Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 181/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. mája 2009 predbežne

prerokoval sťažnosť spoločnosti A., s. r. o., N., zastúpenej advokátom JUDr. M. H., B.,

vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4

, základného práva podnikať podľa

Slovenskej republiky a základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, ako aj práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Krajským

súdom v Nitre pod sp. zn. a Okresným súdom Nitra pod sp. zn.

a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti A., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. apríla 2009

doručená sťažnosť spoločnosti A., s. r. o., N. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta

porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa a 4

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva podnikať podľa čl. 35 ods. 1

a základného práva na súdnu ochranu podľa , ako aj práva na

ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) v konaní vedenom Krajským súdom

v Nitre (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. a Okresným súdom Nitra

(ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. . Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú

prepravu 17. apríla 2009.

Zo sťažnosti vyplýva, že uznesením okresného súdu č. k. -174 zo

7. novembra 2008 bolo nariadené predbežné opatrenie, ktorým na základe návrhu žalobcov

A. H. a M. H. (ďalej len „žalobcovia“) bolo sťažovateľke zakázané nakladať (scudzovať,

predať, zriadiť záložné právo, použiť ako nepeňažný vklad do spoločnosti) alebo akokoľvek

disponovať s konkrétne uvedenými nehnuteľnosťami ležiacimi v kat. úz. N., zapísanými na

liste vlastníctva č. 1778. Uznesením krajského súdu č. k. -194 zo

16. januára 2009 bolo uznesenie okresného súdu potvrdené. Podľa názoru sťažovateľky

došlo tým k porušeniu jej označených práv podľa a dodatkového protokolu. Okresný

súd predbežné opatrenie nariadil v rámci súdneho konania vedeného žalobcami proti

sťažovateľke o zaplatenie 470 000 Sk (15 601,14 eur). Žalobné nároky sa opierali o zmluvu

o postúpení pohľadávky z 11. apríla 2003, ktorú uzavreli žalobcovia ako postupcovia so

sťažovateľkou ako postupníkom. Na jej základe mala sťažovateľka uhradiť žalobcom

odplatu za postúpenú pohľadávku v žalovanej výške. Predmetom postúpenia bola

pohľadávka 700 000 Sk (23 235,74 eur), ktorej právnym titulom mal byť nárok na

zaplatenie úrokov zo zmluvy o pôžičke z 23. septembra 1999 uzatvorenej spoločnosťami

A., s. r. o., a S., s. r. o. Žalobcovia získali túto pohľadávku zo zmluvy o pôžičke na základe

zmluvy o postúpení pohľadávky uzatvorenej medzi žalobcami ako postupníkmi

a spoločnosťou S. s. r. o., ako postupcom. Vychádzajúc z textu zmluvy o postúpení

pohľadávky z 11. apríla 2003 sa žalobcovia zaviazali postúpiť sťažovateľke nie istinu tejto

pôžičky, ale zmluvné úroky z pôžičky, a to za obdobie po splatnosti záväzku dlžníka vrátiť

poskytnutú pôžičku, teda za mesiace apríl, máj, jún, júl, august a september 2002. Podľa

názoru sťažovateľky žalobcovia dosiaľ nenadobudli právo na zaplatenie zmluvne zakotvenej

odplaty za postúpenie pohľadávky, keďže nesplnili zákonom ustanovenú povinnosť, podľa

ktorej pri dojednaní postúpenia pohľadávky za odplatu zodpovedá postupca postupníkovi,

ak sa postupník nestal namiesto postupcu veriteľom pohľadávky s dohodnutým obsahom [§

527 ods. 1 písm. a) ]. Pohľadávku, ktorú mali na základe zmluvy

o postúpení pohľadávok žalobcovia na sťažovateľku odplatne previesť, teda zmluvné úroky

z pôžičky, sťažovateľka nikdy nenadobudla a nestala sa jej veriteľom. Pohľadávku, ktorou

mali byť zmluvné úroky z pôžičky, žalobcovia na sťažovateľku nepostúpili, keďže ich nikdy

ani sami nenadobudli. Totiž v zmluve o pôžičke takéto úroky z pôžičky za obdobie po lehote

splatnosti pôžičky neboli vôbec dohodnuté. Zo žiadneho ustanovenia zmluvy o pôžičke ani

len nepriamo nevyplýva dohoda o tom, že úrok z pôžičky sa má platiť aj za obdobie po

splatnosti pôžičky. Z obsahu zmluvy o pôžičke je zrejmé, že úroky z pôžičky sa mali platiť

len do momentu splatnosti, pričom bol jasne dohodnutý aj režim vzájomných právnych

vzťahov v prípade včasného nesplatenia istiny. Jedine pre tento prípad dohodli zmluvné

strany úrok z omeškania.

