Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 135/09
PDF · 174.98 KB
No categories available
II. ÚS 135/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. apríla 2009
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. V., D.; Ing. J. P., Ž.; Ing. D. H., Ž., a Ing. P. Š., Ž.,
zastúpených advokátom JUDr. V. B., K., vo veci namietaného porušenia základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného
v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného
súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 155/00 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 7 C
342/91) a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. M. V., Ing. J. P., Ing. D. H a Ing. P. Š. o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. marca
2009 doručená sťažnosť Ing. M. V., D.; Ing. J. P., Ž.; Ing. D. H., Ž., a Ing. P. Š., Ž. (spolu
ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods.
1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 155/00
(pôvodne vedenom pod sp. zn. 7 C 342/91).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sa návrhom podaným okresnému
súdu domáhali proti V., E., a. s., Ž. (ďalej len „odporca“), zaplatenia odmeny za zlepšovací
návrh, o ktorom okresný súd rozsudkom sp. zn. 7 C 342/91 z 5. mája 1993 rozhodol tak, že
odporcu zaviazal zaplatiť sťažovateľom každému po 23 658 Sk s 3 % úrokom od
11. decembra 1999 do zaplatenia, ďalej bol odporca v zmysle rozsudku povinný zaplatiť na
účet okresného súdu poplatok za konanie 3 784 Sk a sťažovatelia solidárne 1 088,80 Sk na
trovy znaleckého dokazovania, a napokon bol odporca povinný zaplatiť sťažovateľom trovy
znaleckého dokazovania 3 088,80 Sk.
Na základe odvolania odporcu Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský
súd“) uznesením sp. zn. 12 Co 2244/93 z 2. septembra 1993 rozsudok okresného súdu
z 5. mája 1993 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Okresný súd po vykonaní ďalšieho
dokazovania rozsudkom č. k. 7 C 342/91-257 z 27. marca 1996 návrh sťažovateľov
zamietol. Toto rozhodnutie, proti ktorému podali sťažovatelia odvolanie, krajský súd
rozsudkom sp. zn. 12 Co 2431/96 zo 6. marca 1997 potvrdil.
Sťažovatelia rozhodnutie krajského súdu napadli dovolaním, o ktorom Najvyšší súd
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) rozhodol rozsudkom sp. zn. 4 Cdo 25/98
z 18. augusta 1998 tak, že rozsudok krajského súdu sp. zn. 12 Co 2431/96 zo 6. marca 1997
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Krajský súd následne uznesením sp. zn.
15 Co 1546/99 z 29. októbra 1999 rozsudok okresného súdu č. k. 7 C 342/91-261
z 27. marca 1996 zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.
Okresný súd vo veci ďalej konal a rozsudkom sp. zn. 2 C 155/00 z 2. apríla 2001
a doplňujúcim rozsudkom zo 6. septembra 2002 rozhodol, že odporca je povinný uhradiť
sťažovateľom každému po 23 659 Sk so 17,6 % úrokom z omeškania s účinnosťou od
11. decembra 1989 do zaplatenia, ďalej zaviazal odporcu na úhradu trov konania
sťažovateľom, vo zvyšnej časti návrh sťažovateľov zamietol a konanie proti odporcovi
v 3. rade, ktorým sa stal V., I., B., zastavil.
Proti rozsudku (ako aj doplňujúcemu rozsudku) okresného súdu podali sťažovatelia,
ako aj odporca odvolanie, na základe ktorého krajský súd uznesením č. k. 8 Co 2175/02-420
z 30. apríla 2003 rozhodol tak, že rozsudok okresného súdu v spojitosti s doplňujúcim
rozsudkom vo výrokoch, ktorými bol odporca zaviazaný uhradiť sťažovateľom každému po
23 659 Sk so 17,6 % úrokom z omeškania a nahradiť sťažovateľom trovy konania a ktorým
vo zvyšnej časti návrh sťažovateľov zamietol, vec zrušil a vrátil okresnému súdu na ďalšie
konanie. Ostatné odvolaním nenapadnuté výroky ostali nedotknuté, krajský súd však zmenil
výrok o náhrade trov konania.
V priebehu ďalšieho konania okresný súd rozsudkom č. k. 2 C 155/2000-570
z 28. februára 2007 rozhodol, že odporca je povinný uhradiť sťažovateľom po 2 372 Sk
spolu s úrokom z omeškania 3 % z dlžnej sumy od 11. decembra 1989 do zaplatenia.
V ostatných častiach návrh sťažovateľov zamietol. Toto rozhodnutie sťažovatelia napadli
odvolaním, o ktorom krajský súd rozsudkom č. k. 8 Co 166/2007-608 z 2. decembra 2008,
ktoré nadobudlo právoplatnosť 17. februára 2009, rozhodol tak, že rozsudok okresného súdu
zmenil a uložil odporcovi povinnosť zaplatiť sťažovateľom po 11 829 Sk s 3 % ročným
úrokom z omeškania od 11. decembra 1989 do zaplatenia. V ostatnej časti návrh
sťažovateľov zamietol. Vo výroku odvolaním nenapadnutom ostal rozsudok okresného súdu
nedotknutý.
Sťažovatelia v sťažnosti tvrdia, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn.
