Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
PL. ÚS 128/07
PDF · 338.12 KB
No categories available
PL. ÚS 128/07
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí pléna 8. apríla 2009,
o návrhu generálneho prokurátora Slovenskej republiky o súlade zákona č. 200/2007 Z. z.,
ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 68/2005 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej
rady Slovenskej republiky č. 18/1996 Z. z. o cenách v znení neskorších predpisov a o zmene
a doplnení niektorých ustanovení, s čl. 1 ods. 1 prvou vetou a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky, o súlade čl. VIII slovného spojenia „s výnimkou čl. I bodu 12, ktorý nadobúda
účinnosť 1. júla 2007“, zákona č. 68/2005 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej
rady Slovenskej republiky č. 18/1996 Z. z. o cenách v znení neskorších predpisov a o zmene
a doplnení niektorých zákonov, s čl. 1 ods. 1 prvou vetou a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky, ako aj o súlade výnosu Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej
republiky z 22. decembra 2003 č. V-1/2003 o regulácii cien nájmu bytov s čl. 1 ods. 1 prvou
vetou, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 2, čl. 13 ods. 4 a čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky
a s § 2 ods. 4 a § 4 ods. 3 písm. d) a e) zákona č. 18/1996 Z. z. o cenách v znení platnom
k 22. decembru 2003, za účasti Národnej rady Slovenskej republiky a vlády Slovenskej
republiky ako vedľajšieho účastníka konania, takto
rozhodol:
Konanie o návrhu generálneho prokurátora Slovenskej republiky z a s t a v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 29. marca 2007
doručený návrh generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny
prokurátor“ alebo „navrhovateľ“) «... na začatie konania o súlade § 25 slovného spojenia
„s výnimkou čl. I bodu 12, ktorý nadobúda účinnosť 1. júla 2007“ zákona č. 18/1996 Z. z.
o cenách v znení neskorších predpisov s článkom 1 ods. 1 vety prvej a článkom 2 ods. 2
Ústavy, ako aj o súlade Výnosu Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej
republiky z 22. decembra 2003 č. V-1/2003 o regulácii cien nájmu bytov s článkom 1 ods. 1
vetou prvou, článkom 2 ods. 2, článkom 12 ods. 2, článkom 13 ods. 4 a článkom 20 ods. 4
Ústavy a s § 2 ods. 4 a § 4 ods. 3 písm. d), písm. e) zákona č. 18/1996 Z. z. o cenách v znení
platnom k 22. decembru 2003.».
Generálny prokurátor svoj návrh zmenil a doplnil podaním doručeným ústavnému
súdu 7. júna 2007 tak, že podal návrh na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) a b)
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a § 37 až § 41 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) «... o súlade zákona č. 200/2007 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon
č. 68/2005 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky
č. 18/1996 Z. z. o cenách v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých
ustanovení s článkom 1 ods. 1 vety prvej a článkom 2 ods. 2 Ústavy, o súlade čl. VIII
slovného spojenia „s výnimkou čl. I bodu 12, ktorý nadobúda účinnosť 1. júla 2007“
zákona č. 68/2005 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky
č. 18/1996 Z. z. o cenách v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých
zákonov s článkom 1 ods. 1 vety prvej a článkom 2 ods. 2 Ústavy, ako aj o súlade Výnosu
Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky z 22. decembra 2003
č. V-1/2003 o regulácii cien nájmu bytov s článkom 1 ods. 1 vetou prvou, článkom 2 ods. 2,
článkom 12 ods. 2, článkom 13 ods. 4 a článkom 20 ods. 4 Ústavy a s § 2 ods. 4 a § 4 ods. 3
písm. d), písm. e) zákona č. 18/1996 Z. z. o cenách v znení platnom k 22. decembru 2003».
Súčasne navrhol pozastaviť účinnosť ustanovení napadnutým návrhom a vydať nález
na verejnom pojednávaní v tomto znení:
«Zákon č. 200/2007 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 68/2005 Z. z., ktorým sa
mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 18/1995 Z. z. o cenách v znení
neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov nie je v súlade s článkom 1
ods. 1 vetou prvou a článkom 2 ods. 2 Ústavy, čl. VIII slovného spojenia „s výnimkou
čl. I bodu 12, ktorý nadobúda účinnosť 1. júla 2007“ zákona č. 68/2005 Z. z., ktorým
sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 18/1996 Z. z. o cenách
v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov nie je v súlade
s článkom 1 ods. 1 vetou prvou a článkom 2 ods. 2 Ústavy a napokon aj Výnos Ministerstva
výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky z 22. decembra 2003 č. V-1/2003
o regulácii cien nájmu bytov nie je v súlade s článkom 1 ods. 1 vetou prvou, článkom 2
ods. 2, článkom 12 ods. 2, článkom 13 ods. 4 a článkom 20 ods. 4 ústavy a s § 2 ods. 4 a § 4
ods. 3 písm. d), písm. e) zákona č. 18/1996 Z. z. o cenách v znení platnom k 22. decembru
2003.»
Navrhovateľ svoj návrh odôvodnil tým, že:
«Dňa 14. novembra 1995 sa Národná rada Slovenskej republiky (ďalej len
„zákonodarca“) uzniesla na zákone č. 18/1996 Z. z. o cenách, ktorý nadobudol účinnosť
1. apríla 1996. Tento zákon bol následne viackrát novelizovaný, pričom zákonom
č. 68/2005 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky
č. 18/1996 Z. z. o cenách v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (ďalej len „zákon č. 68/2005 Z. z.“) bolo do zákona o cenách inkorporované
ustanovenie § 24b, ktorým bol výnos zrušený. Zákon č. 68/2005 Z. z. tiež obsahuje čl. VIII,
ktorý upravuje jeho účinnosť dňom 1. marca 2005, s výnimkou článku I bodu 12,
(teda § 24b zákona o cenách), ktorý nadobúda účinnosť 1. júla 2007. Slovné spojenie
„s výnimkou článku I, bodu 12, ktorý nadobúda účinnosť 1. júla 2007“ je v súčasnosti
súčasťou § 25 zákona o cenách.
