Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 256/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júna 2009 predbežne

prerokoval sťažnosť M. V., Č., zastúpenej advokátom Ľ. S., B., vo veci namietaného

porušenia v konaní vedenom Okresnou

prokuratúrou Zvolen pod sp. zn. a Generálnou prokuratúrou Slovenskej

republiky pod sp. zn. IV/1 Gn 225/09 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. V. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. júna 2009

doručená sťažnosť M. V., Č. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie čl. 19

ods. 1 (ďalej len „“) v konaní vedenom Okresnou

prokuratúrou Zvolen (ďalej len „okresná prokuratúra“) pod sp. zn. a

Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) pod

sp. zn. IV/1 Gn 225/09. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 8. júna 2009.

Zo sťažnosti vyplýva, že uznesením Okresného riaditeľstva Policajného zboru, Úradu

justičnej a kriminálnej polície Z. (ďalej len „polícia“) sp. zn. ČVS: ORP-915/2-OSV-ZV-

2006 z 5. júna 2006 bolo začaté trestné stíhanie pre prečin sprenevery podľa § 213 ods. 1

, a to na základe trestného oznámenia Mgr. Š. K. (ďalej len

„oznamovateľ“). Sťažovateľka bola 15. júna 2006 vo veci vypočutá ako svedkyňa, hoci

oznamovateľ ju v trestnom oznámení jednoznačne označil za páchateľku sprenevery.

Vo svojej výpovedi uviedla skutočnosti, z ktorých vyplývalo, že ju oznamovateľ krivo

obvinil a že v skutočnosti sa trestného činu nedopustila. Napriek tomu však uznesením

polície sp. zn. ČVS: ORP-915/2-OSV-ZV-2006 z 1. februára 2007 bola sťažovateľka

obvinená z prečinu sprenevery podľa za to, že «ako

predseda - štatutár občianskeho združenia „(...)“ (ďalej len Tri d) dňa 09. 03. 2006 z účtu

občianskeho združenia Tri D (...) previedla sumu 12.000,- Sk na účet A. L., sumu 40.000.-

Sk na účet D. v H. a sumu 15.000.- Sk na svoj účet napriek tomu, že prevod finančných

prostriedkov nebol dňa 08. 02. 2006 na Valnom zhromaždení občianskeho združenia Tri D,

konanom v D. v budove D. schválený nadpolovičnou väčšinou prítomných členov združenia,

pri hlasovaní o piatom bode programu - schválenie odmeny štatutárovi M. V. hlasovalo

„za“ podľa zápisnice z Valného zhromaždenia len 11 prítomných členov, kde po tomto

hlasovaní časť zamestnancov D. z Valného zhromaždenia odišla, čím sa stalo Valné

zhromaždenie podľa stanov združenia neuznášaniaschopné». Hoci bolo jasné a známe, že

tento skutok nie je žiadnym prečinom, až uznesením okresnej prokuratúry č. k.

32 z 25. júna 2008 bolo trestné stíhanie zastavené, keďže nejde o trestný čin a nie je ani

dôvod na postúpenie veci. Z uvedených skutočností je zrejmé, že sťažovateľka bola v čase

od 1. februára 2007 do 25. júna 2008 bezdôvodne a neoprávnene obvinená a trestne stíhaná,

čím došlo k porušeniu čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“). Vzhľadom na to, že oznamovateľ sťažovateľku krivo obvinil a ako

svedok krivo svedčil, podala sťažovateľka 1. októbra 2008 trestné oznámenie tak na

oznamovateľa, ako aj na niektorých svedkov. Chcela tým ochrániť svoju ľudskú dôstojnosť,

osobnú česť a dobrú povesť. Uznesením polície sp. zn. ČVS: ORP-835/OVK-ZV-2008 zo

14. novembra 2008 bola vec podozrenia zo spáchania zločinu krivého obvinenia podľa

a a zločinu krivej výpovede a krivej prísahy podľa

a odmietnutá. Následne sťažnosť podaná

sťažovateľkou bola uznesením okresnej prokuratúry č. k. -7 z 12. januára 2009

zamietnutá. Sťažovateľka potom požiadala generálnu prokuratúru o preskúmanie rozhodnutí

polície a okresnej prokuratúry s tým, aby sa postupovalo podľa .

Generálna prokuratúra však vo veci nerozhodla, lebo iba prípisom č. k. IV/1 Gn 225/09-7

z 30. apríla 2009 oznámila sťažovateľke, že jej podnet nepovažuje za dôvodný, a preto ho

odkladá.

