Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

PL. ÚS 128/07

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-59

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí pléna 8. apríla 2009,

o návrhu generálneho prokurátora Slovenskej republiky o súlade ,

ktorým sa mení a dopĺňa , ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej

rady Slovenskej republiky č. o cenách v znení neskorších predpisov a o zmene

a doplnení niektorých ustanovení, s prvou vetou a Slovenskej

republiky, o súlade čl. VIII slovného spojenia „s výnimkou čl. I bodu 12, ktorý nadobúda

účinnosť 1. júla 2007“, , ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej

rady Slovenskej republiky č. o cenách v znení neskorších predpisov a o zmene

a doplnení niektorých zákonov, s prvou vetou a Slovenskej

republiky, ako aj o súlade výnosu Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej

republiky z 22. decembra 2003 č. o regulácii cien nájmu bytov s čl. 1 ods. 1 prvou

vetou, , , a

a s a a o cenách v znení platnom

k 22. decembru 2003, za účasti Národnej rady Slovenskej republiky a vlády Slovenskej

republiky ako vedľajšieho účastníka konania, takto

rozhodol:

Konanie o návrhu generálneho prokurátora Slovenskej republiky z a s t a v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 29. marca 2007

doručený návrh generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny

prokurátor“ alebo „navrhovateľ“) «... na začatie konania o súlade § 25 slovného spojenia

„s výnimkou čl. I bodu 12, ktorý nadobúda účinnosť 1. júla 2007“

o cenách v znení neskorších predpisov s článkom 1 ods. 1 vety prvej a článkom 2 ods. 2

, ako aj o súlade Výnosu Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej

republiky z 22. decembra 2003 č. o regulácii cien nájmu bytov s článkom 1 ods. 1

vetou prvou, článkom 2 ods. 2, článkom 12 ods. 2, článkom 13 ods. 4 a článkom 20 ods. 4

a s a , o cenách v znení

platnom k 22. decembru 2003.».

Generálny prokurátor svoj návrh zmenil a doplnil podaním doručeným ústavnému

súdu 7. júna 2007 tak, že podal návrh na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) a b)

(ďalej len „“) a až zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) «... o súlade , ktorým sa mení a dopĺňa zákon

č. , ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky

č. o cenách v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých

ustanovení s článkom 1 ods. 1 vety prvej a článkom 2 ods. 2 , o súlade čl. VIII

slovného spojenia „s výnimkou čl. I bodu 12, ktorý nadobúda účinnosť 1. júla 2007“

, ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky

č. o cenách v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých

zákonov s článkom 1 ods. 1 vety prvej a článkom 2 ods. 2 , ako aj o súlade Výnosu

Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky z 22. decembra 2003

č. o regulácii cien nájmu bytov s článkom 1 ods. 1 vetou prvou, článkom 2 ods. 2,

článkom 12 ods. 2, článkom 13 ods. 4 a článkom 20 ods. 4 a s a

písm. d), písm. e) o cenách v znení platnom k 22. decembru 2003».

Súčasne navrhol pozastaviť účinnosť ustanovení napadnutým návrhom a vydať nález

na verejnom pojednávaní v tomto znení:

«, ktorým sa mení a dopĺňa , ktorým sa

mení a dopĺňa o cenách v znení

neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov nie je v súlade s článkom 1

ods. 1 vetou prvou a článkom 2 ods. 2 , čl. VIII slovného spojenia „s výnimkou

čl. I bodu 12, ktorý nadobúda účinnosť 1. júla 2007“ , ktorým

sa mení a dopĺňa o cenách

v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov nie je v súlade

s článkom 1 ods. 1 vetou prvou a článkom 2 ods. 2 a napokon aj Výnos Ministerstva

výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky z 22. decembra 2003 č.

o regulácii cien nájmu bytov nie je v súlade s článkom 1 ods. 1 vetou prvou, článkom 2

ods. 2, článkom 12 ods. 2, článkom 13 ods. 4 a článkom 20 ods. 4 a s a

ods. 3 písm. d), písm. e) o cenách v znení platnom k 22. decembru

2003.»

Navrhovateľ svoj návrh odôvodnil tým, že:

«Dňa 14. novembra 1995 sa Národná rada Slovenskej republiky (ďalej len

„zákonodarca“) uzniesla na o cenách, ktorý nadobudol účinnosť

1. apríla 1996. Tento zákon bol následne viackrát novelizovaný, pričom zákonom

č. , ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky

č. o cenách v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých

zákonov (ďalej len „“) bolo do zákona o cenách inkorporované

ustanovenie , ktorým bol výnos zrušený. tiež obsahuje čl. VIII,

ktorý upravuje jeho účinnosť dňom 1. marca 2005, s výnimkou článku I bodu 12,

(teda § 24b zákona o cenách), ktorý nadobúda účinnosť 1. júla 2007. Slovné spojenie

„s výnimkou článku I, bodu 12, ktorý nadobúda účinnosť 1. júla 2007“ je v súčasnosti

súčasťou § 25 zákona o cenách.

Dňa 29. marca 2007 sa , ktorým

sa mení a dopĺňa , ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady

Slovenskej republiky č. o cenách v znení neskorších predpisov a o zmene

a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“). Podľa čl. I zákona

č. , ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady

Slovenskej republiky č. o cenách v znení neskorších predpisov a o zmene

a doplnení niektorých zákonov sa mení takto: V čl. VIII sa slová „1. júla 2007“ nahrádzajú

slovami „31. decembra 2008“.

Podľa čl. II tento zákon nadobudol účinnosť 1. júna 2007...

Podľa § 2 ods. 4 zákona o cenách v znení platnom k 22. decembru 2003

v odôvodnených prípadoch môže Ministerstvo financií Slovenskej republiky (ďalej len

„ministerstvo“) ustanoviť všeobecne záväzným predpisom najvyšší rozsah primeraného

zisku.

