Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 160/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. apríla 2009

predbežne prerokoval sťažnosť J. D., Č., zastúpeného advokátom Mgr. V. Š., B., vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa a 2

Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 26. novembra 2008 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. D. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I .

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. februára

2009 doručená sťažnosť J. D., Č. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa a 2

(ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší

súd“) sp. zn. z 26. novembra 2008.

Z podanej sťažnosti a z nahliadnutia do súvisiaceho spisu Krajského súdu

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. vyplynulo, že sťažovateľ ako

navrhovateľ doručil 23. augusta 2006 krajskému súdu opravný prostriedok proti

rozhodnutiu Obce Č. (ďalej len „odporca“) č. 559/2006/111inf. z 25. júla 2006. Odporca

týmto rozhodnutím nevyhovel žiadosti sťažovateľa zo 14. júla 2006 podľa zákona

č. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých

zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o slobodnom prístupe k informáciám“), ktorou sťažovateľ žiadal odporcu poskytnúť mu

fotokópie všetkých pracovných zmlúv a pracovných náplní zamestnancov obce vrátane

zamestnancov, ktorí sú na materskej alebo rodičovskej dovolenke, sú uvoľnení na výkon

verejnej funkcie, vykonávajú službu v ozbrojených silách alebo civilnú službu. Sťažovateľ

žiadal poskytnúť tieto fotokópie pracovných zmlúv po vylúčení údajov umožňujúcich

identifikáciu konkrétnych fyzických osôb, ktoré sú v pracovnoprávnom vzťahu s obcou.

Dôvodom, pre ktorý odporca sťažovateľovej žiadosti nevyhovel, bolo to, že ním

požadované údaje sú osobnými údajmi, pričom dotknuté osoby nedali súhlas na ich

sprístupnenie a k takýmto informáciám je prístup obmedzený. Podľa názoru sťažovateľa

uvedeného v jeho opravnom prostriedku z 22. augusta 2006 doručenom krajskému súdu

odporca dostatočne nerozlišoval medzi informáciami a listinou, na ktorej sú informácie

zaznamenané. Požadované pracovné zmluvy sú iba nosičom informácií, na ktorých sú údaje

zaznamenané. Podľa názoru sťažovateľa požadované fotokópie mu mali byť odporcom

poskytnuté potom, ako odporca znečitateľní meno, bydlisko a dátum narodenia

zamestnanca. Preto navrhol krajskému súdu, aby napadnuté rozhodnutie odporcu zrušil

a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Potom, ako krajský súd vyzval sťažovateľa výzvou z 12. apríla 2007 na zaplatenie

súdneho poplatku vo výške 2 000 Sk podľa pol. č. 10 písm. a) Sadzobníka súdnych

poplatkov ako za žalobu (o preskúmanie zákonnosti právoplatného rozhodnutia orgánu

verejnej správy), sťažovateľ podaním doručeným krajskému súdu 20. apríla 2007 oznámil,

že jeho podanie z 22. augusta 2006 doručené krajskému súdu 23. augusta 2006 nie je

žalobou podľa druhej hlavy piatej časti (ďalej aj „OSP“),

ale opravným prostriedkom podľa tretej hlavy piatej časti ,

pretože nesmeruje proti právoplatnému rozhodnutiu správneho orgánu, ale proti

neprávoplatnému rozhodnutiu starostu obce. Podľa názoru sťažovateľa proti

neprávoplatnému rozhodnutiu starostu obce nebolo možné podať odvolanie podľa zákona

o slobodnom prístupe k informáciám, ale iba opravný prostriedok podľa

Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o obecnom

zriadení“) (§ 27), pretože tento zákon má pre správne konanie vedené obcou povahu

osobitného ustanovenia. Keďže ide o opravný prostriedok, a nie žalobu proti nezákonnému

rozhodnutiu správneho orgánu, krajský súd mal použiť pol. č. 10 písm. b) Sadzobníka

súdnych poplatkov, podľa ktorej predstavuje súdny poplatok 1 000 Sk. Výzva krajského

súdu na zaplatenie súdneho poplatku bola však zároveň predčasná, keďže sťažovateľ by sa

poplatníkom stal až vtedy, ak by nebol v konaní úspešný. V tomto podaní sťažovateľ

zároveň požiadal krajský súd, aby jeho vec bola prerokovaná na pojednávaní.

