Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 259/09
PDF · 191.61 KB
No categories available
IV. ÚS 259/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. júla 2009
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti H., spol. s r. o., P., zastúpenej
Advokátskou kanceláriou JUDr. M. M., s. r. o., P., ktorou namieta porušenie svojich práv
podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Obdo 29/2008 z 21. augusta
2008, a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti H., spol. s r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. decembra
2008 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti H., spol. s r. o., P. (ďalej len
„sťažovateľka“), zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. M. M., s. r. o., P., ktorou
namieta porušenie svojich práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Obdo 29/2008 z 21. augusta 2008.
Z obsahu sťažnosti a jej prílohy vyplýva, že návrhom doručeným Okresnému súdu
Poprad (ďalej len „okresný súd“) 26. januára 2004 sa obchodná spoločnosť
P., akciová spoločnosť S., S. (ďalej len „žalobca“), domáhala od sťažovateľky ako
žalovanej zaplatenia sumy 9 571,43 € (288 348,80 Sk) s príslušenstvom. Medzi žalobcom
a sťažovateľkou bola 14. januára 2003 uzavretá kúpna zmluva č. 383/2003/R, podľa ktorej
sa sťažovateľka ako predávajúca zaviazala vyrobiť a odpredať žalobcovi ako kupujúcemu
semeno repky olejnej z úrody roku 2003. Žalobca sa zaviazal na účely výroby olejnatých
semien podľa prílohy č. 2 tejto zmluvy za odplatu predať sťažovateľke osivo, časť
priemyselných hnojív a za vyrobené a dodané semeno repky olejnej zaplatiť zmluvnú cenu
pri splnení podmienok dohodnutých v tejto zmluve. Žalovaná suma podľa žalobcu
predstavovala doúčtovanie kúpnej ceny dodávok agromateriálu na pestovanie repky olejnej.
Okresný súd rozsudkom sp. zn. 16 Cb 46/2004 z 24. septembra 2007 žalobu žalobcu
zamietol z dôvodu, že kúpna zmluva, ktorej súčasťou je aj príloha č. 2, je neplatná, ako aj
ďalšie jej následné dodatky, keďže medzi účastníkmi nedošlo k dojednaniu jednej zo
základných náležitostí kúpnej zmluvy, a to k dojednaniu ceny či spôsobu jej určenia.
Na základe odvolania žalobcu Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“)
rozsudkom sp. zn. 7 Cob 1/2008 z 15. apríla 2008 prvostupňový rozsudok zmenil tak, že
sťažovateľke uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 9 571,43 € (288 348,80 Sk) s 11 %
úrokom z omeškania ročne od 24. septembra 2003 do zaplatenia, ako aj uhradiť žalobcovi
trovy konania v sume 4 303,92 € (129 660 Sk). Podľa názoru krajského súdu predmetom
kúpnej zmluvy boli dva predmety kúpy, a to repka olejná a materiálové vstupy na
pestovanie repky olejnej, pričom v prílohe č. 2 ku kúpnej zmluve boli jednoznačne
zrozumiteľne dohodnuté podmienky na dodávky agromateriálu, ako aj práva a povinnosti
obidvoch zmluvných strán v prípade nedodržania dohodnutých podmienok.
Sťažovateľka podala proti rozsudku krajského súdu dovolanie podľa § 238 ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktoré však najvyšší súd rozsudkom
sp. zn. 6 Obdo 29/2008 z 21. augusta 2008 zamietol.
Podľa tvrdenia sťažovateľky „rozsudky ako Krajského súdu v Prešove, tak aj
Najvyššieho súdu SR sú vydané v rozpore § 157 O. s. p. ods. 2, a to z toho dôvodu, že ani
jeden rozsudok neobsahuje dôsledné odôvodnenie v zmysle § 157 O. s. p. ods. 2, a naviac
rozsudok Najvyššieho súdu SR opomenul úplne rozhodnúť o časti dovolania, ktorou bola
namietaná nepreskúmateľnosť rozsudku a týmto dovolacím dôvodom sťažovateľa sa vo
svojom rozhodnutí vôbec nezaoberal“.
