Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 227/09
PDF · 177.95 KB
No categories available
II. ÚS 227/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. júna 2009 predbežne
prerokoval sťažnosť Š. D., t. č. vo výkone trestu, zastúpeného advokátom JUDr. T. S., T.,
vo veci namietaného porušenia práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Najvyšším
súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 6 Tdo 6/2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Š. D. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. mája 2009
doručená sťažnosť Š. D., t. č. vo výkone trestu (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta
porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom
Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 6 Tdo 6/2009.
Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 9. mája 2009.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Trnava (ďalej len
„okresný súd“) sp. zn. 3 T 147/2006 z 15. januára 2008 v spojení s opravným uznesením
z 19. mája 2008 uznaný vinným zo spáchania zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby
podľa § 208 ods. 1 písm. a) ods. 2 písm. d) Trestného zákona v jednočinnom súbehu
s prečinom nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1 a ods. 2 písm. a) a b) Trestného
zákona za to, že „v období od 01. 09. 1999 až doposiaľ v P., neustále vulgárne a oplzlo
nadával svojej manželke, poškodenej O. D., bil ju päsťami po rukách, udieral o stenu,
v roku 2004 v presne nezistený deň, ju udieral päsťami do tváre, dňa 10. 02. 2006 v čase od
20.00 hod. jej vulgárne a oplzlo nadával, chytil ju pod krkom, takto ju pritiahol k stene a
búchal ju o ňu, ťahal za vlasy, udrel dva razy päsťou do hrudníka, kopal do nôh a kolien,
vyhrážal sa jej tým, že si kúpi pištoľ a touto sa zabije, potom začal v bite všetko rozbíjať a
vyhadzovať kvety z balkóna, dňa 12. 02. 2006 v čase o 13.00 hod. búchal na dvere bytu,
vyhrážal sa jej zabitím, vulgárne a oplzlo jej nadával, po vpustení do bytu ňou triasol, dňa
13. 02. 2006 o 9.00 hod. búchal na dvere, pričom sa jej vyhrážal, že ak neotvorí nedožije sa
rána, pričom po vojdení do bytu ju udrel dlaňou po tvári, dňa 13. 02. 2006 o 19.00 hod. a
následne o 21.00 hod. toho dňa búchal na okná jej bytu a na balkónové sklo, ktoré rozbil,
vyzváňal a vyhrážal sa jej, že keď neotvorí vyvalí mrežu, kúpi pištoľ a zabije ju, čo u
poškodenej O. D. vyvolalo strach o jej život a bezpečnosť a spôsobilo jej stres a psychické
utrpenie, pričom dňa 10. 02. 2006 v čase o 20.00 hod. v P. vulgárne nadával svojej dcére,
poškodenej D. D., následne ju chytil pod krkom a škrtil ju, pričom sa jej vyhrážal zabitím,
pretože mala nahovoriť svoju matku O. D., aby sa od neho odsťahovali.“. Za uvedený
skutok mu bol uložený úhrnný trest odňatia slobody v trvaní sedem rokov nepodmienečne so
zaradením do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.
Bolo mu uložené aj ochranné protialkoholické liečenie ústavnou formou. Uznesením
Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 To 45/2008 zo 7. októbra 2008
bolo odvolanie sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu zamietnuté. Krajský súd
konštatoval, že okresný súd správne zistil skutkový stav a správne kvalifikoval po právnej
stránke konanie sťažovateľa. Odvolacie námietky považoval za účelové v snahe zbaviť sa
trestnej zodpovednosti za spáchané skutky.
Sťažovateľ podal proti uzneseniu krajského súdu dovolanie, ktoré odôvodnil
s poukazom na ustanovenie § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku. Konkrétne namietal,
že poškodenej (manželke) nikdy fyzicky neubližoval. Zaprotokolované výpovede poškodenej
sú účelovo štylizované tak, aby konanie sťažovateľa naplňovalo skutkovú podstatu zločinu.
