Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 202/09
PDF · 180.19 KB
No categories available
I. ÚS 202/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 202/09-15
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. júla 2009
predbežne prerokoval sťažnosť J. B., D. L., vo veci namietaného porušenia jeho základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu
Bratislava I sp. zn. E 466/95 z 12. januára 2005 a uznesením Krajského súdu v Bratislave č.
k. 16 Co E 69/2008-108 z 23. februára 2009, ako aj ich vydaniu predchádzajúcim postupom,
a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. B. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. júna 2009
doručená sťažnosť J. B., D. L. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. E 466/95
z 12. januára 2005 (ďalej aj „uznesenie okresného súdu z 12. januára 2005“) a uznesením
Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 16 Co E 69/2008 z 23.
februára 2009 (ďalej len „uznesenie krajského súdu z 23. februára 2009“), ako aj ich
vydaniu predchádzajúcim postupom.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom na okresnom súde pod
sp. zn. E 466/95 bol uznesením okresného súdu z 12. januára 2005 zastavený výkon
rozhodnutia v dôsledku zániku práva oprávneného vyplývajúceho z právoplatného
a vykonateľného rozsudku Mestského súdu v Bratislave č. k. 12 Co 411/94-102 z 18. mája
1995.
Podľa sťažovateľa k zastaveniu výkonu rozhodnutia došlo bez nariadenia
pojednávania a vypočutia sťažovateľa, či získania jeho stanoviska okresným súdom,
čo malo za následok nesprávne rozhodnutie okresného súdu v neprospech sťažovateľa.
Sťažovateľ podal proti uzneseniu okresného súdu z 12. januára 2005 odvolanie.
Krajský súd uznesením z 23. februára 2009 napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil.
V rámci odôvodnenia svojho uznesenia krajský súd uviedol: „Z obsahu spisu odvolací súd
zistil, že povinný si svoju povinnosť, vyplývajúcu z rozsudku Mestského súdu v Bratislave
č. k. 12 Co 411/94-102 zo dňa 18. 5. 1995 splnil, i keď nie v lehote 30 dní, keďže oprávnený
v 30-dňovej lehote neposkytol potrebnú súčinnosť podľa § 262 ods. 1 O. s. p., účinného
od 31. 8. 2005. Oprávnený (v konaní ústavného súdu sťažovateľ, pozn.) bol dňom 1. 6.
1997 prijatý u povinného do pracovného pomeru na sekciu verejnej správy Ministerstva
vnútra SR do pracovnej činnosti odborný radca v redakcii Verejná správa, čo zodpovedalo
pracovnej zmluve platnej v čase skončenia pracovného vzťahu,. Oprávnený nepreukázal, že
povinný mu nevytvoril riadne pracovné podmienky v zmysle zmluvy.“
Uznesenie krajského súdu z 23. februára 2009 je podľa sťažovateľa založené
na nepravdivom tvrdení o jeho nesúčinnosti v predmetnom konaní, hoci podľa nálezu
ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 413/08 z 15. apríla 2009, v ktorom tento súd rozhodoval
o porušení sťažovateľovho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, v rámci
vyhodnotenia kritéria správanie sťažovateľa ústavný súd uviedol, že nezistil žiadnu
okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jeho ťarchu pri posudzovaní otázky,
či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní (konanie okresného súdu vo veci vedenej
pod sp. zn. E 466/95) k zbytočným prieťahom. K tvrdeniu súdov zúčastnených
na rozhodovaní v predmetnej veci, podľa ktorého sťažovateľ nepreukázal, že mu povinný
nevytvoril riadne pracovné podmienky v zmysle pracovnej zmluvy, sťažovateľ namietal,
že práve súdy mu „znemožnili dokazovanie tým, že vo veci pokračujúceho výkonu
rozhodnutia nevytýčil ako Okresný súd Bratislava I vo veci E 466/95 pojednávanie a práve
tak odvolací Krajský súd v Bratislave rozhodol o mojom odvolaní bez vytýčenia
pojednávania a teda v mojej neprítomnosti ako oprávneného, čím mi bolo znemožnené
vykonať dokazovanie“.