Dňa 29. marca 2007 sa zákonodarca uzniesol na zákone č. 200/2007 Z. z., ktorým
sa mení a dopĺňa zákon č. 68/2005 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady
Slovenskej republiky č. 18/1996 Z. z. o cenách v znení neskorších predpisov a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 200/2007 Z. z.“). Podľa čl. I zákona
č. 200/2007 Z. z. zákon č. 68/2005 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady
Slovenskej republiky č. 18/2006 Z. z. o cenách v znení neskorších predpisov a o zmene
a doplnení niektorých zákonov sa mení takto: V čl. VIII sa slová „1. júla 2007“ nahrádzajú
slovami „31. decembra 2008“.
Podľa čl. II zákona č. 200/2007 Z. z. tento zákon nadobudol účinnosť 1. júna 2007...
Podľa § 2 ods. 4 zákona o cenách v znení platnom k 22. decembru 2003
v odôvodnených prípadoch môže Ministerstvo financií Slovenskej republiky (ďalej len
„ministerstvo“) ustanoviť všeobecne záväzným predpisom najvyšší rozsah primeraného
zisku.
Podľa § 4 ods. 3 písm. d), písm. e) zákona o cenách v znení platnom k 22. decembru
2003 cenové orgány regulujú ceny tovaru, ak existujú technologické, organizačné
a ekonomické väzby medzi predávajúcim a kupujúcim s výnimkou uvedenou v písm. e),
ide o tovar, ktorého dodanie alebo poskytnutie sa považuje za podnikanie v sieťových
odvetviach podľa osobitného predpisu.
Týmito ustanoveniami sa ani zákonodarca, ani Ministerstvo výstavby a regionálneho
rozvoja Slovenskej republiky dôsledne neriadili.
Ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky vydalo napadnutý
výnos odvolávajúc sa na znenie § 11 a § 20 zákona o cenách v znení platnom
k 22. decembru 2003...
Pri vydávaní výnosu Ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej
republiky prehliadlo, že legislatívna skratka „ministerstvo“ sa pre potreby zákona o cenách
nevzťahuje na všetky ministerstvá, ale výlučne len na Ministerstvo financií Slovenskej
republiky (§ 2 ods. 4 zákona o cenách v znení platnom ku 22. decembru 2003). Z tohto
dôvodu pre Ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky platila pre
potreby zákona o cenách legislatívna skratka „iný štátny orgán“. Iný štátny orgán však
mohol vykonávať pôsobnosť v oblasti cien len v prípadoch podľa § 4 ods. 3, písm. d)
a písm. e) zákona o cenách v znení platnom k 22. decembru 2003, t. j. iba vtedy,
ak by existovali technologické organizačné a ekonomické väzby medzi predávajúcim
a kupujúcim, resp. ak by išlo o tovar, ktorého dodanie alebo poskytnutie sa považuje
za podnikanie v sieťových odvetviach [§ 4 ods. 3, písm. d), písm. e) zákona o cenách v znení
platnom k 22. decembru 2003].
Je notoricky známou skutočnosťou, že nájom bytov sa nepovažuje za podnikanie
v sieťových odvetviach. Takisto medzi prenajímateľom bytu a nájomcom bytu neexistujú
technologické, organizačné a ekonomické väzby. Z toho potom vyplýva, že Ministerstvo
výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky vydaním výnosu prekročilo svoje
právomoci, v dôsledku čoho nie je výnos v súlade s článkom 2 ods. 2 Ústavy a § 2 ods. 4
a § 4 ods. 3, písm. d), písm. e) zákona o cenách v znení platnom k 22. decembru 2003.
Výnos odporuje z vyššie uvedených dôvodov aj prvej vete článku 1 ods. 1 Ústavy pretože
v právnom štáte, existenciu ktorého toto ústavné ustanovenie garantuje, môžu existovať len
také všeobecne záväzné právne predpisy, ktoré boli vydané orgánmi k ich vydaniu
oprávnenými.
Výnos, ktorý obsahuje vlastnú reguláciu cien nájomného, len v § 1, § 2 je naviac
diskriminačný, a to nielen k prenajímateľom bytov, ale aj k nájomcom bytov. Diskriminácia
prenajímateľov spočíva v tom, že na prenajímateľa, ktorý je fyzickou osobou a vlastní
obytný dom s napr. desiatimi bytmi obsadenými nájomníkmi, sa vzťahuje regulácia
nájomného uvedená v § 1 výnosu, ale na fyzickú osobu, vlastniacu len 10 bytov obsadených
nájomníkmi bez súčasného vlastníctva obytného domu, sa táto regulácia nevzťahuje
[§ 3 ods. 1, písm. b) resp. písm. c) výnosu]. Na druhej strane nájomcovia užívajúci byty
spadajúce pod definíciu § 3 výnosu, nie sú v nijakom rozsahu chránení proti výške ceny
nájmu bytu požadovanej prenajímateľom. Samotná regulácia cien nájmu bytu pritom tiež
nie je jednoznačná pre všetky dotknuté subjekty, ale aj medzi nimi vytvára rozdiely
nie v závislosti od kvality bytu, ale podľa toho, o aký subjekt sa jedná a odkiaľ a kedy čerpal
prostriedky na obstaranie bytu (§ 1, § 2 výnosu), pričom vo všeobecnosti
možno konštatovať, že tie subjekty, ktoré podliehajú režimu § 1 výnosu, podliehajú aj vyšším
obmedzeniam ako subjekty spadajúce pod režim § 2 výnosu. Z týchto dôvodov nie sú § 1
a § 2 výnosu v súlade s článkom 12 ods. 2 Ústavy...
Povinnosť podriadiť sa regulovaným cenám nájmu bytu zakladá pre prenajímateľov
spadajúcich pod režim § 1, § 2 výnosu nútené obmedzenie vlastníckeho práva, pretože
im neumožňuje dojednať cenu nájmu bytu podľa ich vlastnej úvahy, pričom však pre nich
ostávajú zachované všetky povinnosti týkajúce sa vynakladania vlastných finančných
prostriedkov potrebných na údržbu a prevádzku obytných domov, v ktorých sa prenajímané
byty nachádzajú. Toto nútené obmedzenie vlastníckeho práva nemožno považovať
za uložené na základe zákona, keďže Ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja
Slovenskej republiky pri vydaní výnosu prekročilo právomoci dané mu zákonom o cenách.
Pochybným sa javí aj nevyhnutnosť zásahu do vlastníckych práv prenajímateľov
a existencia verejného záujmu, pretože toto obmedzenie sa nevzťahuje na všetkých
prenajímateľov bytov v rovnakej miere. Napokon je potrebné poukázať na to, že výnos
neustanovuje pre tých prenajímateľov bytov, ktorí podliehajú režimu § 1, § 2 výnosu, žiadnu
náhradu. Z tohto dôvodu nie sú § 1 a § 2 výnosu v súlade ani s článkom 20 ods. 4 Ústavy.
