Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 94/09
PDF · 162.77 KB
No categories available
III. ÚS 94/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. apríla 2009
predbežne prerokoval sťažnosť K. M., H., zastúpenej advokátkou JUDr. A. F., Advokátska
kancelária, H., vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Senica v konaniach vedených pod
sp. zn. SI-3C 484/1999 a sp. zn. SI-5 C 91/2002 a Okresného súdu Skalica v konaní
vedenom pod sp. zn. 9 C 91/91 a takto
rozhodol:
Sťažnosť K. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. decembra
2008 doručená sťažnosť K. M., H. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie
svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Senica
v konaniach vedených pod sp. zn. SI-3C 484/1999 a sp. zn. SI-5 C 91/2002 a Okresného
súdu Skalica v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 91/91.
V odôvodnení svojej sťažnosti sťažovateľka uviedla, že vystupovala v pozícii
žalobcu v konaní Okresného súdu Skalica začatom 16. júla 2002 (sp. zn. 5 C 91/02),
v ktorom žiadala o určenie neplatnosti výpovede z nájomného vzťahu k bytu. V tomto
konaní podala 28. marca 2003 návrh na predbežné opatrenie, o ktorom konajúci súd
rozhodol až 23. februára 2004. Rozhodnutie súdu o predbežnom opatrení napadla
sťažovateľka odvolaním, na základe ktorého Krajský súd v Trnave (ďalej len „krajský súd“)
napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Okresný súd Skalica následne rozhodnutím z 12. októbra 2004 vyhovel návrhu
sťažovateľky na nariadenie predbežného opatrenia. Na základe odvolania odporcu v konaní
však krajský súd toto rozhodnutie prvostupňového súdu zmenil tak, že návrh na nariadenie
predbežného opatrenia zamietol.
Po zrušení Okresného súdu Skalica pokračoval v konaní o sťažovateľkinej žalobe
Okresný súd Senica, ktorý konanie viedol pod sp. zn. SI-5C 91/2002 a rozsudkom č. k. SI-
5 C 91/2002-200 z 26. septembra 2006 žalobu sťažovateľky zamietol. Rozsudok napadla
sťažovateľka odvolaním. Krajský súd rozsudkom č. k. 24 Co 85/2007-246 z 12. septembra
2007 prvostupňový rozsudok potvrdil. Prvostupňové rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť
18. októbra 2007.
Sťažovateľka uviedla, že na jej sťažnosť predsedníčka Okresného súdu Skalica
podala sťažovateľke 16. októbra 2003 správu o stave konania, „v ktorom jej oznámila,
že termín pojednávania nebol vytýčený z toho dôvodu, že sudkyňa si potrebovala zabezpečiť
nevyhnutné dôkazy a rozhodnúť o oslobodení od súdnych poplatkov“.
Podľa názoru sťažovateľky konajúce súdy v označenom konaní „nekonali včas tak,
aby mohlo byť zabezpečené ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Prieťahy na Okresnom súde v Skalici neboli dôvodné, pretože nešlo o náročné procesné
úkony ... Návrh bol podaný v roku 2002 a až v roku 2007 súdy vo veci právoplatne
rozhodli“.
V sťažnosti tiež sťažovateľka poukázala na konanie vedené na Okresnom súde
Senica pod sp. zn. SI-3 C 484/1999, ktorého predmetom bolo rozhodovanie o úhrade
nedoplatku na nájomnom a v ktorom sťažovateľka vystupovala ako žalovaná. V uvedenom
konaní Okresný súd Senica rozsudkom č. k. SI-3 C 484/1999-118 z 12. apríla 2006 žalobný
návrh zamietol.
