Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 183/09
PDF · 210.5 KB
No categories available
II. ÚS 183/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. mája 2009
predbežne prerokoval sťažnosť J. H., Rakúsko, zastúpeného advokátom JUDr. A. B., B.,
vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 4 Co 322/2005-179
z 19. novembra 2008 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. H. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. marca 2009
doručená sťažnosť J. H., Rakúsko (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie
svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ohrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 4 Co 3232/2005-179
z 19. novembra 2008.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že «Sťažovateľ podal na Okresnom súde Bratislava 5
(ďalej len „okresný súd“) žalobu voči V., š.p. (ďalej len „žalovaný“), ktorou sa domáhal
určenia svojho vlastníckeho práva k pozemkom v k.ú. R., konkrétne k pozemkom
z pozemnoknižnej vložky č. 481 - parc.č. 639, 1063, 1202, 1240, a 712 (ďalej len
„pozemky“). Svoj vlastnícky nárok odvodzoval zo skutočnosti, že pozemky zdedil na základe
právoplatného dedičského rozhodnutia býv. Štátneho notárstva B. sp.zn. D 573/70 a od toho
času voči nemu nedošlo k žiadnej zmene vo vlastníckom práve (t.j. prevodu či prechodu
vlastníckeho práva). Napriek tomu, že bol riadne evidovaný ako vlastník vo vtedajšej
evidencii nehnuteľností strediska geodézie, na LV č. 357, boli jeho pozemky dotknuté
vyvlastňovacím rozhodnutím v prospech žalovaného, a to bez toho, aby bol sťažovateľ
účastníkom tohto vyvlastňovacieho konania, resp. bez toho, aby voči nemu vyvlastňovacie
rozhodnutie smerovalo. Vec bola vedená na okresnom súde pod sp.zn. 12C 240/2002.
Okresný súd vo veci rozhodol tak, že žalobu zamietol a účastníkom nepriznal právo na
náhradu trov konania.
Na odvolanie sťažovateľa rozhodoval vo veci krajský súd, ako súd odvolací, a to
v konaní vedenom pod sp.zn. 4Co 322/2005. Krajský súd vo veci rozhodol dňa 19.11.2009
rozsudkom č.k. 4Co 322/05-179 (ďalej len „rozsudok“) tak, že napadnutý rozsudok
okresného súdu potvrdil a žalovanému nepriznal právo na náhradu trov odvolacieho
konania. V odôvodnení rozsudku krajský súd poukázal okrem iného na to, že sťažovateľ
nemôže mať na podanej žalobe naliehavý právny záujem z toho dôvodu, že jeho právne
postavenie by sa nezmenilo, keďže vyvlastňovacím rozhodnutím došlo k vyvlastneniu
pozemkov zo zákona, t.j. zákonného dôvodu, preto navrátenie mu vlastníckeho práva
neprichádza do úvahy. Krajský súd síce ustálil, že sťažovateľovi toto vyvlastňovacie
rozhodnutie nebolo doručené, avšak uzavrel, že nakoľko išlo o konanie pre rozsiahlu stavbu
vodohospodárskeho diela, možno mať v pochybnostiach za to, že účastníci boli
upovedomení verejnou vyhláškou a že bol dodržaný postup pre vydanie vyvlastňovacieho
rozhodnutia.»
Na základe uvedeného sťažovateľ uviedol: «Máme za to, že krajský súd svojím
rozsudkom, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu č.k. 12C 240/2002 - 112 zo dňa
14.6.2005, porušil základné právo sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Dôvodom tohto porušenia je
skutočnosť, že krajský súd neposkytol sťažovateľovi účinnú ochranu a naviac rozsudok má
arbitrárny charakter. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva totiž aj povinnosť
všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán
(avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05).
Podľa názoru sťažovateľa sa vlastnícke právo sa vždy zakladá na objektívnych
skutočnostiach, predpokladaných zákonom. Podľa teórie občianskeho práva je
nadobudnutie vlastníckeho práva rozhodnutím štátneho orgánu (správneho orgánu, súdu)
derivatívnym, t.j. odvodeným spôsobom nadobúdania vlastníctva, z čoho vyplýva, že
nadobúdateľ vždy odvodzuje svoje vlastnícke právo od svojho právneho predchodcu. Ak sa
preukáže, že tento nieje vlastníkom, nemohol platne nadobudnúť vlastnícke právo ani jeho
právny nástupca.
