Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 223/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. júna 2009

predbežne prerokoval sťažnosť L. B., R., zastúpeného advokátom JUDr. P. P., P., vo veci

namietaného porušenia jeho základných práv podľa a a 2

Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sžo

98/2008 z 28. januára 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť L. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. apríla 2009

doručená sťažnosť L. B., R. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich

základných práv podľa a a 2 (ďalej

len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 28. januára 2009.

Zo sťažnosti vyplýva, že:

«Personálnym rozkazom ministra vnútra č. 740 zo dňa 22. 12. 2005 som bol

prepustený zo služobného pomeru podľa .

Proti tomuto personálnemu rozkazu som dňa 28. 12. 2005 podal rozklad.

Rozhodnutím ministra vnútra č. p.: KM-24/PK-2006 zo dňa 22. 02. 2006 bol môj

rozklad zamietnutý a personálny rozkaz potvrdený.

Proti tomuto Rozhodnutiu ministra vnútra som dňa 21. 03. 2006 podal Žalobu proti

rozhodnutiu správneho orgánu.

Krajský súd v Bratislave Rozsudkom sp. zn.: zo dňa 04. 03. 2008 moju

žalobu zamietol.

Proti tomuto rozhodnutiu som dňa 26. 03. 2008 podal odvolanie. Toto odvolanie som

dňa 15. 04. 2008 doplnil - Doplnenie odvolania zo dňa 15. 04. 2008.

O mojom odvolaní Najvyšší súd SR rozhodol napadnutým Rozsudkom tak, že potvrdil

rozsudok Krajského súdu v Bratislave. (...)

Dôvodom môjho prepustenia zo služobného pomeru bolo, že som mal „... z pasu

nestotožneného občana U. vybrať zloženú bankovku nezistenej meny a hodnoty, ktorú som

občanovi U. naspäť s pasom nevrátil a umožnil mu bezproblémový vstup na územie SR“

Počas konaní pred správnym orgánom aj pred súdnymi orgánmi som stále

poukazoval na svoju nevinu a na to, že skutok, ktorý mi je kladený za vinu som nespáchal.

„Nestotožneným občanom U.“ bol u. policajt, od ktorého som takýmto spôsobom

preberal poznatky o autách, ktoré neoprávnene prevážali na územie Slovenska rôzny tovar.

Žiaden orgán sa s týmto mojím tvrdením nevysporiadal, pričom v rozhodnutiach sa

len všeobecne konštatovalo, že bolo dostatočne preukázané, že som daný skutok spáchal,

a to aj napriek tomu, že som sám iniciatívne prísl. orgánom predložil záznamy z ITP,

z ktorých vôbec nevyplýva, že by som mal preberať akúkoľvek bankovku.

Za porušenie mojich práv považujem najmä aj skutočnosť, že príslušné orgány

rozhodli vo veci bez znalosti skutkového stavu.

Rozhodnutia správnych orgánov, ktoré boli nesprávne súdom potvrdené, rozhodli

o mojom prepustení bez toho, že by boli oboznámený s dôkazovým materiálom.

Zo spisového materiálu vyplýva, že správny orgán, ktorého rozhodnutie bolo súdom

nezákonné potvrdené, nevidel a nemal dispozícii záznam z ITP, kde som mal údajne

prevziať „bankovku nezistenej meny a hodnoty“

Túto skutočnosť som namietal v každom mojom podaní, keď som uvádzal že správny

orgán nemal o tomto zázname vedomosť, keďže správnemu orgánu nebolo umožnené

nahliadnuť do záznamu ITP z dôvodu, že záznam ešte nevidel obvinený a jeho obhajca.

O tom, že správny orgán v čase rozhodovania nemal k dispozícii záznam z ITP,

svedčí aj úradný záznam nachádzajúci sa v spise, podľa ktorého vyšetrovateľ neumožnil

správnemu orgánu nahliadnuť do vyšetrovacieho spisu.

Je preto pre mňa nepochopiteľné, na základe akého skutkového stavu správny orgán

rozhodol.

Skutočnosť, že moji nadriadení nevideli záznam ITP a teda rozhodovali o mojom

prepustení absolútne bez znalosti veci, je zrejmá aj z vyjadrenia žalovaného v súdnom

konaní zo dňa 23. 06. 2006 (pol roka po prepustení):

str. 4, odsek 2.: Ak nadriadenému v prvom stupni nebolo umožnené nahliadnuť do

záznamu z využitia ITP,

str. 5, odsek 3: ...výsledky použitia ITP prisľúbil vyšetrovateľ nadriadenému

v súvislosti so žalobami policajtov prepustených v predmetnej veci poskytnúť.

