Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 123/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. apríla 2009

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. E. B., B., zastúpenej advokátkou JUDr. V. D., B.,

vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom

pod sp. zn. a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod

sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. E. B. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. januára

2009 doručená sťažnosť Ing. E. B., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou

JUDr. V. D., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu

podľa (ďalej len „“) postupom Okresného

súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod

sp. zn. .

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti namieta porušenie práva na súdnu ochranu

obidvomi všeobecnými súdmi, ktoré rozhodovali o jej žalobe týkajúcej sa neplatnosti

dodatku jej pracovnej zmluvy a určenia, že pracovný pomer sťažovateľky s jej

zamestnávateľom trvá a je spravovaný ustanoveniami pracovnej zmluvy uzatvorenej

29. septembra 1995 (a nie v znení dodatku k tejto pracovnej zmluve z 21. augusta 2000,

ktorým sa zmenil pracovný pomer sťažovateľky uzatvorený na dobu neurčitú na pracovný

pomer uzatvorený na dobu určitú), a týkajúcej sa vyplatenia priemernej mzdy

v požadovanej sume od 1. januára 2002, a to až do dňa, keď jej odporca umožní pokračovať

v práci.

Sťažovateľka namieta postup okresného súdu, ktorý jej návrh rozsudkom

č. k. -276 z 12. decembra 2006 zamietol, ako aj postup krajského súdu, ktorý

rozsudok prvého stupňa svojím rozsudkom č. k. -311 z 25. septembra 2008

potvrdil (právoplatným sa stal 28. novembra 2008).

Okresnému súdu sťažovateľka „vytýka“ nedostatky v konaní spočívajúce v tom,

že nekonal na základe uznesenia krajského súdu č. k. -177 z 21. novembra

2005, ktorým zrušil rozsudok okresného súdu č. k. -140 z 2. decembra 2004

a neposkytol sťažovateľke svojím rozhodnutím súdnu ochranu. Namieta, že okresný súd

síce v ďalšom konaní doplnil dokazovanie o výpoveď bývalého predsedu N. (ďalej len

„N.“) a ďalej aj zamestnankyne N., ktorá so zamestnancami dojednávala „sporné“ dodatky

k pracovným zmluvám, avšak nevysporiadal sa so svedeckou výpoveďou bývalého

predsedu N.

Krajský súd sa podľa sťažovateľky taktiež nevysporiadal so všetkými dôvodmi

uvedenými v jej odvolaní zo 7. februára 2007, ale poukazoval na dôvody súdu prvého

stupňa. Nesúhlasí s konštatovaním odvolacieho súdu, že súd prvého stupňa dospel

k správnym skutkovým zisteniam a rozhodol na základe novozisteného skutkového stavu.

V tejto súvislosti jej v rozhodnutí krajského súdu chýba konkretizácia, o aké správne nové

skutkové zistenia ide. Sťažovateľka je naopak toho názoru, že výpovede svedkov v ničom

nedoplnili dokazovanie, ktorým by zmenili skutkovú podstatu veci. Súd prvého stupňa mal

preto podľa názoru sťažovateľky rešpektovať právny názor odvolacieho súdu uvedený

v jeho rozhodnutí č. k. -177 z 21. novembra 2005.

Názor krajského súdu, že za vykonaného dokazovania nebol preukázaný nátlak zo

strany odporcu, a to proti sťažovateľke takej intenzity, aký by spôsoboval neplatnosť

právneho úkonu, je podľa sťažovateľky nesprávny, pretože krajský súd (aj okresný súd)

prehliadol celý rad listinných dôkazov, neprípustné zjednodušil dôkazné vyhodnotenie na

úvahu, že sťažovateľka priamo nepreukázala, že by bol na ňu vyvíjaný nátlak takej

intenzity, ktorý by spôsobil neplatnosť právneho úkonu. Podľa sťažovateľky z obsahu

celého konania vychádza, že psychický nátlak spočíval predovšetkým v hrozbe zníženia

platu.

