Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 183/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. mája 2009

predbežne prerokoval sťažnosť J. H., Rakúsko, zastúpeného advokátom JUDr. A. B., B.,

vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46

ods. 1 a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. -179

z 19. novembra 2008 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. H. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. marca 2009

doručená sťažnosť J. H., Rakúsko (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie

svojho základného práva na súdnu ochranu podľa a 4 a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ohrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -179

z 19. novembra 2008.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že «Sťažovateľ podal na Okresnom súde Bratislava 5

(ďalej len „okresný súd“) žalobu voči V., š.p. (ďalej len „žalovaný“), ktorou sa domáhal

určenia svojho vlastníckeho práva k pozemkom v k.ú. R., konkrétne k pozemkom

z pozemnoknižnej vložky č. 481 - parc.č. 639, 1063, 1202, 1240, a 712 (ďalej len

„pozemky“). Svoj vlastnícky nárok odvodzoval zo skutočnosti, že pozemky zdedil na základe

právoplatného dedičského rozhodnutia býv. Štátneho notárstva B. sp.zn. D 573/70 a od toho

času voči nemu nedošlo k žiadnej zmene vo vlastníckom práve (t.j. prevodu či prechodu

vlastníckeho práva). Napriek tomu, že bol riadne evidovaný ako vlastník vo vtedajšej

evidencii nehnuteľností strediska geodézie, na LV č. 357, boli jeho pozemky dotknuté

vyvlastňovacím rozhodnutím v prospech žalovaného, a to bez toho, aby bol sťažovateľ

účastníkom tohto vyvlastňovacieho konania, resp. bez toho, aby voči nemu vyvlastňovacie

rozhodnutie smerovalo. Vec bola vedená na okresnom súde pod sp.zn. .

Okresný súd vo veci rozhodol tak, že žalobu zamietol a účastníkom nepriznal právo na

náhradu trov konania.

Na odvolanie sťažovateľa rozhodoval vo veci krajský súd, ako súd odvolací, a to

v konaní vedenom pod sp.zn. . Krajský súd vo veci rozhodol dňa 19.11.2009

rozsudkom č.k. -179 (ďalej len „rozsudok“) tak, že napadnutý rozsudok

okresného súdu potvrdil a žalovanému nepriznal právo na náhradu trov odvolacieho

konania. V odôvodnení rozsudku krajský súd poukázal okrem iného na to, že sťažovateľ

nemôže mať na podanej žalobe naliehavý právny záujem z toho dôvodu, že jeho právne

postavenie by sa nezmenilo, keďže vyvlastňovacím rozhodnutím došlo k vyvlastneniu

pozemkov zo zákona, t.j. zákonného dôvodu, preto navrátenie mu vlastníckeho práva

neprichádza do úvahy. Krajský súd síce ustálil, že sťažovateľovi toto vyvlastňovacie

rozhodnutie nebolo doručené, avšak uzavrel, že nakoľko išlo o konanie pre rozsiahlu stavbu

vodohospodárskeho diela, možno mať v pochybnostiach za to, že účastníci boli

upovedomení verejnou vyhláškou a že bol dodržaný postup pre vydanie vyvlastňovacieho

rozhodnutia.»

Na základe uvedeného sťažovateľ uviedol: «Máme za to, že krajský súd svojím

rozsudkom, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu č.k. - 112 zo dňa

14.6.2005, porušil základné právo sťažovateľa vlastniť majetok podľa

a základné právo na súdnu ochranu podľa . Dôvodom tohto porušenia je

skutočnosť, že krajský súd neposkytol sťažovateľovi účinnú ochranu a naviac rozsudok má

arbitrárny charakter. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva totiž aj povinnosť

všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán

(avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie ().

Podľa názoru sťažovateľa sa vlastnícke právo sa vždy zakladá na objektívnych

skutočnostiach, predpokladaných zákonom. Podľa teórie občianskeho práva je

nadobudnutie vlastníckeho práva rozhodnutím štátneho orgánu (správneho orgánu, súdu)

derivatívnym, t.j. odvodeným spôsobom nadobúdania vlastníctva, z čoho vyplýva, že

nadobúdateľ vždy odvodzuje svoje vlastnícke právo od svojho právneho predchodcu. Ak sa

preukáže, že tento nieje vlastníkom, nemohol platne nadobudnúť vlastnícke právo ani jeho

právny nástupca.

