Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 179/09
PDF · 153.03 KB
No categories available
I. ÚS 179/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. júna 2009
predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. D. B., B., vo veci namietaného porušenia jeho práv
podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 10 C 206/2008 z 3. februára 2009
a uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6 Co 87/09 z 30. marca 2009, ako aj im
predchádzajúcim postupom a takto
rozhodol:
Sťažnosť MUDr. D. B. o d m i e t a pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie
a rozhodnutie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. júna 2009
doručená sťažnosť MUDr. D. B., B. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namietal porušenie
svojich práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný
súd“) sp. zn. 10 C 206/2008 z 3. februára 2009 (ďalej len „uznesenie z 3. februára 2009“)
a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Co 87/09
z 30. marca 2009 (ďalej len „uznesenie z 30. marca 2009“) a im predchádzajúcim
postupom.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal 3. septembra 2008
okresnému súdu žalobu o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá bola
zaevidovaná pod sp. zn. 10 C 206/2008. Uznesením okresného súdu z 3. februára 2009
nebolo sťažovateľovi priznané oslobodenie od zaplatenia súdnych poplatkov v tejto veci.
Krajský súd na základe sťažovateľom podaného odvolania v predmetnej veci rozhodol
uznesením z 30. marca 2009, ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu z 3. februára 2009.
Sťažovateľ následne 5. mája 2009 podal okresnému súdu proti uzneseniu krajského súdu
z 30. marca 2009 dovolanie.
Vo svojej sťažnosti sťažovateľ uviedol, že na okresnom súde podal dôvodnú žalobu,
o ktorej zákonná sudkyňa „odmieta konať a zvolila si šikanózny výkon súdnictva – vojnu
o oslobodenie od súdnych poplatkov, hoci sťažovateľ je PROTOTYPOM na oslobodenie.
I.B. Okresný súd flagrantne neoslobodil žalobcu od poplatkov, a Odvolací súd to ešte
flagrantnejšie potvrdil, a to v rozpore so zákonom.
I.C. Sťažovateľ bol takto donútený podať dovolanie, ale žiaľ nemá peniaze na nákup
advokáta a tak ďalšie konanie speje do zamietnutia – PROTIZÁKONNÉHO STAVU,
keď súd marí čl. 46 Ústavy SR – právo na súdnu ochranu a čl. 47 Ústavy SR právo
na právnu ochranu.“.
Na základe uvedeného sťažovateľ požiadal, aby ústavný súd vydal rozhodnutie,
v ktorom vysloví:
„II.A. Okresný súd Bratislava II a Krajský súd Bratislava v konaní 10 C/206/2008
a 6 Co/87/09 porušuje základne práva D. B. garantované čl. 6 ods. 1 a čl. 13
medzinárodného dohovoru.
II.B. Okresný súd Bratislava II a Krajský súd Bratislava sú povinní zaplatiť D. B. -
každý sumu satisfakciu vo výške 10.000 Eur v lehote 15 dní od dňa doručenia Nálezu.
II.C. Ústavný súd Slovenskej republiky ruší uznesenie Krajského súdu Bratislava
6 Co/87/2009-159 zo dňa 30. 03. 2009 a prikazuje oslobodiť D. B. od poplatkov
bezodkladne.
II.D. Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje Okresnému sudu Bratislava II
konať vo veci 10 C/206/2008 bez ďalších obštrukcií a porušovania zákonov.
II.E. Okresný súd Bratislava II je povinný zaplatiť trovy konania advokátovi
a sťažovateľovi v lehote 15 dní.“
Sťažovateľ v sťažnosti taktiež požiadal o ustanovenie právneho zástupcu v konaní
pred ústavným súdom, pretože „nemá prostriedky na nákup advokáta, je bez príjmov
od mája 2006, je plne invalidný a nositeľom ŤZP, nemá možnosť zárobku a majetok
má na príťaž“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal porušenie svojich práv podľa čl. 6 ods. 1
a čl. 13 dohovoru uznesením okresného súdu z 3. februára 2009 a uznesením krajského súdu
z 30. marca 2009 a ich vydaniu predchádzajúcim postupom. K porušeniu uvedených práv
sťažovateľa malo dôjsť tým, že súdy zúčastnené na rozhodovaní v jeho veci ho neoslobodili
od platenia súdneho poplatku (uznesenie okresného súdu z 3. februára 2009 v spojení
s uznesením krajského súdu z 30. marca 2009).
