Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 131/09
PDF · 139.18 KB
No categories available
II. ÚS 131/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. marca 2009
predbežne prerokoval sťažnosť J. Č., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, vo veci
namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 Ústavy
Slovenskej republiky v konaní vedenom Krajským súdom v Trnave pod sp. zn. 4 Tos 98/2008
a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. Č. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. marca
2009 doručená sťažnosť J. Č., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody (ďalej len
„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v konaní vedenom Krajským súdom
v Trnave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 4 Tos 98/2008. Sťažnosť bola odovzdaná na
poštovú prepravu 9. marca 2009.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol uznaný vinným zo spáchania trestného činu
vraždy rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3 T 35/99 z 26. novembra 2001
v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 To 13/02 z 29. apríla
2002. Bol mu uložený nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 14 rokov so
zaradením do III. nápravnovýchovnej skupiny. Dňa 29. júna 2008 vykonal dve tretiny
uloženého trestu, a preto požiadal o podmienečné prepustenie. Uznesením Okresného súdu
Piešťany (ďalej len „okresný súd“) č. k. 1 Pp 51/2008-74 z 19. novembra 2008 bola žiadosť
sťažovateľa o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody zamietnutá.
Následným uznesením krajského súdu č. k. 4 Tos 98/2008-130 z 8. januára 2009 bola
zamietnutá aj jeho sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu.
Podľa názoru sťažovateľa uzneseniami všeobecných súdov došlo k porušeniu jeho
základného práva na osobnú slobodu. Je prvotrestancom, predtým v minulosti nikdy súdne
trestaný nebol a nemal ani žiadne problémy so zákonom. Bol riadne zamestnaný, v kolektíve
vždy obľúbený a prácu vykonával zodpovedne k spokojnosti nadriadeného. O dvoch synov
zo zaniknutého manželstva sa vždy riadne staral. Psychiater a sexuológ nepovažujú jeho
pobyt na slobode za nebezpečný. V súčasnosti má vážnu a dlhoročnú známosť s družkou,
ktorá je bezúhonnou a riadne zamestnanou osobou. Počas výkonu väzby sa správal na
požadovanej úrovni a bol kladne hodnotený. Vo výkone trestu dostával tak odmeny, ako aj
disciplinárne tresty, tie však súviseli s tým, že sa mu niektorí pracovníci snažili
v maximálnej miere uškodiť, a preto si na neho vymýšľali rôzne priestupky. Po zmene
prístupu k nemu sa vzťahy zlepšili. Všeobecné súdy vzhľadom na uvedené skutočnosti
nerozhodovali o jeho žiadosti objektívne.
Žiada, aby ústavný súd sťažnosti vyhovel a nariadil všeobecným súdom opätovne
konať vo veci jeho podmienečného prepustenia s tým, aby im uložil povinnosť objektívne
prešetriť a posúdiť sťažovateľovu žiadosť.
Z uznesenia krajského súdu č. k. 4 Tos 98/2008-130 z 8. januára 2009 vyplýva, že
ním bola zamietnutá sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu č. k. 1 Pp 51/2008-74
z 19. novembra 2008. Podľa názoru krajského súdu nebolo možné sťažnosti vyhovieť.
Okresný súd pri rozhodovaní o žiadosti o podmienečné prepustenie sťažovateľa vykonal
všetky dôkazy potrebné pre spravodlivé a objektívne rozhodnutie, následne tieto dôkazy
individuálne, ako aj v ich spojitosti starostlivo vyhodnotil, a tak dospel k správnemu
a zákonnému presvedčeniu, že u sťažovateľa nie sú splnené zákonné podmienky na to, aby
bolo možné jeho žiadosti o podmienečné prepustenie vyhovieť. Z obsahu zadovážených
dôkazov je zreteľné, že sťažovateľ sa nedokázal počas výkonu trestu ani len vysporiadať
s režimom vo výkone trestu, tento režim požadovaným spôsobom nedodržiaval, svojím
správaním a vystupovaním nepreukázal, že by zmenil svoju hodnotovú orientáciu a postoj
k spoločenským normám, ako aj k správaniu sa voči blízkemu sociálnemu okoliu. Tieto
základné postoje z jeho strany nedávajú záruku, že by v prípade prepustenia na slobodu
viedol riadny život. Táto skutočnosť sa pokladá za základnú pre prípadné pozitívne
rozhodnutie o žiadosti o podmienečné prepustenie z výkonu trestu. Kontroverzné
a neústretové správanie sa sťažovateľa vo výkone trestu spochybňuje akékoľvek možné
reálne úvahy o jeho polepšení sa v zmysle ustanovenia § 61 ods. 1 Trestného zákona.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri
uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani
právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže
stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa
všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02,
Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
Sťažovateľ považuje za porušenie základného práva skutočnosť, že napriek jeho
očakávaniu všeobecné súdy nepovažovali za možné podmienečne ho prepustiť z výkonu
trestu odňatia slobody. Rozhodovanie všeobecných súdov nebolo podľa neho objektívne,
keďže bolo ovplyvnené zaujatými stanoviskami ústavu na výkon trestu odňatia slobody.
Z pohľadu ústavného súdu možno konštatovať, že všeobecné súdy sa pri rozhodovaní
opierali o konkrétne fakty dokumentujúce správanie a prístupy sťažovateľa. V žiadnom
prípade preto nie je možné ich závery považovať za arbitrárne či zjavne neopodstatnené.
Samotná skutočnosť, že všeobecné súdy nerozhodli v súlade s predstavami sťažovateľa,
nemôže bez ďalšieho znamenať porušenie označeného základného práva.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené
vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. marca 2009