Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 123/09
PDF · 227.57 KB
No categories available
IV. ÚS 123/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. apríla 2009
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. E. B., B., zastúpenej advokátkou JUDr. V. D., B.,
vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom
pod sp. zn. 16 C 470/2001 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod
sp. zn. 8 Co 124/2007 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. E. B. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. januára
2009 doručená sťažnosť Ing. E. B., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou
JUDr. V. D., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného
súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 470/2001
a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod
sp. zn. 8 Co 124/2007.
Sťažovateľka vo svojej sťažnosti namieta porušenie práva na súdnu ochranu
obidvomi všeobecnými súdmi, ktoré rozhodovali o jej žalobe týkajúcej sa neplatnosti
dodatku jej pracovnej zmluvy a určenia, že pracovný pomer sťažovateľky s jej
zamestnávateľom trvá a je spravovaný ustanoveniami pracovnej zmluvy uzatvorenej
29. septembra 1995 (a nie v znení dodatku k tejto pracovnej zmluve z 21. augusta 2000,
ktorým sa zmenil pracovný pomer sťažovateľky uzatvorený na dobu neurčitú na pracovný
pomer uzatvorený na dobu určitú), a týkajúcej sa vyplatenia priemernej mzdy
v požadovanej sume od 1. januára 2002, a to až do dňa, keď jej odporca umožní pokračovať
v práci.
Sťažovateľka namieta postup okresného súdu, ktorý jej návrh rozsudkom
č. k. 16 C 470/2001-276 z 12. decembra 2006 zamietol, ako aj postup krajského súdu, ktorý
rozsudok prvého stupňa svojím rozsudkom č. k. 8 Co 124/2007-311 z 25. septembra 2008
potvrdil (právoplatným sa stal 28. novembra 2008).
Okresnému súdu sťažovateľka „vytýka“ nedostatky v konaní spočívajúce v tom,
že nekonal na základe uznesenia krajského súdu č. k. 8 Co 130/05-177 z 21. novembra
2005, ktorým zrušil rozsudok okresného súdu č. k. 16 C 470/2001-140 z 2. decembra 2004
a neposkytol sťažovateľke svojím rozhodnutím súdnu ochranu. Namieta, že okresný súd
síce v ďalšom konaní doplnil dokazovanie o výpoveď bývalého predsedu N. (ďalej len
„N.“) a ďalej aj zamestnankyne N., ktorá so zamestnancami dojednávala „sporné“ dodatky
k pracovným zmluvám, avšak nevysporiadal sa so svedeckou výpoveďou bývalého
predsedu N.
Krajský súd sa podľa sťažovateľky taktiež nevysporiadal so všetkými dôvodmi
uvedenými v jej odvolaní zo 7. februára 2007, ale poukazoval na dôvody súdu prvého
stupňa. Nesúhlasí s konštatovaním odvolacieho súdu, že súd prvého stupňa dospel
k správnym skutkovým zisteniam a rozhodol na základe novozisteného skutkového stavu.
V tejto súvislosti jej v rozhodnutí krajského súdu chýba konkretizácia, o aké správne nové
skutkové zistenia ide. Sťažovateľka je naopak toho názoru, že výpovede svedkov v ničom
nedoplnili dokazovanie, ktorým by zmenili skutkovú podstatu veci. Súd prvého stupňa mal
preto podľa názoru sťažovateľky rešpektovať právny názor odvolacieho súdu uvedený
v jeho rozhodnutí č. k. 8 Co 130/05-177 z 21. novembra 2005.
Názor krajského súdu, že za vykonaného dokazovania nebol preukázaný nátlak zo
strany odporcu, a to proti sťažovateľke takej intenzity, aký by spôsoboval neplatnosť
právneho úkonu, je podľa sťažovateľky nesprávny, pretože krajský súd (aj okresný súd)
prehliadol celý rad listinných dôkazov, neprípustné zjednodušil dôkazné vyhodnotenie na
úvahu, že sťažovateľka priamo nepreukázala, že by bol na ňu vyvíjaný nátlak takej
intenzity, ktorý by spôsobil neplatnosť právneho úkonu. Podľa sťažovateľky z obsahu
celého konania vychádza, že psychický nátlak spočíval predovšetkým v hrozbe zníženia
platu.
