Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 119/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. marca 2009

predbežne prerokoval sťažnosť K. F., Z., zastúpeného advokátkou Mgr. J. L., Z., vo veci

namietaného porušenia základného práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 46 ods. 1

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. -78

z 25. novembra 2008 a takto

rozhodol:

Sťažnosť K. F. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. marca 2009

doručená sťažnosť K. F., Z. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného

práva na spravodlivý proces zaručeného v (ďalej

len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 Co

453/07-78 z 25. novembra 2008.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že E., a. s., B. (ďalej len „zamestnávateľ“,

alebo „žalovaný“), uzavrel 23. februára 1998 so sťažovateľom ako zamestnancom pracovnú

zmluvu, na základe ktorej sťažovateľ vykonával pre zamestnávateľa prácu vodiča

medzinárodnej kamiónovej dopravy. Toho istého dňa uzatvoril zamestnávateľ so

sťažovateľom dohodu o zložení kaucie, na základe ktorej zamestnávateľ zrazil

sťažovateľovi zo mzdy sumu 30 000 Sk. Táto suma mala slúžiť na krytie a úhradu škody

spôsobenej na zverených prostriedkoch, na krytie škody spôsobenej zavineným konaním

vodiča a na krytie v dohode vymenovaných okolností, pričom mala byť vrátená do dvoch

rokov po skončení pracovného pomeru.

Dňa 16. septembra 2004 došlo k ukončeniu pracovného pomeru dohodou

uzatvorenou medzi zamestnávateľom a sťažovateľom. Časť zloženej kaucie v sume

10 000 Sk bola v roku 2004 vyplatená sťažovateľovi, zvyšných 20 000 Sk zamestnávateľ

nevyplatil z dôvodu započítania údajnej pohľadávky zamestnávateľa voči sťažovateľovi za

súkromné hovory sťažovateľa z telefónu zamestnávateľa.

Dňa 1. marca 2006 podal sťažovateľ Okresnému súdu Bratislava I (ďalej len

„okresný súd“) žalobu proti žalovanému (zamestnávateľovi) o vydanie bezdôvodného

obohatenia vo výške 20 000 Sk s prísl.

Okresný súd 12. júna 2007 vydal vo veci rozsudok č. k. -53, ktorým

žalobu sťažovateľa zamietol (rozsudok podľa tvrdenia sťažovateľa mal byť jeho právnemu

zástupcovi doručený 25. júla 2007). Proti predmetnému rozsudku podal sťažovateľ

9. augusta 2007 odvolanie krajskému súdu, ktorý rozsudkom č. k. -78

z 25. novembra 2008 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Krajský súd

odôvodnil svoje rozhodnutie tým, že uplatnený nárok sťažovateľa na vrátenie kaucie

žalovaným je premlčaný nárok (rozsudok krajského súdu podľa tvrdenia sťažovateľa mal

byť jeho právnemu zástupcovi doručený 5. januára 2009).

Podľa sťažovateľa krajský súd sa nezaoberal a nevyjadril k sťažovateľovým

v odvolaní namietaným skutočnostiam, obmedzil sa len na konštatovanie, že žalovaným

uplatnená námietka premlčania je oprávnená a dôvodná. Namietaným rozsudkom krajského

súdu došlo podľa sťažovateľa k porušeniu jeho základného práva na spravodlivý proces

podľa .

Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vydal

nález, ktorým vysloví, že rozsudkom krajského súdu č. k. -78 z 25. novembra

2008 bolo porušené jeho základné právo na spravodlivý proces podľa ,

aby označený rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a priznal mu

úhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľa

na spravodlivé súdne konanie zaručené v rozsudkom krajského súdu

č. k. -78 z 25. novembra 2008.

Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť sťažovateľa, ktorou namieta porušenie

označeného základného práva napadnutým rozsudkom krajského súdu, je zjavne

neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný

súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá

zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil (). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej

ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných

súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné (, ). Z rozdelenia súdnej moci

v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ,

).

Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces chráneného v je

právo domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (prístup k súdu).