Sťažovateľka preto dospela k záveru, že „takýmto konaním súdov bolo porušené
právo sťažovateľa v zmysle Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6,
čl. 13..., keďže rozhodnutia súdov neobsahovali zákonné náležitosti v odôvodnení, súdy sa
nevysporiadali s obranou sťažovateľa a teda mu nezabezpečili právo na spravodlivé súdne
konanie, v dôsledku čoho došlo podľa nášho názoru k nezákonnému a nespravodlivému
rozhodnutiu voči sťažovateľovi, kedy tento bol zaviazaný plniť z rozhodnutia nesprávneho
právneho rozhodnutia a jednak zaplatiť úroky z úrokov teda zo sumy 288 348,80 Sk“.
Sťažovateľka na základe uvedených skutočností navrhuje, aby ústavný súd rozhodol
tak, že „vracia vec Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie“.
II.
V zmysle čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd
rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existencie
dôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Z obsahu sťažnosti a predovšetkým návrhu rozhodnutia (petitu), ktorým je ústavný
súd podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný, vyplýva, že sťažovateľka namieta
porušenie svojich práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu
sp. zn. 6 Obdo 29/2008 z 21. augusta 2008 z dôvodu, že dovolací súd zamietol jej dovolanie
proti rozsudku krajského súdu č. k. 7 Cob 1/2008-165 z 15. apríla 2008.
Základom argumentácie, na ktorom sťažovateľka zakladá tvrdenie o porušení svojich
práv, je v podstate nesúhlas s právnym názorom najvyššieho súdu vysloveným
v odôvodnení namietaného rozsudku.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý
rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci
ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných
slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou
garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných
súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú
zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej
zmluve (I. ÚS 225/03).
Vychádzajúc z uvedeného mal ústavný súd posúdiť, či účinky výkonu právomoci
najvyššieho súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o dovolaní sťažovateľky rozsudkom
sp. zn. 6 Obdo 29/2008 z 21. augusta 2008 sú zlučiteľné s označenými článkami dohovoru.
Ústavný súd pripomína, že napadnuté rozhodnutie posudzuje iba z hľadiska kritérií
ústavných predpisov a nimi garantovaných práv a slobôd. Vzhľadom na to nie je jeho
úlohou do detailov preskúmať vec z hľadiska v okolnostiach prípadu aplikovaných
právnych noriem ani opätovne podrobiť revízii napadnutý rozsudok so zámerom
dopracovať jeho odôvodnenie, prípadne zostaviť zoznam možných pochybení najvyššieho
súdu, ak tieto nemajú takú relevanciu, ktorá by mohla spochybniť konformitu záverov
napadnutého rozsudku s dohovorom.
V zmysle svojej judikatúry ústavný súd považuje za arbitrárne a z ústavného
hľadiska neakceptovateľné tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci
samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne
skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom rozsudku najvyššieho súdu dospel
k záveru, že tento svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, čo vyplýva najmä z tejto časti jeho
odôvodnenia:
„Podľa ust. § 241 ods. 2 O. s. p. dovolanie možno odôvodniť len tým, že v konaní
došlo k vadám uvedeným v § 237 O. s. p., konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo, že rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci.
Z obsahu dovolania žalovaného vyplýva, že tento odôvodňuje dovolanie podľa ust.
§ 241 ods. 2 písm. c) O. s. p., t. j. že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení
veci.
Nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva na
zistené skutkové zistenia. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny
predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny predpis, ale ho
nesprávne vyložil.
Odvolací súd posúdil kúpnu zmluvu č. 383/2003/R ako kúpnu zmluvu, ktorá obsahuje
náležitosti vyžadované v ust. § 409 a nasl. Obchodného zákonníka, predmetom zmluvy je
dodávka semena repky olejnej.
Dovolací súd sa stotožnil s názorom odvolacieho súdu, že príloha č. 2 zo 14. januára
2003 ku kúpnej zmluve č. 383/2003/R predstavuje svojim obsahom samostatný záväzok, a to
poskytnúť žalobcom agromateriál pre žalovaného a záväzok žalovaného zaplatiť dohodnutú
kúpnu cenu, navýšenú spôsobom uvedeným v bode 2 prílohy č. 2. Predmet zmluvy dodávka
agromateriálu bola uskutočnená v septembri roku 2002, pritom zmluvné strany si dohodli,
že žalovaný agromateriál uhradí až v roku 2003.