Vzhľadom k tomu, že regulácia cien nájmu bytu je zakotvená len v § 1 a § 2 výnosu,
možno na základe vyššie uvedenej argumentácie konštatovať, že napadnutý výnos nie je
v súlade s článkom 12 ods. 2, článkom 13 ods. 4 a článkom 20 ods. 4 Ústavy.
Ako už bolo naznačené vyššie, jedným zo základných princípov právneho štátu
je existencia právnych predpisov vydaných k tomu oprávnenými orgánmi. Ak dochádza
ku zmene alebo zrušeniu predpisov, nesmie zákonodarca tolerovať existenciu predpisu,
ktorý bol neoprávnene vydaný. Ak teda zákon č. 68/2005 Z. z. zrušil prostredníctvom § 24b
napadnutý výnos, nie je v súlade s článkom 1 ods. 1 prvou vetou a článkom 2 ods. 2 Ústavy,
ak účinnosť tohto ustanovenia nenastala v ten istý deň ako účinnosť zostávajúcej časti
zákona, t. j. 1. marca 2005, ale mala by (čl. VIII tohto zákona) nastať až po 27 mesiacoch,
t. j. až 1. júla 2007 (§ 25 zákona o cenách). Z týchto dôvodov ani ustanovenie čl. VIII,
slovné spojenie „s výnimkou čl. I bodu 12, ktorý nadobudol účinnosť 1. júla 2007“ zákona
č. 68/2005 Z. z. nie je v súlade s článkom 1 ods. 1 vetou prvou a článkom 2 ods. 2 Ústavy.
Rovnaká argumentácia sa vzťahuje i na zákon č. 200/2007 Z. z., ktorý svojím čl. I
odsúva zrušenie protiprávne vydaného výnosu až na deň 31. december 2008, čím predlžuje
platnosť a účinnosť tohto výnosu o ďalších 17 mesiacov.
Ako bolo už spomenuté vyššie, napadnutá právna úprava poškodzuje subjekty
spadajúce pod režim ustanovení § 1, § 2 výnosu v nemalej miere aj tým, že im neumožňuje
dohodnúť také nájomné, ktoré by postačovalo na opravy a prevádzku obytných domov,
v ktorých sa nachádzajú byty postihnuté regulovaným nájomným. Táto skutočnosť núti
majiteľov takýchto domov investovať do údržby a prevádzky z vlastných prostriedkov
bez nádeje na náhradu týchto investícií zo strany nájomníkov.»
Ústavný súd návrh generálneho prokurátora predbežne prerokoval na neverejnom
zasadnutí pléna ústavného súdu podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a prijal ho
na ďalšie konanie. Návrhu na pozastavenie účinnosti napadnutých právnych predpisov
nevyhovel.
Po prijatí návrhu na ďalšie konanie vyzval ústavný súd Národnú radu Slovenskej
republiky (ďalej len „národná rada“), Ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja
Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“), vládu Slovenskej republiky, zastúpenú
Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, ako vedľajšieho účastníka konania
(ďalej len „vláda“) na vyjadrenie k návrhu a na oznámenie, či trvajú na tom, aby sa vo veci
konalo verejné ústne pojednávanie. Na vyjadrenie k verejnému ústnemu pojednávaniu
vyzval ústavný súd aj generálneho prokurátora.
Na konaní verejného ústneho pojednávania trvala len národná rada. Ďalší účastníci
konania na verejnom ústnom pojednávaní netrvali.
Národná rada k návrhu na začatie konania o súlade označených právnych predpisov
s ústavou svoje stanovisko ani po opakovanej výzve nezaslala.
Vláda ako vedľajší účastník konania navrhla, aby ústavný súd návrhu na začatie
konania nevyhovel, a vo svojom stanovisku uviedla:
«1. K nesúladu Výnosu Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej
republiky z 22. decembra 2003 č. V-1/2003 o regulácii cien nájmu bytov s čl. 1 ods. 1 vetou
prvou, čl. 2 ods. 2 Ústavy SR a § 2 ods. 4 a § 4 ods. 3 písm. d) a e) zákona č. 18/1996 Z. z.
v znení platnom k 22. decembru 2003.
V návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov navrhovateľ uvádza,
že Ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky (ďalej len
Ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja SR) nemalo na základe
zákona č. 18/1996 platného k 22. decembru 2003 zákonné zmocnenie na vydanie Výnosu
č. V-1/2003 o regulácii cien nájmu bytov (ďalej len Výnos č. V-1/2003).
Navrhovateľ vo svojom odôvodnení poukázal pritom na tú skutočnosť,
že k 22. decembru 2003, teda k dátumu, kedy bol Výnos č. V-1/2003 vydaný, bolo podľa
zákona č. 18/1996 Z. z., konkrétne podľa § 20 citovaného zákona, k takému aktu oprávnené
len Ministerstvo financií Slovenskej republiky a to s poukazom na legislatívnu skratku
uvedenú v § 2 ods. 4 zákona č. 18/1996 Z. z., a nie Ministerstvo výstavby a regionálneho
rozvoja SR. Týmto svojim konaním sa Ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja SR
dostalo do rozporu s čl. 1 ods. 1 veta prvá a čl. 2 ods. 2 Ústavy SR a vydaním uvedeného
Výnosu č. V-1/2003 porušilo aj § 2 ods. 4 a § 4 ods. 3 písm. d) a e) zákona č. 18/1996 Z. z.
Navrhovateľ svoj návrh odôvodnil konkrétne tým, že: „Podľa § 2 ods. 4 zákona
č. 18/1996 Z. z. v znení platnom k 22. decembru 2003 v odôvodnených prípadoch môže
Ministerstvo financií Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) ustanoviť všeobecne
záväzným predpisom najvyšší rozsah primeraného zisku.
Podľa § 4 ods. 3 písm. d) a e) zákona č. 18/1996 Z. z. v znení platnom
k 22. decembru 2003 cenové orgány regulujú ceny tovaru, ak existujú technologické,
organizačné a ekonomické väzby medzi predávajúcim a kupujúcim s výnimkou uvedenou v
písm. e), ide o tovar, ktorého dodanie alebo poskytnutie sa považuje za podnikanie
v sieťových odvetviach podľa osobitného predpisu.