Okresný súd sťažovateľa v predmetnom konaní viackrát vyzval, aby mu písomne
oznámil, či trvá naďalej na výkone rozhodnutia, avšak ani raz ho nevyzval, aby odôvodnil,
resp. uviedol dôvody, prečo na pokračovaní výkonu rozhodnutia trvá. Okresný súd zastavil
konanie v predmetnej veci bez nariadenia pojednávania, rozhodnutia o sťažovateľovej
žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov, ako aj o ustanovení právneho zástupcu pre
neho. Krajský súd tiež v predmetnej veci rozhodol bez nariadenia pojednávania. V tejto
súvislosti sťažovateľ považoval za potrebné poukázať na to, že „neplatnosť uzavretej
pracovnej zmluvy a tým aj nevznik pracovného pomeru s povinným ministrom som
zdôvodnil súdu aj uzavretím nesprávnej zmluvy z dôvodu nesprávne určenej základnej
mesačnej mzdy povinným Ministerstvom vnútra SR. Namietal som, že povinný bol povinný
stanoviť mi a priznať základný plat prinajmenšom na úrovni a vo výške mzdy takej, akú som
dostával v čase núteného odchodu od povinného ministerstva, čiže v čase začatia politickej
a pracovnej perzekúcie a diskriminácie. Tak to požaduje zákon o mimosúdnych
rehabilitáciách z roku 1991. Aby povinný postupoval správne, a stanovil mi správne
základný plat a jeho výšku, v tomto záujme som nemohol vytvárať na povinné ministerstvo
väčší tlak, pretože pred 1. júnom 1997 (k nemu so mnou povinný uzavrel zmluvu) bol som
bez akéhokoľvek zamestnania a príjmu. Povinné Ministerstvo vnútra SR mi stanovilo
zmluvou plat, čiže plat nebol zjednávaný vzájomnou dohodou alebo vyžiadaním si odo mňa
predchádzajúceho súhlasu, a to vo výške niečo viac ako 9 000,- Sk brutto. Teda vo výške,
ktorá nezodpovedá vysokoškolskej kvalifikácii a mojej vtedy viac ako štyridsaťročnej
odbornej praxi v odbore, v danom prípade nezodpovedal pozícii odborného redaktora
a platu, ktorý som mal v čase násilného vyhostenia ma povinným zo zamestnania pod
nátlakom zložiek Štátnej tajnej bezpečnosti, ktorí prišli dokonca za mnou na pracovisko,
do redakcie časopisu N. v., ktorá vtedy sídlila na V. n. v B... Pracovná zmluva, ktorú som
uzavrel s povinným znela navyše na pracovnú pozíciu odborný radca a nie na pozíciu
odborný redaktor. Pritom popis prác pripojených k zmluve vyžadoval ocenenie pri určení
základného platu minimálne 20 000,- Sk brutto. Takýto základný plat mali na Slovensku k 1.
júnu 1977 bežní redaktori bez väčšej praxe v slovenských médiách periodikách, v novinách
a časopisoch. Chcem tým preukázať a dokázať, že povinné Ministerstvo vnútra SR mi
nesprávne určilo výšku mesačnej mzdy. Povinný využil moju situáciu, keď som sa ako
dlhodobo nezamestnaný nachádzal v stave hmotnej núdze. Všetky tieto skutočnosti som
uviedol v oznámeniach súdom, v žalobe o náhradu mzdy pre nezaradenie do pracovného
pomeru ako aj v žalobe, ktorou som sa domáhal zaradenia do pracovného procesu
u odporcu podľa zákona o mimosúdnych rehabilitáciách a na základe pracovnej a najskôr
politickej rehabilitácie odporcom Ministerstvom vnútra SR v roku 1990.“.