Krajský súd vo veci rozhodol uznesením č. k. -21 z 11. októbra 2007

tak, že konanie zastavil a žiadnemu z účastníkov nepriznal nárok na náhradu trov konania.

Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že z pripojeného administratívneho spisu vyplýva, že

sťažovateľ nevyužil možnosť podať proti rozhodnutiu odporcu opravný prostriedok, pretože

podľa § 19 ods. 1 zákona o slobodnom prístupe k informáciám proti rozhodnutiu povinnej

osoby o odmietnutí požadovanej informácie možno podať odvolanie v lehote 15 dní od

doručenia rozhodnutia alebo márneho uplynutia lehoty na rozhodnutie o žiadosti. Odvolanie

sa podáva povinnej osobe, ktorá rozhodnutie vydala alebo mala vydať. Podľa § 19 ods. 2

zákona o slobodnom prístupe k informáciám o odvolaní proti rozhodnutiu povinnej osoby

rozhoduje nadriadený povinnej osoby, ktorá vo veci rozhodla alebo mala rozhodnúť. Ak ide

o rozhodnutie obecného úradu, o odvolaní rozhoduje starosta obce. Ak hmotné právo proti

neprávoplatnému rozhodnutiu orgánu verejnej správy pripúšťa podať opravný prostriedok,

o ktorom rozhoduje súd, vylučuje sa týmto prípustnosť žaloby podľa druhej hlavy piatej

časti . Na začatie konania podľa tretej hlavy môže

navrhovateľa procesne oprávniť len zákon. Zákon musí výslovne ustanoviť, že namiesto

odvolania alebo riadneho opravného prostriedku sa proti prvostupňovému rozhodnutiu

správneho orgánu alebo rozhodnutiu správneho orgánu v jednom stupni treba procesne

brániť návrhom na preskúmanie správneho rozhodnutia súdom bez ohľadu na označenie

takéhoto návrhu. Vo veci sťažovateľa zákon takúto možnosť sťažovateľovi nepriznáva,

umožňuje mu však podať proti rozhodnutiu odporcu odvolanie. Krajský súd preto konanie

zastavil s poukazom na , v spojení s a nasl. , ako aj

.

Proti uzneseniu krajského súdu č. k. -21 z 11. októbra 2007 podal

sťažovateľ 13. novembra 2007 odvolanie. V odvolaní tvrdil, že z napadnutého rozhodnutia

krajského súdu nie je zrejmé, na základe čoho považoval podanie sťažovateľa z 22. augusta

2006 doručené mu 23. augusta 2006 za žalobu, pretože bolo označené ako opravný

prostriedok, a zopakoval svoju argumentáciu uvedenú v podaní doručenom krajskému súdu

20. apríla 2007. Sťažovateľ na výzvu krajského súdu z 3. decembra 2007, aby zaplatil súdny

poplatok za podané odvolanie vo výške 2 000 Sk, v podaní doručenom krajskému súdu

18. decembra 2007 uviedol, že predmetom konania je rozhodovanie o opravnom

prostriedku, a nie o žalobe, a preto krajský súd požaduje súdny poplatok za úkon, ktorý nie

je spoplatnený. Odporca navrhol podaním z 19. decembra 2007 uznesenie krajského súdu

č. k. -21 z 11. októbra 2007 potvrdiť.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 26. novembra 2008 uznesenie

krajského súdu č. k. -21 z 11. októbra 2007 potvrdil a účastníkom náhradu trov

odvolacieho konania nepriznal.

Uznesenie krajského súdu č. k. -21 z 11. októbra 2007 v spojení

s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 26. novembra 2008 nadobudlo

právoplatnosť 15. decembra 2008.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti porušenie a 2 odôvodnil tým, že

najvyšší súd rozhodol svojvoľne, formalisticky a príslušné právne normy aplikoval takým

spôsobom, že úplne poprel ich účel a význam. Svojím rozhodnutím najvyšší súd

sťažovateľovi uprel právo domáhať sa súdneho preskúmania rozhodnutia orgánu verejnej

správy. Podľa názoru sťažovateľa vo veciach slobodného prístupu k informáciám v prvom

stupni vždy musí rozhodovať starosta obce a o opravnom prostriedku proti jeho rozhodnutiu

musí rozhodnúť iný orgán, keďže starosta nemôže rozhodovať o opravnom prostriedku proti

vlastnému rozhodnutiu. Žiadna právna norma neustanovuje, do pôsobnosti ktorého orgánu