Týmito ustanoveniami sa ani zákonodarca, ani Ministerstvo výstavby a regionálneho
rozvoja Slovenskej republiky dôsledne neriadil.
Pri vydávaní výnosu Ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej
republiky prehliadlo, že legislatívna skratka „ministerstvo“ sa pre potreby zákona o cenách
nevzťahuje na všetky ministerstvá, ale výlučne len na Ministerstvo financií Slovenskej
republiky (§ 2 ods. 4 zákona o cenách v znení platnom ku 22. decembru 2003). Z toho
dôvodu pre Ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja SR platila pre potreby zákona
o cenách legislatívna skratka „iný štátny orgán“. Iný štátny orgán však mohol vykonávať
pôsobnosť v oblasti cien len v prípadoch podľa § 4 ods. 3, písm. d) a e) zákona o cenách
v znení platnom k 22. decembru 2003, t. j. iba vtedy, ak by existovali technologické
organizačné a ekonomické väzby medzi predávajúcim a kupujúcim, resp. ak by išlo o tovar,
ktorého dodanie alebo poskytnutie sa považuje za podnikanie v sieťových odvetviach.“
S názorom navrhovateľa nesúhlasíme z nasledovných dôvodov:
Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 1/1993 Z. z. o Zbierke zákonov v znení neskorších
predpisov, Ústava Slovenskej republiky, ústavné a ostatné zákony Národnej rady Slovenskej
republiky, nariadenia vlády Slovenskej republiky a vyhlášky, výnosy a opatrenia
ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej republiky, iných
orgánov štátnej správy, ak tak ustanovuje osobitný zákon, Národnej banky Slovenska,
rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o nesúlade medzi právnymi predpismi 1),
návrhy prijaté v referende podľa čl. 98 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a medzinárodné
zmluvy (§ 6) sa vyhlasujú uverejnením v Zbierke zákonov Slovenskej republiky (ďalej len
Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 1/1993 Z. z., všeobecne záväzné právne predpisy
a rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky uvedené v § 1 ods. 1 nadobúdajú
platnosť dňom ich vyhlásenia v Zbierke zákonov.
Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 1/1993 Z. z., všeobecne záväzné právne predpisy
nadobúdajú účinnosť pätnástym dňom po ich vyhlásení v Zbierke zákonov, ak nie je v nich
ustanovený neskorší deň nadobudnutia účinnosti. Ak je to odôvodnené naliehavým
všeobecným záujmom, môže sa v právnom predpise výnimočne ustanoviť skorší začiatok
jeho účinnosti, najskôr však dňom vyhlásenia v Zbierke zákonov.
Podľa § 4 ods. 2 zákona č. 1/1993 Z. z., všeobecne záväzné právne predpisy
ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej republiky, iných
orgánov štátnej správy a Národnej banky Slovenska označované názvom „výnos“ alebo
názvom „opatrenie“ sa vyhlasujú v Zbierke zákonov uverejnením oznámenia o ich vydaní
(§ 5 ods. 2), ak osobitný zákon neustanoví, že sa vyhlasujú uverejnením ich úplného znenia.
Podľa § 20 ods. 1 písm. c) zákona č. 18/1996 Z. z. v znení účinnom k 1. januáru
2004, pôsobnosť v oblasti cien vykonáva Ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja SR.
Podľa § 20 ods. 4 zákona č. 18/1996 Z. z. v znení účinnom k 1. januáru 2004,
Ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja SR vykonáva pôsobnosť podľa ods. 2 písm. b)
až h) v oblasti cien nájmu bytov v prípadoch podľa § 4 ods. 3 písm. a) až c).
Podľa čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR, Slovenská republika je zvrchovaný,
demokratický a právny štát.
Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej
medziach a rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Výnosy sú jednoznačne všeobecne záväzným právnym predpisom ministerstiev.
Okrem spomínaného ustanovenia § 1 ods. 1 zákona č. 1/1993 Z. z. sa aj v právnickej
literatúre, ktorá je učebným textom Právnickej Fakulty UK (J. P.: Teória práva, str. 192)
uvádza: „Ministerstvá a ostatné ústredné orgány štátnej správy vydávajú všeobecne
záväzné právne predpisy, ktoré sa nazývajú vyhlášky, opatrenia a výnosy.“
Výnos č. V-1/2003 bol publikovaný v Zbierke zákonov SR zverejnením oznámenia
o jeho vydaní pod č. 4/2004 Z. z. z 10. januára 2004, z čoho vyplýva, že v tento deň
nadobudol predmetný výnos platnosť. Keďže podľa § 4 samotného Výnosu č. V-1/2003
a v súlade s § 3 ods. 2 zákona č. 1/1993 Z. z. Výnos č. V-1/2003 nadobúda účinnosť dňom
vyhlásenia v Zbierke zákonov SR , tak potom 10. januára 2004 nadobudol predmetný výnos
súčasne platnosť aj účinnosť.
V čiastke č. 216 Zbierky zákonov SR bol 11. decembra 2003 uverejnený zákon
č. 520/2003 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky
č. 18/1996 Z. z. o cenách v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých
zákonov a ktorým sa mení zákon č. 491/2001 Z. z. o organizovaní trhu s vybranými
poľnohospodárskymi výrobkami (ďalej len zákon č. 520/2003 Z. z.). Týmto zákonom
sa preniesla kompetencia v oblasti regulácie cien nájmu bytu na Ministerstvo výstavby
a regionálneho rozvoja SR. Zákon č. 520/2003 Z. z. nadobudol platnosť, bol vyhlásený
v Zbierke zákonov SR, 11. decembra 2003 a účinnosť nadobudol 1. januára 2004.
Vzhľadom na to, že zákon č. 520/2003 Z. z. nadobudol platnosť 11. decembra 2003,
Ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja SR postupovalo dňa 22. decembra 2003 pri
vydávaní predmetného Výnosu č. V-1/2003 podľa platného zákona, keďže zákon, ktorým sa
naň preniesla kompetencia v oblasti regulácie cien nájmu bytov, nadobudol platnosť
11. decembra 2003.
