Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 203/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. mája 2009

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. B. Š., B., zastúpenej advokátom Mgr. V. Š., B., vo veci

namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo 16. decembra 2008 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. B. Š. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. apríla 2009

doručená sťažnosť Ing. B. Š., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie

svojho základného práva na súdnu ochranu podľa a 2 a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. zo 16. decembra 2008.

Zo sťažnosti vyplynulo, že «Posudkom Okresného úradu v S. zo dňa 30. 10. 2000, č.

bola sťažovateľke podľa ust. stanovená miera

funkčnej poruchy 50 % pre účely vydania preukazu občana s ťažkým zdravotným

postihnutím podľa ust. (ďalej len „“). Rovnako bol

posúdený zdravotný stav sťažovateľky aj v rokoch 2001 (posudok zo dňa 25. 10. 2001,

č. ), 2003 (posudok zo dňa 24. 02. 2003, č. )

a zakaždým jej bol vydaný . Po celý čas sa zdravotný stav sťažovateľky iba

zhoršoval a zhoršuje sa aj naďalej.

Dňa 25. 10. 2004 sťažovateľka opätovne požiadala Úrad práce sociálnych vecí

a rodiny v P. (ďalej „ÚPSVaR“) o vydanie . ÚPSVaR rozhodnutím zo dňa 27. 10.

2004 určil mieru funkčnej poruchy sťažovateľky na 40 % a jej žiadosť o vydanie

zamietol. V odôvodnení ÚPSVaR iba stručne uviedol, že lekár oddelenia posudkových

činností posúdil zdravotné postihnutie sťažovateľky a určil mieru funkčnej poruchy na 40

%, preto jej nebol vydaný, ÚPSVaR takto rozhodol napriek tomu, že nedošlo pritom

ani k zlepšeniu zdravotného stavu sťažovateľky, ani k zmene legislatívy, ktorá by mala vplyv

na posúdenie mieru funkčnej poruchy sťažovateľky, Došlo tak porušeniu základnej zásady

správneho konania podľa ust. § 3 ods. 4 správneho poriadku, ktoré ukladá správnym

orgánom, aby v obdobných veciach rozhodovali obdobne. V prípade sťažovateľky išlo

nielen o obdobnú vec, ale o vec úplne identickú.

Proti rozhodnutiu ÚPSVaR podala sťažovateľka dňa 19. 11. 2004 odvolanie, ktoré

Ústredie práce sociálnych vecí a rodiny (ďalej len „Ústredie“) rozhodnutím zo dňa 07. 01.

2005, č. 8303/2004 - OPČ zamietlo a prvostupňové rozhodnutie potvrdilo. Rozhodnutie

Ústredia bolo odôvodnené iba veľmi stručne, pričom sa vôbec nevysporiadalo s námietkami

sťažovateľky uvedenými v odvolaní. Ústredie rozhodnutie odôvodnilo iba tým, že ÚPSVaR

určilo 40 % - tnú mieru funkčnej poruchy, pričom za občana s ťažkým zdravotným

postihnutím sa považuje občan, ktorého miera funkčnej poruchy je najmenej 50 %.

S námietkou, že zdravotný stav sťažovateľky sa nezlepšil, ale naopak zhoršil, sa Ústredie

vôbec nevysporiadalo.

Na základe žaloby sťažovateľky Krajský súd v Bratislave (ďalej len „KS BA“)

rozhodnutie Ústredia zo dňa 07. 01. 2005 zrušil rozsudkom zo dňa 06. 06. 2007, č. k.

-27 ako nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a vrátil vec na ďalšie konanie.

Rozhodnutím zo dňa 27. 08. 2007, č. AA/2007/13064-NSVOPC Ústredie opätovne

zamietlo odvolanie sťažovateľky a prvostupňové rozhodnutie ÚPSVaR potvrdilo.

V odôvodnení rozhodnutia Ústredie už podrobnejšie uviedlo dôvody, opäť sa však vyhlo

odpovedi na kľúčové otázky. Odôvodnenie teda bolo opäť nedostatočné.

Dňa 30. 10. 2007 sťažovateľka rozhodnutie Ústredia zo dňa 27. 08. 2007 napadla na

KS BA žalobou.

Rozsudkom zo dňa 27. 03. 2008, č, k. -20 KS BA žalobu sťažovateľky

zamietol. V odôvodnení rozsudku KS BA iba citoval zákony a rozhodnutia správnych

orgánov, absolútne však nereagoval na žalobné námietky sťažovateľky a naviac dokonca

vyslovil tézu, že podľa ust. nemôže skúmať zákonnosť posudku, keďže

ide o rozhodnutie!!!, ktoré sa týka výlučne zdravotného stavu. Posudok o zdravotnom stave

však jednoducho nie je rozhodnutím, čo KS BA (iný senát) skonštatoval už

v predchádzajúcom rozsudku zo dňa 06. 06. 2007, keď uložil Ústrediu, že má posudok

vyhodnotiť ako každý iný dôkaz.