Potvrdenie takéhoto „postupu“ súdom považujem za protiústavné a nezákonné,

pričom mám za to, že takýmto závažným porušením základných zásad správneho a súdneho

konania došlo k porušeniu mojich základných práv, pričom takýto „postup“ považujem aj

za svojvôľu štátnych orgánov, ktorý závažným spôsobom porušili svoju právomoc danú im

SR, uvedenú v , na základe ktorej: „Štátne orgány môžu konať iba na

základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.“

Porušenie môjho práva je také závažné a zásadné, že takéto rozhodnutia nemôžu

v právnom štáte požívať právnu ochranu.

Podľa ust. 233 ods. :

Oprávnený orgán postupuje pred vydaním rozhodnutia tak, aby bol presne a úplne

zistený skutočný stav veci; na ten účel je povinný obstarať si na rozhodnutie potrebné

podklady.

Počas konania tak pred správnym orgánom ak aj v konaní pred súdom som

opakovane tvrdil, že skutkový stav nebol riadne zistený.

Zároveň je pre mňa prekvapujúci obsah napadnutého rozhodnutia súdu, ktorý

v odôvodnení svojho rozhodnutia uvádza: „žalobca nemohol od služobného úradu právom

očakávať, že tento bude vyhľadávať dôkazy, ktoré by mohli prípadne nasvedčovať v jeho

prospech...“

Táto povinnosť dokonca vyplýva priamo zo zákona a to ust § 233 ods. 2 zákona

č. : Oprávnený orgán posudzuje rovnako dôkladne všetky rozhodné okolnosti

bez ohľadu na to. či svedčia v prospech, alebo v neprospech účastníka konania.

Takúto povinnosť som aj napriek konštatovaniu súdu očakával, keďže takáto činnosť

je ústavnou a zákonnou povinnosťou každého správneho orgánu a postup súdu v tejto veci

preto považujem za taký, ktorým mi bolo odňaté právo konať pred súdom a boli porušené

moje základné práva a slobody. (...)

Súd napadnutým rozhodnutím porušil moje právo na súdnu ochranu garantované

a ods. 2 SR a Dohovoru o ochrane základných práv

a slobôd.

Súd napadnutým rozhodnutím porušil moje právo na slobodnú voľbu povolania

garantované SR

Súd napadnutým rozhodnutím porušil moje právo na účinný prostriedok nápravy

garantované čl. 13 Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd. (...)

Základnému právu podľa zodpovedá taký

postup súdu, v rámci ktorého skúma nielen formálne znaky (povahu) rozhodnutia

predloženého mu na súdne preskúmanie, ale takisto aj či sa toto rozhodnutie svojím

obsahom nedotýka niektorého zo základných práv alebo slobôd účastníka konania. Postup

súdu, v ktorom zanedbal niektorý z týchto prvkov, zakladá porušenie základného práva

podľa .

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie

rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej (napríklad v dôsledku

chyby v uvažovaní) alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové

a právne skutočnosti ().

Postupom súdu mi bola odňatá možnosť konať pred súdom.

Napadnuté rozhodnutie a tiež jemu predchádzajúce rozhodnutia sú podľa mňa

svojvoľné.

Štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej medziach a v rozsahu

a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.».

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vo veci nálezom takto rozhodol:

„Rozsudkom Najvyššieho súdu SR v Bratislave, sp. zn.: zo dňa 28. 01.

2009 bolo porušené základné právo sťažovateľa garantované v a 2 SR,

a čl. 6 bod. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Rozsudkom Najvyššieho súdu SR v Bratislave, sp. zn.: zo dňa 28. 01.

2009 bolo porušené základné právo sťažovateľa garantované v SR.

Rozsudkom Najvyššieho súdu SR v Bratislave, sp. zn.: zo dňa 28. 01.

2009 bolo porušené právo sťažovateľa garantované v čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd.

Rozsudok Najvyššieho súdu SR v Bratislave, sp. zn. zo dňa 28. 01.

2009 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 9.000,- EUR

Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv a slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené

opráva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. ...

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva boli podľa odseku 1 porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 28. januára 2009 došlo k porušeniu jeho základných práv označených

v sťažnosti.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre

jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom

orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej

možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis a v ňom citovaná

judikatúra).

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné tiež

pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov tejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami a ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (mutatius mutandis ).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojich označených

práv, pričom podstata námietok spočíva v namietaní nedostatočne zisteného skutkového

stavu, jeho vyhodnotenia, ako aj v nesúhlase s právnym názorom najvyššieho súdu

vyjadreným v napadnutom rozsudku.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva najmä, že

„Predmetom preskúmania je rozhodnutie žalovaného zo dňa 22. februára 2006 č. p. KM-

24/PK-2006, ktorým žalovaný zamietol rozklad žalobcu proti personálnemu rozkazu

Ministra vnútra Slovenskej republiky č. 740 zo dňa 22. decembra 2005 a personálny rozkaz

potvrdil. Týmto rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu bol žalobca prepustený

zo služobného pomeru príslušníka policajného zboru podľa § 192 ods. 1 písm. e) zák. č.

