Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 266/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. júla 2009

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. K. M., so sídlom K., zastúpeného advokátkou

JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa postupom Daňového úradu K.

a uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. -36 zo 4. marca 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. Ing. K. M. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. júna 2009

doručená sťažnosť JUDr. Ing. K. M., so sídlom K. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) postupom Daňového úradu K.

a uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. -36

zo 4. marca 2009 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“), ktorou sťažovateľ navrhol vydať

nález tohto znenia:

„Právo sťažovateľa na prejednanie veci zákonom ustanoveným spôsobom podľa

bolo uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. zo dňa

4. 3. 2009 a postupom Daňového úradu K. porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Košiciach

sp. zn. zo dňa 4. 3. 2009 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Krajskému súdu v Košiciach aj

Daňovému úradu K. pokračovať v porušovaní namietaných právach sťažovateľa.

Daňový úrad K. a Krajský súd v Košiciach sú povinní nahradiť sťažovateľovi všetky

trovy tohto konania.“

Z podanej ústavnej sťažnosti, jej príloh a pripojeného spisu krajského súdu sp. zn.

vyplynulo, že sťažovateľ 20. až 22. decembra 2006 doručil ako daňový subjekt

24 podaní (ďalej len „podania sťažovateľa z decembra 2006“) správcovi dane, ktorým bol

vtedy Daňový úrad K., okrem iného i podanie označené ako „Návrh na začatie konania

splnenia (resp. nesplnenia) procesných podmienok nezákonne začatého daňového konania,

ktorému predchádzalo nezákonné ukončenie daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie

december 2000 o otázke spôsobilosti byť daňovým subjektom (platiteľom DPH) a zároveň

účastníkom konania“, ktoré bolo doručené Daňovému úradu K. 20. decembra 2006 (ďalej

len „preskúmavané podanie“). Dňa 28. februára 2007 bolo sťažovateľovi doručené

oznámenie Daňového úradu K. č. /ZIM z 19. februára 2007, ktorým mu

Daňový úrad K. oznámil, že o jeho podaniach vrátane preskúmavaného podania nebolo

možné rozhodnúť v zákonnej lehote z dôvodu, že sťažovateľ doručil Daňovému úradu K.

žiadosť o vylúčenie zamestnanca – riaditeľa Daňového úradu K., a zamestnankyne

poverenej zastupovaním riaditeľa Daňového úradu K. z daňového konania, v dôsledku

čoho, keďže dosiaľ nebolo rozhodnuté o vylúčení týchto zamestnancov, požiadal Daňový

úrad K. nadriadený orgán o predĺženie 60-dňovej lehoty na rozhodnutie. Sťažovateľ podal

proti tomuto postupu Daňového úradu K. námietku z 5. marca 2007, v ktorej poukázal

najmä na to, že týmto postupom dochádza k prieťahom v daňovom konaní a

nerešpektovaniu zákonných lehôt pre rozhodnutie a k jeho šikanovaniu namiesto toho, aby

bolo o jeho podaniach bezodkladne rozhodnuté, ako aj sťažnosť na nesprávny a nezákonný

postup zamestnancov správcu dane, ktorú doručil Daňovému úradu K. 7. marca 2007.

Daňový úrad K. predložil tieto podania sťažovateľa na rozhodnutie nadriadenému orgánu.

Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky rozhodnutím (ďalej len „daňové

riaditeľstvo“) č. z 28. februára 2007 na návrh Daňového úradu K.

delegovalo miestnu príslušnosť na správu daní daňového subjektu (sťažovateľa)

z Daňového úradu K. na Daňový úrad K. od nasledujúceho dňa po doručení tohto

rozhodnutia.