Podľa § 4 ods. 3 písm. d), písm. e) zákona o cenách v znení platnom k 22. decembru

2003 cenové orgány regulujú ceny tovaru, ak existujú technologické, organizačné

a ekonomické väzby medzi predávajúcim a kupujúcim s výnimkou uvedenou v písm. e),

ide o tovar, ktorého dodanie alebo poskytnutie sa považuje za podnikanie v sieťových

odvetviach podľa osobitného predpisu.

Týmito ustanoveniami sa ani zákonodarca, ani Ministerstvo výstavby a regionálneho

rozvoja Slovenskej republiky dôsledne neriadili.

Ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky vydalo napadnutý

výnos odvolávajúc sa na znenie § 11 a § 20 zákona o cenách v znení platnom

k 22. decembru 2003...

Pri vydávaní výnosu Ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej

republiky prehliadlo, že legislatívna skratka „ministerstvo“ sa pre potreby zákona o cenách

nevzťahuje na všetky ministerstvá, ale výlučne len na Ministerstvo financií Slovenskej

republiky (§ 2 ods. 4 zákona o cenách v znení platnom ku 22. decembru 2003). Z tohto

dôvodu pre Ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky platila pre

potreby zákona o cenách legislatívna skratka „iný štátny orgán“. Iný štátny orgán však

mohol vykonávať pôsobnosť v oblasti cien len v prípadoch podľa § 4 ods. 3, písm. d)

a písm. e) zákona o cenách v znení platnom k 22. decembru 2003, t. j. iba vtedy,

ak by existovali technologické organizačné a ekonomické väzby medzi predávajúcim

a kupujúcim, resp. ak by išlo o tovar, ktorého dodanie alebo poskytnutie sa považuje

za podnikanie v sieťových odvetviach [§ 4 ods. 3, písm. d), písm. e) zákona o cenách v znení

platnom k 22. decembru 2003].

Je notoricky známou skutočnosťou, že nájom bytov sa nepovažuje za podnikanie

v sieťových odvetviach. Takisto medzi prenajímateľom bytu a nájomcom bytu neexistujú

technologické, organizačné a ekonomické väzby. Z toho potom vyplýva, že Ministerstvo

výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky vydaním výnosu prekročilo svoje

právomoci, v dôsledku čoho nie je výnos v súlade s článkom 2 ods. 2 a

a § 4 ods. 3, písm. d), písm. e) zákona o cenách v znení platnom k 22. decembru 2003.

Výnos odporuje z vyššie uvedených dôvodov aj prvej vete článku 1 ods. 1 pretože

v právnom štáte, existenciu ktorého toto ústavné ustanovenie garantuje, môžu existovať len

také všeobecne záväzné právne predpisy, ktoré boli vydané orgánmi k ich vydaniu

oprávnenými.

Výnos, ktorý obsahuje vlastnú reguláciu cien nájomného, len v § 1, § 2 je naviac

diskriminačný, a to nielen k prenajímateľom bytov, ale aj k nájomcom bytov. Diskriminácia

prenajímateľov spočíva v tom, že na prenajímateľa, ktorý je fyzickou osobou a vlastní

obytný dom s napr. desiatimi bytmi obsadenými nájomníkmi, sa vzťahuje regulácia

nájomného uvedená v § 1 výnosu, ale na fyzickú osobu, vlastniacu len 10 bytov obsadených

nájomníkmi bez súčasného vlastníctva obytného domu, sa táto regulácia nevzťahuje

[§ 3 ods. 1, písm. b) resp. písm. c) výnosu]. Na druhej strane nájomcovia užívajúci byty

spadajúce pod definíciu § 3 výnosu, nie sú v nijakom rozsahu chránení proti výške ceny

nájmu bytu požadovanej prenajímateľom. Samotná regulácia cien nájmu bytu pritom tiež

nie je jednoznačná pre všetky dotknuté subjekty, ale aj medzi nimi vytvára rozdiely

nie v závislosti od kvality bytu, ale podľa toho, o aký subjekt sa jedná a odkiaľ a kedy čerpal

prostriedky na obstaranie bytu (§ 1, § 2 výnosu), pričom vo všeobecnosti

možno konštatovať, že tie subjekty, ktoré podliehajú režimu § 1 výnosu, podliehajú aj vyšším

obmedzeniam ako subjekty spadajúce pod režim § 2 výnosu. Z týchto dôvodov nie sú § 1

a výnosu v súlade s článkom 12 ods. 2 ...

Povinnosť podriadiť sa regulovaným cenám nájmu bytu zakladá pre prenajímateľov

spadajúcich pod režim § 1, § 2 výnosu nútené obmedzenie vlastníckeho práva, pretože

im neumožňuje dojednať cenu nájmu bytu podľa ich vlastnej úvahy, pričom však pre nich

ostávajú zachované všetky povinnosti týkajúce sa vynakladania vlastných finančných

prostriedkov potrebných na údržbu a prevádzku obytných domov, v ktorých sa prenajímané

byty nachádzajú. Toto nútené obmedzenie vlastníckeho práva nemožno považovať

za uložené na základe zákona, keďže Ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja

Slovenskej republiky pri vydaní výnosu prekročilo právomoci dané mu zákonom o cenách.

Pochybným sa javí aj nevyhnutnosť zásahu do vlastníckych práv prenajímateľov

a existencia verejného záujmu, pretože toto obmedzenie sa nevzťahuje na všetkých

prenajímateľov bytov v rovnakej miere. Napokon je potrebné poukázať na to, že výnos

neustanovuje pre tých prenajímateľov bytov, ktorí podliehajú režimu § 1, § 2 výnosu, žiadnu

náhradu. Z tohto dôvodu nie sú a výnosu v súlade ani s článkom 20 ods. 4 .