Sťažovateľka dodatok č. 1 z 21. augusta 2000 k pracovnej zmluve z 29. septembra

1995 hodnotí sama ako jednostranný právny úkon, v ktorom si mohla vybrať z dvoch

možností: podpísať dohodu o skončení pracovného pomeru (odchod do dôchodku)

k určitému dátumu, pričom jej bude ponechaný doterajší plat, alebo dostane nový platový

dekrét, ktorým jej bude odobratá (znížená) platový trieda a osobné ohodnotenie. Tento

postup svojho zamestnávateľa hodnotí sťažovateľka ako diskriminačný (z dôvodu veku

a pohlavia) s poukázaním na to, ktorých zamestnancov „nútil“ zamestnávateľ k podpísaniu

uvedených sporných dodatkov. Sťažovateľka poukázala na to, že iba na základe neľudského

a ponižujúceho zaobchádzania proti svojej vôli podpísala dodatok č. 1 k pracovnej zmluve.

Žiada preto, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Okresný súd Bratislava II v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.

a Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. porušil základné

právo Ing. E. B. na súdnu ochranu podľa .

Rozsudky Krajského súdu č. k. zo dňa 28. 09. 2008 a Okresného súdu

Bratislava II v Bratislave č. k. zo dňa 12. 12. 2006 sa zrušujú a vec sa vracia

na konanie súdu prvého stupňa, ktorý rozhodne tak, že vyhovie návrhu sťažovateľky v plnom

rozsahu.

Ing. E. B. sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 50 000 EUR, ktoré je povinné

vyplatiť spoločne a nerozdielne Okresný súd Bratislava II v Bratislave a Krajský súd

v Bratislave k jej rukám do jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu.

Ing. E. B. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 1 849,52 EUR, ktorú je

Okresný súd Bratislava II v Bratislave a Krajský súd v Bratislave spoločne a nerozdielne

povinný vyplatiť na účet jej právnej zástupkyni do jedného mesiaca od právoplatnosti

nálezu.“

II.

Ústavný súd je podľa oprávnený konať o sťažnostiach

fyzických osôb alebo právnických osôb, ktorými namietajú porušenie svojich základných

práv alebo slobôd upravených v ústave, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv alebo slobôd

nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podmienky konania ústavného súdu o sťažnostiach sú ustanovené v zákone Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“), pričom nesplnenie niektorej z nich má za následok

odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde. Ústavný súd preto predbežne bez prítomnosti sťažovateľky prerokoval jej

návrh podľa , pričom zisťoval, či neexistujú dôvody

na jeho odmietnutie podľa .

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

V súvislosti s odmietnutím sťažnosti podanej proti rozhodnutiu všeobecného súdu

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti ústavný súd zastáva názor, že o zjavnú

neopodstatnenosť sťažnosti podľa konštantnej judikatúry ide vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré

označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným

postupom všeobecného súdu a základným právom, ktorého porušenie sa namieta, prípadne

z dôvodov, ktoré spočívajú v osobitnostiach konania pred všeobecným súdom. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť považuje ústavný súd tiež takú sťažnosť, pri predbežnom

prerokovaní ktorej nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, ktorej opodstatnenosť alebo neopodstatnenosť by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie ().

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky. K právu na spravodlivý proces je potrebné uviesť,

že okrem prístupu k súdu sa priznáva aj určitá kvalita súdneho konania.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému

právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. ),

ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Ústavný súd je oprávnený a povinný posúdiť neústavnosť konania,

resp. rozhodovania všeobecných súdov, t. j. či v konaní pred nimi nedošlo k porušeniu

ústavnoprávnych princípov konania ( až ). Reálne uplatnenie

a garantovanie základného práva na súdnu ochranu nielenže neznamená právo na úspech

v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom

všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania.

Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania

implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah

opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky

tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom

reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného

procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich

uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu.

1. K namietanému porušeniu postupom okresného súdu

v konaní vedenom pod sp. zn.

Sťažovateľka napadla postup okresného súdu ako súdu prvého stupňa, ktorý

rozsudkom sp. zn. z 12. decembra 2006 zamietol jej žalobu v jej

pracovnoprávnej veci. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje už na uvedený princíp

subsidiarity ustanovený v , z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného

súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd konštatuje, že nemá právomoc preskúmať napadnutý postup okresného súdu,

keďže jeho rozhodnutie a postup, ktorý jeho vydaniu predchádzal, preskúmal na základe

odvolania sťažovateľky krajský súd, ktorý rozsudkom sp. zn.

z 25. septembra 2008 napadnutý rozsudok prvostupňového okresného súdu v celom rozsahu

potvrdil. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej voči postupu

okresného súdu odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu postupom krajského súdu

v konaní vedenom pod sp. zn.

