Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 266/09
PDF · 186.09 KB
No categories available
II. ÚS 266/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. júla 2009
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. K. M., so sídlom K., zastúpeného advokátkou
JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Daňového úradu K.
a uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 7 S 75/2007-36 zo 4. marca 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. Ing. K. M. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. júna 2009
doručená sťažnosť JUDr. Ing. K. M., so sídlom K. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Daňového úradu K.
a uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 7 S 75/2007-36
zo 4. marca 2009 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“), ktorou sťažovateľ navrhol vydať
nález tohto znenia:
„Právo sťažovateľa na prejednanie veci zákonom ustanoveným spôsobom podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy bolo uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7 S 75/2007 zo dňa
4. 3. 2009 a postupom Daňového úradu K. porušené.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Košiciach
sp. zn. 7 S 75/2007 zo dňa 4. 3. 2009 a vec mu vracia na ďalšie konanie.
Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Krajskému súdu v Košiciach aj
Daňovému úradu K. pokračovať v porušovaní namietaných právach sťažovateľa.
Daňový úrad K. a Krajský súd v Košiciach sú povinní nahradiť sťažovateľovi všetky
trovy tohto konania.“
Z podanej ústavnej sťažnosti, jej príloh a pripojeného spisu krajského súdu sp. zn.
7 S 75/2007 vyplynulo, že sťažovateľ 20. až 22. decembra 2006 doručil ako daňový subjekt
24 podaní (ďalej len „podania sťažovateľa z decembra 2006“) správcovi dane, ktorým bol
vtedy Daňový úrad K., okrem iného i podanie označené ako „Návrh na začatie konania
splnenia (resp. nesplnenia) procesných podmienok nezákonne začatého daňového konania,
ktorému predchádzalo nezákonné ukončenie daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie
december 2000 o otázke spôsobilosti byť daňovým subjektom (platiteľom DPH) a zároveň
účastníkom konania“, ktoré bolo doručené Daňovému úradu K. 20. decembra 2006 (ďalej
len „preskúmavané podanie“). Dňa 28. februára 2007 bolo sťažovateľovi doručené
oznámenie Daňového úradu K. č. 709/230/6651/07/ZIM z 19. februára 2007, ktorým mu
Daňový úrad K. oznámil, že o jeho podaniach vrátane preskúmavaného podania nebolo
možné rozhodnúť v zákonnej lehote z dôvodu, že sťažovateľ doručil Daňovému úradu K.
žiadosť o vylúčenie zamestnanca – riaditeľa Daňového úradu K., a zamestnankyne
poverenej zastupovaním riaditeľa Daňového úradu K. z daňového konania, v dôsledku
čoho, keďže dosiaľ nebolo rozhodnuté o vylúčení týchto zamestnancov, požiadal Daňový
úrad K. nadriadený orgán o predĺženie 60-dňovej lehoty na rozhodnutie. Sťažovateľ podal
proti tomuto postupu Daňového úradu K. námietku z 5. marca 2007, v ktorej poukázal
najmä na to, že týmto postupom dochádza k prieťahom v daňovom konaní a
nerešpektovaniu zákonných lehôt pre rozhodnutie a k jeho šikanovaniu namiesto toho, aby
bolo o jeho podaniach bezodkladne rozhodnuté, ako aj sťažnosť na nesprávny a nezákonný
postup zamestnancov správcu dane, ktorú doručil Daňovému úradu K. 7. marca 2007.
Daňový úrad K. predložil tieto podania sťažovateľa na rozhodnutie nadriadenému orgánu.
Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky rozhodnutím (ďalej len „daňové
riaditeľstvo“) č. VI/230/64/697/2007 z 28. februára 2007 na návrh Daňového úradu K.
delegovalo miestnu príslušnosť na správu daní daňového subjektu (sťažovateľa)
z Daňového úradu K. na Daňový úrad K. od nasledujúceho dňa po doručení tohto
rozhodnutia.