Sťažovateľka dňa 28. 04. 2008 podala proti rozsudku KS BA zo dňa 27. 03. 2008

odvolanie, v ktorom poukázala na to, že Ústredie v rozpore s ust.

nesplnilo ani jeden z príkazov KS BA vyslovených v rozsudku zo dňa 06. 06. 2007. Namietla

tiež voči tvrdeniu KS BA, že súd vychádzal z kompletnej zdravotnej dokumentácie

sťažovateľky a vyvrátila tiež mylné tvrdenie, že posudok má povahu rozhodnutia.

Najvyšší súd SR (ďalej len „NS SR“) rozsudkom zo dňa 16. 12. 2008, sp. zn.

prvostupňový rozsudok potvrdil. Odôvodnenie rozsudku NS SR je absolútne

nezrozumiteľné a rozporné, pričom súd sa dokonca bez pribratia znalca pustil do

posudzovania zdravotného stavu sťažovateľky a diagnostikoval jej zdravotný stav

a možnosti liečby. Z citácii prílohy č. 4 k Z. z,, v ktorých NS SR

podčiarkol niektoré slová („počas liečby“), možno dedukovať, že zníženie miery funkčnej

poruchy chápe NS SR ako akýsi trest za neabsolvovanie „odporúčanej operačnej liečby“,

ktorej predpoklad bol údajne zohľadnený pri predchádzajúcich posúdeniach zdravotného

stavu. Zníženie miery funkčnej poruchy by teda zrejme podľa názoru NS SR malo byť

chápané ako akýsi trest za neliečenia sa. Tu sa opätovne sudcovia NS SR bez odborného

medicínskeho vzdelania podujali na laické špekulácie z medicínskej oblasti.».

Na základe toho sťažovateľka tvrdí, že «NS SR sa svojvoľne a bez odborných

vedomostí pokúsil nahradiť odôvodnenie rozhodnutia Ústredia, čo však súdu v danom type

konania absolútne neprináleží. Svoje závery však NS SR nevysvetlil a možno ich iba vytušiť

z kontextu odôvodnenia. Sťažovateľka pritom k týmto otázkam nemohla navrhnúť pribratie

znalca, keďže ani z rozhodnutia Ústredia, ani z rozsudku KS BA sa nemohla ani len

domnievať, že hlavným dôvodom zmeny posúdenia jej zdravotného stavu nakoniec bude

údajné vyhýbanie sa liečbe.

„Právno-medicínske“ posúdenie zdravotného stavu sťažovateľky tak, ako ho vykonal

NS SR je pritom doslova absurdné. Účelom je poskytnúť

kompenzácie a pomoc osobám, ktorým zdravotný stav prináša obmedzenia v bežnom živote,

čím sa vykonáva ústavné právo podľa SR. Zdravotný stav sťažovateľky

sa trvalo zhoršuje, nedeje sa tak však v dôsledku vyhýbania sa liečbe, ale vyplýva to

z povahy jej ochorenia, ktoré je jednoducho neliečiteľné. Je preto nezmyselné, aby

zdravotné postihnutie sťažovateľky bolo zrazu posúdené tak, ako keby sa jej zdravotný stav

zlepšil a miera jej funkčnej poruchy bola namiesto pôvodných 50 % znížená na 40 %. Náhly

obrat v rozhodovaní ÚPSVaR je pritom absolútne svojvoľný, pretože už v roku 2000

ortopéd odporúčal totálnu endoprotézu.

Účelom prílohy č. 4 je kategorizácie zdravotných postihnutí

a určenie rozpätia miery funkčnej poruchy. Pri posudzovaní zdravotného stavu žiadateľa je

preto potrebné vykonať výlučne medicínske posúdenie. Prípadné sankcie za akúsi

nespoluprácu pri liečbe by musela ustanovovať paragrafová časť zákona, kde sa však

takáto právna norma nenachádza.