Daňový úrad K. doručil 19. marca 2007 sťažovateľovi prípis č. z

13. marca 2007, v ktorom ho informoval, že dôvody jeho sťažnosti boli preverované

daňovým riaditeľstvom a spôsobilosťou súdneho exekútora byť daňovým subjektom

platiteľom dane z pridanej hodnoty sa zaoberal aj Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci

sp. zn. 5 Sž-o-KS 79/2005 a sp. zn. 4 Sž-o-KS 86/2005, pričom dôvody uvedené v sťažnosti

sťažovateľa boli súčasťou procesu predchádzajúceho vyrubovaciemu konaniu, ktorý je v

súčasnej dobe predmetom konania odvolacieho, a preto o zákonnosti postupu správcu dane

rozhodne odvolací orgán v osobitnom konaní. V rovnaký deň doručil Daňový úrad K.

sťažovateľovi ďalších 16 prípisov týkajúcich sa ďalších jeho podaní z decembra 2006.

Sťažovateľ doručil Daňovému úradu K. 19. marca 2007 žiadosť, ktorou žiadal

rozhodnúť o jeho podaniach z decembra 2006. Sťažovateľovi bolo doručené 27. júna 2007

oznámenie o vybavení jeho sťažnosti daňovým riaditeľstvom č. I/132/1951-45197/07/Str.

zo 6. júna 2007, v ktorej bolo konštatované, že je neopodstatnená, pretože Daňový úrad K.

včas požiadal nadriadený orgán o predĺženie lehoty. Daňový úrad K. prípisom zo 17. apríla

2007 č. k žiadosti sťažovateľa o vydanie rozhodnutí o jeho

podaniach z decembra 2006 oznámil sťažovateľovi, že správca dane nie je povinný o týchto

žiadostiach vydať rozhodnutie, zvlášť v prípade, ak sa podania daňového subjektu z

hľadiska ich obsahu dotýkajú veci, ktoré sú predmetom rozhodovania v odvolacom konaní

proti rozhodnutiu správcu dane – v tomto prípade platobným výmerom, a preto z tohto

dôvodu správne odpovedal Daňový úrad K. sťažovateľovi listom, že kontrola, ako aj

vyrubovacie konania boli ukončené a v súčasnosti prebieha odvolacie konanie. Prípisom č.

I/132/7437-43789/07/Fre z 28. mája 2007 vrátilo daňové riaditeľstvo podanie sťažovateľa

označené ako sťažnosť zo 17. apríla 2007 s poukazom na to, že nejde o sťažnosť v zmysle

o sťažnostiach v znení neskorších predpisov. O námietke

sťažovateľa doručenej daňovému riaditeľstvu 30. apríla 2007 proti postupu námestníka

daňového riaditeľstva pri rozhodovaní o námietke proti postupu riaditeľa Daňového úradu

K. rozhodlo daňové riaditeľstvo rozhodnutím č. I/223/3969-43993/2007/991545-r z 1. júna

2007 tak, že jej nevyhovelo. Rovnako ako neopodstatnené vyhodnotilo daňové riaditeľstvo

aj sťažnosti sťažovateľa doručené 12. marca 2007 a 22. marca 2007 z dôvodu, že postup

daňových úradov bol zákonný (rozhodnutia daňového riaditeľstva č. I/132/5172-

41745/07/Fabi a č. I/132/1951-45197/07/Str.), najmä nebolo zistené porušenie zákonných

lehôt v súvislosti s predĺžením lehoty na vybavenie podaní sťažovateľa z decembra 2006.

Keďže sťažovateľ bol naďalej presvedčený, že Daňový úrad K. je v daňových

konaniach, ktoré sa začali podaniami sťažovateľa z decembra 2006, nečinný a odmieta

vydať rozhodnutia, doručil s takýmto odôvodnením krajskému súdu žalobu o nečinnosti,

ktorou sa domáhal proti Daňovému úradu K. vydania uznesenia, ktorým krajský súd uloží

Daňovému úradu K. vo veciach jednotlivých jeho podaní z decembra 2006 o týchto jeho

podaniach rozhodnúť v lehote dvoch mesiacov odo dňa doručenia uznesenia krajského

súdu. Sťažovateľ poukázal na to, že sú splnené všetky podmienky pre rozhodnutie krajského

súdu podľa (ďalej len „OSP“), v zmysle

ktorého každá fyzická alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán verejnej správy nekoná

bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom tým, že je v

konaní nečinný, môže sa domáhať, aby súd vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo

veci konať a rozhodnúť.