Ústavný súd vo svojom rozhodovaní vychádza z ústavného princípu subsidiarity svojej
právomoci vo vzťahu k všeobecným súdom vyplývajúceho z čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa
ktorého rozhoduje ústavný súd o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 201 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) účastník môže
napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.
Podľa § 209a ods. 2 OSP len čo všetkým účastníkom uplynie lehota na podanie
odvolania a vyjadrenia k odvolaniu, predloží súd vec bez zbytočného odkladu odvolaciemu
súdu.
Podľa § 236 ods. 1 OSP dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Podľa § 237 písm. f) OSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať
pred súdom.
Z uvedených ustanovení Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že sťažovateľ mal
proti uzneseniu okresného súdu z 3. februára 2009, ktorým bolo rozhodnuté o nepriznaní
mu oslobodenia od platenia súdnych poplatkov, možnosť ako účinný prostriedok nápravy
využiť odvolanie. Podstata sťažovateľových námietok spočíva v tom, že mu postupom
okresného súdu a krajského súdu v predmetnom konaní bola odňatá možnosť konať pred
súdom. Z uvedeného dôvodu mal sťažovateľ možnosť v záujme ochrany svojich v sťažnosti
uvedených práv, ktorých porušenie namieta, podať dovolanie proti uzneseniu krajského
súdu z 30. marca 2009.
Vzhľadom na princíp subsidiarity, podľa ktorého rozhoduje ústavný súd
o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia ich
základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhoduje iný súd (čl. 127 ods. 1 ústavy), nie je vo vzťahu k predmetnému konaniu daná
právomoc ústavného súdu.
Na základe už uvedených skutočností ústavný súd po predbežnom prerokovaní podľa
§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2
uvedeného zákona pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
Nad rámec svojho odôvodnenia vo vzťahu k sťažovateľovmu tvrdeniu, že dovolanie
ako opravný prostriedok síce vyčerpal, avšak vzhľadom na to, že nesplnil podmienku
povinného právneho zastúpenia v dovolacom konaní, predpokladá jeho „zamietnutie“,
ústavný súd poukazuje na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 122/2007,
4 Cdo 123/2007 z 31. mája 2007 známe mu z jeho rozhodovacej činnosti (uznesenie
ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 238/07 z 27. septembra 2007). V uvedenom rozhodnutí
najvyšší súd riešil obdobnú procesnú situáciu, keď preskúmaval dovolanie účastníkov
konania, ktorí neboli zastúpení advokátom, a v rámci neho vyslovil: „Dovolatelia síce nie
sú v konaní o tomto dovolaní zastúpení advokátom a ani sami nemajú právnické vzdelanie
(§ 241 ods. 1 O. s. p.), povaha rozhodnutia, proti ktorému dovolanie smeruje však vylučuje,
aby v posudzovanej veci bolo možné nedostatok podmienky povinného zastúpenia
považovať za prekážku, ktorá by bránila vydaniu rozhodnutia, ktorým sa dovolacie konanie
končí. Za situácie, kedy predmetom dovolacieho konania je rozhodnutie, ktorým nebolo
vyhovené žiadosti účastníka o ustanovenie zástupcu z radov advokátov (§ 30 O. s. p.), by
trvanie na podmienke povinného zastúpenia viedlo k popretiu vlastného cieľa, ktorý
účastník podaním žiadosti sledoval a k popretiu zmyslu dovolacieho konania, v ktorom má
byť záver, že účastník právo na ustanovenie zástupcu nemá, iba skúmaný.“ Z uvedeného je
teda zrejmé, že aj v procesnej situácii, v ktorej sa v predmetnom konaní nachádza
sťažovateľ, možno dovolanie považovať za účinný prostriedok ochrany jeho práv, ktorý je
povinný pred podaním sťažnosti ústavnému súdu vyčerpať.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. júna 2009