NS SR tak svojím rozhodnutím predovšetkým porušil ústavné právo sťažovateľky

podľa SR, keďže jeho dôsledkom je odoprenie nárokov z oblasti sociálnej

pomoci, ktoré sťažovateľke prináležia vzhľadom na jej zdravotný stav. NS SR porušil aj

právo sťažovateľky na preskúmanie rozhodnutia orgánu verejnej správy a právo na súdnu

ochranu, keď potvrdil rozhodnutie Ústredia, ktoré malo vážne vecné aj formálne vady

a absentovalo mu relevantné odôvodnenie. NS SR sa v rozpore so zákonom pokúsil nahradiť

chýbajúce odôvodnenie rozhodnutia Ústredia, pričom príslušné právne normy vyložil

svojvoľne a takým spôsobom, že úplne poprel ich zmysel a účel. NS SR nereagoval ani na

relevantné odvolacie námietky sťažovateľky a svoje rozhodnutie odôvodnil nezrozumiteľne,

nejasne a nelogicky. NS SR tiež posudzoval bez odbornej kompetencie a pribratia znalca

odborné medicínske otázky.».

Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal tento nález:

„1. Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 16. 12. 2008, sp. zn. porušil

základné práva Ing. B. Š. zaručené v , 2 a SR.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 16. 12. 2008 sp. zn. sa

zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia k rukám

advokáta do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv a slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. ...

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa občania majú právo na primerané hmotné zabezpečenie

v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa.

Podľa každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom

orgáne Slovenskej republiky.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že rozsudkom najvyššieho súdu

sp. zn. zo 16. decembra 2008 došlo k porušeniu jej práv na súdnu ochranu.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre

jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodu na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom

orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej

možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis a v ňom citovaná

judikatúra).

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné tiež

pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ).

Najvyšší súd odôvodnil napadnuté rozhodnutie takto:

«Z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného vyplýva, že: podľa lekárskej správy

ortopéda z 26. apríla 1990 bola žalobkyňa v detstve liečená pre luxáciu bedrových kĺbov,

v správe z 25. septembra 2001 dospel k záveru o coxartróze post. 1. c. c. dx gr. IV

a coxartróze 1. sin. II. st. s indikovanou operačnou liečbou, k tomu istému záveru

a odporúčaniu dospel aj 15. októbra 2002, 9. septembra 2003 a 17. mája 2004. Podľa

záznamu posudkového lekára z 27. októbra 2000 bola 50%-ná miera funkčnej poruchy

určená podľa časti XII-B.B.2.16 prílohy č. 4 zákona so stanovením lekárskej kontroly.

Dňa 17. októbra 2003 bolo hodnotenie miery funkčnej poruchy 50% ponechané vzhľadom

na jednostranné postihnutie pravého bedrového kĺbu ťažkého stupňa (40%) len

s pripočítaním 10% pre osteoporózu. Žalovaný poukázal na nový Záznam lekára

posudkového tímu k stanoveniu miery funkčnej poruchy z 2. júna 2004, na základe ktorého

vzhľadom na zrušenie možnosti jej zvýšenia o najviac 20% s platnosťou od 1. februára 2004

(- ) bolo vydané rozhodnutie, že nejde o občana s ťažkým

zdravotným postihnutím, lebo miera funkčnej poruchy je hodnotená na 40%. Lekár odboru

posudkových činností v odvolacom konaní na základe vyššie uvedených ortopedických

nálezov dospel k záveru o ťažkom stupni obmedzenia pohyblivosti v pravom bedrovom kĺbe

- jednostranné postihnutie (podmieňujúce pokles miery funkčnej poruchy v rozsahu 30-

40%). Postihnutie ľavého bedrového kĺbu hodnotil ako coxartrózu ľahkého až stredne

ťažkého stupňa (jednostranné postihnutie) a zohľadnil aj reumatoidnú séronegatívnu

artritídu I. - II. štádia (miera poklesu funkčnej poruchy v rozsahu 20%-30%). Žalovaný

v odôvodnení rozhodnutia citoval ustanovenie § 110p zákona a uviedol, že z lekárskeho

záveru vyplynulo, že žalobkyňu podľa súčasných právnych predpisov nie je možné

považovať za občana s ťažkým zdravotným postihnutím na účely vydania . (...)

Nebolo sporné, že v rokoch 2000, 2001 a 2003 bola žalobkyňa považovaná za

občana s ťažkým zdravotným postihnutím a že 50%-ná miera funkčnej poruchy bola určená

podľa časti XII.B.B.2.16 - zo záznamov lekára posudkového tímu k stanoveniu miery

funkčnej poruchy z 27. októbra 2000, 1. októbra 2001, 15 .februára 2003 však súčasne

vyplýva, že toto hodnotenie bolo ovplyvnené predpokladom odporúčanej operačnej liečby.

Na základe uvedených záznamov boli vydané posudky z 30. októbra 2000, 25. októbra 2001

a24. februára 2003, podľa ktorých sa žalobkyňa považovala za občana s ťažkým

zdravotným postihnutím.