Sťažovateľ všetky uvedené skutočnosti uviedol aj v rámci odvolacieho konania
v jeho veci pred krajským súdom. Krajský súd však rozhodol v tejto veci bez nariadenia
pojednávania a bez toho, aby sa oboznámil s obsahom s touto vecou súvisiaceho spisu
okresného súdu sp. zn. 16 C 20/2006, v ktorom sú „materiály, svedecké dokumenty týkajúce
sa mojej žaloby na odporcu Ministerstvo vnútra SR o náhradu mzdy pre nezaradenie do
pracovného pomeru v súdom určenej lehote, t. j. najneskôr k 1. augustu 1995.“
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vydal
rozhodnutie, ktorým „... zruší platnosť uznesenia Okresného súdu Bratislava I vo veci
E 466/95 zo zastavení výkonu rozhodnutia nariadený uznesením Okresného súdu
Bratislava I, č. k. E 466/95 zo dňa 11. júna 1996 a zaviaže súd vo výkone rozhodnutia
pokračovať o. i. vytýčením vo veci pojednávania, aby sa dosiahlo pravdivé objasnenie
skutočností najmä z toho hľadiska či došlo k platnému uzavretiu pracovného pomeru
povinného s oprávneným k 1. júnu 1997 alebo nedošlo,
- pre nesprávne rozhodnutie zruší platnosť uznesenia odvolacieho Krajského súdu
v Bratislave č. k. 16 CoE 69/2008-108 zo dňa 23. februára 2009, ktorým odvolací súd
potvrdil uznesenie Okresného súdu Bratislava I č. k. 466/95 zo dňa 12. januára 2005
o zastavení konania“, a taktiež, aby mu priznal primerané finančné zadosťučinenie
„minimálne v výške 4 000 €“ a náhradu trov konania.
Sťažovateľ k svojej sťažnosti pripojil aj žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu
v konaní pred ústavným súdom v tejto veci.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal, že súdy zúčastnené na rozhodovaní v jeho
veci uskutočnili „nespravodlivé súdne konanie“ v dôsledku vydania uznesenia okresného
súdu sp. zn. E 466/95 z 12. januára 2005 o zastavení výkonu rozhodnutia, ako aj uznesenia
krajského súdu sp. zn. 16 CoE 69/2008 z 23. februára 2009. K porušeniu sťažovateľových
práv malo dôjsť v dôsledku toho, že súdy zúčastnené na rozhodovaní v jeho veci nenariadili
pojednávanie, čím mu znemožnili predložiť jeho argumenty v rámci uvedeného konania,
resp. postupom súdov „bolo znemožnené vykonať dokazovanie“ v tejto veci.
Z uvedeného je zrejmé, že podstata námietok sťažovateľa spočíva v tvrdení, že mu
postupom súdov zúčastnených na rozhodovaní v tejto veci a ich rozhodnutiami, bolo odňaté
právo konať pred súdom.
Ústavný súd vo svojom rozhodovaní vychádza z ústavného princípu subsidiarity svojej
právomoci vo vzťahu k všeobecným súdom vyplývajúceho z čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa
ktorého rozhoduje o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo
veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv
a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 201 prvej vety Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) účastník
môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.
Podľa § 236 ods. 1 OSP dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom.
Z uvedených ustanovení Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že sťažovateľ mal
proti uzneseniu okresného súdu z 12. januára 2005 právo podať odvolanie krajskému súdu,
v právomoci ktorého bolo posúdenie všetkých relevantných skutkových aj právnych
okolností daného prípadu, ako aj prípadných procesných pochybení okresného súdu.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ túto svoju možnosť využil a odvolanie proti
uzneseniu z 12. januára 2005 podal.
Podľa sťažovateľa však ani krajský súd uznesením z 23. februára 2009 a jeho
vydaniu prechádzajúcim postupom ním namietanú vadu konania spočívajúcu v odňatí
mu možnosti konať pred súdom v tejto veci nenapravil.
Z ustanovení § 237 ods. 1 OSP v spojení s § 242 a nasl. OSP je zrejmé, že sťažovateľ
má v rámci ochrany svojich práv možnosť predložiť svoju argumentáciu uvedenú
v sťažnosti prostredníctvom dovolania proti uzneseniu krajského súdu z 23. februára 2009
Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, do právomoci ktorého patrí rozhodnutie o dovolaní
proti rozhodnutiu krajského súdu ako súdu odvolacieho (§ 10 a OSP).
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa pri jej predbežnom
prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre nedostatok svojej
právomoci na jej prerokovanie, a preto bolo už ďalej bezpredmetné rozhodovať
o sťažovateľovej žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. júla 2009