Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 201/09
PDF · 252.71 KB
No categories available
III. ÚS 201/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. júla 2009
predbežne prerokoval sťažnosť PaedDr. J. D., J., zastúpeného advokátom Mgr. V. Š., B.,
vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom
pod sp. zn. 3 Cdo 171/2008 a jeho uznesením z 21. januára 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť PaedDr. J. D. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. apríla 2009
doručená sťažnosť PaedDr. J. D., J. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia
jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 171/2008 a jeho uznesením
z 21. januára 2009.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa návrhom z 31. januára 2003
domáhal, aby Okresný súd Galanta (ďalej len „okresný súd“) uložil odporcovi povinnosť
upustiť a zdržať sa zásahov do jeho osobnostných práv. Svoj návrh upravil podaním
z 3. júla 2006, ktorým sa zároveň domáhal dodržiavania zásady rovnakého zaobchádzania
v zmysle zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach
a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov
(antidiskriminačný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „antidiskriminačný
zákon“). Okresný súd rozsudkom sp. zn. 8 C 14/2003 z 27. novembra 2007 návrh
sťažovateľa zamietol, sťažovateľ proti jeho rozhodnutiu podal odvolanie. Krajský súd
v Trnave (ďalej len „krajský súd“) odvolanie sťažovateľa rozsudkom sp. zn.
10 Co 126/2007 z 27. novembra 2007 zamietol. Proti tomuto rozhodnutiu krajského súdu
podal sťažovateľ dovolanie, ktoré najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Cdo 171/2008
z 21. januára 2009 odmietol.
Podľa sťažovateľa prvostupňový súd svoje rozhodnutie oprel o záver, že sťažovateľ
nebol diskriminovaný pre svoj etnický pôvod, a pokiaľ dochádzalo ku konfliktom medzi
sťažovateľom a „riaditeľom“ odporcu, tieto mali výlučne pracovnoprávny charakter. Ďalej
okresný súd skonštatoval, že sťažovateľ nepreukázal žiadne skutočnosti, na základe ktorých
by bolo možné vyvodiť záver, že sťažovateľ bol vystavený nerovnakému zaobchádzaniu
zo strany odporcu. Závery okresného súdu napadol sťažovateľ v odvolaní, v ktorom
uviedol, že boli voči nemu vykonané opatrenia, ktorým ostatní zamestnanci odporcu
vystavení neboli. V súdnom konaní výpovede svedkov nepotvrdili opodstatnenosť
odporcom vytýkaných porušených povinností zo strany sťažovateľa, nepotvrdili ani jeho
údajné nevhodné a urážlivé správanie, ani nedostatky v pedagogickej práci sťažovateľa.
Z týchto dôvodov odporca ukončil so sťažovateľom pracovný pomer, čo podľa sťažovateľa
preukazuje, že zo strany odporcu boli voči nemu vykonané sankčné opatrenia aké neboli
vykonané proti žiadnemu z ostatných zamestnancov. Sťažovateľ teda v súlade
so „smernicou č. 2000/43/ES“ a ustanovením § 11 ods. 2 antidiskriminačného zákona splnil
procesnú povinnosť predložiť dôkazy, z ktorých možno dôvodne predpokladať, že došlo
k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania vo vzťahu k jeho osobe. Odporca žiadnym
spôsobom jeho dôkazy nevyvrátil a nepodarilo sa mu tiež preukázať, že zo strany
sťažovateľa dochádzalo k porušovaniu jeho povinnosti v postavení zamestnanca, teda
nepreukázal dôvodnosť sankčných opatrení vykonaných voči sťažovateľovi, čím neuniesol
dôkazné bremeno. Výsluchy svedkov v súdnom konaní boli vedené tak, aby primäli
svedkov k vysloveniu úsudku, či bol sťažovateľ diskriminovaný, pričom takýto záver
prináleží len súdu na základe vykonaných dôkazov. Odporca tvrdil, že na správanie
sťažovateľa a jeho pedagogické prístupy sa sťažovali rodičia žiakov, čo preukazoval listami
rodičov, okresný súd však týchto ako svedkov nevypočul a „autenticitu listov žiadnym
spôsobom neverifikoval“. V tomto smere nevyhovel návrhu sťažovateľa vypočuť ďalších
svedkov – rodičov žiakov, ktorí mali objasniť okolnosti vzniku predmetnej sťažnosti
rodičov. Kvalita dokazovania na prvostupňovom súde bola poznačená tiež osobou
zákonného sudcu, ktorý bol neskôr z prerokovávania a rozhodovania veci vylúčený
pre zaujatosť.
Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že odvolací súd si povinnosť zaoberať sa argumentmi
sťažovateľa vôbec nesplnil, k argumentom pristupoval „selektívne, pričom ignoroval
princíp obráteného dôkazného bremena v sporoch o ochrane proti diskriminácii“, podľa
ktorého sťažovateľovi v takomto spore stačilo preukázať, že boli voči jeho osobe vykonané
opatrenia, ktoré neboli vykonané voči iným zamestnancom, čo sťažovateľ preukázal.
Dokázať, že uskutočnené opatrenia neboli diskriminačné, bolo povinnosťou odporcu.
Odvolací súd nereagoval na námietky sťažovateľa týkajúce sa právneho posúdenia veci,
nesprávnej interpretácie vykonaných dôkazov, nesprávneho vykonania dôkazných
prostriedkov, nevykonania sťažovateľom navrhnutých dôkazov. Sťažovateľ preto považuje
rozsudok krajského súdu za neodôvodnený a arbitrárny. V konaní podľa sťažovateľa došlo
aj k porušeniu práva na nestranného sudcu, pretože rozhodnutie bolo založené
aj na dôkazoch vykonaných sudcom vylúčeným z prerokovávania a rozhodovania veci
pre zaujatosť.
Sťažovateľ pokračuje vo svojej argumentácii vo vzťahu k namietanému uzneseniu
najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 171/2008 z 21. januára 2009, ktorý podľa neho „aplikoval
inštitút obráteného dôkazného bremena takým spôsobom, že ho úplne znegoval“,
a v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že pokiaľ ide o skutočnosti, z ktorých možno
vyvodiť záver, že došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania, musí dôkazné
bremeno prioritne uniesť navrhovateľ, súčasne musí tvrdiť, že pohnútkou diskriminačného
konania je jeho rasa či etnická príslušnosť. Až potom sa dôkazné bremeno presúva
na odporcu, ktorý má právo preukázať, že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania.
Sťažovateľ dôvodí, že v konaní bolo potrebné posúdiť, či odporca uniesol dôkazné
bremeno, a preukázal, že opatrenia, ktoré nepochybne voči sťažovateľovi vykonal, neboli
motivované jeho etnickou príslušnosťou. Sťažovateľ poukazuje na záver najvyššieho súdu,
že nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov nemožno hodnotiť ako odňatie možnosti
konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky
súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) a na tomto mieste prezentuje
svoj názor, že „V podstate možno povedať, že každé porušenie práva na spravodlivý proces
zakladá dovolací dôvod podľa ust. § 237 písm. f) OSP“. Sťažovateľ zastáva stanovisko, že
„Pokiaľ NS SR vytýka sťažovateľovi neunesenie dôkazného bremena, je nepochopiteľné, že
súčasne obhajuje postup prvostupňového súdu, ktorý nevykonal všetky dôkazy navrhované
sťažovateľom...“, a ďalej pokračuje, že «Súd môže nevykonať iba dôkazy, ktoré zjavne
a evidentne nemôžu prispieť k objasneniu podstatných skutkových okolností, pričom by mal
byť mimoriadne zdržanlivý v odmietaní dôkazov, keď sa domnieva, že strana navrhujúca
dôkaz zatiaľ dôkazné bremeno neuniesla.
NS SR v tejto súvislosti tiež dezinterpretuje znenie ust. § 120 ods. 4 OSP a súvisiace
vyhlásenie sťažovateľa. Ust. § 120 ods. 4 OSP totiž účastníkom konania ukladá uviesť
„návrhy na doplnenie dokazovania“ pred vyhlásením uznesenia o skončení dokazovania,
ale im ukladá „všetky dôkazy a skutočnosti... predložiť alebo označiť do vyhlásenia
uznesenia...“. Obsahom vyhlásenia v zmysle ust. § 120 ods. 4 OSP je teda oznámenie
ďalších doteraz nenavrhnutých dôkazov, nie rekapitulácia doterajších návrhov s uvedením,
či účastník konania na ich vykonaní trvá alebo nie. Nejde teda o žiadne dopĺňanie
dokazovania a pokiaľ účastník konania kedykoľvek v priebehu konania navrhol nejaký
dôkaz, splnil tým požiadavku podľa ust. § 120 ods. 4 OSP a nevykonanie tohto dôkazu môže
byť odvolacím dôvodom.».
