Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 261/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. júla 2009 predbežne

prerokoval sťažnosť J. S., F., t. č. OLÚP P., vo veci namietaného porušenia základného

práva na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie podľa

Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo 4. marca 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. S. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. mája 2009

doručená sťažnosť J. S., F., t. č. OLÚP P. (ďalej len „sťažovateľ“), z obsahu ktorej

vyplynulo, že sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

a na spravodlivé súdne konanie podľa (ďalej len

„ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. zo 4. marca 2009.

Sťažovateľ vo svojej stručnej sťažnosti uviedol: „Dňa 26. 3. 2009 mi bolo doručené

uznesenie Najvyššieho súdu SR, č. o odmietnutí môjho dovolania, ktoré som

podal dňa 20. augusta 2008 na Okresný súd v Prešove proti rozsudku Krajského súdu

v Prešove zo dňa 6. februára 2008, sp. zn. , v ktorom som namietal použitie

účinného od 1. januára 2006 pre porušenie mojich práv na riadnu

obhajobu.

V predmetnom uznesení Najvyššieho súdu SR vo výrokovej časti uznesenia je

uvedené, že podľa , písm. d) sa moje dovolanie zamieta s odôvodnením,

že dovolanie nebolo podané v súlade s citovanými ustanoveniami a zároveň oznamuje, že

som bol poučený o možnosti požiadať Slovenskú advokátsku komoru o bezplatnú obhajobu

v prípade, že nemám finančné prostriedky k veci, ktorej mi bola dňa 29. 1. 2009 doručená

výzva. Následne som dňa 1. 2. 2009 podal na Najvyšší súd SR vyjadrenie k uvedenej výzve,

kde bolo okrem iného aj žiadosť o ustanovenie obhajcu ex-offo, na čo som však nedostal

žiadnu odpoveď, čomu predchádzala ešte moja žiadosť na Slovenskú advokátsku komoru

o ustanovenie obhajcu zo dňa 6. 2. 2009, na ktorú som taktiež neobdržal žiadne

vyjadrenie.“

Vzhľadom na to, že sťažovateľ si nie je „vedomý svojich procesných pochybení a boli

porušené moje ústavné práva“, podáva uvedenú sťažnosť pre porušenie základného práva

na súdnu ochranu podľa uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo

1/2009 zo 4. marca 2009.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojho základného

práva na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie podľa

uznesením najvyššieho súdu sp. zn. zo 4. marca 2009.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre

jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom

orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej

možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis a v ňom citovaná

ďalšia judikatúra).

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné tiež

pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový

stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha

ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ).

Citovaný je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené

konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej

ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú

právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ( až

). Všeobecné súdy poskytujú ochranu plynúcu z citovaného článku tak, že

postupujú v konaní súc viazané procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi,

dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu ().

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva najmä, že:

„(...) Pretože obvinený J. S. nepodal dovolanie v súlade s citovanými zákonnými

ustanoveniami, Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací dňa 20. januára 2009

vyzval obvineného na podanie dovolania prostredníctvom obhajcu a súčasne ho poučil

o možnosti požiadať Slovenskú advokátku komoru o bezplatnú obhajobu v prípade, že nemá

finančné prostriedky, a to s určením lehoty tridsiatich dní od doručenia výzvy.

Podaním zo dňa 1. februára 2009 doručeným Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

dňa 5. februára 2009 obvinený oznámil, že žiadosťou zo dňa 8. septembra 2008 požiadal

Okresný súd Prešov o ustanovenie obhajcu, avšak bezvýsledne.

Takéto oznámenie obvineného nebolo možné akceptovať, keďže v určenej lehote

vyššie uvedené nedostatky podaného dovolania neodstránil. V súvislosti s postupom

obvineného treba zdôrazniť, že zastupovanie obhajcom ustanoveným ex officio v tejto fáze

dovolacieho konania nie je možné.

Keďže teda dovolanie obvineného J. S. nebolo podané v súlade so zákonnými

podmienkami ustanovení a , Najvyšší súd Slovenskej

republiky jeho dovolanie podľa odmietol, pretože ani po postupe

súdu podľa neboli v danom prípade splnené podmienky dovolania

uvedené v a “

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľa s právnym

názorom najvyššieho súdu, teda s jeho interpretáciou a aplikáciou príslušných zákonných

ustanovení vo veci sťažovateľa. Uvedený výklad najvyššieho súdu však nie je možné

považovať za odporujúci . Ústavný súd pri uplatňovaní právomoci

nezávislého súdneho orgánu ústavnosti ( ) nemôže zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách

(napr. ). V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyšší súd

zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo treba dovolanie

sťažovateľa odmietnuť, teda na zistený skutkový stav interpretovať a uplatňovať súvisiace

právne predpisy práve takýmto spôsobom, a nie iným, a tým zároveň podľa názoru

ústavného súdu ústavne konformným spôsobom (dostatočne a relevantne) odpovedal aj na

argumentáciu sťažovateľa, podľa ktorej toto zákonné ustanovenie treba vykladať

a uplatňovať odlišne.

V každom prípade tento postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho

záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže

sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru

a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť ich právny názor svojím vlastným.

V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným súdom skutkových a právnych

názorov najvyššieho súdu, ktorý prijíma aj stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov.

Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len

v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj

keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi

zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor

najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp.

ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným

súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného

súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo

potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Nad rámec uvedeného, pokiaľ z obsahu sťažnosti vyplýva, že napadnutým

rozhodnutím malo dôjsť aj k porušeniu práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , treba dodať, že práva na súdnu ochranu podľa , porušenie

ktorého sťažovateľ namieta, sa možno domáhať len v medziach a za podmienok

ustanovených vykonávacími zákonmi ( v spojení s ). Z napadnutého

rozhodnutia najvyššieho súdu však vyplýva, že sťažovateľ neuplatnil svoje práva v medziach

zákona pred všeobecnými súdmi, preto k porušeniu jeho práva na súdnu ochranu v danom

prípade ani nemohlo dôjsť.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júla 2009