Sťažovateľka namietala porušenie svojho práva na súdnu ochranu aj krajským

súdom, ktorý svojím rozsudkom č. k. -311 z 25. septembra 2008 potvrdil

prvostupňový rozsudok. Namieta jeho závery o správnom postupe okresného súdu,

spochybňuje výsledky dokazovania krajského súdu a jeho právny názor, na základe ktorého

potvrdil označené rozhodnutie okresného súdu.

Z priloženého rozsudku okresného súdu č. k. -276 z 12. decembra

2006 vyplýva, že okresný súd v súlade so závermi krajského súdu v rozhodnutí

č. k. -177 z 21. novembra 2005 doplnil dokazovanie opätovným výsluchom

účastníkov konania, svedkyne – zamestnankyne N., ktorá dojednávala so zamestnancami

zmeny pracovného pomeru zamestnancov formou dodatkov, ako aj bývalého predsedu N.

a ďalšími listinnými dôkazmi, na základe ktorých riešil (aktuálny) skutkový stav. Všetky

relevantné zistenia sú obsahom odôvodnenia rozsudku okresného súdu.

Krajský súd v tejto súvislosti so svojom odôvodnení uviedol:

„Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvého stupňa vo veci sa doplnením

dokazovania zameral správnym smerom, toto vykonal v dostatočnom rozsahu na základe

čoho dospel ku správnym skutkovým zisteniam, pričom starostlivo prihliadol na všetko,

čo vyšlo za konania najavo vrátane toho, čo uviedli účastníci, svedkovia, a napokon vec aj

správne právne posúdil.“

K námietke sťažovateľky, že v súvislosti s dojednaním dodatku č. 1 k jej pracovnej

zmluve bol na ňu vykonaný nátlak takej intenzity, ktorý spôsobil neplatnosť právneho

úkonu, z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu k danej otázke možno

uviesť:

„Súd prvého stupňa pri svojom rozhodovaní správne vychádzal z toho, že sloboda pri

vykonávaní právneho úkonu chýba, ak účastník koná pod nedovoleným tlakom, ktorým môže

byť ako priame fyzické donútenie alebo bezprávna vyhrážka druhého účastníka, príp. tretej

osoby. V danom prípade odvodzovala navrhovateľka neplatnosť sporného dodatku

k pracovnej zmluve z bezprávnej vyhrážky, ktorou mala byť hrozba zníženia platu. Aby

takáto vyhrážka spôsobila neplatnosť právneho úkonu musí byť bezprávna a musí byť

dôvodom na vykonanie právneho úkonu, musí však aj byť takého druhu a najmä intenzity,

aby u osoby, voči ktorej sa uplatňuje vzbudila dôvodný strach a musí byt adresovaná voči

konajúcej osobe.

V prejednávanej veci bolo, nepochybné, že navrhovateľka pracovala u odporcu na

základe pracovnej zmluvy, uzavretej dňa 29. 9. 1995 na dobu neurčitú ako kontrolórka a že

účastníci konania uzavreli dňa 14. 9. 2000 dodatok č. 1 k tejto pracovnej zmluve po tom,

čo dňa 3. 3. 2000 odporca inicioval s navrhovateľkou pohovor z dôvodu zabezpečenia

plnenia jeho úlohy v priebehu roka 2000 a prípadného potrebného obsadenia uvoľnenej

funkcie, na ktorom navrhovateľka uviedla, že do dôchodku nemieni odísť, že si v roku 2000

neuplatní svoj nárok na starobný dôchodok ako i to, že plánuje zotrvať v pracovnom

pomere i v ďalších rokoch. Podobné pohovory boli vykonané s viacerými zamestnancami

odporcu v dôchodkovom veku.

Z vykonaného dokazovania nebol preukázaný nátlak zo strany odporcu konkrétne

proti navrhovateľke takej intenzity, ktorý by spôsoboval neplatnosť právneho úkonu.

