Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 213/09
PDF · 210.35 KB
No categories available
IV. ÚS 213/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. júna 2009 predbežne
prerokoval sťažnosť Mgr. Ľ. B., L., vo veci namietaného porušenia jeho práv prípisom
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 19621/2008-532/87 z 21. novembra
2008 a prípisom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. SLV-465-5/PS-2008
z 3. septembra 2008, ako aj vo veci návrhu na začatie konania o súlade § 192 písm. e)
zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej
informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej
polície v znení neskorších predpisov s čl. 50 Ústavy Slovenskej republiky a takto
rozhodol:
Sťažnosť Mgr. Ľ. B. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. mája 2009
doručená sťažnosť Mgr. Ľ. B., L. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia
jeho práv z dôvodu nevyhovenia jeho žiadosti o náhradu škody z 26. júna 2008 podľa
zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo
jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb.“) oznámeného mu
prípisom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo
spravodlivosti“) č. 19621/2008-532/87 z 21. novembra 2008 a vo veci nevyhovenia jeho
žiadosti o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody z 3. júla 2008 podľa
zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003
Z. z.“) oznámeného mu prípisom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len
„ministerstvo vnútra“) č. SLV-465-5/PS-2008 z 3. septembra 2008, ako aj o návrhu na
začatie konania o súlade § 192 písm. e) zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov
Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže
Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
č. 73/1998 Zb.“) s čl. 50 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“).
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza:
„Mám za to, že je vo Vašich možnostiach napomôcť k ukončeniu môjho sporu a preto
vám predkladám svoje sťažnosti:
1. Proti Ministerstvu spravodlivosti SR.
Pri prejednávaní mojej veci na okresnom súde v Žiline boli porušené moje ústavné
práva podľa Ústavy SR čl. 48 ods. 2, súd nekonal v primeraných lehotách. Za odôvodnené,
potvrdené prieťahy v súdnom konaní, čo konštatoval aj verejný ochranca práv som sa
domáhal primeranej finančnej náhrady vo výške 13.941 EUR (420.000,- Sk) v ktorej je
zahrnutá materiálna a psychická ujma ako aj trovy právneho zastúpenia, pričom
ministerstvo spravodlivosti moju žiadosť o predbežné prerokovanie náhrady škody, podanú
v októbri 2008, odmietlo spôsobenú škodu vyplatiť aj po mojich opätovných výzvach.
Vyjadrenie verejného ochrancu práv Vám prikladám v prílohe.
2. Proti Ministerstvu vnútra SR.
Podľa Čl. 19 boli porušené moje ústavné práva a vplyvom rozhodnutia Ministerstva
vnútra nebola zachovaná moja dobrá povesť a dobré meno. Spod podozrenia som bol
právoplatne oslobodený súdom Slovenskej republiky, ale Ministerstvo vnútra odmietlo
zrušiť svoje rozhodnutie o mojom prepustení. Rozhodnutie bolo vydané podľa môjho názoru
pri nesúlade predpisov. Nepotvrdilo sa, že som spáchal skutok, pričom súd ma v plnom
rozsahu oslobodil.
Bolo porušené moje ústavné právo, že každý považuje sa za nevinného, kým súd
nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu podľa Čl. 50 Ústavy SR, pričom
ministerstvom vnútra SR, bolo vydané rozhodnutie, ktoré neprimeranie proti ústavne
zasiahlo do mojich práv. Bol som v roku 2000 nezákonne prepustený zo služobného pomeru
príslušníka Polície SR a nebolo rešpektované toto moje ústavné právo. Súd Slovenskej
republiky ma za skutok, za ktorý som bol prepustený zo služobného pomeru príslušníka
polície SR, spod obžaloby v plnom rozsahu oslobodil v roku 2008. Ministerstvo mi odmietlo
vyplatiť spôsobenú škodu 511.850 EUR (15 420 000,- Sk) v ktorej je zahrnutá materiálna
a psychická ujma, ako aj trovy právneho zastúpenia, pričom svoju žiadosť o predbežné
prerokovanie náhrady škody som zaslal v októbri 2008.
3. Návrh na začatie konania pre nesúlad zákonov Proti ministerstvu spravodlivosti
a ministerstvu vnútra SR.
Podľa môjho právneho názoru s poukázaním na množstvo preštudovanej literatúry
v oblasti práva a mojej štátnej skúške z práva, zákon o Štátnej službe príslušníkov polície
č. 73/1998 Z. z, § 192 ods. e, nemôže jeho právna sila byť väčšia, ako sila Ústavného
zákona, že každý považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim
rozsudkom jeho vinu podľa Čl. 50 Ústavy SR a preto Personálny rozkaz ministra vnútra SR
zo dňa 21. 8. 2000, na základe ktorého som bol zo služobného pomeru prepustený a niesol
znaky trestného činu porušuje moje ústavné práva podľa Čl. 50 Ústavy SR. Ja som na
základe tohto protiprávneho rozhodnutia Ministerstva vnútra utrpel neprimeranú ujmu.