Daňový úrad K. doručil 19. marca 2007 sťažovateľovi prípis č. 709/320/9847/2007 z
13. marca 2007, v ktorom ho informoval, že dôvody jeho sťažnosti boli preverované
daňovým riaditeľstvom a spôsobilosťou súdneho exekútora byť daňovým subjektom
platiteľom dane z pridanej hodnoty sa zaoberal aj Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci
sp. zn. 5 Sž-o-KS 79/2005 a sp. zn. 4 Sž-o-KS 86/2005, pričom dôvody uvedené v sťažnosti
sťažovateľa boli súčasťou procesu predchádzajúceho vyrubovaciemu konaniu, ktorý je v
súčasnej dobe predmetom konania odvolacieho, a preto o zákonnosti postupu správcu dane
rozhodne odvolací orgán v osobitnom konaní. V rovnaký deň doručil Daňový úrad K.
sťažovateľovi ďalších 16 prípisov týkajúcich sa ďalších jeho podaní z decembra 2006.
Sťažovateľ doručil Daňovému úradu K. 19. marca 2007 žiadosť, ktorou žiadal
rozhodnúť o jeho podaniach z decembra 2006. Sťažovateľovi bolo doručené 27. júna 2007
oznámenie o vybavení jeho sťažnosti daňovým riaditeľstvom č. I/132/1951-45197/07/Str.
zo 6. júna 2007, v ktorej bolo konštatované, že je neopodstatnená, pretože Daňový úrad K.
včas požiadal nadriadený orgán o predĺženie lehoty. Daňový úrad K. prípisom zo 17. apríla
2007 č. 695/321/31918/2007Šal k žiadosti sťažovateľa o vydanie rozhodnutí o jeho
podaniach z decembra 2006 oznámil sťažovateľovi, že správca dane nie je povinný o týchto
žiadostiach vydať rozhodnutie, zvlášť v prípade, ak sa podania daňového subjektu z
hľadiska ich obsahu dotýkajú veci, ktoré sú predmetom rozhodovania v odvolacom konaní
proti rozhodnutiu správcu dane – v tomto prípade platobným výmerom, a preto z tohto
dôvodu správne odpovedal Daňový úrad K. sťažovateľovi listom, že kontrola, ako aj
vyrubovacie konania boli ukončené a v súčasnosti prebieha odvolacie konanie. Prípisom č.
I/132/7437-43789/07/Fre z 28. mája 2007 vrátilo daňové riaditeľstvo podanie sťažovateľa
označené ako sťažnosť zo 17. apríla 2007 s poukazom na to, že nejde o sťažnosť v zmysle
zákona č. 152/1998 Z. z. o sťažnostiach v znení neskorších predpisov. O námietke
sťažovateľa doručenej daňovému riaditeľstvu 30. apríla 2007 proti postupu námestníka
daňového riaditeľstva pri rozhodovaní o námietke proti postupu riaditeľa Daňového úradu
K. rozhodlo daňové riaditeľstvo rozhodnutím č. I/223/3969-43993/2007/991545-r z 1. júna
2007 tak, že jej nevyhovelo. Rovnako ako neopodstatnené vyhodnotilo daňové riaditeľstvo
aj sťažnosti sťažovateľa doručené 12. marca 2007 a 22. marca 2007 z dôvodu, že postup
daňových úradov bol zákonný (rozhodnutia daňového riaditeľstva č. I/132/5172-
41745/07/Fabi a č. I/132/1951-45197/07/Str.), najmä nebolo zistené porušenie zákonných
lehôt v súvislosti s predĺžením lehoty na vybavenie podaní sťažovateľa z decembra 2006.
Keďže sťažovateľ bol naďalej presvedčený, že Daňový úrad K. je v daňových
konaniach, ktoré sa začali podaniami sťažovateľa z decembra 2006, nečinný a odmieta
vydať rozhodnutia, doručil s takýmto odôvodnením krajskému súdu žalobu o nečinnosti,
ktorou sa domáhal proti Daňovému úradu K. vydania uznesenia, ktorým krajský súd uloží
Daňovému úradu K. vo veciach jednotlivých jeho podaní z decembra 2006 o týchto jeho
podaniach rozhodnúť v lehote dvoch mesiacov odo dňa doručenia uznesenia krajského
súdu. Sťažovateľ poukázal na to, že sú splnené všetky podmienky pre rozhodnutie krajského
súdu podľa § 250t ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), v zmysle
ktorého každá fyzická alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán verejnej správy nekoná
bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom tým, že je v
konaní nečinný, môže sa domáhať, aby súd vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo
veci konať a rozhodnúť.
