Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 229/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. júna 2009 predbežne

prerokoval sťažnosť Ing. M. V., Š., zastúpeného advokátom JUDr. J. M., P., vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47

ods. 3 v spojení s a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní

vedenom Okresným súdom Spišská Nová Ves pod sp. zn. a Krajským súdom

v Košiciach pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. M. V. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. mája 2009

osobne do podateľne doručená sťažnosť Ing. M. V., Š. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3

v spojení s (ďalej len „“) a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Okresným súdom Spišská

Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. a Krajským súdom

v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. .

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ 2. októbra 2007 podal okresnému súdu žalobu

proti M., a. s. (ďalej len „žalovaná“), o vyslovenie neplatnosti výpovede z pracovného

pomeru, a to kvôli nesplneniu ponukovej povinnosti zo strany žalovanej. Výpoveď bola

odôvodnená racionalizačnými opatreniami s tým, že došlo k zrušeniu pracovného miesta

obchodného zástupcu pre Ukrajinu, ktoré zastával sťažovateľ. Žalovaná zároveň tvrdila, že

nemá pre sťažovateľa iné vhodné pracovné miesto, a preto sa sťažovateľ stal pre ňu

nadbytočným. V skutočnosti žalovaná mala voľné pracovné miesta, resp. mala možnosť

sťažovateľa ďalej zamestnávať. Žalovaná so sťažovateľom nerokovala a neponúkla mu

žiadne pracovné miesto, a ani také, ktoré by nezodpovedalo jeho kvalifikácii. Vzhľadom na

situáciu na trhu práce by bol sťažovateľ prijal akékoľvek iné pracovné miesto, ktoré by

mu žalovaná ponúkla. Rozsudkom okresného súdu č. k. -96 z 29. januára 2008

bola žaloba sťažovateľa zamietnutá. Tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého mu žalovaná

žiadne pracovné miesto neponúkla a v danom smere s ním ani nekomunikovala, vyhodnotil

ako účelovú obranu, ale na druhej strane tvrdenie žalovanej (Mgr. P. P.) o ústnom

osobnom rokovaní 20. júna 2007 spojenom s informáciou o voľných pracovných miestach

a ich údajným odmietnutím zo strany sťažovateľa však akceptoval. Sťažovateľ podal proti

rozsudku okresného súdu 5. marca 2008 odvolanie s tým, že žalovaná nesplnila svoju

povinnosť ponúknuť mu akékoľvek voľné pracovné miesto bez ohľadu na to, či ide

o robotnícke alebo „THP“ miesto bez prihliadnutia na vzdelanie zamestnanca. Rozsudkom

krajského súdu č. k. -115 z 22. januára 2009 bol rozsudok okresného súdu

potvrdený. Rozsudkami všeobecných súdov bol sťažovateľ v porovnaní so žalovanou

účelovo znevýhodnený. Odôvodnenie rozsudkov v súvislosti so splnením ponukovej

povinnosti je nedostatočné a je v rozpore s dôkazmi nachádzajúcimi sa v spise. Všeobecné

súdy taktiež pochybili v otázke dôkazného bremena, ktoré je správne na strane žalovanej,

pretože ide o objektívnu právnu skutočnosť, ktorú má dokazovať žalovaná.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených

článkov a dohovoru v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn.

a krajským súdom pod sp. zn. . Požaduje tiež náhradu trov právneho

zastúpenia.

Z rozsudku krajského súdu č. k. -115 z 22. januára 2009 vyplýva, že

ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. -96 z 29. januára 2008.

Podľa názoru krajského súdu povinnosť zamestnávateľa ponúknuť zamestnancovi iné

vhodné zamestnanie ( ) je hmotnoprávnou podmienkou

výpovede zo strany zamestnávateľa. Jej nesplnenie spôsobuje neplatnosť výpovede. Ak

zamestnávateľ v mieste, ktoré bolo dohodnuté v pracovnej zmluve ako miesto výkonu práce,

nemá pre zamestnanca žiadnu prácu alebo žiadnu vhodnú prácu podľa ,

svoju ponukovú povinnosť ani nemôže splniť. Musí však preukázať, že predtým, ako dal

zamestnancovi výpoveď, nedisponoval žiadnym voľným pracovným miestom v mieste, ktoré

bolo dohodnuté v pracovnej zmluve ako miesto výkonu práce, ktoré by mohol

zamestnancovi ponúknuť. Inou pre zamestnanca vhodnou prácou sa rozumie práca

zodpovedajúca zdravotnému stavu, schopnostiam a pokiaľ možno aj jeho kvalifikácii. Takou

