Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 201/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. júla 2009

predbežne prerokoval sťažnosť PaedDr. J. D., J., zastúpeného advokátom Mgr. V. Š., B.,

vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa

Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 21. januára 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť PaedDr. J. D. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. apríla 2009

doručená sťažnosť PaedDr. J. D., J. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 21. januára 2009.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa návrhom z 31. januára 2003

domáhal, aby Okresný súd Galanta (ďalej len „okresný súd“) uložil odporcovi povinnosť

upustiť a zdržať sa zásahov do jeho osobnostných práv. Svoj návrh upravil podaním

z 3. júla 2006, ktorým sa zároveň domáhal dodržiavania zásady rovnakého zaobchádzania

v zmysle o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach

a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov

(antidiskriminačný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „antidiskriminačný

zákon“). Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 27. novembra 2007 návrh

sťažovateľa zamietol, sťažovateľ proti jeho rozhodnutiu podal odvolanie. Krajský súd

v Trnave (ďalej len „krajský súd“) odvolanie sťažovateľa rozsudkom sp. zn.

z 27. novembra 2007 zamietol. Proti tomuto rozhodnutiu krajského súdu

podal sťažovateľ dovolanie, ktoré najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 21. januára 2009 odmietol.

Podľa sťažovateľa prvostupňový súd svoje rozhodnutie oprel o záver, že sťažovateľ

nebol diskriminovaný pre svoj etnický pôvod, a pokiaľ dochádzalo ku konfliktom medzi

sťažovateľom a „riaditeľom“ odporcu, tieto mali výlučne pracovnoprávny charakter. Ďalej

okresný súd skonštatoval, že sťažovateľ nepreukázal žiadne skutočnosti, na základe ktorých

by bolo možné vyvodiť záver, že sťažovateľ bol vystavený nerovnakému zaobchádzaniu

zo strany odporcu. Závery okresného súdu napadol sťažovateľ v odvolaní, v ktorom

uviedol, že boli voči nemu vykonané opatrenia, ktorým ostatní zamestnanci odporcu

vystavení neboli. V súdnom konaní výpovede svedkov nepotvrdili opodstatnenosť

odporcom vytýkaných porušených povinností zo strany sťažovateľa, nepotvrdili ani jeho

údajné nevhodné a urážlivé správanie, ani nedostatky v pedagogickej práci sťažovateľa.

Z týchto dôvodov odporca ukončil so sťažovateľom pracovný pomer, čo podľa sťažovateľa

preukazuje, že zo strany odporcu boli voči nemu vykonané sankčné opatrenia aké neboli

vykonané proti žiadnemu z ostatných zamestnancov. Sťažovateľ teda v súlade

so „smernicou č. 2000/43/ES“ a ustanovením § 11 ods. 2 antidiskriminačného zákona splnil

procesnú povinnosť predložiť dôkazy, z ktorých možno dôvodne predpokladať, že došlo

k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania vo vzťahu k jeho osobe. Odporca žiadnym

spôsobom jeho dôkazy nevyvrátil a nepodarilo sa mu tiež preukázať, že zo strany

sťažovateľa dochádzalo k porušovaniu jeho povinnosti v postavení zamestnanca, teda

nepreukázal dôvodnosť sankčných opatrení vykonaných voči sťažovateľovi, čím neuniesol

dôkazné bremeno. Výsluchy svedkov v súdnom konaní boli vedené tak, aby primäli

svedkov k vysloveniu úsudku, či bol sťažovateľ diskriminovaný, pričom takýto záver

prináleží len súdu na základe vykonaných dôkazov. Odporca tvrdil, že na správanie

sťažovateľa a jeho pedagogické prístupy sa sťažovali rodičia žiakov, čo preukazoval listami

rodičov, okresný súd však týchto ako svedkov nevypočul a „autenticitu listov žiadnym

spôsobom neverifikoval“. V tomto smere nevyhovel návrhu sťažovateľa vypočuť ďalších

svedkov – rodičov žiakov, ktorí mali objasniť okolnosti vzniku predmetnej sťažnosti

rodičov. Kvalita dokazovania na prvostupňovom súde bola poznačená tiež osobou

zákonného sudcu, ktorý bol neskôr z prerokovávania a rozhodovania veci vylúčený

pre zaujatosť.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že odvolací súd si povinnosť zaoberať sa argumentmi

sťažovateľa vôbec nesplnil, k argumentom pristupoval „selektívne, pričom ignoroval

princíp obráteného dôkazného bremena v sporoch o ochrane proti diskriminácii“, podľa

ktorého sťažovateľovi v takomto spore stačilo preukázať, že boli voči jeho osobe vykonané

opatrenia, ktoré neboli vykonané voči iným zamestnancom, čo sťažovateľ preukázal.