štátnej správy by malo patriť rozhodovanie o odvolaní proti rozhodnutiu starostu vo veciach

prístupu k informáciám. V takejto situácii sa musí preskúmavanie rozhodnutia starostu

riadiť § 27 ods. 2 zákona o obecnom zriadení a riadnym opravným prostriedkom proti

rozhodnutiu starostu musí byť opravný prostriedok podľa tretej časti piatej hlavy

. Podľa názoru sťažovateľa ani zákona

o slobodnom prístupe k informáciám nezveruje právomoc rozhodovať vo veciach prístupu

k informáciám obecnému úradu, ale iba konštatuje, že o odvolaní proti rozhodnutiu

obecného úradu rozhoduje starosta. Zmysel tohto ustanovenia je jediný – ak rozhodne

vo veci slobodného prístupu k informáciám obecný úrad, o odvolaní proti jeho rozhodnutiu

bude rozhodovať starosta. Ak je najvyšší súd toho názoru, že vo veci sťažovateľa mal

rozhodovať obecný úrad, potom malo byť napadnuté rozhodnutie odporcu zrušené, pretože

vo veci sťažovateľa rozhodol v prvom stupni starosta, a ten nie je príslušným správnym

orgánom na takéto rozhodnutie. Navyše, ak krajský súd nebol oprávnený rozhodovať

o opravnom prostriedku sťažovateľa, a mal preto konanie zastaviť, potom mal vec aj

postúpiť príslušnému orgánu, čo však neurobil zrejme z dôvodu, že takýto príslušný orgán

neexistuje. Uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 26. novembra 2008 má za

následok porušenie práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa a 2 .

Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd

vo veci nálezom takto rozhodol:

„1. Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 26.11.2008, č. k. porušil

základné práva J. D. zaručené v , 2 SR.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 26.11.2008, č. k. sa zrušuje

a vec sa vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.

3. J. D. sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia, ktorú je Najvyšší súd SR

povinný vyplatiť na účet advokáta Mgr. V. Š. do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal(...)

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre

jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom

orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej

možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis rozhodnutie sp. zn.

a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné tiež

pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ).

Článok 46 ods. 1 je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie

súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany,

a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu

ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ( až ).

Všeobecné súdy poskytujú ochranu plynúcu z citovaného článku tak, že postupujú

v konaní súc viazané procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi, dodržiavanie

ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu ().

Z petitu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva

na súdnu ochranu podľa a 2 rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky z 26. novembra 2008 sp. zn. , pričom podstata námietok

sťažovateľa spočíva v tom, že najvyšší súd „pri rozhodovaní o odvolaní sťažovateľa

postupoval svojvoľne, formalisticky a príslušné právne normy aplikoval takým spôsobom, že

úplne poprel ich význam a účel“.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva najmä:

„(...) Preskúmavanie rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy sa v správnom

súdnictve uskutočňuje v dvoch základných formách:

a) rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov

( až ),

b) rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutiam

správnych orgánov ( až 250s ).

Podľa(...) § 19 zákona o slobode informácií možno podať opravné prostriedky,

ktorými sa žiadateľ môže brániť proti odmietnutiu požadovanej informácie alebo nečinnosti

povinnej osoby, ktorá spočíva v márnom uplynutí lehoty na rozhodnutie o žiadosti

ustanovenej v § 17 cit. zákona. V § 19 ods. 4 tohto zákona sa ustanovuje, že rozhodnutie

o odmietnutí žiadosti možno preskúmať v súdnom konaní podľa osobitného zákona, za ktorý

sa považujú ustanovenia a nasl. .

Napriek legislatívne neobvyklému zaradeniu súdnej ochrany k opravným

prostriedkom podľa správneho poriadku, v skutočnosti pri preskúmavaní podľa § 19 ods. 4

zákona o slobode informácií ide o súdnu ochranu v súlade s a 2

Slovenskej republiky, ktorá sa v tomto prípade realizuje prostredníctvom žaloby v správnom

súdnictve. Žaloba v správnom súdnictve, na základe ktorej sa môže preskúmavať

rozhodnutie o odmietnutí žiadosti poskytnúť informáciu, nie je preto opravným

prostriedkom.

