Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 256/09
PDF · 179.35 KB
No categories available
II. ÚS 256/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júna 2009 predbežne
prerokoval sťažnosť M. V., Č., zastúpenej advokátom Ľ. S., B., vo veci namietaného
porušenia čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom Okresnou
prokuratúrou Zvolen pod sp. zn. 1 Pn 590/08 a Generálnou prokuratúrou Slovenskej
republiky pod sp. zn. IV/1 Gn 225/09 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. V. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. júna 2009
doručená sťažnosť M. V., Č. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie čl. 19
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v konaní vedenom Okresnou
prokuratúrou Zvolen (ďalej len „okresná prokuratúra“) pod sp. zn. 1 Pn 590/08 a
Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) pod
sp. zn. IV/1 Gn 225/09. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 8. júna 2009.
Zo sťažnosti vyplýva, že uznesením Okresného riaditeľstva Policajného zboru, Úradu
justičnej a kriminálnej polície Z. (ďalej len „polícia“) sp. zn. ČVS: ORP-915/2-OSV-ZV-
2006 z 5. júna 2006 bolo začaté trestné stíhanie pre prečin sprenevery podľa § 213 ods. 1
Trestného zákona, a to na základe trestného oznámenia Mgr. Š. K. (ďalej len
„oznamovateľ“). Sťažovateľka bola 15. júna 2006 vo veci vypočutá ako svedkyňa, hoci
oznamovateľ ju v trestnom oznámení jednoznačne označil za páchateľku sprenevery.
Vo svojej výpovedi uviedla skutočnosti, z ktorých vyplývalo, že ju oznamovateľ krivo
obvinil a že v skutočnosti sa trestného činu nedopustila. Napriek tomu však uznesením
polície sp. zn. ČVS: ORP-915/2-OSV-ZV-2006 z 1. februára 2007 bola sťažovateľka
obvinená z prečinu sprenevery podľa § 213 ods. 1 Trestného zákona za to, že «ako
predseda - štatutár občianskeho združenia „(...)“ (ďalej len Tri d) dňa 09. 03. 2006 z účtu
občianskeho združenia Tri D (...) previedla sumu 12.000,- Sk na účet A. L., sumu 40.000.-
Sk na účet D. v H. a sumu 15.000.- Sk na svoj účet napriek tomu, že prevod finančných
prostriedkov nebol dňa 08. 02. 2006 na Valnom zhromaždení občianskeho združenia Tri D,
konanom v D. v budove D. schválený nadpolovičnou väčšinou prítomných členov združenia,
pri hlasovaní o piatom bode programu - schválenie odmeny štatutárovi M. V. hlasovalo
„za“ podľa zápisnice z Valného zhromaždenia len 11 prítomných členov, kde po tomto
hlasovaní časť zamestnancov D. z Valného zhromaždenia odišla, čím sa stalo Valné
zhromaždenie podľa stanov združenia neuznášaniaschopné». Hoci bolo jasné a známe, že
tento skutok nie je žiadnym prečinom, až uznesením okresnej prokuratúry č. k. 1 Pv 423/06-
32 z 25. júna 2008 bolo trestné stíhanie zastavené, keďže nejde o trestný čin a nie je ani
dôvod na postúpenie veci. Z uvedených skutočností je zrejmé, že sťažovateľka bola v čase
od 1. februára 2007 do 25. júna 2008 bezdôvodne a neoprávnene obvinená a trestne stíhaná,
čím došlo k porušeniu čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“). Vzhľadom na to, že oznamovateľ sťažovateľku krivo obvinil a ako
svedok krivo svedčil, podala sťažovateľka 1. októbra 2008 trestné oznámenie tak na
oznamovateľa, ako aj na niektorých svedkov. Chcela tým ochrániť svoju ľudskú dôstojnosť,
osobnú česť a dobrú povesť. Uznesením polície sp. zn. ČVS: ORP-835/OVK-ZV-2008 zo
14. novembra 2008 bola vec podozrenia zo spáchania zločinu krivého obvinenia podľa
§ 345 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona a zločinu krivej výpovede a krivej prísahy podľa
§ 346 ods. 1 a 3 písm. b) Trestného zákona odmietnutá. Následne sťažnosť podaná
sťažovateľkou bola uznesením okresnej prokuratúry č. k. 1 Pn 590/08-7 z 12. januára 2009
zamietnutá. Sťažovateľka potom požiadala generálnu prokuratúru o preskúmanie rozhodnutí
polície a okresnej prokuratúry s tým, aby sa postupovalo podľa § 363 Trestného poriadku.
Generálna prokuratúra však vo veci nerozhodla, lebo iba prípisom č. k. IV/1 Gn 225/09-7
z 30. apríla 2009 oznámila sťažovateľke, že jej podnet nepovažuje za dôvodný, a preto ho
odkladá.
