Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 202/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. júla 2009

predbežne prerokoval sťažnosť J. B., D. L., vo veci namietaného porušenia jeho základného

práva podľa uznesením Okresného súdu

Bratislava I sp. zn. E 466/95 z 12. januára 2005 a uznesením Krajského súdu v Bratislave č.

k. -108 z 23. februára 2009, ako aj ich vydaniu predchádzajúcim postupom,

a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. B. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. júna 2009

doručená sťažnosť J. B., D. L. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva podľa (ďalej len „“)

uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. E 466/95

z 12. januára 2005 (ďalej aj „uznesenie okresného súdu z 12. januára 2005“) a uznesením

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 23.

februára 2009 (ďalej len „uznesenie krajského súdu z 23. februára 2009“), ako aj ich

vydaniu predchádzajúcim postupom.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom na okresnom súde pod

sp. zn. E 466/95 bol uznesením okresného súdu z 12. januára 2005 zastavený výkon

rozhodnutia v dôsledku zániku práva oprávneného vyplývajúceho z právoplatného

a vykonateľného rozsudku Mestského súdu v Bratislave č. k. -102 z 18. mája

1995.

Podľa sťažovateľa k zastaveniu výkonu rozhodnutia došlo bez nariadenia

pojednávania a vypočutia sťažovateľa, či získania jeho stanoviska okresným súdom,

čo malo za následok nesprávne rozhodnutie okresného súdu v neprospech sťažovateľa.

Sťažovateľ podal proti uzneseniu okresného súdu z 12. januára 2005 odvolanie.

Krajský súd uznesením z 23. februára 2009 napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil.

V rámci odôvodnenia svojho uznesenia krajský súd uviedol: „Z obsahu spisu odvolací súd

zistil, že povinný si svoju povinnosť, vyplývajúcu z rozsudku Mestského súdu v Bratislave

č. k. -102 zo dňa 18. 5. 1995 splnil, i keď nie v lehote 30 dní, keďže oprávnený

v 30-dňovej lehote neposkytol potrebnú súčinnosť podľa , účinného

od 31. 8. 2005. Oprávnený (v konaní ústavného súdu sťažovateľ, pozn.) bol dňom 1. 6.

1997 prijatý u povinného do pracovného pomeru na sekciu verejnej správy Ministerstva

vnútra SR do pracovnej činnosti odborný radca v redakcii Verejná správa, čo zodpovedalo

pracovnej zmluve platnej v čase skončenia pracovného vzťahu,. Oprávnený nepreukázal, že

povinný mu nevytvoril riadne pracovné podmienky v zmysle zmluvy.“

Uznesenie krajského súdu z 23. februára 2009 je podľa sťažovateľa založené

na nepravdivom tvrdení o jeho nesúčinnosti v predmetnom konaní, hoci podľa nálezu

ústavného súdu sp. zn. z 15. apríla 2009, v ktorom tento súd rozhodoval

o porušení sťažovateľovho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, v rámci

vyhodnotenia kritéria správanie sťažovateľa ústavný súd uviedol, že nezistil žiadnu

okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jeho ťarchu pri posudzovaní otázky,

či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní (konanie okresného súdu vo veci vedenej

pod sp. zn. E 466/95) k zbytočným prieťahom. K tvrdeniu súdov zúčastnených

na rozhodovaní v predmetnej veci, podľa ktorého sťažovateľ nepreukázal, že mu povinný

nevytvoril riadne pracovné podmienky v zmysle pracovnej zmluvy, sťažovateľ namietal,

že práve súdy mu „znemožnili dokazovanie tým, že vo veci pokračujúceho výkonu

rozhodnutia nevytýčil ako Okresný súd Bratislava I vo veci E 466/95 pojednávanie a práve

tak odvolací Krajský súd v Bratislave rozhodol o mojom odvolaní bez vytýčenia

pojednávania a teda v mojej neprítomnosti ako oprávneného, čím mi bolo znemožnené

vykonať dokazovanie“.