Sťažovateľka dodatok č. 1 z 21. augusta 2000 k pracovnej zmluve z 29. septembra
1995 hodnotí sama ako jednostranný právny úkon, v ktorom si mohla vybrať z dvoch
možností: podpísať dohodu o skončení pracovného pomeru (odchod do dôchodku)
k určitému dátumu, pričom jej bude ponechaný doterajší plat, alebo dostane nový platový
dekrét, ktorým jej bude odobratá (znížená) platový trieda a osobné ohodnotenie. Tento
postup svojho zamestnávateľa hodnotí sťažovateľka ako diskriminačný (z dôvodu veku
a pohlavia) s poukázaním na to, ktorých zamestnancov „nútil“ zamestnávateľ k podpísaniu
uvedených sporných dodatkov. Sťažovateľka poukázala na to, že iba na základe neľudského
a ponižujúceho zaobchádzania proti svojej vôli podpísala dodatok č. 1 k pracovnej zmluve.
Žiada preto, aby ústavný súd takto rozhodol:
„Okresný súd Bratislava II v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 470/2001
a Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 124/2007 porušil základné
právo Ing. E. B. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
Rozsudky Krajského súdu č. k. 8 Co 124/2007 zo dňa 28. 09. 2008 a Okresného súdu
Bratislava II v Bratislave č. k. 16 C 470/2001 zo dňa 12. 12. 2006 sa zrušujú a vec sa vracia
na konanie súdu prvého stupňa, ktorý rozhodne tak, že vyhovie návrhu sťažovateľky v plnom
rozsahu.
Ing. E. B. sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 50 000 EUR, ktoré je povinné
vyplatiť spoločne a nerozdielne Okresný súd Bratislava II v Bratislave a Krajský súd
v Bratislave k jej rukám do jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu.
Ing. E. B. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 1 849,52 EUR, ktorú je
Okresný súd Bratislava II v Bratislave a Krajský súd v Bratislave spoločne a nerozdielne
povinný vyplatiť na účet jej právnej zástupkyni do jedného mesiaca od právoplatnosti
nálezu.“
II.
Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach
fyzických osôb alebo právnických osôb, ktorými namietajú porušenie svojich základných
práv alebo slobôd upravených v ústave, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv alebo slobôd
nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podmienky konania ústavného súdu o sťažnostiach sú ustanovené v zákone Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“), pričom nesplnenie niektorej z nich má za následok
odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde. Ústavný súd preto predbežne bez prítomnosti sťažovateľky prerokoval jej
návrh podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde, pričom zisťoval, či neexistujú dôvody
na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
V súvislosti s odmietnutím sťažnosti podanej proti rozhodnutiu všeobecného súdu
z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti ústavný súd zastáva názor, že o zjavnú
neopodstatnenosť sťažnosti podľa konštantnej judikatúry ide vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré
označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným
postupom všeobecného súdu a základným právom, ktorého porušenie sa namieta, prípadne
z dôvodov, ktoré spočívajú v osobitnostiach konania pred všeobecným súdom. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť považuje ústavný súd tiež takú sťažnosť, pri predbežnom
prerokovaní ktorej nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, ktorej opodstatnenosť alebo neopodstatnenosť by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (IV. ÚS 74/02).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky. K právu na spravodlivý proces je potrebné uviesť,
že okrem prístupu k súdu sa čl. 46 ods. 1 ústavy priznáva aj určitá kvalita súdneho konania.
Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva
na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému
právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01),
ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.
Ústavný súd je oprávnený a povinný posúdiť neústavnosť konania,
resp. rozhodovania všeobecných súdov, t. j. či v konaní pred nimi nedošlo k porušeniu
ústavnoprávnych princípov konania (čl. 46 až čl. 48 ústavy). Reálne uplatnenie
a garantovanie základného práva na súdnu ochranu nielenže neznamená právo na úspech
v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom
všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania.
Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania
implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah
opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky
tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom
reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného
procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich
uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu.