Vzhľadom k tomu, že regulácia cien nájmu bytu je zakotvená len v § 1 a § 2 výnosu,

možno na základe vyššie uvedenej argumentácie konštatovať, že napadnutý výnos nie je

v súlade s článkom 12 ods. 2, článkom 13 ods. 4 a článkom 20 ods. 4 .

Ako už bolo naznačené vyššie, jedným zo základných princípov právneho štátu

je existencia právnych predpisov vydaných k tomu oprávnenými orgánmi. Ak dochádza

ku zmene alebo zrušeniu predpisov, nesmie zákonodarca tolerovať existenciu predpisu,

ktorý bol neoprávnene vydaný. Ak teda zrušil prostredníctvom

napadnutý výnos, nie je v súlade s článkom 1 ods. 1 prvou vetou a článkom 2 ods. 2 ,

ak účinnosť tohto ustanovenia nenastala v ten istý deň ako účinnosť zostávajúcej časti

zákona, t. j. 1. marca 2005, ale mala by (čl. VIII tohto zákona) nastať až po 27 mesiacoch,

t. j. až 1. júla 2007 (§ 25 zákona o cenách). Z týchto dôvodov ani ustanovenie čl. VIII,

slovné spojenie „s výnimkou čl. I bodu 12, ktorý nadobudol účinnosť 1. júla 2007“ zákona

č. nie je v súlade s článkom 1 ods. 1 vetou prvou a článkom 2 ods. 2 .

Rovnaká argumentácia sa vzťahuje i na , ktorý svojím čl. I

odsúva zrušenie protiprávne vydaného výnosu až na deň 31. december 2008, čím predlžuje

platnosť a účinnosť tohto výnosu o ďalších 17 mesiacov.

Ako bolo už spomenuté vyššie, napadnutá právna úprava poškodzuje subjekty

spadajúce pod režim ustanovení § 1, § 2 výnosu v nemalej miere aj tým, že im neumožňuje

dohodnúť také nájomné, ktoré by postačovalo na opravy a prevádzku obytných domov,

v ktorých sa nachádzajú byty postihnuté regulovaným nájomným. Táto skutočnosť núti

majiteľov takýchto domov investovať do údržby a prevádzky z vlastných prostriedkov

bez nádeje na náhradu týchto investícií zo strany nájomníkov.»

Ústavný súd návrh generálneho prokurátora predbežne prerokoval na neverejnom

zasadnutí pléna ústavného súdu podľa a prijal ho

na ďalšie konanie. Návrhu na pozastavenie účinnosti napadnutých právnych predpisov

nevyhovel.

Po prijatí návrhu na ďalšie konanie vyzval ústavný súd Národnú radu Slovenskej

republiky (ďalej len „národná rada“), Ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja

Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“), vládu Slovenskej republiky, zastúpenú

Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, ako vedľajšieho účastníka konania

(ďalej len „vláda“) na vyjadrenie k návrhu a na oznámenie, či trvajú na tom, aby sa vo veci

konalo verejné ústne pojednávanie. Na vyjadrenie k verejnému ústnemu pojednávaniu

vyzval ústavný súd aj generálneho prokurátora.

Na konaní verejného ústneho pojednávania trvala len národná rada. Ďalší účastníci

konania na verejnom ústnom pojednávaní netrvali.

Národná rada k návrhu na začatie konania o súlade označených právnych predpisov

s svoje stanovisko ani po opakovanej výzve nezaslala.

Vláda ako vedľajší účastník konania navrhla, aby ústavný súd návrhu na začatie

konania nevyhovel, a vo svojom stanovisku uviedla:

«1. K nesúladu Výnosu Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej

republiky z 22. decembra 2003 č. o regulácii cien nájmu bytov s čl. 1 ods. 1 vetou

prvou, SR a a a

v znení platnom k 22. decembru 2003.

V návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov navrhovateľ uvádza,

že Ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky (ďalej len

Ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja SR) nemalo na základe

platného k 22. decembru 2003 zákonné zmocnenie na vydanie Výnosu

č. o regulácii cien nájmu bytov (ďalej len Výnos č. ).

Navrhovateľ vo svojom odôvodnení poukázal pritom na tú skutočnosť,

že k 22. decembru 2003, teda k dátumu, kedy bol Výnos č. vydaný, bolo podľa

, konkrétne podľa citovaného zákona, k takému aktu oprávnené

len Ministerstvo financií Slovenskej republiky a to s poukazom na legislatívnu skratku

uvedenú v , a nie Ministerstvo výstavby a regionálneho

rozvoja SR. Týmto svojim konaním sa Ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja SR

dostalo do rozporu s veta prvá a SR a vydaním uvedeného

Výnosu č. porušilo aj a a

Navrhovateľ svoj návrh odôvodnil konkrétne tým, že: „Podľa § 2 ods. 4 zákona

č. v znení platnom k 22. decembru 2003 v odôvodnených prípadoch môže

Ministerstvo financií Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) ustanoviť všeobecne

záväzným predpisom najvyšší rozsah primeraného zisku.

Podľa a v znení platnom

k 22. decembru 2003 cenové orgány regulujú ceny tovaru, ak existujú technologické,

organizačné a ekonomické väzby medzi predávajúcim a kupujúcim s výnimkou uvedenou v

písm. e), ide o tovar, ktorého dodanie alebo poskytnutie sa považuje za podnikanie

v sieťových odvetviach podľa osobitného predpisu.

Týmito ustanoveniami sa ani zákonodarca, ani Ministerstvo výstavby a regionálneho

rozvoja Slovenskej republiky dôsledne neriadil.