Dokázať, že uskutočnené opatrenia neboli diskriminačné, bolo povinnosťou odporcu.

Odvolací súd nereagoval na námietky sťažovateľa týkajúce sa právneho posúdenia veci,

nesprávnej interpretácie vykonaných dôkazov, nesprávneho vykonania dôkazných

prostriedkov, nevykonania sťažovateľom navrhnutých dôkazov. Sťažovateľ preto považuje

rozsudok krajského súdu za neodôvodnený a arbitrárny. V konaní podľa sťažovateľa došlo

aj k porušeniu práva na nestranného sudcu, pretože rozhodnutie bolo založené

aj na dôkazoch vykonaných sudcom vylúčeným z prerokovávania a rozhodovania veci

pre zaujatosť.

Sťažovateľ pokračuje vo svojej argumentácii vo vzťahu k namietanému uzneseniu

najvyššieho súdu sp. zn. z 21. januára 2009, ktorý podľa neho „aplikoval

inštitút obráteného dôkazného bremena takým spôsobom, že ho úplne znegoval“,

a v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že pokiaľ ide o skutočnosti, z ktorých možno

vyvodiť záver, že došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania, musí dôkazné

bremeno prioritne uniesť navrhovateľ, súčasne musí tvrdiť, že pohnútkou diskriminačného

konania je jeho rasa či etnická príslušnosť. Až potom sa dôkazné bremeno presúva

na odporcu, ktorý má právo preukázať, že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania.

Sťažovateľ dôvodí, že v konaní bolo potrebné posúdiť, či odporca uniesol dôkazné

bremeno, a preukázal, že opatrenia, ktoré nepochybne voči sťažovateľovi vykonal, neboli

motivované jeho etnickou príslušnosťou. Sťažovateľ poukazuje na záver najvyššieho súdu,

že nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov nemožno hodnotiť ako odňatie možnosti

konať pred súdom v zmysle ustanovenia Občiansky

súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) a na tomto mieste prezentuje

svoj názor, že „V podstate možno povedať, že každé porušenie práva na spravodlivý proces

zakladá dovolací dôvod podľa ust. “. Sťažovateľ zastáva stanovisko, že

„Pokiaľ NS SR vytýka sťažovateľovi neunesenie dôkazného bremena, je nepochopiteľné, že

súčasne obhajuje postup prvostupňového súdu, ktorý nevykonal všetky dôkazy navrhované

sťažovateľom...“, a ďalej pokračuje, že «Súd môže nevykonať iba dôkazy, ktoré zjavne

a evidentne nemôžu prispieť k objasneniu podstatných skutkových okolností, pričom by mal

byť mimoriadne zdržanlivý v odmietaní dôkazov, keď sa domnieva, že strana navrhujúca

dôkaz zatiaľ dôkazné bremeno neuniesla.

NS SR v tejto súvislosti tiež dezinterpretuje znenie ust. a súvisiace

vyhlásenie sťažovateľa. Ust. totiž účastníkom konania ukladá uviesť

„návrhy na doplnenie dokazovania“ pred vyhlásením uznesenia o skončení dokazovania,

ale im ukladá „všetky dôkazy a skutočnosti... predložiť alebo označiť do vyhlásenia

uznesenia...“. Obsahom vyhlásenia v zmysle ust. je teda oznámenie

ďalších doteraz nenavrhnutých dôkazov, nie rekapitulácia doterajších návrhov s uvedením,

či účastník konania na ich vykonaní trvá alebo nie. Nejde teda o žiadne dopĺňanie

dokazovania a pokiaľ účastník konania kedykoľvek v priebehu konania navrhol nejaký

dôkaz, splnil tým požiadavku podľa ust. a nevykonanie tohto dôkazu môže

byť odvolacím dôvodom.».

