Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 227/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. júna 2009 predbežne

prerokoval sťažnosť Š. D., t. č. vo výkone trestu, zastúpeného advokátom JUDr. T. S., T.,

vo veci namietaného porušenia práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Najvyšším

súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť Š. D. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. mája 2009

doručená sťažnosť Š. D., t. č. vo výkone trestu (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta

porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom

Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. .

Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 9. mája 2009.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Trnava (ďalej len

„okresný súd“) sp. zn. z 15. januára 2008 v spojení s opravným uznesením

z 19. mája 2008 uznaný vinným zo spáchania zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby

podľa v jednočinnom súbehu

s prečinom nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1 a ods. 2 písm. a) a b) Trestného

zákona za to, že „v období od 01. 09. 1999 až doposiaľ v P., neustále vulgárne a oplzlo

nadával svojej manželke, poškodenej O. D., bil ju päsťami po rukách, udieral o stenu,

v roku 2004 v presne nezistený deň, ju udieral päsťami do tváre, dňa 10. 02. 2006 v čase od

20.00 hod. jej vulgárne a oplzlo nadával, chytil ju pod krkom, takto ju pritiahol k stene a

búchal ju o ňu, ťahal za vlasy, udrel dva razy päsťou do hrudníka, kopal do nôh a kolien,

vyhrážal sa jej tým, že si kúpi pištoľ a touto sa zabije, potom začal v bite všetko rozbíjať a

vyhadzovať kvety z balkóna, dňa 12. 02. 2006 v čase o 13.00 hod. búchal na dvere bytu,

vyhrážal sa jej zabitím, vulgárne a oplzlo jej nadával, po vpustení do bytu ňou triasol, dňa

13. 02. 2006 o 9.00 hod. búchal na dvere, pričom sa jej vyhrážal, že ak neotvorí nedožije sa

rána, pričom po vojdení do bytu ju udrel dlaňou po tvári, dňa 13. 02. 2006 o 19.00 hod. a

následne o 21.00 hod. toho dňa búchal na okná jej bytu a na balkónové sklo, ktoré rozbil,

vyzváňal a vyhrážal sa jej, že keď neotvorí vyvalí mrežu, kúpi pištoľ a zabije ju, čo u

poškodenej O. D. vyvolalo strach o jej život a bezpečnosť a spôsobilo jej stres a psychické

utrpenie, pričom dňa 10. 02. 2006 v čase o 20.00 hod. v P. vulgárne nadával svojej dcére,

poškodenej D. D., následne ju chytil pod krkom a škrtil ju, pričom sa jej vyhrážal zabitím,

pretože mala nahovoriť svoju matku O. D., aby sa od neho odsťahovali.“. Za uvedený

skutok mu bol uložený úhrnný trest odňatia slobody v trvaní sedem rokov nepodmienečne so

zaradením do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.

Bolo mu uložené aj ochranné protialkoholické liečenie ústavnou formou. Uznesením

Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. zo 7. októbra 2008

bolo odvolanie sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu zamietnuté. Krajský súd

konštatoval, že okresný súd správne zistil skutkový stav a správne kvalifikoval po právnej

stránke konanie sťažovateľa. Odvolacie námietky považoval za účelové v snahe zbaviť sa

trestnej zodpovednosti za spáchané skutky.

Sťažovateľ podal proti uzneseniu krajského súdu dovolanie, ktoré odôvodnil

s poukazom na ustanovenie . Konkrétne namietal,

že poškodenej (manželke) nikdy fyzicky neubližoval. Zaprotokolované výpovede poškodenej

sú účelovo štylizované tak, aby konanie sťažovateľa naplňovalo skutkovú podstatu zločinu.