Z uvedeného teda vyplýva, že keďže napadnutý Výnos č. V-1/2003 nadobudol
platnosť aj účinnosť 10. januára 2004, teda v čase, kedy boli účinné ustanovenia § 20 ods. 1
písm. c) a ods. 4 zákona NR SR č. 18/1996 Z. z. o cenách v znení zákona č. 520/2003 Z. z.,
ktorými sa pre Ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja SR uzákonila kompetencia
cenového orgánu „v oblasti cien nájmu bytov v prípadoch podľa § 4 ods. 3 písm. a) až c),
nemohlo dôjsť konaním Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja SR pri vydávaní
Výnosu č. V-1/2003 k prekročeniu svojej právomoci ustanovenej zákonom a ani k vydaniu
všeobecne záväzného právneho predpisu orgánom, ktorý k jeho vydaniu nie je oprávnený
(namietaný nesúlad s čl. 1 ods. 1 veta prvá a čl. 2 ods. 2 Ústavy SR ako aj s § 2 ods. 4 a § 4
ods. 3 písm. d) a e) zákona č. 18/1996 Z. z. v znení platnom k 22. decembru 2003 Z. z.).
V ďalšom navrhovateľ argumentuje a vychádza z toho, že Ministerstvo výstavby
a regionálneho rozvoja SR, keďže má za to, že nebolo oprávnené podľa § 20 zákona
č. 18/1996 Z. z. ako „ministerstvo“ vykonávať reguláciu cien, je len „iným štátnym
orgánom“ a tento orgán mohol vykonávať pôsobnosť v oblasti cien len v prípadoch podľa
§ 4 ods. 3, písm. d) a písm. e), t. j. vtedy, ak by existovali technologické organizačné
a ekonomické väzby medzi predávajúcim a kupujúcim, pričom z názvu výnosu je jasné,
že ide o reguláciu v oblasti cien nájmu bytov a ten bolo možné v zmysle § 20 zákona
č. 18/1996 Z. z. vydať len v prípade podľa § 4 ods. 3 písm. a) až c) zákona o cenách.
Uvedenými tvrdeniami navrhovateľa už nie je potrebné sa bližšie zaoberať, keďže
vyššie bolo objasnené, že Ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja SR v čase
vydávania Výnosu č. V-1/1993 nepostupovalo ako „iný štátny orgán“ za dodržania
zákonom stanovených podmienok ale v zmysle vtom čase platného splnomocňovacieho
ustanovenia § 20 ods. 1 zákona č. 18/1993 Z. z.
2. K nesúladu zákona č. 200/2007 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon
č. 68/2005 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky
č. 18/1996 Z. z. o cenách v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých
zákonov s čl. 1 ods. 1 vety prvej a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, k nesúladu
čl. VIII. slovného spojenia „s výnimkou čl. I. bodu 12, ktorý nadobúda účinnosť 1. júla
2007“ zákona č. 68/2005 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej
republiky č. 18/1996 Z. z. o cenách v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov s čl. 1 ods. 1 vety prvej a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
Rozpor zákona č. 200/2007 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 68/2005 Z. z.,
ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 18/1996 Z. z.
o cenách v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len
zákon č. 200/2007 Z. z.) a čl. VIII. slovného spojenia „s výnimkou čl. I. bodu 12, ktorý
nadobúda účinnosť 1. júla 2007“ zákona č. 68/2005 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon
Národnej rady Slovenskej republiky č. 18/1996 Z. z. o cenách v znení neskorších predpisov
a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len čl. VIII.) s čl. 1 ods. 1 veta prvá a čl. 2
ods. 2 Ústavy SR navrhovateľ vidí v tom, že zákonodarca nesmie tolerovať v zmysle
princípu právneho štátu existenciu predpisu (má na mysli Výnos č. V-1/2003), ktorý bol
podľa jeho názoru vydaný neoprávneným orgánom. Preto, ak zákon č. 68/2005 Z. z. zrušil
prostredníctvom § 24b napadnutý výnos, nie je v súlade podľa navrhovateľa s čl. 1 ods. 1
a čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, ak účinnosť tohto ustanovenia nenastala v ten istý deň, ako
účinnosť zvyšku zákona, ale až 1. júla 2007 (čl. VIII.). Rovnaká argumentácia sa vzťahuje aj
na čl. VIII.
Ohľadne týchto tvrdení navrhovateľa poukazuje vláda na argumentáciu uvedenú
v bode 1. dôvodovej správy a teda, že Výnos č. V-1/2003 bol vydaný oprávneným orgánom.
Ďalej treba aj dodať, že napadnutá účinnosť § 24b zákona NR SR č. 18/1996 Z. z. v znení
zákona č. 68/2005 Z. z. a zákona č. 200/2007 Z. z. je posudzovaná len z hľadiska zrušenia
kompetencií Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja SR vypustením ods. 4 § 20,
pričom nie je braná do úvahy kompetencia Ministerstva financií SR vyplývajúca z § 20
ods. 2 cit. zákona, ktorá je všeobecná, t. j. vo všetkých oblastiach, ktoré nepatria do
kompetencie iného cenového orgánu. Z uvedeného vyplýva, že po vypustení kompetencií
Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja SR (zákonom č. 68/2005 Z. z.) prešli tieto
kompetencie „automaticky“ na Ministerstvo financií SR, pričom predpoklady na regulácie
nájomného sa nezmenili.
Dôvodnosť a súladnosť s Ústavou SR odďaľovania zákonného zrušenia predmetného
výnosu, ktoré podľa navrhovateľa neprimerane obmedzuje prenajímateľov bytov v ich
nakladaní s vlastníctvom je obhájená v bode 3. dôvodovej správy.
3. K nesúladu Výnosu č. V-1/2003 s čl. 12 ods. 2, čl. 13 ods. 4 a čl. 20 ods. 4 Ústavy
SR.
Navrhovateľ v svojom podaní pri porušení citovaných článkoch Ústavy SR najskôr
argumentuje tým, že Výnosom č. V-1/2003 dochádza k diskriminácii nielen prenajímateľov,
ale aj nájomcov bytov, keďže podľa neho nájomcovia užívajúci byty spadajúce pod definíciu
§ 3 Výnosu č. V-1/2003, nie sú v nijakom rozsahu chránení proti výške ceny nájmu bytu
požadovanej prenajímateľom.
Podľa čl. 12 ods. 2 Ústavy SR, základné práva a slobody sa zaručujú na území
Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru
a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť
k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno
z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.
Podľa čl. 13 ods. 4 Ústavy SR, pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí
dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.