Špecifikom šťažovateľovho prípadu je fakt, že v čase vyvlastnenia v októbri 1984 bol

navrhovateľ riadne evidovaným vlastníkom v evidencii nehnuteľností na LV č. 357 pre k.ú.

R. V ostatných prípadoch sa žalovaný, resp. vyvlastňovací orgán mohol spoľahnúť na

prezumpciu správnosti evidencie nehnuteľností, avšak v navrhovateľovom prípade sa

uplatnil o evidencii nehnuteľností, podľa ktorého mal byť údaj

o sťažovateľovom vlastníctve pre vyvlastňovací orgán záväzný.

Napriek tomu žalovaný odvodzuje v rozhodnutí z roku 1984 svoje vlastnícke právo od

K. H., ktorá v tom čase nebola vlastníčkou sporných nehnuteľností. Z toho vyplýva, že

k sporným pozemkom odporca vlastnícke právo nenadobudol, pretože toto rozhodnutie

nesmerovalo voči vlastníkovi nehnuteľností riadne evidovanému v evidencii nehnuteľností,

t.j. voči navrhovateľovi toto rozhodnutie nie je právoplatné, nakoľko ani nebol účastníkom

tohto správneho konania.

Právny názor krajského súdu, vyjadrený v jeho rozhodnutí, založil

v občianskoprávnom vzťahu žalovaného a sťažovateľa výraznú nerovnosť v prospech

vyvlastňovacieho orgánu, resp. žalovaného. Zákon pritom v občianskoprávnych vzťahoch

štát nefavorizuje, právne vzťahy štátu, alebo iných právnických osôb a fyzických osôb sú

budované na zásade rovnosti, čo priamo vyplýva aj z citovaného .

Krajský súd svoje rozhodnutie založil na nevysvetlenom názore o nedostatku naliehavého

právneho záujmu sťažovateľa na takejto určovacej žalobe, nevysvetľuje kľúčovú otázku

tohto konania, či môže nadobudnúť vyvlastňovacie rozhodnutie právoplatnosť voči

vlastníkovi, ktorý nebol účastníkom takéhoto (vyvlastňovacieho) konania, pričom toto

rozhodnutie mu odníma vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, ktoré vlastní. Naliehavý

právny záujem na „navrátení vlastníckeho práva“, ako uvádza krajský súd, nie je možné ani

preukázať, totiž určovacia žaloba má deklaratórny charakter, preto nemôže ňou dochádzať

k „navráteniu“, iba potvrdeniu existujúceho vlastníckeho práva. Rovnako právny názor

krajského súdu o tom, že pri vyvlastňovacom konaní možno v pochybnostiach mať za to, že

bol dodržaný postup pre vydanie vyvlastňovacieho rozhodnutia považujeme za krajne

neústavný a výrazne poškodzujúci záujmy slabšej strany vo vyvlastňovacom konaní –

vlastníka vyvlastňovaného majetku. Akcentujeme jednoduché východisko tejto ústavnej

sťažnosti, že v demokratickom právnom štáte musí mať každý istotu, že nestratí svoje

vlastnícke právo v konaní, ktorého účastníkom ani nebol.»

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vo veci nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo J. H. vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a jeho základné

právo na súdnu ochranu podľa , ako aj jeho právo

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave č.k. -179 zo dňa 19.11.2008 bolo porušené.

2. Zrušuje sa rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. -179 zo dňa

19.11.2008 a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave je povinný zaplatiť náhradu trov konania J. H. v sume

292,38 € do rúk jeho právneho zástupcu JUDr. A. B., B., do pätnástich dní od

právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd ako nezávislý orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1

o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Podľa prvej vety ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku l, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach a záväzkoch(...)

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva

je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za

primeranú náhradu.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu

pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom

do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí

relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť

sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis , ).

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva vlastniť majetok

podľa , základného práva na súdnu ochranu zaručeného v

a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom

krajského súdu č. k. -179 z 19. novembra 2008.

Citovaný je primárnou bázou pre zákonom upravené konanie

súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany,

a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov zakotvených v siedmom

oddiele druhej hlavy ( až ). Zároveň podľa podmienky

a podrobnosti o tejto ochrane ustanoví zákon, resp. v zmysle je možné

domáhať sa práv podľa len v medziach zákona, ktoré toto ustanovenie

vykonávajú (mutatis mutandis ).