V ďalšom už odmietla vypovedať. Obdobie páchania trestnej činnosti je vymedzené veľmi

široko, keď toto malo trvať od 1. septembra 1999 „až doposiaľ“, teda až do 19. mája 2008,

keď bolo vydané opravné uznesenie okresného súdu. Sústavné fyzické a psychické násilie

náležitej intenzity nie je preukázané v žiadnej etape takto vymedzeného obdobia. Skutkové

vymedzenie je nepresné, lebo nie je uvedené, kedy presne mal sťažovateľ poškodenej

vulgárne a oplzlo nadávať, biť ju atď. Z formulácie výrokovej vety vyplýva, že malo ísť

o malý počet jednorázových konaní v čase od 1. septembra 1999 do 9. februára 2006

s veľmi nízkou intenzitou, a preto toto konanie nemožno právne kvalifikovať tak, ako to

všeobecné súdy urobili. Udalosti, ku ktorým malo dôjsť v období od 10. februára 2006 do

13. februára 2006, sú vymyslené, čo vyplýva nepriamo aj zo svedeckých výpovedí Ing. B.,

Ing. K., PhDr. M. a Š. Nezodpovedá skutočnosti znalecké zistenie, podľa ktorého by mal byť

sťažovateľ závislý na alkohole. Jeho konanie vykazuje maximálne intenzitu priestupku.

Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 10. marca 2009 bolo dovolanie

sťažovateľa odmietnuté. Uznesenie bolo doručené jeho obhajcovi 26. marca 2009. Najvyšší

súd dospel k záveru, že z obsahu podaného dovolania je zrejmé, že v posudzovanej veci sa

napáda správnosť skutkových zistení nižších súdov, pričom sťažovateľ existenciu

uplatneného dovolacieho dôvodu podľa videl

zjavne v skutkových zisteniach, ktoré považuje za nesprávne, a to v dôsledku nesprávneho

hodnotenia vykonaných dôkazov. Sťažovateľ nesúhlasí so závermi najvyššieho súdu.

V podanom dovolaní jasne poukázal na to, že skutkové závery všeobecných súdov

vonkoncom nezodpovedajú zistenému skutkovému stavu a všeobecné súdy sa nevysporiadali

so všetkými rozhodujúcimi dôkazmi a skutočnosťami. Okrem toho namietal, že aj pri

zistenom a ustálenom skutkovom stave nie je možné jeho konanie kvalifikovať podľa § 208

ods. 1 písm. a) ods. 2 písm. d) v spojení s § 360 ods. 1 a ods. 2 písm. a) a b) Trestného

zákona, lebo v priebehu inkriminovaného obdobia nedošlo prakticky k ničomu, poškodená

sa na sťažovateľa nikde a nikomu nesťažovala, nenavštívila lekára, nepodala na

sťažovateľa trestné oznámenie. Konkrétne ustálené sporné konania sťažovateľa dosahujú

nanajvýš intenzitu priestupku, čo vylučuje použitú právnu kvalifikáciu. Vzhľadom na

uvedené skutočnosti najvyšší súd pochybil, keď jeho dovolaniu nevyhovel. Zasiahol tým do

označeného práva podľa dohovoru.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označeného

článku dohovoru v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. s tým, aby

bolo uznesenie z 10. marca 2009 zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie. Požaduje tiež

náhradu trov právneho zastúpenia advokátom v sume 247,70 eur. Napokon žiada aj

o vydanie dočasného opatrenia, ktorým by sa odložila vykonateľnosť rozsudku okresného

súdu v spojení s opravným uznesením a s uznesením krajského súdu.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 10. marca 209 vyplýva, že

dovolanie sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. zo 7. októbra

2008 bolo odmietnuté. Podľa názoru najvyššieho súdu, hoci dovolanie bolo vo veci

prípustné, bolo podané oprávnenou osobou prostredníctvom obhajcu, v zákonnej lehote

a na určenom mieste, neboli splnené dôvody dovolania podľa .

Obsah konkrétne uplatnených námietok, tvrdení a právnych názorov, o ktoré sa v dovolaní

opiera existencia určitého dovolacieho dôvodu, musí skutočne vecne zodpovedať

zákonnému vymedzeniu takého dovolacieho dôvodu podľa .