Dovolací súd vyhodnotil dohodnutý spôsob úhrady kúpnej ceny navýšenej o 0,8 %
mesačne za obdobie od 1. januára 2003 do 31. augusta 2003 ako tzv. tovarový úver, kedy
žalovaný za mesiace september, november a december 2002 žiadne navýšenie kúpnej ceny
nemal premietnuté do kúpnej ceny.
O tom, že žalovaný nepreukázal svoj omyl pri uzatváraní prílohy č. 2 ku kúpnej
zmluve č. 383/2003/R svedčí aj skutočnosť, že žalobca vystavil faktúry za dodaný
agromateriál žalovanému po splnení dodávky, t. j. v septembri 2002. K podpísaniu dodatku
č. 2 ku kúpnej zmluve č. 383/2003/R došlo medzi účastníkmi konania 14. januára 2003. Ak
by bola kúpna cena za dodaný agromateriál zo strany žalovaného uhradená, nebol z jeho
strany dôvod na uzatvorenie prílohy č. 2.
Dovolací súd sa stotožnil s právnym názorom odvolacieho súdu, že kúpna zmluva –
príloha č. 2 zreteľne a jasne určila spôsob stanovenia kúpnej ceny za dodaný agromateriál,
a preto považuje tvrdenie žalovaného o nejasnosti, resp. neurčitosti stanovenia kúpnej ceny
a omylu žalovaného za právne nedôvodné.
Z uvedeného vyplýva, že právny názor, z ktorého vychádzal odvolací súd pri svojom
rozhodnutí, je v súlade s tým, čo bolo vyššie uvedené.
Dovolací dôvod podľa ust. § 241 ods. 2 písm. c) O. s. p. nie je naplnený, lebo v danej
veci nie je možné vyvodiť, že by rozhodnutie odvolacieho súdu spočívalo na nesprávnom
právnom posúdení veci. Z hľadiska uplatneného dovolacieho dôvodu je rozsudok
odvolacieho súdu správny. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolanie žalovaného
podľa ust. § 243b ods. 1 O. s. p. zamietol.“
Predmetné rozhodnutie (jeho odôvodnenie) obsahuje podľa názoru ústavného súdu
dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad
a závery (aj s prihliadnutím na odôvodnenie rozsudku krajského súdu sp. zn. 7 Cob 1/2008
z 15. apríla 2008, na ktoré sa najvyšší súd v odôvodnení namietaného rozsudku odvoláva
a stotožňuje sa s ním) boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani
taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by
bola popretím ich podstaty a zmyslu. Závery vyslovené v namietanom rozsudku najvyššieho
súdu považuje ústavný súd za ústavne akceptovateľné, nesignalizujúce možnosť existencie
príčinnej súvislosti s namietaným porušením označených základných práv sťažovateľky.
Súčasťou práva na spravodlivý súdny proces nie je to, aby účastník konania bol
v akomkoľvek konaní pred všeobecným súdom úspešný vrátane opravných konaní.
Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať
povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných
prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky tieto
procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom
reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného
procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich
uplatneniu (IV. ÚS 329/04).
Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že najvyšší súd sa
námietkami sťažovateľky zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že
sťažovateľka v tomto konaní dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu.
V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo
účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).
Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery
napadnutého dovolacieho rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo
vykonanom dokazovaní. Pretože namietané rozhodnutie najvyššieho súdu nevykazuje znaky
svojvôle a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov
a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať
(podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasahovať do
právneho názoru najvyššieho súdu.
Čo sa týka konkrétnych výhrad sťažovateľky k zistenému skutkovému stavu
a k tvrdeniam s tým súvisiacim, ústavný súd najmä s prihliadnutím na svoje osobitné
postavenie vo vzťahu k rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, na odôvodnenie
napadnutého rozhodnutia a v neposlednom rade aj s poukazom na to, že obsahom práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom
účastníka (obdobne napr. III. ÚS 198/07, III. ÚS 139/08, I. ÚS 265/07), nepovažoval už za
potrebné osobitne sa im podrobnejšie venovať.
Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti
medzi rozhodnutím (odôvodnením rozhodnutia najvyššieho súdu) a namietaným porušením
práv sťažovateľky podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru.
Pretože ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že účinky výkonu
právomoci najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu v danom prípade sú zlučiteľné so
sťažovateľkou označenými základnými právami, sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. júla 2009