Z odôvodnenia predbežného opatrenia nie je zrejmé, ako sa okresný súd vyporiadal

so splnením dvoch kľúčových podmienok pre vydanie predbežného opatrenia, teda či je

okamžitá úprava vzájomného pomeru účastníkov konania naozaj nevyhnutná a či ujma,

ktorá sťažovateľke vznikne v dôsledku vydaného predbežného opatrenia, nie je neprimeraná

výhode poskytnutej žalobcom. V tejto časti je predbežné opatrenie nepreskúmateľné. Podľa

názoru sťažovateľky v posudzovanom prípade neexistuje a nikdy neexistovala potreba

okamžitej úpravy vzťahov medzi účastníkmi konania. Malo by byť totiž osvedčené, že bez

okamžitej úpravy právnych vzťahov by bolo právo účastníka konania ohrozené. Takéto

skutočnosti však žalobcovia ani neuviedli. Návrh na vydanie predbežného opatrenia

z 13. októbra 2008 preukazuje potrebu vydania predbežného opatrenia informáciami

o sťažovateľkou uskutočnených predajoch nehnuteľností v N. v roku 2005 a 2006, teda viac

ako pred tromi rokmi, dokonca ešte pred podaním žaloby 25. októbra 2005. Navyše tieto

prevody sa uskutočnili za úplne štandardných obchodných podmienok a za protihodnotu

zodpovedajúcu trhovej cene. Žiadne iné dispozičné úkony so svojím majetkom sťažovateľka

od daného momentu neuskutočňovala, a preto je úplne scestné uvažovať, že po vyše troch

rokoch nastala potreba uložiť sťažovateľke okamžitý zákaz disponovania prakticky s celým

jej majetkom, ktorý takmer dvadsaťnásobne prevyšuje hodnotu pohľadávky žalobcov. Za

najzávažnejší nedostatok predbežného opatrenia treba považovať skutočnosť, že vychádza

výlučne z právne nepodložených, subjektívnych a umelo vykonštruovaných domnienok

žalobcov, bez osvedčenia potreby okamžitej úpravy vzťahov medzi účastníkmi konania. Nie

je preukázaná ani skutočnosť, z ktorej by vyplývala reálna a bezprostredná hrozba marenia

výkonu rozhodnutia. Predbežným opatrením došlo tiež k vážnemu obmedzeniu vlastníckych

práv sťažovateľky, a to v miere, ktorá je niekoľkonásobne vyššia než nominálna hodnota

spornej pohľadávky žalobcov. To znamená, že medzi hodnotou pohľadávky a hodnotou vecí

postihnutých predbežným opatrením je výrazný nepomer. Predbežné opatrenie preto

predstavuje nezákonný zásah do vlastníckeho práva sťažovateľky.

Sťažovateľka žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

označených práv podľa a dodatkového protokolu v konaní vedenom krajským súdom

pod sp. zn. a okresným súdom pod sp. zn. , zrušil uznesenie

krajského súdu zo 16. januára 2009 a vec vrátil na ďalšie konanie. Požaduje tiež priznanie

primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 12 000 eur (po 6 000 eur od každého zo

všeobecných súdov) a náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 292,38 eur.

Z uznesenia krajského súdu č. k. -194 zo 16. januára 2009 vyplýva,

že ním bolo potvrdené uznesenie okresného súdu č. k. -147 zo 7. novembra 2008.

Podľa názoru krajského súdu predbežné opatrenie nie je konečné rozhodnutie a jeho

účelom je dočasná úprava pomerov účastníkov. Podmienkou pre jeho vydanie je

osvedčenie, že bez okamžitej, i keď len dočasnej úpravy právnych pomerov, by bolo právo

účastníka ohrozené. Z uvedeného charakteru predbežného opatrenia vyplýva, že pred jeho

nariadením nemusí súd zistiť všetky skutočnosti, ktoré sú potrebné pre vydanie konečného

rozhodnutia, a pri ich zisťovaní nemusí byť vždy dodržaný formálny postup stanovený na

dokazovanie. Je však nutné, aby boli osvedčené aspoň základné skutočnosti potrebné pre

záver o pravdepodobnosti nároku, ktorému sa má poskytnúť predbežná ochrana, ako

i osvedčenie, že je dané nebezpečie bezprostrednej ujmy. Vychádzajúc z obsahu spisu je

zrejmé, že žalobcovia svoje právo na zaplatenie sumy 470 000 Sk s príslušenstvom

preukazovali zmluvou o postúpení pohľadávok uzatvorenou 2. júna 2003, ktorou žalobcovia

postúpili na sťažovateľku v zmluve špecifikované pohľadávky, za ktoré sa sťažovateľka

zaviazala zaplatiť im odplatu vo výške 470 000 Sk do 31. decembra 2003. Niet sporu o tom,