Sťažovateľka žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 19

ods. 1 v konaní vedenom okresnou prokuratúrou pod sp. zn.

a generálnou prokuratúrou pod sp. zn. IV/1 Gn 225/09 s tým, aby uznesenie okresnej

prokuratúry z 12. januára 2009 a vyrozumenie generálnej prokuratúry z 30. apríla 2009 boli

zrušené a vec vrátená okresnej prokuratúre.

Z uznesenia okresnej prokuratúry č. k. -7 z 12. januára 2009 vyplýva, že

ním bola zamietnutá ako nedôvodná sťažnosť podaná sťažovateľkou proti uzneseniu polície

sp. zn. ČVS: ORP-835/OVK-ZV-08 zo 14. decembra 2008, ktorým bolo rozhodnuté

o odmietnutí podozrenia zo zločinu krivého obvinenia podľa § 345 ods. 1 a 2 písm. a)

a zločinu krivej výpovede a krivej prísahy podľa a

, ktorého sa mal dopustiť oznamovateľ a ďalšie dve osoby. Podľa názoru

okresnej prokuratúry polícia správne vyhodnotila skutkový stav, predovšetkým charakter

výpovedí oznamovateľa a ďalších osôb, ktorí sa domáhali preskúmania zákonnosti

nakladania s finančnými prostriedkami občianskeho združenia „(...)“ (ďalej len „občianske

združenie“) na základe sporných rozhodnutí prijatých na valnom zhromaždení konanom

8. februára 2006. Tieto osoby vo svojich výpovediach vyslovujú svoj názor na priebeh

valného zhromaždenia, počet členov občianskeho združenia, uznášaniaschopnosť valného

zhromaždenia a počet členov, ktorí súhlasili s jednotlivými bodmi programu.

Z vyšetrovacieho spisu vyplýva nejednoznačnosť stanov občianskeho združenia. Tieto

stanovy nedostatočne upravujú členstvo v združení, spôsob zániku členstva, neurčujú

povinnosť viesť zoznam členov združenia, v dôsledku čoho je počet členov sporný. Ďalej

nie je náležitým spôsobom upravený postup hlasovania, a to konkrétne zisťovanie kvóra,

možnosť použitia korešpondenčných hlasov atď. V dôsledku nejednoznačných stanov

vzniká rozdielny výklad pri posúdení zákonnosti rozhodnutia valného zhromaždenia

konaného 8. februára 2006. Naďalej ostáva sporné, či valné zhromaždenie bolo

uznášaniaschopné, pretože v rámci trestného konania sa otázka počtu členov vyriešila inak,

než ako to prezentovala sťažovateľka vo svojej výpovedi v postavení obvinenej 20. februára

2007. Taktiež bolo preukázané, že nie všetky osoby, ktoré sú podpísané na prezenčnej

listine z valného zhromaždenia z 8. februára 2006, na ňom skutočne boli. V dôsledku

nejednoznačných stanov a nepravdivej prezenčnej listiny z valného zhromaždenia môže

u jednotlivých členov občianskeho združenia vzniknúť pochybnosť o prijatých záveroch.

V tomto duchu sú vyslovené aj tvrdenia oznamovateľa a ďalších osôb v ich výpovediach

v procesnom postavení svedkov. Ich výpovede nesmerujú k nepravdivému obvineniu

sťažovateľky, ale prezentujú vlastný názor na vec, pričom čiastočne možno dať za pravdu

ich tvrdeniam.

Z prípisu generálnej prokuratúry č. k. IV/1 Gn 225/09-07 z 30. apríla 2009 vyplýva,

že v priebehu vyšetrovania neboli zistené skutočnosti, ktoré by spochybňovali uznesenie

o odmietnutí trestného oznámenia. Generálna prokuratúra pritom odkazuje na závery

vyplývajúce z elaborátu Krajskej prokuratúry v Banskej Bystrici, ktorá vyhodnotila podanie

sťažovateľky ako podnet v zmysle o prokuratúre

v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“). Za podstatné treba

považovať, že tak v prípade krivého obvinenia, ako aj v prípade krivej výpovede a krivej

prísahy ide o úmyselné trestné činy, čo znamená, že páchateľ musí konať minimálne

v nepriamom úmysle iného krivo obviniť z trestného činu, resp. uviesť nepravdu

o okolnosti, ktorá má podstatný význam pre rozhodnutie, resp. takúto okolnosť zamlčať.

