Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 170/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. júna 2009 predbežne

prerokoval sťažnosť spoločnosti B., a. s., B., zastúpenej advokátom JUDr. P. B., B., s. r. o.,

B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46

ods. 1 , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu

v Bratislave a jeho rozhodnutím č. k. -783 z 22. januára 2007 a postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a jeho rozhodnutím č. k. -839

z 29. mája 2008 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti B., a. s., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. októbra

2008 doručená sťažnosť spoločnosti B., a. s. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu zaručeného

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -783

z 22. januára 2007 a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) č. k. -839 z 29. mája 2008.

Sťažovateľ svoju sťažnosť odôvodňuje skutočnosťou, že 4. júla 2001 podal proti

P., a. s., na krajskom súde žalobu o zaplatenie sumy 38 111 784 Sk z titulu náhrady škody.

Dôvodom podania predmetnej žaloby bola podľa neho skutočnosť, že s odporcom „uzavrel

dňa 10. 05. 2000 Zmluvu o kontokorentnom úvere č. 1/00/BA o poskytnutí úveru do výšky

100 mil. Sk. V zmysle čl. I. vyššie uvedenej zmluvy sa sťažovateľ s odporcom dohodli,

že budú uzatvárať ďalšie zmluvy o kontokorentnom úvere na jednoročné zmluvné obdobie

v rozsahu a za podmienok dohodnutých v zmluve č. 1/00/BA.

Sťažovateľ dňa 27. 03. 2001 požiadal odporcu o uzavretie ďalšej zmluvy

o kontokorentnom úvere, nakoľko boli splnené podmienky na uzavretie ďalšej zmluvy

o poskytnutí kontokorentného úveru. Odporca reagoval na túto žiadosť dňa 02. 05. 2001,

kedy oznámil elektronickou poštou sťažovateľovi, že ďalšiu zmluvu neuzavrie. Sťažovateľ

následne listom zo dňa 18. 05. 2001 oznámil odporcovi, že v prípade neposkytnutia

ďalšieho úveru vzniknú sťažovateľovi značné škody; následne listom zo dňa 21. 05. 2001,

ktorý bol sťažovateľovi doručený dňa 22. 05. 2001, odporca sťažovateľovi vytkol porušenie

viacerých ustanovení zmluvy č. 1/00/BA a ďalej sťažovateľovi oznámil, že neposkytne ďalší

úver a neuzavrie ďalšiu zmluvu o kontokorentnom úvere a odstupuje od úverovej zmluvy v

časti povinnosti poskytnutia budúceho úveru z dôvodu podstatného porušenia zmluvnej

povinnosti sťažovateľom. Listom zo dňa 03. 07. 2001 sťažovateľ odporcovi vyčíslil škody,

ktoré vznikli porušením záväzku odporcu neuzavretím ďalšej zmluvy o poskytnutí

kontokorentného úveru.“.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh ďalej vyplýva skutočnosť, že krajský súd žalobu

sťažovateľa rozsudkom č. k. -783 z 22. januára 2007 zamietol s poukázaním

na skutočnosť, že povinnosť odporcu uzatvoriť so sťažovateľom zmluvu o kontokorentnom

úvere zanikla okamihom doručenia odporcovho odstúpenia od zmluvy sťažovateľovi.

Dôvodnosť odstúpenia od zmluvy krajský súd videl v skutočnosti, že sťažovateľ neplnil

voči odporcovi všetky zmluvne dojednané povinnosti riadne a včas. Podľa názoru krajského

súdu „ navrhovateľ už pri uzatváraní zmluvy musel vedieť... že pri neplnení zmluvných

povinností zo strany navrhovateľa, nebude mať odporca záujem na ďalšom plnení,

konkrétne na uzavretí zmluvy o kontokorentnom úvere na ďalší rok. Preto súd dospel

k záveru, že neplnenie povinností navrhovateľa vytknutých odporcom je podstatným

porušením zmluvy v zmysle ...“.