Na záver vyjadruje sťažovateľ presvedčenie, že ním napadnutý rozsudok odvolacieho

súdu bol postihnutý vadami v zmysle , teda išlo o rozsudok, voči ktorému bolo

dovolanie prípustné, preto ho mal najvyšší súd riadne preskúmať v rámci dovolacieho

konania, a nie odmietnuť ako neprípustné. Opačný postup najvyššieho súdu mal za následok

porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu garantovaného čl. 46 ods. 1

.

Na základe uvedeného sťažovateľ v sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd vo veci

rozhodol týmto nálezom:

„1. Najvyšší súd SR svojím postupom a uznesením zo dňa 21. 1. 2009, sp. zn.

porušil základné právo PaedDr. J. D. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

SR.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 21. 1. 2009, sp. zn.

sa zrušuje.

3. Najvyšší súd SR je povinný PaedDr. J. D. zaplatiť náhradu trov konania na účet

jeho právneho zástupcu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva na súdnu

a inú právnu ochranu podľa .

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak preskúmanie namietaného postupu, resp. rozhodnutia všeobecného súdu v rámci

predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo

slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie, ústavný súd považuje takúto sťažnosť za zjavne neopodstatnenú

(, , ).

Ťažiskom argumentácie sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že sa odvolací súd

v meritórnom konaní s námietkami sťažovateľa týkajúcimi sa právneho posúdenia veci,

nesprávnej interpretácie vykonaných dôkazov, nesprávneho vykonania dôkazných

prostriedkov, nerešpektovania inštitútu obráteného dôkazného bremena, nevykonania

sťažovateľom navrhovaných dôkazov, absencie odôvodnenia ich odmietnutia,

nevysporiadal. Vychádzajúc z uvedeného došlo podľa sťažovateľa k porušeniu jeho práva

na „spravodlivý proces“, ktoré v podstate zakladá dovolací dôvod podľa § 237 písm. f)

vedúci k prípustnosti dovolania umožňujúcej preskúmanie rozhodnutia krajského súdu

v dovolacom konaní. V kontexte týchto argumentov v odmietnutí dovolania najvyšším

súdom vidí sťažovateľ porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu garantovaného

.

Ústavný súd preskúmal postup a rozhodnutie najvyššieho súdu aby zistil, či účinky

výkonu právomoci najvyššieho súdu v konaní sp. zn. sú zlučiteľné

s limitmi sťažovateľom označeného , ktorého porušenie namieta.

V odôvodnení namietaného uznesenia sp. zn. z 21. januára 2009

najvyšší súd uviedol, že pristúpil k posúdeniu otázky prípustnosti podaného dovolania, teda

či v zmysle dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť

týmto opravným prostriedkom. Najvyšší súd cituje právnu úpravu upravujúcu prípady

prípustnosti tohto mimoriadneho opravného prostriedku a konštatuje, že v prípade veci

sťažovateľa nie je daný dôvod prípustnosti v zmysle , teda nie je

napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ale jeho potvrdzujúci rozsudok. Rovnako

nejde o prípad predvídaný ustanovením , podľa ktorého je dovolanie

prípustné proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru

vysloveného v danej veci, keďže dovolací súd dosiaľ v tejto veci nerozhodoval, nebol preto

ani vyslovený právny názor, ktorým by boli súdy viazané. Napokon nejde ani o možnosť

prípustnosti predvídanú ustanovením , podľa ktorej je dovolanie prípustné

proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil,

že je dovolanie proti nemu prípustné, keďže ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného

významu. Dovolanie navrhovateľa (sťažovateľa) by mohlo byť procesne prípustné, pokiaľ

by bolo postihnuté niektorou zo závažných procesných vád v zmysle , ktorých

preskúmanie je povinnosťou dovolacieho súdu vychádzajúc z ustanovenia § 242 ods. 1

. Ustanovenie prípustnosť dovolania odvodzuje od taxatívne vymedzených

procesných vád, ktorými sú:

a) rozhodlo sa vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom

konania,

c) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo

konanie,

e) nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,

g) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto

samosudcu rozhodoval senát.