Na záver vyjadruje sťažovateľ presvedčenie, že ním napadnutý rozsudok odvolacieho
súdu bol postihnutý vadami v zmysle § 237 OSP, teda išlo o rozsudok, voči ktorému bolo
dovolanie prípustné, preto ho mal najvyšší súd riadne preskúmať v rámci dovolacieho
konania, a nie odmietnuť ako neprípustné. Opačný postup najvyššieho súdu mal za následok
porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu garantovaného čl. 46 ods. 1
Na základe uvedeného sťažovateľ v sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd vo veci
rozhodol týmto nálezom:
„1. Najvyšší súd SR svojím postupom a uznesením zo dňa 21. 1. 2009, sp. zn.
3 Cdo 171/2008 porušil základné právo PaedDr. J. D. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy SR.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 21. 1. 2009, sp. zn. 3 Cdo 171/2008
sa zrušuje.
3. Najvyšší súd SR je povinný PaedDr. J. D. zaplatiť náhradu trov konania na účet
jeho právneho zástupcu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva na súdnu
a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak preskúmanie namietaného postupu, resp. rozhodnutia všeobecného súdu v rámci
predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo
slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie, ústavný súd považuje takúto sťažnosť za zjavne neopodstatnenú
(I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, II. ÚS 104/04).
Ťažiskom argumentácie sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že sa odvolací súd
v meritórnom konaní s námietkami sťažovateľa týkajúcimi sa právneho posúdenia veci,
nesprávnej interpretácie vykonaných dôkazov, nesprávneho vykonania dôkazných
prostriedkov, nerešpektovania inštitútu obráteného dôkazného bremena, nevykonania
sťažovateľom navrhovaných dôkazov, absencie odôvodnenia ich odmietnutia,
nevysporiadal. Vychádzajúc z uvedeného došlo podľa sťažovateľa k porušeniu jeho práva
na „spravodlivý proces“, ktoré v podstate zakladá dovolací dôvod podľa § 237 písm. f)
OSP vedúci k prípustnosti dovolania umožňujúcej preskúmanie rozhodnutia krajského súdu
v dovolacom konaní. V kontexte týchto argumentov v odmietnutí dovolania najvyšším
súdom vidí sťažovateľ porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu garantovaného
Ústavný súd preskúmal postup a rozhodnutie najvyššieho súdu aby zistil, či účinky
výkonu právomoci najvyššieho súdu v konaní sp. zn. 3 Cdo 171/2008 sú zlučiteľné
s limitmi sťažovateľom označeného čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého porušenie namieta.
V odôvodnení namietaného uznesenia sp. zn. 3 Cdo 171/2008 z 21. januára 2009
najvyšší súd uviedol, že pristúpil k posúdeniu otázky prípustnosti podaného dovolania, teda
či v zmysle § 236 ods. 1 OSP dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť
týmto opravným prostriedkom. Najvyšší súd cituje právnu úpravu upravujúcu prípady
prípustnosti tohto mimoriadneho opravného prostriedku a konštatuje, že v prípade veci
sťažovateľa nie je daný dôvod prípustnosti v zmysle § 238 ods. 1 OSP, teda nie je
napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ale jeho potvrdzujúci rozsudok. Rovnako
nejde o prípad predvídaný ustanovením § 238 ods. 2 OSP, podľa ktorého je dovolanie
prípustné proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru
vysloveného v danej veci, keďže dovolací súd dosiaľ v tejto veci nerozhodoval, nebol preto
ani vyslovený právny názor, ktorým by boli súdy viazané. Napokon nejde ani o možnosť
prípustnosti predvídanú ustanovením § 238 ods. 3 OSP, podľa ktorej je dovolanie prípustné
proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil,
že je dovolanie proti nemu prípustné, keďže ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného
významu. Dovolanie navrhovateľa (sťažovateľa) by mohlo byť procesne prípustné, pokiaľ
by bolo postihnuté niektorou zo závažných procesných vád v zmysle § 237 OSP, ktorých
preskúmanie je povinnosťou dovolacieho súdu vychádzajúc z ustanovenia § 242 ods. 1
OSP. Ustanovenie § 237 OSP prípustnosť dovolania odvodzuje od taxatívne vymedzených
procesných vád, ktorými sú:
a) rozhodlo sa vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom
konania,
c) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo
konanie,
e) nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
g) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát.