že sťažovateľka dosiaľ dohodnutú odplatu žalobcom nezaplatila a rovnako tak, že

sťažovateľka v roku 2005 a 2006 uskutočnila predaj jej patriacich nehnuteľností v N.,

pričom v súčasnosti je vlastníčkou ďalších nehnuteľností v N. Za daného stavu je potrebné

prijať záver, že žalobcovia v konaní osvedčili (nie dokázali), že majú voči sťažovateľke

splatnú pohľadávku v značnej výške, ktorá vzhľadom na uplatnený úrok od 1. januára 2004

neustále narastá a do konca roka 2008 predstavovala sumu 752 000 Sk. Naproti tomu tak

sťažovateľka i napriek svojmu tvrdenému úmyslu pohľadávku žalobcom zaplatiť, ako

aj naznačenej solventnosti a pokračujúcim podnikateľským aktivitám od roku 2004 až

doteraz neučinila, a to ani sčasti. Práve naopak, za uvedenú dobu preukázateľne časť

svojho nehnuteľného majetku odpredala a žalobe vo veci samej odporuje, v dôsledku čoho

toto súdne konanie trvá už viac ako tri roky. Krajský súd v zhode s okresným súdom preto

posudzujúci konanie sťažovateľky komplexne, dospel k záveru o existencii opodstatnenej

obavy z ohrozenia prípadnej exekúcie. Je to tak zvlášť za situácie, že sťažovateľka je

vlastníčkou nehnuteľností, ktoré by mohli byť zdrojom prostriedkov pre uspokojenie

pohľadávky v prípade exekúcie, pričom ich prevodom alebo iným nakladaním s nimi by sa

podstatne zhoršila vymožiteľnosť priznaného práva. V tomto smere je významná

i skutočnosť, že predmetom činnosti sťažovateľky je aj sprostredkovanie nákupu a predaja

nehnuteľností a prenájom nehnuteľných vecí, takže jej skúsenosti v tejto oblasti by jej

umožnili rýchlu realizáciu ich prípadného odpredaja. Nariadeniu predbežného opatrenia

nebráni ani sťažovateľkou namietaný extrémny nepomer medzi výhodou poskytnutou

žalobcom a ujmou, ktorá by jej bola spôsobená z dôvodu zjavnej neprimeranosti hodnoty

dotknutých nehnuteľností, ktorá je niekoľkonásobne vyššia než hodnota pohľadávky

uplatnenej žalobcami. I keď je nepochybné, že medzi hodnotou pohľadávky a hodnotou veci

postihnutej predbežným opatrením by nemal byť výrazný nepomer, bez preukázania tejto

skutočnosti účastníkom konania nemožno bez ďalšieho dospieť k takémuto záveru len

vlastnou úvahou, prípadne na základe listu vlastníctva a tam zapísaných nehnuteľností.

V prerokovávanej veci sťažovateľka, ktorú v tomto smere zaťažovala dôkazná povinnosť,

okrem svojej konštatácie na túto okolnosť žiadny dôkaz neprodukovala a ani neoznačila.

Navyše, podľa názoru krajského súdu nehrozí ani to, že by sa zásahom do vlastníckych práv

narušila ekonomická činnosť sťažovateľky alebo obmedzila jej prevádzka a hospodárska

aktivita vyplývajúca z predmetu jej činnosti. Z nájomných zmlúv týkajúcich sa dotknutých

nehnuteľností totiž vyplýva, že tieto sú v prenájme na dobu tridsať rokov. Preto zrejme

neslúžia pre prevádzkové potreby sťažovateľky a nie sú ani predmetom jej realitnej činnosti,

pričom realitná činnosť je len jednou z viacerých aktivít, v ktorých má sťažovateľka

oprávnenie podnikať. Podľa prezentačnej pečiatky bolo uznesenie doručené právnemu

zástupcovi sťažovateľky 24. februára 2009.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu tento nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať

a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky.

Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým

prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému okresným

súdom pod sp. zn. , nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako to vyplýva z citovaného , právomoc ústavného súdu

poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

V danom prípade bolo proti uzneseniu okresného súdu prípustné odvolanie ako

riadny opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam

sťažovateľky podľa a dodatkového protokolu mal krajský súd v odvolacom konaní.

Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

Odlišná je situácia týkajúca sa tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu

vedenému krajským súdom pod sp. zn. . Sťažnosť treba považovať v tejto

časti za zjavne neopodstatnenú.

Podľa názoru sťažovateľky neboli splnené zákonné podmienky pre vydanie

predbežného opatrenia, a to najmä v tom, že v skutočnosti neexistovala potreba okamžitej

úpravy vzťahov medzi účastníkmi konania. Okrem toho vydaniu predbežného opatrenia

bránil aj extrémny nepomer medzi hodnotou vymáhanej pohľadávky a hodnotou

nehnuteľností, ktorých sa predbežné opatrenie týka.

Z pohľadu ústavného súdu treba konštatovať, že odôvodnenie uznesenia krajského

súdu obsahuje konkrétne relevantné dôvody opodstatňujúce potrebu okamžitej úpravy

vzťahov, ako aj úvahy v súvislosti so sťažovateľkou namietaným nepomerom medzi

hodnotami. Tieto argumenty sú dostatočne presvedčivé v danom štádiu konania. V žiadnom

prípade preto nemožno uznesenie považovať za arbitrárne či zjavne neodôvodnené.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené

vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. mája 2009