Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 249/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. júna 2009

predbežne prerokoval sťažnosť G. M., R., a M. B., R., zastúpených advokátom JUDr. J. V.,

V., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivý proces zaručeného v

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Žilina

č. k. -10 zo 4. júla 2008, uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10 Co

243/2008 z 13. novembra 2008 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 26. februára 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť G. M. a M. B. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. júna 2009

doručená sťažnosť G. M., R., a M. B., R. (spolu ďalej len „sťažovateľky“), ktorou namietali

porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) č. k. -10 zo 4. júla 2008,

uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z

13. novembra 2008 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 26. februára 2009.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľky ako zákonné dedičky po

zomrelom A. Š. (ďalej len „poručiteľ“) napadli v dedičskom konaní po poručiteľovi

platnosť jeho závetu s tým, že okresný súd ich v dedičskom konaní uznesením sp. zn. 21 D

1035/2006 z 8. apríla 2008 odkázal, aby sa neplatnosti závetu domáhali osobitnou žalobou

proti Rímskokatolíckemu farskému úradu Ž. (ďalej len „žalovaný“). Sťažovateľky žalobu

podali 2. júla 2008 a okresný súd o nej rozhodol tak, že napadnutým uznesením č. k. 14 C

126/2008-10 zo 4. júla 2008 konanie o nej zastavil z dôvodu nespôsobilosti žalovaného byť

účastníkom konania. O odvolaní sťažovateliek proti uzneseniu okresného súdu rozhodoval

krajský súd, ktorý napadnutým uznesením sp. zn. z 13. novembra 2008

uznesenie okresného súdu potvrdil. Sťažovateľky však z dôvodu svojej nespokojnosti podali

proti uzneseniu krajského súdu v spojení s uznesením okresného súdu dovolanie, ktoré

najvyšší súd uznesením sp. zn. z 26. februára 2009 odmietol, pretože

smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému tento mimoriadny opravný prostriedok nebol

prípustný.

Sťažovateľky v podanej sťažnosti vyjadrili nespokojnosť s rozhodnutiami okresného

súdu a krajského súdu odvolávajúc sa na uznesenie okresného súdu v dedičskom konaní,

ktorý ich sám odkázal na podanie žaloby proti žalovanému, pričom neskôr už v konaní o

samotnej žalobe ten istý okresný súd dospel k záveru, že žalovaný neexistuje, a teda nemá

spôsobilosť byť účastníkom konania.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľky navrhli, aby ústavný súd „prijal(...) ústavnú

sťažnosť a rozhodol nasledovným nálezom:

Základné právo G. M.(...) R. a M. B.(...) R. uznesením Okresného súdu v Žiline č. k.

v spojitosti s uznesením Krajského súdu v Žiline porušené

bolo a to právo na súdnu ochranu podľa SR nesprávnym právnym

posúdením vecí spojených s inou vadou v konaní a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

SR a právo na spravodlivý proces podľa dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd zastavením konania vo veci samej.

Uznesenie Krajského súdu v Žiline zo dňa 13. 11. 2008 sa zrušuje a

vec sa vracia Okresnému súdu v Žiline na ďalšie konanie.

Právnemu zástupcovi účastníkov konania JUDr. J. V., advokátovi AK V., sa

priznáva náhrada trov právneho zastúpenia tak ako bude vyčíslená v písomnom vyhotovení

rozsudku.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Sťažovateľky namietajú porušenie označených práv v súvislosti s konaniami,

resp. rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v

lehote ustanovenej v . Táto lehota je dvojmesačná a

začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o

inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom

ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2

). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej

lehoty nemožno zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože kogentné ustanovenie § 53 ods. 3

to nedovoľuje.

Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor,

že sťažnosť podľa nemožno považovať za časovo neobmedzený

právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (, ,

, , ).

Sťažovateľky napádajú rozhodnutie okresného súdu č. k. -10 zo 4. júla

2008 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. z 13. novembra 2008,

ktoré podľa zistenia ústavného súdu nadobudli právoplatnosť 4. decembra 2008.

Od 4. decembra 2008, keď napadnuté rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu

nadobudli právoplatnosť, do 2. júna 2009, keď sťažovateľky podali sťažnosť adresovanú

ústavnému súdu na poštovú prepravu (ústavnému súdu bola doručená 3. júna 2009),

nepochybne uplynula dvojmesačná lehota podľa .