Pri vydávaní výnosu Ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej

republiky prehliadlo, že legislatívna skratka „ministerstvo“ sa pre potreby zákona o cenách

nevzťahuje na všetky ministerstvá, ale výlučne len na Ministerstvo financií Slovenskej

republiky (§ 2 ods. 4 zákona o cenách v znení platnom ku 22. decembru 2003). Z toho

dôvodu pre Ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja SR platila pre potreby zákona

o cenách legislatívna skratka „iný štátny orgán“. Iný štátny orgán však mohol vykonávať

pôsobnosť v oblasti cien len v prípadoch podľa § 4 ods. 3, písm. d) a e) zákona o cenách

v znení platnom k 22. decembru 2003, t. j. iba vtedy, ak by existovali technologické

organizačné a ekonomické väzby medzi predávajúcim a kupujúcim, resp. ak by išlo o tovar,

ktorého dodanie alebo poskytnutie sa považuje za podnikanie v sieťových odvetviach.“

S názorom navrhovateľa nesúhlasíme z nasledovných dôvodov:

Podľa o Zbierke zákonov v znení neskorších

predpisov, , ústavné a ostatné zákony Národnej rady Slovenskej

republiky, nariadenia vlády Slovenskej republiky a vyhlášky, výnosy a opatrenia

ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej republiky, iných

orgánov štátnej správy, ak tak ustanovuje osobitný zákon, Národnej banky Slovenska,

rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o nesúlade medzi právnymi predpismi 1),

návrhy prijaté v referende podľa a medzinárodné

zmluvy (§ 6) sa vyhlasujú uverejnením v Zbierke zákonov Slovenskej republiky (ďalej len

).

Podľa , všeobecne záväzné právne predpisy

a rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky uvedené v § 1 ods. 1 nadobúdajú

platnosť dňom ich vyhlásenia v Zbierke zákonov.

Podľa , všeobecne záväzné právne predpisy

nadobúdajú účinnosť pätnástym dňom po ich vyhlásení v Zbierke zákonov, ak nie je v nich

ustanovený neskorší deň nadobudnutia účinnosti. Ak je to odôvodnené naliehavým

všeobecným záujmom, môže sa v právnom predpise výnimočne ustanoviť skorší začiatok

jeho účinnosti, najskôr však dňom vyhlásenia v Zbierke zákonov.

Podľa , všeobecne záväzné právne predpisy

ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej republiky, iných

orgánov štátnej správy a Národnej banky Slovenska označované názvom „výnos“ alebo

názvom „opatrenie“ sa vyhlasujú v Zbierke zákonov uverejnením oznámenia o ich vydaní

(§ 5 ods. 2), ak osobitný zákon neustanoví, že sa vyhlasujú uverejnením ich úplného znenia.

Podľa v znení účinnom k 1. januáru

2004, pôsobnosť v oblasti cien vykonáva Ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja SR.

Podľa v znení účinnom k 1. januáru 2004,

Ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja SR vykonáva pôsobnosť podľa ods. 2 písm. b)

až h) v oblasti cien nájmu bytov v prípadoch podľa § 4 ods. 3 písm. a) až c).

Podľa veta prvá SR, Slovenská republika je zvrchovaný,

demokratický a právny štát.

Podľa SR, štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej

medziach a rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Výnosy sú jednoznačne všeobecne záväzným právnym predpisom ministerstiev.

Okrem spomínaného ustanovenia sa aj v právnickej

literatúre, ktorá je učebným textom Právnickej Fakulty UK (J. P.: Teória práva, str. 192)

uvádza: „Ministerstvá a ostatné ústredné orgány štátnej správy vydávajú všeobecne

záväzné právne predpisy, ktoré sa nazývajú vyhlášky, opatrenia a výnosy.“

Výnos č. bol publikovaný v Zbierke zákonov SR zverejnením oznámenia

o jeho vydaní pod č. z 10. januára 2004, z čoho vyplýva, že v tento deň

nadobudol predmetný výnos platnosť. Keďže podľa § 4 samotného Výnosu č.

a v súlade s Výnos č. nadobúda účinnosť dňom

vyhlásenia v Zbierke zákonov SR , tak potom 10. januára 2004 nadobudol predmetný výnos

súčasne platnosť aj účinnosť.

V čiastke č. 216 Zbierky zákonov SR bol 11. decembra 2003 uverejnený zákon

č. , ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky

č. o cenách v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých

o organizovaní trhu s vybranými

poľnohospodárskymi výrobkami (ďalej len ). Týmto zákonom

sa preniesla kompetencia v oblasti regulácie cien nájmu bytu na Ministerstvo výstavby

a regionálneho rozvoja SR. nadobudol platnosť, bol vyhlásený

v Zbierke zákonov SR, 11. decembra 2003 a účinnosť nadobudol 1. januára 2004.

Vzhľadom na to, že nadobudol platnosť 11. decembra 2003,

Ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja SR postupovalo dňa 22. decembra 2003 pri

vydávaní predmetného Výnosu č. podľa platného zákona, keďže zákon, ktorým sa

naň preniesla kompetencia v oblasti regulácie cien nájmu bytov, nadobudol platnosť

11. decembra 2003.

Z uvedeného teda vyplýva, že keďže napadnutý Výnos č. nadobudol

platnosť aj účinnosť 10. januára 2004, teda v čase, kedy boli účinné ustanovenia § 20 ods. 1

písm. c) a ods. 4 o cenách v znení ,

ktorými sa pre Ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja SR uzákonila kompetencia

cenového orgánu „v oblasti cien nájmu bytov v prípadoch podľa § 4 ods. 3 písm. a) až c),

nemohlo dôjsť konaním Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja SR pri vydávaní

Výnosu č. k prekročeniu svojej právomoci ustanovenej zákonom a ani k vydaniu

všeobecne záväzného právneho predpisu orgánom, ktorý k jeho vydaniu nie je oprávnený

(namietaný nesúlad s veta prvá a SR ako aj s a

ods. 3 písm. d) a e) v znení platnom k 22. decembru 2003 Z. z.).

