Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 172/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. apríla 2009

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti L., s. r. o., J., právne zastúpenej advokátkou

Mgr. M. K., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

v konaní vedenom Krajským súdom v Košiciach

pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť L., s. r. o., o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. apríla 2009

doručená sťažnosť spoločnosti L., s. r. o., J. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala

porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) v konaní vedenom Krajským súdom v Košiciach (ďalej len

„krajský súd“) pod sp. zn. . Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu

6. apríla 2009.

Zo sťažnosti vyplýva, že spoločnosť U., a. s. (ďalej len „žalobkyňa“), žalobou

z 30. novembra 2005 žiadala od sťažovateľky ako žalovanej zaplatenie istiny 862 516,64 Sk

s príslušenstvom z titulu náhrady škody, ktorá mala žalobkyni vzniknúť v súvislosti

s odstúpením od lízingovej zmluvy uzatvorenej žalobkyňou a sťažovateľkou. Predmetom

zmluvy bol osobný automobil HONDA CR-V MT s predpokladaným termínom ukončenia

lízingu dňa 28. februára 2010. Žalobkyňa listom z 5. júna 2005 oznámila sťažovateľke, že

od lízingovej zmluvy odstupuje pre neplnenie povinností vyplývajúcich z nej. Sťažovateľka

v snahe vzniknutú situáciu riešiť akceptovala ukončenie zmluvy k 8. júnu 2005. Následne

žalobkyňa 26. augusta 2005 druhýkrát odstúpila od lízingovej zmluvy, pričom listom

z 19. septembra 2005 okrem údajne vzniknutej škody vo výške 862 516,64 Sk požadovala od

sťažovateľky aj zaplatenie údajne dlžných lízingových splátok k 31. augustu 2005. Podaním

z 27. februára 2006 žalobkyňa žalobu do výšky 235 614,64 Sk vzala späť. V priebehu

súdneho konania sa preukázalo, že predmetnú sumu uhradil žalobkyni iný subjekt na

základe uznania dlhu formou notárskej zápisnice. Žalobkyňa odkúpila od tohto subjektu

osobný automobil HONDA CR-V MT za 1 279 000 Sk, pričom kúpna cena bola uhradená

dvoma platbami, a to vo výške 383 700 Sk 14. februára 2005 a 895 300 Sk 15. februára

2005. Toto motorové vozidlo sa následne stalo predmetom lízingu na základe lízingovej

zmluvy medzi žalobkyňou a sťažovateľkou zo 14. februára 2005. Keďže sťažovateľke nebol

odovzdaný veľký technický preukaz vozidla, a tiež preto, že si sťažovateľka objednala aj

ďalšiu nadštandardnú výbavu, ponechala osobný automobil v priestoroch subjektu. Hoci

subjekt za osobný automobil úhradu získal, kúpnu cenu spoločnosti H., s. r. o., od ktorej

osobný automobil kúpil, nezaplatil. Spoločnosť H., s. r. o., z titulu dojednanej výhrady

vlastníckeho práva odobrala osobný automobil z priestorov subjektu. Práve z uvedeného

dôvodu si sťažovateľka uplatnila voči subjektu nárok na náhradu škody formou notárskej

zápisnice. Rozsudkom Okresného súdu Košice–okolie (ďalej len „okresný súd“) č. k. 17 Cb

114/2006-140 z 23. septembra 2008 bola žaloba zamietnutá a sťažovateľke nebola priznaná

náhrada trov konania s poukazom na ustanovenie ,

keďže podľa názoru okresného súdu otázka momentu zániku lízingovej zmluvy závisela od

úvahy súdu, a tiež preto, že o vzniknutú situáciu sa pričinili iné subjekty, pričom účastníci

konania nemali možnosť ovplyvniť ju. Na základe odvolania sťažovateľky uznesením

krajského súdu č. k. -165 zo 14. januára 2009 bol rozsudok okresného súdu,

čo sa týka náhrady trov konania, potvrdený.

Podľa názoru sťažovateľky rozsudok okresného súdu, ako aj uznesenie krajského

súdu vychádzajú v súvislosti s otázkou náhrady trov konania z nesprávneho právneho

posúdenia veci. Došlo tým k porušeniu označeného základného práva podľa . Hoci

bola sťažovateľka v konaní úspešná, náhrada vzniknutých trov jej nebola od neúspešnej

žalobkyne prisúdená. Pritom sťažovateľka vznik predmetného sporu nezavinila. Žalobkyňa

sa bezdôvodne nedomáhala svojich práv voči skutočnému porušovateľovi, hoci už pred

podaním žaloby mala vedomosť o tom, kto je nositeľom zodpovednosti.