Podstatou konania sťažovateľa, ktorým mali byť porušené jeho zmluvné povinnosti,

je nesplnenie notifikačných povinností spočívajúcich najmä „v povinnosti v predkladať

odporcovi štvrťročne súvahu a výkaz ziskov a strát, vždy do 20-teho dňa nasledujúceho

mesiaca po skončení štvrťroka, daňové priznanie a ročné finančné výkazy do 5. 4.

nasledujúceho roka a ďalšie doklady“.

Sťažovateľ v konaní namietal, že aj v minulosti dochádzalo v obchodných vzťahoch

medzi ním a odporcom k akceptácii časových posunov v plnení zmluvných povinností

bez toho, aby si odporca splnenie povinností vymáhal či odstúpil od zmluvy. Krajský súd

k tomu konštatoval, že táto skutočnosť „neznamená, že ide medzi účastníkmi konania

o stabilné obchodné zvyklosti, v dôsledku ktorých zaniká povinnosť plniť zmluvné dohody“.

Krajský súd po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že „odstúpenie odporcu

od časti zmluvy je v súlade s právom, a preto navrhovateľ nepreukázal protiprávne konanie

odporcu – ako jednu z podstatných náležitosti zodpovednosti za škodu – v dôsledku ktorého

mu mala vzniknúť škoda uplatnená v tomto konaní“.

Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom sa domáhal

zrušenia rozsudku súdu I. stupňa a vrátenia veci na ďalšie konanie. V odvolaní sťažovateľ

prezentoval právny názor, podľa ktorého „zo systematického a logického výkladu citovanej

zmluvy zo dňa 10. 05. 2000 vyplýva, že záväzok žalovaného uzavrieť novú zmluvu

o kontokorentnom úvere vznikol akonáhle v lehote uvedenej v článku I. ods. 4 veta prvá

cit. zmluvy došlo z našej strany k splneniu podmienok uvedených v článku I. ods. 2

cit. zmluvy. Podmienky podľa článku I. ods. 2 cit. zmluvy, za ktorých malo dôjsť k plneniu

žalovaného uzavrieť nové zmluvy o kontokorentnom úvere, boli splnené. Súd prvého stupňa

sa však uspokojil s nepodloženým záverom, že podmienky splnené neboli, hoci žiadne

dokazovanie v tomto smere nevykonal.“.

Dôvody na neuzatvorenie novej zmluvy odporcom spočívajúce v porušení

zmluvných povinností na strane odporcu sťažovateľ neuznáva a v odvolaní poukazuje

na skutočnosť, že „žalovanému nič nebránilo vykonať previerku požadovaných účtovných

dokladov jeho poverenými pracovníkmi v termíne, ktorý stačilo s nami dohodnúť,

kde by mal k dispozícii aj ďalšie ním požadované doklady.

Za situácie, keď žalovaný mal v predstavenstve a dozornej rade spoločnosti žalobcu

svojich nominantov, nie je možné nepredloženie požadovaných ročných finančných výkazov

a daňové priznanie za rok 2000, ako aj súvahy a výkazu ziskov a strát za štvrtý štvrťrok

2000 považovať za podstatné porušenie zmluvnej povinnosti, ako má na mysli ust. § 345

ods. 2 Obch. zák. Podľa § 180 ods. 4 Obch. zák. predstavenstvo nemôže odmietnuť

akcionárovi poskytnúť údaje týkajúce sa hospodárenia a majetkových pomerov akciovej

spoločnosti, takže neobstojí tvrdenie žalovaného, že nemal ani zákonnú možnosť s

poukazom na ust. § 194 ods. 5 Obch. zák. poznať hospodársku situáciu v spoločnosti

žalobcu.“.

Sťažovateľ taktiež v odvolaní namieta právnu kvalifikáciu tvrdeného porušenia

zmluvy. Vychádza z názoru, podľa ktorého „žalovaným tvrdené porušenie záväzkov

je označené v cit. zmluve ako osobitné podmienky, ktoré sa týkajú samotného plnenia

tzn. realizácie citovanej zmluvy zo dňa 10. 5. 2000, nie sú však nutnými podmienkami

(predpokladmi) vyžadujúcimi splnenie ešte pred uzavretím novej zmluvy o kontokorentnom

úvere – takými sú iba podmienky v článku I. ods. 2, ktoré jasne uvádzajú, za akých

predpokladov sa má nová zmluva uzatvárať... Preto ak by sa aj malo v súdenej veci

nepredloženie žalovaným požadovaných dokladov považovať za porušenie zmluvy, išlo

by o porušenie nie podstatným spôsobom, na ktoré sa mala poskytnúť dodatočná primeraná

lehota, ktorá poskytnutá nebola...“.