Okresný súd ma v roku 2008 v plnom rozsahu oslobodil.“
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:
„1. V bode 1.
Navrhujem, aby Ústavný súd zaviazal Ministerstvo spravodlivosti vyplatiť primerané
finančné zadosťučinenie a to spôsobenú škodu v ktorej je zahrnutá materiálna a psychická
ujma vo výške 13.941 EUR (420.000,- Sk).
2. V bode 2.
Navrhujem, aby Ústavný súd zaviazal Ministerstvo vnútra SR, vyplatiť primerané
finančné zadosťučinenie a to spôsobenú škodu v ktorej je zahrnutá materiálna a psychická
ujma vo výške 511.850 EUR (15.420.000,- Sk).
3. V bode 3.
Navrhujem, aby Ústavný súd zaviazal Ministerstvo vnútra, vydať novú právnu normu
v súlade s rešpektovaním môjho Ústavného práva, aby nemohli v budúcnosti byť policajti
prepúšťaní pre porušenie služobnej prísahy zvlášť hrubým spôsobom vo veciach, ktoré nesú
znaky trestného činu, tak ako sa to stalo v mojom prípade. Navrhujem aby Ústavný súd
zakázal takto porušovať základné práva a slobody podľa Čl. 50 Ústavy SR, podal návrh na
úpravu zákonnej normy zákona o PZ č. 73/1998 Z. z. § 192 ods. e a vydal uznesenie, ktoré
pozastaví namietanú časť tohto predpisu.
4. V bode 4.
Navrhujem, aby Ústavný súd rozhodol o ustanovení môjho advokáta na zastupovanie
v konaní na náklady štátu.“
Súčasne sťažovateľ požiadal o ustanovenie právneho zástupcu bez toho, aby svoje
majetkové pomery dokumentoval.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť
by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na
začatie konania.
Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu. Táto lehota sa pri opakovaní alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o inom opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
1. K žiadosti sťažovateľa zaviazať ministerstvo vnútra a ministerstvo spravodlivosti
vyplatiť mu primerané finančné zadosťučinenie
Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd prikázal ministerstvu spravodlivosti, ako aj
ministerstvu vnútra vyplatiť mu primerané finančné zadosťučinenie, a to za spôsobenú
škodu, čo sa týka ministerstva spravodlivosti za škodu uplatnenú podľa zákona
č. 58/1969 Zb. a čo sa týka ministerstva vnútra za škodu uplatnenú podľa zákona
č. 514/2003 Zb.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu
základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, t. j. iba vtedy, ak túto ochranu
neposkytujú všeobecné súdy.
Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá
automaticky právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Ústavný súd sa pri zakladaní
svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen
zákonnosť, ale aj ústavnosť. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti
fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo
slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných
a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť
odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02,
III. ÚS 70/02). To znamená, že sťažnosť možno ústavnému súdu podať spravidla iba vtedy,
ak sťažovateľ ešte pred jej podaním vyčerpal všetky právne prostriedky, ktoré mu zákon
na ochranu jeho práva poskytuje.
Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého
princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú fyzickú
osobu a právnickú osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva,
musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu,
musí požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza
právomoci ústavného súdu (IV. ÚS 128/04).
Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd svojím príkazom nariadil obidvom ministerstvám,
aby „urýchlili“ ukončenie jeho sporu, pritom náhradu škody uplatňuje za prieťahy v konaní
vedenom pod sp. zn. 1 T 40/2001, ktoré bolo právoplatne skončené 27. marca 2008, a za
nevyhovenie jeho žiadosti o zrušenie personálneho rozkazu ministra vnútra Slovenskej
republiky č. p. 263 z 21. augusta 2000.
Z príloh, ktoré sťažovateľ priložil k sťažnosti, vyplýva, že tak ako ministerstvo
vnútra, ani ministerstvo spravodlivosti jeho žiadostiam nevyhovelo.
Ministerstvo spravodlivosti odmietnutie žiadosti odôvodnilo takto:
„Podľa citovaného zákona č. 58/1969 Zb., nie je daný právny nárok na náhradu
škody za prieťah v súdnom konaní, lebo uvedený zákon takúto náhradu škody neumožňuje.
Z tohto dôvodu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky Vašej žiadosti nevyhovelo.
Tým odpadol dôvod Vašou žiadosťou sa bližšie zaoberať z hľadiska zisťovania prieťahu
v súdnom konaní, vedenom na Okresnom súde v Žiline pod sp. zn. 1 T 40/2001.“
Ministerstvo vnútra odmietnutie žiadosti odôvodnilo takto:
„Podľa § 6 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým
bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom.
Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.
Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie
povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej
lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy
v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb
a právnických osôb.