V súvislosti s uvedeným prvostupňový správny orgán v odôvodnení poukázal

na vyjadrenie žalobcu zo dňa 16. decembra 2005, v ktorom poprel, že svojím konaním

zvlášť hrubým spôsobom porušil služobnú prísahu a služobnú povinnosť a poukázal na

svoju dlhoročnú prax bez disciplinárnych pokleskov. Vo svojej výpovedi ako obvinený využil

svoje právo nevypovedať. Prvostupňový správny orgán mal za preukázané nedodržanie

služobnej disciplíny žalobcom a nezdržanie sa konania, ktoré by mohlo viesť k stretu

dôležitého záujmu štátnej služby a osobného záujmu, ani konania, ktoré mohlo narušiť

vážnosť Policajného zboru alebo ohroziť dôveru v tento zbor, čím zvlášť hrubým spôsobom

porušil základné povinnosti policajta.

Tieto dôvody prvostupňového rozhodnutia si osvojil aj žalovaný, keď vyporiadajúc sa

podrobne s námietkami žalobcu uvedenými v rozklade, tieto nepovažoval za opodstatnené

a konštatoval, že rozkladom napadnuté rozhodnutie nie je v rozpore s právnymi predpismi,

zákonné lehoty uvedené v (v znení účinnom do 31. 12.

2005) boli dodržané a dodržaná bola i zákonná povinnosť ustanovená v § 225 ods. 2,

písm. c) V druhostupňovom konaní žalovaný nezistil žiadne skutočnosti,

ktoré by odôvodňovali zmenu alebo zrušenie prvostupňového rozhodnutia.

V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická

alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom

správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu

( ).

Z dispozičnej zásady, ktorou sa súd v správnom súdnictve riadi, vyplýva žalobcovi

z ustanovenia zákonná povinnosť uviesť okrem všeobecných náležitostí

žaloby ( a ) aj označenie rozsahu, v ktorom je rozhodnutie

napadnuté, v čom žalobca vidí nezákonnosť rozhodnutia a aký konečný návrh robí.

Podľa citovaného zákonného ustanovenia treba považovať za

osobitnú náležitosť žaloby aj konkrétne tvrdenie žalobcu, že bol ukrátený na svojich

právach nezákonným rozhodnutím správneho orgánu, pričom musí ísť o subjektívne práva

vyplývajúceho z právneho predpisu. Nestačí iba všeobecné tvrdenie, že zákon bol porušený,

resp. nesprávne aplikovaný. Žalobca musí poukázať na konkrétne skutočnosti, z ktorých

vyvodzuje porušenie zákona. Súd nemôže preskúmavať správne rozhodnutie nad rámec

žalobcom v žalobe vymedzeným. Ide o zásadu index ne eat petita partium (sudca nech nejde

nad návrhy strán), ktorá vyplýva z ustanovenia , a súd musí túto zásadu

aplikovať vo všetkých veciach, v ktorých preskúmava na základe podanej žaloby zákonnosť

napadnutého rozhodnutia. Výnimku z tejto zásady predstavujú veci, v ktorých súd zistil, že

žalobou napadnuté rozhodnutie trpí takými vadami, ku ktorým musí súd prihliadať bez

ohľadu na to, či žaloba takýto nedostatok rozhodnutia namietala ( ).

Úlohou súdu v správnom súdnictve (a to ani vo veciach podľa ) nie

je nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale preskúmavať zákonnosť rozhodnutí

správnych orgánov, teda či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok

(vymedzených žalobou) rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesné predpisy.

Podľa , policajt môže byť prepustený

zo služobného pomeru, ak porušil služobnú prísahu zvlášť hrubým spôsobom a jeho

ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby.

Z obsahu spisového materiálu, súčasťou ktorého je i administratívny spis

žalovaného, je zrejmé, že krajský súd sa pri svojom rozhodovaní náležite vyporiadal so

všetkými námietkami uvedenými v žalobe. V súdnom konaní obsahom administratívneho

spisu bolo preukázané, že skutkový stav veci bol dostatočne zistený, vykonané dokazovanie

bolo náležite vyhodnotené a v hodnotení dôkazov, tak ako prvostupňový súd, ani odvolací

súd nezistil právne pochybenia ani logické nesprávnosti ani takú vadu konania, ktorá by

mala vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

Obsahom administratívneho spisu bolo preukázané, že žalobca sa len všeobecne

vyjadril, že si nie je vedomý porušenia ustanovení , avšak žiadne

konkrétne tvrdenia na svoju obranu neuviedol ani nepoukázal na žiadne konkrétne

skutočnosti a ani na svoju obranu nenavrhol vykonať nijaký dôkaz. Tvrdenie žalobu, že

skutok, ktorý mu je kladený za vinu nespáchal, že išlo len o zákonné získavanie

operatívnych poznatkov skrytou formou cez u. policajta, tak ako to robili aj iní jeho

kolegovia, považuje odvolací súd jednak za účelové a jednak nebolo podložené žiadnymi

právne relevantnými dôkazmi. Pre daný prípad takéto správanie sa žalobu predstavovalo,