V ďalšom už odmietla vypovedať. Obdobie páchania trestnej činnosti je vymedzené veľmi
široko, keď toto malo trvať od 1. septembra 1999 „až doposiaľ“, teda až do 19. mája 2008,
keď bolo vydané opravné uznesenie okresného súdu. Sústavné fyzické a psychické násilie
náležitej intenzity nie je preukázané v žiadnej etape takto vymedzeného obdobia. Skutkové
vymedzenie je nepresné, lebo nie je uvedené, kedy presne mal sťažovateľ poškodenej
vulgárne a oplzlo nadávať, biť ju atď. Z formulácie výrokovej vety vyplýva, že malo ísť
o malý počet jednorázových konaní v čase od 1. septembra 1999 do 9. februára 2006
s veľmi nízkou intenzitou, a preto toto konanie nemožno právne kvalifikovať tak, ako to
všeobecné súdy urobili. Udalosti, ku ktorým malo dôjsť v období od 10. februára 2006 do
13. februára 2006, sú vymyslené, čo vyplýva nepriamo aj zo svedeckých výpovedí Ing. B.,
Ing. K., PhDr. M. a Š. Nezodpovedá skutočnosti znalecké zistenie, podľa ktorého by mal byť
sťažovateľ závislý na alkohole. Jeho konanie vykazuje maximálne intenzitu priestupku.
Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Tdo 6/2009 z 10. marca 2009 bolo dovolanie
sťažovateľa odmietnuté. Uznesenie bolo doručené jeho obhajcovi 26. marca 2009. Najvyšší
súd dospel k záveru, že z obsahu podaného dovolania je zrejmé, že v posudzovanej veci sa
napáda správnosť skutkových zistení nižších súdov, pričom sťažovateľ existenciu
uplatneného dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku videl
zjavne v skutkových zisteniach, ktoré považuje za nesprávne, a to v dôsledku nesprávneho
hodnotenia vykonaných dôkazov. Sťažovateľ nesúhlasí so závermi najvyššieho súdu.
V podanom dovolaní jasne poukázal na to, že skutkové závery všeobecných súdov
vonkoncom nezodpovedajú zistenému skutkovému stavu a všeobecné súdy sa nevysporiadali
so všetkými rozhodujúcimi dôkazmi a skutočnosťami. Okrem toho namietal, že aj pri
zistenom a ustálenom skutkovom stave nie je možné jeho konanie kvalifikovať podľa § 208
ods. 1 písm. a) ods. 2 písm. d) v spojení s § 360 ods. 1 a ods. 2 písm. a) a b) Trestného
zákona, lebo v priebehu inkriminovaného obdobia nedošlo prakticky k ničomu, poškodená
sa na sťažovateľa nikde a nikomu nesťažovala, nenavštívila lekára, nepodala na
sťažovateľa trestné oznámenie. Konkrétne ustálené sporné konania sťažovateľa dosahujú
nanajvýš intenzitu priestupku, čo vylučuje použitú právnu kvalifikáciu. Vzhľadom na
uvedené skutočnosti najvyšší súd pochybil, keď jeho dovolaniu nevyhovel. Zasiahol tým do
označeného práva podľa dohovoru.
Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označeného
článku dohovoru v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. 6 Tdo 6/2009 s tým, aby
bolo uznesenie z 10. marca 2009 zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie. Požaduje tiež
náhradu trov právneho zastúpenia advokátom v sume 247,70 eur. Napokon žiada aj
o vydanie dočasného opatrenia, ktorým by sa odložila vykonateľnosť rozsudku okresného
súdu v spojení s opravným uznesením a s uznesením krajského súdu.
Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 6 Tdo 6/2009 z 10. marca 209 vyplýva, že
dovolanie sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 3 To 45/2008 zo 7. októbra
2008 bolo odmietnuté. Podľa názoru najvyššieho súdu, hoci dovolanie bolo vo veci
prípustné, bolo podané oprávnenou osobou prostredníctvom obhajcu, v zákonnej lehote
a na určenom mieste, neboli splnené dôvody dovolania podľa § 371 Trestného poriadku.
Obsah konkrétne uplatnených námietok, tvrdení a právnych názorov, o ktoré sa v dovolaní
opiera existencia určitého dovolacieho dôvodu, musí skutočne vecne zodpovedať
zákonnému vymedzeniu takého dovolacieho dôvodu podľa § 371 Trestného poriadku.