Sťažovateľ svoje odvolanie doplnil podaním z 26. marca 2007 o dôvody, obsahom

ktorých je ich tvrdenie, že zmluva o kontokorentnom úvere č. 1/00/BA z 10. mája 2000

obsahuje dva samostatné záväzky, „ktoré je potrebné právne posúdiť každý samostatne:

1. zmluva o uzavretí budúcej zmluvy, ktorú má žalovaný povinnosť uzavrieť,

ako náhle sa splnia podmienky uvedené v čl. I. ods. 2, 4 cit. zmluvy, pričom obsahové

náležitosti tejto budúcej zmluvy o úvere majú byť rovnaké, ako má zmluva o úvere zo dňa

10. 05. 2000,

2. zmluva o úvere tak, ako je obsiahnutá v čl. I. až VIII. zmluvy o kontokorentnom

úvere zo dňa 10. 05. 2000.“.

Najvyšší súd podanému odvolaniu sťažovateľa nevyhovel a rozsudok krajského súdu

potvrdil. V odôvodnení svojho rozsudku najvyšší súd uviedol názor, podľa ktorého

k porušeniu zmluvných povinností sťažovateľom došlo, a to v intenzite zodpovedajúcej

podstatnému porušeniu zmluvy.

Vo vzťahu k sťažovateľom namietanej povinnosti odporcu poskytnúť dostatočnú

primeranú lehotu na splnenie povinností krajský súd konštatoval, že „pri podstatnom

porušení zmluvy, za aké aj odvolací súd považoval nesplnenie si povinnosti žalobcu

vyplývajúcu mu podľa čl. I bod 2 a čl. VI bod 3, nie je povinnosť poskytnúť žiadnu lehotu

strane, ktorá porušila podstatnú povinnosť vyplývajúcu jej zo zmluvy“.

Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozsudku vyslovil aj názor, podľa ktorého

„považoval tvrdenie žalobcu o tom, že zmluva o kontokorentnom úvere č. 1/00/BA

obsahovala aj zmluvu o budúcej zmluve za nedôvodnú“. Svoj názor oprel o skutočnosť,

že v predmetnej zmluve nie je presne určená doba, dokedy sa má budúca zmluva uzavrieť,

a teda nebola naplnená podmienka platnosti zmluvy o budúcej zmluve podľa § 289 ods. 1

v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“) spočívajúca v nutnom zmluvnom určení doby, v ktorej bude

uzatvorená budúca zmluva.

Podľa názoru sťažovateľa krajský súd, ako aj najvyšší súd dôvody, pre ktoré

v skutočnosti nedošlo k poskytnutiu ďalšieho kontokorentného úveru „vyhodnotili

vytrhnuto z kontextu zaužívaním obchodných zvyklostí a prejavov vôle, ktoré zmluvné strany

prejavili pri uzatváraní zmluvy č. 1/00/BA, a teda úplne abstrahujúc od § 266 Obchodného

zákonníka. Oba súdy teda neaplikovali na prejednávanú vec právny predpis, ktorý

aplikovať mali.“.

Podľa názoru sťažovateľa „odôvodnenia rozsudkov oboch súdov teda nie sú

presvedčivé. Túto skutočnosť sťažovateľ považuje za postup oboch súdov v rozpore s vyššie

citovanými ustanoveniami ust. “.

