Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 181/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. júla 2009 predbežne

prerokoval sťažnosť Ing. N. Cs., K., zastúpeného advokátom JUDr. J. K., K., pre namietané

porušenie jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Košice I sp. zn.

zo 14. mája 2008 a uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

z 28. januára 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. N. Cs. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júna 2009

doručená sťažnosť Ing. N. Cs., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom

JUDr. J. K., K., pre namietané porušenie jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. zo 14. mája

2008 a uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 28. januára 2009.

Z obsahu sťažnosti okrem iného vyplýva:

„Rozsudkami Okresného súdu Košice I sp. zn. z 12. 3. 2007 a 3. 12. 2007 bol

sťažovateľ oslobodený spod obžaloby Okresného prokurátora Košice I, ktorý ho žaloval pre

skutok, ktorý okresný prokurátor právne kvalifikoval ako trestný čin sexuálneho násilia

v štádiu pokusu podľa § 8 ods. 1 k § 241a ods. 1 Tr. zák. účinného do 31. 12. 2005...

Sťažovateľ bol oslobodený z dôvodu, že nebolo dokázané, že tento skutok spáchal.

Tieto rozsudky Krajský súd v Košiciach zrušil uzneseniami zo dňa

21. 7. 2007 a zo dňa 26. 2. 2008 a vec vrátil na nové prejednanie a doplnenie

dokazovania... Doplnené dokazovanie vyznelo v prospech sťažovateľa. Hlavne z policajného

oznámenia vysvitlo že poškodená pôvodne uviedla, že ju prepadli dvaja, ktorých nevie

popísať následne odstupom času už ale tvrdila, že ju napadol len jeden páchateľ.

Vzhľadom k tomu, že krajský súd aj napriek doplnenému dokazovaniu trval

na svojom pôvodnom pokyne o uznaní viny sťažovateľa, okresný súd viazaný názorom

krajského súdu sťažovateľa uznal vinným z daného skutku rozsudkom zo dňa 14. 5.

2008 podľa § 241a ods. 1 Tr. zákona na trest odňatia slobody v trvaní dvoch rokov a podľa

§ 58 ods. 1 písm. a), § 59 ods. 1 Tr. zák. sa výkon trestu odňatia slobody podmienečne

odložil na skúšobnú dobu v trvaní dvoch rokov.

Proti tomuto sa sťažovateľ odvolal a vzniesol aj námietku zaujatosti proti členom

senátu...

Po nevylúčení sudcov títo rozhodovali o odvolaní sťažovateľa a o svojom nariadení

ako má postupovať okresný súd. Tento senát odvolanie sťažovateľa zamietol uznesením

z 28. 1. 2009.

Sťažovateľ pociťuje týmto postupom krivdu, pretože bol uznaný vinným zo skutku,

ktorého sa nedopustil a je toho názoru, že boli porušené jeho práva a bol bez právneho

podkladu uznaný vinným.

Podľa názoru sťažovateľa bol v jeho neprospech porušený tuzemský zákon najmä

v ustanoveniach , účinného do 31. 12. 2005 (ďalej len ),

... ktoré porušenie spočíva v tom, že aj napriek doplnenému

dokazovaniu, ktoré vyznelo v prospech sťažovateľa súd bez ďalšieho dokazovania vyslovil

názor, že sťažovateľ sa daného skutku dopustil aj napriek rozporov vo výpovediach

poškodenej, vykonaným dôkazom, vyšetrovaciemu pokusu atď.. Okresný súd sťažovateľa

uznal vinným len na základe právneho názoru krajského súdu, bez toho, aby bol senát

okresného súdu presvedčený o jeho vine, k čomu sťažovateľa vedie aj tá skutočnosť, že bol

okresným súdom dva krát oslobodený a aj doplnené dokazovanie vyznelo v jeho prospech.

Napokon obidva súdy ďalej porušili zákon v nasledujúcom rozsahu: Konali s ust.

Čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pretože

doba 4 rokov nie je primeraná na prejednanie a rozhodnutie vo veci v takej jednoduchej

veci...“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd v náleze

vyslovil:

„1. Krajský súd v Košiciach uznesením z 28. 1. 2009 v trestnej veci

sťažovateľa Ing. N. Cs. ... porušil jeho práva uvedené v čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

2. Okresný súd Košice I rozsudkom zo dňa 14. 5. 2008 v trestnej veci

sťažovateľa Ing. N. Cs. ... porušil jeho práva uvedené v čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné náležitosti návrhu podľa § 20, ako aj

osobitné náležitosti sťažnosti podľa ustanovenia vrátane

okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie

sa nemusí odôvodniť.

Podstatou námietok sťažovateľa boli tvrdenia o porušení jeho práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným rozsudkom okresného súdu

a krajského súdu, pretože podľa jeho názoru na základe nesprávne zisteného skutkového

stavu a vykonaného dokazovania ho tieto súdy uznali vinným zo spáchania trestného činu,

o ktorom tvrdil, že sa ho nedopustil. V tomto videl sťažovateľ porušenie zásad

spravodlivého procesu, pričom dodal, že oba súdy porušili aj jeho právo na prejednanie jeho

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže o jeho trestnej veci

rozhodovali 4 roky.

Pri prerokovaní námietok sťažovateľa z hľadiska možného porušenia jeho práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu

sp. zn. zo 14. mája 2008 ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity podľa

. Toto ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu

a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach,

a to tým spôsobom, že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno

domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Je nepochybné, že proti rozsudku okresného súdu mal sťažovateľ právo podať

odvolanie. Ústavný súd zistil, že sťažovateľ toto právo využil a proti prvostupňovému

rozsudku podal opravný prostriedok, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn.

z 28. januára 2009. Z uvedeného teda vyplýva, že námietka porušenia práva

sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v podobe podaného

odvolania proti rozsudku okresného súdu bola predmetom rozhodovania krajského súdu,

ktorý svoj právny názor vyjadril v označenom uznesení tak, že odvolanie sťažovateľa

zamietol.

Vzhľadom na to, že na preskúmanie rozsudku okresného súdu bol v prvom rade

povolaný krajský súd, ktorého právomoc predchádza právomoci ústavného súdu, ústavný

súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie

(obdobne napr. , , , ,

, ).

V časti sťažnosti sťažovateľ namietal aj porušenie svojho práva na prejednanie jeho

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu

a postupom krajského súdu v jeho trestnej veci.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Vo vzťahu k uvedenému ústavný súd zistil, že o odvolaní sťažovateľa proti

prvostupňovému rozsudku rozhodol krajský súd uznesením č. k. -319

z 28. januára 2009 tak, že ho zamietol, čím zároveň došlo k právoplatnému skončeniu

konania. Predmetné uznesenie krajského súdu bolo sťažovateľovi doručené 21. apríla 2009

a jeho právnemu zástupcovi 8. apríla 2009. Sťažnosť sťažovateľa pre namietané porušenie

označeného práva bola ústavnému súdu doručená 4. júna 2009.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

) sa ochrana základnému právu vrátane základného práva podľa čl. 48 ods. 2

(i právu podľa dohovoru) poskytuje v konaní pred ústavným súdom len

vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva označenými orgánmi

verejnej moci (v tomto prípade všeobecnými súdmi) ešte trvalo. Ak v čase, keď došla

sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza k porušovaniu označeného základného práva,

ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde). Vychádza pritom z toho, že účelom práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba

domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci. K odstráneniu právnej neistoty dochádza

až právoplatným rozhodnutím vo veci.

S prihliadnutím na uvedené ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol z dôvodu

zjavnej neopodstatnenosti.

Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľ namietal porušenie práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. -319

z 28. januára 2009.

Ústavný súd zistil, že o obžalobe na sťažovateľa za trestný čin sexuálneho násilia

v štádiu pokusu podľa a v znení účinnom

do 31. decembra 2005 (ďalej len „“) rozhodol okresný súd rozsudkom

č. k. -215 z 12. marca 2007 tak, že ho oslobodil spod obžaloby, pretože nebolo

dokázané, že tento skutok spáchal. Prvostupňový rozsudok bol však na základe odvolania

prokurátora uznesením krajského súdu č. k. -231 z 21. júna 2007 zrušený a vec

bola vrátená okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu prerokoval a rozhodol. Následne

okresný súd rozsudkom č. k. -260 z 5. decembra 2007 opäť sťažovateľa oslobodil

spod obžaloby, pretože nebolo dokázané, že skutok spáchal. Proti prvostupňovému

rozsudku sa opäť odvolal prokurátor, na základe čoho krajský súd uznesením

č. k. -276 z 26. februára 2008 napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vec

vrátil okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol. Napokon

okresný súd rozsudkom č. k. -290 zo 14. mája 2008 uznal sťažovateľa vinným

zo spáchania označeného trestného činu a odsúdil ho na trest odňatia slobody v trvaní

2 rokov s podmienečným odkladom výkonu tohto trestu na skúšobnú dobu v trvaní 2 rokov.

