Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 229/09
PDF · 193.67 KB
No categories available
III. ÚS 229/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. júla 2009
predbežne prerokoval sťažnosť V. K., B., a spoločnosti K., s. r. o., B., zastúpených
advokátom JUDr. K. Ž., T., vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 49
a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, namietaného porušenia základných práv
zaručených čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 6
ods. 3 písm. a) a čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
ako aj práva podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom
pod sp. zn. 1 T 88/2006 a takto
rozhodol:
Sťažnosť V. K. a spoločnosti K., s. r. o., o d m i e t a pre nedostatok právomoci
Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. apríla 2009
doručená sťažnosť V. K., B. (ďalej len „sťažovateľ v I. rade“), a spoločnosti K., s. r. o., B.
(ďalej len „sťažovateľ v II. rade“ spolu len „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia
čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 49 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20
ods. 1 a 4 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na podrobné
oboznámenie s povahou a dôvodom obvinenia zaručeného čl. 6 ods. 3 písm. a) dohovoru
a práva podľa čl. 17 dohovoru, ako aj práva na ochranu majetku zaručeného čl. 1 ods. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 88/2006.
Z odôvodnenia predloženej sťažnosti vyplýva, že pred okresným súdom prebieha
trestné konanie, v ktorom sťažovateľ v I. rade vystupuje ako obžalovaný zo spáchania
trestného činu porušovania ochrany rastlín a živočíchov podľa § 181c ods. 2 písm. b)
a § 181c ods. 3 písm. a) zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení účinnom
do 31. decembra 2005. K spáchaniu uvedeného trestného činu malo dôjsť na tom
skutkovom podklade, že sťažovateľ v I. rade ako štatutárny orgán sťažovateľa v II. rade
v čase od 3. januára 2003 do 29. septembra 2004 predal 11 exemplárov živočíšnych druhov
bez toho, aby získal od Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky (ďalej len
„ministerstvo“) výnimku zo zákazu komerčných činností vzťahujúcich sa ku kúpe
predmetných exemplárov. Prokurátorka Okresnej prokuratúry Bratislava I doručila
okresnému súdu 20. októbra 2006 obžalobu v predmetnej veci. Okresný súd 23. februára
2009 uskutočnil hlavné pojednávanie vo veci. Zo sťažnosti nevyplýva, či do dňa
jej doručenia ústavnému súdu bolo vo veci právoplatne rozhodnuté.
Sťažovatelia v sťažnosti uviedli, že 9. septembra 2002 sťažovateľ v I. rade doručil
ministerstvu žiadosť o udelenie výnimky zo zákazu komerčných činností pre exempláre,
s ktorými chcel obchodovať. Ministerstvo ho vyzvalo na doplnenie údajov,
ktoré podľa sťažovateľov malo k dispozícii „na Okresných úradoch životného prostredia“.
Sťažovateľ v I. rade žiadal preskúmať dôvodnosť výzvy na doplnenie údajov k jeho
žiadosti. Minister životného prostredia Slovenskej republiky však zhodnotil postup
ministerstva vo veci ako súladný s právnymi predpismi. Sťažovateľ v I. rade následne
«zrušil živnostenské oprávnenie a previedol hmotný a nehmotný majetok v rátane 57
exemplárov skupiny „A“ Testudo hemanni (Korytnačka zelená) a 27 exemplárov Testudo
graeca (Korytnačka žltohnedá) na spoločnosť K. s. r. o.».
Sťažovateľ v II. rade taktiež požiadal ministerstvo o udelenie výnimky zo zákazu
komerčných činností pre uvedené živočíšne druhy. Ministerstvo aj v tomto prípade
„napriek doplneniu žiadosti o údaje, ktoré mal žiadateľ k dispozícii odmietlo konať
a začatie konania o udelení výnimky zo zákazu komerčných činností a podmienilo
povinnosťou žiadateľa doplniť vo verejnej listine – preukazoch o pôvode údaje o matke
a otcovi“. Sťažovateľ v II. rade argumentoval zmätočnosťou požiadaviek ministerstva.
Ministerstvo adresovalo 29. apríla 2003 Okresnej prokuratúre Bratislava I trestné
oznámenie a následne „oznámilo, že nakoľko je proti V. K. zahájené trestné stíhanie
až do jeho skončenia prerušuje konanie o vydaní potvrdení pre spoločnosť K. s. r. o.“.
Sťažovatelia ďalej uviedli, že na hlavnom pojednávaní sťažovateľ v I. rade „vzniesol
námietku voči nezákonnosti súdneho konania“, ktorej obsah sa sústredil na tvrdenie,
že skutok, z ktorého je obžalovaný, nie je trestným činom (absencia protiprávnosti,
spoločenskej nebezpečnosti). Trestné konanie proti sťažovateľovi v I. rade tak podľa názoru
sťažovateľov „prekračuje medze vyplývajúce z Trestného zákona“ a porušuje označené
základné práva.
Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd vydal po meritórnom prerokovaní ich sťažnosti
tento nález:
«- Sťažnosti sa vyhovuje
- Základné právo sťažovateľa v prvom rade byť podrobne oboznámený s povahou
a dôvodom obvinenia proti nemu priznané čl. 6 ods. 3 písm. a) Európskeho dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, bolo porušené Okresným súdom Bratislava I,
ktorý začal súdne konanie a pokračoval v trestnom stíhaní napriek skutočnosti, že žalobný
návrh Pv 18/06-62 Okresnej prokuratúry Bratislava I neobsahoval odôvodnenie a nespĺňal
všetky zákonné podmienky stanovené Trestným zákonom č. 140/1961 Zb. a Trestným
poriadkom
- trestné stíhanie a súdne konanie 1 T 88/2006 konané len na základe naplnenia
formálnych znakov trestného činu prekračuje medze určené zákonom č. 140/1961 Zb.,
č. 454/07 Z. z., č. 543/02 Z. z. o ochrane prírody a krajiny, má za následok porušenie práva
sťažovateľa v prvom rade na spravodlivé konanie priznané čl. 6 ods. 1 Európskeho
dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 17 Európskeho dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolu č. 11 a čl. 2 ods. 2, čl. 49,
čl. 152 ods. 4, čl. 1 ods. 1 Ústavy SR
- právo držby sťažovateľa v prvom a druhom rade k odchovaným exemplárom
skupiny „A“, ktorých pôvod a spôsob nezameniteľného označenia bol doložený verejnou
listinou bolo porušené v rozpore s čl. 20 ods. 1), ods. 4), Ústavy SR, čl. 1 dodatkového
protokolu č. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a to v príčinnej súvislosti s trestným stíhaním na základe ktorého Výkonný orgán prerušil
konanie o vydaní výnimky zo zákazu komerčných činností.
- súdne konanie 1 T 88/2006 Okresného súdu Bratislava I voči V. K. za predaj
exemplárov odchovaných v intenzívnej ľudskej opatere, ktorých pôvod a spôsob
nezameniteľného označenia bol doložený verejnou listinou Ústavný súd SR zrušuje.»
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny
štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.
Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy,
v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu...
Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva
je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona
a za primeranú náhradu.
Podľa čl. 49 ústavy len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest,
prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.
Podľa čl. 152 ods. 4 ústavy výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov
a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom…
Podľa čl. 6 ods. 3 písm. a) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto
minimálne práva:
a) byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahou
a dôvodom obvinenia proti nemu...
Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústava podľa už citovaného čl. 127 ods. 1 podmieňuje právomoc ústavného súdu
na konanie o sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb zistením, že ochranu tam
uvedeným právam a slobodám neposkytuje iný súd. V opačnom prípade ústavný súd nemá
dostatok právomoci na poskytnutie takejto ochrany a predbežne prerokúvanú sťažnosť musí
odmietnuť (ide o tzv. princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu).
Skutočnosť, že sťažovateľ v I. rade namieta porušenie označených základných práv
postupom okresného súdu ako súdu prvostupňového v trestnom konaní, privádza ústavný
súd k záveru o nedostatku právomoci na preskúmavanie takého postupu. Aj v trestnom
konaní súdnom je obžalovanému garantované právo na preskúmanie postupu i meritórneho
rozhodnutia prvostupňového súdu prostredníctvom inštitútu riadnych opravných
prostriedkov. Existuje teda iný súd, ktorý v tomto prípade rozhoduje o poskytnutí ochrany
sťažovateľom v I. rade označeným základným právam i právam vyplývajúcim z dohovoru.
Pokiaľ ide o sťažovateľom v II. rade namietané porušenie jeho základného práva
vlastniť majetok i práva na ochranu majetku, ústavný súd zistil pre realizáciu svojej
právomoci plynúcej z čl. 127 ods. 1 ústavy procesnú prekážku rovnakej povahy,
ako v prípade sťažovateľa v I. rade.
Ak k porušeniu uvedených základných práv sťažovateľa v II. rade malo dôjsť
„v príčinnej súvislosti s trestným stíhaním na základe ktorého Výkonný orgán (ministerstvo,
pozn.) prerušil konanie o vydaní výnimky zo zákazu komerčných činností“, potom ochranu
dotknutým základným právam bol oprávnený poskytnúť Najvyšší súd Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) v režime správneho súdnictva, konkrétne v konaní
proti nečinnosti orgánu verejnej správy podľa štvrtej hlavy piatej časti zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).
Z príloh predloženej sťažnosti ústavný súd zistil, že sťažovateľ v II. rade túto možnosť
aj využil a najvyšší súd rozsudkom z 28. februára 2005 vydaným v konaní vedenom pod
sp. zn. 2 Sžnč 1/2004 uložil ministerstvu povinnosť konať a rozhodnúť o žiadosti
sťažovateľa v II. rade do dvoch mesiacov od právoplatnosti predmetného rozsudku (teda
do 29. mája 2005).
Právomoc najvyššieho súdu vylučuje právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu
základným právam sťažovateľa v II. rade, ktoré mohli byť porušené nečinnosťou
ministerstva v konaní o predmetnej žiadosti. Aj pre prípad, že ministerstvo v rozpore
s právoplatným rozsudkom najvyššieho súdu naďalej vo veci nekonalo, mal sťažovateľ
v II. rade k dispozícii ďalšie účinné prostriedky nápravy porušenia svojich základných práv.
Konkrétne išlo o možnosť opakovaného ukladania pokút podľa § 250u OSP,
ktoré bezpochyby neplní len funkciu represívnu, ale má tiež pôsobiť donucujúco na nečinný
orgán verejnej správy. Sťažovateľ v II. rade taktiež mohol využiť inštitút náhrady škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom ministerstva podľa zákona č. 58/1969 Zb.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym
úradným postupom, prípadne podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
pôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov. Ani jedna z uvedených možností však vzhľadom na princíp subsidiarity
vyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy právno-aplikačne nespadá do okruhu právomoci
ústavného súdu, preto aj v tejto časti bolo potrebné predloženú sťažnosť odmietnuť
pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd už nezaoberal ďalšími
požiadavkami formulovanými sťažovateľmi v sťažnostnom petite (návrh na „zrušenie“
trestného konania vedeného na okresnom súde).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. júla 2009