Sťažovateľ zastáva názor, že jeho základné právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46

ods. 1 a právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru bolo

porušené rozsudkom krajského súdu č. k. -783 z 22. januára 2007, ako

aj rozsudkom najvyššieho súdu č. k. -839 z 29. mája 2008 tým, že oba súdy

„pri rozhodovaní:

- neaplikovali náležitú právnu normu, tým, že neposudzoval zmluvu o budúcej

zmluve, ktorá bola obsahom zmluvy č. 1/00/BA a vzťahy predchádzajúce neposkytnutiu

nového kontokorentného úveru sťažovateľovi, podľa usť. ;

- neaplikovali náležitú právnu normu, tým, že pri posudzovaní tvrdeného porušenia

zmluvy sťažovateľom a následného odstúpenia od zmluvy č. 1/00/BA odporcom z dôvodu

nesplnenia notifikačnej povinnosti sťažovateľa nevzali do úvahy ust. § 266 Obchodného

zákonníka;

- nerozhodli v súlade so zákonom, keď sa nevysporiadali s celou argumentáciou

sťažovateľa,

- svoje rozhodnutie riadne neodôvodnili, narušili princíp záväznosti súdneho

rozhodnutia; čím konal v rozpore s ustanovením ;“.

Z uvedených dôvodov sťažovateľ žiadal zrušiť rozsudok krajského súdu

č. k. -783 z 22. januára 2007, ako aj rozsudok najvyššieho súdu

č. k. -839 z 29. mája 2008.

Sťažovateľ sa domáhal aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia a úhrady

trov konania.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd v náleze vyslovil:

„1. Krajský súd v Bratislave svojím postupom a rozhodnutím v konaní vedenom

pod sp. zn. porušil základné právo sťažovateľa, B., a. s., B., IČO..., zapísaná

v obchodnom registri Okresného súdu..., odd. Sa, vl. č..., na súdnu a inú právu ochranu

zaručené v článku 46 ods. 1 , ako aj jeho právo na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Najvyšší súd SR svojím postupom a rozhodnutím v konaní vedenom pod sp. zn.

porušil základné právo sťažovateľa, B., a. s., B., IČO..., zapísaná v obchodnom

registri Okresného súdu..., odd. Sa, vl. č..., na súdnu a inú právu ochranu zaručené

v článku 46 ods. 1 , ako aj jeho právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Bratislave

zo dňa 27. 01. 2007 (správne 22. januára 2007, pozn.) sp. zn. a rozsudok

Najvyššieho súdu SR zo dňa 29. 05. 2008 sp. zn. a vracia Krajskému súdu

v Bratislave vec na ďalšie konanie.

4. B., a. s., B., IČO..., zapísaná v obchodnom registri Okresného súdu..., odd. Sa,

vl. č..., priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 100.000,- Sk (slovom:

jednostotisíc slovenských korún), ktoré mu sú Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd SR

spoločne a nerozdielne povinní vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd SR je povinný zaplatiť B., a. s., B., IČO...,

zapísaná v obchodnom registri Okresného súdu..., odd. Sa, vl. č..., trovy právneho

zastúpenia v sume 7.938,90 Sk [slovom: sedemtisícdeväťstotridsaťosem 80/100 slovenských

korún – 2 x úkon právnej služby á 3.176,- Sk, 2 x paušálna náhrada 190,- Sk a 1.206,90 Sk

(19 % DPH)] na účet jeho právneho zástupcu č... vedený v... B., advokáta JUDr. P. B.,

vykonávajúceho advokáciu v mene a na účet spoločnosti B., s. r. o., a to do 15 dní

od právoplatnosti tohto nálezu.“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v nebránia

jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho prejednávania.

Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu

zaručeného a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. -783 z 22. januára 2007,

ako aj rozsudkom najvyššieho súdu č. k. -839 z 29. mája 2008.

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

rozsudkom krajského súdu

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Právomoc ústavného súdu na konanie o porušení základného práva alebo slobody

je daná iba vtedy, ak ochranu tomuto právu alebo slobode neposkytujú všeobecné súdy

(napr. ).

Proti rozsudku krajského súdu mal sťažovateľ možnosť podať odvolanie.

Ako zo spisu vyplýva, sťažovateľ toto svoje právo využil, pričom v podanom odvolaní

vzniesol námietky tak voči postupu krajského súdu v konaní, ako aj voči skutkovým

a právnym záverom súdu v merite veci. O podanom odvolaní rozhodol najvyšší súd

rozsudkom č. k. -839 z 29. mája 2008.

Uvedené skutočnosti vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ods. 1

vylučujú právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o uplatnených

námietkach porušenia označených práv. Takýto prístup zodpovedá doterajšej rozhodovacej

činnosti ústavného súdu (napr. ).

