Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 213/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. júna 2009 predbežne

prerokoval sťažnosť Mgr. Ľ. B., L., vo veci namietaného porušenia jeho práv prípisom

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 19621/2008-532/87 z 21. novembra

2008 a prípisom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. SLV-465-5/PS-2008

z 3. septembra 2008, ako aj vo veci návrhu na začatie konania o súlade § 192 písm. e)

o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej

informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej

polície v znení neskorších predpisov s a takto

rozhodol:

Sťažnosť Mgr. Ľ. B. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. mája 2009

doručená sťažnosť Mgr. Ľ. B., L. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

jeho práv z dôvodu nevyhovenia jeho žiadosti o náhradu škody z 26. júna 2008 podľa

o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo

jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „“) oznámeného mu

prípisom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo

spravodlivosti“) č. 19621/2008-532/87 z 21. novembra 2008 a vo veci nevyhovenia jeho

žiadosti o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody z 3. júla 2008 podľa

o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci

a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „

Z. z.“) oznámeného mu prípisom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len

„ministerstvo vnútra“) č. SLV-465-5/PS-2008 z 3. septembra 2008, ako aj o návrhu na

začatie konania o súlade o štátnej službe príslušníkov

Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže

Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

č. “) s (ďalej len „“).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza:

„Mám za to, že je vo Vašich možnostiach napomôcť k ukončeniu môjho sporu a preto

vám predkladám svoje sťažnosti:

1. Proti Ministerstvu spravodlivosti SR.

Pri prejednávaní mojej veci na okresnom súde v Žiline boli porušené moje ústavné

práva podľa SR , súd nekonal v primeraných lehotách. Za odôvodnené,

potvrdené prieťahy v súdnom konaní, čo konštatoval aj verejný ochranca práv som sa

domáhal primeranej finančnej náhrady vo výške 13.941 EUR (420.000,- Sk) v ktorej je

zahrnutá materiálna a psychická ujma ako aj trovy právneho zastúpenia, pričom

ministerstvo spravodlivosti moju žiadosť o predbežné prerokovanie náhrady škody, podanú

v októbri 2008, odmietlo spôsobenú škodu vyplatiť aj po mojich opätovných výzvach.

Vyjadrenie verejného ochrancu práv Vám prikladám v prílohe.

2. Proti Ministerstvu vnútra SR.

Podľa Čl. 19 boli porušené moje ústavné práva a vplyvom rozhodnutia Ministerstva

vnútra nebola zachovaná moja dobrá povesť a dobré meno. Spod podozrenia som bol

právoplatne oslobodený súdom Slovenskej republiky, ale Ministerstvo vnútra odmietlo

zrušiť svoje rozhodnutie o mojom prepustení. Rozhodnutie bolo vydané podľa môjho názoru

pri nesúlade predpisov. Nepotvrdilo sa, že som spáchal skutok, pričom súd ma v plnom

rozsahu oslobodil.

Bolo porušené moje ústavné právo, že každý považuje sa za nevinného, kým súd

nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu podľa Čl. 50 SR, pričom

ministerstvom vnútra SR, bolo vydané rozhodnutie, ktoré neprimeranie proti ústavne

zasiahlo do mojich práv. Bol som v roku 2000 nezákonne prepustený zo služobného pomeru

príslušníka Polície SR a nebolo rešpektované toto moje ústavné právo. Súd Slovenskej

republiky ma za skutok, za ktorý som bol prepustený zo služobného pomeru príslušníka

polície SR, spod obžaloby v plnom rozsahu oslobodil v roku 2008. Ministerstvo mi odmietlo

vyplatiť spôsobenú škodu 511.850 EUR (15 420 000,- Sk) v ktorej je zahrnutá materiálna

a psychická ujma, ako aj trovy právneho zastúpenia, pričom svoju žiadosť o predbežné

prerokovanie náhrady škody som zaslal v októbri 2008.

3. Návrh na začatie konania pre nesúlad zákonov Proti ministerstvu spravodlivosti

a ministerstvu vnútra SR.

Podľa môjho právneho názoru s poukázaním na množstvo preštudovanej literatúry

v oblasti práva a mojej štátnej skúške z práva, zákon o Štátnej službe príslušníkov polície

č. 73/1998 Z. z, § 192 ods. e, nemôže jeho právna sila byť väčšia, ako sila Ústavného

zákona, že každý považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim

rozsudkom jeho vinu podľa Čl. 50 SR a preto Personálny rozkaz ministra vnútra SR

zo dňa 21. 8. 2000, na základe ktorého som bol zo služobného pomeru prepustený a niesol

znaky trestného činu porušuje moje ústavné práva podľa Čl. 50 SR. Ja som na

základe tohto protiprávneho rozhodnutia Ministerstva vnútra utrpel neprimeranú ujmu.