Okresný súd sťažovateľa v predmetnom konaní viackrát vyzval, aby mu písomne

oznámil, či trvá naďalej na výkone rozhodnutia, avšak ani raz ho nevyzval, aby odôvodnil,

resp. uviedol dôvody, prečo na pokračovaní výkonu rozhodnutia trvá. Okresný súd zastavil

konanie v predmetnej veci bez nariadenia pojednávania, rozhodnutia o sťažovateľovej

žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov, ako aj o ustanovení právneho zástupcu pre

neho. Krajský súd tiež v predmetnej veci rozhodol bez nariadenia pojednávania. V tejto

súvislosti sťažovateľ považoval za potrebné poukázať na to, že „neplatnosť uzavretej

pracovnej zmluvy a tým aj nevznik pracovného pomeru s povinným ministrom som

zdôvodnil súdu aj uzavretím nesprávnej zmluvy z dôvodu nesprávne určenej základnej

mesačnej mzdy povinným Ministerstvom vnútra SR. Namietal som, že povinný bol povinný

stanoviť mi a priznať základný plat prinajmenšom na úrovni a vo výške mzdy takej, akú som

dostával v čase núteného odchodu od povinného ministerstva, čiže v čase začatia politickej

a pracovnej perzekúcie a diskriminácie. Tak to požaduje zákon o mimosúdnych

rehabilitáciách z roku 1991. Aby povinný postupoval správne, a stanovil mi správne

základný plat a jeho výšku, v tomto záujme som nemohol vytvárať na povinné ministerstvo

väčší tlak, pretože pred 1. júnom 1997 (k nemu so mnou povinný uzavrel zmluvu) bol som

bez akéhokoľvek zamestnania a príjmu. Povinné Ministerstvo vnútra SR mi stanovilo

zmluvou plat, čiže plat nebol zjednávaný vzájomnou dohodou alebo vyžiadaním si odo mňa

predchádzajúceho súhlasu, a to vo výške niečo viac ako 9 000,- Sk brutto. Teda vo výške,

ktorá nezodpovedá vysokoškolskej kvalifikácii a mojej vtedy viac ako štyridsaťročnej

odbornej praxi v odbore, v danom prípade nezodpovedal pozícii odborného redaktora

a platu, ktorý som mal v čase násilného vyhostenia ma povinným zo zamestnania pod

nátlakom zložiek Štátnej tajnej bezpečnosti, ktorí prišli dokonca za mnou na pracovisko,

do redakcie časopisu N. v., ktorá vtedy sídlila na V. n. v B... Pracovná zmluva, ktorú som

uzavrel s povinným znela navyše na pracovnú pozíciu odborný radca a nie na pozíciu

odborný redaktor. Pritom popis prác pripojených k zmluve vyžadoval ocenenie pri určení

základného platu minimálne 20 000,- Sk brutto. Takýto základný plat mali na Slovensku k 1.

júnu 1977 bežní redaktori bez väčšej praxe v slovenských médiách periodikách, v novinách

a časopisoch. Chcem tým preukázať a dokázať, že povinné Ministerstvo vnútra SR mi

nesprávne určilo výšku mesačnej mzdy. Povinný využil moju situáciu, keď som sa ako

dlhodobo nezamestnaný nachádzal v stave hmotnej núdze. Všetky tieto skutočnosti som

uviedol v oznámeniach súdom, v žalobe o náhradu mzdy pre nezaradenie do pracovného

pomeru ako aj v žalobe, ktorou som sa domáhal zaradenia do pracovného procesu

u odporcu podľa zákona o mimosúdnych rehabilitáciách a na základe pracovnej a najskôr

politickej rehabilitácie odporcom Ministerstvom vnútra SR v roku 1990.“.