Navrhovateľka uviedla, že pri uzavretí sporného dodatku k pracovnej zmluve bola pod

vplyvom udalostí na pracovisku, keď jej kolegom, ktorí boli rovnako ako ona

v dôchodkovom veku, bol znížený plat, o čom 4 z nich dostali nové platobné dekréty.

Z výpovedí účastníkov, ako aj vypočutých svedkov, a to kolegov, ktorí tiež podpísali dodatky

k svojim pracovným zmluvám a JUDr. G. a Ing. S. vyplynulo, že tieto nové platobné dekréty

neboli realizované, pričom z výpovede svedkyne G. bolo zistené, že to bolo práve z dôvodu

vyvolania hystérie na úrade, keď dotknutí zamestnanci tvrdili, že to bol nátlak, ktorým sa

vynucoval podpis dodatkov. Odvolací súd tu považuje za potrebné uviesť, že už samotne

iniciovanie rokovania o ukončení pracovného pomeru je spôsobilé vyvolať u zamestnanca

psychický stres, istý pocit nátlaku, je však potrebné skúmať intenzitu tohto nátlaku. Pokiaľ

bolo preukázané, že viacerí dotknutí zamestnanci dohodli s odporcom ukončenie

pracovného pomeru k neskoršiemu termínu ako pôvodne navrhoval odporca (nakoniec aj

navrhovateľka si dohodla termín ukončenia až k 31. 12. 2001), nebola intenzita tohto

nátlaku taká vysoká, že by spôsobila neplatnosť uzavretého dodatku k pracovnej zmluve

navrhovateľky.

Odvolací súd na záver ešte uvádza, že ak sa však účastník pracovnoprávneho vzťahu

domáha určenia neplatnosti právneho úkonu všeobecnou žalobou podľa ustanovenia § 80

písm. c) je povinný uviesť skutočnosti, ktorými preukáže splnenie základnej

procesnej podmienky, a to naliehavého právneho záujmu práve o takéto určenie.

Navrhovateľka v danej veci naliehavý právny záujem nepreukázala.“

K psychickému nátlaku spočívajúcemu v hrozbe zníženia platu krajský súd uviedol:

„Zhoršenie sociálnej situácie navrhovateľky po skončení pracovného pomeru,

v ktorej videla svoj právny záujem na predmetnom určení, nie je riešením právnej otázky,

preto aj táto skutočnosť je sama osebe dôvodom na zamietnutie určovacej žaloby.“

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý

rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci

ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať

podľa o namietaných porušeniach alebo príslušnou

medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, ak je vylúčená

právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak účinky výkonu tejto právomoci

všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou

v príslušnej medzinárodnej zmluve (). V tejto spojitosti treba poukázať aj na

princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu a s ním súvisiaci princíp minimalizácie

zásahov ústavného súdu do právomoci iných orgánov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnostiach podľa preskúmavané.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom

napokon nie je ani chrániť fyzické osoby a právnické osoby pred skutkovými omylmi

všeobecných súdov, ale chrániť ich pred takými zásahmi do ich práv, ktoré sú z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné ().

So zreteľom na uvedené podľa názoru ústavného súdu krajský súd dostačujúco

a ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil svoje rozhodnutie a jeho právne názory

uvedené v odôvodnení namietaného rozhodnutia sú ústavne konformné. Hodnotenia

dôkazov krajského súdu nevykazujú žiadne odchýlky od pravidiel logického uvažovania,

ktoré by vyústili do nezrozumiteľného alebo nejasného záveru o zisteniach oboch súdov;

krajský súd prevzal skutkový stav, ako ho ustálil prvostupňový súd, a stotožnil sa aj s jeho

právnym názorom. Ústavný súd z uvedených dôvodov uzavrel, že namietaný postup

krajského súdu neobsahuje také nedostatky, ktoré by signalizovali možnosť vyslovenia

porušenia označeného základného práva, a ani po posúdení odôvodnenia označeného

rozhodnutia krajského súdu nemožno dospieť k záveru, že je zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne. Vzhľadom na tieto skutočnosti a závery ústavný súd po predbežnom prerokovaní

odmietol sťažnosť sťažovateľky z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

Za týchto okolností už bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi

sťažovateľky uplatnenými v jej sťažnosti, keďže ústavný súd odmietol sťažnosť v celom

rozsahu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. apríla 2009