Krajský súd po oboznámení sa s petitom žaloby, ktorý bol pôvodne formulovaný
sťažovateľom tak, že žiadal vydať uznesenie obsahujúce samostatné výroky o uložení
povinnosti Daňovému úradu K. rozhodnúť o jednotlivých podaniach sťažovateľa
z decembra 2006, vylúčil jednotlivé petity žaloby na samostatné konania s tým, že vyzval
sťažovateľa výzvou z 21. januára 2009, aby presne uviedol, čoho sa domáha v konaní
vedenom pod sp. zn. 7 S 75/2007. Sťažovateľ v odpovedi z 12. februára 2009 na túto výzvu
krajského súdu uviedol, že po rozčlenení žaloby podľa jednotlivých petitov na osobitné
konania je konanie vedené krajským súdom pod sp. zn. 7 S 75/07 «konaním proti nečinnosti
správneho orgánu vo veci „Návrhu na začatie konania splnenia (resp. nesplnenia)
procesných podmienok nezákonne začatého daňového konania, ktorému predchádzalo
nezákonné ukončenie daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie december 2000 o otázke
spôsobilosti byť daňovým subjektom (platiteľom DPH) a zároveň účastníkom konania“, na
ktorý reagoval Daňový úrad K.. listom sp. zn. 709/320/9847/2007 zo dňa 13. 3. 2007».
Sťažovateľ v podaní doručenom krajskému súdu 23. júna 2008 na výzvu krajského súdu
uviedol, že v konaní pred krajským súdom si neuplatňuje námietku zaujatosti voči sudcovi,
súhlasí s tým, aby krajský súd rozhodol o žalobe bez pojednávania a vyčíslil si náhradu trov
konania.
Krajský súd o návrhu sťažovateľa rozhodol uznesením č. k. 7 S 75/2007-36
zo 4. marca 2009 tak, že návrh sťažovateľa zamietol a sťažovateľovi právo na náhradu trov
konania nepriznal. Toto rozhodnutie krajského súdu nadobudlo právoplatnosť 1. apríla
2009.
Vo vzťahu k tvrdenému porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom Daňového úradu K. sťažovateľ uviedol, že k tomu
porušeniu došlo z dôvodu, že pôvodný správca dane o jeho podaniach z decembra 2006
nevydal rozhodnutie, hoci pôvodne sám predpokladal vydanie rozhodnutí, keď žiadal o
predĺženie lehoty na vydanie rozhodnutia [§ 30a zákona Slovenskej národnej rady
č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných
orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe daní a poplatkov)] a až
neskôr správca dane i jeho nadriadený orgán začali používať namiesto pojmu „lehota na
vydanie rozhodnutia“ pojem „lehota na vybavenie podnetu“. Postup správcu dane a jeho
nadriadeného orgánu je tak charakteristický snahou neposkytnúť sťažovateľovi ochranu
vo forme vydania rozhodnutia o jeho podaniach z decembra 2006 a je zmätočný.