2 C 155/2000 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 7 C 342/91) porušil ich základné právo
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy a ich právo
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, čo takto
odôvodnili:
„Súdne konanie na OS v Žiline začalo v podstate dňom 22. 2. 1991, keď na konajúci
súd sťažovatelia zaslali po neúspešnom zmierovacom konaní proti odporcovi podklady a na
výzvu OS v Žiline tieto doplnili dňa 17. 4. 1991, pričom spisu bolo pridelené č. k.
7 C 342/91, ktoré bolo od 1. 1. 2000 zmenené na č. k. 2 C 155/00.
Sťažovatelia sa snažili od začiatku súdneho konania o zabezpečenie jeho plynulého
priebehu upozorňovaním na zbytočné prieťahy v konaní ústnou i písomnou formou. (...)
Nečinnosť a neefektívna činnosť súdu, v dôsledku čoho došlo k neúmernému
predlženiu konania, je dokumentovaná nasledovne:
(...) Rozsudok OS 7 C 342/91 z 5. 5. 1993 - odvolal sa odporca a KS zrušil rozsudok
OS pre nedostatočne zistený skutočný stav veci.
(...) Rozsudok OS 7 C 342/91 z 27. 3. 1996 - odvolal sa navrhovateľ, KS potvrdil
rozsudok OS, ale pripustil proti rozsudku KS dovolanie - NS (4 Cdo 25/98) zrušuje rozsudok
KS, pretože dovolanie sťažovateľov 1.) - 4.) je dôvodné
(...) KS uznesením 15 Co 1546/99 zrušuje rozsudok OS 7 C 342/91 z 27. 3. 1996
(...) Rozsudok OS 2 C 155/00-372 z 2. 4. 2001 a doplňujúci rozsudok OS 2 C 155/00-
399 zo 6. 2. 2002 - KS uznesením rozsudky OS zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
(...) Rozsudok OS 2 C 155/2000-570 z 28. 2. 2007 na odvolanie navrhovateľov KS
rozsudkom 8 Co/166/2007-608 mení a rozsudok KS nadobudol právoplatnosť 17. 2. 2009,
takmer po 18 ročnom súdnom konaní.“
Na základe uvedeného sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd po prijatí ich sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
1. Základné právo sťažovateľa v rade 1.) Ing. M. V. (...), v rade 2.) Ing. J. P. (...),
v rade 3.) Ing. D. H. (...), v rade 4.) Ing. P. Š. (...), prerokovať vec bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, postupom Okresného súdu v Žiline v konaní vedenom pod č. k. 7 C 342/91 a od
1. 1. 2000 pod č. k. 2 C 155/00 bolo porušené.
2. Sťažovateľovi v rade 1.) Ing. M. V. (...), v rade 2.) Ing. J. P. (...), v rade 3.) Ing. D.
H. (...), v rade 4.) Ing. P. Š. (...), sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie, každému
vo výške 30 000,- EUR (...). Okresný súd v Žiline je povinný vyplatiť primerané finančné
zadosťučinenie do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
3. Priznáva trovy konania - právneho zastúpenia právnemu zástupcovi sťažovateľov
vo výške 741,75 EUR, ktoré je Okresný súd v Žiline povinný uhradiť na účet JUDr. V. B.,
AK so sídlom (...) K. v termíne do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. Inými slovami, ústavný
súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez
najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (napr. III. ÚS 199/02).
Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľov, že postupom okresného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 2 C 155/00, pôvodne vedenom pod sp. zn. 7 C 342/91 došlo
k porušeniu ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote
zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný
súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde
uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte trvalo (napr. I. ÚS
22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už
nedochádza k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne
ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých
dôvodov skončilo toto porušovanie (II. ÚS 139/02).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že napadnuté konanie bolo na okresnom súde
skončené 28. februára 2007 rozsudkom č. k. 2 C 155/2000-570, ktorý nadobudol
právoplatnosť 17. februára 2009 v spojení s rozsudkom krajského súdu č. k. 8 Co 166/2007-
608 z 2. decembra 2008. Sťažovatelia sa na ústavný súd obrátili so svojou sťažnosťou až
podaním zo 16. marca 2009 (doručeným ústavnému súdu 19. marca 2009), t. j. v čase, keď
porušenie označeného základného práva na okresnom súde, ktorý sťažovatelia označili za
účastníka konania, už netrvalo a konanie o ich sťažnosti pred ústavným súdom nebolo
spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (mutatis
mutandis I. ÚS 6/03). Rovnaký záver platí, aj pokiaľ ide o namietané porušenie práva na
prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti, a pretože sťažovatelia sa v predmetnej veci
domáhali ochrany základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného
v čl. 6 ods. 1 dohovoru v čase, keď v označenom konaní pred okresným súdom namietané
porušenie práva už netrvalo, a teda bola odstránená ich právna neistota, ústavný súd
odmietol sťažnosť sťažovateľov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú
neopodstatnenosť.
Pretože sťažnosť sťažovateľov bola odmietnutá a priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia a náhrady trov právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom sú
viazané na vyslovenie porušenia základného práva alebo slobody, bolo bez právneho
dôvodu, aby ústavný súd o týchto požiadavkách sťažovateľov rozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. apríla 2009