Vzhľadom na to, že stanovy občianskeho združenia sú nejednoznačné a poskytujú priestor

na ich subjektívny výklad, nemožno vidieť v požiadavke oznamovateľa preveriť zákonnosť

prevodu finančných prostriedkov úmysel sťažovateľku krivo obviniť, resp. uvádzať

nepravdu o podstatnej okolnosti veci.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ,

, ).

Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému okresnou

prokuratúrou pod sp. zn. , nie je daná právomoc ústavného súdu. Uznesenie

okresnej prokuratúry bolo možné preskúmať podnetom v zmysle zákona o prokuratúre, čo

znamená, že právomoc poskytnúť ochranu označenému právu sťažovateľky mali nadriadené

orgány prokuratúry, pričom sťažovateľka takýto podnet aj podala. To vylučuje právomoc

ústavného súdu.

Odlišná je situácia vo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu

vedenému generálnou prokuratúrou pod sp. zn. IV/1 Gn 225/09. Podľa názoru ústavného

súdu túto časť sťažnosti treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľka, voči ktorej bolo trestné stíhanie (začaté na podnet oznamovateľa)

zastavené, sa následne domáhala trestného stíhania oznamovateľa za to, že sťažovateľku

krivo obvinil, resp. uviedol nepravdu vo výpovedi. Zdá sa teda, že podľa právneho názoru

sťažovateľky v prípade neúspešného trestného oznámenia je „automaticky“ namieste stíhať

oznamovateľa za trestné činy podľa , resp. . Ako na to správne

poukazujú okresná prokuratúra, ale aj generálna prokuratúra, takýto „automatizmus“ nemá

miesto, a to vzhľadom na skutočnosť, že uvedené trestné činy si vyžadujú po subjektívnej

stránke úmyselné konanie zo strany páchateľa. To však v danom prípade preukázané

nebolo.

Neobstojí ani námietka sťažovateľky, podľa ktorej generálna prokuratúra mala vo

veci postupovať v zmysle , podľa ktorého generálny

prokurátor zruší právoplatné rozhodnutie prokurátora alebo policajta, ak takým rozhodnutím

alebo v konaní, ktoré mu predchádzalo, bol porušený zákon. Porušením zákona sa rozumie

podstatné pochybenie, ktoré mohlo ovplyvniť rozhodnutie vo veci.

Uvedené ustanovenie je určitou obdobou dovolacieho konania. Kým dovolanie

smeruje proti právoplatnému rozhodnutiu súdu o merite veci, zatiaľ postup podľa § 363

prichádza do úvahy vtedy, keď v merite veci rozhodol policajt alebo

prokurátor (teda nie súd). Takýto postup sa však vyžaduje iba vtedy, ak policajt alebo

prokurátor rozhodli vo veci voči konkrétnej osobe obvinenej zo spáchania trestného činu.

Iba vtedy je totiž potrebné takéto právoplatné rozhodnutie najprv zrušiť na to, aby bolo

možné v trestnom konaní v tej istej veci ďalej pokračovať.

Naproti tomu právoplatné rozhodnutie policajta alebo prokurátora vydané v trestnom

konaní vedenom iba „vo veci“ (bez vznesenia obvinenia voči konkrétnej osobe) prekážku ne

bis in idem nezakladá. V takomto prípade k pokračovaniu v trestnom konaní nie je potrebné

existujúce právoplatné rozhodnutie zrušiť.

Vzhľadom na to, že trestné oznámenie sťažovateľky bolo odmietnuté ako nedôvodné

(bez vznesenia obvinenia voči osobám označeným sťažovateľkou), neprichádzal do úvahy

v danej veci zo strany generálnej prokuratúry postup podľa .

Okrem uvedeného ústavný súd pripomína, že v rámci svojej judikatúry opakovane

vyslovil, že právo fyzickej osoby na začatie trestného konania voči označenej osobe na

základe podaného trestného oznámenia nepatrí medzi základné práva a slobody podľa

druhej hlavy a ani ho nemožno odvodiť z niektorého zo základných práv alebo

slobôd ().

Ani z čl. 6 dohovoru (pokiaľ je jeho aplikovateľnosť založená na „trestnom

obvinení“ inej osoby) poškodenému nevyplýva v trestnom konaní právo na začatie

a vedenie trestného stíhania proti niekomu (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva

vec Helmers v. Švédsko z 29. októbra 1991 a vec Perez v. Francúzsko z 12. februára 2004).

Berúc do úvahy uvedené relevantné skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25

ods. 2 tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júna 2009