Podľa § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. právo na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takýmto postupom spôsobená škoda.
V zmysle uvedených ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. však vo Vašom prípade
nedošlo k zrušeniu žiadneho právoplatného rozhodnutia orgánu verejnej moci jeho
nadriadeným, resp. na to príslušným orgánom z dôvodu jeho nezákonnosti. Práve naopak,
po tom, čo ste podali rozklad voči personálnemu rozkazu ministra vnútra SR, bol tento
rozhodnutím ministra vnútra Slovenskej republiky č. p.: KM-212/PK-2003 z 30. 10. 2003
zamietnutý. Nedošlo teda k zrušeniu personálneho rozkazu ministra vnútra Slovenskej
republiky č. p.: 263 zo dňa 21. 8. 2000 nadriadeným orgánom pre jeho nezákonnosť, práve
naopak, nadriadený orgán zamietol Váš rozklad a personálny rozkaz ministra vnútra
Slovenskej republiky č. p.: 263 zo dňa 21. 8. 2000 potvrdil.“
Ústavný súd v konaní o sťažnosti môže rozhodovať len vo veciach, na ktoré má svoju
právomoc ustanovenú v čl. 127 ústavy. Z už citovaného čl. 127 ústavy vyplýva, že do
právomoci ústavného súdu nepatrí rozhodovanie o otázkach, ktoré od ústavného súdu
požaduje sťažovateľ v súvislosti s uplatnením náhrady škody spôsobenej rozhodnutím
orgánu štátu, resp. jeho nesprávnym úradným postupom a spôsobenej orgánom verejnej
moci pri výkone verejnej moci. V týchto prípadoch je postup pri poskytovaní ochrany
ustanovený tak zákonom č. 58/1969 Zb., ako aj zákonom č. 514/2003 Z. z. Na rozhodnutie,
ktorého sa sťažovateľ domáha od ústavného súdu, však ústavný súd nemá právomoc.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd túto časť sťažnosti sťažovateľa odmietol pre
nedostatok svojej právomoci.
Čo sa týka časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľ konštatuje vo vzťahu k ministerstvu
vnútra, že boli porušené jeho ústavné práva (čl. 19 a čl. 50 ústavy), ústavný súd ich
vzhľadom na petit sťažnosti považoval za súčasť argumentácie odôvodňujúcej návrh
sťažovateľa na rozhodnutie ústavného súdu.
2. K návrhu na začatie konania o súlade § 192 písm. e) zákona č. 73/1998 Z. z. s čl. 50
Ústavný súd k návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov, ktorého sa
sťažovateľ domáha, uvádza, že zákonná úprava konaní pred ústavným súdom koncipuje
konanie o súlade právnych predpisov ako samostatné konanie a nepripúšťa možnosť
uskutočniť ich aj v rámci a ako súčasť iného druhu konania pred ústavným súdom.
Vychádzajúc z uvedeného možno za opodstatnené návrhy na začatie konania pred ústavným
súdom preto považovať len tie, o ktorých možno konať a rozhodnúť v niektorom
z uvedených konaní pred ústavným súdom ako v samostatnom konaní. Takýto postup je
v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu (I. ÚS 23/99, I. ÚS 29/99).
Pretože prijatiu tejto časti sťažnosti bráni prekážka jej zjavnej neopodstatnenosti,
ústavný súd ju po predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
Nad rámec tohto rozhodnutia ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že aj keby
sťažovateľ doručil ústavnému súdu návrh na konanie o súlade označeného ustanovenia
zákona č. 73/1998 Z. z. s čl. 50 ústavy, ústavný súd podľa čl. 125 ústavy by jeho návrh
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako návrh podaný neoprávnenou
osobou, pretože takýto návrh môže podať podľa čl. 130 ods. 1 ústavy len taxatívne
ustanovený okruh aktívne legitimovaných subjektov, a to aspoň pätina poslancov Národnej
rady Slovenskej republiky, prezident Slovenskej republiky, vláda Slovenskej republiky, súd,
generálny prokurátor Slovenskej republiky a verejný ochranca práv (vo veciach súladu
takých právnych predpisov, ak ich ďalšie uplatňovanie môže ohroziť zákonné práva alebo
slobody).
Sťažovateľovi však nič nebráni, aby dal podnet na začatie konania o súlade
označeného právneho predpisu s ústavou generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky
alebo verejnému ochrancovi práv.
Keďže vo všetkých prípadoch išlo o neodstrániteľné nedostatky sťažnosti, ústavný
súd sťažovateľa nevyzýval na odstránenie nedostatkov zákonom predpísaných náležitostí
sťažnosti, nezaoberal sa dodržaním zákonom ustanovenej lehoty na podanie sťažnosti podľa
§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde a ani žiadosťou sťažovateľa o ustanovenie právneho
zástupcu.
V nadväznosti na tieto skutočnosti rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené
vo výroku tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. júna 2009