Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 181/09
PDF · 184.4 KB
No categories available
II. ÚS 181/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. mája 2009 predbežne
prerokoval sťažnosť spoločnosti A., s. r. o., N., zastúpenej advokátom JUDr. M. H., B.,
vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4
Ústavy Slovenskej republiky, základného práva podnikať podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, ako aj práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Krajským
súdom v Nitre pod sp. zn. 25 Co 125/2008 a Okresným súdom Nitra pod sp. zn. 7 C 54/2006
a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti A., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. apríla 2009
doručená sťažnosť spoločnosti A., s. r. o., N. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta
porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva podnikať podľa čl. 35 ods. 1
ústavy a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na
ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) v konaní vedenom Krajským súdom
v Nitre (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 25 Co 125/2008 a Okresným súdom Nitra
(ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 7 C 54/2006. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú
prepravu 17. apríla 2009.
Zo sťažnosti vyplýva, že uznesením okresného súdu č. k. 7 C 54/2006-174 zo
7. novembra 2008 bolo nariadené predbežné opatrenie, ktorým na základe návrhu žalobcov
A. H. a M. H. (ďalej len „žalobcovia“) bolo sťažovateľke zakázané nakladať (scudzovať,
predať, zriadiť záložné právo, použiť ako nepeňažný vklad do spoločnosti) alebo akokoľvek
disponovať s konkrétne uvedenými nehnuteľnosťami ležiacimi v kat. úz. N., zapísanými na
liste vlastníctva č. 1778. Uznesením krajského súdu č. k. 25 Co 125/2008-194 zo
16. januára 2009 bolo uznesenie okresného súdu potvrdené. Podľa názoru sťažovateľky
došlo tým k porušeniu jej označených práv podľa ústavy a dodatkového protokolu. Okresný
súd predbežné opatrenie nariadil v rámci súdneho konania vedeného žalobcami proti
sťažovateľke o zaplatenie 470 000 Sk (15 601,14 eur). Žalobné nároky sa opierali o zmluvu
o postúpení pohľadávky z 11. apríla 2003, ktorú uzavreli žalobcovia ako postupcovia so
sťažovateľkou ako postupníkom. Na jej základe mala sťažovateľka uhradiť žalobcom
odplatu za postúpenú pohľadávku v žalovanej výške. Predmetom postúpenia bola
pohľadávka 700 000 Sk (23 235,74 eur), ktorej právnym titulom mal byť nárok na
zaplatenie úrokov zo zmluvy o pôžičke z 23. septembra 1999 uzatvorenej spoločnosťami
A., s. r. o., a S., s. r. o. Žalobcovia získali túto pohľadávku zo zmluvy o pôžičke na základe
zmluvy o postúpení pohľadávky uzatvorenej medzi žalobcami ako postupníkmi
a spoločnosťou S. s. r. o., ako postupcom. Vychádzajúc z textu zmluvy o postúpení
pohľadávky z 11. apríla 2003 sa žalobcovia zaviazali postúpiť sťažovateľke nie istinu tejto
pôžičky, ale zmluvné úroky z pôžičky, a to za obdobie po splatnosti záväzku dlžníka vrátiť
poskytnutú pôžičku, teda za mesiace apríl, máj, jún, júl, august a september 2002. Podľa
názoru sťažovateľky žalobcovia dosiaľ nenadobudli právo na zaplatenie zmluvne zakotvenej
odplaty za postúpenie pohľadávky, keďže nesplnili zákonom ustanovenú povinnosť, podľa
ktorej pri dojednaní postúpenia pohľadávky za odplatu zodpovedá postupca postupníkovi,
ak sa postupník nestal namiesto postupcu veriteľom pohľadávky s dohodnutým obsahom [§
527 ods. 1 písm. a) Občianskeho zákonníka]. Pohľadávku, ktorú mali na základe zmluvy
o postúpení pohľadávok žalobcovia na sťažovateľku odplatne previesť, teda zmluvné úroky
z pôžičky, sťažovateľka nikdy nenadobudla a nestala sa jej veriteľom. Pohľadávku, ktorou
mali byť zmluvné úroky z pôžičky, žalobcovia na sťažovateľku nepostúpili, keďže ich nikdy
ani sami nenadobudli. Totiž v zmluve o pôžičke takéto úroky z pôžičky za obdobie po lehote
splatnosti pôžičky neboli vôbec dohodnuté. Zo žiadneho ustanovenia zmluvy o pôžičke ani
len nepriamo nevyplýva dohoda o tom, že úrok z pôžičky sa má platiť aj za obdobie po
splatnosti pôžičky. Z obsahu zmluvy o pôžičke je zrejmé, že úroky z pôžičky sa mali platiť
len do momentu splatnosti, pričom bol jasne dohodnutý aj režim vzájomných právnych
vzťahov v prípade včasného nesplatenia istiny. Jedine pre tento prípad dohodli zmluvné
strany úrok z omeškania.