Sťažovateľ všetky uvedené skutočnosti uviedol aj v rámci odvolacieho konania

v jeho veci pred krajským súdom. Krajský súd však rozhodol v tejto veci bez nariadenia

pojednávania a bez toho, aby sa oboznámil s obsahom s touto vecou súvisiaceho spisu

okresného súdu sp. zn. , v ktorom sú „materiály, svedecké dokumenty týkajúce

sa mojej žaloby na odporcu Ministerstvo vnútra SR o náhradu mzdy pre nezaradenie do

pracovného pomeru v súdom určenej lehote, t. j. najneskôr k 1. augustu 1995.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vydal

rozhodnutie, ktorým „... zruší platnosť uznesenia Okresného súdu Bratislava I vo veci

E 466/95 zo zastavení výkonu rozhodnutia nariadený uznesením Okresného súdu

Bratislava I, č. k. E 466/95 zo dňa 11. júna 1996 a zaviaže súd vo výkone rozhodnutia

pokračovať o. i. vytýčením vo veci pojednávania, aby sa dosiahlo pravdivé objasnenie

skutočností najmä z toho hľadiska či došlo k platnému uzavretiu pracovného pomeru

povinného s oprávneným k 1. júnu 1997 alebo nedošlo,

- pre nesprávne rozhodnutie zruší platnosť uznesenia odvolacieho Krajského súdu

v Bratislave č. k. -108 zo dňa 23. februára 2009, ktorým odvolací súd

potvrdil uznesenie Okresného súdu Bratislava I č. k. zo dňa 12. januára 2005

o zastavení konania“, a taktiež, aby mu priznal primerané finančné zadosťučinenie

„minimálne v výške 4 000 €“ a náhradu trov konania.

Sťažovateľ k svojej sťažnosti pripojil aj žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu

v konaní pred ústavným súdom v tejto veci.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal, že súdy zúčastnené na rozhodovaní v jeho

veci uskutočnili „nespravodlivé súdne konanie“ v dôsledku vydania uznesenia okresného

súdu sp. zn. E 466/95 z 12. januára 2005 o zastavení výkonu rozhodnutia, ako aj uznesenia

krajského súdu sp. zn. z 23. februára 2009. K porušeniu sťažovateľových

práv malo dôjsť v dôsledku toho, že súdy zúčastnené na rozhodovaní v jeho veci nenariadili

pojednávanie, čím mu znemožnili predložiť jeho argumenty v rámci uvedeného konania,

resp. postupom súdov „bolo znemožnené vykonať dokazovanie“ v tejto veci.

Z uvedeného je zrejmé, že podstata námietok sťažovateľa spočíva v tvrdení, že mu

postupom súdov zúčastnených na rozhodovaní v tejto veci a ich rozhodnutiami, bolo odňaté

právo konať pred súdom.

Ústavný súd vo svojom rozhodovaní vychádza z ústavného princípu subsidiarity svojej

právomoci vo vzťahu k všeobecným súdom vyplývajúceho z , podľa

ktorého rozhoduje o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo

veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv

a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa prvej vety (ďalej aj „OSP“) účastník

môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.

Podľa dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Podľa je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom.

Z uvedených ustanovení vyplýva, že sťažovateľ mal

proti uzneseniu okresného súdu z 12. januára 2005 právo podať odvolanie krajskému súdu,

v právomoci ktorého bolo posúdenie všetkých relevantných skutkových aj právnych

okolností daného prípadu, ako aj prípadných procesných pochybení okresného súdu.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ túto svoju možnosť využil a odvolanie proti

uzneseniu z 12. januára 2005 podal.

Podľa sťažovateľa však ani krajský súd uznesením z 23. februára 2009 a jeho

vydaniu prechádzajúcim postupom ním namietanú vadu konania spočívajúcu v odňatí

mu možnosti konať pred súdom v tejto veci nenapravil.

Z ustanovení v spojení s a nasl. je zrejmé, že sťažovateľ

má v rámci ochrany svojich práv možnosť predložiť svoju argumentáciu uvedenú

v sťažnosti prostredníctvom dovolania proti uzneseniu krajského súdu z 23. februára 2009

Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, do právomoci ktorého patrí rozhodnutie o dovolaní

proti rozhodnutiu krajského súdu ako súdu odvolacieho ( a ).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa pri jej predbežnom

prerokovaní podľa odmietol pre nedostatok svojej

právomoci na jej prerokovanie, a preto bolo už ďalej bezpredmetné rozhodovať

o sťažovateľovej žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. júla 2009