Sťažovateľka žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 19
ods. 1 ústavy v konaní vedenom okresnou prokuratúrou pod sp. zn. 1 Pn 590/08
a generálnou prokuratúrou pod sp. zn. IV/1 Gn 225/09 s tým, aby uznesenie okresnej
prokuratúry z 12. januára 2009 a vyrozumenie generálnej prokuratúry z 30. apríla 2009 boli
zrušené a vec vrátená okresnej prokuratúre.
Z uznesenia okresnej prokuratúry č. k. 1 Pn 590/08-7 z 12. januára 2009 vyplýva, že
ním bola zamietnutá ako nedôvodná sťažnosť podaná sťažovateľkou proti uzneseniu polície
sp. zn. ČVS: ORP-835/OVK-ZV-08 zo 14. decembra 2008, ktorým bolo rozhodnuté
o odmietnutí podozrenia zo zločinu krivého obvinenia podľa § 345 ods. 1 a 2 písm. a)
Trestného zákona a zločinu krivej výpovede a krivej prísahy podľa § 346 ods. 1 a 3 písm. b)
Trestného zákona, ktorého sa mal dopustiť oznamovateľ a ďalšie dve osoby. Podľa názoru
okresnej prokuratúry polícia správne vyhodnotila skutkový stav, predovšetkým charakter
výpovedí oznamovateľa a ďalších osôb, ktorí sa domáhali preskúmania zákonnosti
nakladania s finančnými prostriedkami občianskeho združenia „(...)“ (ďalej len „občianske
združenie“) na základe sporných rozhodnutí prijatých na valnom zhromaždení konanom
8. februára 2006. Tieto osoby vo svojich výpovediach vyslovujú svoj názor na priebeh
valného zhromaždenia, počet členov občianskeho združenia, uznášaniaschopnosť valného
zhromaždenia a počet členov, ktorí súhlasili s jednotlivými bodmi programu.
Z vyšetrovacieho spisu vyplýva nejednoznačnosť stanov občianskeho združenia. Tieto
stanovy nedostatočne upravujú členstvo v združení, spôsob zániku členstva, neurčujú
povinnosť viesť zoznam členov združenia, v dôsledku čoho je počet členov sporný. Ďalej
nie je náležitým spôsobom upravený postup hlasovania, a to konkrétne zisťovanie kvóra,
možnosť použitia korešpondenčných hlasov atď. V dôsledku nejednoznačných stanov
vzniká rozdielny výklad pri posúdení zákonnosti rozhodnutia valného zhromaždenia
konaného 8. februára 2006. Naďalej ostáva sporné, či valné zhromaždenie bolo
uznášaniaschopné, pretože v rámci trestného konania sa otázka počtu členov vyriešila inak,
než ako to prezentovala sťažovateľka vo svojej výpovedi v postavení obvinenej 20. februára
2007. Taktiež bolo preukázané, že nie všetky osoby, ktoré sú podpísané na prezenčnej
listine z valného zhromaždenia z 8. februára 2006, na ňom skutočne boli. V dôsledku
nejednoznačných stanov a nepravdivej prezenčnej listiny z valného zhromaždenia môže
u jednotlivých členov občianskeho združenia vzniknúť pochybnosť o prijatých záveroch.
V tomto duchu sú vyslovené aj tvrdenia oznamovateľa a ďalších osôb v ich výpovediach
v procesnom postavení svedkov. Ich výpovede nesmerujú k nepravdivému obvineniu
sťažovateľky, ale prezentujú vlastný názor na vec, pričom čiastočne možno dať za pravdu
ich tvrdeniam.
Z prípisu generálnej prokuratúry č. k. IV/1 Gn 225/09-07 z 30. apríla 2009 vyplýva,
že v priebehu vyšetrovania neboli zistené skutočnosti, ktoré by spochybňovali uznesenie
o odmietnutí trestného oznámenia. Generálna prokuratúra pritom odkazuje na závery
vyplývajúce z elaborátu Krajskej prokuratúry v Banskej Bystrici, ktorá vyhodnotila podanie
sťažovateľky ako podnet v zmysle § 31 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“). Za podstatné treba
považovať, že tak v prípade krivého obvinenia, ako aj v prípade krivej výpovede a krivej
prísahy ide o úmyselné trestné činy, čo znamená, že páchateľ musí konať minimálne
v nepriamom úmysle iného krivo obviniť z trestného činu, resp. uviesť nepravdu
o okolnosti, ktorá má podstatný význam pre rozhodnutie, resp. takúto okolnosť zamlčať.