Z odôvodnenia predbežného opatrenia nie je zrejmé, ako sa okresný súd vyporiadal
so splnením dvoch kľúčových podmienok pre vydanie predbežného opatrenia, teda či je
okamžitá úprava vzájomného pomeru účastníkov konania naozaj nevyhnutná a či ujma,
ktorá sťažovateľke vznikne v dôsledku vydaného predbežného opatrenia, nie je neprimeraná
výhode poskytnutej žalobcom. V tejto časti je predbežné opatrenie nepreskúmateľné. Podľa
názoru sťažovateľky v posudzovanom prípade neexistuje a nikdy neexistovala potreba
okamžitej úpravy vzťahov medzi účastníkmi konania. Malo by byť totiž osvedčené, že bez
okamžitej úpravy právnych vzťahov by bolo právo účastníka konania ohrozené. Takéto
skutočnosti však žalobcovia ani neuviedli. Návrh na vydanie predbežného opatrenia
z 13. októbra 2008 preukazuje potrebu vydania predbežného opatrenia informáciami
o sťažovateľkou uskutočnených predajoch nehnuteľností v N. v roku 2005 a 2006, teda viac
ako pred tromi rokmi, dokonca ešte pred podaním žaloby 25. októbra 2005. Navyše tieto
prevody sa uskutočnili za úplne štandardných obchodných podmienok a za protihodnotu
zodpovedajúcu trhovej cene. Žiadne iné dispozičné úkony so svojím majetkom sťažovateľka
od daného momentu neuskutočňovala, a preto je úplne scestné uvažovať, že po vyše troch
rokoch nastala potreba uložiť sťažovateľke okamžitý zákaz disponovania prakticky s celým
jej majetkom, ktorý takmer dvadsaťnásobne prevyšuje hodnotu pohľadávky žalobcov. Za
najzávažnejší nedostatok predbežného opatrenia treba považovať skutočnosť, že vychádza
výlučne z právne nepodložených, subjektívnych a umelo vykonštruovaných domnienok
žalobcov, bez osvedčenia potreby okamžitej úpravy vzťahov medzi účastníkmi konania. Nie
je preukázaná ani skutočnosť, z ktorej by vyplývala reálna a bezprostredná hrozba marenia
výkonu rozhodnutia. Predbežným opatrením došlo tiež k vážnemu obmedzeniu vlastníckych
práv sťažovateľky, a to v miere, ktorá je niekoľkonásobne vyššia než nominálna hodnota
spornej pohľadávky žalobcov. To znamená, že medzi hodnotou pohľadávky a hodnotou vecí
postihnutých predbežným opatrením je výrazný nepomer. Predbežné opatrenie preto
predstavuje nezákonný zásah do vlastníckeho práva sťažovateľky.
Sťažovateľka žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie
označených práv podľa ústavy a dodatkového protokolu v konaní vedenom krajským súdom
pod sp. zn. 25 Co 125/2008 a okresným súdom pod sp. zn. 7 C 54/2006, zrušil uznesenie
krajského súdu zo 16. januára 2009 a vec vrátil na ďalšie konanie. Požaduje tiež priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 12 000 eur (po 6 000 eur od každého zo
všeobecných súdov) a náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 292,38 eur.
Z uznesenia krajského súdu č. k. 25 Co 125/2008-194 zo 16. januára 2009 vyplýva,
že ním bolo potvrdené uznesenie okresného súdu č. k. 7 C 54/206-147 zo 7. novembra 2008.
Podľa názoru krajského súdu predbežné opatrenie nie je konečné rozhodnutie a jeho
účelom je dočasná úprava pomerov účastníkov. Podmienkou pre jeho vydanie je
osvedčenie, že bez okamžitej, i keď len dočasnej úpravy právnych pomerov, by bolo právo
účastníka ohrozené. Z uvedeného charakteru predbežného opatrenia vyplýva, že pred jeho
nariadením nemusí súd zistiť všetky skutočnosti, ktoré sú potrebné pre vydanie konečného
rozhodnutia, a pri ich zisťovaní nemusí byť vždy dodržaný formálny postup stanovený na
dokazovanie. Je však nutné, aby boli osvedčené aspoň základné skutočnosti potrebné pre
záver o pravdepodobnosti nároku, ktorému sa má poskytnúť predbežná ochrana, ako
i osvedčenie, že je dané nebezpečie bezprostrednej ujmy. Vychádzajúc z obsahu spisu je
zrejmé, že žalobcovia svoje právo na zaplatenie sumy 470 000 Sk s príslušenstvom
preukazovali zmluvou o postúpení pohľadávok uzatvorenou 2. júna 2003, ktorou žalobcovia
postúpili na sťažovateľku v zmluve špecifikované pohľadávky, za ktoré sa sťažovateľka
zaviazala zaplatiť im odplatu vo výške 470 000 Sk do 31. decembra 2003. Niet sporu o tom,
že sťažovateľka dosiaľ dohodnutú odplatu žalobcom nezaplatila a rovnako tak, že
sťažovateľka v roku 2005 a 2006 uskutočnila predaj jej patriacich nehnuteľností v N.,
pričom v súčasnosti je vlastníčkou ďalších nehnuteľností v N. Za daného stavu je potrebné
prijať záver, že žalobcovia v konaní osvedčili (nie dokázali), že majú voči sťažovateľke
splatnú pohľadávku v značnej výške, ktorá vzhľadom na uplatnený úrok od 1. januára 2004
neustále narastá a do konca roka 2008 predstavovala sumu 752 000 Sk. Naproti tomu tak