Sťažovateľka žiada, aby po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vydal
tento nález:
„Okresný súd v Skalici a Okresný súd v Senici porušili základné právo sťažovateľky
podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 Ústavy SR na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Okresný súd v Skalici a Okresný súd v Senici sú povinní zaplatiť spoločne
a nerozdielne sťažovateľke sumu 100.000 Sk do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd v prvom rade poukazuje na neurčitosť sťažnostného petitu predloženej
sťažnosti, v ktorom sťažovateľka neidentifikovala jednoznačne konanie, v ktorom podľa jej
názoru došlo k porušeniu jej označeného základného práva. Ústavný súd takýto nedostatok
štandardne odstraňuje výzvou adresovanou sťažovateľovi. V posudzovanom prípade však
berúc do úvahy skutkové zistenia, ktoré ho viedli k rozhodnutiu o predloženej sťažnosti
v rámci jej predbežného prerokovania, ako aj skutočnosť, že sťažovateľka je v konaní
zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom – advokátkou, ústavný súd od výzvy
na odstránenie nedostatkov podania upustil, pretože táto by zjavne nemohla viesť
k odlišnému rozhodnutiu o predmetnej sťažnosti. Ústavný súd sa tak zameral na obe
konania, o ktorých sa sťažovateľka vo svojej sťažnosti zmienila.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci (v tomto prípade krajského súdu) nemohlo
dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným
právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej
moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán
(všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav
takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05,
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov.
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 34/99, II. ÚS 32/00,
III. ÚS 20/00, II. ÚS 12/01, IV. ÚS 37/02, III. ÚS 109/03) sa ochrana základnému právu
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase
uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva označenými orgánmi verejnej moci
(v tomto prípade okresným súdom) ešte trvalo. Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému
súdu, už nedochádza k porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť
odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Vychádza
pritom z toho, že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je
odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
orgánu verejnej moci (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 142/03, I. ÚS 145/03).
Z tvrdení sťažovateľky i príloh jej sťažnosti ústavný súd zistil, že Okresný súd Senica
v konaní vedenom pod sp. zn. SI-5 91/2002 vydal meritórny rozsudok 26. septembra 2006,
pričom v dôsledku podaného odvolania tento rozsudok nadobudol právoplatnosť
18. októbra 2007.
Pokiaľ ide o konanie vedené pred Okresným súdom Senica pod sp. zn. SI-3 C
484/1999, i v tomto konaní bolo rozhodnuté rozhodnutím vo veci 12. apríla 2006. Ústavný
súd z konania vedeného pod sp. zn. Rvp 15354/08 vo veci inej sťažnosti sťažovateľky
(podanie bolo vybavené odložením podľa § 23a zákona o ústavnom súde) zistil, že toto
rozhodnutie Okresného súdu Senica nadobudlo právoplatnosť 17. júna 2006.
Pre obidve označené konania tak platí, že vydaním prvostupňových rozhodnutí, ich
doručením účastníkom konania a následným nadobudnutím ich právoplatnosti konajúce
súdy v posudzovaných konaniach vykonali všetky zákonom predpokladané a dovolené
úkony na odstránenie stavu právnej neistoty sťažovateľky. Sťažovateľka teda namietala
prieťahy v konaniach oboch okresných súdov, ktoré vo veci samej v čase podania sťažnosti
už nemohli vykonávať žiadne relevantné procesné úkony smerujúce k nastoleniu právnej
istoty sťažovateľky.
Ústavný súd v tejto spojitosti poznamenáva, že proti porušovaniu základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa sťažovateľka
mohla brániť do vydania prvostupňových rozhodnutí podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1
Z uvedeného vyplýva, že konajúce súdy v čase podania sťažnosti ústavnému súdu
(11. decembra 2008) už nemohli žiadnym ústavne relevantným spôsobom ovplyvniť priebeh
oboch konaní, prípadne prieťahy v nich, a teda nemohli ani porušovať sťažovateľkou
označené základné právo.
Tento stav viedol ústavný súd so zreteľom na podstatu a účel základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov k záveru, že podaná sťažnosť je zjavne
neopodstatnená, preto ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde po jej predbežnom
prerokovaní odmietol.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd o ďalších nárokoch uplatnených
v návrhu na rozhodnutie vo veci samej (v petite sťažnosti) nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. apríla 2009