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol už po jej

predbežnom prerokovaní ako podanú oneskorene podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

2. Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť sťažovateliek v časti, ktorou namietajú

porušenie označených práv napadnutým uznesením najvyššieho súdu z 26. februára 2009,

ktorým odmietol dovolanie sťažovateliek proti uzneseniu krajského súdu z 13. novembra

2008, je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by

mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá

zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil (). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej

ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných

súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi

ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo

veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Ústavný súd teda, tak ako to už vyslovil vo viacerých svojich nálezoch, nie je

opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. ), a preto nemôže preskúmavať

rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade s

právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy

( až 50 ). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu

napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu okrem iného vyplýva, že:

„Z obsahu spisu dovolací súd zistil, že v žalobe z 30. 6. 2008 je ako žalovaný

označený Rímsko-katolícky farský úrad Ž.,(...) ktorý však nemôže mať spôsobilosť byť

účastníkom konania, keďže nemá právnu subjektivitu, t. j. spôsobilosť mať práva a

povinnosti ( ), takýto subjekt ani neexistuje. Predmetnú skutočnosť súdy správne

ustálili a preto námietky žalobkýň uvádzané v dovolaní nie sú v tejto časti dôvodné. Nebolo

povinnosťou prvostupňového a ani odvolacieho súdu poučiť o tejto skutočnosti žalobkyne v

zmysle a postupovať podľa Nedostatok spôsobilosti byť účastníkom

konania je totiž neodstrániteľným nedostatkom podmienky konania, ktorý vedie k zastaveniu

konania. Nemožno ho odstrániť ani opravou podľa , pretože nejde o vadu

podania spočívajúcu v jeho nesprávnosti alebo neúplnosti. Do úvahy neprichádza ani

postup podľa , pretože v žalobe označený subjekt nemá právnu

subjektivitu a z tohto dôvodu nie je možné, aby na jeho miesto vstúpil subjekt správnou

subjektivitou (so spôsobilosťou byť účastníkom konania). Treba poukázať aj na skutočnosť,

že poučenie žalobkýň o tom, koho by mali podľa hmotného práva žalovať, presahuje

poučovaciu povinnosť súdu podľa a bolo by v rozpore so zásadou rovnosti

účastníkov konania. Išlo by totiž už o poučenie, koho má žalobca podľa hmotného práva

žalovať, teda o otázku tzv. pasívnej vecnej legitimácie. V sporových konaniach, ku ktorým

prináleží aj žalobkyňami uplatnený nárok a ktoré možno začať iba na základe žaloby, je

žalovaný ten, koho žalobca v žalobe na začatie konania ako účastníka konania takto označil

( ). Neobstojí ani námietka dovolateliek, že boli viazané uznesením Okresného

súdu Žilina z 8. apríla 2008 sp. zn. 21 D 1035/2006 podať žalobu proti

Rímsko-katolíckemu farskému úradu Ž., keď ustanovenie § 175k ods. 2 O. s. p, pojednáva,

že ak však rozhodnutie v dedičskom práve závisí od zistenia sporných skutočností, odkáže

súd uznesením po mamom pokuse o zmier toho z dedičov, ktorého dedičské právo sa javí

ako menej pravdepodobné, aby svoje právo uplatnil žalobou. Na podanie žaloby určí

lehotu. Ak žaloba nebude podaná v lehote, pokračuje súd v konaní bez zreteľa na tohto

dediča. Uvedené ustanovenie nepojednáva o tom, voči

komu má svoje právo uplatniť dedič žalobou, poučenie súdu prvého stupňa je teda

nadbytočné, nezaväzujúce, bez procesných dôsledkov.

Nedošlo preto k porušeniu procesných práv žalobkýň a k odňatiu im možnosti konať

pred súdom v príčinnej súvislosti s postupom prvostupňového alebo odvolacieho súdu. Za

tejto situácie Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil v postupe odvolacieho súdu, ktorý

napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil, nesprávnosť, v dôsledku ktorej by bola

účastníkovi konania (žalobkyniam) odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm.

f) Dovolací súd nezistil ani žiadne ďalšie okolnosti, ktoré by odôvodňovali

prípustnosť dovolania v zmysle

Vzhľadom na už uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania

nemožno vyvodiť z ustanovenia a ani z ustanovenia a preto

Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobkýň odmietol podľa

v spojení s ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti

ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný.“

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu (v tomto

prípade dovolacieho súdu) zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre

ktoré dovolaním napadnuté uznesenie krajského súdu vo vzťahu k sťažovateľkám odmietol.

V každom prípade tento postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní právneho záveru vo veci

sťažovateliek nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda najvyšší

súd v danom prípade neporušil označené práva sťažovateliek „nesprávnou a svojvoľnou

aplikáciou a výkladom práva“. Skutočnosť, že sťažovateľky sa s právnym názorom

najvyššieho súdu nestotožňujú, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného

súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku však

ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov najvyššieho súdu. Ingerencia

ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade

jeho nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby

ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi

zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor

najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp.

ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným

súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného

súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo

potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2

.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o

ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júna 2009