Svoje tvrdenie o porušení základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením krajského súdu č. k. 7 S 75/2007-36 zo 4. marca 2009
odôvodnil sťažovateľ tým, že nesúhlasí s názorom krajského súdu vysloveným v jeho
rozhodnutí, podľa ktorého začatie konania podľa § 20 ods. 1 zákona o správe daní
a poplatkov je podmienené kvalifikovaným podnetom, ktorý je schopný vyvolať účinky
začatia daňového konania. Ak podľa § 20 zákona o správe daní a poplatkov je konanie
začaté dňom, keď sa podanie daňového subjektu doručilo orgánu príslušnému vo veci
konať, potom nejde len o podanie daňové, ktoré je osobitne označené v zákone o správe
daní a poplatkov, ale o akékoľvek podanie v daňových veciach (§ 20 ods. 3 zákona o správe
daní a poplatkov). Správca dane je povinný zákonom predpísaným spôsobom vybaviť aj
také podanie, ktoré nie je špecifikované v zákone o správe daní a poplatkov, ak je z neho
zrejmé, kto ho podáva, čoho sa týka a čo sa navrhuje. Zo zákona o správe daní a poplatkov
nevyplýva možnosť správcu dane vyberať si, akým spôsobom ktoré podanie daňového
subjektu vybaví. Správca dane je pritom povinný rešpektovať zásadu podľa čl. 2 ods. 2
ústavy a je povinný konať len na základe ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom,
ktorý ustanoví zákon. Spôsob vybavenia podaní sťažovateľa ustanovil zákon o správe daní
a poplatkov, daňové konanie sa začalo doručením podaní sťažovateľa správcovi dane
a jediným spôsobom, ako sa mohlo skončiť, je vydanie rozhodnutia, ktoré sťažovateľovi
dosiaľ doručené nebolo. Za tejto situácie mal krajský súd sťažovateľovi ochranu poskytnúť
a prikázať správcovi dane, aby o jeho podaniach vydal v určenej lehote rozhodnutie.
Neposkytnutím takejto ochrany sa krajský súd stal zodpovedným za porušovanie práva
sťažovateľa.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak
namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).
Podstatou sťažnosti sťažovateľa na porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy vo vzťahu
k postupu Daňového úradu K. je tvrdenie sťažovateľa, že Daňový úrad K. je vo veci jeho
podaní z decembra 2006 nečinný, pretože dosiaľ o nich nevydal rozhodnutie, pričom iba
vydanie rozhodnutia je podľa názoru sťažovateľa jediným možným spôsobom vybavenia
týchto jeho podaní, a do času, kým o nich nebude vydané rozhodnutie, nemožno postup
Daňového úradu K. posudzovať inak ako postup, ktorý porušuje základné právo sťažovateľa
na inú právnu ochranu. Iba vydaním rozhodnutia o podaniach sťažovateľa by Daňový úrad
K. podľa názoru sťažovateľa prerokoval vec zákonom ustanoveným spôsobom.
Podľa § 250t ods. 1 OSP fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán
verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym
predpisom tým, že je v konaní nečinný, môže sa domáhať, aby súd vyslovil povinnosť
orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť. Návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ
nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis.
Týmto zákonným postupom sa zabezpečuje ústavné právo na súdnu a inú právnu
ochranu. Toto právo zahŕňa aj právo fyzickej osoby alebo právnickej osoby, ktorá sa
domáha, aby súd vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť
v lehote, ktorú zároveň určí. Orgán verejnej správy nekoná spôsobom určeným príslušným
právnym predpisom najmä tým, že je v konaní nečinný a uvedenou nečinnosťou je fyzická
alebo právnická osoba ukrátená na svojich právach (III. ÚS 17/05).
Proti nečinnosti orgánu verejnej správy, a takým je v danom prípade aj Daňový úrad
K., sa sťažovateľ mohol brániť v správnom súdnictve. Ako je zrejmé z jeho sťažnosti, túto
zákonom predpokladanú možnosť využil a v žalobe doručenej krajskému súdu 8. augusta
2007 sa domáhal rozhodnutia krajského súdu o uložení povinnosti Daňovému úradu K.
rozhodnúť o jednotlivých jeho podaniach z decembra 2006 vrátane preskúmavaného
podania.
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich
sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda
nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že ochrany toho základného práva alebo
slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu
dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto
sťažnosť ústavný súd odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie
(napr. I. ÚS 103/02).
Keďže o ochrane práv sťažovateľa mal právomoc rozhodovať krajský súd a na
základe žaloby sťažovateľa sa krajský súd vecou i zaoberal, je zrejmé, že ochrany
základného práva alebo slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta zo strany Daňového
úradu K., sa sťažovateľ mohol domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych
prostriedkov nápravy pred iným súdom, musel sťažnosť v jej časti smerujúcej proti postupu
Daňového úradu K. ústavný súd odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej
prerokovanie.