Z hľadiska posúdenia existencie niektorej z procesných vád v zmysle citovaného

zakladajúceho prípustnosť dovolania nie je pritom významný subjektívny názor

účastníka, že v konaní došlo k takejto vade, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti

vylučujúce zistenie, že konanie je skutočne postihnuté niektorou z uvedených vád.

Dovolateľ existenciu procesných vád v zmysle až e) a netvrdil

a takéto procesné vady v dovolacom konaní ani nevyšli najavo, a teda z týchto ustanovení

prípustnosť dovolania nemožno odvodiť.

Podľa dovolateľa bolo meritórne konanie postihnuté procesnou vadou v zmysle

ustanovenia , podľa ktorého je ňou taký postup súdu, ktorý odníme

účastníkovi konania možnosť konať pred súdom. Táto procesná vada bola spôsobená

nepreskúmateľnosťou a arbitrárnosťou rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorá je daná

nerešpektovaním inštitútu „obráteného dôkazného bremena“, nevykonaním ním

navrhovaných dôkazov, nesprávnym vykonaním a hodnotením dôkazov, neprihliadnutím

na dôkazy, ktoré považoval dovolateľ za rozhodné, nevysporiadaním sa s argumentáciou

v podanom dovolaní k vecnej a právnej stránke veci, nevysvetlením dôvodov rozhodnutia

odvolacieho súdu. Podľa dovolateľa v predmetnom konaní súdy nerešpektovali princíp

„obráteného dôkazného bremena“, v dôsledku čoho ho nedôvodne zaťažili povinnosťou

preukázať diskriminačný charakter sankčných opatrení odporcu.

Najvyšší súd pristúpil v odôvodnení rozhodnutia k interpretácii inštitútu dôkazného

bremena, ktoré podľa neho dopadá na toho účastníka konania, v záujme ktorého je, aby

určitá skutočnosť, rozhodná podľa hmotného práva a účastníkom tvrdená, bola v konaní

preukázaná, teda aby ju súd uznal za pravdivú. „Smernica Rady EÚ 2000/43/EC z 29. júna

2000“ sa v súvislosti s inštitútom dôkazného bremena premietla do občianskeho súdneho

konania v sporoch týkajúcich sa dodržiavania zásady rovnakého zaobchádzania

prostredníctvom ustanovení v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) a ustanovení

antidiskriminačného zákona. V zmysle tejto vnútroštátnej úpravy dôkazné bremeno neťaží

výlučne odporcu, ale aj navrhovateľa. Navrhovateľ ho musí prioritne uniesť vo vzťahu

ku skutočnostiam, z ktorých možno odvodiť, že došlo k priamej alebo nepriamej

diskriminácii. Až následne sa presúva dôkazné bremeno na odporcu, ktorý má právo

preukazovať svoje tvrdenie, že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania. Túto postupnosť

prechodu dôkazného bremena treba považovať za zrejmú a nespornú.

Podľa dovolateľa k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania zo strany odporcu

došlo špecifikovanými listinami adresovanými odporcom, prvostupňový súd však dospel

k záveru, že nimi riaditeľ odporcu realizoval len svoje povinnosti vyplývajúce z jeho

postavenia ako vedúceho zamestnanca, a to riadiť a kontrolovať prácu zamestnancov.

Prvostupňový súd preto dospel k záveru, že listiny neboli objektívne spôsobilé zasiahnuť

do osobnostných práv navrhovateľa. K presunu dôkazného bremena bolo potrebné,

aby navrhovateľ svoje tvrdenie podložil ďalšími dôkazmi preukazujúcimi nerovnaké

zaobchádzanie. Navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno, preto nemohol byť v spore

úspešný. Vychádzajúc z uvedeného najvyšší súd nemohol potvrdiť, že došlo k postupu

súdu, ktorý by znamenal odňatie možnosti účastníka konať pred súdom.