V ďalšom navrhovateľ argumentuje a vychádza z toho, že Ministerstvo výstavby

a regionálneho rozvoja SR, keďže má za to, že nebolo oprávnené podľa § 20 zákona

č. ako „ministerstvo“ vykonávať reguláciu cien, je len „iným štátnym

orgánom“ a tento orgán mohol vykonávať pôsobnosť v oblasti cien len v prípadoch podľa

§ 4 ods. 3, písm. d) a písm. e), t. j. vtedy, ak by existovali technologické organizačné

a ekonomické väzby medzi predávajúcim a kupujúcim, pričom z názvu výnosu je jasné,

že ide o reguláciu v oblasti cien nájmu bytov a ten bolo možné v zmysle § 20 zákona

č. vydať len v prípade podľa až c) zákona o cenách.

Uvedenými tvrdeniami navrhovateľa už nie je potrebné sa bližšie zaoberať, keďže

vyššie bolo objasnené, že Ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja SR v čase

vydávania Výnosu č. V-1/1993 nepostupovalo ako „iný štátny orgán“ za dodržania

zákonom stanovených podmienok ale v zmysle vtom čase platného splnomocňovacieho

ustanovenia

2. K nesúladu , ktorým sa mení a dopĺňa zákon

č. , ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky

č. o cenách v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých

zákonov s vety prvej a , k nesúladu

čl. VIII. slovného spojenia „s výnimkou čl. I. bodu 12, ktorý nadobúda účinnosť 1. júla

2007“ , ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej

republiky č. o cenách v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení

niektorých zákonov s vety prvej a .

Rozpor , ktorým sa mení a dopĺňa ,

ktorým sa mení a dopĺňa

o cenách v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len

) a čl. VIII. slovného spojenia „s výnimkou čl. I. bodu 12, ktorý

nadobúda účinnosť 1. júla 2007“ , ktorým sa mení a dopĺňa zákon

Národnej rady Slovenskej republiky č. o cenách v znení neskorších predpisov

a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len čl. VIII.) s čl. 1 ods. 1 veta prvá a čl. 2

ods. 2 SR navrhovateľ vidí v tom, že zákonodarca nesmie tolerovať v zmysle

princípu právneho štátu existenciu predpisu (má na mysli Výnos č. ), ktorý bol

podľa jeho názoru vydaný neoprávneným orgánom. Preto, ak zrušil

prostredníctvom § 24b napadnutý výnos, nie je v súlade podľa navrhovateľa s čl. 1 ods. 1

a SR, ak účinnosť tohto ustanovenia nenastala v ten istý deň, ako

účinnosť zvyšku zákona, ale až 1. júla 2007 (čl. VIII.). Rovnaká argumentácia sa vzťahuje aj

na čl. VIII.

Ohľadne týchto tvrdení navrhovateľa poukazuje vláda na argumentáciu uvedenú

v bode 1. dôvodovej správy a teda, že Výnos č. bol vydaný oprávneným orgánom.

Ďalej treba aj dodať, že napadnutá účinnosť v znení

a je posudzovaná len z hľadiska zrušenia

kompetencií Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja SR vypustením ods. 4 § 20,

pričom nie je braná do úvahy kompetencia Ministerstva financií SR vyplývajúca z § 20

ods. 2 cit. zákona, ktorá je všeobecná, t. j. vo všetkých oblastiach, ktoré nepatria do

kompetencie iného cenového orgánu. Z uvedeného vyplýva, že po vypustení kompetencií

Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja SR () prešli tieto

kompetencie „automaticky“ na Ministerstvo financií SR, pričom predpoklady na regulácie

nájomného sa nezmenili.

Dôvodnosť a súladnosť s SR odďaľovania zákonného zrušenia predmetného

výnosu, ktoré podľa navrhovateľa neprimerane obmedzuje prenajímateľov bytov v ich

nakladaní s vlastníctvom je obhájená v bode 3. dôvodovej správy.

3. K nesúladu Výnosu č. s , a

SR.

Navrhovateľ v svojom podaní pri porušení citovaných článkoch SR najskôr

argumentuje tým, že Výnosom č. dochádza k diskriminácii nielen prenajímateľov,

ale aj nájomcov bytov, keďže podľa neho nájomcovia užívajúci byty spadajúce pod definíciu

§ 3 Výnosu č. , nie sú v nijakom rozsahu chránení proti výške ceny nájmu bytu

požadovanej prenajímateľom.

Podľa SR, základné práva a slobody sa zaručujú na území

Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru

a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť

k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno

z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa SR, pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí

dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.

V tejto súvislosti treba upozorniť na fakt, že Výnos č. poskytuje ochranu,

teda reguluje cenu nájmu bytov len ak pôjde o prípad podľa § 4 ods. 3 písm. a) až c) zákona

č. a to teda v prípadoch, ak:

„a) vznikne mimoriadna trhová situácia,

b) dôjde k ohrozeniu trhu vplyvom nedostatočne rozvinutého konkurenčného

prostredia; pri posudzovaní stavu konkurenčného prostredia sa vyžaduje stanovisko

Protimonopolného úradu Slovenskej republiky,

c) si to vyžaduje verejný záujem, ochrana spotrebiteľa“.

Výnos č. v § 3 špecifikoval prípady, ktoré si nevyžadujú reguláciu ceny

nájmu. Nie je možné sa stotožniť s tým, že postavenie fyzickej osoby v podobe nájomcu musí

v každom prípade viesť k regulácii ceny nájmu bytu a ak nie, vzniká diskriminácia.