Súčasne však zo správ ortopéda MUDr. Š. z 25. septembra 2001, 5. októbra 2002

a 9. septembra 2003 vyplýva diagnostický záver o coxartróze post 1.c.c.1.dx gr.IV

a coxartróze 1.sin.gr.II s predpokladom zhoršovania a odporúčaním operačnej liečby.

Zo záznamu lekára posudkového tímu Okresného úradu v S. k stanoveniu miery

funkčnej poruchy zo 17. októbra 2003, ktorý predchádzal vydaniu posudku z 10. novembra

2003 však vyplýva, že 50%-ná miera funkčnej poruchy bola dosiahnutá len s aplikáciou

§ 50 ods. 5 zákona, lebo 40%-ná miera funkčnej poruchy pre rozhodujúce zdravotné

postihnutie – jednostranné obmedzenie pohyblivosti bedrových zhybov (časť

XII.B.B.2.15.c.1) bola zvýšená o 10% pre osteoporózu (XII.A.4.a). Takto bola miera

funkčnej poruchy hodnotená aj podľa záznamu lekára posudkového tímu z 2. júna 2004

a 6. októbra 2004.

Podľa posudku číslo 187/2000/6238/2004 z 2. júna 2004 sa žalobkyňa vzhľadom na

40%-nú mieru funkčnej poruchy nepovažuje za občana s ťažkým zdravotným postihnutím.

Zo záznamu lekára odboru posudkových činností žalovaného k stanoveniu funkčnej

poruchy číslo 8303/2004 z 5. januára 2005 vyplýva záver o 40%-nej miere funkčnej

poruchy pre artrózu bedrového kĺbu vpravo IV .stupňa podľa časti XII.B.B.2.15.C.1, keď

artrózu bedrového kĺbu vľavo hodnotil ako II. stupňa. (...)

Odvolací súd dospel k záveru, že z uvedených lekárskych nálezov ortopéda

i záznamov posudkových lekárov vyplýva, že rozhodujúcim zdravotným postihnutím

žalobkyne v zmysle § 50 ods. 4 zákona je jednostranné obmedzenie pohyblivosti bedrových

kĺbov ťažkého stupňa podľa častí XII.B.B.2.15.c.1. Z uvedených podkladov pritom vyplýva,

že žalobkyňa bola pre luxáciu (vykĺbenie) pravého klbu liečená v detstve a že coxartróza je

následkom vykĺbenia v minulosti (coxartrosis post 1.c.c.1.dx gr.IV). Tento záver vyplýva aj

z obsahu rozhodnutia žalovaného. Pokiaľ teda žalobkyňa v žalobe namietala, že žalovaný

v rozhodnutí nevysvetlil, prečo oproti minulosti jej mieru funkčnej poruchy nehodnotil

podľa časti XII.B.B.2.16 prílohy č. 4, odvolací súd túto námietku nepovažoval za dôvodnú.

(...)

Zo spisu krajského súdu vyplýva, že mal k dispozícii len administratívne spisy

žalovaného, nie kompletnú zdravotnú dokumentáciu. Napriek tomu, že v odôvodnení svojho

rozsudku uviedol, že „z kompletnej zdravotnej dokumentácie žalobkyne súd zistil ...“

je zrejmé, že svoje zistenia oprel o obsah administratívnych spisov žalovaného a v ňom

založených odborných nálezov a záznamov. (...)

(...) odvolací súd prihliadol len na tie dôvody odvolania proti rozsudku krajského

súdu, ktoré žalobkyňa uplatnila v žalobe ani v lehote podľa § 250b ods. 1 v spojení s § 250h

ods. 1 . Aj z ustanovenia totiž vyplýva, že odvolací súd preskúmava

napadnuté rozhodnutie správneho orgánu len v medziach žaloby.

Z uvedených dôvodov mal aj odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie

žalovaného je zákonné a preto rozsudok krajského súdu podľa potvrdil.»

Podľa ústavného súdu uvedený postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho

právneho názoru vo veci sťažovateľky nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo

arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľka sa so skutkovým hodnotením a následne s právnym

názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného

súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd

nie je opravným súdom skutkových omylov a právnych názorov najvyššieho súdu.

Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len

v prípade jeho nezlučiteľnosti s a kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby

ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi

zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor

najvyššieho súdu iba v prípade, ak by tento bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp.

ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným

súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa tohto názoru

ústavného súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje,

a preto bolo potrebné sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú odmietnuť.

Vzhľadom na všetky uvedené okolnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

o odmietnutí sťažnosti, tak ako to je uvedené vo výroku tohto

uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. mája 2009