Vzhľadom na to, že stanovy občianskeho združenia sú nejednoznačné a poskytujú priestor
na ich subjektívny výklad, nemožno vidieť v požiadavke oznamovateľa preveriť zákonnosť
prevodu finančných prostriedkov úmysel sťažovateľku krivo obviniť, resp. uvádzať
nepravdu o podstatnej okolnosti veci.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri
uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani
právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže
stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa
všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02,
Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému okresnou
prokuratúrou pod sp. zn. 1 Pn 590/08, nie je daná právomoc ústavného súdu. Uznesenie
okresnej prokuratúry bolo možné preskúmať podnetom v zmysle zákona o prokuratúre, čo
znamená, že právomoc poskytnúť ochranu označenému právu sťažovateľky mali nadriadené
orgány prokuratúry, pričom sťažovateľka takýto podnet aj podala. To vylučuje právomoc
ústavného súdu.
Odlišná je situácia vo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu
vedenému generálnou prokuratúrou pod sp. zn. IV/1 Gn 225/09. Podľa názoru ústavného
súdu túto časť sťažnosti treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
Sťažovateľka, voči ktorej bolo trestné stíhanie (začaté na podnet oznamovateľa)
zastavené, sa následne domáhala trestného stíhania oznamovateľa za to, že sťažovateľku
krivo obvinil, resp. uviedol nepravdu vo výpovedi. Zdá sa teda, že podľa právneho názoru
sťažovateľky v prípade neúspešného trestného oznámenia je „automaticky“ namieste stíhať
oznamovateľa za trestné činy podľa § 345, resp. § 346 Trestného zákona. Ako na to správne
poukazujú okresná prokuratúra, ale aj generálna prokuratúra, takýto „automatizmus“ nemá
miesto, a to vzhľadom na skutočnosť, že uvedené trestné činy si vyžadujú po subjektívnej
stránke úmyselné konanie zo strany páchateľa. To však v danom prípade preukázané
nebolo.
Neobstojí ani námietka sťažovateľky, podľa ktorej generálna prokuratúra mala vo
veci postupovať v zmysle § 363 ods. 1 Trestného poriadku, podľa ktorého generálny
prokurátor zruší právoplatné rozhodnutie prokurátora alebo policajta, ak takým rozhodnutím
alebo v konaní, ktoré mu predchádzalo, bol porušený zákon. Porušením zákona sa rozumie
podstatné pochybenie, ktoré mohlo ovplyvniť rozhodnutie vo veci.
Uvedené ustanovenie je určitou obdobou dovolacieho konania. Kým dovolanie
smeruje proti právoplatnému rozhodnutiu súdu o merite veci, zatiaľ postup podľa § 363
Trestného poriadku prichádza do úvahy vtedy, keď v merite veci rozhodol policajt alebo
prokurátor (teda nie súd). Takýto postup sa však vyžaduje iba vtedy, ak policajt alebo
prokurátor rozhodli vo veci voči konkrétnej osobe obvinenej zo spáchania trestného činu.
Iba vtedy je totiž potrebné takéto právoplatné rozhodnutie najprv zrušiť na to, aby bolo
možné v trestnom konaní v tej istej veci ďalej pokračovať.
Naproti tomu právoplatné rozhodnutie policajta alebo prokurátora vydané v trestnom
konaní vedenom iba „vo veci“ (bez vznesenia obvinenia voči konkrétnej osobe) prekážku ne
bis in idem nezakladá. V takomto prípade k pokračovaniu v trestnom konaní nie je potrebné
existujúce právoplatné rozhodnutie zrušiť.
Vzhľadom na to, že trestné oznámenie sťažovateľky bolo odmietnuté ako nedôvodné
(bez vznesenia obvinenia voči osobám označeným sťažovateľkou), neprichádzal do úvahy
v danej veci zo strany generálnej prokuratúry postup podľa § 363 Trestného poriadku.
Okrem uvedeného ústavný súd pripomína, že v rámci svojej judikatúry opakovane
vyslovil, že právo fyzickej osoby na začatie trestného konania voči označenej osobe na
základe podaného trestného oznámenia nepatrí medzi základné práva a slobody podľa
druhej hlavy ústavy a ani ho nemožno odvodiť z niektorého zo základných práv alebo
slobôd (II. ÚS 42/00).
Ani z čl. 6 dohovoru (pokiaľ je jeho aplikovateľnosť založená na „trestnom
obvinení“ inej osoby) poškodenému nevyplýva v trestnom konaní právo na začatie
a vedenie trestného stíhania proti niekomu (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva
vec Helmers v. Švédsko z 29. októbra 1991 a vec Perez v. Francúzsko z 12. februára 2004).
Berúc do úvahy uvedené relevantné skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. júna 2009