Pokiaľ to tak nie je a podané dovolanie len formálne odkazuje na príslušné ustanovenie

upravujúce dôvody dovolania, hoci v skutočnosti obsahuje argumenty stojace mimo

uplatneného dovolacieho dôvodu, ide o dovolanie, ktoré je potrebné odmietnuť podľa § 382

písm. c) . Z obsahu podaného dovolania je celkom zrejmé, že

v posudzovanej veci je napadnutá správnosť skutkových zistení všeobecných súdov.

Existenciu uplatneného dovolacieho dôvodu podľa

sťažovateľ totiž videl zjavne v skutkových zisteniach, ktoré považuje za nesprávne, a to

v dôsledku nesprávneho hodnotenia vykonaných dôkazov. Pritom z ustanovenia § 371

ods. 1 písm. i) celkom zreteľne vyplýva, že dôvodom dovolania nemôže

byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie, lebo takýto dôvod uvedený nie je. Dovolanie je

mimoriadnym opravným prostriedkom určeným k náprave v zákone výslovne uvedených

procesných a hmotnoprávnych chýb, nie však k revízii skutkových zistení urobených súdmi

prvého alebo druhého stupňa. Ťažisko dokazovania je totiž v konaní pred súdom prvého

stupňa a jeho skutkové závery môže doplňovať, prípadne korigovať len odvolací súd.

Dovolací súd nie je všeobecnou treťou inštanciou zameranou na preskúmavanie všetkých

rozhodnutí súdu druhého stupňa a samotnú správnosť a úplnosť skutkových zistení nemôže

posudzovať už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať

vykonané dôkazy bez toho, aby ich mohol podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní

o dovolaní sám vykonávať. Preto pri posudzovaní oprávnenosti tvrdenia o existencii

dovolacieho dôvodu uvedeného v je dovolací súd

vždy viazaný konečným skutkovým zistením, ktoré vo veci urobili súdy prvého a druhého

stupňa. V posudzovanej veci to v konečnom dôsledku znamená, že pre dovolací súd sú

rozhodujúce skutkové zistenia, podľa ktorých sťažovateľ spáchal skutky, tak ako sú tieto

vymedzené v takzvanej skutkovej vete rozsudku okresného súdu, keďže krajský súd tieto

nemenil. Skutkovému stavu tak, ako bol zistený a popísaný v rozsudku okresného súdu, však

zodpovedá právny záver vyjadrený v posúdení skutkov sťažovateľa, podľa ktorého ide

o zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. d)

a o prečin nebezpečného vyhrážania podľa a

a b) . So zreteľom na uvedené možno uzavrieť, že dovolaním napadnuté

uznesenie nespočíva na nesprávnom právnom posúdení skutku, ale ani na inom nesprávnom

hmotnoprávnom posúdení tak, ako to sťažovateľ namietal v podanom dovolaní, a preto ním

uvádzaný dovolací dôvod podľa nie je daný.

Podľa prezentačnej pečiatky obhajcu sťažovateľa uznesenie najvyššieho súdu mu

bolo doručené 23. marca 2009.

II.

Podľa (ďalej len „“) ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu tento nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať

a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky.

Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým

prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Ústavný súd považuje sťažnosť za zjavne neopodstatnenú.

Podstata sťažovateľových námietok spočíva jednak v nesprávnom hodnotení

vykonaného dokazovania a z toho vyplývajúcich nesprávnych skutkových zisteniach, ako aj

v nesprávnom hmotnoprávnom posúdení zisteného skutku.

Treba konštatovať, že závery najvyššieho súdu sú z pohľadu ústavného súdu

vyčerpávajúce a presvedčivé. Najvyšší súd dostatočným spôsobom vysvetlil, prečo

nepovažoval uplatnený dovolací dôvod podľa za

naplnený. Jeho úvahy v žiadnom prípade nemožno považovať ani za arbitrárne, ale ani za

zjavne neodôvodnené. Preto nebol dôvod do týchto záverov zasahovať na základe tých

námietok, ktoré sťažovateľ v podanom dovolaní uplatnil.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené

vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júna 2009