V tejto súvislosti treba upozorniť na fakt, že Výnos č. V-1/2003 poskytuje ochranu,
teda reguluje cenu nájmu bytov len ak pôjde o prípad podľa § 4 ods. 3 písm. a) až c) zákona
č. 18/1996 Z. z. a to teda v prípadoch, ak:
„a) vznikne mimoriadna trhová situácia,
b) dôjde k ohrozeniu trhu vplyvom nedostatočne rozvinutého konkurenčného
prostredia; pri posudzovaní stavu konkurenčného prostredia sa vyžaduje stanovisko
Protimonopolného úradu Slovenskej republiky,
c) si to vyžaduje verejný záujem, ochrana spotrebiteľa“.
Výnos č. V-1/2003 v § 3 špecifikoval prípady, ktoré si nevyžadujú reguláciu ceny
nájmu. Nie je možné sa stotožniť s tým, že postavenie fyzickej osoby v podobe nájomcu musí
v každom prípade viesť k regulácii ceny nájmu bytu a ak nie, vzniká diskriminácia.
V prípade uzavretia nájomnej zmluvy medzi prenajímateľom, ktorý je ako fyzická osoba
vlastníkom bytu a nájomcom, pričom na cene nájomného sa strany vzájomne dohodli
a s ňou súhlasili, nie je potrebné zo strany štátu zasahovať, pretože ide o rešpektovanie
zmluvnej autonómie strán. Mimoriadna trhová situácia však existuje napr. pri bytoch
vydaných pri náprave krívd podľa osobitných predpisov, keďže pred vydaním tohto majetku
sa v zmysle § 871 Občianskeho zákonníka transformovalo právo osobného užívania bytu
na nájom, pričom dňom prevzatia nehnuteľnosti oprávnená osoba vstúpila zo zákona do
práv a záväzkov prenajímateľa bez možnosti ovplyvniť cenu nájomného, ktorá vyžaduje
vôľu oboch strán, teda uzavretie dohody o novej výške nájomného. Z tohto dôvodu vznikla
u niektorých druhov bytov a nájmov v nich potreba regulácie nájomného, zahŕňajúca
zvyšovanie ceny nájmu podľa stanovenia jej výšky všeobecným záväzným právnym
predpisom.
Argumentácia navrhovateľa vedie aj k tomu, že Výnos č. V-1/2003 neustanovuje pre
prenajímateľov, ktorí podliehajú režimu regulácie, žiadnu náhradu za obmedzenie ich
vlastníckeho práva.
Podľa čl. 20 ods. 4 Ústavy SR, vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho
práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za
primeranú náhradu.
Ústavný súd v Poľsku vo svojom rozhodnutí z 12. januára 2000 pri riešení
obdobného prípadu regulácie nájomného, aké sa uplatňuje aj v Slovenskej republike
skonštatoval (spomína sa v bode 86 rozsudku Komory ESĽP z 22. februára 2005
a v menšom rozsahu v bode 104 rozsudku Veľkej komory ESĽP H. C. v. Poľsko), „že za
okolností existujúcich v Poľsku, môže byť oprávnené zachovať ustanovenia obmedzujúce
vlastnícke práva majiteľov domov a konkrétne vylučujúce neobmedzenú voľnosť pri
stanovení sadzieb nájomného a ostatných poplatkov vyberaných od nájomcov. Môže byť
stále ešte v každom prípade v prechodnom období oprávnené ukladať rozsiahlejšie
obmedzenia vlastníckych práv, ktoré vylučujú voľnosť pri vyvodzovaní zisku, stanovením
úrovne nájomného takým spôsobom, aby pokrývalo iba náklady na obsluhu a údržbu
budovy.“
Veľká komora Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ESĽP) v prípade H. C.
proti Poľsku v bode 223 svojho rozsudku z 19. júna 2006 zopakovala konštatáciu Komory
ESĽP z rozsudku z 22. februára 2005 v znení „ako súd už pri mnohých prípadoch uviedol,
členské štáty majú v takých oblastiach ako je bytová politika nevyhnutne značnú voľnosť pri
posudzovaní nielen na základe existencie všeobecných obáv, ktoré opodstatňujú opatrenia
vedúce ku kontrole súkromného majetku, ale tiež aj čo sa týka voľby a uplatňovania týchto
opatrení. Jedným z týchto opatrení je štátna kontrola výšky nájomného, ktorej aplikácia
môže často viesť k značnému zníženiu nájomného, ktoré možno účtovať. A poukázal na svoj
rozsudok M. a iní v § 45. V takých situáciách ako je aj táto, má legislatíva, ktorá sa
vzťahuje ku kontrole nájomného, taktiež ďalekosiahle dôsledky pre celú radu osôb
a závažné hospodárske a sociálne dôsledky pre krajinu ako celok, musia mať úrady značnú
voľnosť pri rozhodovaní nielen o voľbe formy a rozsahu kontroly užívania majetku, ale tiež
o príslušnom načasovaní vynucovania príslušných právnych predpisov.“
Veľká komora ESĽP v bode 223 svojho rozhodnutia citovala aj rozhodnutie Komory
ESĽP, ktorá v bode 186 svojho rozhodnutia uznala, že „obtiažna bytová situácia v Poľsku,
najmä akútny nedostatok priestorov na bývanie a vysoké náklady na získanie bytu na trhu,
i potreba transformácie nesmierne rigidného systému distribúcie bývania zdedeného
po komunistickom režime, ospravedlňoval nielen zavedenie napravujúcej legislatívy
na ochranu nájomníkov pri uplatňovaní zásadnej reformy politického, hospodárskeho
a právneho systému krajiny, ale tiež stanovenie nízkeho nájomného pod úroveň trhovej
hodnoty“, (body 68-70, 149, 160 a 170 tohto rozhodnutia).