V prípade uzavretia nájomnej zmluvy medzi prenajímateľom, ktorý je ako fyzická osoba

vlastníkom bytu a nájomcom, pričom na cene nájomného sa strany vzájomne dohodli

a s ňou súhlasili, nie je potrebné zo strany štátu zasahovať, pretože ide o rešpektovanie

zmluvnej autonómie strán. Mimoriadna trhová situácia však existuje napr. pri bytoch

vydaných pri náprave krívd podľa osobitných predpisov, keďže pred vydaním tohto majetku

sa v zmysle transformovalo právo osobného užívania bytu

na nájom, pričom dňom prevzatia nehnuteľnosti oprávnená osoba vstúpila zo zákona do

práv a záväzkov prenajímateľa bez možnosti ovplyvniť cenu nájomného, ktorá vyžaduje

vôľu oboch strán, teda uzavretie dohody o novej výške nájomného. Z tohto dôvodu vznikla

u niektorých druhov bytov a nájmov v nich potreba regulácie nájomného, zahŕňajúca

zvyšovanie ceny nájmu podľa stanovenia jej výšky všeobecným záväzným právnym

predpisom.

Argumentácia navrhovateľa vedie aj k tomu, že Výnos č. neustanovuje pre

prenajímateľov, ktorí podliehajú režimu regulácie, žiadnu náhradu za obmedzenie ich

vlastníckeho práva.

Podľa SR, vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho

práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za

primeranú náhradu.

Ústavný súd v Poľsku vo svojom rozhodnutí z 12. januára 2000 pri riešení

obdobného prípadu regulácie nájomného, aké sa uplatňuje aj v Slovenskej republike

skonštatoval (spomína sa v bode 86 rozsudku Komory ESĽP z 22. februára 2005

a v menšom rozsahu v bode 104 rozsudku Veľkej komory ESĽP H. C. v. Poľsko), „že za

okolností existujúcich v Poľsku, môže byť oprávnené zachovať ustanovenia obmedzujúce

vlastnícke práva majiteľov domov a konkrétne vylučujúce neobmedzenú voľnosť pri

stanovení sadzieb nájomného a ostatných poplatkov vyberaných od nájomcov. Môže byť

stále ešte v každom prípade v prechodnom období oprávnené ukladať rozsiahlejšie

obmedzenia vlastníckych práv, ktoré vylučujú voľnosť pri vyvodzovaní zisku, stanovením

úrovne nájomného takým spôsobom, aby pokrývalo iba náklady na obsluhu a údržbu

budovy.“

Veľká komora Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ESĽP) v prípade H. C.

proti Poľsku v bode 223 svojho rozsudku z 19. júna 2006 zopakovala konštatáciu Komory

ESĽP z rozsudku z 22. februára 2005 v znení „ako súd už pri mnohých prípadoch uviedol,

členské štáty majú v takých oblastiach ako je bytová politika nevyhnutne značnú voľnosť pri

posudzovaní nielen na základe existencie všeobecných obáv, ktoré opodstatňujú opatrenia

vedúce ku kontrole súkromného majetku, ale tiež aj čo sa týka voľby a uplatňovania týchto

opatrení. Jedným z týchto opatrení je štátna kontrola výšky nájomného, ktorej aplikácia

môže často viesť k značnému zníženiu nájomného, ktoré možno účtovať. A poukázal na svoj

rozsudok M. a iní v § 45. V takých situáciách ako je aj táto, má legislatíva, ktorá sa

vzťahuje ku kontrole nájomného, taktiež ďalekosiahle dôsledky pre celú radu osôb

a závažné hospodárske a sociálne dôsledky pre krajinu ako celok, musia mať úrady značnú

voľnosť pri rozhodovaní nielen o voľbe formy a rozsahu kontroly užívania majetku, ale tiež

o príslušnom načasovaní vynucovania príslušných právnych predpisov.“

Veľká komora ESĽP v bode 223 svojho rozhodnutia citovala aj rozhodnutie Komory

ESĽP, ktorá v bode 186 svojho rozhodnutia uznala, že „obtiažna bytová situácia v Poľsku,

najmä akútny nedostatok priestorov na bývanie a vysoké náklady na získanie bytu na trhu,

i potreba transformácie nesmierne rigidného systému distribúcie bývania zdedeného

po komunistickom režime, ospravedlňoval nielen zavedenie napravujúcej legislatívy

na ochranu nájomníkov pri uplatňovaní zásadnej reformy politického, hospodárskeho

a právneho systému krajiny, ale tiež stanovenie nízkeho nájomného pod úroveň trhovej

hodnoty“, (body 68-70, 149, 160 a 170 tohto rozhodnutia).

V prípade H. C. proti Poľsku Veľká komora ESĽP (v bode 82 svojho rozhodnutia) aj

citovala stanovisko poľského ústavného súdu, ktorý uviedol, že „Jedným z podstatných

znakov vlastníckeho práva je možnosť vlastníka ťažiť zisk z predmetu jeho vlastníckeho

práva. Zákonodarca má právomoc regulovať a obmedzovať toto právo najmä s ohľadom na

sociálny kontext, v ktorom dochádza k výkonu vlastníckeho práva. V mimoriadnych

prípadoch je dokonca prípustné dočasne zabrániť vlastníkom, aby zo svojho majetku mali

príjem. S ohľadom na súčasnú situáciu v Poľsku, zachovávanie ustanovení obmedzujúcich

vlastnícke právo a najmä tých, ktoré sú v protiklade so slobodou voľne stanoviť výšku

nájomného a ďalších platieb uhrádzaných nájomcami, môže mať opodstatnenie. Dokonca

môže byť legitímne, prinajmenšom po prechodnú dobu, presadenie ešte rozsiahlejších

obmedzení vlastníckeho práva, a to tak, že výška nájomného bude stanovená spôsobom,

že pokryje iba náklady na údržbu a zachovanie budov.“ Poľský ústavný súd ďalej uviedol