Z princípu subsidiarity v zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva,

že ochranu základných práv a slobôd poskytujú predovšetkým všeobecné súdy. Príslušné

procesné poriadky sú zárukou účinnosti tejto právnej ochrany aj zárukou zákonného

prístupu k uplatňovaniu základných práv a slobôd. Právomoc ústavného súdu je preto

subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (mutatis

mutandis ).

Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok svojej

právomoci na jej prerokovanie a rozhodnutie.

2. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

rozsudkom najvyššieho súdu

Ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej o zjavne

neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej

by mohol posúdiť pri jeho prijatí na ďalšie konanie ().

Úloha ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom,

aby určil, či preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia

niektorého z práv a slobôd zaručených , ale spočíva len v tom, aby určil, či toto

preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda

môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad

a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený ().

Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia

priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane

a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na stane

druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ

namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne

napr. , , ).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti zásadným spôsobom namietal skutočnosť, že najvyšší

súd pri posudzovaní skutočností dôležitých pre meritórne rozhodnutie neplikoval náležitú

právnu normu, konkrétne ustanovenie . Porušenie svojich

základných práv vidí sťažovateľ aj v skutočnosti, že najvyšší súd sa nevysporiadal s celou

jeho argumentáciou a svoje rozhodnutie riadne neodôvodnil.

Ústavný súd preskúmal napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu, ako

aj prvostupňový rozsudok krajského súdu a zistil, že k otázke aplikácie ustanovenia § 266

krajský súd zaujal jednoznačné stanovisko, v zmysle ktorého súd

„nebral do úvahy tvrdenie navrhovateľa, že medzi účastníkmi tohto konania sú uzatvorené

aj ďalšie úverové zmluvy - síce iného charakteru a s inými podmienkami plnenia ako

zmluva o kontokorentnom úvere - pri ktorých odporca nevymáhal predkladanie rovnakých

účtovných dokumentov. To však neznamená, že ide o medzi účastníkmi konania o stabilné

obchodné zvyklosti, v dôsledku ktorých zaniká povinnosť plniť zmluvné dohody.“.

Vo vzťahu k rovnakej otázke najvyšší súd vyslovil názor, že zmluva

o kontokorentnom úvere neobsahovala aj zmluvu o budúcej zmluve, keďže pre takúto

zmluvu neboli splnené podmienky vyžadované ustanovením § 289 ods. 1 Obchodného

zákonníka. V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd tieto podmienky správne

identifikoval ako písomnú formu zmluvy, určenie doby, do ktorej bude budúca zmluva

uzatvorená, a určenie predmetu plnenia aspoň všeobecným spôsobom. Najvyšší súd dospel

k záveru, «že v predmetnej zmluve nie je presne určená doba dokedy sa má uzavrieť budúca

zmluva. Stanovenie doby, dokedy sa má uzatvoriť budúca zmluva vymedzením

„v dostatočnom predstihu pred uplynutím príslušnej ročnej zmluvy“ je neurčité, a nenapĺňa

splnenie zákonom stanovenej podmienky vyžadovanej pre platnosť zmluvy o budúcej

zmluve, t. j. určenia doby, dokedy sa má uzatvoriť budúca zmluva.».

Na základe takejto argumentácie najvyšší súd a fortiori neriešil otázku, do akej miery

nesplnenie povinností sťažovateľa vyplývajúcich zo zmluvy o kontokorentnom úvere bolo

súčasťou praxe a obchodných zvyklostí vytvorených medzi zmluvnými stranami,

a aký to malo vplyv na povinnosť žalovaného uzatvoriť novú zmluvu.

Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd riadne odôvodnil svoje rozhodnutie

a podrobne vysvetlil právne závery, ku ktorým dospel, pričom jeho argumentácia

nevyhnutne smerovala k rovnakému záveru v merite veci, k akému dospel aj prvostupňový

súd.

