Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 249/09
PDF · 155.98 KB
No categories available
II. ÚS 249/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. júna 2009
predbežne prerokoval sťažnosť G. M., R., a M. B., R., zastúpených advokátom JUDr. J. V.,
V., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Žilina
č. k. 14 C 126/2008-10 zo 4. júla 2008, uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10 Co
243/2008 z 13. novembra 2008 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
2 Cdo 8/2009 z 26. februára 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť G. M. a M. B. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. júna 2009
doručená sťažnosť G. M., R., a M. B., R. (spolu ďalej len „sťažovateľky“), ktorou namietali
porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením
Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) č. k. 14 C 126/2008-10 zo 4. júla 2008,
uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 10 Co 243/2008 z
13. novembra 2008 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 2 Cdo 8/2009 z 26. februára 2009.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľky ako zákonné dedičky po
zomrelom A. Š. (ďalej len „poručiteľ“) napadli v dedičskom konaní po poručiteľovi
platnosť jeho závetu s tým, že okresný súd ich v dedičskom konaní uznesením sp. zn. 21 D
1035/2006 z 8. apríla 2008 odkázal, aby sa neplatnosti závetu domáhali osobitnou žalobou
proti Rímskokatolíckemu farskému úradu Ž. (ďalej len „žalovaný“). Sťažovateľky žalobu
podali 2. júla 2008 a okresný súd o nej rozhodol tak, že napadnutým uznesením č. k. 14 C
126/2008-10 zo 4. júla 2008 konanie o nej zastavil z dôvodu nespôsobilosti žalovaného byť
účastníkom konania. O odvolaní sťažovateliek proti uzneseniu okresného súdu rozhodoval
krajský súd, ktorý napadnutým uznesením sp. zn. 10 Co 243/2008 z 13. novembra 2008
uznesenie okresného súdu potvrdil. Sťažovateľky však z dôvodu svojej nespokojnosti podali
proti uzneseniu krajského súdu v spojení s uznesením okresného súdu dovolanie, ktoré
najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Cdo 8/2009 z 26. februára 2009 odmietol, pretože
smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému tento mimoriadny opravný prostriedok nebol
prípustný.
Sťažovateľky v podanej sťažnosti vyjadrili nespokojnosť s rozhodnutiami okresného
súdu a krajského súdu odvolávajúc sa na uznesenie okresného súdu v dedičskom konaní,
ktorý ich sám odkázal na podanie žaloby proti žalovanému, pričom neskôr už v konaní o
samotnej žalobe ten istý okresný súd dospel k záveru, že žalovaný neexistuje, a teda nemá
spôsobilosť byť účastníkom konania.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľky navrhli, aby ústavný súd „prijal(...) ústavnú
sťažnosť a rozhodol nasledovným nálezom:
Základné právo G. M.(...) R. a M. B.(...) R. uznesením Okresného súdu v Žiline č. k.
14 C 126/2008 v spojitosti s uznesením Krajského súdu v Žiline 10 Co 243/2008 porušené
bolo a to právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR nesprávnym právnym
posúdením vecí spojených s inou vadou v konaní a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy SR a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd zastavením konania vo veci samej.
Uznesenie Krajského súdu v Žiline 10 Co 243/2008 zo dňa 13. 11. 2008 sa zrušuje a
vec sa vracia Okresnému súdu v Žiline na ďalšie konanie.
Právnemu zástupcovi účastníkov konania JUDr. J. V., advokátovi AK V., sa
priznáva náhrada trov právneho zastúpenia tak ako bude vyčíslená v písomnom vyhotovení
rozsudku.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. Sťažovateľky namietajú porušenie označených práv v súvislosti s konaniami,
resp. rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu.
Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v
lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a
začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o
inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom
ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej
lehoty nemožno zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože kogentné ustanovenie § 53 ods. 3
zákona o ústavnom súde to nedovoľuje.
Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor,
že sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený
právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (I. ÚS 33/02, II. ÚS 29/02,
III. ÚS 108/02, IV. ÚS 158/04, I. ÚS 218/06).
Sťažovateľky napádajú rozhodnutie okresného súdu č. k. 14 C 126/2008-10 zo 4. júla
2008 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 10 Co 243/2008 z 13. novembra 2008,
ktoré podľa zistenia ústavného súdu nadobudli právoplatnosť 4. decembra 2008.
Od 4. decembra 2008, keď napadnuté rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu
nadobudli právoplatnosť, do 2. júna 2009, keď sťažovateľky podali sťažnosť adresovanú
ústavnému súdu na poštovú prepravu (ústavnému súdu bola doručená 3. júna 2009),
nepochybne uplynula dvojmesačná lehota podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol už po jej
predbežnom prerokovaní ako podanú oneskorene podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
2. Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť sťažovateliek v časti, ktorou namietajú
porušenie označených práv napadnutým uznesením najvyššieho súdu z 26. februára 2009,
ktorým odmietol dovolanie sťažovateliek proti uzneseniu krajského súdu z 13. novembra
2008, je zjavne neopodstatnená.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by
mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.
Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá
zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej
ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných
súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi
ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo
veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Ústavný súd teda, tak ako to už vyslovil vo viacerých svojich nálezoch, nie je
opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať
rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade s
právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy
ústavy (čl. 46 až 50 ústavy). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu
napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu.
Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu okrem iného vyplýva, že:
„Z obsahu spisu dovolací súd zistil, že v žalobe z 30. 6. 2008 je ako žalovaný
označený Rímsko-katolícky farský úrad Ž.,(...) ktorý však nemôže mať spôsobilosť byť
účastníkom konania, keďže nemá právnu subjektivitu, t. j. spôsobilosť mať práva a
povinnosti (§ 19 O. s. p.), takýto subjekt ani neexistuje. Predmetnú skutočnosť súdy správne
ustálili a preto námietky žalobkýň uvádzané v dovolaní nie sú v tejto časti dôvodné. Nebolo
povinnosťou prvostupňového a ani odvolacieho súdu poučiť o tejto skutočnosti žalobkyne v
zmysle § 5 O. s. p. a postupovať podľa § 43 O. s. p. Nedostatok spôsobilosti byť účastníkom
konania je totiž neodstrániteľným nedostatkom podmienky konania, ktorý vedie k zastaveniu
konania. Nemožno ho odstrániť ani opravou podľa § 43 O. s. p., pretože nejde o vadu
podania spočívajúcu v jeho nesprávnosti alebo neúplnosti. Do úvahy neprichádza ani
postup podľa § 92 ods. 2 O. s. p., pretože v žalobe označený subjekt nemá právnu
subjektivitu a z tohto dôvodu nie je možné, aby na jeho miesto vstúpil subjekt správnou
subjektivitou (so spôsobilosťou byť účastníkom konania). Treba poukázať aj na skutočnosť,
že poučenie žalobkýň o tom, koho by mali podľa hmotného práva žalovať, presahuje
poučovaciu povinnosť súdu podľa § 5 O. s. p. a bolo by v rozpore so zásadou rovnosti
účastníkov konania. Išlo by totiž už o poučenie, koho má žalobca podľa hmotného práva
žalovať, teda o otázku tzv. pasívnej vecnej legitimácie. V sporových konaniach, ku ktorým
prináleží aj žalobkyňami uplatnený nárok a ktoré možno začať iba na základe žaloby, je
žalovaný ten, koho žalobca v žalobe na začatie konania ako účastníka konania takto označil
(§ 90 O. s. p.). Neobstojí ani námietka dovolateliek, že boli viazané uznesením Okresného
súdu Žilina z 8. apríla 2008 sp. zn. 21 D 1035/2006 Dnot 13/2007 podať žalobu proti
Rímsko-katolíckemu farskému úradu Ž., keď ustanovenie § 175k ods. 2 O. s. p, pojednáva,
že ak však rozhodnutie v dedičskom práve závisí od zistenia sporných skutočností, odkáže
súd uznesením po mamom pokuse o zmier toho z dedičov, ktorého dedičské právo sa javí
ako menej pravdepodobné, aby svoje právo uplatnil žalobou. Na podanie žaloby určí
lehotu. Ak žaloba nebude podaná v lehote, pokračuje súd v konaní bez zreteľa na tohto
dediča. Uvedené ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku nepojednáva o tom, voči
komu má svoje právo uplatniť dedič žalobou, poučenie súdu prvého stupňa je teda
nadbytočné, nezaväzujúce, bez procesných dôsledkov.
Nedošlo preto k porušeniu procesných práv žalobkýň a k odňatiu im možnosti konať
pred súdom v príčinnej súvislosti s postupom prvostupňového alebo odvolacieho súdu. Za
tejto situácie Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil v postupe odvolacieho súdu, ktorý
napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil, nesprávnosť, v dôsledku ktorej by bola
účastníkovi konania (žalobkyniam) odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm.
f) O. s. p. Dovolací súd nezistil ani žiadne ďalšie okolnosti, ktoré by odôvodňovali
prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p.
Vzhľadom na už uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania
nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O. s. p. a ani z ustanovenia § 237 O. s. p. a preto
Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobkýň odmietol podľa § 243b ods. 5 O. s. p.
v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) O. s. p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti
ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný.“
V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu (v tomto
prípade dovolacieho súdu) zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre
ktoré dovolaním napadnuté uznesenie krajského súdu vo vzťahu k sťažovateľkám odmietol.
V každom prípade tento postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní právneho záveru vo veci
sťažovateliek nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda najvyšší
súd v danom prípade neporušil označené práva sťažovateliek „nesprávnou a svojvoľnou
aplikáciou a výkladom práva“. Skutočnosť, že sťažovateľky sa s právnym názorom
najvyššieho súdu nestotožňujú, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného
súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku však
ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov najvyššieho súdu. Ingerencia
ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade
jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby
ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi
zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor
najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp.
ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným
súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného
súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo
potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o
ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. júna 2009