prácou treba rozumieť predovšetkým prácu zodpovedajúcu kvalifikácii zamestnanca a až

potom prácu, ktorá pokiaľ možno najviac zodpovedá kvalifikácii zamestnanca. Napokon ide

o prácu, na ktorú sa nevyžaduje osobitná kvalifikácia. Vhodnou prácou nie je však taká

práca, ktorú zamestnanec nie je schopný vykonávať vzhľadom na svoj zdravotný stav, pre

svoje obmedzené schopnosti alebo pre nedostatok kvalifikácie. Z vykonaného dokazovania

vyplynulo a medzi účastníkmi nebola spornou skutočnosť, že žalovaná nedisponovala

voľným pracovným miestom zodpovedajúcim kvalifikácii sťažovateľa. V konaní pred

okresným súdom sa preukázalo, že žalovaná mala dve voľné miesta v kategórii „R“, a to

miesto technológa a vodiča mestskej dopravy. Keďže na vykonávanie funkcie technológa sa

vyžadovalo odborné vzdelanie (vysoká škola chemicko-technologického zamerania, pričom

sťažovateľ mal ekonomické vzdelanie) a pre výkon funkcie vodiča sa vyžadovalo vodičské

oprávnenie skupiny C (sťažovateľ nemal žiadne vodičské oprávnenie), uvedené miesta

nemožno považovať za také, ktoré by boli vhodnou prácou pre sťažovateľa. Za takýchto

okolností je bez právneho významu, či tieto miesta boli, alebo neboli sťažovateľovi

ponúknuté, pretože žalovaná ich sťažovateľovi nemohla ponúknuť, keďže nespĺňal

kvalifikačné predpoklady na vykonávanie týchto prác. Žalovaná teda preukázateľne

nedisponovala voľným pracovným miestom, ktoré by mohla sťažovateľovi ponúknuť.

Znamená to, že v danom prípade nesplnenie ponukovej povinnosti nemôže byť dôvodom

neplatnosti výpovede. Záver okresného súdu, že ponuková povinnosť bola splnená, resp. že

žalovaná nemala pre sťažovateľa vhodné pracovné miesto, je potrebné považovať za vecne

správny. Rozsudok bol právnemu zástupcovi sťažovateľa podľa jeho prezentačnej pečiatky

doručený 17. marca 2009.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Pokiaľ ide o tú časť sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému okresným

súdom pod sp. zn. , nie je daná právomoc ústavného súdu o tejto časti

sťažnosti konať a rozhodnúť.

Ako to vyplýva z citovaného ustanovenia právomoc ústavného

súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba

vtedy, ak poskytovanie tejto ochrany nie je v právomoci všeobecných súdov. V danom

prípade bolo proti rozsudku okresného súdu prípustné odvolanie ako riadny opravný

prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa mal

krajský súd v odvolacom konaní, čím je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

Odlišná je situácia, pokiaľ ide o tú časť sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu

vedenému krajským súdom pod sp. zn. . Túto časť sťažnosti považuje ústavný

súd za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu tento nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať

a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky.

Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým

prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Podstatou sťažnosti je námietka nesprávneho a nevyváženého hodnotenia

vykonaných dôkazov z dôvodu, že okresný súd uveril tvrdeniu žalovanej, podľa ktorého

voľné miesta sťažovateľovi ponúkla, avšak ten ich neakceptoval, hoci v skutočnosti

žalovaná takúto ponuku neurobila a o danej téme so sťažovateľom vôbec nekomunikovala.

Z pohľadu ústavného súdu je potrebné konštatovať, že odôvodnenie rozsudku

krajského súdu je založené na odlišných záveroch, než aké sťažovateľ namieta. Krajský súd

nepovažoval za potrebné zaoberať sa hodnotením dôkazom vo vzťahu k tomu, či žalovaná

svoju ponukovú povinnosť splnila alebo nie. Podľa jeho názoru je totiž táto okolnosť

irelevantná z dôvodu, že ani jedno z existujúcich dvoch voľných pracovných miest nemohol

sťažovateľ zastávať z dôvodu nedostatočnej kvalifikácie. To je práve dôvodom, pre ktorý

podľa krajského súdu žalovanej ponuková povinnosť vôbec nevznikla, a preto nemohla byť

ani porušená. Na tieto skutkové a právne závery krajského súdu sťažovateľ v podanej

sťažnosti vôbec nereaguje a nespochybňuje ich.

Odôvodnenie skutkových a právnych záverov krajského súdu sa preto vôbec nejaví

ako arbitrárne, či zjavne neodôvodnené. Je vnútorne konzistentné a presvedčivé.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené

vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júna 2009