(rozsudok Veľkej komory ESĽP, bod 104), že „Štáty, ktoré podobne ako Poľsko prešli

podstatnou štrukturálnou a hospodárskou reformou tak musia vytvoriť legislatívne nástroje,

ktoré im umožnia prekonať dôsledky historických udalostí (svojvoľného a autoritatívneho

miešania sa štátu do súkromného vlastníctva) a postupne pristúpiť na podmienky panujúce

v slobodných a demokratických štátoch, kde platí zásada právneho štátu. Ide o veľmi

obtiažnu úlohu, najmä keď neexistuje žiaden osvedčený nasledovaniahodný vzor. Rozsah

tohto javu zďaleka presahuje všetko, čím západné štáty po druhej svetovej vojne prešli.“

Ďalej v rozsudku ESĽP znovu odkázal na svoju judikatúru, z ktorej vyplýva,

že v mnohých prípadoch, týkajúcich sa obmedzovania práv vlastníkov, ktoré boli a sú

obvyklé v krajinách, ktoré čelia nedostatkom bytov, boli takéto obmedzenia považované za

odôvodnené a primerané cieľom sledovaným štátom vo verejnom záujme (viď rozsudok S.

a S. § 18 a M. a ostatní, § 27 a 55).

Navrhovateľ ďalej uvádza, že prenajímatelia sú poškodzovaní v nemalej miere aj

tým, že sa im neumožňuje dohodnúť také nájomné, ktoré by postačovalo na opravu

a prevádzku obytných domov.

Podľa prílohy č. 1 (Analýza vývoja podmienok pre rozvoj bývania v období rokov

2000-2005) k materiálu „Koncepcia štátnej bytovej politiky do roku 2010“, schválenej

Uznesením vlády Slovenskej republiky č. 636 z 24. augusta 2005 sa na str. 8 konštatuje,

že „Výnos MVRR SR z 22. decembra 2003 č. o regulácii cien nájmu bytov

úpravou maximálnej ceny nájmu bytu k 10. 1. 2004 ukončil zásadné kroky deregulácie

nájomného. V súčasnosti regulované nájomné pokrýva všetky náklady spojené

s obstaraním, správou prevádzkou bytového fondu a dosiahlo tým nákladovú úroveň.“

A na záver k tvrdeniu navrhovateľa, že vlastníci postihnutých bytov resp. obytných

domov nemajú ani nádej na úhradu investícií zo strany nájomníkov.

Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky je spolugestor úlohy vyplývajúcej

z Uznesenia vlády SR č. 636 z 24. augusta 2005 a to, vypracovať a predložiť na rokovanie

vlády návrh zákona, ktorý upraví podmienky nájomných vzťahov v nájomnom bytovom

fonde do 31. decembra 2007. Na splnení tejto úlohy Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej

republiky aktívne spolupracuje s Ministerstvom výstavby a regionálneho rozvoja SR.

Výsledkom tejto spolupráce je predloženie návrhu zákona o ukončení niektorých nájomných

vzťahov a o zmene a doplnení niektorých predpisov do legislatívneho procesu, ktorý návrh

zákona je momentálne v štádiu predmetu rokovania Legislatívnej rady vlády Slovenskej

republiky.

Predmetný návrh zákona smeruje k tomu, aby mohli prenajímatelia bytov

s regulovanou výškou nájmu v určených časových lehotách buď vypovedať nájomný vzťah

bez udania dôvodu s tým, že nájomcom, ktorí nie sú schopní zabezpečiť si náhradné bývanie

prostredníctvom dostupných ekonomických nástrojov, zabezpečí bytovú náhradu obec

s finančnou podporou štátu alebo uzavrieť s nájomcom novú nájomnú zmluvu, kde by došlo

k dohode o jednotlivých ustanoveniach zmluvy.»

Ministerstvo k návrhu generálneho prokurátora uviedlo:

«Navrhovateľ svoj návrh odôvodnil tým, že:

„Podľa § 2 ods. 4 zákona o cenách v znení platnom k 22. decembru 2003

v odôvodnených prípadoch môže Ministerstvo financií slovenskej republiky (ďalej len

„ministerstvo“) ustanoviť všeobecne záväzným predpisom najvyšší rozsah primeraného

zisku.

Podľa § 4 ods. 3 písm. d) a e) zákona o cenách v znení platnom k 22. decembru 2003

cenové orgány regulujú ceny tovaru, ak existujú technologické, organizačné a ekonomické

väzby medzi predávajúcim a kupujúcim s výnimkou uvedenou v písm. e), ide o tovar,

ktorého dodanie alebo poskytnutie sa považuje za podnikanie v sieťových odvetviach podľa

osobitného predpisu.

Týmito ustanoveniami sa ani zákonodarca, ani Ministerstvo výstavby a regionálneho

rozvoja Slovenskej republiky dôsledne neriadil.

Pri vydávaní výnosu Ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej

republiky prehliadlo, že legislatívna skratka „ministerstvo“ sa pre potreby zákona o cenách

nevzťahuje na všetky ministerstvá, ale výlučne len na Ministerstvo financií Slovenskej

republiky (§ 2 ods. 4 zákona o cenách v znení platnom ku 22. decembru 2003). Z toho

dôvodu pre Ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja SR platila pre potreby zákona

o cenách legislatívna skratka „iný štátny orgán“. Iný štátny orgán však mohol vykonávať

pôsobnosť v oblasti cien len v prípadoch podľa § 4 ods. 3, písm. d) a e) zákona o cenách

v znení platnom k 22. decembru 2003, t. j. iba vtedy, ak by existovali technologické

organizačné a ekonomické väzby medzi predávajúcim a kupujúcim, resp. ak by išlo o tovar,

ktorého dodanie alebo poskytnutie sa považuje za podnikanie v sieťových odvetviach.“

K uvedenému odôvodneniu navrhovateľa uvádzame nasledovné:

Výnos Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja SR z 22. decembra 2003

č. o regulácii cien nájmu bytov nadobudol účinnosť dňom vyhlásenia v Zbierke

zákonov, t. j. 10. januára 2004, pričom sa Ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja SR

odvolávalo na ustanovenia § 11 a 20 zákona o cenách v znení neskorších predpisov.