1. K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy postupom okresného súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 470/2001
Sťažovateľka napadla postup okresného súdu ako súdu prvého stupňa, ktorý
rozsudkom sp. zn. 16 C 470/2001 z 12. decembra 2006 zamietol jej žalobu v jej
pracovnoprávnej veci. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje už na uvedený princíp
subsidiarity ustanovený v čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného
súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd konštatuje, že nemá právomoc preskúmať napadnutý postup okresného súdu,
keďže jeho rozhodnutie a postup, ktorý jeho vydaniu predchádzal, preskúmal na základe
odvolania sťažovateľky krajský súd, ktorý rozsudkom sp. zn. 8 Co 124/2007
z 25. septembra 2008 napadnutý rozsudok prvostupňového okresného súdu v celom rozsahu
potvrdil. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej voči postupu
okresného súdu odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
2. K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy postupom krajského súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 124/2007
Sťažovateľka namietala porušenie svojho práva na súdnu ochranu aj krajským
súdom, ktorý svojím rozsudkom č. k. 8 Co 124/2007-311 z 25. septembra 2008 potvrdil
prvostupňový rozsudok. Namieta jeho závery o správnom postupe okresného súdu,
spochybňuje výsledky dokazovania krajského súdu a jeho právny názor, na základe ktorého
potvrdil označené rozhodnutie okresného súdu.
Z priloženého rozsudku okresného súdu č. k. 16 C 470/2001-276 z 12. decembra
2006 vyplýva, že okresný súd v súlade so závermi krajského súdu v rozhodnutí
č. k. 8 Co 130/05-177 z 21. novembra 2005 doplnil dokazovanie opätovným výsluchom
účastníkov konania, svedkyne – zamestnankyne N., ktorá dojednávala so zamestnancami
zmeny pracovného pomeru zamestnancov formou dodatkov, ako aj bývalého predsedu N.
a ďalšími listinnými dôkazmi, na základe ktorých riešil (aktuálny) skutkový stav. Všetky
relevantné zistenia sú obsahom odôvodnenia rozsudku okresného súdu.
Krajský súd v tejto súvislosti so svojom odôvodnení uviedol:
„Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvého stupňa vo veci sa doplnením
dokazovania zameral správnym smerom, toto vykonal v dostatočnom rozsahu na základe
čoho dospel ku správnym skutkovým zisteniam, pričom starostlivo prihliadol na všetko,
čo vyšlo za konania najavo vrátane toho, čo uviedli účastníci, svedkovia, a napokon vec aj
správne právne posúdil.“
K námietke sťažovateľky, že v súvislosti s dojednaním dodatku č. 1 k jej pracovnej
zmluve bol na ňu vykonaný nátlak takej intenzity, ktorý spôsobil neplatnosť právneho
úkonu, z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu k danej otázke možno
uviesť:
„Súd prvého stupňa pri svojom rozhodovaní správne vychádzal z toho, že sloboda pri
vykonávaní právneho úkonu chýba, ak účastník koná pod nedovoleným tlakom, ktorým môže
byť ako priame fyzické donútenie alebo bezprávna vyhrážka druhého účastníka, príp. tretej
osoby. V danom prípade odvodzovala navrhovateľka neplatnosť sporného dodatku
k pracovnej zmluve z bezprávnej vyhrážky, ktorou mala byť hrozba zníženia platu. Aby
takáto vyhrážka spôsobila neplatnosť právneho úkonu musí byť bezprávna a musí byť
dôvodom na vykonanie právneho úkonu, musí však aj byť takého druhu a najmä intenzity,
aby u osoby, voči ktorej sa uplatňuje vzbudila dôvodný strach a musí byt adresovaná voči
konajúcej osobe.
V prejednávanej veci bolo, nepochybné, že navrhovateľka pracovala u odporcu na
základe pracovnej zmluvy, uzavretej dňa 29. 9. 1995 na dobu neurčitú ako kontrolórka a že
účastníci konania uzavreli dňa 14. 9. 2000 dodatok č. 1 k tejto pracovnej zmluve po tom,
čo dňa 3. 3. 2000 odporca inicioval s navrhovateľkou pohovor z dôvodu zabezpečenia
plnenia jeho úlohy v priebehu roka 2000 a prípadného potrebného obsadenia uvoľnenej
funkcie, na ktorom navrhovateľka uviedla, že do dôchodku nemieni odísť, že si v roku 2000
neuplatní svoj nárok na starobný dôchodok ako i to, že plánuje zotrvať v pracovnom
pomere i v ďalších rokoch. Podobné pohovory boli vykonané s viacerými zamestnancami
odporcu v dôchodkovom veku.
Z vykonaného dokazovania nebol preukázaný nátlak zo strany odporcu konkrétne
proti navrhovateľke takej intenzity, ktorý by spôsoboval neplatnosť právneho úkonu.