Špecifikom šťažovateľovho prípadu je fakt, že v čase vyvlastnenia v októbri 1984 bol
navrhovateľ riadne evidovaným vlastníkom v evidencii nehnuteľností na LV č. 357 pre k.ú.
R. V ostatných prípadoch sa žalovaný, resp. vyvlastňovací orgán mohol spoľahnúť na
prezumpciu správnosti evidencie nehnuteľností, avšak v navrhovateľovom prípade sa
uplatnil § 6 zákona č. 22/1964 Zb. o evidencii nehnuteľností, podľa ktorého mal byť údaj
o sťažovateľovom vlastníctve pre vyvlastňovací orgán záväzný.
Napriek tomu žalovaný odvodzuje v rozhodnutí z roku 1984 svoje vlastnícke právo od
K. H., ktorá v tom čase nebola vlastníčkou sporných nehnuteľností. Z toho vyplýva, že
k sporným pozemkom odporca vlastnícke právo nenadobudol, pretože toto rozhodnutie
nesmerovalo voči vlastníkovi nehnuteľností riadne evidovanému v evidencii nehnuteľností,
t.j. voči navrhovateľovi toto rozhodnutie nie je právoplatné, nakoľko ani nebol účastníkom
tohto správneho konania.
Právny názor krajského súdu, vyjadrený v jeho rozhodnutí, založil
v občianskoprávnom vzťahu žalovaného a sťažovateľa výraznú nerovnosť v prospech
vyvlastňovacieho orgánu, resp. žalovaného. Zákon pritom v občianskoprávnych vzťahoch
štát nefavorizuje, právne vzťahy štátu, alebo iných právnických osôb a fyzických osôb sú
budované na zásade rovnosti, čo priamo vyplýva aj z citovaného čl. 20 ods. 1 ústavy.
Krajský súd svoje rozhodnutie založil na nevysvetlenom názore o nedostatku naliehavého
právneho záujmu sťažovateľa na takejto určovacej žalobe, nevysvetľuje kľúčovú otázku
tohto konania, či môže nadobudnúť vyvlastňovacie rozhodnutie právoplatnosť voči
vlastníkovi, ktorý nebol účastníkom takéhoto (vyvlastňovacieho) konania, pričom toto
rozhodnutie mu odníma vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, ktoré vlastní. Naliehavý
právny záujem na „navrátení vlastníckeho práva“, ako uvádza krajský súd, nie je možné ani
preukázať, totiž určovacia žaloba má deklaratórny charakter, preto nemôže ňou dochádzať
k „navráteniu“, iba potvrdeniu existujúceho vlastníckeho práva. Rovnako právny názor
krajského súdu o tom, že pri vyvlastňovacom konaní možno v pochybnostiach mať za to, že
bol dodržaný postup pre vydanie vyvlastňovacieho rozhodnutia považujeme za krajne
neústavný a výrazne poškodzujúci záujmy slabšej strany vo vyvlastňovacom konaní –
vlastníka vyvlastňovaného majetku. Akcentujeme jednoduché východisko tejto ústavnej
sťažnosti, že v demokratickom právnom štáte musí mať každý istotu, že nestratí svoje
vlastnícke právo v konaní, ktorého účastníkom ani nebol.»
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vo veci nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo J. H. vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a jeho základné
právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho právo
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom
Krajského súdu v Bratislave č.k. 4 Co 322/2005-179 zo dňa 19.11.2008 bolo porušené.
2. Zrušuje sa rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 4 Co 322/2005-179 zo dňa
19.11.2008 a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Bratislave je povinný zaplatiť náhradu trov konania J. H. v sume
292,38 € do rúk jeho právneho zástupcu JUDr. A. B., B., do pätnástich dní od
právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Ústavný súd ako nezávislý orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1
ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 1 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku l, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný
zásah.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach a záväzkoch(...)
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva
je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za
primeranú náhradu.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu
pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom
do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí
relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť
sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).
Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva vlastniť majetok
podľa čl. 20 ústavy, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom
krajského súdu č. k. 4 Co 322/2005-179 z 19. novembra 2008.
Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnou bázou pre zákonom upravené konanie
súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany,
a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov zakotvených v siedmom
oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50). Zároveň podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky
a podrobnosti o tejto ochrane ustanoví zákon, resp. v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy je možné
domáhať sa práv podľa čl. 46 ústavy len v medziach zákona, ktoré toto ustanovenie
vykonávajú (mutatis mutandis I. ÚS 576/01).
Podľa svojej ustálenej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie skúmať, či
v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké
právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/06). Vo všeobecnosti
úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť
občana pred skutkovými omylmi súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv,
ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01).
Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že
ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných
súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Ústavný súd vo svojej judikatúre tiež zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej
právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) nemôže
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov, a že jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou a kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských
právach a základných slobodách (napr I. ÚS 13/01).
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu okrem iného vyplýva:
„(...) Podľa § 108 ods. 1 zák.č. 50/1976 Zb. v znení neskorších predpisov pozemky,
stavby a práva k nim potrebné na uskutočnenie alebo užívanie stavieb, prác a zariadení
uvedených v ods. 2 tohto zákona možno získať a práva k pozemkom a stavbám, ktoré bránia
uskutočneniu alebo užívaniu týchto stavieb, možno zrušiť, odňať alebo obmedziť
rozhodnutím stavebného úradu (vyvlastniť). Vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie
vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe
zákona a za primeranú náhradu.
Vyvlastniť možno v zmysle § 108 ods.2 písm. a/ cit. zákona aj na uskutočnenie stavby,
ktorá je úlohou štátneho plánu rozvoja národného hospodárstva. Na rovnakom základe je
postavený aj § 109 ods. 1 stavebného zákona, ktorý reglementuje cieľ vyvlastnenia, a to
dosiahnuť prechod, prípadne obmedzenie vlastníckeho práva k pozemkom a stavbám alebo
zriadenie, zrušenie, prípadne obmedzenie práva osobného užívania pozemku. Vyvlastnenie
sa uskutočňuje za náhradu. Náhrada sa poskytuje v peniazoch, pokiaľ osobitný zákon
nepripúšťa iný spôsob náhrady (§ 111 ods. 1 cit. zákona).
Podľa § 37 ods. 2 zák.č. 138/1973 Zb. pokiaľ to bolo potrebné na výkon oprávnenia
plynúceho z rozhodnutia vodohospodárskeho orgánu, najmä na vybudovanie alebo
prevádzku vodohospodárskych diel, ďalej na prieskumné a iné odborné práce nevyhnutne
potrebné na účely vodného hospodárstva, na výkon správy vodných tokov, na vyhľadávanie
a zabezpečovanie zásob podzemných vôd, ako aj na umožnenie prístupu k vodám za účelom
ich všeobecného používania a na zriadenie vodovodných alebo kanalizačných prípojok
možno potrebné nehnuteľnosti alebo práva k nim vyvlastniť, ak ich nemožno získať
dohodou. O vyvlastnení, o vstupe na vyvlastňovanú nehnuteľnosť a o jej užívaní pred
začatím vyvlastňovacieho konania platia osobitné predpisy (§ 37 ods. 3 cit. zákona). Týmto
bol aj zák.č. 87/1958 Zb. o stavebnom poriadku a vykonávacie predpisy k nemu, ktorý bol
zrušený zák.č. 50/1976 Zb., účinným od 1.10.1976.
Vyvlastnenie je špecifický právny inštitút, ktorý má verejnoprávnu subsidiárnu
povahu a dochádza k nemu výlučne iba vtedy, ak nemožno jeho účel dosiahnuť dohodou
alebo iným spôsobom (§ 110 ods. 1 prvá veta cit. zákona). Je však potrebné, aby príslušný
orgán štátnej správy vydal akt, t.j. vyvlastňovacie rozhodnutie.
Takýmto vyvlastňovacím rozhodnutím bolo aj rozhodnutie býv. Obvodného
národného výboru B., odboru výstavby a územného plánovania zo dňa 21.10.1984 č.j.
výst.3097/84/Kj, ktorým rozhodol o návrhu V., B. o vyvlastnení nehnuteľností pre účely
výstavby... v kat. území R. a na základe rozhodnutia č. ÚPA-136-330 /1983-Vd zo dňa
25.2.1983 rozhodol podľa ust. § 114 zák.č. 50/1976 Zb. a § 57 vyhl. 85/1976 Zb., vyhl.č.
47/1969 Zb. a podľa § 108 ods. 2 písm.a/, § 110 zák.č. 50/1976 Zb. tak, že vyvlastnil
v prospech štátu v správe V., B. okrem iných aj predmetné parcely č. 639,1063,1202,1240
a 712 vychádzajúc z toho, že tieto boli vedené v pozemkovej knihe vo vl.č.481 na neb. K. H.,
ktorej dedičia boli uvedení ako neznámi.