Dovolateľ ďalej považoval za odňatie možnosti konať pred súdom aj skutočnosť,

že súdy nevyhoveli jeho návrhom na vykonanie dokazovania výsluchom svedkov. Najvyšší

súd odvolávajúc sa na svoju judikatúru „R 125/1999, R 6/2000“ uvádza, že nevyhovenie

návrhu účastníka konania na vykonanie dôkazu nemožno kvalifikovať ako dovolací dôvod

podľa .

Vo vzťahu k argumentom dovolateľa o odňatí možnosti vyjadriť sa k vykonanému

dôkazu najvyšší súd interpretoval relevantnú úpravu ( ), v zmysle ktorej musí súd

procesnú možnosť vyjadriť sa k vykonanému dôkazu vytvoriť pre účastníka už v rámci

dokazovania. Ak sa dovolateľovi faktickým postupom súdu odoprelo právo vyjadriť

sa k jednému z výsluchov svedkov bezprostredne po jeho skončení, pričom následne

pokračovalo dokazovanie a vo veci boli uskutočnené ďalšie pojednávania, na ktorých

sa mohol dovolateľ k tomuto výsluchu vyjadriť, nejde o procesnú vadu v zmysle

ustanovenia , môže však ísť o inú vadu podľa ustanovenia

písm. b) , ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, na takú vadu

by však bolo možné prihliadnuť iba v prípade, že by bolo dovolanie prípustné v zmysle

ustanovenia až 3 .

Podľa najvyššieho súdu tiež hodnotiace úsudky súdov obsiahnuté v rozhodnutí

vychádzajúce z vykonaných dôkazov nemožno považovať za nesprávny postup súdu

v priebehu konania, a teda ani za odňatie možnosti konať pred súdom zakladajúcu

prípustnosť dovolania.

Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod, ktorým možno

odôvodniť procesne prípustné dovolanie, nie je však procesnou vadou konania v zmysle

ustanovenia , teda odňatím možnosti konať pred súdom.

Rovnako ďalšie námietky o nesprávnej interpretácii a nesprávnom vykonaní

dôkazov, nedostatočnom a chybnom vykonávaní dôkazov, vykonaní dôkazov vylúčeným

sudcom môžu byť prejavom inej procesnej vady konania majúcej za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci, ktorá je síce relevantným dovolacím dôvodom v tom zmysle,

že poukazom na tieto vady možno odôvodniť procesne prípustné dovolanie, samé o sebe

však prípustnosť dovolania nezakladajú.

Vo vzťahu k námietke dovolateľa týkajúcej sa nedostatočnosti odôvodnenia

rozhodnutia odvolacieho súdu najvyšší súd poukazuje na svoj názor, podľa ktorého právo

na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať podrobnú

odpoveď na každý argument účastníka konania, z odôvodnenia rozhodnutia však musia byť

zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ.

Vychádzajúc z toho a zároveň poukazujúc na konkrétnu obsahovú, vecnú a právnu stránku

dotknutých rozhodnutí oboch súdov dovolací súd konštatuje, že právo dovolateľa na riadne

odôvodnenie porušené nebolo. Pokiaľ odvolací súd odkáže na rozsudok prvostupňového

súdu, stačí ak v odôvodnení svojho rozhodnutia iba poukáže na relevantné skutkové zistenia

a stručne zhrnie právne posúdenie veci, pretože rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe zahŕňa

po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorým tak tvorí jeden

celok.

Najvyšší súd vyslovuje záver, že v prerokovávanej veci pri skúmaní prípustnosti

dovolania bolo zistené, že toto nesmeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému by bolo dovolanie

prípustné, preto nebolo možné pristúpiť k posudzovaniu otázky dôvodnosti

a opodstatnenosti dovolania.

Ústavný súd pri svojom rozhodovaní vychádza z toho, že primárnou úlohou v konaní

o sťažnostiach podľa nie je podávať výklad právnych predpisov, ktoré

všeobecný súd v dotknutom konaní pred ním aplikuje. Za výklad a aplikáciu zákonov,

ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd je na prvom mieste zodpovedný všeobecný

súd. Výklad legislatívneho textu právnej normy a jeho uplatnenie všeobecným súdom musí

byť v súlade s ( a ) a ústavný súd iba posudzuje,

či príslušný výklad právnej normy aplikovanej v konkrétnych okolnostiach prípadu (v danej

veci ustanovenia a nasledujúcich týkajúce sa mimoriadneho opravného

prostriedku – dovolania) je racionálne akceptovateľný alebo či nie je popretím jej účelu,

podstaty a zmyslu.