sťažovateľka i napriek svojmu tvrdenému úmyslu pohľadávku žalobcom zaplatiť, ako
aj naznačenej solventnosti a pokračujúcim podnikateľským aktivitám od roku 2004 až
doteraz neučinila, a to ani sčasti. Práve naopak, za uvedenú dobu preukázateľne časť
svojho nehnuteľného majetku odpredala a žalobe vo veci samej odporuje, v dôsledku čoho
toto súdne konanie trvá už viac ako tri roky. Krajský súd v zhode s okresným súdom preto
posudzujúci konanie sťažovateľky komplexne, dospel k záveru o existencii opodstatnenej
obavy z ohrozenia prípadnej exekúcie. Je to tak zvlášť za situácie, že sťažovateľka je
vlastníčkou nehnuteľností, ktoré by mohli byť zdrojom prostriedkov pre uspokojenie
pohľadávky v prípade exekúcie, pričom ich prevodom alebo iným nakladaním s nimi by sa
podstatne zhoršila vymožiteľnosť priznaného práva. V tomto smere je významná
i skutočnosť, že predmetom činnosti sťažovateľky je aj sprostredkovanie nákupu a predaja
nehnuteľností a prenájom nehnuteľných vecí, takže jej skúsenosti v tejto oblasti by jej
umožnili rýchlu realizáciu ich prípadného odpredaja. Nariadeniu predbežného opatrenia
nebráni ani sťažovateľkou namietaný extrémny nepomer medzi výhodou poskytnutou
žalobcom a ujmou, ktorá by jej bola spôsobená z dôvodu zjavnej neprimeranosti hodnoty
dotknutých nehnuteľností, ktorá je niekoľkonásobne vyššia než hodnota pohľadávky
uplatnenej žalobcami. I keď je nepochybné, že medzi hodnotou pohľadávky a hodnotou veci
postihnutej predbežným opatrením by nemal byť výrazný nepomer, bez preukázania tejto
skutočnosti účastníkom konania nemožno bez ďalšieho dospieť k takémuto záveru len
vlastnou úvahou, prípadne na základe listu vlastníctva a tam zapísaných nehnuteľností.
V prerokovávanej veci sťažovateľka, ktorú v tomto smere zaťažovala dôkazná povinnosť,
okrem svojej konštatácie na túto okolnosť žiadny dôkaz neprodukovala a ani neoznačila.
Navyše, podľa názoru krajského súdu nehrozí ani to, že by sa zásahom do vlastníckych práv
narušila ekonomická činnosť sťažovateľky alebo obmedzila jej prevádzka a hospodárska
aktivita vyplývajúca z predmetu jej činnosti. Z nájomných zmlúv týkajúcich sa dotknutých
nehnuteľností totiž vyplýva, že tieto sú v prenájme na dobu tridsať rokov. Preto zrejme
neslúžia pre prevádzkové potreby sťažovateľky a nie sú ani predmetom jej realitnej činnosti,
pričom realitná činnosť je len jednou z viacerých aktivít, v ktorých má sťažovateľka
oprávnenie podnikať. Podľa prezentačnej pečiatky bolo uznesenie doručené právnemu
zástupcovi sťažovateľky 24. februára 2009.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu tento nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať
a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky.
Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým
prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).
Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému okresným
súdom pod sp. zn. 7 C 54/2006, nie je daná právomoc ústavného súdu.
Ako to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu
poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.
V danom prípade bolo proti uzneseniu okresného súdu prípustné odvolanie ako
riadny opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam
sťažovateľky podľa ústavy a dodatkového protokolu mal krajský súd v odvolacom konaní.
Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.
Odlišná je situácia týkajúca sa tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu
vedenému krajským súdom pod sp. zn. 25 Co 125/2008. Sťažnosť treba považovať v tejto
časti za zjavne neopodstatnenú.
Podľa názoru sťažovateľky neboli splnené zákonné podmienky pre vydanie
predbežného opatrenia, a to najmä v tom, že v skutočnosti neexistovala potreba okamžitej
úpravy vzťahov medzi účastníkmi konania. Okrem toho vydaniu predbežného opatrenia
bránil aj extrémny nepomer medzi hodnotou vymáhanej pohľadávky a hodnotou
nehnuteľností, ktorých sa predbežné opatrenie týka.
Z pohľadu ústavného súdu treba konštatovať, že odôvodnenie uznesenia krajského
súdu obsahuje konkrétne relevantné dôvody opodstatňujúce potrebu okamžitej úpravy
vzťahov, ako aj úvahy v súvislosti so sťažovateľkou namietaným nepomerom medzi
hodnotami. Tieto argumenty sú dostatočne presvedčivé v danom štádiu konania. V žiadnom
prípade preto nemožno uznesenie považovať za arbitrárne či zjavne neodôvodnené.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené
vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. mája 2009