Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 160/09
PDF · 204.2 KB
No categories available
II. ÚS 160/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. apríla 2009
predbežne prerokoval sťažnosť J. D., Č., zastúpeného advokátom Mgr. V. Š., B., vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy
Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
6 Sžo 20/2008 z 26. novembra 2008 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. D. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I .
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. februára
2009 doručená sťažnosť J. D., Č. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší
súd“) sp. zn. 6 Sžo 20/2008 z 26. novembra 2008.
Z podanej sťažnosti a z nahliadnutia do súvisiaceho spisu Krajského súdu
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 S 478/2006 vyplynulo, že sťažovateľ ako
navrhovateľ doručil 23. augusta 2006 krajskému súdu opravný prostriedok proti
rozhodnutiu Obce Č. (ďalej len „odporca“) č. 559/2006/111inf. z 25. júla 2006. Odporca
týmto rozhodnutím nevyhovel žiadosti sťažovateľa zo 14. júla 2006 podľa zákona
č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o slobodnom prístupe k informáciám“), ktorou sťažovateľ žiadal odporcu poskytnúť mu
fotokópie všetkých pracovných zmlúv a pracovných náplní zamestnancov obce vrátane
zamestnancov, ktorí sú na materskej alebo rodičovskej dovolenke, sú uvoľnení na výkon
verejnej funkcie, vykonávajú službu v ozbrojených silách alebo civilnú službu. Sťažovateľ
žiadal poskytnúť tieto fotokópie pracovných zmlúv po vylúčení údajov umožňujúcich
identifikáciu konkrétnych fyzických osôb, ktoré sú v pracovnoprávnom vzťahu s obcou.
Dôvodom, pre ktorý odporca sťažovateľovej žiadosti nevyhovel, bolo to, že ním
požadované údaje sú osobnými údajmi, pričom dotknuté osoby nedali súhlas na ich
sprístupnenie a k takýmto informáciám je prístup obmedzený. Podľa názoru sťažovateľa
uvedeného v jeho opravnom prostriedku z 22. augusta 2006 doručenom krajskému súdu
odporca dostatočne nerozlišoval medzi informáciami a listinou, na ktorej sú informácie
zaznamenané. Požadované pracovné zmluvy sú iba nosičom informácií, na ktorých sú údaje
zaznamenané. Podľa názoru sťažovateľa požadované fotokópie mu mali byť odporcom
poskytnuté potom, ako odporca znečitateľní meno, bydlisko a dátum narodenia
zamestnanca. Preto navrhol krajskému súdu, aby napadnuté rozhodnutie odporcu zrušil
a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Potom, ako krajský súd vyzval sťažovateľa výzvou z 12. apríla 2007 na zaplatenie
súdneho poplatku vo výške 2 000 Sk podľa pol. č. 10 písm. a) Sadzobníka súdnych
poplatkov ako za žalobu (o preskúmanie zákonnosti právoplatného rozhodnutia orgánu
verejnej správy), sťažovateľ podaním doručeným krajskému súdu 20. apríla 2007 oznámil,
že jeho podanie z 22. augusta 2006 doručené krajskému súdu 23. augusta 2006 nie je
žalobou podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“),
ale opravným prostriedkom podľa tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku,
pretože nesmeruje proti právoplatnému rozhodnutiu správneho orgánu, ale proti
neprávoplatnému rozhodnutiu starostu obce. Podľa názoru sťažovateľa proti
neprávoplatnému rozhodnutiu starostu obce nebolo možné podať odvolanie podľa zákona
o slobodnom prístupe k informáciám, ale iba opravný prostriedok podľa zákona č. 369/1990
Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o obecnom
zriadení“) (§ 27), pretože tento zákon má pre správne konanie vedené obcou povahu
osobitného ustanovenia. Keďže ide o opravný prostriedok, a nie žalobu proti nezákonnému
rozhodnutiu správneho orgánu, krajský súd mal použiť pol. č. 10 písm. b) Sadzobníka
súdnych poplatkov, podľa ktorej predstavuje súdny poplatok 1 000 Sk. Výzva krajského
súdu na zaplatenie súdneho poplatku bola však zároveň predčasná, keďže sťažovateľ by sa
poplatníkom stal až vtedy, ak by nebol v konaní úspešný. V tomto podaní sťažovateľ
zároveň požiadal krajský súd, aby jeho vec bola prerokovaná na pojednávaní.
Krajský súd vo veci rozhodol uznesením č. k. 1 S 478/2006-21 z 11. októbra 2007
tak, že konanie zastavil a žiadnemu z účastníkov nepriznal nárok na náhradu trov konania.
Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že z pripojeného administratívneho spisu vyplýva, že
sťažovateľ nevyužil možnosť podať proti rozhodnutiu odporcu opravný prostriedok, pretože
podľa § 19 ods. 1 zákona o slobodnom prístupe k informáciám proti rozhodnutiu povinnej
osoby o odmietnutí požadovanej informácie možno podať odvolanie v lehote 15 dní od
doručenia rozhodnutia alebo márneho uplynutia lehoty na rozhodnutie o žiadosti. Odvolanie
sa podáva povinnej osobe, ktorá rozhodnutie vydala alebo mala vydať. Podľa § 19 ods. 2
zákona o slobodnom prístupe k informáciám o odvolaní proti rozhodnutiu povinnej osoby
rozhoduje nadriadený povinnej osoby, ktorá vo veci rozhodla alebo mala rozhodnúť. Ak ide
o rozhodnutie obecného úradu, o odvolaní rozhoduje starosta obce. Ak hmotné právo proti
neprávoplatnému rozhodnutiu orgánu verejnej správy pripúšťa podať opravný prostriedok,
o ktorom rozhoduje súd, vylučuje sa týmto prípustnosť žaloby podľa druhej hlavy piatej
časti Občianskeho súdneho poriadku. Na začatie konania podľa tretej hlavy môže
navrhovateľa procesne oprávniť len zákon. Zákon musí výslovne ustanoviť, že namiesto
odvolania alebo riadneho opravného prostriedku sa proti prvostupňovému rozhodnutiu
správneho orgánu alebo rozhodnutiu správneho orgánu v jednom stupni treba procesne
brániť návrhom na preskúmanie správneho rozhodnutia súdom bez ohľadu na označenie
takéhoto návrhu. Vo veci sťažovateľa zákon takúto možnosť sťažovateľovi nepriznáva,
umožňuje mu však podať proti rozhodnutiu odporcu odvolanie. Krajský súd preto konanie
zastavil s poukazom na § 103, § 104 ods. 1 v spojení s § 247 a nasl. OSP, ako aj § 250l
OSP.
Proti uzneseniu krajského súdu č. k. 1 S 478/2006-21 z 11. októbra 2007 podal
sťažovateľ 13. novembra 2007 odvolanie. V odvolaní tvrdil, že z napadnutého rozhodnutia
krajského súdu nie je zrejmé, na základe čoho považoval podanie sťažovateľa z 22. augusta
2006 doručené mu 23. augusta 2006 za žalobu, pretože bolo označené ako opravný
prostriedok, a zopakoval svoju argumentáciu uvedenú v podaní doručenom krajskému súdu
20. apríla 2007. Sťažovateľ na výzvu krajského súdu z 3. decembra 2007, aby zaplatil súdny
poplatok za podané odvolanie vo výške 2 000 Sk, v podaní doručenom krajskému súdu
18. decembra 2007 uviedol, že predmetom konania je rozhodovanie o opravnom
prostriedku, a nie o žalobe, a preto krajský súd požaduje súdny poplatok za úkon, ktorý nie
je spoplatnený. Odporca navrhol podaním z 19. decembra 2007 uznesenie krajského súdu
č. k. 1 S 478/2006-21 z 11. októbra 2007 potvrdiť.
Najvyšší súd uznesením sp. zn. 6 Sžo 20/2008 z 26. novembra 2008 uznesenie
krajského súdu č. k. 1 S 478/2006-21 z 11. októbra 2007 potvrdil a účastníkom náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal.