Proti označenému rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, čo do výrokov o vine a treste

z dôvodu, že podľa jeho vyjadrenia sa tohto skutku nedopustil. O jeho odvolaní rozhodol

krajský súd uznesením č. k. -319 z 28. januára 2009 tak, že ho zamietol.

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu okrem iného vyplýva:

„Správne postupoval okresný súd, keď vyhodnotil v neprospech obžalovaného

výpoveď poškodenej A. V., ktorá jednoznačne a prehľadne popísala útok obžalovaného

na jej osobu, ako i ďalšie jeho pokusy v nasledujúcich dňoch. Taktiež výpovede svedkov,

jej druha P. G. a jej syna mal. M. V. sú tiež vo vzájomnej zhode navzájom a tvoria ucelenú

logickú štruktúru. O vierohodnosti výpovede poškodenej, jej maloletého syna, ako i druha

nemal krajský súd žiadnych pochybností a ich postup ako chceli zistiť totožnosť

obžalovaného, bol logický a jednoznačne svedčí, že sa skutok stal, lebo v opačnom prípade

by poškodená nemala dôvod sa báť a zisťovať totožnosť obžalovaného.

V súlade s týmito dôkazmi sú aj závery znalkyne z odboru psychológie, ktorá

vyšetrila obžalovaného, poškodenú, druha poškodenej i manželku obžalovaného. Znalkyňa

dospela k jednoznačným záverom, že výpoveď poškodenej je objektívna, bez skresľovania

udalostí, ktoré prežila. Schopnosti obžalovaného Ing. N. Cs. znalkyňa vyhodnotila, že sú na

takej úrovni, že mu umožňujú, aby vypovedal pravdivo, ale má sklon ku klamaniu

a zastieraniu a vyhýba sa priamym odpovediam.

U svedka P. G. zistila, že nemá poruchu vnímania, vie správne rozlišovať následnosť

dejov, časovo je správne orientovaný, má sklon k otvorenému vyjadrovaniu sa, neklame

a je objektívny. Manželku obžalovaného Ing. Cs. hodnotila, že je osobnostne prispôsobilá,

uzavretá, je rada v centre pozornosti a túži po uznaní. Pri hodnotení psychologických testov

zistila, že sa vyjadrovala opatrne, mala snahu skrývať podstatu, klamala, pričom šlo

o zámerné klamanie, ku ktorému mohla byť donútená alebo ovplyvnená inou osobou.

I krajský súd dospel k záveru, že vyššie uvedené dôkazy tvoria ucelenú a logickú

štruktúru, preto správne postupoval okresný súd, keď uznal obžalovaného za vinného

zo spáchania trestného činu pokusu sexuálneho násilia podľa § 8 ods. 1, § 241a ods. 1

Tr. zákona.

Na druhej strane vo vzťahu k tvrdeniam obžalovaného na svoju obhajobu, krajský

súd konštatuje, že k určitým menším nezrovnalostiam pri popise osoby obžalovaného,

hlavne jeho oblečenia, je možné pripísať momentálnemu psychickému rozrušeniu

poškodenej, v ktorom sa nachádzala. Taktiež i výpoveď samotného obžalovaného nebola

vždy jednotná a ucelená a rozpory vo svojej výpovedi odstrániť nevedel. Taktiež znalecký

posudok MUDr. D. Cs., v ktorom konštatuje, že obžalovaný nevykazuje známky prítomnosti

násilia pri realizácii heterosexuálneho pohlavného aktu, sám osebe neznamená,

že sa obžalovaný takéhoto konania nedopustil.