Krajský súd po oboznámení sa s petitom žaloby, ktorý bol pôvodne formulovaný

sťažovateľom tak, že žiadal vydať uznesenie obsahujúce samostatné výroky o uložení

povinnosti Daňovému úradu K. rozhodnúť o jednotlivých podaniach sťažovateľa

z decembra 2006, vylúčil jednotlivé petity žaloby na samostatné konania s tým, že vyzval

sťažovateľa výzvou z 21. januára 2009, aby presne uviedol, čoho sa domáha v konaní

vedenom pod sp. zn. . Sťažovateľ v odpovedi z 12. februára 2009 na túto výzvu

krajského súdu uviedol, že po rozčlenení žaloby podľa jednotlivých petitov na osobitné

konania je konanie vedené krajským súdom pod sp. zn. «konaním proti nečinnosti

správneho orgánu vo veci „Návrhu na začatie konania splnenia (resp. nesplnenia)

procesných podmienok nezákonne začatého daňového konania, ktorému predchádzalo

nezákonné ukončenie daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie december 2000 o otázke

spôsobilosti byť daňovým subjektom (platiteľom DPH) a zároveň účastníkom konania“, na

ktorý reagoval Daňový úrad K.. listom sp. zn. zo dňa 13. 3. 2007».

Sťažovateľ v podaní doručenom krajskému súdu 23. júna 2008 na výzvu krajského súdu

uviedol, že v konaní pred krajským súdom si neuplatňuje námietku zaujatosti voči sudcovi,

súhlasí s tým, aby krajský súd rozhodol o žalobe bez pojednávania a vyčíslil si náhradu trov

konania.

Krajský súd o návrhu sťažovateľa rozhodol uznesením č. k. -36

zo 4. marca 2009 tak, že návrh sťažovateľa zamietol a sťažovateľovi právo na náhradu trov

konania nepriznal. Toto rozhodnutie krajského súdu nadobudlo právoplatnosť 1. apríla

2009.

Vo vzťahu k tvrdenému porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu

podľa postupom Daňového úradu K. sťažovateľ uviedol, že k tomu

porušeniu došlo z dôvodu, že pôvodný správca dane o jeho podaniach z decembra 2006

nevydal rozhodnutie, hoci pôvodne sám predpokladal vydanie rozhodnutí, keď žiadal o

predĺženie lehoty na vydanie rozhodnutia [§ 30a zákona Slovenskej národnej rady

č. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných

orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe daní a poplatkov)] a až

neskôr správca dane i jeho nadriadený orgán začali používať namiesto pojmu „lehota na

vydanie rozhodnutia“ pojem „lehota na vybavenie podnetu“. Postup správcu dane a jeho

nadriadeného orgánu je tak charakteristický snahou neposkytnúť sťažovateľovi ochranu

vo forme vydania rozhodnutia o jeho podaniach z decembra 2006 a je zmätočný.

Svoje tvrdenie o porušení základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

uznesením krajského súdu č. k. -36 zo 4. marca 2009

odôvodnil sťažovateľ tým, že nesúhlasí s názorom krajského súdu vysloveným v jeho

rozhodnutí, podľa ktorého začatie konania podľa § 20 ods. 1 zákona o správe daní

a poplatkov je podmienené kvalifikovaným podnetom, ktorý je schopný vyvolať účinky

začatia daňového konania. Ak podľa § 20 zákona o správe daní a poplatkov je konanie

začaté dňom, keď sa podanie daňového subjektu doručilo orgánu príslušnému vo veci

konať, potom nejde len o podanie daňové, ktoré je osobitne označené v zákone o správe

daní a poplatkov, ale o akékoľvek podanie v daňových veciach (§ 20 ods. 3 zákona o správe

