ dovolával.
Vzhľadom k tomu, že námietka premlčania bola odporcom vznesená oprávnene,
odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil (§219 ods. 1
O. s. p.).“
V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd zrozumiteľným
a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré odvolaním napadnutý rozsudok
okresného súdu vo vzťahu k sťažovateľovi potvrdil. V každom prípade tento postup
krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno
považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda krajský súd v danom prípade
neporušil označené základné právo sťažovateľa „nesprávnou a svojvoľnou aplikáciou
a výkladom práva“. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu
nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor
krajského súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným
súdom právnych názorov krajského súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto
právomoci krajského súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil
s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej
judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by
ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri
výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len
v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne
poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským
súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť odmietnuť, ako zjavne
neopodstatnenú.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť odmietol ako zjavne
neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, tak ako to je uvedené vo výroku
tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. marca 2009