Podstatou sťažnosti namietajúcej porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením krajského
súdu č. k. 7 S 75/2007-36 zo 4. marca 2009 je jeho nesúhlas s týmto rozhodnutím
odôvodnený tým, že sťažovateľ považuje názor krajského súdu vyslovený v jeho rozhodnutí
za nesprávny, čo znamená, že ak krajský súd neprikázal správcovi dane, aby o podaniach
sťažovateľa vydal v určenej lehote rozhodnutie, stal sa krajský súd zodpovedným za
porušovanie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Krajský súd v odôvodnení uznesenia č. k. 7 S 75/2007-36 zo 4. marca 2009 uviedol:
„Správny súd na základe návrhu, ktorým sa navrhovateľ domáha preskúmavania
nečinnosti orgánu verejnej správy, preskúma zákonnosť postupu správneho orgánu, t. j.
skúma, či jeho činnosť, ktorou realizuje svoju právomoc vymedzenú osobitnými zákonmi, je
alebo nie je v súlade s týmito zákonmi. Pri preskúmavaní zákonnosti činnosti správneho
orgánu súd skúma, či správny orgán vykonal zákonom predpísané úkony, alebo ich
opomenul, resp. odmietol vykonať, prípadne, či nevykonal chybný úkon.
Predpokladom úspešnosti takéhoto návrhu je, aby vykonanie úkonov v správnom
konaní, ktorých sa dožaduje navrhovateľ, určili príslušné procesné, ale aj hmotnoprávné
normy.
Z obsahu prejednávanej veci súd mal za preukázané, že takmer vo všetkých
podaniach navrhovateľa došlo tak k procesným ako aj hmotnoprávnym námietkám,
o ktorých správca dane priebežne vydával rozhodnutia a ktoré boli súčasne aj predmetom
prieskumu na odvolacom súde, napr. rozhodnutia 6 S 79/2007, 6 S 85/2007, 6 S 86/2007,
6 S 87/2007, 6 S 88/2007, 6 S 89/2007, 6 S 91/2007, 6 S 92/2007, 6 S 93/2007, 7 S 71/2007
a i.
Daňové kontroly boli u daňového subjektu - navrhovateľa ukončené 31. 10. 2006.
Platobné výmery, ktoré boli vydané po ukončení daňovej kontroly o určení dane, boli tiež
predmetom odvolacieho konania na NS SR.
Spôsobilosťou exekútora byť daňovým subjektom, platiteľom DPH sa zaoberal NS
SR, ktorý v rozsudku č. sp. 5 Sžo KS 79/2005 a sp. zn. 4 Sžo KS 86/2005 vyslovil názor, že
činnosť exekútora nie je oslobodená od DPH. Dôvod zastavenia konania podľa ust. § 25
zák. č. 511/1992 Zb. v znení nesk. predpisov daný nebol, lebo uvedené ustanovenie z tých
dôvodov, ktoré namietal navrhovateľ počas výkonu daňovej kontroly, zastavenie daňového
konania nepripúšťa (najmä ust. §25 ods.1 písm. c/ cit. zákona).
Vzhľadom na vyššie uvedené, navrhovateľ v návrhu na konanie proti nečinnosti
odporcu ničím nepreukázal, že by odporca na základe ním navrhovaných podnetov
(sťažností, opravných prostriedkov, námietok a i.) bol v konaní nečinný, v podstatných
častiach namietaných právnych skutočností už bolo doposiaľ právoplatne rozhodnuté.“
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu tento nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať
a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky.
Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým
prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodnutí riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti, svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07).
Ako vyplýva z judikatúry ústavného súdu, skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym
názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti
alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho
právny názor svojím vlastným (I. ÚS 188/06).
Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu považuje ústavný súd za
dostatočné a presvedčivé, ktoré dalo jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky relevantné
otázky, ktoré namietal sťažovateľ vo svojej žalobe. Z odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia nevyplýva, že by bolo svojvoľné a arbitrárne.
Sťažnosť je preto v tejto časti zjavne neopodstatnená, a preto musela byť ústavným
súdom aj v časti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu krajským
súdom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy odmietnutá.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. júla 2009