daní a poplatkov). Správca dane je povinný zákonom predpísaným spôsobom vybaviť aj

také podanie, ktoré nie je špecifikované v zákone o správe daní a poplatkov, ak je z neho

zrejmé, kto ho podáva, čoho sa týka a čo sa navrhuje. Zo zákona o správe daní a poplatkov

nevyplýva možnosť správcu dane vyberať si, akým spôsobom ktoré podanie daňového

subjektu vybaví. Správca dane je pritom povinný rešpektovať zásadu podľa čl. 2 ods. 2

a je povinný konať len na základe , v jej medziach, v rozsahu a spôsobom,

ktorý ustanoví zákon. Spôsob vybavenia podaní sťažovateľa ustanovil zákon o správe daní

a poplatkov, daňové konanie sa začalo doručením podaní sťažovateľa správcovi dane

a jediným spôsobom, ako sa mohlo skončiť, je vydanie rozhodnutia, ktoré sťažovateľovi

dosiaľ doručené nebolo. Za tejto situácie mal krajský súd sťažovateľovi ochranu poskytnúť

a prikázať správcovi dane, aby o jeho podaniach vydal v určenej lehote rozhodnutie.

Neposkytnutím takejto ochrany sa krajský súd stal zodpovedným za porušovanie práva

sťažovateľa.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak

namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, a ).

Podstatou sťažnosti sťažovateľa na porušenie vo vzťahu

k postupu Daňového úradu K. je tvrdenie sťažovateľa, že Daňový úrad K. je vo veci jeho

podaní z decembra 2006 nečinný, pretože dosiaľ o nich nevydal rozhodnutie, pričom iba

vydanie rozhodnutia je podľa názoru sťažovateľa jediným možným spôsobom vybavenia

týchto jeho podaní, a do času, kým o nich nebude vydané rozhodnutie, nemožno postup

Daňového úradu K. posudzovať inak ako postup, ktorý porušuje základné právo sťažovateľa

na inú právnu ochranu. Iba vydaním rozhodnutia o podaniach sťažovateľa by Daňový úrad

K. podľa názoru sťažovateľa prerokoval vec zákonom ustanoveným spôsobom.

Podľa fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán

verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym

predpisom tým, že je v konaní nečinný, môže sa domáhať, aby súd vyslovil povinnosť

orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť. Návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ

nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis.

Týmto zákonným postupom sa zabezpečuje ústavné právo na súdnu a inú právnu

ochranu. Toto právo zahŕňa aj právo fyzickej osoby alebo právnickej osoby, ktorá sa

domáha, aby súd vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť

v lehote, ktorú zároveň určí. Orgán verejnej správy nekoná spôsobom určeným príslušným

právnym predpisom najmä tým, že je v konaní nečinný a uvedenou nečinnosťou je fyzická

alebo právnická osoba ukrátená na svojich právach ().

Proti nečinnosti orgánu verejnej správy, a takým je v danom prípade aj Daňový úrad

K., sa sťažovateľ mohol brániť v správnom súdnictve. Ako je zrejmé z jeho sťažnosti, túto

zákonom predpokladanú možnosť využil a v žalobe doručenej krajskému súdu 8. augusta

2007 sa domáhal rozhodnutia krajského súdu o uložení povinnosti Daňovému úradu K.

rozhodnúť o jednotlivých jeho podaniach z decembra 2006 vrátane preskúmavaného

podania.

Z vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich

sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda

nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že ochrany toho základného práva alebo

slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu

dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto

sťažnosť ústavný súd odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie

(napr. ).

Keďže o ochrane práv sťažovateľa mal právomoc rozhodovať krajský súd a na

základe žaloby sťažovateľa sa krajský súd vecou i zaoberal, je zrejmé, že ochrany

základného práva alebo slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta zo strany Daňového

úradu K., sa sťažovateľ mohol domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych

prostriedkov nápravy pred iným súdom, musel sťažnosť v jej časti smerujúcej proti postupu

Daňového úradu K. ústavný súd odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej

prerokovanie.