Pokiaľ to tak nie je a podané dovolanie len formálne odkazuje na príslušné ustanovenie
upravujúce dôvody dovolania, hoci v skutočnosti obsahuje argumenty stojace mimo
uplatneného dovolacieho dôvodu, ide o dovolanie, ktoré je potrebné odmietnuť podľa § 382
písm. c) Trestného poriadku. Z obsahu podaného dovolania je celkom zrejmé, že
v posudzovanej veci je napadnutá správnosť skutkových zistení všeobecných súdov.
Existenciu uplatneného dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku
sťažovateľ totiž videl zjavne v skutkových zisteniach, ktoré považuje za nesprávne, a to
v dôsledku nesprávneho hodnotenia vykonaných dôkazov. Pritom z ustanovenia § 371
ods. 1 písm. i) Trestného poriadku celkom zreteľne vyplýva, že dôvodom dovolania nemôže
byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie, lebo takýto dôvod uvedený nie je. Dovolanie je
mimoriadnym opravným prostriedkom určeným k náprave v zákone výslovne uvedených
procesných a hmotnoprávnych chýb, nie však k revízii skutkových zistení urobených súdmi
prvého alebo druhého stupňa. Ťažisko dokazovania je totiž v konaní pred súdom prvého
stupňa a jeho skutkové závery môže doplňovať, prípadne korigovať len odvolací súd.
Dovolací súd nie je všeobecnou treťou inštanciou zameranou na preskúmavanie všetkých
rozhodnutí súdu druhého stupňa a samotnú správnosť a úplnosť skutkových zistení nemôže
posudzovať už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať
vykonané dôkazy bez toho, aby ich mohol podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní
o dovolaní sám vykonávať. Preto pri posudzovaní oprávnenosti tvrdenia o existencii
dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku je dovolací súd
vždy viazaný konečným skutkovým zistením, ktoré vo veci urobili súdy prvého a druhého
stupňa. V posudzovanej veci to v konečnom dôsledku znamená, že pre dovolací súd sú
rozhodujúce skutkové zistenia, podľa ktorých sťažovateľ spáchal skutky, tak ako sú tieto
vymedzené v takzvanej skutkovej vete rozsudku okresného súdu, keďže krajský súd tieto
nemenil. Skutkovému stavu tak, ako bol zistený a popísaný v rozsudku okresného súdu, však
zodpovedá právny záver vyjadrený v posúdení skutkov sťažovateľa, podľa ktorého ide
o zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. d)
Trestného zákona a o prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1 a ods. 2 písm. a)
a b) Trestného zákona. So zreteľom na uvedené možno uzavrieť, že dovolaním napadnuté
uznesenie nespočíva na nesprávnom právnom posúdení skutku, ale ani na inom nesprávnom
hmotnoprávnom posúdení tak, ako to sťažovateľ namietal v podanom dovolaní, a preto ním
uvádzaný dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku nie je daný.
Podľa prezentačnej pečiatky obhajcu sťažovateľa uznesenie najvyššieho súdu mu
bolo doručené 23. marca 2009.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd
rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu tento nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať
a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky.
Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým
prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).
Ústavný súd považuje sťažnosť za zjavne neopodstatnenú.
Podstata sťažovateľových námietok spočíva jednak v nesprávnom hodnotení
vykonaného dokazovania a z toho vyplývajúcich nesprávnych skutkových zisteniach, ako aj
v nesprávnom hmotnoprávnom posúdení zisteného skutku.
Treba konštatovať, že závery najvyššieho súdu sú z pohľadu ústavného súdu
vyčerpávajúce a presvedčivé. Najvyšší súd dostatočným spôsobom vysvetlil, prečo
nepovažoval uplatnený dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku za
naplnený. Jeho úvahy v žiadnom prípade nemožno považovať ani za arbitrárne, ale ani za
zjavne neodôvodnené. Preto nebol dôvod do týchto záverov zasahovať na základe tých
námietok, ktoré sťažovateľ v podanom dovolaní uplatnil.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené
vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. júna 2009