Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 141/09
PDF · 166.74 KB
No categories available
II. ÚS 141/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. apríla 2009
predbežne prerokoval sťažnosť P. H., K., zastúpeného advokátkou JUDr. D. S., K., vo veci
namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Okresného súdu Košice II sp. zn. 25 P 73/2007 z 19. marca 2008 a rozsudkom
Krajského súdu v Košiciach č. k. 7 CoP 149/2008-94 z 28. novembra 2008 a takto
rozhodol:
Sťažnosť P. H. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. marca 2009
doručená sťažnosť P. H., K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.
25 P 73/2007 z 19. marca 2007 a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len
„krajský súd“) č. k 7 CoP 149/2008-94 z 28. novembra 2008.
Zo sťažnosti vyplynulo, že rozsudkom okresného súdu z 19. marca 2008 bol
zmenený rozsudok bývalého Mestského súdu v Košiciach sp. zn. 23 C 1262/91 z 15. apríla
1992 tak, že sťažovateľovi bolo zvýšené výživné na maloletú dcéru V. z 500 Sk na 2 500 Sk
mesačne od 2. apríla 2007. Súčasne od 1. apríla 2005 do 1. apríla 2007 mu bolo zvýšené
výživné na sumu 30 % z výšky životného minima na jedno nezaopatrené dieťa. Návrh
matky na zvýšenie výživného na obdobie od 1. apríla 2004 do 31. marca 2005 bol
zamietnutý. Dlh za obdobie od 1. apríla 2005 do 31. marca 2008 vo výške 39 741 Sk bol
povolený sťažovateľovi splácať v splátkach mesačne po 1 000 Sk popri bežnom výžinom,
počínajúc dňom právoplatnosti rozsudku.
Na odvolanie sťažovateľa krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu vo výroku
o zvýšení výživného sťažovateľovi na maloletú dcéru na 2 500 Sk mesačne do budúcnosti,
návrh na zvýšenie výživného za obdobie od 1. apríla 2004 do 1. apríla 2007 zamietol
a súčasne zmenil rozsudok vo výroku o dlžnom výživnom tak, že dlžné výživné za obdobie
od 2. apríla 2007 do 31. marca 2008 v sume 24 000 Sk povolil sťažovateľovi splácať spolu
s bežným výživným po 1 000 Sk mesačne od právoplatnosti rozsudku pod následkom straty
výhody splátok.
Sťažovateľ namietal, že rozsudok okresného súdu a krajského súdu bol zdôvodnený
nepresvedčivo, a to v celom rozsahu, že napadnutý rozsudok krajského súdu, ako aj
okresného súdu je nezrozumiteľný a nepresvedčivý a v nedostatočnej miere odôvodnený,
najmä v časti určenia zvýšeného výživného. Toto zvýšenie bolo určené v rozpore
so zákonom o rodine, a preto napadnuté rozsudky sú arbitrárne a nepreskúmateľné, keďže
nebolo zrejmé, aký základ na určenie výšky výživného súdy vzali do úvahy, čo sa prejavilo
aj v odôvodnení rozsudku. Za tých okolností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vo veci
vydal tento nález:
„Rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 28. novembra 2008 č. k.
7CoP/149/2008-94 ako aj rozsudok Okresného súdu Košice II zo dňa 19.3.2008, č. k.
25P/73/2007 sa zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie Okresnému súdu Košice II.
Krajský súd v Košiciach je povinný vyplatiť P. H. trovy právneho zastúpenia 245,71
Eúr, do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu na účet advokátky JUDr. D. S., K.
Okresný súd Košice II je povinný vyplatiť P. H. trovy právneho zastúpenia 245,71
Eúr, do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu na účet advokátky JUDr. D. S., K.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
a slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
1. Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že rozsudkom okresného súdu
sp. zn. 25 P 73/2007 z 19. marca 2008 boli porušené jeho základné práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy,
ak o ochrane základných práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd. Právomoc ústavného súdu
je preto v týchto prípadoch subsidiárna.
Na ochranu sťažovateľom označených práv proti namietanému rozsudku okresného
súdu mal sťažovateľ účinný prostriedok nápravy – odvolanie, ktorý aj využil, a o jeho
odvolaní rozhodoval krajský súd. Odvolanie ako riadny opravný prostriedok je účinným
opravným prostriedkom ochrany sťažovateľom namietaného porušenia základných práv,
ktorý je prístupný v systéme všeobecného súdnictva.