V prípade H. C. proti Poľsku Veľká komora ESĽP (v bode 82 svojho rozhodnutia) aj
citovala stanovisko poľského ústavného súdu, ktorý uviedol, že „Jedným z podstatných
znakov vlastníckeho práva je možnosť vlastníka ťažiť zisk z predmetu jeho vlastníckeho
práva. Zákonodarca má právomoc regulovať a obmedzovať toto právo najmä s ohľadom na
sociálny kontext, v ktorom dochádza k výkonu vlastníckeho práva. V mimoriadnych
prípadoch je dokonca prípustné dočasne zabrániť vlastníkom, aby zo svojho majetku mali
príjem. S ohľadom na súčasnú situáciu v Poľsku, zachovávanie ustanovení obmedzujúcich
vlastnícke právo a najmä tých, ktoré sú v protiklade so slobodou voľne stanoviť výšku
nájomného a ďalších platieb uhrádzaných nájomcami, môže mať opodstatnenie. Dokonca
môže byť legitímne, prinajmenšom po prechodnú dobu, presadenie ešte rozsiahlejších
obmedzení vlastníckeho práva, a to tak, že výška nájomného bude stanovená spôsobom,
že pokryje iba náklady na údržbu a zachovanie budov.“ Poľský ústavný súd ďalej uviedol
(rozsudok Veľkej komory ESĽP, bod 104), že „Štáty, ktoré podobne ako Poľsko prešli
podstatnou štrukturálnou a hospodárskou reformou tak musia vytvoriť legislatívne nástroje,
ktoré im umožnia prekonať dôsledky historických udalostí (svojvoľného a autoritatívneho
miešania sa štátu do súkromného vlastníctva) a postupne pristúpiť na podmienky panujúce
v slobodných a demokratických štátoch, kde platí zásada právneho štátu. Ide o veľmi
obtiažnu úlohu, najmä keď neexistuje žiaden osvedčený nasledovaniahodný vzor. Rozsah
tohto javu zďaleka presahuje všetko, čím západné štáty po druhej svetovej vojne prešli.“
Ďalej v rozsudku ESĽP znovu odkázal na svoju judikatúru, z ktorej vyplýva,
že v mnohých prípadoch, týkajúcich sa obmedzovania práv vlastníkov, ktoré boli a sú
obvyklé v krajinách, ktoré čelia nedostatkom bytov, boli takéto obmedzenia považované za
odôvodnené a primerané cieľom sledovaným štátom vo verejnom záujme (viď rozsudok S.
a S. § 18 a M. a ostatní, § 27 a 55).
Navrhovateľ ďalej uvádza, že prenajímatelia sú poškodzovaní v nemalej miere aj
tým, že sa im neumožňuje dohodnúť také nájomné, ktoré by postačovalo na opravu
a prevádzku obytných domov.
Podľa prílohy č. 1 (Analýza vývoja podmienok pre rozvoj bývania v období rokov
2000-2005) k materiálu „Koncepcia štátnej bytovej politiky do roku 2010“, schválenej
Uznesením vlády Slovenskej republiky č. 636 z 24. augusta 2005 sa na str. 8 konštatuje,
že „Výnos MVRR SR z 22. decembra 2003 č. V-1/2003 o regulácii cien nájmu bytov
úpravou maximálnej ceny nájmu bytu k 10. 1. 2004 ukončil zásadné kroky deregulácie
nájomného. V súčasnosti regulované nájomné pokrýva všetky náklady spojené
s obstaraním, správou prevádzkou bytového fondu a dosiahlo tým nákladovú úroveň.“
A na záver k tvrdeniu navrhovateľa, že vlastníci postihnutých bytov resp. obytných
domov nemajú ani nádej na úhradu investícií zo strany nájomníkov.
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky je spolugestor úlohy vyplývajúcej
z Uznesenia vlády SR č. 636 z 24. augusta 2005 a to, vypracovať a predložiť na rokovanie
vlády návrh zákona, ktorý upraví podmienky nájomných vzťahov v nájomnom bytovom
fonde do 31. decembra 2007. Na splnení tejto úlohy Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky aktívne spolupracuje s Ministerstvom výstavby a regionálneho rozvoja SR.
Výsledkom tejto spolupráce je predloženie návrhu zákona o ukončení niektorých nájomných
vzťahov a o zmene a doplnení niektorých predpisov do legislatívneho procesu, ktorý návrh
zákona je momentálne v štádiu predmetu rokovania Legislatívnej rady vlády Slovenskej
republiky.
Predmetný návrh zákona smeruje k tomu, aby mohli prenajímatelia bytov
s regulovanou výškou nájmu v určených časových lehotách buď vypovedať nájomný vzťah
bez udania dôvodu s tým, že nájomcom, ktorí nie sú schopní zabezpečiť si náhradné bývanie
prostredníctvom dostupných ekonomických nástrojov, zabezpečí bytovú náhradu obec
s finančnou podporou štátu alebo uzavrieť s nájomcom novú nájomnú zmluvu, kde by došlo
k dohode o jednotlivých ustanoveniach zmluvy.»
Ministerstvo k návrhu generálneho prokurátora uviedlo:
«Navrhovateľ svoj návrh odôvodnil tým, že:
„Podľa § 2 ods. 4 zákona o cenách v znení platnom k 22. decembru 2003
v odôvodnených prípadoch môže Ministerstvo financií slovenskej republiky (ďalej len
„ministerstvo“) ustanoviť všeobecne záväzným predpisom najvyšší rozsah primeraného
zisku.
Podľa § 4 ods. 3 písm. d) a e) zákona o cenách v znení platnom k 22. decembru 2003
cenové orgány regulujú ceny tovaru, ak existujú technologické, organizačné a ekonomické
väzby medzi predávajúcim a kupujúcim s výnimkou uvedenou v písm. e), ide o tovar,
ktorého dodanie alebo poskytnutie sa považuje za podnikanie v sieťových odvetviach podľa
osobitného predpisu.
Týmito ustanoveniami sa ani zákonodarca, ani Ministerstvo výstavby a regionálneho
rozvoja Slovenskej republiky dôsledne neriadil.
Pri vydávaní výnosu Ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej
republiky prehliadlo, že legislatívna skratka „ministerstvo“ sa pre potreby zákona o cenách
nevzťahuje na všetky ministerstvá, ale výlučne len na Ministerstvo financií Slovenskej
republiky (§ 2 ods. 4 zákona o cenách v znení platnom ku 22. decembru 2003). Z toho
dôvodu pre Ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja SR platila pre potreby zákona
o cenách legislatívna skratka „iný štátny orgán“. Iný štátny orgán však mohol vykonávať
pôsobnosť v oblasti cien len v prípadoch podľa § 4 ods. 3, písm. d) a e) zákona o cenách
v znení platnom k 22. decembru 2003, t. j. iba vtedy, ak by existovali technologické
organizačné a ekonomické väzby medzi predávajúcim a kupujúcim, resp. ak by išlo o tovar,
ktorého dodanie alebo poskytnutie sa považuje za podnikanie v sieťových odvetviach.“
K uvedenému odôvodneniu navrhovateľa uvádzame nasledovné:
Výnos Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja SR z 22. decembra 2003
č. V-1/2003 o regulácii cien nájmu bytov nadobudol účinnosť dňom vyhlásenia v Zbierke
zákonov, t. j. 10. januára 2004, pričom sa Ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja SR
odvolávalo na ustanovenia § 11 a 20 zákona o cenách v znení neskorších predpisov.