Navrhovateľka uviedla, že pri uzavretí sporného dodatku k pracovnej zmluve bola pod
vplyvom udalostí na pracovisku, keď jej kolegom, ktorí boli rovnako ako ona
v dôchodkovom veku, bol znížený plat, o čom 4 z nich dostali nové platobné dekréty.
Z výpovedí účastníkov, ako aj vypočutých svedkov, a to kolegov, ktorí tiež podpísali dodatky
k svojim pracovným zmluvám a JUDr. G. a Ing. S. vyplynulo, že tieto nové platobné dekréty
neboli realizované, pričom z výpovede svedkyne G. bolo zistené, že to bolo práve z dôvodu
vyvolania hystérie na úrade, keď dotknutí zamestnanci tvrdili, že to bol nátlak, ktorým sa
vynucoval podpis dodatkov. Odvolací súd tu považuje za potrebné uviesť, že už samotne
iniciovanie rokovania o ukončení pracovného pomeru je spôsobilé vyvolať u zamestnanca
psychický stres, istý pocit nátlaku, je však potrebné skúmať intenzitu tohto nátlaku. Pokiaľ
bolo preukázané, že viacerí dotknutí zamestnanci dohodli s odporcom ukončenie
pracovného pomeru k neskoršiemu termínu ako pôvodne navrhoval odporca (nakoniec aj
navrhovateľka si dohodla termín ukončenia až k 31. 12. 2001), nebola intenzita tohto
nátlaku taká vysoká, že by spôsobila neplatnosť uzavretého dodatku k pracovnej zmluve
navrhovateľky.
Odvolací súd na záver ešte uvádza, že ak sa však účastník pracovnoprávneho vzťahu
domáha určenia neplatnosti právneho úkonu všeobecnou žalobou podľa ustanovenia § 80
písm. c) O. s. p. je povinný uviesť skutočnosti, ktorými preukáže splnenie základnej
procesnej podmienky, a to naliehavého právneho záujmu práve o takéto určenie.
Navrhovateľka v danej veci naliehavý právny záujem nepreukázala.“
K psychickému nátlaku spočívajúcemu v hrozbe zníženia platu krajský súd uviedol:
„Zhoršenie sociálnej situácie navrhovateľky po skončení pracovného pomeru,
v ktorej videla svoj právny záujem na predmetnom určení, nie je riešením právnej otázky,
preto aj táto skutočnosť je sama osebe dôvodom na zamietnutie určovacej žaloby.“
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý
rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci
ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou
medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, ak je vylúčená
právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak účinky výkonu tejto právomoci
všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou
v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03). V tejto spojitosti treba poukázať aj na
princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu a s ním súvisiaci princíp minimalizácie
zásahov ústavného súdu do právomoci iných orgánov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnostiach podľa čl. 127 ústavy preskúmavané.
Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom
napokon nie je ani chrániť fyzické osoby a právnické osoby pred skutkovými omylmi
všeobecných súdov, ale chrániť ich pred takými zásahmi do ich práv, ktoré sú z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01).
So zreteľom na uvedené podľa názoru ústavného súdu krajský súd dostačujúco
a ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil svoje rozhodnutie a jeho právne názory
uvedené v odôvodnení namietaného rozhodnutia sú ústavne konformné. Hodnotenia
dôkazov krajského súdu nevykazujú žiadne odchýlky od pravidiel logického uvažovania,
ktoré by vyústili do nezrozumiteľného alebo nejasného záveru o zisteniach oboch súdov;
krajský súd prevzal skutkový stav, ako ho ustálil prvostupňový súd, a stotožnil sa aj s jeho
právnym názorom. Ústavný súd z uvedených dôvodov uzavrel, že namietaný postup
krajského súdu neobsahuje také nedostatky, ktoré by signalizovali možnosť vyslovenia
porušenia označeného základného práva, a ani po posúdení odôvodnenia označeného
rozhodnutia krajského súdu nemožno dospieť k záveru, že je zjavne nedôvodné alebo
arbitrárne. Vzhľadom na tieto skutočnosti a závery ústavný súd po predbežnom prerokovaní
odmietol sťažnosť sťažovateľky z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde).
Za týchto okolností už bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi
sťažovateľky uplatnenými v jej sťažnosti, keďže ústavný súd odmietol sťažnosť v celom
rozsahu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. apríla 2009