Uznesenie krajského súdu č. k. 1 S 478/2006-21 z 11. októbra 2007 v spojení
s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžo 20/2008 z 26. novembra 2008 nadobudlo
právoplatnosť 15. decembra 2008.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti porušenie čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy odôvodnil tým, že
najvyšší súd rozhodol svojvoľne, formalisticky a príslušné právne normy aplikoval takým
spôsobom, že úplne poprel ich účel a význam. Svojím rozhodnutím najvyšší súd
sťažovateľovi uprel právo domáhať sa súdneho preskúmania rozhodnutia orgánu verejnej
správy. Podľa názoru sťažovateľa vo veciach slobodného prístupu k informáciám v prvom
stupni vždy musí rozhodovať starosta obce a o opravnom prostriedku proti jeho rozhodnutiu
musí rozhodnúť iný orgán, keďže starosta nemôže rozhodovať o opravnom prostriedku proti
vlastnému rozhodnutiu. Žiadna právna norma neustanovuje, do pôsobnosti ktorého orgánu
štátnej správy by malo patriť rozhodovanie o odvolaní proti rozhodnutiu starostu vo veciach
prístupu k informáciám. V takejto situácii sa musí preskúmavanie rozhodnutia starostu
riadiť § 27 ods. 2 zákona o obecnom zriadení a riadnym opravným prostriedkom proti
rozhodnutiu starostu musí byť opravný prostriedok podľa tretej časti piatej hlavy
Občianskeho súdneho poriadku. Podľa názoru sťažovateľa ani § 19 ods. 2 zákona
o slobodnom prístupe k informáciám nezveruje právomoc rozhodovať vo veciach prístupu
k informáciám obecnému úradu, ale iba konštatuje, že o odvolaní proti rozhodnutiu
obecného úradu rozhoduje starosta. Zmysel tohto ustanovenia je jediný – ak rozhodne
vo veci slobodného prístupu k informáciám obecný úrad, o odvolaní proti jeho rozhodnutiu
bude rozhodovať starosta. Ak je najvyšší súd toho názoru, že vo veci sťažovateľa mal
rozhodovať obecný úrad, potom malo byť napadnuté rozhodnutie odporcu zrušené, pretože
vo veci sťažovateľa rozhodol v prvom stupni starosta, a ten nie je príslušným správnym
orgánom na takéto rozhodnutie. Navyše, ak krajský súd nebol oprávnený rozhodovať
o opravnom prostriedku sťažovateľa, a mal preto konanie zastaviť, potom mal vec aj
postúpiť príslušnému orgánu, čo však neurobil zrejme z dôvodu, že takýto príslušný orgán
neexistuje. Uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžo 20/2008 z 26. novembra 2008 má za
následok porušenie práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy.
Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd
vo veci nálezom takto rozhodol:
„1. Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 26.11.2008, č. k. 6Sžo 20/2008 porušil
základné práva J. D. zaručené v čl. 46 ods. 1, 2 Ústavy SR.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 26.11.2008, č. k. 6Sžo 20/2008 sa zrušuje
a vec sa vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.
3. J. D. sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia, ktorú je Najvyšší súd SR
povinný vyplatiť na účet advokáta Mgr. V. Š. do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal(...)
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre
jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom
orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej
možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 138/02
a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).
Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné tiež
pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).
Článok 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie
súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany,
a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu
ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy).
Všeobecné súdy poskytujú ochranu plynúcu z citovaného článku ústavy tak, že postupujú
v konaní súc viazané procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi, dodržiavanie
ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu (I. ÚS 4/94).
Z petitu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 26. novembra 2008 sp. zn. 6 Sžo 20/2008, pričom podstata námietok
sťažovateľa spočíva v tom, že najvyšší súd „pri rozhodovaní o odvolaní sťažovateľa
postupoval svojvoľne, formalisticky a príslušné právne normy aplikoval takým spôsobom, že
úplne poprel ich význam a účel“.
Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva najmä:
„(...) Preskúmavanie rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy sa v správnom
súdnictve uskutočňuje v dvoch základných formách:
a) rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov
b) rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutiam
správnych orgánov (§ 250l až 250s OSP).
Podľa(...) § 19 zákona o slobode informácií možno podať opravné prostriedky,
ktorými sa žiadateľ môže brániť proti odmietnutiu požadovanej informácie alebo nečinnosti
povinnej osoby, ktorá spočíva v márnom uplynutí lehoty na rozhodnutie o žiadosti
ustanovenej v § 17 cit. zákona. V § 19 ods. 4 tohto zákona sa ustanovuje, že rozhodnutie
o odmietnutí žiadosti možno preskúmať v súdnom konaní podľa osobitného zákona, za ktorý
sa považujú ustanovenia § 244 a nasl. OSP.
Napriek legislatívne neobvyklému zaradeniu súdnej ochrany k opravným
prostriedkom podľa správneho poriadku, v skutočnosti pri preskúmavaní podľa § 19 ods. 4
zákona o slobode informácií ide o súdnu ochranu v súlade s čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy
Slovenskej republiky, ktorá sa v tomto prípade realizuje prostredníctvom žaloby v správnom
súdnictve. Žaloba v správnom súdnictve, na základe ktorej sa môže preskúmavať
rozhodnutie o odmietnutí žiadosti poskytnúť informáciu, nie je preto opravným
prostriedkom.