S účinnosťou k 1. januáru 2004 bol zmenený zákon o cenách zákonom
č. 520/2003 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky
č. 18/1996 Z. z. o cenách v znení neskorších predpisov a ktorým sa mení zákon č. 491/2001
Z. z. o organizovaní trhu s vybranými poľnohospodárskymi výrobkami.
Uvedenou novelou zákona boli zmenené niektoré ustanovenia zákona o cenách,
pričom podľa § 20 ods. 1 písm. c) zákona o cenách v znení platnom k 10. januáru 2004
pôsobnosť v oblasti cien vykonáva Ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja.
Podľa § 20 ods. 4 zákona o cenách v znení platnom k 10. januáru 2004 Ministerstvo
výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky vykonáva pôsobnosť podľa odseku 2
písm. b) až h) v oblasti cien nájmu bytov v prípadoch podľa § 4 ods. 3 písm. a) až c). Podľa
§ 20 ods. 2 písm. b) až h) v spojení s § 20 ods. 4 zákona o cenách v znení platnom
k 10. januáru 2004 Ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja:
- ustanovuje podmienky pre dohodovanie a reguláciu cien podľa tohto zákona,
rozhoduje vo veciach regulácie cien,
- určuje rozsah cenovej evidencie,
- určuje zásady cenovej kontroly,
- vykonáva cenovú kontrolu a uskutočňuje konanie vo veciach porušenia cenovej
disciplíny,
- zabezpečuje informačný systém pre potreby vyhodnocovania vývoja cien, regulácie
cien, cenovej kontroly a konania vo veciach porušenia cenovej disciplíny,
- informuje verejnosť o výsledkoch konaní vo veciach porušenia cenovej disciplíny
a to v prípadoch podľa § 4 ods. 3 písm. a) až c), t. j. cenové orgány (Ministerstvo
výstavby a regionálneho rozvoja SR) regulujú ceny tovaru, ak:
a) vznikne mimoriadna trhová situácia,
b) dôjde k ohrozeniu trhu vplyvom nedostatočne rozvinutého konkurenčného
prostredia; pri posudzovaní stavu konkurenčného prostredia sa vyžaduje stanovisko
Protimonopolného úradu Slovenskej republiky,
c) si to vyžaduje verejný záujem, ochrana spotrebiteľa.
Vzhľadom na uvedené máme za to, odôvodnenie navrhovateľa v predmetných bodoch
návrhu neobstojí nakoľko v čase nadobudnutia účinnosti Výnosu o regulácii cien nájmu
bytov, t. j. k 10. januáru 2004 bolo Ministerstvo výstavby splnomocnené zákonom o cenách
v znení platnom k tomuto dátumu na regulovanie cien nájmu bytov a z toho dôvodu nemôže
byť výnos v rozpore s čl. 1 ods. 1 prvej vety a s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR a takisto v rozpore
s § 2 ods. 4 a § 4 ods. 3 písm. d) a e) zákona o cenách v znení platnom k 10. januáru 2004.
Ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja SR pri vydávaní výnosu postupovalo v úzkej
súvislosti s novelou zákona o cenách č. 520/2003 Z. z., ktorá nadobudla účinnosť 1. januára
2004 a ktorou sa, ako bolo už vyššie uvedené, stalo Ministerstvo výstavby a regionálneho
rozvoja cenovým orgánom oprávneným na reguláciu cien nájmu bytov. Vzhľadom na to,
máme za to, že Ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja SR postupovalo pri vydávaní
výnosu v súlade s Ústavou SR a to najmä s čl. 2 ods. 2 - štátne orgány môžu konať iba
na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.»
Predseda národnej rady listom z 25. novembra 2008 oznámil ústavnému súdu,
že na ústnom pojednávaní v danej veci netrvá.
Generálny prokurátor listom z 10. decembra 2008 oznámil, že svoj návrh na začatie
konania o súlade zákona č. 200/2007 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 68/2005 Z. z.,
ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 18/1996 Z. z.
o cenách v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých ustanovení, s čl. 1
ods. 1 prvou vetou a čl. 2 ods. 2 ústavy, o súlade čl. VIII slovného spojenia „s výnimkou
čl. I bodu 12, ktorý nadobúda účinnosť 1. júla 2007“, zákona č. 68/2005 Z. z., ktorým sa
mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 18/1996 Z. z. o cenách v znení
neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, s čl. 1 ods. 1 prvou vetou
a čl. 2 ods. 2 ústavy, ako aj o súlade výnosu ministerstva z 22. decembra 2003 č. V-1/2003
o regulácii cien nájmu bytov s čl. 1 ods. 1 prvou vetou, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 2, čl. 13
ods. 4 a čl. 20 ods. 4 ústavy a § 2 ods. 4 a § 4 ods. 3 písm. d) a e) zákona č. 18/1996 Z. z.
o cenách v znení platnom k 22. decembru 2003 a návrh na pozastavenie účinnosti
napadnutých ustanovení označených právnych predpisov berie späť.
II.
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie vedené ústavným súdom primerane ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku alebo Trestného poriadku.
Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu, s výnimkou konania o sťažnosti podľa
čl. 127 ústavy, pre všetky ďalšie konania vedené ústavným súdom pre späťvzatie návrhu
sa primerane použijú ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (m. m. PL. ÚS 17/99).
Podľa § 96 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku navrhovateľ môže vziať za konania
späť návrh na jeho začatie, a to sčasti alebo celkom. Ak je návrh vzatý späť celkom, súd
konanie zastaví.
Opierajúc sa o uvedené ústavný súd aj v súlade so svojou doterajšou judikatúrou
(PL. ÚS 20/08) dospel k záveru, že vzhľadom na novelizáciu zákona č. 18/1996 Z. z.
o cenách v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov
a vzhľadom na zrušenie napadnutého výnosu ministerstva neexistuje žiadny relevantný
dôvod na to, aby späťvzatiu navrhovateľa nevyhovel, a preto konanie o ňom týmto
uznesením zastavil.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. apríla 2009