Ústavný súd tiež pripomína, že nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu

a práva na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho

návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Do práva

na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil

s jeho právnymi názormi. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy

na základe výkladu a použití relevantných právnych noriem rozhodnú, a to za predpokladu,

že ich právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle

konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces

().

V namietanom konaní a prijatom uznesení sp. zn. z 21. januára 2009

najvyšší súd prostredníctvom interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení Občianskeho

súdneho poriadku týkajúcich sa inštitútu dovolania vylúčil danosť dovolacieho dôvodu

podľa ustanovenia , teda odňatie možnosti účastníkovi konania konať

pred súdom, na základe čoho vyvodil záver o neprípustnosti dovolania vo veci sťažovateľa

a o jeho odmietnutí.

Najvyšší súd preskúmal obsah námietok sťažovateľovho dovolania, ktorými tento

odôvodňoval existenciu dovolacieho dôvodu podľa ustanovenia , a síce

námietky týkajúce sa nerešpektovania inštitútu obráteného dôkazného bremena konajúcimi

súdmi, nevykonania navrhovaných dôkazov, odňatia možnosti vyjadriť sa k vykonaným

dôkazom, nesprávnych hodnotiacich úsudkov konajúcich súdov, nesprávneho právneho

posúdenia veci, nesprávnej interpretácie a nesprávneho vykonania dôkazov.

V súvislosti s námietkou sťažovateľa o nerešpektovaní obráteného dôkazného

bremena interpretoval najvyšší súd inštitút dôkazného bremena na podmienky sporov

týkajúcich sa zásady rovnakého zaobchádzania vychádzajúc z relevantnej vnútroštátnej

právnej úpravy, zo a antidiskriminačného zákona.

Argument sťažovateľa, keď subsumoval pod dovolací dôvod podľa ustanovenia

aj nevyhovenie návrhom na vykonanie dokazovania výsluchom svedkov

zo strany konajúcich súdov, najvyšší súd vyvrátil odvolávajúc sa na svoju judikatúru.

Najvyšší súd vykladajúc relevantnú právnu úpravu zaujal stanovisko aj k námietke

odňatia možnosti vyjadriť sa k vykonanému dôkazu, nesprávnych hodnotiacich úsudkov

súdov, nesprávneho právneho posúdenia veci, nesprávnej interpretácie a nesprávneho

vykonania dôkazov, nedostatočného a chybného vykonávania dôkazov a napokon

aj k námietke vykonania dôkazov vylúčeným sudcom.

V každom z týchto sťažovateľom uvedených prípadov logickým výkladom

a vyčerpávajúcim odôvodnením dospel najvyšší súd k záveru o nenaplnení dovolacieho

dôvodu podľa citovaného ustanovenia . Konštatovaniu

o neprípustnosti dovolania sťažovateľa predchádzal racionálny, podrobný, a teda ústavne

konformný výklad relevantnej právnej úpravy, ktorý nepopiera jej účel a podstatu

a na základe ktorého bol ustálený dôvod na odmietnutie dovolania.

Odôvodnenie uznesenia sp. zn. z 21. januára 2009 tak predstavuje

dostatočný základ pre jeho výrok, lebo najvyšší súd v potrebnej miere vysvetlil, na základe

akých právnych úvah rozhodol.

V závere ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že nie je ďalšou inštanciou v sústave

všeobecného súdnictva, ale nezávislým orgánom ochrany ústavnosti pôsobiacim mimo tejto

sústavy. Z tohto postavenia mu preto v okolnostiach prípadu neprislúchalo posudzovať

vecnú správnosť právneho záveru, ku ktorému najvyšší súd pri interpretácii a aplikácii

zákona dospel. Ústavný súd však musel zaujať stanovisko k tomu, či jeho rozhodnutie

spĺňalo požiadavku ústavnosti (odôvodnenie majúce požadovanú kvalitu v zmysle čl. 46

ods. 1 ).

Ústavný súd vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti odmietol sťažnosť sťažovateľa

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júla 2009