Súdnemu preskúmaniu rozhodnutia o odmietnutí žiadosti predchádza administratívne
konanie, ktoré sa, ak zákon o slobode informácií nemá iné ustanovenie, spravuje správnym
poriadkom. So zreteľom na niektoré jeho osobitosti je nevyhnutné objasniť aj konanie, ktoré
predchádza (musí predchádzať) podaniu žaloby.
Ak dôjde k odmietnutiu požadovanej informácie alebo k márnemu uplynutiu lehoty
(prípadne aj predĺženej) na rozhodnutie o žiadosti o informáciu, žiadateľ môže podať
odvolanie podľa všeobecných predpisov o správnom konanízákon č. 71/1967 Zb.
o správnom konaní (správny poriadok).
Ako je uvedené v(...) ustanovení § 19 ods. 1 a 2 zákona o slobode informácií
odvolanie sa podáva do 15 dní od odmietnutia poskytnúť informáciu alebo od márneho
uplynutia lehoty povinnej osobe, ktorá rozhodnutie vydala alebo mala vydať a rozhoduje
o ňom nadriadený povinnej osoby; ak ide o rozhodnutie obecného úradu, je ním starosta
(primátor) a o odvolaní proti rozhodnutiu ústredného orgánu štátnej správy, ktoré je
napadnuteľné len rozkladom, rozhoduje vedúci ústredného orgánu štátnej správy. (...)
(...) názor navrhovateľa ohľadom rozhodovania obcí vo veciach podľa zákona
o slobode informácií a o preskúmavanie týchto rozhodnutí súdom neobstojí. Pokiaľ
ustanovenie § 19 ods. 2 zákona o slobode informácií, zveruje rozhodnutie podľa tohto
zákona obecným úradom, možno pripustiť, že je vo vzťahu k zákonu o obecnom zriadení
v postavení osobitného zákona a použije sa preto prednostne. Z uvedeného vyplýva, že iba
za predpokladu, že by navrhovateľovi nebolo vyhovené ani v odvolacom konaní pred
správnym orgánom (starostom), mohol do dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
o odvolaní resp. od dňa doručenia podľa § 19 ods. 3 veta druhá za bodkočiarkou zákona
o slobode informácií podať žalobu na súd, čo sa v danom prípade nestalo, keďže vo veci
druhostupňový správny orgán nerozhodoval, pretože navrhovateľ odvolanie na
druhostupňový správny orgán nepodal.
Vzhľadom na(...) uvedené bol preto v danom prípade opravný prostriedok
navrhovateľa podaný na súde ako na orgáne nemajúcom právomoc o ňom rozhodnúť
a pokiaľ Krajský súd v Bratislave konanie vo veci zastavil, rozhodol vecne správne, avšak
svoje rozhodnutie nesprávne odôvodnil. Správne mal krajský súd konanie zastaviť podľa
§ 250d ods. 3 OSP s poukazom na § 250l ods. 2 OSP, keďže v danom prípade prvostupňové
správne rozhodnutie nemôže byť predmetom preskúmania súdom.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preto odvolaním napadnuté
uznesenie krajského súdu podľa § 219 OSP s poukazom na § 246c OSP potvrdil. (...)“
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľa s právnym
názorom najvyššieho súdu, teda s jeho interpretáciou a aplikáciou príslušných zákonných
ustanovení vo veci sťažovateľa. Uvedený výklad najvyššieho súdu však nemožno
považovať za odporujúci čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy. Ústavný súd pri uplatňovaní právomoci
nezávislého súdneho orgánu ústavnosti (čl. 124 ústavy) nemôže zastupovať všeobecné súdy,
ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách
(napr. I. ÚS 19/02). V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyšší súd
náležitým spôsobom odôvodnil napadnuté rozhodnutie. Takéto odôvodnenie uznesenia
najvyššieho súdu považuje ústavný súd za dostatočné, ktoré dalo zrozumiteľnú odpoveď na
všetky podstatné právne a skutkové relevantné otázky nastolené sťažovateľom v jeho
odvolaní proti uzneseniu krajského súdu č. k. 1 S 478/2006-21 z 11. októbra 2007.
V každom prípade tento postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho
záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny.
Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže
sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru
a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným, aj
keď právna argumentácia sťažovateľa je vo viacerých aspektoch pozoruhodná. V konečnom
dôsledku však ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov najvyššieho súdu,
ktorý prijíma aj stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov. Ingerencia ústavného súdu do
výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti
s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil
s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej
judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by
ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri
výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len
v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne
poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad
najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. apríla 2009