Podstatou sťažnosti namietajúcej porušenie uznesením krajského

súdu č. k. -36 zo 4. marca 2009 je jeho nesúhlas s týmto rozhodnutím

odôvodnený tým, že sťažovateľ považuje názor krajského súdu vyslovený v jeho rozhodnutí

za nesprávny, čo znamená, že ak krajský súd neprikázal správcovi dane, aby o podaniach

sťažovateľa vydal v určenej lehote rozhodnutie, stal sa krajský súd zodpovedným za

porušovanie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa .

Krajský súd v odôvodnení uznesenia č. k. -36 zo 4. marca 2009 uviedol:

„Správny súd na základe návrhu, ktorým sa navrhovateľ domáha preskúmavania

nečinnosti orgánu verejnej správy, preskúma zákonnosť postupu správneho orgánu, t. j.

skúma, či jeho činnosť, ktorou realizuje svoju právomoc vymedzenú osobitnými zákonmi, je

alebo nie je v súlade s týmito zákonmi. Pri preskúmavaní zákonnosti činnosti správneho

orgánu súd skúma, či správny orgán vykonal zákonom predpísané úkony, alebo ich

opomenul, resp. odmietol vykonať, prípadne, či nevykonal chybný úkon.

Predpokladom úspešnosti takéhoto návrhu je, aby vykonanie úkonov v správnom

konaní, ktorých sa dožaduje navrhovateľ, určili príslušné procesné, ale aj hmotnoprávné

normy.

Z obsahu prejednávanej veci súd mal za preukázané, že takmer vo všetkých

podaniach navrhovateľa došlo tak k procesným ako aj hmotnoprávnym námietkám,

o ktorých správca dane priebežne vydával rozhodnutia a ktoré boli súčasne aj predmetom

prieskumu na odvolacom súde, napr. rozhodnutia , , ,

, , , , , ,

a i.

Daňové kontroly boli u daňového subjektu - navrhovateľa ukončené 31. 10. 2006.

Platobné výmery, ktoré boli vydané po ukončení daňovej kontroly o určení dane, boli tiež

predmetom odvolacieho konania na NS SR.

Spôsobilosťou exekútora byť daňovým subjektom, platiteľom DPH sa zaoberal NS

SR, ktorý v rozsudku č. sp. a sp. zn. vyslovil názor, že

činnosť exekútora nie je oslobodená od DPH. Dôvod zastavenia konania podľa ust. § 25

v znení nesk. predpisov daný nebol, lebo uvedené ustanovenie z tých

dôvodov, ktoré namietal navrhovateľ počas výkonu daňovej kontroly, zastavenie daňového

konania nepripúšťa (najmä ust. §25 ods.1 písm. c/ cit. zákona).

Vzhľadom na vyššie uvedené, navrhovateľ v návrhu na konanie proti nečinnosti

odporcu ničím nepreukázal, že by odporca na základe ním navrhovaných podnetov

(sťažností, opravných prostriedkov, námietok a i.) bol v konaní nečinný, v podstatných

častiach namietaných právnych skutočností už bolo doposiaľ právoplatne rozhodnuté.“

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu tento nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať

a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky.

Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým

prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodnutí riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti, svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , , ).

Ako vyplýva z judikatúry ústavného súdu, skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym

názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti

alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho

právny názor svojím vlastným ().

Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu považuje ústavný súd za

dostatočné a presvedčivé, ktoré dalo jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky relevantné

otázky, ktoré namietal sťažovateľ vo svojej žalobe. Z odôvodnenia napadnutého

rozhodnutia nevyplýva, že by bolo svojvoľné a arbitrárne.

Sťažnosť je preto v tejto časti zjavne neopodstatnená, a preto musela byť ústavným

súdom aj v časti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu krajským

súdom podľa odmietnutá.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júla 2009