S účinnosťou k 1. januáru 2004 bol zmenený zákon o cenách zákonom

č. , ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky

č. o cenách v znení neskorších predpisov a ktorým sa mení

Z. z. o organizovaní trhu s vybranými poľnohospodárskymi výrobkami.

Uvedenou novelou zákona boli zmenené niektoré ustanovenia zákona o cenách,

pričom podľa § 20 ods. 1 písm. c) zákona o cenách v znení platnom k 10. januáru 2004

pôsobnosť v oblasti cien vykonáva Ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja.

Podľa § 20 ods. 4 zákona o cenách v znení platnom k 10. januáru 2004 Ministerstvo

výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky vykonáva pôsobnosť podľa odseku 2

písm. b) až h) v oblasti cien nájmu bytov v prípadoch podľa § 4 ods. 3 písm. a) až c). Podľa

§ 20 ods. 2 písm. b) až h) v spojení s § 20 ods. 4 zákona o cenách v znení platnom

k 10. januáru 2004 Ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja:

- ustanovuje podmienky pre dohodovanie a reguláciu cien podľa tohto zákona,

rozhoduje vo veciach regulácie cien,

- určuje rozsah cenovej evidencie,

- určuje zásady cenovej kontroly,

- vykonáva cenovú kontrolu a uskutočňuje konanie vo veciach porušenia cenovej

disciplíny,

- zabezpečuje informačný systém pre potreby vyhodnocovania vývoja cien, regulácie

cien, cenovej kontroly a konania vo veciach porušenia cenovej disciplíny,

- informuje verejnosť o výsledkoch konaní vo veciach porušenia cenovej disciplíny

a to v prípadoch podľa § 4 ods. 3 písm. a) až c), t. j. cenové orgány (Ministerstvo

výstavby a regionálneho rozvoja SR) regulujú ceny tovaru, ak:

a) vznikne mimoriadna trhová situácia,

b) dôjde k ohrozeniu trhu vplyvom nedostatočne rozvinutého konkurenčného

prostredia; pri posudzovaní stavu konkurenčného prostredia sa vyžaduje stanovisko

Protimonopolného úradu Slovenskej republiky,

c) si to vyžaduje verejný záujem, ochrana spotrebiteľa.

Vzhľadom na uvedené máme za to, odôvodnenie navrhovateľa v predmetných bodoch

návrhu neobstojí nakoľko v čase nadobudnutia účinnosti Výnosu o regulácii cien nájmu

bytov, t. j. k 10. januáru 2004 bolo Ministerstvo výstavby splnomocnené zákonom o cenách

v znení platnom k tomuto dátumu na regulovanie cien nájmu bytov a z toho dôvodu nemôže

byť výnos v rozpore s prvej vety a s SR a takisto v rozpore

s § 2 ods. 4 a § 4 ods. 3 písm. d) a e) zákona o cenách v znení platnom k 10. januáru 2004.

Ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja SR pri vydávaní výnosu postupovalo v úzkej

súvislosti s novelou , ktorá nadobudla účinnosť 1. januára

2004 a ktorou sa, ako bolo už vyššie uvedené, stalo Ministerstvo výstavby a regionálneho

rozvoja cenovým orgánom oprávneným na reguláciu cien nájmu bytov. Vzhľadom na to,

máme za to, že Ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja SR postupovalo pri vydávaní

výnosu v súlade s SR a to najmä s - štátne orgány môžu konať iba

na základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.»

Predseda národnej rady listom z 25. novembra 2008 oznámil ústavnému súdu,

že na ústnom pojednávaní v danej veci netrvá.

Generálny prokurátor listom z 10. decembra 2008 oznámil, že svoj návrh na začatie

konania o súlade , ktorým sa mení a dopĺňa ,

ktorým sa mení a dopĺňa

o cenách v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých ustanovení, s čl. 1

ods. 1 prvou vetou a , o súlade čl. VIII slovného spojenia „s výnimkou

čl. I bodu 12, ktorý nadobúda účinnosť 1. júla 2007“, , ktorým sa

mení a dopĺňa o cenách v znení

neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, s čl. 1 ods. 1 prvou vetou

a , ako aj o súlade výnosu ministerstva z 22. decembra 2003 č.

o regulácii cien nájmu bytov s čl. 1 ods. 1 prvou vetou, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 2, čl. 13

ods. 4 a a a a

o cenách v znení platnom k 22. decembru 2003 a návrh na pozastavenie účinnosti

napadnutých ustanovení označených právnych predpisov berie späť.

II.

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie vedené ústavným súdom primerane ustanovenia

alebo .

Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu, s výnimkou konania o sťažnosti podľa

, pre všetky ďalšie konania vedené ústavným súdom pre späťvzatie návrhu

sa primerane použijú ustanovenia (m. m. ).

Podľa navrhovateľ môže vziať za konania

späť návrh na jeho začatie, a to sčasti alebo celkom. Ak je návrh vzatý späť celkom, súd

konanie zastaví.

Opierajúc sa o uvedené ústavný súd aj v súlade so svojou doterajšou judikatúrou

() dospel k záveru, že vzhľadom na novelizáciu

o cenách v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov

a vzhľadom na zrušenie napadnutého výnosu ministerstva neexistuje žiadny relevantný

dôvod na to, aby späťvzatiu navrhovateľa nevyhovel, a preto konanie o ňom týmto

uznesením zastavil.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. apríla 2009