Sťažovateľka žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

označeného článku v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn.

v spojení s konaním vedeným okresným súdom pod sp. zn. s tým, aby bolo

uznesenie krajského súdu zo 14. januára 2009 v spojení s rozsudkom okresného súdu

z 23. septembra 2008 zrušené.

Z uznesenia krajského súdu č. k. -165 zo 14. januára 2009 vyplýva,

že ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. -140 z 23. septembra

2008 vo výroku o náhrade trov konania, pričom účastníkom nebola priznaná náhrada trov

odvolacieho konania. Z odvolania sťažovateľky smerujúceho proti výroku o náhrade trov

konania vyplývalo, že žalobkyňa už pred začatím konania mala vedomosť o tom, kto

uplatnenú škodu v skutočnosti spôsobil, a že zodpovedným subjektom nebola sťažovateľka.

Práve naopak sťažovateľka ako lízingový nájomca bola za daných okolností poškodeným

subjektom, lebo pri podpise lízingovej zmluvy uhradila žalobkyni vopred zvýšenú splátku

v sume 383 699,97 Sk a v priebehu lízingového vzťahu si riadne plnila povinnosti

lízingového nájomcu. V dôsledku bezdôvodného odstúpenia žalobkyne od lízingovej zmluvy

a jej následnej nečinnosti vo veci ochrany vlastníckych práv nebolo sťažovateľke umožnené

predmet lízingu riadne užívať. Za nezanedbateľnú považovala sťažovateľka aj tú

skutočnosť, že mala záujem o mimosúdne riešenie vzniknutej situácie. Preto navrhla zmeniť

rozsudok okresného súdu a zaviazať žalobkyňu nahradiť jej trovy konania v sume

175 814 Sk. Podľa názoru krajského súdu nebolo medzi účastníkmi konania sporné, že

sťažovateľka 14. februára 2005 podpísala preberací protokol, v ktorom potvrdila, že

predmet lízingu (motorové vozidlo HONDA CR-V) od predajcu prevzala. Na tomto základe

predajca vyfakturoval žalobkyni kúpnu cenu, ktorú žalobkyňa aj uhradila. Konateľ

sťažovateľky vo svojej výpovedi potvrdil, že vozidlo nechal v prevádzke predajcu a že mu

nebol ani odovzdaný veľký technický preukaz. Z vykonaného dokazovania nevyplýva, aby

sťažovateľka informovala žalobkyňu o tom, že vozidlo neprevzala a že jej nebol odovzdaný

veľký technický preukaz. Sťažovateľka riadne uhrádzala lízingové splátky tak, ako keby

vozidlo riadne užívala. Následne bolo vozidlo tretím subjektom 26. mája 2005 odobraté,

keďže mu nebola uhradená kúpna cena, a to napriek tomu, že žalobkyňa kúpnu cenu

uhradila. Predajca uznal, že žalobkyni jeho konaním vznikla škoda a zaviazal sa ju uhradiť.

Krajský súd je toho názoru, že aj sťažovateľka má podiel na tom, že žalobkyni nebola

žalovaná suma uhradená, keďže žalobkyňa kúpnu cenu vozidla uhradila až potom, ako

sťažovateľka potvrdila prevzatie vozidla bez toho, aby žalobkyňu informovala, že

v skutočnosti sa tak nestalo. Tieto okolnosti možno považovať za dôvody hodné osobitného

zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania sťažovateľke v zmysle § 150 Občianskeho

súdneho poriadku.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd je súčasťou systému všeobecných súdov,

ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní

tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory

všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis , I. ÚS

12/05, ).

Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

Zodpovedá skutočnosti, že sťažovateľka bola v konaní vedenom pred všeobecnými

súdmi v plnom rozsahu úspešná, no napriek tomu jej z dôvodov hodných osobitného zreteľa

nebola priznaná náhrada trov konania.

Podľa názoru ústavného súdu veľmi konkrétna a podrobná argumentácia krajského

súdu dostatočným a presvedčivým spôsobom vysvetľuje, v čom boli naplnené zákonom

požadované dôvody osobitného zreteľa hodné, ktoré viedli k výnimočnému nepriznaniu

náhrady trov sťažovateľke. Odôvodnenie uznesenia krajského súdu v žiadnom prípade preto

nemožno považovať ani za arbitrárne, ale ani za zjavne neodôvodnené.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené

vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. apríla 2009