Aj keď navrhovateľ predložil dedičské rozhodnutie po poručiteľke K. H. č. D 573/70
zo dňa 1970 v spojení s opravným uznesením zo dňa 20.2.1993, podľa ktorého nadobudol
po tejto poručiteľke predmetné nehnuteľnosti ako závetný dedič, ktorým bol aj v čase
rozhodnutia o ich vyvlastnení, odvolací súd nemal za daný jeho naliehavý právny záujem na
určovacom návrhu, nakoľko jeho právne postavenie by sa nezmenilo, keďže vyvlastňovacím
rozhodnutím došlo k vyvlastneniu nehnuteľností na štát v správe odporcu zo zákona, t.j. zo
zákonného dôvodu (§ 108 ods.2 písm.a/ zák.č.50/1976 Zb.) pre účely výstavby
vodohospodárskeho diela, navrátenie mu vlastníckeho práva neprichádza do úvahy (do
úvahy by prichádzal prípadný nárok na náhradu škody). V konaní bolo tiež síce preukázané,
že vyvlastňovacie rozhodnutie nebolo navrhovateľovi právoplatne doručené (bol
považovaný za neznámeho dediča, a tým aj ako vlastník predmetných nehnuteľností za
neznámeho vlastníka), avšak vzhľadom k tomu, že išlo o vyvlastňovacie konanie pre
rozsiahlu stavbu vodohospodárskeho diela... s veľkým počtom účastníkov konania a spisový
materiál týkajúci sa tejto stavby sa fyzicky už nenachádza, možno v pochybnostiach mať za
to, že účastníci o ústnom vyvlastňovacom konaní boli upovedomení verejnou vyhláškou
v zmysle § 113 ods. 2 veta druhá zák.č. 50/1976 Zb. a že bol dodržaný postup pre vydanie
vyvlastňovacieho rozhodnutia.
Z obsahu spisu tiež vyplýva, že finančná náhrada za vyvlastnenie pozemkov bola
zložená na býv. Štátnom notárstve B. v prospech ktorého bola táto poukázaná na základe
platobného príkazu č. 546-303-1985/2 zo dňa 12.12.1985.“
Podľa názoru ústavného súdu právny názor krajského súdu v danej veci je
zdôvodnený dostatočným spôsobom. V citovanej časti zdôvodnenia odôvodnenia
napadnutého rozsudku krajský súd relevantným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo
treba napadnuté rozhodnutie okresného súdu potvrdiť. V každom prípade postup krajského
súdu pri odôvodňovaní svojho právneho názoru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za
zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom
krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti
alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho
právnym názor svojím vlastným. V konečnom dôsledku ústavný súd nie je opravným
súdom právnych názorov krajského súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu právomoci
všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou
zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by
mohol nahradiť napadnutý názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný,
zjavne neodôvodnený, a teda ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii
zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa
ten natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel
a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný výklad krajského súdu takéto
nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavne
neopodstatnenú.
Z uvedeného vyplýva, že ústavnoprocesné práva sťažovateľa v okolnostiach danej
veci porušené neboli, preto ústavný súd v časti, v ktorej sa sťažovateľ domáha vyslovenia
porušenia základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy napadnutým rozsudkom
krajského súdu, jeho návrhu nevyhovel, keďže nezistil medzi týmito článkami ústavy
a tvrdeným porušením týchto základných práv ústavne relevantnú (priamu) súvislosť.
Z tohto dôvodu bol aj v tejto časti jeho návrh v zmysle § 25 zákona o ústavnom súde zjavne
neopodstatnený.
Ústavný súd k veci dodáva, že sťažovateľ sa síce stal platným dedičom a vlastníkom
spornej nehnuteľnosti, o čom predložil právoplatné dedičské rozhodnutie z roku 1970
(D 573/60), došlo však k opravnému uzneseniu tohto predloženého dedičského rozhodnutia
z 20. februára 1993, k vyvlastneniu nehnuteľnosti však došlo ešte v roku 1984. V konečnom
dôsledku táto skutočnosť vplývala na preukazovanie vlastníctva k spornej nehnuteľnosti
v lehotách určených zákonom, na postup príslušných orgánov pri vyvlastňovacom konaní
a na dôvody, prečo so sťažovateľom nekonali. Za týchto okolností by sťažovateľovi
pripadla možnosť len prípadnej náhrady škody, ak sa berie do úvahy dôvod a charakter
vyvlastneného pozemku, ako to popísali všeobecné súdy v rozhodnutiach, čo by však bolo
predmetom osobitného súdneho konania.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti a dôvody ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. mája 2009