Porušenie práva na súd, resp. prístup k súdu podľa by v prípade

sťažovateľa prichádzalo do úvahy vtedy, keby podmienky na prístup k tomuto súdu

ustanovené neboli zo strany krajského súdu rešpektované

spôsobom zjavne neopodstatneným alebo arbitrárnym. Inými slovami, keby krajský súd

tieto všeobecné podmienky prístupu k súdu vykladal vo vzťahu k sťažovateľovi

diskriminačne v porovnaní s ich výkladom pri iných subjektoch domáhajúcich sa súdnej

ochrany. V prípade sťažovateľa k takej situácii nedošlo, sťažovateľ mal priznané postavenie

účastníka súdneho konania a krajský súd o jeho odvolaní proti rozsudku prvostupňového

súdu meritórne rozhodol, aj keď nie v súlade s predstavou sťažovateľa.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorú si osvojil aj ústavný súd,

vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je

absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie

obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo

bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6

ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú

legitimný cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými prostriedkami a týmto

cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Ústavný súd teda, tak ako to už vyslovil vo viacerých svojich nálezoch, nie je

opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. ), a preto nemôže preskúmavať

rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade

s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu

napadnutého rozhodnutia krajského súdu.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu okrem iného vyplýva:

„Odvolací súd preskúmal vec podľa na odvolacom pojednávaní

( ) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Podľa bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný

plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením

z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých

zdrojov.

Podľa , kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie

vydať.

Podľa veta prvá , predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu,

na úkor koho sa získal.

Podľa musí sa vydať všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným

obohatením. Ak to nie je dobre možné, najmä preto, že obohatenie spočívalo vo výkonoch,

musí sa poskytnúť peňažná náhrada.

Podľa § 107 ods. 1 cit. zákona, právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia

sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému

obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil.

Podľa § 107 ods. 2 cit. zákona, najneskôr sa právo na vydanie plnenia z

bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie,

za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo.

V prejednávanej veci uplatnil odporca námietku premlčania žalovaného nároku. Súd

prvého stupňa dôvodil, že právo na vydanie bezdôvodného obohatenia mohlo byť uplatnené

počínajúc dňom 23.2.1998. Keďže žaloba bola podaná až 1.3.2006, došlo k uplatneniu

práva až po uplynutí premlčacej lehoty uvedenej v ust. . V posudzovanej veci súd

prvého stupňa správne stanovil počiatok behu premlčacej lehoty dňom uzavretia dohody

o zložení kaucie (objektívna premlčacia doba). Hneď na druhý deň po jej zložení vedel, že

došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil (subjektívna premlčacia

doba).

Posudzujúc otázku premlčania žalobou uplatneného nároku podľa ust.

odvolací súd dospel k rovnakému záveru, že odporcom uplatnená námietka premlčania je

oprávnená, keď právo na vydanie bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo

dňa, kedy sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor

obohatil. Navrhovateľ o týchto skutočnostiach vedel najpozdejšie k dátumu zloženia kaucie

a pokiaľ súdne konanie bolo začaté až 1. 3. 2006 je žalobný nárok premlčaný. Za tohto

stavu bolo nadbytočné riešiť ďalšie otázky, ktorých riešenia sa navrhovateľ dovolával.

Vzhľadom k tomu, že námietka premlčania bola odporcom vznesená oprávnene,

odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil (§219 ods. 1

).“

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd zrozumiteľným

a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré odvolaním napadnutý rozsudok

okresného súdu vo vzťahu k sťažovateľovi potvrdil. V každom prípade tento postup

krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno

považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda krajský súd v danom prípade

neporušil označené základné právo sťažovateľa „nesprávnou a svojvoľnou aplikáciou

a výkladom práva“. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu

nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor

krajského súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným

súdom právnych názorov krajského súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto

právomoci krajského súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil

s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej

judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by

ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri

výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len

v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne

poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským

súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť odmietnuť, ako zjavne

neopodstatnenú.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť odmietol ako zjavne

neopodstatnenú podľa , tak ako to je uvedené vo výroku

tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. marca 2009