Ak sťažovateľ využil riadny opravný právny prostriedok na ochranu svojich práv,
potom nie je daný dôvod, aby ústavný súd vstupoval v právnej veci sťažovateľa
do právomoci všeobecného súdu.
Na základe uvedených skutočností ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity
vyplývajúcej z čl. 127 ods. 1 ústavy a podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vo vzťahu
k okresnému súdu odmietol sťažnosť pre nedostatok svojej právomoci.
2. Sťažovateľ namietal aj porušenie svojho základného práva rozsudkom krajského
súdu č. k. 7 CoP 149/2008-94 z 28. novembra 2008.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre
jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom
orgánu štátu do takého práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej
možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná
ďalšia judikatúra).
Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné tiež
pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdmi bol, alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z toho postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).
Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu najmä vyplýva:
„Výrok o zvýšení výživného od 1. 4. 2005 do 1. 4. 2007 na sumu 30 % výšky
životného minima odvolací súd v zmysle ust. § 220 O. s. p. zmenil tak, že v tejto časti návrh
matky zamietol.
Odvolací súd v tejto súvislosti rozhodol aj o dlžnom výživnom, ktoré zmenil a za
obdobie od 2. 4. 2007 do 31. 3. 2008 vo výške 24.000,- Sk povolil otcovi splácať spolu
s bežným výživným po 1.000,- Sk mesačne počnúc od právoplatnosti tohto výroku pod
následkom straty výhody splátok.
Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa v časti
zvýšenia výživného počnúc dňom 2. 4. 2007 zo sumy 500,- na 2.500,- Sk a v časti
zamietnutia návrhu na zvýšenie výživného za obdobie od 1. 4. 2004 do 31. 3. 2005. Zvýšenie
výživného za obdobie od 1. 4. 2005 do 1. 4. 2007 odvolací súd považuje za nedôvodné a to
v zmysle ust. § 77 ods. 1 veta tretia Zákona o rodiny, kedy výživné pre maloleté dieťa možno
priznať najdlhšie na dobu 3 rokov spätne odo dňa začatia konania ak sú na to dôvody
hodné osobitného zreteľa. Odvolací súd mal za to, že v danom prípade matka nepreukázala
žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa za uvedené obdobie, a preto bolo možné zvýšiť
výživné zo strany otca na maloletú len počnúc dňom podania návrhu, t. j. 2. 4. 2007 do
budúcna. Vychádzajúc z tohto ustanovenia Zákona o rodine a z dokazovania vykonaného
súdom prvého stupňa, odvolací súd v tejto časti rozhodnutie súdu prvého stupňa zmenil tak,
že návrh matky zamietol aj za obdobie od 1. 4. 2004 do 31. 3. 2005.“
Podľa názoru ústavného súdu uvedený postup krajského súdu pri odôvodňovaní
svojho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo
arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľ sa so skutkovým a právnym záverom a hodnotením
krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti
alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho
právny názor vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným súdom
skutkových a právnych názorov všeobecných súdov. Ingerencia ústavného súdu do výkonu
tejto právomoci krajského súdu je opodstatnená len v prípade nezlučiteľnosti s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Ústavný súd aj keby nesúhlasil
s interpretáciou zákonom všeobecného súdu, ktorý je „pánom zákonov“, v zmysle citovanej
judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny záver krajského súdu iba v prípade, ak by
ten bol svojvoľný a ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. To sa
však v danom prípade pri rozhodovaní krajského súdu nestalo. Okresný súd dôsledne
zdôvodnil svoje rozhodnutie, čo bolo dostatočným podkladom pre rozhodnutie krajského
súdu vo veci, ktorý z neho vychádzal. Ústavný súd síce nepreskúmaval osobitne
rozhodnutie okresného súdu, ale bral ho do úvahy vo vzťahu k rozhodnutiu krajského súdu,
pretože celé konanie posudzoval ako celok. Z toho pohľadu nie je rozhodnutie krajského
súdu arbitrárne a svojvoľné a je zrejmé, z čoho krajský súd vychádzal a akými úvahami sa
riadil. Za týchto okolností bolo preto treba aj túto časť sťažnosti odmietnuť ako zjavne
neopodstatnenú.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. apríla 2009