Z hľadiska posúdenia existencie niektorej z procesných vád v zmysle citovaného
§ 237 OSP zakladajúceho prípustnosť dovolania nie je pritom významný subjektívny názor
účastníka, že v konaní došlo k takejto vade, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti
vylučujúce zistenie, že konanie je skutočne postihnuté niektorou z uvedených vád.
Dovolateľ existenciu procesných vád v zmysle § 237 písm. a) až e) a g) OSP netvrdil
a takéto procesné vady v dovolacom konaní ani nevyšli najavo, a teda z týchto ustanovení
prípustnosť dovolania nemožno odvodiť.
Podľa dovolateľa bolo meritórne konanie postihnuté procesnou vadou v zmysle
ustanovenia § 237 písm. f) OSP, podľa ktorého je ňou taký postup súdu, ktorý odníme
účastníkovi konania možnosť konať pred súdom. Táto procesná vada bola spôsobená
nepreskúmateľnosťou a arbitrárnosťou rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorá je daná
nerešpektovaním inštitútu „obráteného dôkazného bremena“, nevykonaním ním
navrhovaných dôkazov, nesprávnym vykonaním a hodnotením dôkazov, neprihliadnutím
na dôkazy, ktoré považoval dovolateľ za rozhodné, nevysporiadaním sa s argumentáciou
v podanom dovolaní k vecnej a právnej stránke veci, nevysvetlením dôvodov rozhodnutia
odvolacieho súdu. Podľa dovolateľa v predmetnom konaní súdy nerešpektovali princíp
„obráteného dôkazného bremena“, v dôsledku čoho ho nedôvodne zaťažili povinnosťou
preukázať diskriminačný charakter sankčných opatrení odporcu.
Najvyšší súd pristúpil v odôvodnení rozhodnutia k interpretácii inštitútu dôkazného
bremena, ktoré podľa neho dopadá na toho účastníka konania, v záujme ktorého je, aby
určitá skutočnosť, rozhodná podľa hmotného práva a účastníkom tvrdená, bola v konaní
preukázaná, teda aby ju súd uznal za pravdivú. „Smernica Rady EÚ 2000/43/EC z 29. júna
2000“ sa v súvislosti s inštitútom dôkazného bremena premietla do občianskeho súdneho
konania v sporoch týkajúcich sa dodržiavania zásady rovnakého zaobchádzania
prostredníctvom ustanovení § 13 ods. 7 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Zákonník práce“) a ustanovení § 11 ods. 2
antidiskriminačného zákona. V zmysle tejto vnútroštátnej úpravy dôkazné bremeno neťaží
výlučne odporcu, ale aj navrhovateľa. Navrhovateľ ho musí prioritne uniesť vo vzťahu
ku skutočnostiam, z ktorých možno odvodiť, že došlo k priamej alebo nepriamej
diskriminácii. Až následne sa presúva dôkazné bremeno na odporcu, ktorý má právo
preukazovať svoje tvrdenie, že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania. Túto postupnosť
prechodu dôkazného bremena treba považovať za zrejmú a nespornú.
Podľa dovolateľa k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania zo strany odporcu
došlo špecifikovanými listinami adresovanými odporcom, prvostupňový súd však dospel
k záveru, že nimi riaditeľ odporcu realizoval len svoje povinnosti vyplývajúce z jeho
postavenia ako vedúceho zamestnanca, a to riadiť a kontrolovať prácu zamestnancov.
Prvostupňový súd preto dospel k záveru, že listiny neboli objektívne spôsobilé zasiahnuť
do osobnostných práv navrhovateľa. K presunu dôkazného bremena bolo potrebné,
aby navrhovateľ svoje tvrdenie podložil ďalšími dôkazmi preukazujúcimi nerovnaké
zaobchádzanie. Navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno, preto nemohol byť v spore
úspešný. Vychádzajúc z uvedeného najvyšší súd nemohol potvrdiť, že došlo k postupu
súdu, ktorý by znamenal odňatie možnosti účastníka konať pred súdom.