K námietke o neaplikovaní ustanovenia

pri posudzovaní tvrdeného porušenia zmluvy sťažovateľom a následného odstúpenia

od zmluvy č. 1/00/BA odporcom z dôvodu nesplnenia notifikačnej povinnosti sťažovateľa

ústavný súd konštatuje, že už krajský súd zaujal v tejto veci jednoznačné stanovisko,

keď «odmietol tvrdenie navrhovateľa, že výraz obsiahnutý v čl. I. bod 4), tretia veta zmluvy:

„... v rozsahu a za podmienok uvedených v tejto zmluve“, treba vykladať iba vo vzťahu

k objemu finančných prostriedkov poskytovaných na základe zmluvy a výške úrokovej

sadzby, a to z dôvodu jeho rozporu s ustanovením § 266 ods. 2 Obch. zák. o výklade prejavu

vôle. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd dospel k záveru, že odstúpenie odporcu

od časti zmluvy je v súlade s právom, a preto navrhovateľ nepreukázal protiprávne konanie

odporcu – ako jednu z podstatných náležitostí zodpovednosti za škodu – v dôsledku ktorého

mu mala vzniknúť škoda uplatnená v tomto konaní.».

Najvyšší súd sa v odôvodnení svojho rozsudku so závermi krajského súdu v celom

rozsahu stotožnil, pričom do odôvodnenia svojho rozhodnutia prevzal argumentáciu

prvostupňového súdu. Takýto postup najvyššieho súdu je plne v súlade s požiadavkou

náležitého odôvodnenia súdnych rozhodnutí. Túto skutočnosť potvrdzuje aj judikatúra

Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý v rozsudku García Ruiz c. Španielsko,

konštatoval, že „... odvolací súd sa preto pri zamietnutí odvolania v zásade môže obmedziť

na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu“.

Ústavný súd vo vzťahu k námietke sťažovateľa o nedostatočnom odôvodnení

rozsudku najvyššieho súdu konštatuje, že pri preskúmaní napadnutého rozhodnutia nezistil

také nedostatky, ktoré by odôvodňovali záver, že toto je v rozpore s ustanovením § 157

ods. 2 v znení neskorších predpisov

(ďalej len „OSP“).

Ako vyplýva aj z už uvedeného, najvyšší súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia

riadne vysporiadal s odvolacími námietkami žalobcu, a to aj v rozsahu námietok, ktoré

tvoria zásadný obsah podanej ústavnej sťažnosti.

Podľa ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva musia súdne

rozhodnutia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sú založené, pričom rozsah

tejto povinnosti závisí od osobitostí jednotlivých prípadov. Povinnosť súdov odôvodňovať

svoje rozsudky nie je možné chápať tak, že sa vyžaduje podrobná odpoveď na každý

argument (napr. Helle c. Fínsko, Schenk c. Švajčiarsko, Ruiz Torija c. Španielsko).

Za úplné a dostačujúce je možné považovať také odôvodnenie rozsudku, ktoré

dostatočným spôsobom informuje účastníka konania o skutkových zisteniach a právnych

záveroch, na základe ktorých súd meritórne posúdil vec a rozhodol. Pokiaľ teda

odôvodnenie obsahuje základné prednesy a návrhy účastníkov konania, výpočet

vyhodnotených dôkazov a skutočností, ktoré mal súd za preukázané, ako aj zrozumiteľný

výklad právneho posúdenia skutkového stavu podľa príslušných zákonných ustanovení,

spĺňa v plnej miere požiadavku . Skúmaný rozsudok najvyššieho súdu tieto

náležitosti bezpochyby obsahuje, na čo ústavný súd v odôvodnení tohto uznesenia

už viackrát poukázal.

Ústavný súd vo vzťahu k námietkam sťažovateľa týkajúcim sa obsahu skúmaného

rozhodnutia najvyššieho súdu zdôrazňuje, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu. Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(obdobne napr. , , ).

Ústavný súd z rozsudku najvyššieho súdu nezistil také skutočnosti, na základe

ktorých by bolo možné pri meritórnom prerokovaní sťažnosti konštatovať zjavnú

arbitrárnosť rozhodnutia. Na základe toho ústavný súd dospel k záveru, že neexistuje priama

súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu a základným právom

sťažovateľa na súdnu ochranu, preto v tejto časti posúdil predmetnú sťažnosť ako zjavne

neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími nárokmi

sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. júna 2009