že nemohol od služobného úradu právom očakávať, že tento bude vyhľadávať dôkazy, ktoré

by prípadne mohli nasvedčovať v jeho prospech, resp. že služobný orgán bude a musí čakať,

že takéto dôkazy si žalobca niekedy v budúcnosti zabezpečí. Žalobca ani nemohol očakávať,

že súd bude nahrádzať činnosť služobných orgánov a že v správnom súdnictve bude

vykonávať dôkazy a hodnotiť tie, ktoré mal a mohol predložiť v personálnom konaní, ale tak

neurobil. Nemožno nezdôrazniť, že ani žaloba žalobcu neobsahovala také konkrétne

tvrdenia, skutočnosti a dôkazy, z ktorých by bolo možné vyvodiť nezákonnosť rozhodnutia

žalovaného.

Za týchto skutkových okolností napadnuté rozhodnutie žalovaného je i podľa názoru

odvolacieho súdu vydané na základe riadne a dostatočne zisteného skutočného stavu

správnym orgánom a správne právne posúdené vrátane dodržania zákonnej lehoty na

vydanie rozhodnutia o prepustení v zmysle v znení

účinnom do 31. 12. 2005 (t. č. § 192 ods. 5 cit. zákona).

Takto potom námietky žalobcu uvedené v odvolaní na správnosť a zákonnosť

napadnutého rozhodnutia správneho orgánu ani na vecnú správnosť rozhodnutia krajského

súdu nemohli mať vplyv. Iba všeobecné poukazovanie na nesprávnu aplikáciu ustanovenia

, na nezistenie skutočného stavu veci bez uvedenia

konkrétnych skutočností a dôkazov, nemožno považovať za postačujúce na to, aby

odvolaniu bolo možné priznať úspech. Neobstojí ani poukaz žalobcu na neukončenie

trestného konania v danej veci, nakoľko v zmysle judikatúry a ustálenej súdnej praxe, na

ktorú poukazuje i žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení na odvolanie, zákonné

predpoklady prepustenia musia byť dané v čase rozhodovania o prepustení a nie sú závislé

od výsledku prípadného trestného konania, keďže porušenie služobnej prísahy, resp.

služobnej povinnosti nemusí nutne dosahovať intenzitu trestného činu. V konaní o

prepustení policajta zo služobného pomeru nie je služobný orgán viazaný ustanoveniami

a navyše v tomto konaní ani neplatí zásada prezumpcie neviny. Na

námietku žalobcu, že úradný záznam z prehliadnutia ITP nič nepreukazuje a on ani nebol s

uvedeným záznamom v čase rozhodovania oboznámený odvolací súd uvádza, že úradný

záznam napísaný pre potreby personálneho konania ČTS:UIS-86/KOK-2005 zo dňa 19.

decembra 2005 z prehliadnutia ITP je súčasťou administratívneho spisu, o možnosti sa k

nemu vyjadriť, urobiť si z neho poznámky ako aj o možnosti navrhovať na podporu svojich

tvrdení dôkazy, bol žalobca dňa 20. 12. 2005 písomne poučený (č. l. 58 administratívneho

spisu). Avšak ani v pripomienkach k úradnému záznamu z 20. 12. 2007 žalobca okrem

všeobecných námietok na svoju obranu neuvádza žiadne konkrétne relevantné tvrdenia ani

nenavrhuje žiadne dôkazy.“.

Podľa názoru ústavného súdu uvedený postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní

svojho skutkového a právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne

neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľ sa so skutkovým hodnotením

a následne s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť

k záveru o zjavnej neopodstatnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani

oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. V konečnom

dôsledku však ústavný súd nie je opravným súdom skutkových omylov a právnych názorov

najvyššieho súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu

je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov

všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol

nahradiť napadnutý záver najvyššieho súdu iba v prípade, ak by bol ten svojvoľný, zjavne

neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa

názoru ústavného súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom také nedostatky

nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú odmietnuť.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

o odmietnutí sťažnosti, tak ako to je uvedené vo výroku tohto

uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júna 2009