Zo správy č. l. 246, ktorú zaslala v rámci doplnenia dokazovania okresnému súdu

A., a. s., je možné zistiť, že neevidujú žiadnu poistnú zmluvu, ktorú by obžalovaný

Ing. N. Cs. sprostredkoval, resp. uzatvoril dňa 26. 3. 2004. I tento dôkaz nesvedčí

jednoznačne o tom, že obžalovaný mal oblečené rifle a nie sako a kabát, ako tvrdila

poškodená. Obžalovaný totiž mohol jednať s klientmi v záujme uzavretia poistnej zmluvy,

avšak k uzavretiu samotnej zmluvy nemuselo dôjsť, čo znamená, že mohol byť oblečený tak,

ako tvrdila poškodená.

Krajský súd poukazuje na vecné a zákonné dôvody rozsudku okresného súdu,

s ktorými sa stotožňuje a v podrobnostiach na ne odkazuje.

Rovnako krajský súd nezistil pochybenie okresného súdu ani pri určení druhu

a výmery trestu u obžalovaného. Trest, ktorý bol obžalovanému uložený okresným súdom

zodpovedá hľadiskám uvedeným v § 23 ods. 1 Tr. zák. a § 31 ods. 1 Tr. zák. Osoba

obžalovaného je v napadnutom rozsudku hodnotená plne v súlade s výsledkami vykonaného

dokazovania. Okresný súd správne dospel k záveru, že u obžalovaného Ing. N. Cs.

sú splnené zákonné podmienky pre uloženie trestu odňatia slobody. Krajský súd má za to,

že uložený trest odňatia slobody okresným súdom v trvaní 2 rokov, ktorého výkon mu bol

podmienečne odložený na skúšobnú dobu 2 rokov, splní u obžalovaného účel trestu

sledovaný individuálnou i generálnou prevenciou.“

Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa

je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach

týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho skutkové zistenia.

Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým

prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade,

ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo

úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (, , ,

).

Vychádzajúc z citovanej judikatúry, z obsahu námietok sťažovateľa, ako aj

z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu dospel ústavný súd k záveru, že napadnuté

uznesenie treba kvalifikovať ako ústavne konformné a zlučiteľné s obsahom práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Odvolací súd v uznesení stručne

opísal skutok, ktorý bol sťažovateľovi kladený za vinu, podstatu prvostupňového rozsudku,

ktorým bol sťažovateľ uznaný vinným a ktorým mu bol uložený trest, pričom

v neposlednom rade uviedol aj argumenty sťažovateľa proti obžalobe. V ďalšej časti

odôvodnenia svojho rozhodnutia predstavil dôkazy vykonané v priebehu trestného konania,

ktorými boli najmä výpovede sťažovateľa (obžalovaného), poškodenej, svedkov, ako aj

závery znaleckých posudkov. Podľa názoru ústavného súdu niet pochybností o tom,

že krajský súd vyhodnotil spomínané dôkazy podľa svojho vnútorného presvedčenia

založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu. V nadväznosti na to potom

odvolací súd v namietanom uznesení jednoznačne vyslovil, ktoré dôkazy vyhodnotil

ako nespochybniteľne preukazujúce vinu sťažovateľa. Samozrejme, zaoberal sa aj dôkazmi,

ktoré uvádzal sťažovateľ na svoju obhajobu, avšak tieto dôkazy krajský súd vyhodnotil

ako také, ktoré jednoznačne nepreukazovali, že by skutok nespáchal sťažovateľ.

Aj napriek tomu, že sťažovateľ prejavil nespokojnosť s namietaným uznesením

krajského súdu z dôvodu nedodržania zásad spravodlivého procesu, ústavný súd

sa nedomnieva, aby toto rozhodnutie vykazovalo znaky svojvoľnosti. Naopak závery

krajského súdu vyslovené v označenom rozhodnutí je potrebné charakterizovať ako logické

a celkom legitímne.

Ústavný súd po ústavnej konfrontácii, ktorej podrobil uznesenie krajského súdu

s námietkami sťažovateľa, nezistil zo strany krajského súdu taký výklad a aplikáciu

a , ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné

s právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. To, že odvolací súd

nerozhodol v súlade s očakávaním sťažovateľa, ešte neznamená, že došlo k porušeniu zásad

spravodlivého procesu.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol

podľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júla 2009