Súdnemu preskúmaniu rozhodnutia o odmietnutí žiadosti predchádza administratívne

konanie, ktoré sa, ak zákon o slobode informácií nemá iné ustanovenie, spravuje správnym

poriadkom. So zreteľom na niektoré jeho osobitosti je nevyhnutné objasniť aj konanie, ktoré

predchádza (musí predchádzať) podaniu žaloby.

Ak dôjde k odmietnutiu požadovanej informácie alebo k márnemu uplynutiu lehoty

(prípadne aj predĺženej) na rozhodnutie o žiadosti o informáciu, žiadateľ môže podať

odvolanie podľa všeobecných predpisov o správnom konaní

o správnom konaní (správny poriadok).

Ako je uvedené v(...) ustanovení § 19 ods. 1 a 2 zákona o slobode informácií

odvolanie sa podáva do 15 dní od odmietnutia poskytnúť informáciu alebo od márneho

uplynutia lehoty povinnej osobe, ktorá rozhodnutie vydala alebo mala vydať a rozhoduje

o ňom nadriadený povinnej osoby; ak ide o rozhodnutie obecného úradu, je ním starosta

(primátor) a o odvolaní proti rozhodnutiu ústredného orgánu štátnej správy, ktoré je

napadnuteľné len rozkladom, rozhoduje vedúci ústredného orgánu štátnej správy. (...)

(...) názor navrhovateľa ohľadom rozhodovania obcí vo veciach podľa zákona

o slobode informácií a o preskúmavanie týchto rozhodnutí súdom neobstojí. Pokiaľ

ustanovenie § 19 ods. 2 zákona o slobode informácií, zveruje rozhodnutie podľa tohto

zákona obecným úradom, možno pripustiť, že je vo vzťahu k zákonu o obecnom zriadení

v postavení osobitného zákona a použije sa preto prednostne. Z uvedeného vyplýva, že iba

za predpokladu, že by navrhovateľovi nebolo vyhovené ani v odvolacom konaní pred

správnym orgánom (starostom), mohol do dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia

o odvolaní resp. od dňa doručenia podľa § 19 ods. 3 veta druhá za bodkočiarkou zákona

o slobode informácií podať žalobu na súd, čo sa v danom prípade nestalo, keďže vo veci

druhostupňový správny orgán nerozhodoval, pretože navrhovateľ odvolanie na

druhostupňový správny orgán nepodal.

Vzhľadom na(...) uvedené bol preto v danom prípade opravný prostriedok

navrhovateľa podaný na súde ako na orgáne nemajúcom právomoc o ňom rozhodnúť

a pokiaľ Krajský súd v Bratislave konanie vo veci zastavil, rozhodol vecne správne, avšak

svoje rozhodnutie nesprávne odôvodnil. Správne mal krajský súd konanie zastaviť podľa

s poukazom na , keďže v danom prípade prvostupňové

správne rozhodnutie nemôže byť predmetom preskúmania súdom.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preto odvolaním napadnuté

uznesenie krajského súdu podľa s poukazom na potvrdil. (...)“

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľa s právnym

názorom najvyššieho súdu, teda s jeho interpretáciou a aplikáciou príslušných zákonných

ustanovení vo veci sťažovateľa. Uvedený výklad najvyššieho súdu však nemožno

považovať za odporujúci a 2 . Ústavný súd pri uplatňovaní právomoci

nezávislého súdneho orgánu ústavnosti ( ) nemôže zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách

(napr. ). V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyšší súd

náležitým spôsobom odôvodnil napadnuté rozhodnutie. Takéto odôvodnenie uznesenia

najvyššieho súdu považuje ústavný súd za dostatočné, ktoré dalo zrozumiteľnú odpoveď na

všetky podstatné právne a skutkové relevantné otázky nastolené sťažovateľom v jeho

odvolaní proti uzneseniu krajského súdu č. k. -21 z 11. októbra 2007.

V každom prípade tento postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho

záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže

sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru

a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným, aj

keď právna argumentácia sťažovateľa je vo viacerých aspektoch pozoruhodná. V konečnom

dôsledku však ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov najvyššieho súdu,

ktorý prijíma aj stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov. Ingerencia ústavného súdu do

výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil

s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej

judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by

ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri

výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len

v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne

poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad

najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť podľa § 25

ods. 2 odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. apríla 2009