Podľa svojej ustálenej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie skúmať, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (). Vo všeobecnosti

úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť

občana pred skutkovými omylmi súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv,

ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné ().

Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že

ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných

súdov (napr. ).

Ústavný súd vo svojej judikatúre tiež zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ( ) nemôže

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov, a že jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s a kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských

právach a základných slobodách (napr ).

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu okrem iného vyplýva:

„(...) Podľa v znení neskorších predpisov pozemky,

stavby a práva k nim potrebné na uskutočnenie alebo užívanie stavieb, prác a zariadení

uvedených v ods. 2 tohto zákona možno získať a práva k pozemkom a stavbám, ktoré bránia

uskutočneniu alebo užívaniu týchto stavieb, možno zrušiť, odňať alebo obmedziť

rozhodnutím stavebného úradu (vyvlastniť). Vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie

vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe

zákona a za primeranú náhradu.

Vyvlastniť možno v zmysle § 108 ods.2 písm. a/ cit. zákona aj na uskutočnenie stavby,

ktorá je úlohou štátneho plánu rozvoja národného hospodárstva. Na rovnakom základe je

postavený aj § 109 ods. 1 stavebného zákona, ktorý reglementuje cieľ vyvlastnenia, a to

dosiahnuť prechod, prípadne obmedzenie vlastníckeho práva k pozemkom a stavbám alebo

zriadenie, zrušenie, prípadne obmedzenie práva osobného užívania pozemku. Vyvlastnenie

sa uskutočňuje za náhradu. Náhrada sa poskytuje v peniazoch, pokiaľ osobitný zákon

nepripúšťa iný spôsob náhrady (§ 111 ods. 1 cit. zákona).

Podľa pokiaľ to bolo potrebné na výkon oprávnenia

plynúceho z rozhodnutia vodohospodárskeho orgánu, najmä na vybudovanie alebo

prevádzku vodohospodárskych diel, ďalej na prieskumné a iné odborné práce nevyhnutne

potrebné na účely vodného hospodárstva, na výkon správy vodných tokov, na vyhľadávanie

a zabezpečovanie zásob podzemných vôd, ako aj na umožnenie prístupu k vodám za účelom

ich všeobecného používania a na zriadenie vodovodných alebo kanalizačných prípojok

možno potrebné nehnuteľnosti alebo práva k nim vyvlastniť, ak ich nemožno získať

dohodou. O vyvlastnení, o vstupe na vyvlastňovanú nehnuteľnosť a o jej užívaní pred

začatím vyvlastňovacieho konania platia osobitné predpisy (§ 37 ods. 3 cit. zákona). Týmto

bol aj o stavebnom poriadku a vykonávacie predpisy k nemu, ktorý bol

zrušený , účinným od 1.10.1976.

Vyvlastnenie je špecifický právny inštitút, ktorý má verejnoprávnu subsidiárnu

povahu a dochádza k nemu výlučne iba vtedy, ak nemožno jeho účel dosiahnuť dohodou

alebo iným spôsobom (§ 110 ods. 1 prvá veta cit. zákona). Je však potrebné, aby príslušný

orgán štátnej správy vydal akt, t.j. vyvlastňovacie rozhodnutie.

Takýmto vyvlastňovacím rozhodnutím bolo aj rozhodnutie býv. Obvodného

národného výboru B., odboru výstavby a územného plánovania zo dňa 21.10.1984 č.j.

výst.3097/84/Kj, ktorým rozhodol o návrhu V., B. o vyvlastnení nehnuteľností pre účely

výstavby... v kat. území R. a na základe rozhodnutia č. ÚPA-136-330 /1983-Vd zo dňa

25.2.1983 rozhodol podľa ust. a vyhl. , vyhl.č.

a podľa , tak, že vyvlastnil

v prospech štátu v správe V., B. okrem iných aj predmetné parcely č. 639,1063,1202,1240

a 712 vychádzajúc z toho, že tieto boli vedené v pozemkovej knihe vo vl.č.481 na neb. K. H.,

ktorej dedičia boli uvedení ako neznámi.