Dovolateľ ďalej považoval za odňatie možnosti konať pred súdom aj skutočnosť,
že súdy nevyhoveli jeho návrhom na vykonanie dokazovania výsluchom svedkov. Najvyšší
súd odvolávajúc sa na svoju judikatúru „R 125/1999, R 6/2000“ uvádza, že nevyhovenie
návrhu účastníka konania na vykonanie dôkazu nemožno kvalifikovať ako dovolací dôvod
podľa § 237 písm. f) OSP.
Vo vzťahu k argumentom dovolateľa o odňatí možnosti vyjadriť sa k vykonanému
dôkazu najvyšší súd interpretoval relevantnú úpravu (§ 123 OSP), v zmysle ktorej musí súd
procesnú možnosť vyjadriť sa k vykonanému dôkazu vytvoriť pre účastníka už v rámci
dokazovania. Ak sa dovolateľovi faktickým postupom súdu odoprelo právo vyjadriť
sa k jednému z výsluchov svedkov bezprostredne po jeho skončení, pričom následne
pokračovalo dokazovanie a vo veci boli uskutočnené ďalšie pojednávania, na ktorých
sa mohol dovolateľ k tomuto výsluchu vyjadriť, nejde o procesnú vadu v zmysle
ustanovenia § 237 písm. f) OSP, môže však ísť o inú vadu podľa ustanovenia § 241 ods. 2
písm. b) OSP, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, na takú vadu
by však bolo možné prihliadnuť iba v prípade, že by bolo dovolanie prípustné v zmysle
ustanovenia § 238 ods. 1 až 3 OSP.
Podľa najvyššieho súdu tiež hodnotiace úsudky súdov obsiahnuté v rozhodnutí
vychádzajúce z vykonaných dôkazov nemožno považovať za nesprávny postup súdu
v priebehu konania, a teda ani za odňatie možnosti konať pred súdom zakladajúcu
prípustnosť dovolania.
Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod, ktorým možno
odôvodniť procesne prípustné dovolanie, nie je však procesnou vadou konania v zmysle
ustanovenia § 237 písm. f) OSP, teda odňatím možnosti konať pred súdom.
Rovnako ďalšie námietky o nesprávnej interpretácii a nesprávnom vykonaní
dôkazov, nedostatočnom a chybnom vykonávaní dôkazov, vykonaní dôkazov vylúčeným
sudcom môžu byť prejavom inej procesnej vady konania majúcej za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, ktorá je síce relevantným dovolacím dôvodom v tom zmysle,
že poukazom na tieto vady možno odôvodniť procesne prípustné dovolanie, samé o sebe
však prípustnosť dovolania nezakladajú.
Vo vzťahu k námietke dovolateľa týkajúcej sa nedostatočnosti odôvodnenia
rozhodnutia odvolacieho súdu najvyšší súd poukazuje na svoj názor, podľa ktorého právo
na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať podrobnú
odpoveď na každý argument účastníka konania, z odôvodnenia rozhodnutia však musia byť
zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ.
Vychádzajúc z toho a zároveň poukazujúc na konkrétnu obsahovú, vecnú a právnu stránku
dotknutých rozhodnutí oboch súdov dovolací súd konštatuje, že právo dovolateľa na riadne
odôvodnenie porušené nebolo. Pokiaľ odvolací súd odkáže na rozsudok prvostupňového
súdu, stačí ak v odôvodnení svojho rozhodnutia iba poukáže na relevantné skutkové zistenia
a stručne zhrnie právne posúdenie veci, pretože rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe zahŕňa
po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorým tak tvorí jeden
celok.
Najvyšší súd vyslovuje záver, že v prerokovávanej veci pri skúmaní prípustnosti
dovolania bolo zistené, že toto nesmeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému by bolo dovolanie
prípustné, preto nebolo možné pristúpiť k posudzovaniu otázky dôvodnosti
a opodstatnenosti dovolania.
Ústavný súd pri svojom rozhodovaní vychádza z toho, že primárnou úlohou v konaní
o sťažnostiach podľa čl. 127 ústavy nie je podávať výklad právnych predpisov, ktoré
všeobecný súd v dotknutom konaní pred ním aplikuje. Za výklad a aplikáciu zákonov,
ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd je na prvom mieste zodpovedný všeobecný
súd. Výklad legislatívneho textu právnej normy a jeho uplatnenie všeobecným súdom musí
byť v súlade s ústavou (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy) a ústavný súd iba posudzuje,
či príslušný výklad právnej normy aplikovanej v konkrétnych okolnostiach prípadu (v danej
veci ustanovenia § 236 a nasledujúcich OSP týkajúce sa mimoriadneho opravného
prostriedku – dovolania) je racionálne akceptovateľný alebo či nie je popretím jej účelu,
podstaty a zmyslu.