Okresný súd ma v roku 2008 v plnom rozsahu oslobodil.“

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. V bode 1.

Navrhujem, aby Ústavný súd zaviazal Ministerstvo spravodlivosti vyplatiť primerané

finančné zadosťučinenie a to spôsobenú škodu v ktorej je zahrnutá materiálna a psychická

ujma vo výške 13.941 EUR (420.000,- Sk).

2. V bode 2.

Navrhujem, aby Ústavný súd zaviazal Ministerstvo vnútra SR, vyplatiť primerané

finančné zadosťučinenie a to spôsobenú škodu v ktorej je zahrnutá materiálna a psychická

ujma vo výške 511.850 EUR (15.420.000,- Sk).

3. V bode 3.

Navrhujem, aby Ústavný súd zaviazal Ministerstvo vnútra, vydať novú právnu normu

v súlade s rešpektovaním môjho Ústavného práva, aby nemohli v budúcnosti byť policajti

prepúšťaní pre porušenie služobnej prísahy zvlášť hrubým spôsobom vo veciach, ktoré nesú

znaky trestného činu, tak ako sa to stalo v mojom prípade. Navrhujem aby Ústavný súd

zakázal takto porušovať základné práva a slobody podľa Čl. 50 SR, podal návrh na

úpravu ods. e a vydal uznesenie, ktoré

pozastaví namietanú časť tohto predpisu.

4. V bode 4.

Navrhujem, aby Ústavný súd rozhodol o ustanovení môjho advokáta na zastupovanie

v konaní na náklady štátu.“

Súčasne sťažovateľ požiadal o ustanovenie právneho zástupcu bez toho, aby svoje

majetkové pomery dokumentoval.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“).

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť

by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, ).

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom na

začatie konania.

Podľa sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu. Táto lehota sa pri opakovaní alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o inom opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

1. K žiadosti sťažovateľa zaviazať ministerstvo vnútra a ministerstvo spravodlivosti

vyplatiť mu primerané finančné zadosťučinenie

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd prikázal ministerstvu spravodlivosti, ako aj

ministerstvu vnútra vyplatiť mu primerané finančné zadosťučinenie, a to za spôsobenú

škodu, čo sa týka ministerstva spravodlivosti za škodu uplatnenú podľa zákona

č. a čo sa týka ministerstva vnútra za škodu uplatnenú podľa zákona

č.

Podľa právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu

základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, t. j. iba vtedy, ak túto ochranu

neposkytujú všeobecné súdy.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá

automaticky právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Ústavný súd sa pri zakladaní

svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen

zákonnosť, ale aj ústavnosť. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo

slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných

a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť

odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. ,

). To znamená, že sťažnosť možno ústavnému súdu podať spravidla iba vtedy,

ak sťažovateľ ešte pred jej podaním vyčerpal všetky právne prostriedky, ktoré mu zákon

na ochranu jeho práva poskytuje.

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého

princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú fyzickú

osobu a právnickú osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva,

musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu,

musí požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza

právomoci ústavného súdu ().

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd svojím príkazom nariadil obidvom ministerstvám,

aby „urýchlili“ ukončenie jeho sporu, pritom náhradu škody uplatňuje za prieťahy v konaní

vedenom pod sp. zn. , ktoré bolo právoplatne skončené 27. marca 2008, a za

nevyhovenie jeho žiadosti o zrušenie personálneho rozkazu ministra vnútra Slovenskej

republiky č. p. 263 z 21. augusta 2000.

Z príloh, ktoré sťažovateľ priložil k sťažnosti, vyplýva, že tak ako ministerstvo

vnútra, ani ministerstvo spravodlivosti jeho žiadostiam nevyhovelo.

Ministerstvo spravodlivosti odmietnutie žiadosti odôvodnilo takto:

„Podľa citovaného , nie je daný právny nárok na náhradu

škody za prieťah v súdnom konaní, lebo uvedený zákon takúto náhradu škody neumožňuje.

Z tohto dôvodu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky Vašej žiadosti nevyhovelo.

Tým odpadol dôvod Vašou žiadosťou sa bližšie zaoberať z hľadiska zisťovania prieťahu

v súdnom konaní, vedenom na Okresnom súde v Žiline pod sp. zn. .“

Ministerstvo vnútra odmietnutie žiadosti odôvodnilo takto:

„Podľa právo na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým

bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom.

Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

Podľa štát zodpovedá za škodu spôsobenú

nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie

povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej

lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy

v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb

a právnických osôb.

Podľa právo na náhradu škody spôsobenej

nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takýmto postupom spôsobená škoda.

V zmysle uvedených ustanovení však vo Vašom prípade

nedošlo k zrušeniu žiadneho právoplatného rozhodnutia orgánu verejnej moci jeho

nadriadeným, resp. na to príslušným orgánom z dôvodu jeho nezákonnosti. Práve naopak,

po tom, čo ste podali rozklad voči personálnemu rozkazu ministra vnútra SR, bol tento

rozhodnutím ministra vnútra Slovenskej republiky č. p.: KM-212/PK-2003 z 30. 10. 2003

zamietnutý. Nedošlo teda k zrušeniu personálneho rozkazu ministra vnútra Slovenskej

republiky č. p.: 263 zo dňa 21. 8. 2000 nadriadeným orgánom pre jeho nezákonnosť, práve

naopak, nadriadený orgán zamietol Váš rozklad a personálny rozkaz ministra vnútra

Slovenskej republiky č. p.: 263 zo dňa 21. 8. 2000 potvrdil.“

Ústavný súd v konaní o sťažnosti môže rozhodovať len vo veciach, na ktoré má svoju

právomoc ustanovenú v . Z už citovaného vyplýva, že do

právomoci ústavného súdu nepatrí rozhodovanie o otázkach, ktoré od ústavného súdu

požaduje sťažovateľ v súvislosti s uplatnením náhrady škody spôsobenej rozhodnutím

orgánu štátu, resp. jeho nesprávnym úradným postupom a spôsobenej orgánom verejnej

moci pri výkone verejnej moci. V týchto prípadoch je postup pri poskytovaní ochrany

ustanovený tak , ako aj Na rozhodnutie,

ktorého sa sťažovateľ domáha od ústavného súdu, však ústavný súd nemá právomoc.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd túto časť sťažnosti sťažovateľa odmietol pre

nedostatok svojej právomoci.

Čo sa týka časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľ konštatuje vo vzťahu k ministerstvu

vnútra, že boli porušené jeho ústavné práva ( a ), ústavný súd ich

vzhľadom na petit sťažnosti považoval za súčasť argumentácie odôvodňujúcej návrh

sťažovateľa na rozhodnutie ústavného súdu.

2. K návrhu na začatie konania o súlade s

Ústavný súd k návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov, ktorého sa

sťažovateľ domáha, uvádza, že zákonná úprava konaní pred ústavným súdom koncipuje

konanie o súlade právnych predpisov ako samostatné konanie a nepripúšťa možnosť

uskutočniť ich aj v rámci a ako súčasť iného druhu konania pred ústavným súdom.

Vychádzajúc z uvedeného možno za opodstatnené návrhy na začatie konania pred ústavným

súdom preto považovať len tie, o ktorých možno konať a rozhodnúť v niektorom

z uvedených konaní pred ústavným súdom ako v samostatnom konaní. Takýto postup je

v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu (, ).

Pretože prijatiu tejto časti sťažnosti bráni prekážka jej zjavnej neopodstatnenosti,

ústavný súd ju po predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

Nad rámec tohto rozhodnutia ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že aj keby

sťažovateľ doručil ústavnému súdu návrh na konanie o súlade označeného ustanovenia

s , ústavný súd podľa by jeho návrh

odmietol podľa ako návrh podaný neoprávnenou

osobou, pretože takýto návrh môže podať podľa len taxatívne

ustanovený okruh aktívne legitimovaných subjektov, a to aspoň pätina poslancov Národnej

rady Slovenskej republiky, prezident Slovenskej republiky, vláda Slovenskej republiky, súd,

generálny prokurátor Slovenskej republiky a verejný ochranca práv (vo veciach súladu

takých právnych predpisov, ak ich ďalšie uplatňovanie môže ohroziť zákonné práva alebo

slobody).

Sťažovateľovi však nič nebráni, aby dal podnet na začatie konania o súlade

označeného právneho predpisu s generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky

alebo verejnému ochrancovi práv.

Keďže vo všetkých prípadoch išlo o neodstrániteľné nedostatky sťažnosti, ústavný

súd sťažovateľa nevyzýval na odstránenie nedostatkov zákonom predpísaných náležitostí

sťažnosti, nezaoberal sa dodržaním zákonom ustanovenej lehoty na podanie sťažnosti podľa

a ani žiadosťou sťažovateľa o ustanovenie právneho

zástupcu.

V nadväznosti na tieto skutočnosti rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené

vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júna 2009