Aj keď navrhovateľ predložil dedičské rozhodnutie po poručiteľke K. H. č. D 573/70

zo dňa 1970 v spojení s opravným uznesením zo dňa 20.2.1993, podľa ktorého nadobudol

po tejto poručiteľke predmetné nehnuteľnosti ako závetný dedič, ktorým bol aj v čase

rozhodnutia o ich vyvlastnení, odvolací súd nemal za daný jeho naliehavý právny záujem na

určovacom návrhu, nakoľko jeho právne postavenie by sa nezmenilo, keďže vyvlastňovacím

rozhodnutím došlo k vyvlastneniu nehnuteľností na štát v správe odporcu zo zákona, t.j. zo

zákonného dôvodu ( ) pre účely výstavby

vodohospodárskeho diela, navrátenie mu vlastníckeho práva neprichádza do úvahy (do

úvahy by prichádzal prípadný nárok na náhradu škody). V konaní bolo tiež síce preukázané,

že vyvlastňovacie rozhodnutie nebolo navrhovateľovi právoplatne doručené (bol

považovaný za neznámeho dediča, a tým aj ako vlastník predmetných nehnuteľností za

neznámeho vlastníka), avšak vzhľadom k tomu, že išlo o vyvlastňovacie konanie pre

rozsiahlu stavbu vodohospodárskeho diela... s veľkým počtom účastníkov konania a spisový

materiál týkajúci sa tejto stavby sa fyzicky už nenachádza, možno v pochybnostiach mať za

to, že účastníci o ústnom vyvlastňovacom konaní boli upovedomení verejnou vyhláškou

v zmysle veta druhá a že bol dodržaný postup pre vydanie

vyvlastňovacieho rozhodnutia.

Z obsahu spisu tiež vyplýva, že finančná náhrada za vyvlastnenie pozemkov bola

zložená na býv. Štátnom notárstve B. v prospech ktorého bola táto poukázaná na základe

platobného príkazu č. 546-303-1985/2 zo dňa 12.12.1985.“

Podľa názoru ústavného súdu právny názor krajského súdu v danej veci je

zdôvodnený dostatočným spôsobom. V citovanej časti zdôvodnenia odôvodnenia

napadnutého rozsudku krajský súd relevantným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo

treba napadnuté rozhodnutie okresného súdu potvrdiť. V každom prípade postup krajského

súdu pri odôvodňovaní svojho právneho názoru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za

zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom

krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti

alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho

právnym názor svojím vlastným. V konečnom dôsledku ústavný súd nie je opravným

súdom právnych názorov krajského súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu právomoci

všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou

zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by

mohol nahradiť napadnutý názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný,

zjavne neodôvodnený, a teda ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa

ten natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný výklad krajského súdu takéto

nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavne

neopodstatnenú.

Z uvedeného vyplýva, že ústavnoprocesné práva sťažovateľa v okolnostiach danej

veci porušené neboli, preto ústavný súd v časti, v ktorej sa sťažovateľ domáha vyslovenia

porušenia základného práva podľa a 4 napadnutým rozsudkom

krajského súdu, jeho návrhu nevyhovel, keďže nezistil medzi týmito článkami

a tvrdeným porušením týchto základných práv ústavne relevantnú (priamu) súvislosť.

Z tohto dôvodu bol aj v tejto časti jeho návrh v zmysle zjavne

neopodstatnený.

Ústavný súd k veci dodáva, že sťažovateľ sa síce stal platným dedičom a vlastníkom

spornej nehnuteľnosti, o čom predložil právoplatné dedičské rozhodnutie z roku 1970

(D 573/60), došlo však k opravnému uzneseniu tohto predloženého dedičského rozhodnutia

z 20. februára 1993, k vyvlastneniu nehnuteľnosti však došlo ešte v roku 1984. V konečnom

dôsledku táto skutočnosť vplývala na preukazovanie vlastníctva k spornej nehnuteľnosti

v lehotách určených zákonom, na postup príslušných orgánov pri vyvlastňovacom konaní

a na dôvody, prečo so sťažovateľom nekonali. Za týchto okolností by sťažovateľovi

pripadla možnosť len prípadnej náhrady škody, ak sa berie do úvahy dôvod a charakter

vyvlastneného pozemku, ako to popísali všeobecné súdy v rozhodnutiach, čo by však bolo

predmetom osobitného súdneho konania.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti a dôvody ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. mája 2009