Ústavný súd tiež pripomína, že nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu
a práva na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho
návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Do práva
na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil
s jeho právnymi názormi. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy
na základe výkladu a použití relevantných právnych noriem rozhodnú, a to za predpokladu,
že ich právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle
konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces
V namietanom konaní a prijatom uznesení sp. zn. 3 Cdo 171/2008 z 21. januára 2009
najvyšší súd prostredníctvom interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení Občianskeho
súdneho poriadku týkajúcich sa inštitútu dovolania vylúčil danosť dovolacieho dôvodu
podľa ustanovenia § 237 písm. f) OSP, teda odňatie možnosti účastníkovi konania konať
pred súdom, na základe čoho vyvodil záver o neprípustnosti dovolania vo veci sťažovateľa
a o jeho odmietnutí.
Najvyšší súd preskúmal obsah námietok sťažovateľovho dovolania, ktorými tento
odôvodňoval existenciu dovolacieho dôvodu podľa ustanovenia § 237 písm. f) OSP, a síce
námietky týkajúce sa nerešpektovania inštitútu obráteného dôkazného bremena konajúcimi
súdmi, nevykonania navrhovaných dôkazov, odňatia možnosti vyjadriť sa k vykonaným
dôkazom, nesprávnych hodnotiacich úsudkov konajúcich súdov, nesprávneho právneho
posúdenia veci, nesprávnej interpretácie a nesprávneho vykonania dôkazov.
V súvislosti s námietkou sťažovateľa o nerešpektovaní obráteného dôkazného
bremena interpretoval najvyšší súd inštitút dôkazného bremena na podmienky sporov
týkajúcich sa zásady rovnakého zaobchádzania vychádzajúc z relevantnej vnútroštátnej
právnej úpravy, zo Zákonníka práce a antidiskriminačného zákona.
Argument sťažovateľa, keď subsumoval pod dovolací dôvod podľa ustanovenia
§ 237 písm. f) OSP aj nevyhovenie návrhom na vykonanie dokazovania výsluchom svedkov
zo strany konajúcich súdov, najvyšší súd vyvrátil odvolávajúc sa na svoju judikatúru.
Najvyšší súd vykladajúc relevantnú právnu úpravu zaujal stanovisko aj k námietke
odňatia možnosti vyjadriť sa k vykonanému dôkazu, nesprávnych hodnotiacich úsudkov
súdov, nesprávneho právneho posúdenia veci, nesprávnej interpretácie a nesprávneho
vykonania dôkazov, nedostatočného a chybného vykonávania dôkazov a napokon
aj k námietke vykonania dôkazov vylúčeným sudcom.
V každom z týchto sťažovateľom uvedených prípadov logickým výkladom
a vyčerpávajúcim odôvodnením dospel najvyšší súd k záveru o nenaplnení dovolacieho
dôvodu podľa citovaného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. Konštatovaniu
o neprípustnosti dovolania sťažovateľa predchádzal racionálny, podrobný, a teda ústavne
konformný výklad relevantnej právnej úpravy, ktorý nepopiera jej účel a podstatu
a na základe ktorého bol ustálený dôvod na odmietnutie dovolania.
Odôvodnenie uznesenia sp. zn. 3 Cdo 171/2008 z 21. januára 2009 tak predstavuje
dostatočný základ pre jeho výrok, lebo najvyšší súd v potrebnej miere vysvetlil, na základe
akých právnych úvah rozhodol.
V závere ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že nie je ďalšou inštanciou v sústave
všeobecného súdnictva, ale nezávislým orgánom ochrany ústavnosti pôsobiacim mimo tejto
sústavy. Z tohto postavenia mu preto v okolnostiach prípadu neprislúchalo posudzovať
vecnú správnosť právneho záveru, ku ktorému najvyšší súd pri interpretácii a aplikácii
zákona dospel. Ústavný súd však musel zaujať stanovisko k tomu, či jeho rozhodnutie
spĺňalo požiadavku ústavnosti (odôvodnenie majúce požadovanú kvalitu v zmysle čl. 46
ods. 1 ústavy).
Ústavný súd vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti odmietol sťažnosť sťažovateľa
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. júla 2009